Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/191/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: L., proti žalovaným: 1/ U. a 2/ I., o náhradu škody z ublíženia na zdraví, na odvolanie žalobcu a žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 25.apríla 2018, č.k. 6C/29/2011-262, v spojení s uznesením zo dňa 07.mája 2018, č.k. 6C/29/2011-272, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Napadnutým (v poradí tretím) rozsudkom súd prvej inštancie v spojení s opravným uznesením uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia 26.570,25 eur a sumu 89,06 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Konanie v časti o zaplatenie sumy 22.550 eur zastavil titulom späťvzatia žaloby, vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 420 ods. 1, § 427 ods. 1, § 430 ods. 1, § 441, § 442 ods. 1, § 444 Obč. zákonníka. Rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorého mal rovnako ako v čase rozhodovania o nároku žalobcu rozsudkom zo dňa 26.04.2012 č.k. 6C/29/2011-110 za preukázané, že žalovaný 1/ riadil dňa 03.11.2005 bez vodičského oprávnenia a pod vplyvom alkoholu osobné motorové vozidlo svojej matky, pričom spôsobil dopravnú nehodu, keď narazil autom do brehu potoka, v dôsledku čoho utrpeli spolujazdci, vrátane žalobcu škodu na zdraví. Pretože žalovaný 1/ použil vozidlo bez vedomia matky, a táto použitie vozidla neumožnila ani svojou nedbanlivosťou, vozidlo riadne zabezpečila a zároveň nezanedbala náležitý dohľad nad vtedy maloletým žalovaným 1/, čo bolo zistené v konaní Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 7C/159/2009, sú na strane žalovaného 1/ splnené všetky predpoklady zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa § 427 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, v spojení s § 430 ods. 1 Občianskeho zákonníka. U žalovaného 1/ sú splnené všetky podmienky zodpovednosti za škodu aj podľa ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože porušil zákonom stanovenú právnu povinnosť riadiť motorové vozidlo len s vodičským oprávnením a nie pod vplyvom alkoholu, pričom žalovaný 1/ bol rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 10.10.2007 č.k. 1T/92/2007-274 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24.03.2009 č.k. 2To/133/2007-286 uznaný vinným zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 Tr. zák., účinného do 31.12.2005 a z trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 201 ods. d) Tr. zák. účinného do 31.12.2005. V príčinnej súvislosti s týmto konaním žalovaného 1/ vznikla škoda na zdraví žalobcu a zavinenie žalovaného 1/ je dané vo forme nedbanlivostného skutku. Žalovaný 2/ v priebehu konania nespochybňoval, že na predmetné motorové vozidlo značky N. ktorým bola spôsobená škoda, bola uzavretá zmluva o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti

