Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_11Co-91-2018.pdf
PDF · 96.07 KB
Case nature
Subarea
11Co/91/2018
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci žalobcu: B. Y., bytom L. K. N. XX, H., Maďarsko, zastúpeného: FORTITUDINE, s.r.o. Advokátska kancelária, Dunajská Streda, proti žalovaným: 1/ K. Z., bytom R. N. XX, L., H., Maďarsko, zastúpený: JUDr. Ladislav Pongrácz, advokát v Dunajskej Strede, 2/ Allianz Hungária Zrt., id. č.: 01-10-041356, so sídlom Könyves Kálmán krt 48-52., Budapešť, Maďarsko, zastúpený: Majerník & Miháliková s.r.o., Bratislava, o zaplatenie 15.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda sp.zn. 16C/303/2016-263 zo dňa 22. novembra 2017, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. m e n í tak, že žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
II. Žalobca nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Uznesením, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie výrokom I. konanie v dôsledku späťvzatia žaloby zastavil, výrokom II. žalovanému 1/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania, výrokom III. rozhodol, že vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 2/ sa stranám nárok na náhradu trov konania nepriznáva a výrokom IV. priznal prekladateľke JUDr. Marte Kamonczovej voči žalobcovi nárok na náhradu jednej polovice a voči žalovanému 2/ nárok na náhradu jednej polovice tlmočného (odmeny za preklad a náhrady hotových výdavkov).
2. Svoje rozhodnutie súd odôvodnil tým, že žalobca sa (po čiastočnom zastavení konania uznesením č. k. 16 C 303/2016-241) podanou žalobou domáhal voči žalovaným solidárneho zaplatenia 15.000 eur, následne však vzal svoju žalobu späť v celom rozsahu voči obom žalovaným potom, čo so žalovaným v 2. rade uzavrel mimosúdnu dohodu, preto súd konanie zastavil výrokom I. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 256 ods. 1 v spojení s § 257 CSP s tým, že späťvzatie žaloby voči žalovanému v 2. rade je v podstate dôsledkom spoločného zavinenia tak žalobcu, ako aj tohto žalovaného, keďže sa tak stalo po mimosúdnej dohode medzi týmito dvoma stranami, ktoré tak voči sebe nemôžu mať nárok na náhradu trov. Okrem toho sa žalovaný v 2. rade vo svojom podaní z 13. novembra 2017 výslovne vzdal nároku na náhradu prípadných trov, preto mu súd tento nárok nepriznal (výrok III). Vo vzťahu k žalovanému v 1. rade však žalobca zastavenie zavinil sám, keď žalobu vzal späť, hoci s týmto žalovaným mimosúdnu dohodu neuzavrel a keďže sa žalovaný v 1. rade svojho nároku na náhradu trov ani nevzdal, preto mu súd podľa § 256 ods. 1 CSP tento nárok voči žalobcovi priznal (výrok II). Posledným výrokom ( IV) napokon súd rozhodol o nároku na náhradu tlmočného (odmeny za preklad) ustanovenej prekladateľke v tomto konaní.
3. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a to voči výroku II., ktorým súd žalovanému 1/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Svoje odvolanie odôvodnil s
poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP tým, že síce k zastaveniu konania došlo v dôsledku späťvzatia žaloby žalobcom, avšak toto späťvzatie bolo učinené v zmysle bodu 2c a 2b mimosúdnej dohody uzavretej medzi žalobcom a žalovaným 2/ a teda konajúci súd nemal priznať nárok na náhradu trov konania ani žalovanému 1/ a to v zmysle § 257 CSP. Vzhľadom k uvedenému navrhol, aby odvolací súd uznesenie v časti náhrady trov konania voči žalovanému 1/ zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
4. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný 1/, ktorý navrhol napadnuté uznesenie potvrdiť a priznať mu aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Poukázal na to, že s odvolaním žalobcu nesúhlasí, nakoľko žalovaný 1/ nebol účastníkom mimosúdnej dohody, žalobca ho ani s návrhom na uzatvorenie mimosúdnej dohody neoslovil, vo veci mal plný úspech a k zastaveniu konania došlo z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom. Mal za to, že žalobca v odvolaní nekonkretizoval žiadne dôvody, pre ktoré by mal súd aplikovať ustanovenie § 257 CSP a to pravdepodobne z dôvodu, že ani žiadne takéto dôvody neexistujú.
