Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_11Co-58-2019.pdf
PDF · 117.01 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/58/2019
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcov: 1/ E. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. č. XX, W., 2/ O. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX, B., proti žalovanému: MVDr. B. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXX/XX, Q., právne zastúpený Mgr. Vladimírom Karáskom, advokátom, so sídlom Stred 60/55, Považská Bystrica, IČO: 42 021 707, o odstránenie stavby, odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 5C/246/2016-198 zo dňa 22. novembra 2018, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Martin (ďalej aj „súd prvej inštancie“) zamietol žalobu žalobcov, ktorou sa domáhali voči žalovanému uloženia povinnosti odstrániť na vlastné náklady oplotenie postavené na pozemku žalobcov parc. č. 998/2, zapísaného Okresným úradom Martin, katastrálny odbor na LV č. XXXX pre k. ú. Q.. Žalovanému proti žalobcom priznal nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia. Slovenskej republike priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v súvislosti so znaleckým dokazovaním. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobcovia sú spoluvlastníkmi nehnuteľnosti parc. KN-C č. 998/2, zastavané plochy a nádvoria o výmere 167 m2, zapísaných na LV č. XXXX pre Obec Q., k. ú. Q. a žalovaný je vlastníkom susednej nehnuteľnosti, a to pozemku parc. KN-C č. 994/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 654 m2, zapísanej na LV č. XXXX pre Obec Q., k. ú. Q.. Tiež bolo nesporne preukázané, že právny predchodca žalovaného vybudoval murované betónové oplotenie medzi pozemkami strán sporu v šírke cca 50 metrov, ktoré oddeľuje susediace pozemky. Žalobcovia v konaní tvrdili, že právny predchodca žalovaného vybudoval oplotenie celým svojím telesom výlučne na ich nehnuteľnosti parcely KN-C č. 998/2. Žalovaný sa v konaní bránil, že nehnuteľnosti nadobudol od predávajúcich X. Z. a spol., pričom ich stav bol dokladovaný aj čestným prehlásením Q. Z., matky predávajúcich, ktorá uviedla, že stavba múru na ulici S. v Q. predstavuje hranicu medzi parcelou KN-C č. 994/1 a susediacou parcelou KN-C č. 998/1. Tento múr spolu s domom a pozemkami boli odpredané MVDr. B. E.. Okresný súd dospel k záveru, že pokiaľ betónový múr bol postavený na hranici medzi susediacimi pozemkami v roku 1974 a takto rešpektovaný oboma stranami následne aj právnymi nástupcami, pričom podľa znaleckého posudku hranica medzi nehnuteľnosťami oboch strán bola definovaná geometrickým plánom č. 41/2002, v zmysle ktorého sa murované oplotenie nenachádza na pozemku vo vlastníctve žalobcov, bolo potrebné ich žalobu zamietnuť. Pokiaľ je dnes inými metódami meraná hranica pozemkov tak, ako to vo veci urobila ustanovená znalkyňa Ing. Anna Šobichová, nemožno tvrdiť, že bez ďalšieho na základe nového merania systémom GPS by malo dôjsť k zmene hranice medzi pozemkami, ktoré boli susediacimi pozemkami, ktorá hranica bola dlhodobo rešpektovaná, takto zameraná geodeticky a polohovo určené nehnuteľnosti kúpil v roku 2002 žalovaný. Tento navyše nehnuteľnosť nerušene užíval rovnako ako minimálne od roku 1974 jeho právni predchodcovia nerušene, a preto nesporne spornú časť nehnuteľnosti, na ktorej je vybudované murované oplotenie, nadobudol vydržaním. Žalovaný túto časť nehnuteľnosti užíval od roku 2002. Žalobcovia podali žalobu dňa 04.07.2016, do ktorej doby nebolo dokladované, že by sa nestotožňovali s hranicou medzi susediacimi pozemkami a že dali by odstrániť betónové oplotenie. Záverom okresný súd konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný nadobudol nehnuteľnosť v susedstve žalobcov s vedomím hranice pozemkov, ktorá prechádzala v mieste, kde bol vybudovaný betónový múrik. Túto hranicu rešpektovali strany sporu dlhú dobu, ako aj ich právni predchodcovia. Nesporne žalovaný bol oprávneným držiteľom nehnuteľnosti v mieste murovaného oplotenia a splnil zákonom ustanovené podmienky pre vydržanie, a to tým, že bol oprávneným držiteľom po dobu viac ako 10 rokov. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“, keď priznal žalovanému voči žalobcom nárok na náhradu trov konania ako úspešnej strane.