za škodu spôsobenú jeho prevádzkou podľa zák. č. 381/2001 Z.z. a v prípade poistnej udalosti, teda spôsobením škody prevádzkou vozidla, sa žalovaný 2/ ako poisťovateľ zaviazal uhradiť poškodenému škodu. Z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/, § 15 zák. č. 381/2001 Z.z., potom vyplýva pasívna legitimácia žalovaného 2/ v tomto konaní. Žalobca uplatnil proti žalovaným 1/ a 2/ v predmetnom konaní dva nároky, a to nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla na zdraví titulom sťaženia spoločenského uplatnenia podľa § 44 Občianskeho zákonníka a tiež nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla v súvislosti s vyplatením znalečného znalcovi U.. T. P. za znalecký posudok na ohodnotenie jeho sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu. Žalovaní 1/ a 2/ v priebehu konania vzniesli voči uplatnenému nároku žalobcu na náhradu škody titulom sťaženia spoločenského uplatnenia námietku premlčania. Súd prvej inštancie preto skúmal dôvodnosť uplatnenej námietky premlčania. Konštatoval, že na uplatnený nárok sa vzťahuje 2-ročná premlčacia doba v zmysle ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Premlčacia doba pritom začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. V danom prípade rozhodujúcim momentom určujúcim začiatok plynutia premlčacej doby je ustálenie zdravotného stavu žalobcu po poškodení jeho zdravia, teda okamih, kedy boli známe všetky nepriaznivé následky škody na zdraví nevyhnutné pre ohodnotenie sťaženia jeho spoločenského uplatnenia. V tejto súvislosti v konaní ustanovený znalec U.. R. P. vo svojom Znaleckom posudku č. X/XXXX . uviedol: „Podľa zdravotnej dokumentácie, nálezu psychiatra, psychológa, neurológa a zistení podrobne rozpísaných v predchádzajúcich statiach posudku, bol zdravotný stav menovaného, taktiež jednotlivé nepriaznivé následky poškodenia jeho zdravia ustálený na súčasnej úrovni minimálne od septembra roku 2010“. Z obsahu spisu, z výpovede znalca pred súdom prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 19.04.2012 znalec napriek tomuto tvrdeniu k znaleckému posudku uviedol, že stav žalobcu bol v čase ním realizovaného vyšetrenia a v čase vyšetrenie žalobcu U.. P., t.j. dňa 15.10.2010, rovnaký. Na odstránenie uvedeného rozporu preto súd prvej inštancie znalcovi U.. R. P. uložil znaleckú úlohu formou dodatku k jeho znaleckému posudku ustáliť rozhodnú dobu, t.j. vyjadriť sa k otázke, kedy bol zdravotný stav žalobcu ustálený do takej miery, že bolo možné pristúpiť v zmysle zákona č. 437/2004 k bodovému ohodnoteniu sťaženia jeho spoločenského uplatnenia. V Doplnku č. XX/XXXX k Znaleckému posudku č. X/XXXX znalec U.. R. P. konštatoval, že duševný stav žalobcu bol v súvislosti s poškodením jeho zdravia, ktoré utrpel pri dopravnej nehode, ktorú spôsobil žalovaný 1/, ustálený dňom 15.10.2008. Na pojednávaní dňa 31.05.2017 však znalec konštatoval, že zdravotný stav žalobcu od jeho vyšetrenia u pedopsychiatra U.. P., t.j. od 15.10.2008, sa vyvíjal smerom k lepšiemu a jeho diagnóza sa definitívne ustálila v mesiaci september 2010, odkedy jeho zdravotný stav pretrváva až do súčasnej doby, prakticky v nezmenenej forme. Vzhľadom na uvedené rozpory v tvrdeniach znalca U.. R. P. súd prvej inštancie na návrh oboch žalovaných nariadil v konaní kontrolné znalecké dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, pričom za znalca ustanovil N. so sídlom v V., ktorý znalec v Znaleckom posudku č. X/XXXX z dôvodov, ktoré súd konštatoval v predchádzajúcej časti odôvodnenia rozsudku ustálil, že k ustáleniu psychického stavu žalobcu, kedy mohlo byť pristúpené k bodovému hodnoteniu jeho sťaženia spoločenského uplatnenia, došlo najskôr od mesiaca september 2010, o čom hovorí vyšetrenie žalobcu zo strany psychiatra U.. F. B. zo dňa 13.09.2010. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie potom uzavrel, že všetky nepriaznivé následky škody na zdraví žalobcu, nevyhnutné pre ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia, boli známe najneskôr od 13.09.2010. Už vtedy mohol žalobca požiadať o lekárske ohodnotenie na účely zistenia, v akom rozsahu sú obmedzené jeho možnosti uplatniť sa v živote a v spoločnosti v dôsledku poškodenia jeho zdravia. Od tohto dátumu potom začala plynúť 2-ročná subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody. Žalobu o náhradu škody z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia pritom žalobca na Okresný súd Považská Bystrica podal dňa 28.02.2011, t.j. v priebehu uvedenej dvojročnej premlčacej lehoty, preto súd prvej inštancie námietku oboch žalovaných na premlčanie uplatneného nároku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že znalec z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia U.. T. P. v Znaleckom posudku zo dňa 22.07.2009 podľa zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotil sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu v položke B II 251 - kostný defekt v lebečnej klenbe v pravej spánkovej oblasti v priemere 2 cm2 na 50 bodov, v položke B II 432a - kožná plošná jazva na pravej strane krku 6 cm2 30 bodov a v položke B II 432b - kožné jazvy v pravej spánkovej oblasti vo vlasatej časti hlavy cca 10 cm2 na 30 bodov. V konaní ustanovený znalec z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria N. v Znaleckom posudku č. XX/XXXX. zhodne ako znalec U.. R. P. v Znaleckom posudku č. X/ XXXX bodovo hodnotil sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu v položke B II 253 organické zmeny maximálnym počtom bodov 1560 s tým, že podľa § 10 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z.z. zvýšil bodové hodnotenie o 50% bodov, t.j. o 780 bodov na celkovo hodnotu 2340 bodov. 50% zvýšenie bodového hodnotenia znalec odôvodnil tým, že u žalobcu ide o ťažkú organickú poruchu osobnosti s prihliadnutím