5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 2 v spojení s § 357 písm. m) CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
6. Z obsahu predloženého spisu vyplýva, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie konal o náhrade nemajetkovej ujmy, vzniknutej žalobcovi smrťou blízkej osoby ( dcéry), ktorá zahynula pri dopravnej nehode. Dopravná nehoda bola spôsobená žalovaným 1/, ktorý bol právoplatným rozsudkom súdu uznaný vinným z prečinu usmrtenia, a žalobca je teda osobou - vodičom, ktorý škodu spôsobil a zároveň prevádzateľom motorového vozidla, ktorým škoda vznikla. Pasívna legitimácia žalovaného 2/ v spore vyplýva zo skutočnosti, že žalovaný 1/ mal svoje motorové vozidlo povinne zmluvne poistené práve u tohto subjektu, ktorý je poisťovňou.
7. Ako ďalej bolo zistené z obsahu spisu, okresný súd uznesením zo dňa 27.09.2017 v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby konanie najskôr zastavil v časti o zaplatenie 85.000,- eur voči obom žalovaným a predmetom konania zostalo zaplatenie sumy 15.000,- eur. Následne dňa 13.10.2017 oznámil žalobca súdu, že berie žalobu voči obom žalovaným v celom rozsahu späť a žiada konanie zastaviť z dôvodu, že so žalovaným 2/ uzatvorili mimosúdnu dohodu, ktorú doložil aj do spisu. Zároveň navrhol, aby súd v zmysle § 257 CSP nepriznal žiadnej strane náhradu trov konania, nakoľko súčasťou mimosúdnej dohody je aj ustanovenie, v zmysle ktorého sa strany dohodli, že žalobca vezme podanú žalobu späť a každá strana znáša vlastné trovy konania. Obaja žalovaní so späťvzatím žaloby súhlasili, žalovaný 2/ uviedol tiež, že si neuplatňuje voči žalobcovi náhradu trov konania.
8. Uznesením, napadnutým odvolaním, potom súd prvej inštancie konanie zastavil a vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 2/ žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania, zatiaľ čo vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 1/ priznal žalovanému 1/ voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania dôvodiac tým, že zastavenie konania voči žalovanému 1/ zavinil svojím späťvzatím žalobca, hoci s týmto žalovaným mimosúdnu dohodu neuzavrel.
9. Žalobca v odvolaní tvrdí, že súd mal o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanému 1/ aplikovať ust. § 257 CSP keďže k späťvzatiu žaloby došlo podľa mimosúdnej dohody, hoci táto bola uzavretá so žalovaným 2/.
10. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
11. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
12. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
13. V civilnom sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní (§ 255 ods. 1 CSP ). Ak mala strana plný úspech vo veci, prizná sa jej tiež celá náhrada nákladov konania, ak mala strana len čiastočný úspech, náhrada nákladov bude pomerne rozdelená. Ak je úspech a neúspech vyvážený, vysloví súd, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. Platí teda, že žalobca má plný úspech, ak výrok rozsudku zodpovedá žalobnému petitu, naopak, žalovaný má plný úspech, ak žaloba je v plnom rozsahu zamietnutá. V prípade, ak sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, potom za použitia § 257 CSP ( predtým § 150 ods. 1 O.s.p.) náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná.
14. V prejednávanej veci išlo o prípad, kedy konanie neskončilo vydaním vecného rozhodnutia (najmä rozsudku vyhovujúceho žalobe, prípadne čiastočne vyhovujúceho, resp. žalobu zamietajúceho), ale došlo k jeho zastaveniu v dôsledku späťvzatia návrhu v celom rozsahu.
