Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11S/9/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. B. Q., členov JUDr. Z. K. a JUDr. Q. M., PhD., v právnej veci žalobcu: C., spol. s r.o., so sídlom Q. XX, XXX XX Q., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený B. kancelária N., s.r.o., M. R. N. XXXX, XXX XX U., IČO: XX XXX XXX, pracovisko T. XXX XX C., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: XX XXX XXX, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 15.11.2017, takto

rozhodol:

Krajský súd zrušuje rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 15.11.2017 a rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 10.08.2017 a v e c v r a c i a na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Dňa 22.01.2018 bola Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj „správny súd“) doručená správna žaloba, ktorou sa žalobca domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 15.11.2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), potvrdzujúceho rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej aj „správca dane“), č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 10.08.2017 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správne daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žalobcovi vyrubený rozdiel v sume 59.380,32 Eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie apríl 2014, z dôvodu, že nebolo preukázané, že deklarovaní dodávatelia tovaru - spoločnosti F. s.r.o. a Y. s.r.o. - sú subjektmi, ktoré spornými faktúrami deklarovaný tovar - motorovú naftu - reálne žalobcovi dodali. Žalobca sa petitom správnej žaloby domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. c), d) a e) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), ako aj zrušenia prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci správnym orgánom na ďalšie konanie, za súčasného uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu trovy konania.

2. Žalobca v správnej žalobe prezentoval názor, že žalovaný nesprávne posúdil postup správcu dane pri zisťovaní skutkového stavu, nakoľko tento počas daňového konania nepreveril všetky skutočnosti pre správne určenie dane a nepostupoval podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, na základe ktorého má správca dane povinnosť viesť dokazovanie tak, aby všetky skutočnosti boli zistené čo najúplnejšie. Správca dane sa zameral (obmedzil) iba na preukázanie skutočnosti, že so spoločnosťami Y. s.r.o. a F. s.r.o. nebolo možné počas daňového konania komunikovať a priamo u nich overiť reálne dodanie deklarovaného tovaru. Nekontaktnosť uvedených spoločností však nemôže byť na ujmu žalobcu, ktorý nebol a nie je nijakým spôsobom s uvedenými spoločnosťami personálne a ani inak prepojený. Správca dane vôbec nevykonal žiadne iné dôkazy okrem písomných dožiadaní na dodávateľské spoločnosti.

Podľa žalobcu nebral do úvahy celý rad dôkazov, ktoré logicky preukazujú reálne uskutočnenie obchodu. Dodávateľské spoločnosti tovar riadne dodali, on za tovar riadne zaplatil a následne ho v rámci svojej podnikateľskej činnosti predal, mal z jeho predaja tržbu a daňovú povinnosť, ktorú si riadne splnil. Žalobca zdôraznil, že je serióznou spoločnosťou, ktorá na trhu pôsobí od roku 1997 a nemá žiadne nedoplatky voči štátu, riadne si plní všetky zákonné a daňové povinnosti.

3. Žalobca poukázal na podľa neho logickú skutočnosť, že nemohlo byť jeho úmyslom získať neoprávnený nadmerný odpočet DPH, nakoľko za tovar uvedený na faktúrach od dodávateľských spoločností riadne a včas zaplatil reálnu kúpnu cenu, ktorá bola mnohonásobne vyššia ako predpokladaný nadmerný odpočet. Žalobcovi nie je zrejmé, aký neoprávnený finančný prospech by mohol získať tým, ak by mu predmetný tovar nedodali spoločnosti Y. s.r.o. a F. s.r.o. Išlo o spoločnosti, ktoré boli riade zapísané v obchodnom registri a mali v predmete podnikania uvedenú dodávku deklarovaného druhu tovaru.

4. Podľa žalobcu z ustanovení § 49 ods. 1 a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) nemožno vyvodiť jeho dôkazné bremeno na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľov. K otázke rozloženia dôkazného bremena poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (SD EÚ) v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03, v ktorých SD EÚ vyslovil názor, že nárok na odpočet DPH nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platiteľ nevie alebo nemohol vedieť. Každý transakcia musí byť posudzovaná sama osobe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami. Žalobca tiež poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp.zn. 6Sžf/10/2011 a 3Sžf/1/2011.

5. Žalobca správnemu súdu navrhol výsluch Z. M., bývalého konateľa spoločnosti Y. s.r.o., ako aj výsluch osôb, ktorí v pozícii vodičov A. R., spol. s r.o. realizovali v kontrolovanom období prepravu tovaru pre spoločnosť F. s.r.o. a spoločnosť Y. s.r.o. Ako prílohu správnej žaloby predložil e-mailovú komunikáciu so zástupcom spoločnosti F. s.r.o., z ktorej podľa neho možno vyvodiť objednanie pohonných hmôt ako aj dohodu o dodaní u žalobcu.