na premorbidnú osobnosť žalobcu. Celkovo teda bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu v súvislosti s poškodením jeho zdravia bolo znalcami U.. T. P. a N. ustálené na 2450 bodov, čo pri hodnote 1 bodu 14,46 eur predstavuje sumu 35.427,- eur. Vzhľadom na zhodné vyjadrenia v konaní ustanovených znalcov z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria U.. R. P. a N., že žalobca ostal po nehode plne invalidným, utrpel vážne poranenie hlavy a mozgu s tým, že jeho možnosť uplatniť sa v živote a v spoločnosti je obmedzená v maximálne možnej miere, potom je na mieste požiadavka žalobcu, aby súd podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. zvýšil náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu o 50%, teda na úroveň 53.140,50 eur. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie tiež za preukázané, že v danom prípade je dôvodné, aby podľa § 441 Občianskeho zákonníka znášal žalobca polovicu škody s prihliadnutím na rozsah jeho zavinenia na vzniku škody. Konštatoval, že toto zavinenie žalobcu spočíva v tom, že do motorového vozidla nastúpil s vedomím, že žalovaný 1/ nemá vodičské oprávnenie na vedenie osobného motorového vozidla, že žalovaný 1/ spolu so žalobcom pred jazdou pili alkoholické nápoje, teda žalobca mal vedomosť o tom, že žalovaný 1/ osobné motorové vozidlo riadi pod vplyvom alkoholu a v neposlednom rade spoluzavinenie žalobcu na rozsahu vzniku škody spočíva v tom, že žalobca sa pred jazdou motorovým vozidlom ani počas jazdy nepripútal bezpečnostným pásom, čím porušil ustanovenie § 5 ods. 3 zákona č. 315/1996 Z.z., čo ako svedkovia vo svojich výpovediach v rámci trestného konania potvrdili E. N. a E. X.. Súd sa pritom stotožnil s tvrdením žalovaného 2/, že porušenie uvedenej povinnosti zo strany žalobcu malo zásadný vplyv na rozsah spôsobenej škody, keďže v dôsledku nekoordinovaného pohybu tela žalobcu v motorovom vozidle pri náraze došlo u žalobcu k rozsiahlym poškodeniam v jeho hlavovej a mozgovej oblasti a tiež k poškodeniam v oblasti hrudnej časti tela. Vzhľadom na vek a tomu zodpovedajúcu rozumovú vyspelosť žalobcu, ktorý bol pred predmetnou dopravnou nehodou podľa posudkov znalcov z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria duševne v poriadku, si žalobca musel jasne uvedomovať akému riziku sa týmto svojím konaním vystavuje. Mal za to, že pri zohľadnení spoluzavinenia žalobcu na vzniku škody vo výške 50% žalobcovi v zmysle uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení prináleží náhrada škody titulom sťaženia spoločenského uplatnenia v celkovej výške 26.570,25 eur. Ďalej uviedol, že nárok na zaplatenie sumy 89,06 eur predstavuje znalečné za podaný posudok znalca U.. T. P., ktorým ohodnotil sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu v dôsledku predmetnej nehody. Ide o náklady spojené s uplatnením pohľadávky, ktoré § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa považujú príslušenstvo pohľadávky. Na uplatnenie náhrady škody na zdraví, bol žalobca nútený požiadať ešte pred začatím súdneho konania o vypracovanie lekárskeho posudku a zaplatiť zaň znalečné. Tento nárok žalobcu súd prvej inštancie posúdil ako dôvodný s tým, že pokiaľ je pohľadávka žalobcu na náhradu škody z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia nepremlčaná, nemožno ani príslušenstvo pohľadávky považovať za premlčané. Žalobca v priebehu konania podanú žalobu v časti o zaplatenie sumy 22.500,- eur zobral späť a žiadal konanie zastaviť, preto súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 145 ods. 1 CSP konanie v časti o zaplatenie sumy 22.500,- eur zastavil a vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol s poukazom na tú skutočnosť, že žalobca sa z titulu náhrady škody domáhal voči žalovaným 1/ a 2/ zaplatenia celkovo sumy 73.439,06 eur. V konaní bol pritom úspešný len čiastočne do sumy 26.659,32 eur. V percentuálnom vyjadrení jeho úspech v konaní predstavuje 36,30%, neúspech 63,70%. Z uvedeného vyplýva, že obom žalovaným v zmysle ustanovenia § 255 ods. 2 CSP by prináležal nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu 27,40%. V danom prípade však vychádzajúc zo zistení znalca, z ktorých vyplýva, že žalobca z dôvodu poškodenia zdravia trpí ťažkou poruchou osobnosti, v dôsledku čoho má prichrnuté všetky končatiny, je dezorientovaný miestom a časom, z hľadiska uspokojovania svojich potrieb je odkázaný na pomoc zo strany matky, pričom jeho jediným zdrojom príjmu je len invalidný dôchodok, súd v zmysle ustanovenia § 257 CSP, vzhľadom na existenciu týchto dôvodov hodných osobitného zreteľa, o trovách konania rozhodol tak, že žalovaným nárok na ich náhradu nepriznal.