2. Proti vyššie uvedenému rozsudku žalobcovia (ďalej aj „odvolatelia“) podali odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. Súdu prvej inštancie vytýkali, že konanie pred ním má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ďalej to, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napokon nesprávne právne posúdenie veci. V bližších podrobnostiach v prvom rade namietli nesprávne právne posúdenie predbežnej otázky vlastníctva k časti pozemku parc. KN-C č. 998/2 nachádzajúcej sa v kat. úz. Q., a to pod betónovým plotom, ktorého odstránenia sa žalobcovia domáhali, ako aj v časti nachádzajúcej sa vo dvore žalovaného. Okresný súd vo vzťahu k uvedenej časti uvádza, že žalovaný sa stal jej vlastníkom, pričom táto časť nehnuteľnosti nebola geometrickým plánom ako novovzniknutá parcela špecifikovaná. Pokiaľ súd konštatuje, že vlastníctvom žalovaného sa stala titulom vydržania, súd skutkovo nevymedzuje plynutie času, pokiaľ ide o konkrétne udalosti vydržania a tiež jeho závery sú v rozpore s rozhodovacou praxou súdov pri posudzovaní predpokladov vydržania (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 283/2009 zo dňa 27.10.2010, resp. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 49/2010, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 30/2010 zo dňa 01.03.2011 a ďalšie). Len samotná okupácia spornej časti nehnuteľnosti nie je okolnosťou, ktorá by nasvedčovala dobromyseľnosť držiteľa a v prípade ak u neho absentuje titul, na základe ktorého by spornú nehnuteľnosť mohol vydržať. Žalovaným predložený dôkaz - čestné prehlásenie pani Q. Z. zo dňa 26.09.2016 súd prvej inštancie nemal akceptovať, pretože ňou uvádzané tvrdenia (že stavba múru predstavuje hranicu medzi parcelou KN-C 994/1 a KN-C 998/1, že existujúce oplotenie bolo po dohode s predchádzajúcim vlastníkom nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov vybudované na mieste, kde sa malo nachádzať pôvodné drevené oplotenie, že existujúci múr bol postavený v roku 1975 a že bol postavený riadne a napokon to, že na základe kúpnej zmluvy z roku 2002 svedkyňa predala aj múr) sú v kontexte ďalších vykonaných dôkazov nepravdivé, resp. nepreukázané. Pokiaľ súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil aj na zisteniach vyplývajúcich z geometrického plánu č. 41/2002, odvolatelia uviedli, že tento geometrický plán si nechal vypracovať ich právny predchodca MVDr. E., ktorý následne previedol nehnuteľnosti v takom stave, v akom boli zobrazené v citovanom geometrickom pláne, posunutú hranicu geometrický plán však nezachycuje. Pričom aj pri vizuálnej obhliadke je zrejmé, že sporná hranica nesedí so skutočnosťou. Strany uzatvorili kúpnopredajnú zmluvu aj napriek tomu, že právny stav nesedel so skutočnosťou, oplotenie stálo na cudzom pozemku a túto skutočnosť neriešili. Geometrický plán bol vyhotovený za účelom zamerania garáže a skladu spolu s určením východnej hranice. Rodinný dom s ostatným pozemkom zostal v pôvodnom stave. Žalobcovia rešpektovali existujúci plot dovtedy, kým boli presvedčení, že je ich majetkom. Mali vedomosť, že je oplotenie postavené výlučne na ich pozemku s tým, že ho v minulosti postavil ich predchodca. Mali záujem po stavebných úpravách penziónu sa zamerať na okolie, aj na samotné oplotenie celého areálu, t. j. vybudovanie nového oplotenia na pôvodnej hranici. Dovtedy v rámci susedského spolunažívania umiestnenie oplotenia neriešili, aj keď mali vedomosť, že nesedí s hranicou susediacich pozemkov. V roku 2011 sa stali žalobcovia účastníkmi územného konania navrhovanej stavby žalovaného na susednom pozemku, kde v tomto procese poukázali na skutočnosť a namietali riešiť túto