Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/275/2017

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobkyne: V. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX T. č. XXX, prechodne bytom S. č. XX, XXX XX N., zastúpenej spoločnosťou: JUDr. JURKOVEC ADVOKAT DK, s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika 1822, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 36 832 103, proti žalovanému: V. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX T., T. č. XXX, zastúpenému JUDr. Jánom Vajdom, advokátom, so sídlom S. N. č. XXX, XXX XX N., o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, v štádiu rozhodovania o trovách konania, o odvolaniach žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 7C/131/2015-151 zo dňa 22. mája 2017, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 7C/131/2015-151 zo dňa 22. mája 2017 vo výrokoch IV. a V. p o t v r d z u j e .

Odvolanie žalovaného a odvolanie žalobkyne proti výroku VI. napadnutého rozsudku o d m i e t a .

Vo zvyšnej časti (t.j. vo výrokoch I. až III.) zostáva rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 7C/131/2015-151 zo dňa 22. mája 2017 n e d o t k n u t ý .

Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov a do výlučného vlastníctva žalovaného prikázal nehnuteľnosti bližšie špecifikované vo výroku I. napadnutého rozsudku. Žalovaný sa stal výlučne zaviazaným zo záväzku voči C. A. P. so sídlom v A., S. N., z úverovej zmluvy č. 2007040460 (výrok II.). Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 1.733,40 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.). O trovách konania rozhodol tak, že žiadnej zo strán sporu nepriznal právo na ich náhradu (výrok IV.). Zároveň priznal štátu právo na náhradu trov konania voči každej zo sporových strán v rozsahu jednej polovice, ktorá výška bude vyčíslená v uznesení vydanom po právoplatnosti rozsudku (výrok V.). Žalobkyni a žalovanému tiež uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok za vyporiadanie BSM vo výške 2.388,00 Eur na účet Slovenskej pošty, a.s., so sídlom Banská Bystrica, Partizánska cesta 9, IČO: 36 631 124, podľa priloženého platobného predpisu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok VI.). 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia vo vzťahu k časti napadnutej odvolaním rozhodnutie súd prvej inštancie uviedol, že pri rozhodovaní o trovách konania aplikoval ust. § 255 ods. 2 a žiadnej zo strán nepriznal ich náhradu, nakoľko v súdenom prípade je predmetom konania vyporiadanie BSM, v ktorom nemožno konštatovať výlučný úspech žiadnej strany, pričom zohľadnil špecifiká tohto konania, ktoré možno začať na návrh ktorejkoľvek strany. Uvedený výrok bol východiskom pre rozhodnutie konajúceho súdu o trovách štátu, o ktorých rozhodol tak, že štát má právo na ich náhradu voči každej zo sporových strán v rozsahu jednej polovice. Súčasne prvoinštančný súd rozhodol aj o povinnosti