2. Proti rozsudku vo výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol a v súvisiacom výroku o trovách konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalovaných 1/, 2/ zaviazal zaplatiť titulom náhrady spoločenského uplatnenia sumu vo výške 50.800 eur a zároveň aj trovy konania. Súdu prvej inštancie vytýkal, že určil jeho spoluzavinenie na vzniknutom následku v rozsahu 50%. Takto určenú mieru spoluzavinenia pri prevádzke auta považuje za neprimerane prísnu. Uviedol, že ide o sudcovské právo určiť mieru spoluzavinenia a vyslovil názor, že žalovaný 1/ bol uznaný súdom vinným z trestného činu ublíženia na zdraví so spôsobením ťažkej ujmy v konaní sp. zn. 1T/92/2007 Okresného súdu Považská Bystrica, nemal vodičského oprávnenie, mal požitý alkohol a práve tieto okolnosti aj s následným tvrdením jeho matky, že vozidlo odcudzil bez vedomia

rodičov by jeho zavinenie malo predstavovať viac ako 50%. Poukázal na to, že znížil uplatňovaný nárok na náhradu škody, a preto pri zohľadnení spoluviny by vzniknutému následku a celoživotnému poškodeniu malo zodpovedať odškodnenie vo výške 50.800 eur. Uplatnil odvolacie dôvody § 365 ods. 1 písm. f/ (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a písm. h/ (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) CSP.