časť pozemku. Žalovaný umiestnenie oplotenia na cudzom pozemku nespochybnil. V roku 2016 žalovaný predložil súdu už spomínané čestné prehlásenie bývalých vlastníkov susednej nehnuteľnosti, v ktorom je uvedené, že oplotenie postavili predchodcovia súčasného žalovaného, na základe tejto novej skutočnosti žalobcovia si nedovolili s múrom nakladať ako s vlastným, začali žiadať o usporiadanie záležitosti a vyriešenie problému so žalovaným, avšak bezúspešne. V danom prípade okresný súd bez opodstatnenia tvrdí, že žalobcovia rešpektovali hranicu vymedzenú betónovým plotom. Uvedené nie je ničím podložené a vychádza len z ľubovôle súdu, ktorý nesprávne vyhodnotil skutočnosť, že žalobcovia sa nedomáhali zbúrania predmetného plotu postaveného na pozemku, nakoľko títo sa domnievali, že plot je ich vlastníctvom, resp. vlastníctvom ich právnych predchodcov. Postoj žalobcov, resp. ich nečinnosť nemôže byť vyhodnotený ako súhlas s hranicou pozemku. V prejednávanej veci súd nesprávne zamietol žalobu len na základe skutočnosti, že múr, ktorého odstránenia sa žalobcovia domáhali, je postavený na hranici pozemkov vo vlastníctve žalobcov a žalovaného, avšak nie v zmysle údajov katastra nehnuteľností, ale v dôsledku nadobudnutia vlastníctva časti pozemku evidovaného na katastri nehnuteľností v prospech žalobcov žalovaným, resp. jeho právnym predchodcom titulom vydržania, súd sa nezaoberal meritom veci, a to žalobou o odstránení murovaného plotu v zmysle § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka. V dôsledku uvedeného je rozhodnutie okresného súdu nepreskúmateľné. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie, resp. právnu analýzu stavby múru ako čiernej stavby postavenej bez stavebného povolenia a s tým súvisiace skutočnosti. Neexistuje titul, na základe ktorého by sa mohol žalovaný z objektívnych dôvodov domnievať, že mu vec patrí. Aj v prípade, že by rozhodnutie súdu v otázke vydržania za iných skutkových okolností mohlo byť akceptovateľné, je nevyhnutné presne geometrickým plánom vymedziť vlastníctvo titulom vydržania, jeho rozsah, t. j. výmeru a hranice, a to aj v prípade posúdenia predbežnej otázky. Z vyššie uvedených dôvodov odvolatelia označili napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne, nezákonné, ale najmä nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou súdov vyššieho stupňa. Žiadali preto napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Žalovaný v podanom vyjadrení k odvolaniu žalobcov odvolací súd žiadal, aby napadnutý rozsudok okresného súdu ako správny potvrdil, stotožňujúc sa s jeho dôvodmi. Uviedol, že súd prvej inštancie vykonal vo veci samej rozsiahle dokazovanie, vo svojom rozhodnutí vychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu, pričom jeho skutkové závery majú oporu vo vykonanom dokazovaní, rovnako ako aj právne závery. Ďalej uviedol, že pokiaľ žalobcovia spochybňujú vlastníctvo oplotenia žalovaným, táto skutočnosť do podania odvolania nebola nikdy žalobcami namietaná ani jediným slovom. Dôkazom toho sú tvrdenia v samotnej žalobe, kde žalobcovia uvádzajú, že vlastníctvo k oploteniu prešlo spolu s ostatnými nehnuteľnosťami na žalovaného, keď žiadajú odstrániť existujúce oplotenie ako cudziu stavbu. Takisto, spochybnenie vydržania vlastníckeho práva žalovaným vychádza len z jednostranných domnienok žalobcov. Okresný súd správne vyhodnotil dobromyseľnosť žalovaného vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, pričom naviac žalobcovia osobne na pojednávaní dňa 24.10.2018 sami uviedli, že rešpektovali pomery bývania a hranice určenej plotom. Otázne je, ako si žalobcovia predstavujú hlbšie skúmanie dobromyseľnosti