strán zaplatiť súdny poplatok za vyporiadanie BSM, pričom základom na výpočet tohto poplatku stanovil hodnotu vecí, ktoré boli predmetom vyporiadania, t.j. poplatok vo výške 3 % zo základu 79.600,00 Eur (položka 6b Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona č. 71/1992 Zb.) a tento vyčíslil na sumu 2.388,00 Eur.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, a to proti jeho výrokom IV., V. a VI. podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zrušenia v napadnutej časti a vrátenia veci v tejto časti okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 4. Primárne namietal, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k jeho výrokom IV., V. a VI. je nepreskúmateľné, pretože nie je riadne odôvodnené. V danej súvislosti odvolateľ poukázal na článok 46 ods. 1 Ústavy SR a článok 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, osobitne na súčasť práva na spravodlivý súdny proces v podobe povinnosti všeobecného súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť, s odkazom na príslušnú judikatúru Ústavného súdu SR (IV.ÚS 115/03, I.ÚS 46/05, II.ÚS 76/07, IV.ÚS 14/07), kladúcu dôraz na jasné, zrozumiteľné, presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Nakoľko dôvody napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k výrokom IV., V. a VI. nezodpovedali náležitému odôvodneniu súdneho rozhodnutia, súd prvej inštancie odňal žalovanému právo konať pred súdom v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, čo je dôvodom na zrušenie jeho rozsudku odvolacím súdom v napadnutej časti. Odvolateľ ďalej namietal i nesprávnosť výroku IV. rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. Podľa jeho názoru je takéto rozhodnutie súdu vzhľadom na okolnosti veci a postoj strán v konaní neprimerane tvrdé voči žalovanému a naopak, neprimerane mierne voči žalobkyni. Názor súdu prvej inštancie, že v tomto konaní nemožno konštatovať výlučný úspech žiadnej zo strán sporu, je nesprávny, nakoľko je v rozpore s platnou judikatúrou súdov i výsledkami tohto konania. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania totiž vôbec neprihliadol na skutočnosť, že veci žalovaný v prejednávanej svojím správaním nedal žalobkyni príčinu na podanie návrhu na začatie konania na súd, a tiež na vôľu žalovaného mimosúdne sa dohodnúť so žalobkyňou na vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva, ku ktorému nedošlo práve pre neadekvátne finančné nároky žalobkyne na vyporiadací podiel. Uviedol, že žalobkyňa v žalobe zo dňa 24.04.2015 neuviedla žiadne konkrétne skutočnosti o hodnote vyporiadavaných nehnuteľností, neuviedla výšku vyporiadacieho podielu, identifikáciu hypotekárneho úveru a výšku jeho zostatku. Na všetky tieto vady žaloby poukázal žalovaný už vo svojom vyjadrení zo dňa 18.08.2015, v ktorom navrhol prevzatie všetkých vyporiadavaných nehnuteľností do svojho výlučného vlastníctva, prevzatie hypotekárneho úveru s vyporiadacím podielom v sume 1,00 Euro v prospech žalobkyne. Porovnaním tohto návrhu žalovaného s výrokmi napadnutého rozsudku I., II. a III. odvolateľ dospel k záveru, že práve on mal vo veci plný úspech, keďže súd prvej inštancie mu vyhovel ohľadne všetkých jeho nárokov a naviac mu voči žalobkyni priznal nárok na zaplatenie sumy 1.733,40 Eur. Za takéhoto stavu veci mal súd prvej inštancie o trovách konania rozhodnúť podľa § 255 ods. 1 CSP a priznať žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keďže žalobkyňa nemala vo veci žiaden úspech. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal skúmaním úspešnosti strán konania. Z odôvodnenia tohto výroku rozsudku o trovách konania nie je tiež možné zistiť, aké boli špecifiká tohto konania, nakoľko súd ich v ňom neuviedol. Na prijatie záveru prezentovaného v rozhodnutí okresného súdu, by musel byť pomer úspechu strán konania v rozsahu 50 % alebo blízky tomuto pomeru. 5. Žalovaný namietal aj správnosť výroku V., ktorým súd rozhodol o trovách štátu. V danej súvislosti uviedol, že tento výrok je odôvodnený iba výrokom IV. rozsudku, ktorý tiež napadol odvolaním a tento nie je odôvodnený žiadnym ustanovením CSP. V prípade, že žalovaný bude v odvolacom konaní ohľadne výroku IV. napadnutého rozsudku o trovách konania úspešný, táto skutočnosť sa prejaví aj vo výroku V. tohto rozhodnutia o trovách štátu. Trovy štátu v tomto konaní predstavuje znalečné pre znalca Ing. Jána Kaderu a vecné náklady pre C. A. P. A.. V súvislosti s úhradou vecných výdavkov poukázal odvolateľ na R 18/2009, v zmysle ktorého písomné oznámenie skutočnosti majúcej význam pre konanie a rozhodnutie súdu, nie je službou poskytovanou za odplatu. Oznamovateľ má právo na náhradu odôvodnených vecných nákladov, ktoré mu vznikli so splnením povinnosti uloženej mu súdom. Súčasťou týchto nákladov nemôže byť zisk oznamovateľa. Dodal, že aj v rozsudku NS SR sp.zn. 6Obo/248/2017, sa uvádza, že za vecné náklady nemožno považovať cenu za poskytnutú službu tak, ako ju účtuje odvolateľ v zmysle svojho cenníka. Za vecné náklady je potrebné pokladať vecné výdavky, ktoré skutočne vznikli v súvislosti s poskytnutou službou. V tejto súvislosti odvolateľ tiež