3. Proti rozsudku vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a v súvisiacom výroku o trovách konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný 1/. Uplatnil odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods.1 písm. b/ a c/ CSP, keď mal za to, že súd nesprávnym procesným postupom, a to nevykonaním navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Za rozhodujúcu otázku považuje určenie momentu, kedy došlo k ustáleniu zdravotného stavu. Poukazoval na to, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd má za to, že vzhľadom k záverom kontrolného znaleckého posudku č. X/XXXX vyhotoveným ustanoveným znalcom N. možno prijať záver o tom, že všetky nepriaznivé následky škody na zdraví žalobcu, nevyhnutné pre ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia, boli známe najneskôr od 13.09.2010, pričom tento dátum je zároveň dňom, od kedy začala plynúť dvojročná premlčacia doba pre uplatnenie nároku na náhradu škody. S uvedeným názorom súdu sa žalovaný 1/ nestotožnil a domnieva sa, že vzhľadom na pretrvávajúce rozpory v otázke ustálenia žalobcovho zdravotného stavu nevykonaním navrhnutých dôkazov súd odňal žalovanému 1/ možnosť uplatniť jeho procesné práva, čím sa nevysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami daného prípadu a zároveň bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces. Pokiaľ znalec poverený N. v znaleckom posudku sám zhodnotil, že je mimoriadne obtiažne vyjadriť sa k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu, táto skutočnosť je v konečnom dôsledku zrejmá i z doterajšieho priebehu sporu, kedy ani jeden z ustanovených znalcov, resp. ošetrujúcich lekárov žalobcu nevedel zaujať jednoznačné stanovisko k určeniu takéhoto časového momentu. Žalovaný 1/ poukazoval na to, že poverený znalec jednoducho a pomerne stručne konštatuje ustálenie zdravotného stavu k momentu, kedy bolo vykonané kompletné zdravotné vyšetrenie žalobcu. Bez hlbšieho rozboru odmietol všetky predchádzajúce vyšetrenia, čím nielen spochybnil odbornosť ošetrujúcich lekárov žalobcu a ich výpovedí, ale zároveň zaujal alibistický postoj k posúdeniu dôležitej pre daný prípad vyslovene kľúčovej otázky. Rovnako považoval za potrebné podotknúť, že existujúce pochybnosti vznikli ako dôsledok zanedbania povinností žalobcu absolvovať pravidelné lekárske vyšetrenia. Mal za to, že zo zdravotnej dokumentácie a zo znaleckého posudku je zrejmé, že žalobca vzniknutú spornosť zavinil vo veľkej miere sám, keď podcenil nevyhnutnosť podrobiť sa lekárskym vyšetreniam. Vzhľadom k tomu považuje za nevyhnutné preskúmanie zdravotnej dokumentácie žalobcu z hľadiska odporúčaných kontrol a podrobenia sa vyšetreniam, pričom práve vypočutím ošetrujúcej lekárky resp. lekárov by bolo možné zistiť aj túto skutočnosť, pretože taktiež ide o podstatnú a rozhodujúcu otázku. Mal za to, že pokiaľ žalobca neabsolvoval v roku 2008 až 2010 podľa názoru znalca adekvátne lekárske vyšetrenie, nemôže to byť na ujmu žalovaného 1/. Žalovaný 1/ ďalej namietal, že okrem uvedených skutočností napadnuté rozhodnutie v časti vyčíslenia sumy priznanej žalobcovi nezodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia, keďže z odôvodnenia nie je zrejmé, z akých jednotlivých položiek pozostáva finálna výška bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia, od ktorej sa priamo odvíja výška žalobcovi priznanej sumy, z ktorého dôvodu je rozhodnutie v tejto časti arbitrárne a svojvoľné, čím sa v konečnom dôsledku javí ako nepreskúmateľné. 4. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ uviedol, že sa pridržiava svojho odvolania. Vyslovil názor, že vo veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie. Vo veci bolo vykonané znalecké dokazovanie znalcom z odvetvia psychiatrie U.. R. P., ktorý ustálil jeho psychický stav, najskôr od septembra 2010 v zhode so záverom U.. B., psychiatra pre potrebu posudkovej komisie s tým, že U.. T. P., ako chirurg, nebol kompetentný hodnotiť jeho duševný stav. Obdobne aj znalecký posudok č. X/XXXX N.. uvádza na strane 19, že znalecký posudok U.. R. P.. X/XXXX je taký, že nie je možné s ním nesúhlasiť. Posudzuje poškodenie duševného zdravia žalobcu vo vzťahu k práci, k rodine, k spoločnosti a k sebe. Posudok uvádza, že žalovaný 1/ utrpel 03.11.1990 ťažké poranenie hlavy a mozgu, pričom bolo krvácanie do mozgu a že tento rozsah poškodenia mozgu je úmerný vzniknutým psychickým poruchám. Poukázali na stratu jeho priestorovej orientácie, zníženie jeho intelektu do pásma ľahkej duševnej zaostalosti tak, že sa mu zmenil život kardinálnym spôsobom, a to do takej miery, že sa stal z neho ľudovou rečou „mrzák“. Má prichrnuté všetky končatiny, kríva, musí chodiť s oporou, neisto a naširoko, zajakáva sa, stratil čuch, orientáciu v priestore, je dezorientovaný miestom a časom, je hrubo narušená jeho pamäť, myslenie, citová oblasť a najmä osobnosť. Nemohol sa vyučiť, zamestnať, nájsť si partnerku, založiť rodinu. Bol dlhodobo v bezvedomí, znova sa učil hýbať, rozprávať a chodiť a je