6. K správnej žalobe sa na výzvu správneho súdu písomne vyjadril žalovaný. Reagujúc na žalobné námietky zdôraznil, že sa nezameriaval na preukázanie skutočností, že so spoločnosťami Y. s.r.o. a F. s.r.o. nebolo možné komunikovať a priamo u nich si reálne overiť dodanie deklarovaného tovaru. Pokúšal iba preveriť uskutočnenie žalobcom predloženými faktúrami deklarované dodanie tovaru v účtovníctvach týchto spoločností, pokúšal sa preveriť aj okolnosti okolo nákupu tovaru (pôvod tovaru), jeho skladovania, predaja a prepravy žalobcovi u týchto dodávateľov. Ako však vyplýva zo zistení správcu dane, nebolo možné sa s týmito spoločnosťami skontaktovať z dôvodu, že spoločnosť F. s.r.o. bola dňa 31.10.2014 vymazaná z Obchodného registra z dôvodu jej zlúčenia so spoločnosťou A., s.r.o., ktorá sa však na sídle spoločnosti nenachádza, a na základe informácií z iného daňového konania bolo zistené, že konateľ spoločnosti A., s.r.o. - S. N. - zomrel. Konateľ spoločnosti F. s.r.o. v období deklarovaných zdaniteľných obchodov - Z. C. - je podľa odpovede českej finančnej správy bezdomovec, nemá a ani nemal živnostenské oprávnenie, adresa jeho trvalého pobytu, ktorá je uvedená v obchodnom registri, bola adresa Magistrátu mesta E., Česká republika. Ani spoločnosť Y. s.r.o. sa na sídle uvedenom v obchodnom registri nenachádza. O. E. Q., konateľka spoločnosti Y. s.r.o. v čase uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných plnení, je tiež bezdomovkyňa. Z. M. v čase realizácie spochybnených zdaniteľných obchodov už nebol štatutárnym orgánom spoločnosti Y. s.r.o. a predvolanie na ústne pojednávanie, zaslané na adresu jeho trvalého pobytu, sa vrátilo späť s poznámkou pošty „adresát neznámy“.

7. Žalovaný k návrhu na vypočutie svedkov poznamenal, že žalobca ich v priebehu daňového a ani vyrubovacieho konania vypočuť nežiadal a správca dane to ani nepovažoval za potrebné, nakoľko správca dane v zmysle predložených dokladov nespochybňoval, že tovar, deklarovaný faktúrami od spoločnosti F. s.r.o., bol fyzicky prepravený spoločnosťou A. R., spol. s r.o. z colného skladu tejto spoločnosti. Nie je však zrejmé, ako a odkiaľ sa tento tovar spoločnosti F. s.r.o. mal dostať do skladu spoločnosti A. R., spol. s r.o. a kto a akým spôsobom za spoločnosť F. s.r.o. tento tovar odovzdal žalobcovi. Aj keď žalobca až k žalobe predložil aj e-mailovú komunikáciu so spoločnosťou F. s.r.o., okrem ponuky spoločnosti F. s.r.o. zo dňa 09.03.2014 na spoluprácu (v českom jazyku), kde je podpísaný Z.

C., nevyplýva z ostatnej komunikácie, kto v mene spoločnosti F. s.r.o. so žalobcom komunikoval. K návrhu vypočuť ako svedka Q. S., ktorý mal realizovať prepravu tovaru žalobcovi pre spoločnosť Y. s.r.o., žalovaný uviedol, že v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania žalobca nenavrhol vypočuť ani tohto svedka, neuviedol, kto prepravu tovaru od spoločnosti Y. s.r.o. vykonal, neuviedol ani meno osoby (konateľa), s ktorou za spoločnosť Y. s.r.o. obchody uzatváral a ani žiadne okolnosti okolo priebehu týchto obchodov. Aj keď k žalobe už predkladá aj e-mailovú komunikáciu s Z. M. za spoločnosť Y. s.r.o., tento v čase uskutočnenia zdaniteľných obchodov už nebol konateľom uvedenej dodávateľskej spoločnosti.

8. K tvrdeniu žalobcu, že predložil listiny, ktoré preukazujú vykonanie prepravy tovaru v zmysle faktúr od spoločnosti Y. s.r.o., sa žalovaný vyjadril, že toto tvrdenie nie je pravdivé. K faktúram od spoločnosti Y. s.r.o. žalobca dodatočne preložil len tzv. stáčacie lístky (nie dodacie listy), ktoré len žalobca označil, ktorých faktúr sa týkajú. Nie je z nich zrejmé, kto je dodávateľ S. a ani kto vykonal prepravu. Len v časti „Z. místo“ sú uvedené nasledovné ŠPZ vozidiel: BL XXXYB, PO XXX YF a BL XXX YB. Preverením týchto vozidiel bolo zistené, že vozidlá s EČV BL XXXYB a PO XXX YF neboli nájdené v databáze G. MV SR a držiteľom vozidla s G. BL XXX YB bola od 17.01.2012 spoločnosť F. SK s.r.o., IČO: XX XXX XXX, ktorá bola dňa 10.06.2009 vymazaná, od 13.01.2016 je držiteľom tohto vozidla spoločnosť Q..r.o., IČO: XX XXX XXX.