poukázal na nesprávnosť znaleckého posudku č. 217/2016 zo dňa 21.12.2016 znalca Ing. Jána Kaderu, ktorým nebola určená všeobecná cena vyporiadavaných nehnuteľností. Zdôraznil, že súd prvej inštancie opakovane postupuje nesprávne pri rozhodovaní o trovách štátu, keďže peňažným ústavom priznáva stopercentnú náhradu všetkých súm, ktoré si vyúčtujú za poskytnutie informácií a ktoré obsahujú aj zisk. Takto priznané a zaplatené sumy následne konajúci súd ukladá zaplatiť stranám sporu. Takýto postup súdu je v rozpore s platnou súdnou judikatúrou. V zmysle judikatúry, pokiaľ v konaní prichádza do úvahy náhrada trov konania, štát má podľa ust. § 148 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov konania len proti tomu účastníkovi konania, ktorého by podľa výsledku konania postihovala povinnosť nahradiť trovy konania druhému účastníkovi konania. 6. Podľa názoru žalovaného nesprávnym je aj výrok, ktorým súd uložil žalobkyni a žalovanému povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok za vyporiadanie BSM vo výške 2.388,00 Eur. Nesprávnosť výpočtu súdneho poplatku odôvodnil tým, že súd vychádzal zo znaleckého posudku č. 217/2016 zo dňa 21.12.2016 znalca Ing. Jána Kaderu, ktorý neurčil všeobecnú cenu nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX. k. ú. T.. Všeobecná cena týchto nehnuteľností nie je suma 79.600,00 Eur, ale maximálne suma 40.000,00 Eur. Za vyššiu cenu sú tieto nehnuteľnosti v súčasnom stave v obci T. nepredajné. Uvedenú skutočnosť priznal aj sám znalec na pojednávaní, keď uviedol, že určená cena nie je všeobecnou cenou nehnuteľností, pretože ak by použil porovnávaciu metódu zisťovania cien nehnuteľností, nebol by výsledok „podstatne odlišný,“ ale „bol by odlišný.“ Pri určení všeobecnej ceny nehnuteľností znalec nemal použiť metódu polohovej diferenciácie, ale porovnávaciu metódu. Tento znalecký posudok je preto pre toto konanie nepoužiteľný. V danej súvislosti odvolateľ poukázal na rozsudok NS SR sp.zn. 4Cdo/113/2000, podľa ktorého pri zisťovaní ceny nehnuteľnosti, ktorá tvorí predmet BSM, je treba vychádzať z jej všeobecnej ceny určenej v závislosti od situácie na trhu s nehnuteľnosťami v danom mieste a čase, ku ktorému sa BSM manželov vyporiadava.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie aj žalobkyňa, a to proti jeho výroku VI., ktorým súd uložil povinnosť stranám sporu spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok za vyporiadanie BSM vo výške 2.388,00 Eur. Domáhala zmeny napadnutej časti rozsudku tak, aby odvolací súd uložil stranám sporu povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok za vyporiadanie BSM vo výške 330,50 Eur. 8. Uviedla, že napadnutý výrok vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu uvedeného v bode 7. rozsudku, že hodnota predmetu konania v zmysle položky 6 písm. b/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch predstavuje hodnotu aktív, ktoré sa v predmetnom konaní vyporiadavajú, ktoré tvorí znalecká hodnota domu 79.600,00 Eur a tvorí základ pre vypočítanie súdneho poplatku vo výške 3 % z hodnoty. Predmetná suma 79.600,00 Eur predstavuje hodnotu nehnuteľnosti, ktorá k dátumu zániku BSM bola zaťažená pasívom, a to úverom vo výške 45.386,86 Eur a tiež povinnosťou zaplatiť na úrokoch úveru sumu 23.193,71 Eur, a teda po odpočítaní pasív predstavuje hodnota vyporiadaného predmetu konania v BSM iba sumu 11.019,43 Eur (79.600,00 - 45.386,86 - 23.193,71) a 3 % z takto stanoveného základu pre vypočítanie súdneho poplatku sú vo výške 330,50 Eur. Konajúci súd teda opomenul základ pre určenie poplatku ponížiť o vyššie uvedené pasíva. V tejto súvislosti odvolateľka poukázala na rozhodnutie Krajského súdu Trnava 24Co/102/2012.

9. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne proti výroku VI. rozsudku súdu prvej inštancie zopakoval svoju odvolaciu argumentáciu k tejto časti napadnutého rozsudku. Pripojil sa k dôvodom odvolania žalobkyne a v celom rozsahu zotrval na skutočnostiach uvedených vo svojom odvolaní.

10. Súd prvej inštancie rešpektoval procesný postup uvedený v ust. § 373 ods. 3 a § 374 ods. 3 CSP. Žalobkyňa nepodala vyjadrenie k odvolaniu žalovaného a v priebehu odvolacieho konania neboli doručené iné podania strán sporu týkajúce sa prejednávanej veci.

9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario toto rozhodnutie v odvolaním napadnutej časti vo výrokoch IV. a V. (o trovách konania a o trovách štátu) ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil a odvolanie žalobkyne a odvolanie žalovaného voči výroku VI. napadnutého rozhodnutia v súlade s ust. § 386 písm. c/ CSP odmietol.

10. Vo vzťahu k výrokom IV. a V. napadnutého rozsudku, napadnutým odvolaním žalovaného, odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu

zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, pre rozhodnutie o trovách konania a trovách štátu, správne rozhodol a svoje rozhodnutie i keď len stručne odôvodnil v súlade s ust. § 220 až § 222 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). S prihliadnutím na obsah dokazovania vykonaného okresným súdom popísaný v bode 7. odôvodnenia jeho rozsudku vo vzťahu k napadnutej časti výroku V. a VI., krajský súd doplnil dôvody napadnutého rozhodnutia. Uvedený postup odvolacieho súdu je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. IV. 350/2009 zo dňa 08.10.2009, podľa ktorého „....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008).Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“.

11. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalovaného formulované v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu.

12. K základným právam účastníka konania/strany sporu obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislostiach s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, judikatúry Ústavného súdu SR, nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú stranami sporu, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti), (uznesenie NS SR z 12.mája 2011, sp. zn. 8Sžo/122/2010).

13. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (teraz strany sporu - poznámka odvolacieho súdu), ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 115/2003). Námietku žalovaného o porušení práva na spravodlivý proces z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia v časti rozhodovania o trovách konania odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V zásade je v súdnej praxi zaužívaná a rešpektovaná stručnosť rozhodnutí o náhrade trov konania, ktorá však nesmie byť na úkor zrozumiteľnosti a jasnosti odôvodnenia tejto časti rozhodnutia. Podľa názoru odvolacieho súdu po meritórnom rozhodnutí vo veci (vyporiadanie BSM), súd prvej inštancie s ohľadom na predmet konania dostatočne odôvodnil aj svoje východiská pri rozhodovaní o trovách konania ako imanentnej súčasti rozhodnutia vo veci samej, stručne, jasne a zrozumiteľne formuloval svoje skutkové a právne závery pri aplikácii relevantných ustanovení zákona, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil.

14. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že sa nestotožnil s názorom žalovaného, resp. s jeho predstavou/želaním prezentovanými v odvolaní, ako by mal v danom prípade súd rozhodnúť o trovách konania.

15. Odôvodnenie rozhodnutia o trovách konania treba posudzovať v kontexte celého rozhodnutia, t.j. v nadväznosti na rozhodnutie súdu vo veci samej. Rozhodnutie o trovách konania v konaní o vyporiadaní BSM má svoje špecifiká spočívajúce v tom, že rozhodnutie o vyporiadaní BSM je v záujme obidvoch strán sporu, ktoré sú povinné vyporiadanie uskutočniť. V konaní o vyporiadaní BSM sa premieta fakt, že tu ide o „iudicium duplex“ (žalobu môžu podať obidve strany, súd nie je žalobou viazaný). Pri stanovení úspechu v spore s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP nie je preto možné vychádzať z toho, kto podal žalobu, kto sa ako v konaní bránil, prípadne ako rokoval mimosúdne so stranou sporu, ale úspech v konaní je až v tom, akého podielu sa komu dostane a v tomto smere na žalobe nezáleží. Nedá sa

preto povedať, že plný úspech má ten, kto podal žalobu o vyporiadanie BSM, resp. kto nadobudol zdanie, že sa rozhodlo v súlade s jeho návrhom (čo je prípad žalovaného). Súd postupuje v konaní o vyporiadanie BSM ex offo, preto spravidla, ak je pri jeho rozhodovaní dodržaná základná parita podielov (ako je tomu aj v prejednávanom prípade), je namieste, aby si každá strana platila trovy konania zo svojho, čo nepochybne za tejto situácie odôvodňuje aplikáciu ust. § 255 ods. 2 CSP. Preto pokiaľ ide o vyriešenie tejto otázky odvolací súd sa plne stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý vychádzal z prezentovanej právnej úvahy odvolacieho súdu a má tiež oporu v ustálenej súdnej praxi.

16. V zásade platí, že trovy dokazovania je povinná nahradiť strana, ktorú zaväzuje povinnosť nahradiť trovy konania ako celku v nadväznosti na procesný neúspech alebo zavinenia zastavenia konania. Vychádzajúc z úvahy, že každá strana si platí trovy konania zo svojho je vecne správne i rozhodnutie súdu prvej inštancie, keď štátu priznal nárok na náhradu trov konania voči obidvom stranám sporu v rozsahu jednej polovice. Rozhodnutie má svoj právny základ v procesnom výsledku konania, preto pre rozhodnutie o trovách dôkazu je rozhodujúca aplikácia zákonných ustanovení vzťahujúca sa prioritne k rozhodovaniu o trovách konania v spore (tu § 255 ods. 2 CSP). Súd prvej inštancie v tejto fáze rozhodol len o tom, v akom pomere sa každá strana sporu bude podieľať na náhrade trov konania, (vrátane trov dokazovania). O výške a účelnosti vynaloženia týchto trov však rozhodne súd prvej inštancie až následne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). V zásade možno doplniť, že trovy dôkazu je potrebné priznať oprávnenej osobe, (ktorej trovy vznikli analogicky podľa § 259 CSP) v súdenej veci - štátu voči obidvom stranám sporu v rozsahu jednej polovice. Z titulu náhrady trov dokazovania možno oprávnenú osobu (štát) považovať za stranu pre určitý úsek konania iba v štádiu rozhodovania súdneho úradníka o výške tejto náhrady.

17. Odvolací súd mal z obsahu súdneho spisu preukázané, že v predmetnom konaní vznikli trovy s vykonaním dokazovania; štátu spojené s vykonaním dôkazov (náhrada hotových výdavkov spojená s predložením bankových informácií). Vznik trov štátu neurobil sporný ani žalovaný, jeho námietky v tejto časti smerovali k ich výške, a preto ich odvolací súd v tomto štádiu vyhodnotil ako nedôvodné.

18. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že trovy znaleckého dokazovania súd prvej inštancie vysporiada z preddavku zloženého žalobkyňou a žalovaným na tento účel (uznesenie okresného súdu na č.l. 60 súdneho spisu), keďže tieto trovy boli preddavkované vo vyššej sume ako bola znalcom vyúčtovaná znalecká odmena (na č.l. 69 spisu). Súd rozhodne o výške náhrady trov dôkazu (znaleckého posudku) a o jej vysporiadaní zo zloženého preddavku, a to osobitným uznesením, ktoré vydá súdny úradník za primeranej aplikácie § 262 ods. 2 CSP.

19. S poukazom na vyššie uvedenú právnu argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch IV. a V. p o t v r d i l .

20. Súčasťou napadnutého rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 7C/131/2015-151 zo dňa 22. mája 2017 je aj rozhodnutie o povinnosti žalobkyne a žalovaného spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok za vyporiadanie BSM vo výške 2.388,00 Eur na účet Slovenskej pošty, a.s., do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok VI.), ktorý žalobkyňa ako aj žalovaný napadli odvolaním. Táto poplatková povinnosť vzniká pri vyporiadaní BSM podľa § 5 ods. 1 písm. h/ zákona o súdnych poplatkoch v súvislosti s rozhodnutím vo veci samej. Ak vznikne poplatková povinnosť viacerým poplatníkom, sú povinní ho zaplatiť spoločne a nerozdielne (§ 2 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch). Povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vyporiadanie BSM podľa položky 6 písm. b/ Sadzobníka ako prílohy zákona o súdnych poplatkoch môže byť vyslovená najskôr v rozhodnutí vo veci samej (rozsudok, schválenie zmieru) a môže byť súčasťou rozsudku (čomu nasvedčuje aj doterajšia súdna prax). Kým skorší procesný predpis

- Občiansky súdny poriadok odvolanie voči uzneseniu o uložení poplatkovej povinnosti pripúšťal (§ 201 v spojení s § 202 ods. 3 O.s.p.), pri účinnosti aktuálnej procesnej úpravy (Civilný sporový poriadok) tomu tak už nie je. Aktuálne sa preto odvolaciemu súdu ako vhodnejší spôsob javí rozhodovať o poplatkovej povinnosti za vyporiadanie BSM samostatným uznesením následne po právoplatnosti meritórneho rozhodnutia. Bez ohľadu na zvolený spôsob rozhodnutia, rozhodnutie o uložení poplatkovej povinnosti má vždy charakter uznesenia.

21. Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov účinného od 01.07.2016 (ďalej aj „zákon o súdnych poplatkoch“), ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie vo veciach poplatkov sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

22. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 355 ods. 2 CSP).

23. Procesná úprava účinná od 01.07.2016 ako lex generalis teda zachovala zásadu prípustnosti odvolania len vo vzťahu k rozsudkom (§ 355 ods. 1 CSP), vo vzťahu k uzneseniam však ako všeobecnú zásadu stanovila neprípustnosť odvolania, t.j. odvolanie je prípustné, len ak to zákon výslovne pripúšťa (§ 355 ods. 2 CSP).

24. Podľa § 386 písm. c) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

25. Zákon o súdnych poplatkoch s účinnosťou od 01.07.2016 ako lex specialis neupravuje možnosť podať proti uzneseniu súdu o uložení poplatkovej povinnosti odvolanie. Vo svojom ust. § 14 ods. 1 však obsahuje zákonný odkaz na primeranú aplikáciu ustanovení Civilného sporového poriadku na konanie vo veciach poplatkov. Za popísanej procesnej situácie odvolací súd dospel k záveru, že proti výroku VI. napadnutého rozsudku (o uložení poplatkovej povinnosti žalobkyni a žalovanému) v zmysle ust. § 355 ods. 2 a § 357 CSP, (ktorý obsahuje taxatívny výpočet uznesení, proti ktorým je prípustné odvolanie), odvolanie nie je prípustné.