odkázaný na pomoc svojej matky. Nemôže športovať, nepozná hodnotu peňazí, nie je schopný cestovať samostatne, čiže tento zdravotný následok vo forme sťaženia spoločenského uplatnenia je dlhodobý a nenapraviteľný a doterajší súdny znalci U.. B., U.. P. a N.. ustálili, že jeho zdravotný stav z hľadiska sťaženia spoločenského uplatnenia ohľadne psychického stavu bol ustálený najskôr v septembri 2010. Preto nesúhlasí s námietkami v odvolaní, pretože na kľúčové otázky odpovedali znalci, psychiatri, a to jednoznačne, že duševný stav bol ustálený najskôr v septembri 2010.

5. Žalovaný 2/ v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcom uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, pričom súd vykonal potrebné dokazovanie, z vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec posúdil správne aj po právnej stránke, pričom ani konanie, ktoré mu predchádzalo, netrpí žiadnou vadou, ktorá by mohla mať za následok nesprávnosť rozhodnutia. Hoci prvoinštančný súd svoje rozhodnutie dostatočne, jasne a zrozumiteľne odôvodnil, na ktoré odôvodnenie žalovaný 2/ odkazuje, k podanému odvolaniu ďalej uviedol, že nepopiera, že jednou z príčin vzniku škody na zdraví bolo konanie žalovaného 1/, na ktoré poukazuje vo svojom odvolaní žalobca. Nemožno však prehliadnuť, že jednou z hlavných príčin škody na zdraví žalobcu bolo práve jeho spoluzavinenie, a to ako z hľadiska vzniku škody na zdraví, tak aj z hľadiska jej rozsahu. K tomuto sa vyjadril súd prvej inštancie v ods. 38 rozsudku z 25.04.2018, ako aj žalovaný 2/ vo svojom podaní z 02.03.2018, na ktoré z tohto hľadiska odkazuje. Ďalej uviedol, že žalobca v čase nehody vedel (čo ani nenamieta) o tom, že žalovaný 1/ nemá a ani nemôže mať s poukazom na § 69 ods. 1 v tom čase účinného zák. č. 315/96 Z.z. vodičské oprávnenie na vedenie predmetného vozidla. Napriek tejto svojej vedomosti do vozidla so žalovaným 1/ nastúpil. Žalobca tak isto v čase nehody vedel o tom, že žalovaný 1/ bol pri jazde pod vplyvom alkoholu (čo bolo v rozpore s § 4 ods. 3 písm. b/ v tom čase účinného zák. č. 315/96 Z.z.), ktorý bezprostredne pred samotnou jazdou spoločne požívali. Napriek tejto svojej vedomosti do vozidla so žalovaným 1/ nastúpil. Žalobca teda v čase, keď nastupoval do vozidla, ktoré viedol žalobca, vedel o porušovaní povinností žalovaný 1/ a bol si teda vedomý nebezpečenstva s tým spojeného. Konal teda rovnako nezodpovedne a mimoriadne ľahostajne. Žalovaný 2/ má preto za to, že zavinenie žalobcu na jemu vzniknutej škode je porovnateľnou príčinou vzniku škody ako porušenie povinností žalovaným. Popri tom žalobca si spoluzavinil nielen samotný vznik škody na zdraví, ale aj jej rozsah, keď nebol pripútaný bezpečnostným pásom (čím porušil § 5 ods. 3 zák. č. 315/96 Z.z.). V dôsledku toho utrpel výrazné, rozsiahlejšie a závažnejšie poškodenie zdravia, ako by tomu bolo v prípade, ak by bezpečnostným pásom bol pripútaný. Zavinené porušovanie povinností zo zákona žalobcom bolo jednou z dvoch hlavných príčin jeho škody na zdraví a ak by zavinene neporušil svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zákona, tak táto škoda na zdraví by mu vôbec nevznikla (ak by nenastúpil do vozidla, ktoré viedol žalovaný 1/, o ktorom mal vedomosť, že nie je držiteľom vodičského oprávnenia, pričom mal aj vedomosť o tom, že bol pod vplyvom alkoholu), resp. by bola výrazne menšia (ak by bol pripútaný bezpečnostným pásom). Vzhľadom na okolnosti celej veci je preto namieste, aby za túto škodu spoluzodpovedal v rozsahu 50%. Žalovaný 2/ navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

6. Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že podané odvolanie žalobcom považuje v celom rozsahu za nedôvodné a neopodstatnené. Dôvodil, že z jeho obsahu nevyplývajú také dôvody, pre ktoré by mala byť miera zavinenia žalobcu znížená a napadnuté rozhodnutie zmenené. Stotožnil sa s právnym názorom súdu ohľadom stanovenia miery spoluzavinenia žalobcu a žalovaného 1/ na spôsobenej škode v pomere 50:50. Vyslovil názor, že súd posúdil otázku spoluzavinenia žalobcu na vzniku škody správne a teda je nevyhnutné, aby v zmysle § 441 Obč. zákonníka niesol zodpovednosť za vzniknutú škodu v rozsahu 50%, keď do motorového vozidla spolu so žalovaným 1/ nastúpil dobrovoľne s vedomím, že tento nemá vodičské oprávnenie a je pod vplyvom alkoholu, keďže obaja spolu pred jazdou pili alkoholické nápoje. Ďalšou podstatnou skutočnosťou znásobujúcou zavinenie žalobcu je to, že počas jazdy nebol pripútaný bezpečnostným pásom, čo sa v konečnom dôsledku odrazilo na rozsahu škody a následkoch sťaženia spoločenského uplatenenia. Taktiež s prihliadnutím na vek, rozumovú vyspelosť, duševný stav žalobcu a z uvedených okolností vyplývajúcu vedomosť o hroziacom riziku mal za potrebné vyhodnotiť spoluzavinenie žalobcu na vzniku škody v rozsahu 50% ako adekvátne a primerané. 7. Žalobca k písomným vyjadreniam žalovaného 1/ a 2/ uviedol, že trvá na svojom odvolaní ako aj na svojom vyjadrení a žiada, aby odvolací súd preskúmal mieru jeho spoluzavinenia na následku, ktorý nastal s tým, že ustálená miera jeho zavinenia vo výške 50% je neprimerane vysoká, keď žalovaný 1/ bol uznaný vinným z trestného činu, keď neoprávnene používal motorové vozidlo, nemal vodičský preukaz a mal požitý alkohol. Pripustil, že on ako žalobca porušil povinnosti, že jazdil so žalovaným 1/, že sa nepripútal, avšak rozhodujúcou príčinou jeho zranenia bolo porušenie právnych povinností žalovaným

1/. Uviedol, že určiť percentuálnu mieru zavinenia je sudcovské právo a preto žiada vzhľadom na utrpený následok mieru zavinenia podstatne znížiť.

8. Žalovaný 1/ v následnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu a žalovaného 2/ uviedol, že v celom rozsahu zotrváva na podanom odvolaní, odkazuje na tvrdenia a skutočnosti v podanom odvolaní uvedené, ako aj vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu.