9. Žalovaný zdôraznil, že žalobca k sporným faktúram nepredložil ani kúpne zmluvy s dodávateľskými spoločnosťami, pričom nie je zrejmé, či ich mal vôbec uzatvorené.

10. K časti správnej žaloby, v ktorej žalobca argumentoval rozsudkami SD EÚ, žalovaný uviedol, že žalobca na predmetné rozsudky nepoukazoval v odvolaní, ale poukazuje na ne až v správnej žalobe. Ani v rozhodnutí správcu dane a ani v rozhodnutí odvolacieho orgánu sa neuvádza, že by sa žalobca, resp. niekto v reťazci spoločností, podieľal na zneužívajúcom, alebo podvodnom konaní, preto je táto námietka žalobcu nedôvodná. Správca dane preveroval priamy vzťah medzi žalobcom a jeho dodávateľmi U. s.r.o. a Y. s.r.o., pričom sa nepodarilo preveriť (a ani žalobca jednoznačné dôkazy nepredložil), že žalobcovi bol tovar deklarovaný faktúrami od spoločností F. s.r.o. a Y. s.r.o., dodaný práve dodávateľmi, uvedenými na faktúrach a že týmto dodávateľom vznikla z dodania tohto tovaru daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH. Z uvedeného dôvodu mu pre porušenie § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH v nadväznosti na § 51 ods. 1 zákona o DPH správca dane neuznal z predmetných faktúr odpočítanie DPH spolu v sume 59.380,32 Eur.

11. V replike k vyjadreniu žalovaného žalobca zdôraznil, že argumentácia o nekontaktnosti dodávateľov nezakladá záver o nedodaní tovaru tak, ako je uvedené na sporných faktúrach. Taktiež nemožno od žalobcu požadovať, aby pri dokazovaní splnenia svojich daňových povinností skúmal a dokazoval, ako sa ním uhradený tovar, ktorý mu bol dodaný, dostal do skladu tretej spoločnosti, ktorá bola zazmluvnená iba za účelom prepravy tovaru. Žalobcovi taktiež nie je zrejmé, aký súvis s dodaním tovaru od konkrétnych dodávateľov má argumentácia žalovaného o tom, že evidenčné čísla vozidiel, ktoré vykonali prepravu tovaru, buď neboli nájdené v evidencii motorových vozidiel, alebo boli registrované na spoločnosť, ktorá bola následne vymazaná. Žalobca dal do pozornosti, že v prípade, ak sa dodanie niektorých pohonných hmôt uskutočnilo len stáčacími lístkami a nie dodacími lístkami, nie je táto skutočnosť porušením žiadnych ustanovení zákona, ale ide o bežnú prax v tomto podnikateľskom odvetví.

12. V duplike žalovaný zopakoval svoju argumentáciu z vyjadrenia k správnej žalobe.

13. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, viazaný rozsahom a žalobnými dôvodmi. Po zistení, že žaloba bola podaná riadne zastúpenou oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, po zabezpečení vyjadrenia žalovaného k správnej žalobe a jeho doručení žalobcovi nariadil na prejednanie veci pojednávania, nakoľko o to požiadal žalobca. Na pojednávaní účastníci zotrvali na obsahoch svojich písomných podaní.

14. Predmetom súdneho prieskumu je napadnuté rozhodnutie žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 15.11.2017, potvrdzujúceho rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 10.08.2017, ktorým bol podľa § 68 ods. 5 a 6 daňového poriadku žalobcovi vyrubený rozdiel v sume 59.380,32 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2014.

15. Z administratívneho spisu pre potreby súdneho prieskumu správny súd zistil, že Daňový úrad Trenčín vykonal ako správca dane u žalobcu daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2014. O výsledku kontroly vyhotovil protokol č. XXXXXXXX/XXXX, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 03.12.2015. V kontrolovanom zdaňovacom období prevádzkoval žalobca dve čerpacie stanice - v Q. a vo N. C..

16. Žalobca si v zdaňovacom období apríl 2014 uplatnil odpočítanie DPH v celkovej sume 19.832,42 Eur. Na preukázanie nároku predložil 3 faktúry od spoločnosti Y. s.r.o., C. XA, Z., IČO: XX XXX XXX, s predmetom „motorová nafta“, konkrétne faktúru č. XXXXXXXXXX zo dňa 09.04.2014 na sumu 39.688,- Eur, faktúru č. XXXXXXXXXX zo dňa 16.04.2014 na sumu 39.700,40 Eur a faktúru č. XXXXXXXXXX zo dňa 25.04.2014 na sumu 39.606,12 Eur. Okrem toho si uplatnil odpočítanie DPH v celkovej sume 39.547,90 Eur na základe 6 faktúr od spoločnosti F. s.r.o., K. 1, C., IČO: XX XXX XXX, s totožným predmetom (motorová nafta). Išlo o faktúru č. XXXXXXX zo dňa 03.04.2014 na sumu 39.761,18 Eur, faktúru č. XXXXXXX zo dňa 09.04.2014 na sumu 39.771,11 Eur, faktúru č. XXXXXXX zo dňa 10.04.2014 na sumu 38.432,54 Eur, faktúru č. XXXXXXX zo dňa 17.04.2014 na sumu 39.701,64 Eur, faktúru č. XXXXXXX zo dňa 25.04.2014 na sumu 39.699,16 Eur a faktúru č. XXXXXXX zo dňa 30.04.2014 na sumu 39.921,78 Eur.