žalovaného, ak sami pred súdom uviedli, že rešpektovali hranice určené plotom a pomery bývania. Nie je ani možné, aby žalobcovia hranicu a oplotenie, ktoré dlhodobo rešpektovali (minimálne od roku 1991, kedy sa stali vlastníkmi) a ich právni predchodcovia následne svoj postoj zmenili po tom, keď sa dozvedeli, že žalovaný má určitý podnikateľský zámer. Motívom konania žalobcov je zabrániť žalovanému v realizácii jeho podnikateľského zámeru, ktorý sa však nijakým spôsobom nedotýka hranice medzi pozemkami žalobcov so žalovaným. Z uvedeného je zrejmé, že v prípade žalobcov sa týka o šikanózny výkon práva. Ani jednotlivé rozhodnutia súdov, na ktoré poukazujú odvolatelia, nemajú vplyv na podstatu veci a nič nemenia na vydržaní vlastníckeho práva žalovaným s poukazom na všetky okolnosti. Dôležitým v tomto smere je znalecký posudok č. 6/2018, vypracovaný súdnou znalkyňou Ing. Annou Šobichovou zo dňa 03.05.2018, ktorý jednoznačne na strane 5 uviedol, že hranica medzi nehnuteľnosťami vo vlastníctve žalobcov a nehnuteľnosťami vo vlastníctve žalovaného je definovaná geometrickým plánom č. 41/2002, ktorý si nechal vyhotoviť právny predchodca MVDr. B. E., ktorý následne previedol nehnuteľnosti MVDr. E. v takom stave, v akom bol zobrazený v geometrickom pláne č. 41/2002. Za ďalšie, spochybňovanie čestného vyhlásenia zo dňa 26.09.2016 p. Q. Z. sa po prvýkrát objavuje až v odvolaní žalobcov. Do tejto doby nebolo zo strany žalobcov žiadnym spôsobom v súdnom konaní spochybňované a ani žiadnym iným spôsobom namietané. Pritom čestné vyhlásenie bolo podané až po podaní žaloby a v tomto sa tiež vyslovene uvádza, že hraničný múr bol vybudovaný na náklady rodiny Z. a bol tiež súčasťou predaja nehnuteľností žalovanému v roku 2002. Nemôžu potom žalobcovia tvrdiť, že sa cítia byť vlastníkmi hraničného múru, pretože ak by sa tak cítili ešte pred podaním samotnej žaloby, zrejme ťažko by podávali žalobu na odstránenie cudzej stavby, ale vykonávali by sanáciu vlastnej stavby. So všetkými ostatnými spochybňujúcimi tvrdeniami uvedenými v odvolaní žalobcov sa vysporiadal znalecký posudok č. 6/2018 Ing. Anny Šobichovej. Žalovaný sa stotožňuje aj s konštatovaním okresného súdu, že ak je dnes inými metódami meraná hranica pozemkov, nemožno tvrdiť, bez ďalšieho, že na základe nového merania GPS by malo dôjsť k zmene hraníc medzi pozemkami, ktoré boli susediacimi, pričom ich hranica bola dlhodobo rešpektovaná. Pri týchto predchádzajúcich meraniach, ktoré ešte neboli natoľko presné ako GPS systém, existuje tolerancia a možnosť odchýlky od merania až do jedného metra. Toto je tiež uvedené na strane 5 znaleckého posudku, keď sa pri geometrickom pláne, ktorý si dali vyhotoviť žalobcovia, tento spochybňuje následným geometrickým plánom č. 6/2011 a 22/2011, ktorý konštatuje práve takúto odchýlku o 1 meter. Znalkyňa tiež preto konštatuje, že z tohto dôvodu nemožno brať geometrický plán č. 13955977-69/98 ako podklad pri určení vlastníckej hranice medzi parcelami KN-C č. 998/2 a 994/1. V tejto súvislosti žalovaný tiež poukázal na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo 1782/2012 z 25.06.2014, ktorý riešil obdobnú situáciu, aká nastala v prejednávanej veci, t. j. hranicu medzi pozemkami a jej určenie. Aj z tohto rozsudku vyplýva to, čo už je vyššie uvedené, a síce, že z dôvodu predchádzajúcich nie úplne presných meraní je možná odchýlka v hranici medzi pozemkami až 1 meter, pričom ide dovolenú odchýlku, čo znamená, že ak je hranica pozemku v tejto odchýlke, čo je aj hranica zameraná znalcom, je táto z tohto dôvodu správna a v súlade s hranicou zameranou geometrickým plánom č. 41/2002. V prejednávanej veci žalobcovia