15. Ustanovenie § 256 ods. 1 CSP so zavinením na zastavení konania pracuje výlučne z procesného hľadiska a zásadne toto zavinenie pričíta iniciátorovi konania, teda žalobcovi. Zavinenie na zastavení konania pre späťvzatie žaloby síce nemusí byť vždy pričítané žalobcovi, podmienkou je však jednak možnosť aspoň predbežného záveru o dôvodnosti žaloby a jednak také správanie osoby či viacerých osôb, voči ktorým požiadavka uplatnená žalobou smeruje, ktoré viedlo žalobcu k späťvzatiu žaloby. V uvedenom prípade žalobca vzal žalobu späť z dôvodu uzavretia mimosúdnej dohody so žalovaným 2/, s ktorým sa dohodli na výške odškodnenia, teda sume, ktorú žalobcovi poisťovňa zaplatí titulom vzniknutej nemajetkovej ujmy. Žalovaný 1/ nebol zmluvnou stranou tejto dohody.
16. Predovšetkým odvolací súd uvádza, že ani pri aplikácii ust. § 256 ods. 1 CSP nie je vylúčené, aby súd súčasne prišiel k záveru, že sú splnené predpoklady aj na aplikáciu ust. § 257 CSP. Podľa záverov uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.9.2011, sp. zn. 4 MCdo 4/2010, o náhrade trov konania pri späťvzatí žaloby (v sporovom konaní) súd preto rozhoduje podľa § 146 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 150 O.s.p. (v súčasnosti § 256 ods. 1 a § 257 CSP). Predpokladom výnimočného použitia tohto ustanovenia je, aby išlo o prípady hodné osobitného zreteľa. Ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnená tam, kde by strohá aplikácia ustanovenia o náhrade trov konania mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducej tvrdosti. Výnimočnosť prípadu môže spočívať jednak v okolnostiach danej veci, ale i v okolnostiach na strane strán sporu. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci.
17. Ustanovenie § 257 CSP teda znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu nahradiť trovy konania úspešnej strane, toto ustanovenie však nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane, vždy musí ísť o výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých strán, a tiež na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane, a aby neodporovalo dobrým mravom. V tomto ustanovení je zároveň fixované moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej normy. Zákon vyžaduje na také rozhodnutie dve podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania.
18. V predmetnej veci, ako správne konštatoval už prvoinštančný súd, zavinenie žalobcu aj žalovaného 2/ na zastavení konania bolo na oboch stranách, preto správne nemá žiadny z nich nárok na náhradu trov konania. Pokiaľ išlo však o zastavenie konania voči žalovanému 1/, tu možno konštatovať, že to bol žalobca, kto zavinil zastavenie konania z procesného hľadiska, a teda žalovanému 1/ (ktorý nebol účastníkom mimosúdnej dohody) vznikol nárok na náhradu trov konania.
19. Odvolací súd však, posudzujúc predmetnú vec so zreteľom na individuálne okolnosti preskúmavaného prípadu, mal na rozdiel od súdu prvej inštancie za to, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu žalobcu a žalovaného 1/ je tu dôvod na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.
20. Výnimočnosť prípadu vyplýva zo samotných skutkových okolností súdeného prípadu, najmä z dôvodu, pre ktorý došlo k späťvzatiu návrhu žalobcom, ako to v odvolaní uvádza žalobca. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo treba vychádzať z okolností, za akých vznikol uplatnený nárok žalobcu (keď nemôže byť sporu o tom, že práve protiprávnym konaním žalovaného 1/ vznikla žalobcovi závažná nemajetková ujma v podobe straty blízkej osoby, pričom zavinenie žalovaného 1/ v tomto prípade bolo konštatované súdnym rozhodnutím v trestnom konaní). Zásah do emocionálnej sféry žalobcu ako fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, v tomto prípade žalovaného 1/, následkom ktorého bolo úmrtie blízkej osoby, zakladá u žalobcu právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, a to aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 OZ, pričom výška peňažnej náhrady je v zásade predmetom voľnej úvahy súdu, preto je irelevantné, v akej výške žalobca požadoval finančné odškodnenie. V danom prípade preto podanie žaloby napriek tomu, že k meritórnemu rozhodnutiu nedošlo, nemožno považovať za nedôvodné. O tom, že v tomto prípade išlo o intenzívny zásah do súkromia žalobcu, svedčí aj postoj poisťovne, teda žalovaného 2/, ktorá uznala, že k zásahu do osobnostných práv žalobcu konaním žalovaného 1/ skutočne došlo a uzavrela s ním mimosúdnu dohodu, ktorou sa zaviazala odškodniť žalobcu sumou 3 milióny HUF (cca 9.187,8 eur).