17. Za účelom preverenia transakcií predvolal správca dane Z. M., konateľa spoločnosti Y. s.r.o. v období od 21.11.2011 do 03.04.2014. Zásielka sa vrátila s oznámením adresát neznámy. Od 03.04.2014 bola konateľom spoločnosti Y. s.r.o. O. E. Q.. V inom daňovom konaní sa správca dane pokúšal o uvedenej osobe získať informácie, avšak zásielka dožiadaného maďarského orgánu sa vrátila s oznámením, že adresát je odsťahovaný. Bolo zistené, že jej evidovaná adresa je adresou služby pomoci bezdomovcom v meste O..

18. Pri spoločnosti F. s.r.o. bolo zistené, že od 31.10.2014 je jej právnym nástupcom spoločnosť A., s.r.o., a to z dôvodu zlúčenia. Z miestneho zisťovania vyplynulo, že na deklarovanej adrese spoločnosti A., s.r.o. sa nachádza obytný dom, v priestoroch ktorého a ani na poštových schránkach sa nenachádzal uvedený názov spoločnosti. Ani náhodne osloveným obyvateľom nehnuteľnosti názov spoločnosti A., s.r.o. nič nehovoril. Uvedená spoločnosť podala naposledy daňové priznanie k DPH za 2. štvrťrok 2010.

19. Konateľom spoločnosti F. s.r.o. v období od 24.10.2013 do 06.06.2014 bol Z. C. z Českej republiky, ktorému správca dane zaslal predvolanie na výsluch svedka, avšak zásielka sa mu vrátila s poznámkou „nevyzdvihnuté v úložnej dobe“. Na základe následne zaslanej žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií bolo zistené, že výsluch Z. C. sa nepodarilo zrealizovať ani českému orgánu. Ďalej bolo zistené, že Z. C. je bezdomovec, nikdy nemal živnostenské oprávnenie a ani nebol angažovaný v žiadnej právnickej osobe.

20. Z dokladov predložených spoločnosťou A. R., s.r.o. vyplýva, že faktúrou zo dňa 30.04.2014 fakturovala spoločnosti F. s.r.o. za dopravu pohonných hmôt za mesiac apríl 2014. Spoločnosť pripojila stáčacie lístky k dodávkam, záznamy o prevádzke vozidiel a potvrdenie o prijatí úhrady za realizované prepravy. Konateľ A. R., s.r.o. uviedol, že spoločnosti F. s.r.o. poskytovali odplatne aj službu skladovania tovaru v colnom sklade.

21. Žalobca predložil v rámci daňovej kontroly správcovi dane potvrdenie colného úradu o povolení obchodovať s pohonnými hmotami pre spoločnosti Y. s.r.o. a F. s.r.o., dodacie listy a bankové výpisy vzťahujúce sa k preverovaným faktúram.

22. Rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 10.08.2017 Daňový úrad Trenčín podľa § 68 ods. 5 a 6 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 59.380,32 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2014. Správca dane skonštatoval, že dodanie pohonných hmôt dodávateľmi Y. s.r.o. a F. s.r.o. sa neuskutočnilo tak, ako je deklarované na sporných faktúrach a týmito konkrétnymi dodávateľmi, nakoľko dodávatelia sú nekontaktní, so správcom dane nekomunikujú, nemajú reálne sídlo ani prevádzkové priestory a ani potrebné personálne a technické vybavenie. Skutočnosť, že spoločnosť A. R., spol. s r.o. deklarovala dodanie prepravných služieb pre spoločnosť F. s.r.o., nie je podľa správcu dane dostatočným dôkazom preukazujúcim, že spoločnosť F. s.r.o. dodala motorovú naftu žalobcovi, keďže to potvrdzuje iba dodanie prepravných služieb, nie však dodanie tovaru spoločnosťou F. s.r.o. žalobcovi. Za rozhodujúcu skutočnosť označil správca dane to, že žalobca nepreukázal spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti vo vzťahu k preukázaniu pôvodu tovaru, že motorovú naftu nadobudol od deklarovaných dodávateľov, čím neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca neprijal také rozumné opatrenia, ktoré boli v jeho moci, aby sa uistil, že sa nebude podieľať na rizikových transakciách. Neoveril si, že konateľ F. s.r.o. je bezdomovec, podobne aj konateľka Y. s.r.o. a že Z. M. v čase vystavenia sporných faktúr už nebol konateľom spoločnosti Y. s.r.o. Správca dane poukázal na rozsudok NS SR vo veci 5Sžf/97/2009, podľa ktorého štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikania, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Každý podnikateľský subjekt je plne zodpovedný za dôsledky svojich rozhodnutí, vrátane výberu obchodných partnerov.

23. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Poukázal na to, že nekontaktnosť preverovaných dodávateľov nemôže byť v daňovom konaní na ťarchu žalobcu. V čase realizácie zdaniteľných plnení dodávatelia so žalobcom komunikovali, boli držiteľmi príslušného povolenia colného úradu na prevádzku skladovacích priestorov na colné uskladňovanie tovaru. Žalobca správcovi dane vytkol nezákonný presun dôkazného bremena, pričom k otázke rozloženia dôkazného bremena poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011, 6Sžf/10/2011. Žalobca zdôraznil, že uskutočnenie zdaniteľných obchodov preukázal dostatočne. Správca dane nezisťoval skutkový stav objektívne, ale dôkazy vyhodnotil iba v neprospech žalobcu.

24. Napadnutým rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 15.11.2017 žalovaný rozhodnutie správcu dane potvrdil. Nadviažuc na právnu argumentáciu správcu dane zdôraznil, že faktúra ako daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH použiteľná len vtedy, ak je nepochybné, že údaje v nej uvedené zodpovedajú skutočnosti. V dodávateľských spoločnostiach nebol preukázaný pôvod tovaru a ani vznik daňovej povinnosti. Aj keď žalobca v odvolaní tvrdil, že dodávatelia s ním komunikovali, neposkytol dôkazy o vzájomnej komunikácii, ani neuviedol, s kým za konkrétne spoločnosti pri dohadovaní obchodov jednal. Obchodné zmluvy nepredložil. K odvolacej námietke, že správca dane mal vypočuť Z. M., žalovaný uviedol, že na to nebol dôvod, keďže uvedená osoba v čase zdaniteľných obchodov už nebola konateľom spoločnosti Y. s.r.o. Preto ani nebol dôvod preverovať jeho telefónne číslo poskytnuté žalobcom. K účasti spoločnosti A. R.. s.r.o. žalovaný uviedol, že ňou predložené doklady potvrdzujú len prepravu pohonných hmôt do prevádzok žalobcu v určitých množstvách, nepreukazujú však, kto bol skutočným dodávateľom, resp. že to bola práve spoločnosť F. s.r.o.

25. Podľa § 19 ods. 1 veta prvá zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.

26. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služieb vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

27. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľom dodané.

28. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

29. Podľa § 71 ods. 1 písm. a) zákona o DPH na účely tohto zákona je faktúrou každý doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej forme podľa tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie faktúry.

30. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,

b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania,

c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

31. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

32. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

33. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

34. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

35. Podľa § 191 ods. 1 SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak

a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu,

b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený,

c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,

d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,

e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci,

f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,

g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

36. Správny súd pripomína, že preukazovanie relevantných skutočností v daňovom konaní nie je orientované iba na preverovanie výsledku, t.j. reálnu existenciu dodaných tovarov alebo služieb. Pre účely uplatnenia si nároku na odpočítanie DPH nepostačuje dokázať, že niečo sa zrealizovalo, dodalo alebo poskytlo, ale rovnako dôležité je preukázať, že dielo zrealizoval alebo službu dodal či poskytol práve ten konkrétny (a nie iný) subjekt, ktorý je deklarovaný na príslušnej faktúre ako dodávateľ (k tomu bližšie napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 8Sžf/16/2014). Je preto plne legitímne, ak správca dane dokazovanie orientuje aj k jednotlivým prvkom celého procesu vedúceho k výsledku a k osobe skutočného dodávateľa tovaru alebo služby a následne vyhodnotí, či dôkazy získané a vykonané v daňovom konaní verifikujú tvrdenia daňového subjektu alebo im táto kvalitatívna vlastnosť chýba.

37. Správny súd považuje za dôležité upriamiť pozornosť na judikatúru týkajúcu sa rozsahu dokazovania v daňovom konaní, otázky dôkazného bremena a jeho prípadného rozloženia medzi správcu dane a daňový subjekt. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/84/2012 zo dňa 18.06.2013 „zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.“ Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z ktorých vyplýva, že „primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Obdobne judikoval Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 5Sžf/11/2014, v ktorej uviedol, že „dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu dostačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané.“ Správny súd považuje za vhodné poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/105/2014 zo dňa 28.01.2015, podľa ktorého „uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane.“ Z novších výsledkov rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky poukazuje správny súd na rozsudok, sp. zn. 3Sžf/26/2016 zo dňa 18.10.2017, v zmysle ktorého „v okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo... Spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania z toho, že na strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní ...“ Napokon správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/4/2016 zo dňa 25.04.2017, v ktorom vyslovil právny názor, v zmysle ktorého „nemožnosť preveriť uskutočnenie predmetných plnení u dodávateľov, resp. subdodávateľov žalobcu, a to v dôsledku prevodu obchodných podielov a výmene konateľov v týchto spoločnostiach, sťažila dôkaznú situáciu žalobcovi, nie správcovi dane, ktorý na základe vyššie opísaných zistení oprávnene spochybnil reálnosť deklarovaných plnení. Je totiž na žalobcovi, ktorý si uplatnil právo na odpočítanie dane a ktorého zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie skutočností, ktoré sa ukázali ako pochybné, aby tieto pochybnosti vyvrátil ďalšími dôkazmi.“ V rozsudku sp. zn. 1Sžf/81/2015 zo dňa 01.12.2016 Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil, že „správca dane nie je povinný dokazovať neexistenciu zdaniteľného plnenia, pokiaľ sa daňovému subjektu nepodarí presvedčivo preukázať jeho existenciu. Postačuje, ak správca dane vykonanými dôkazmi dostatočne spochybnil tvrdenie žalobcu o rozhodujúcich skutočnostiach (vykonanie služby dodávateľom) a žalobca tieto pochybnosti v konaní napriek výzve nevyvrátil, nakoľko iba formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.“