nepreukázali žiadne zo svojich tvrdení, nepredložili jediný dôkaz, že by v minulosti pred podaním žaloby, t. j. pred rokom 2016, spochybňovali hranicu medzi susediacimi pozemkami. Naopak, boli to žalobcovia, ktorí kupovali svoje nehnuteľnosti bez vyhotovenia geometrického plánu, nebolo vykonané geodetické určenie polohy hraničných parciel KN-C č. 998/1 a 998/2, to znamená, nebolo určené geodetické, polohové určenie nehnuteľností v číselnej forme a záväznom súradnicovom systéme JTSK. Na základe vyššie uvedeného žalovaný v závere svojho vyjadrenia uviedol, že hranica vo forme betónového a murovaného oplotenia bola žalobcami od kúpy ich hraničnej parcely KN-C č. 998/2 v roku 1991 rešpektovaná a nemohla byť ani spochybnená, keďže úplne absentovalo geodetické, polohové určenie nehnuteľností parciel KN-C č. 998/1 a 998/2. Naopak, žalovaný kupoval svoje nehnuteľnosti v roku 2002 už takto zamerané, geodeticky a polohovo určené geometrickým plánom č. 41/2002, ktorý si dal spracovať jeho právny predchodca a z ktorého vyplýva, že bolo zamerané vybudované betónové a murované oplotenie na parc. č. 994/1 a 994/3 (znalecký posudok str. 4). Tento geometrický plán č. 41/2002 nebol žiadnym ďalším meraním ani následným geometrickým plánom spochybnený, a preto je žalobca dobromyseľným vzhľadom na všetky okolnosti, že existujúce oplotenie sa nachádza na hranici susediacich pozemkov.
4. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu na základe odvolania žalobcov v rozsahu a z dôvodov daných ustanoveniami § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť.
5. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“), každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
6. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovoru“), každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.
7. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (m. m. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).
8. Z judikatúry tiež vyplýva, že ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).
9. Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvenú v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).
10. Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).
11. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie, je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.
12. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 220 CSP (predtým § 157 ods. 2 OSP). Korektným a i ústavne konformným výkladom tohto ustanovenia dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
13. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
14. Podľa § 220 ods. 2 veta tretia CSP, súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
15. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie trpí nepreskúmateľnosťou, a to takej intenzity, ktorá odôvodňuje aplikáciu vyššie citovaného ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP.
16. Súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali voči žalovanému odstránenia betónového oplotenia postaveného na pozemku žalobcov parc. KN-C č. 998/2, zapísanom na LV č. XXXX v k. ú. Q., z dôvodu, že dospel k záveru, že žalovaný vydržal spornú časť nehnuteľnosti, na ktorej je vybudované predmetné betónové oplotenie. Žalovaný splnil zákonné podmienky vydržania, pretože nerušene ako oprávnený držiteľ užíval spornú časť pozemku od roku 2002 a rovnako aj jeho právni predchodcovia od roku 1974. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný nadobudol nehnuteľnosť v susedstve žalobcov s vedomím hranice pozemkov, ktorá prechádzala v mieste, kde bol vybudovaný betónový múrik, ktorú hranicu rešpektovali strany sporu, ako aj ich predchodcovia po dlhú dobu.
17. Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva v dôsledku kvalifikovanej držby veci vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Okrem spôsobilého predmetu a subjektu vydržania, základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej doby. O oprávnenú držbu ide vtedy, keď držiteľ s vecou nakladá ako so svojou vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že vec mu patrí, resp. že neexistujú pochybnosti o tom, že vec mu nepatrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.10.2010, sp. zn. 4Cdo 283/2009).
18. Tvrdenie držiteľa veci o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou, musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usudzovať, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú dobu dôvodné. Dobrá viera je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Ide o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom dokazovania (uznesenie Najvyššie súd ČR z 13.09.2001, sp. zn. 28Cdo 1493/2001, viď tiež rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 09.11.2000, sp. zn. 22Cdo 1253/1999).
19. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo k spornej časti pozemku vydržaním, bez toho, aby sa dôsledne zaoberal, či v danej veci sú splnené všetky zákonnom vyžadované predpoklady vydržania. V súdenej veci na prijatie záveru o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním žalovaným je potrebné, aby sa súd prvej inštancie zaoberal posúdením splnenia základných predpokladov vydržania predovšetkým z hľadiska oprávnenosti držby s poukazom na ospravedlniteľný skutkový omyl. Úlohou súdu prvej inštancie bude zaoberať sa prípadným skutkovým omylom žalovaného z toho hľadiska, či žalovaný (ne)bol presvedčený, že faktický stav, tak ako bol pozemok v celku (vlastné i sporné nehnuteľnosti) oplotený, je totožný s právnym stavom, či držba sporných nehnuteľností trvala minimálne 10 rokov (s uvedením odkedy sa držby chopil), či držba spornej nehnuteľnosti bola po celú dobu nerušená a nepretržitá, či žalovaný má titul nadobudnutia, o ktorý sa opiera jeho dobrá viera držiteľa, aby mohol dospieť k záveru, že žalovaný ako držiteľ sa v rámci uzatvorenej kúpnej zmluvy, na základe ktorej nadobudol do vlastníctva susediacu nehnuteľnosť KN-C č. 994/1, ujal aj držby časti parcely, ktorú síce nenadobudol, keďže právne nebola predmetom kúpnej zmluvy, ale so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že je vlastníkom i tejto parcely v mieste betónového oplotenia, keď mal za to, že ju kúpil, že aj táto parcela bola predmetom uzatvorenej kúpnej zmluvy - tzv. ospravedlniteľný skutkový omyl (viď bod 17.). A to okrem iného i porovnaním pomeru výmer vlastnených nehnuteľnosti, ktoré boli aj právne prevedené na žalovaného titulom uzatvorenej kúpnej zmluvy a výmer spornej nehnuteľnosti, o ktorej sa žalovaný domnieval, že vlastnícke právo k nej bolo tiež prevedené na neho uzatvorenou kúpnou zmluvou, keď boli ako celok spolu oplotené a po desaťročia žalovaným a jeho právnymi predchodcami užívané. Úlohou súdu bude v tejto súvislosti skúmať aj to, či žalovaný a jeho predchodcovia spornú časť nehnuteľnosti užívali nerušene, alebo boli v držbe rušení, či pozemok tvoril ohradený ucelený funkčný celok, ktorý bol tak, ako bol oplotený užívaný predchodcami žalovaného a akú dobu (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 150/2014 zo dňa 23. júna 2016, viď tiež Občiansky zákonník Veľký komentár Imrich Fekete, str. 748).
20. Až na základe všetkých skutočností a dôkazov jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti bude úlohou súdu prvej inštancie vyhodnotiť, či žalovaného možno považovať za oprávneného držiteľa spornej nehnuteľnosti v mieste betónového oplotenia a či mohol byť v skutkovom alebo právnom omyle ohľadom nadobudnutia spornej nehnuteľnosti spolu s prevádzanými nehnuteľnosťami.
21. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP) s tým, že jeho povinnosťou bude odstránenie predmetných nedostatkov a rozporov.
22. Vo svojom novom rozhodnutí súd prvej inštancie podľa § 396 ods. 1, 3 CSP a § 262 ods. 1 CSP rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania.
23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)