26. Nakoľko odvolanie žalobcov v rade 1/ a 2/ smeruje proti rozhodnutiu (výroku VI. napadnutého rozsudku), proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa, odvolací súd ich odvolanie podľa ust. § 386 ods. 1 písm. c) CSP o d m i e t o l .

27. Z uvedeného dôvodu odvolacie námietky strán sporu smerujúce voči tejto časti napadnutého rozsudku neboli predmetom prieskumu odvolacím súdom.

28. Žiada sa dodať, že v zmysle ustálenej judikatúry skutočnosť nesprávneho poučenia účastníkov konania (teraz strán sporu) o prípustnosti opravného prostriedku proti napadnutému uzneseniu zo strany súdu, nezakladá ich procesnú legitimáciu jeho uplatnenia, keďže jeho prípustnosť je ex lege vylúčená (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžs 47/2010).

29. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že dňa 01. júla 2017 nadobudol účinnosť zákon č. 152/2017 Z. z., ktorý v článku II. novelizoval aj jednotlivé ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). Predmetná novela zákona o súdnych poplatkoch neobsahovala prechodné ustanovenia, preto sa vzhľadom na okamžitú aplikabilitu - keďže ide o procesný predpis - použije aj na konania začaté pred účinnosťou novely, teda aj na rozhodnutia vydané po účinnosti novely, (t.j. od 01. júla 2017) v konaniach, ktoré začali pred jej účinnosťou.

30. Podľa ust. § 14 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom od 01. júla 2017, v konaní podľa tohto zákona koná a rozhoduje vyšší súdny úradník, vrátane rozhodovania o zastavení konania. Sudca v konaní koná a rozhoduje o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. Ak sa sťažnosti vyhovie v plnom rozsahu, rozhodnutie nemusí obsahovať odôvodnenie.

31. Vzhľadom na uvedené je v zákone o súdnych poplatkoch upravený aj procesný postup týkajúci sa rozhodovania o súdnych poplatkoch (vrátane rozhodovania o zastavení konania). Vo veciach podľa zákona o súdnych poplatkoch koná a rozhoduje vyšší súdny úradník. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie môže podať poplatník sťažnosť podľa § 14 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch v spojení s § 239 a nasl. CSP. O sťažnosti následne rozhoduje sudca súdu prvej inštancie uznesením, proti ktorému už nie je možné podať odvolanie (pozri ust. § 357 CSP). Možno teda zhrnúť, že podľa aktuálnej právnej úpravy už rozhodnutie o súdnom poplatku za vyporiadanie BSM nemôže byť súčasťou rozsudku, ale v nadväznosti na meritórne rozhodnutie súdu musí o ňom uznesením rozhodnúť vyšší súdny úradník okresného súdu. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Obo/14/2018 zo dňa 25. júla 2018, ako rozhodovaciu prax jednej z najvyšších súdnych autorít.

32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že ani jednej strane nepriznal nárok na ich náhradu. Procesné zavinenie žalovaného na odmietnutí jeho odvolania v časti a odmietnutí odvolania žalobkyne (v zmysle analógie k ust. § 256 ods. CSP), odvolací súd pričítal k neúspechu každej procesnej strany vo veci. 33. Žalobkyňa bola však úspešná v tomto štádiu konania vo vzťahu k tej časti odvolania žalovaného (proti výrokom IV. a V. napadnutého rozhodnutia), v ktorej odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Z obsahu spisového materiálu však vyplýva, že žalobkyni v aktuálnom odvolacom konaní v súvislosti s opravným prostriedkom žalovaného preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mal rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký zmysel postráda, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesenia NS SR sp. zn. 6 Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016.

34. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)