38. Z vyššie citovaných ako aj ďalších rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva najmä to, že dôkazná povinnosť v daňovom konaní zaťažuje primárne daňový subjekt (2Sžf/4/2009, 5Sžf/11/2014). Na preukázanie reálneho (nie fiktívneho) uskutočnenia zdaniteľného plnenia nie je postačujúca iba formálna existencia faktúry (8Sžf/51/2010). Je na správcovi dane, aby s poukazom na konkrétny predmet daňového konaniu vymedzil potrebný rozsah dokazovania (4Sžf/84/2012, 4Sžf/74/2015). Ak počas prebiehajúceho dokazovania s ohľadom na zistené objektívne skutočnosti sa niektoré tvrdenia žalobcu správcovi dane javia ako pochybné, spochybnené, resp. nedostatočne preukázané, a túto pochybnosť správca dane daňovému subjektu zrozumiteľne oznámi a riadne vecne zdôvodní, t.j. procesne korektne spochybní tvrdenia daňového subjektu (1Sžf/81/2015), je tu procesná povinnosť daňového subjektu obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie (3Sžf/26/2016). V prípade, že u obchodných partnerov kontrolovaného daňového subjektu dôjde plynutím času k zmenám spôsobujúcim dodatočnú nemožnosť preveriť u nich uskutočnenie zdaniteľných plnení (prevody obchodných podielov, nekontaktnosť štatutárnych zástupcov, zánik dodávateľa zlúčením s inou spoločnosťou a pod.), nespôsobuje táto skutočnosť presun dôkazného bremena na správcu dane (1Sžf/4/2016).

39. Správny súd zdôrazňuje, že boj proti podvodom, daňovým únikom a pred prípadným zneužitím systému DPH je cieľom uznaným a podporovaným smernicou 2006/2012. Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie DPH, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (rozsudok SD EÚ vo veci C-285/11 - Bonik). Právo zdaniteľných osôb odpočítať z DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH splatnú alebo už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje podľa ustálenej judikatúry SD EÚ základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného právnou úpravou Európskej únie. SD EÚ opakovane zdôraznil, právo na odpočítanie DPH uvedené v článku 167 a nasl. smernice 2006/112 je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Predovšetkým sa toto právo uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce plnenia uskutočnené na vstupe. SD EÚ v tejto súvislosti rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Európskej únie. Prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (rozsudok C-285/11 - Bonik). Tak je to v prípade, ak daňový podvod spácha samotná zdaniteľná osoba, ako aj v prípade, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že sa svojou kúpou zúčastnila na plnení, ktoré bolo súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Zdaniteľná osoba sa totiž musí na účely smernice 2006/112 považovať za účastníka na tomto podvode, bez ohľadu na to, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru, alebo poskytnutia služieb v rámci jej uskutočnených zdaniteľných plnení na výstupe. Právo na odpočítanie dane tak možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb.

40. Správny súd okrem toho konštatuje, že koncept zneužitia práva používa SD EÚ v rôznych oblastiach únijného práva, vrátane daňového. Spoločným znakom tohto konceptu je, že mieri na tzv. umelé situácie, keď fyzické, či právnické osoby zámerne umelo vytvoria podmienky pre získanie výhody plynúcej z únijného práva, bez toho, aby formálne porušili právne normy. Ide teda o prípady, keď aj napriek formálnemu splneniu podmienok stanovených právom, nedôjde k dosiahnutiu cieľa týchto noriem. Za zneužitie je považovaná situácia, keď zo všetkých objektívnych okolností vyplýva, že hlavným účelom dotknutých plnení bolo získanie daňových zvýhodnení. Napriek splneniu formálnych podmienok stanovených relevantnými ustanoveniami smernice o DPH a vnútroštátnych predpisov, ktoré túto smernicu vykonávajú by bolo poskytnutie daňového zvýhodnenia v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Je preto potrebné zistiť skutočný obsah a význam dotknutých plnení a pričom je možné zobrať od úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, hospodárske alebo personálne vzťahy medzi subjektmi zúčastnenými na pláne na znížení daňovej záťaže (Rozsudok SD EÚ zo dňa 21.02.2006, Halifax, C-255/02, odst. 73-75 a 81). Za zneužitie práva je preto možné vo všeobecnosti označiť obchádzanie zmyslu a účelu právnych noriem, bez toho, aby muselo dôjsť ku konaniu v rozpore s ich znením.