9. Žalovaný 2/ v následnom písomnom vyjadrení uviedol, že výška škody resp. rozsah škody, ktorá vznikla poškodenému, je z hľadiska jeho spoluzodpovednosti na jemu vzniknutej škode právne bez významu a súd na ňu nie je z tohto hľadiska oprávnený prihliadať. Opakovane uvádzal, že zavinené porušovanie povinností žalobcu bolo rovnocennou príčinou toho, že mu škoda vznikla, a ak by žalobca zavinene svoje povinnosti neporušoval, tak by rozsah jemu vzniknutej škody bol výrazne menší. Je preto namieste, aby spoluzodpovedal za jemu vzniknutú škodu prinajmenej v rozsahu 50%. Určenie menšej miery spoluzodpovednosti žalobcu na jemu vzniknutej škode by bolo neprimerané a neúnosné ako z hľadiska reparačného, tak aj z hľadiska preventívno-výchovného.

10. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP v napadnutom rozsahu, t.j. vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a v súvisiacom výroku o trovách konania, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť, pričom v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje na vecne správne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje.

11. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bolo konanie v časti zastavené, odvolaním napadnutý nebol, preto zostalo rozhodnutie súdu prvej inštancie v tomto výroku právoplatné a rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté.

12. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom a žalovaným 1/ vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonaný každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil z akých dôvodov a ktoré tvrdenia strán sporu mal za preukázané a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám ust. § 220 CSP. Námietky žalobcu a žalovaného 1/ uvedené v podaných odvolaniach preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Na doplnenie správnosti odvolací súd uvádza:

13. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok a vzhľadom na odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tiež, či postupom súdu nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, resp. či tu nie je existencia takej vady, ktorá by bola spôsobilou mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/ CSP).

14. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR. V situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo vyhovené nároku, ktorý strana sporu žalobou uplatnila, či pre ktoré bol tento zamietnutý, je pre tieto veľmi obtiažne pochopiť takéto rozhodnutie. Pokiaľ nie sú tieto faktory vysvetlené v odôvodnení rozhodnutia, nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

15. Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej je zrušujúce rozhodnutie, resp. či ide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, podľa ktorého výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojitosti s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, spočívajúci v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom (teraz § 365 ods. 1 písm. b/ , inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ , v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, teda mieru, do akej táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať ho ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces. 16. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť uplatnenej odvolacej námietky. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami tej - ktorej strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). 17. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky podstatné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie rozhodnutia v napadnutej časti obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, spĺňa všetky vyššie uvedené požiadavky a tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, pričom odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli neodôvodnené. Skutočnosť, že strany sporua sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňujú, nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, alebo arbitrárnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie. 18. Postupom súdu prvej inštancie tak nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a nebola zistená ani tzv. iná vada konania, spôsobilá viesť k záveru, že jej následkom došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci a odvolacím prieskumom ex offo nebola zistená ani žiadna vada, týkajúca sa procesných podmienok, teda nedošlo z hľadiska vyššie uplatnených odvolacích námietok k naplneniu odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ a d/ CSP.

19. Posúdením obsahu odvolania odvolací súd zistil, že ďalšie odvolacie námietky smerujú proti tvrdeným nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie na ktorých založil svoje rozhodnutie čo viedlo podľa jeho názoru k naplneniu dôvodov na odvolanie, uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. 20. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

21. Pokiaľ v podaných odvolaniach je súdu prvej inštancie vytýkané nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď

súd pochybí pri aplikácií práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo stanovené dispozíciou právnej normy). Odvolaciu námietku žalobcu odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnenú, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Tak ako odvolací súd už uviedol, stotožňuje sa v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

22. Vyššie uvedené odvolacie námietky vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.

23. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutých častiach (vyhovujúcej, zamietavej a v súvisiacej časti o náhrade trov konania) je vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

24. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu s poukazom na čiastočný úspech strán v odvolacom konaní.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).