21. Žalovaný 1/ síce v konaní namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu tvrdiac, že táto prislúcha iba poisťovni, s čím však nemožno súhlasiť. Hoci v spore o náhradu takejto nemajetkovej ujmy je pasívne legitimovaná aj poisťovňa, u ktorej má škodca povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, to však nevylučuje súbežnú zodpovednosť vodiča a prevádzkovateľa tohto dopravného prostriedku, ktorý je zodpovedný za vzniknutú škodu podľa ustanovenia § 427 OZ. Poškodený si tak môže právo na náhradu škody uplatniť buď u osoby, ktorá zodpovedá za škodu spôsobenej prevádzkou motorového vozidla (prevádzateľ a vodič) alebo priamo u poisťovne škodcu (§ 15 zák. o PZP), alebo tiež súčasne u škodcu aj jeho poisťovateľa, ako to v tomto prípade urobil žalobca.
22. V preskúmavanom prípade sa žalobca so žalovaným 2/ mimosúdne dňa 11.10.2017 dohodli tiež na tom, že žalobca si okrem uvedenej sumy 3 milióny HUF nebude z tejto poistnej udalosti uplatňovať žiadne ďalšie nároky a to ani voči žalovanému 1/, ďalej sa dohodli na tom, že táto dohoda je konečným vysporiadaním ich vzťahov a zároveň sa žalobca zaviazal zobrať žalobu späť aj voči žalovanému 1/.
23. Z uvedeného je zrejmé, že mimosúdnou dohodou došlo k odškodneniu žalobcu poskytnutím poistného plnenia z povinného zmluvného poistenia žalovaného 1/, a odpadol tak dôvod pokračovať ďalej v spore. Uzavretá mimosúdna dohoda, hoci jej priamym účastníkom nebol žalovaný 1/, mala teda nepochybne dopad aj na neho, pretože spor bol voči obom žalovaným urovnaný a žalobca sa zaviazal vziať žalobu späť voči nim obom, čo aj urobil.
24. Odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ poškodený má právo na plnenie tak proti škodcovi ako aj proti poisťovateľovi, u oboch z iného právneho titulu (proti škodcovi ide o nárok z titulu náhrady škody a proti jeho poisťovni ide o zvláštne právo na plnenie podľa zák. č. 381/2001 Z.z.), ako je tomu v predmetnej veci, avšak veriteľ nemôže dostať to isté plnenie dvakrát, teda od každého z nich, treba vychádzať z toho, že vzájomný vzťah žalovaného 1/ a žalovaného 2/ je taký, že v tom rozsahu, v akom splnil žalobcovi jeden z nich, zaniká dlh a tým aj povinnosť druhého (a to napriek tomu, že v konaní majú postavenie samostatne žalovaných subjektov).
25. Uvedené okolnosti bolo treba podľa názoru odvolacieho súdu zohľadniť v súvislosti s rozhodovaním o trovách konania v preskúmavanej veci. Priznanie žalovanému 1/ náhrady trov konania za uvedených okolností by bolo v rozpore s princípom spravodlivosti a dobrými mravmi, pretože mimosúdna dohoda (napriek tomu, že ju žalovaný 1/ nepodpisoval) sa v podstate týkala jeho dlhu, ktorý bol predmetnom tohto súdneho konania a ktorý bol touto dohodou vysporiadaný.
26. Vedený týmito úvahami odvolací súd preto za použitia ust. § 388 CSP napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmenil a aplikujúc ust. § 257 CSP žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania nepriznal.
27. Súčasne bolo potrebné v zmysle § 396 CSP rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov odvolacieho konania, v ktorom konaní, podľa jeho výsledku, bol síce úspešný žalobca, ale odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal berúc do úvahy skutočnosť, že vzhľadom na charakter sporu a postavenie strán možno uzavrieť, že mimosúdna dohoda, ktorou sa žalobca o.i. vzdal práva na náhradu trov tohto súdneho konania, sa vzťahuje na celé konanie, teda aj na odvolacie.
28. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).