41. Naopak podvodom na DPH dochádza k porušeniu právnych noriem. Podvody na DPH môžu mať rôzne formy. Ako poznamenal generálny advokát Q.A. L. vo svojom stanovisku k spojeným veciam E. a Q. (C-439/04 a C-440/04, ods. 35), v skutočnosti existujú varianty tak neobvyklé alebo spletité, ako je predstavivosť tých, ktorí ich pripravujú. Vo všetkých prípadoch však ide v podstate o tom, že nie je určitá čiastka odvedená získaná ako DPH. Jedná sa teda o dva odlišné spôsoby ako neoprávnené získať daňový prospech. Správny súd ďalej poukazuje na to, že zásada daňovej neutrality bráni všeobecnej diferenciácii medzi legálnymi a protiprávnými plneniami. Preto subjekty, ktoré príjmu všetky opatrenia, ktoré od nich môžu byť rozumne požadované za účelom uistenia sa, že ich plnenia nie sú súčasťou podvodu, musia mať možnosť dôverovať legalite uvedených plnení, bez toho, aby riskovali stratu svojho nároku na odpočet DPH odvedenej na vstupe (viď rozsudok zo dňa 11.05.2006 Commissioners of Customs & G. a B. O. proti U. of R. P. a další, C-384/04).

42. Keďže zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, je povinnosťou príslušných daňových úradov predložiť dostatočné objektívne dôkazy, že skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku sú splnené. Vnútroštátnym súdom napokon prináleží overiť, či dotknuté daňové úrady preukázali existenciu takýchto objektívnych skutočností. Správny súd konštatuje, že je v prvom rade potrebné zistiť, či k došlo k podvodu, resp. zneužívajúcemu konaniu a pokiaľ áno, tak je potrebné na základe objektívnych skutkových okolností posúdiť, či daný daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že sa svojim nákupom zúčastňuje na plnené, ktoré je súčasťou podvodu na DPH a či prijal všetky opatrenia, ktoré od neho mohli byť rozumne požadované, aby zaistil, že jeho prijatie plnenia nepovedie k účasti na podvode. Je pritom potrebné pripomenúť, že všetky vnútroštátne orgány sú pri uplatňovaní národného práva povinné toto práva vykladať čo najviac vo svetle znenia a účelu únijného práva aby dosiahli výsledku, ktorý je ním zamýšľaný (v tomto zmysle napr. rozsudok SD EÚ zo dňa 08.10.1987, Kolpinghuis H., 80/86, Q.).

43. Vychádzajúc z právneho názoru vysloveného vo vyššie uvedených rozhodnutiach SD EÚ, z ktorých má pri svojej rozhodovacej činnosti vychádzať aj správca dane a žalovaný, je na správcovi dane, aby zisťoval, či sa žalobcovi dodávatelia tovaru dopustili podvodu, resp. zneužívajúceho konania alebo nie a či žalobca o tomto podvode, resp. zneužitiu, vzhľadom na všetky zistené skutočnosti vedel, resp. mohol vedieť. Skutočnosť, že žalobca mal, resp. mohol mať takúto vedomosť, je dôkazným bremenom správcu dane. Je preto úlohou žalovaného, aby uvedené overil podľa vnútroštátnych procesných pravidiel obsiahnutých v daňovom poriadku. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel, resp. vedomosť daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane. Svoje závery je potom povinný riadne odôvodniť aj v kontexte judikatúry SD EÚ. Správny súd súčasne poukazuje na skutočnosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti už uzavrel a žalovaného zaviazal zaoberať sa v zmysle európskej judikatúry aj otázkou podvodného, resp. zneužívajúceho konania a vedomosti kontrolovaného subjektu o takomto konaní (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžf/73/2015 zo dňa 01.12.2016).

44. Správny súd zastáva názor, že pri dvojstranných právnych úkonoch (akým je aj kúpa tovaru v rámci výkonu podnikateľskej činnosti) nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo bez toho, aby bola prítomná rozumová a vôľová zložka subjektu nadobúdateľa, ktorej súčasťou je aj otázka prípadnej vedomosti alebo nevedomosti účasti na podvodnom konaní alebo na zákon obchádzajúcom konaní. Ak jedno z ustanovení Obchodného zákonníka (§ 446) počíta s možnosťou nadobudnutia vlastníckeho práva aj od nevlastníka, so zákonnom predpokladanou výnimkou, že by v čase, keď mal vlastnícke právo nadobudnúť, kupujúci vedel, že predávajúci nie je vlastníkom a že nie je oprávnený s tovarom nakladať za účelom jeho predaja, potom podľa názoru správneho súdu žalovaný nemôže ponechať opomenutú otázku vedomosti žalobcu o tom, či vedel alebo nevedel o tom, či je alebo nie je súčasťou podvodného konania, a to bez ohľadu na to, či sa žalobca ako účastník daňového konania domáhal zodpovedania tejto otázky. V napadnutom rozhodnutí žalovaného absentuje presvedčivá argumentácia preukazujúca, ako sa žalovaný vyporiadal s tým, či žalobca dodržal obvyklú mieru opatrnosti v obchodných záväzkových vzťahoch, ktorú bolo od neho možné spravodlivo požadovať alebo nie a teda či so zreteľom na ostatné okolnosti vedel, či dodávateľské spoločnosti sú alebo nie sú oprávnené s dodávaným tovarom nakladať ako vlastník.

45. Správny súd dospel k záveru, že za dôkaznej situácie, kedy nebolo sporné, že dodávaný tovar skutočne existoval, že mal kvalitatívne vlastnosti deklarované na dodávateľských faktúrach a že žalobca, ako dlhoročný subjekt podnikajúci v oblasti distribúcie pohonných hmôt s dvomi kamennými prevádzkami, ho následne použil na predaj koncovým spotrebiteľom na svojich čerpacích staniciach v rámci výkonu podnikateľskej činnosti, keď o dodávke tovaru žalobcovi svedčia tzv. stáčacie lístky a keď dodanie tovaru (sčasti) potvrdila aj prepravná spoločnosť, nepostačuje na konštatáciu o neunesení dôkazného bremena žalobcom iba poukázanie na dodatočnú nekontaktnosť dodávateľských spoločností, resp. ich právnych nástupcov a z toho vyplývajúcu nemožnosť preverenia deklarovaných zdaniteľných plnení správcom dane. Podľa správneho súdu je napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie zaťažené vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu veci (§ 191 ods. 1 písm. e) SSP), nakoľko správca dane nevyčerpal dostatočným spôsobom priestor na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie, a to najmä pre nevypočutie svedka Mareka M., ktorého v súčinnosti so žalobcom je možné zabezpečiť pre účely jeho výsluchu správcom dane. Uvedený svedok, aj keď mal skončiť svoju funkciu konateľa v spoločnosti Y. s.r.o. ku dňu 03.04.2014, môže podať relevantné informácie k faktúram č. XXXXXXXXXX zo dňa 09.04.2014, č. XXXXXXXXXX zo dňa 16.04.2014 a č. XXXXXXXXXX zo dňa 25.04.2014, keďže, ako vyplýva z verejne (on line) dostupného obchodného registra, skončenie jeho funkcie sa prejavilo v obchodnom registri až ku dňu 29.04.2014. Až po náležitom doplnení dokazovania bude môcť žalovaný korektne vysloviť právny záver o tom, ktorými konkrétnymi dôkazmi bola preukázaná vedomosť žalobcu o jeho prípadnej účasti na zneužívajúcom alebo podvodnom konaní. Uvedené je potrebné skúmať v časových súvislostiach uskutočňovania sporných zdaniteľných obchodov, nie z pohľadu množiny informácií, ktoré sa stali dostupnými až dodatočne a ktoré vo svojej komplexnosti utvárali správcovi dane iný obraz o sporných otázkach, než aký si mohol vytvoriť žalobca, limitovaný v čase uskutočňovania zdaniteľných plnení absenciou tých vyhľadávacích oprávnení a kompetencií, akými disponuje správca dane. Povinnosťou daňových orgánov je na základe výsledkov vykonaného dokazovania nielen učiniť záver ohľadne existencie zneužívajúceho konania, resp. podvodu na DPH na niektorom stupni obchodného reťazca, ale súčasne aj záver o tom, či z výsledkov takto vykonaného dokazovania možno uzavrieť, že o tomto podvodnom, resp. zneužívajúcom konaní kontrolovaný daňový subjekt vedel, resp. vzhľadom na všetky okolnosti posudzovanej veci vedieť mal a mohol. Pre absenciu týchto úvah možno rozhodnutie žalovaného ako aj správcu dane považovať za postihnuté vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP).

46. Vzhľadom na vyššie prezentované právne úvahy správny súd z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. d) a písm. e) SSP zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného, pričom z dôvodu potreby doplnenia dokazovania zrušil aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že správca dane sa bude v ďalšom konaní riadiť právnym názorom vysloveným správnym súdom, v potrebnom rozsahu doplní dokazovanie, vo veci opätovne rozhodne a svoje rozhodnutie náležite odôvodní spôsobom nevykazujúcim prvky arbitrárnosti. V odôvodnení sa vyporiada aj s príslušnou judikatúrou SD EÚ ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v súlade s právnym názorom správneho súdu.

47. Pokiaľ ide o návrhu žalobcu na vypočutie konkrétnych osôb ako svedkov v konaní pred správnym súdom, týmto návrhom správny súd nevyhovel, nakoľko uvedený postup by neodstránil dôvod, pre ktorý správny súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil správnym orgánom na ďalšie konanie. Okrem toho je potrebné pripomenúť, že správny súd v zmysle aktuálnej koncepcie správneho súdnictva zásadne nie je skutkovým súdom, vykonávajúcim dôkazy, najmä tie, ktorých vykonanie je povinnosťou správnych orgánov v administratívnom konaní.

48. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP a v konaní úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd podľa § 175 ods. 2 SSP.

49. Rozhodnutie senátu správneho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne.

V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP,

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.