Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Cob-81-2018.pdf
PDF · 122.15 KB
Case nature
Area
Subarea
2Cob/81/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a JUDr. Ľubice Břouškovej v právnej veci žalobcu: A.M. METAL, s.r.o., so sídlom Tureň 733, Tureň, IČO: 46 282 203, zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Ladislav Pavlovič s.r.o., so sídlom Námestie SNP 19, City Gate, Bratislava, proti žalovanému: PROFI-KOV, s.r.o., so sídlom Budovateľská 6, Bernolákovo, IČO: 35 874 414, zastúpený Advokátska kancelária Ivan Syrový, s.r.o., so sídlom Kadnárova 83, Bratislava, o zaplatenie 20.149,20 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 33Cb/7/2013-344 zo dňa 21.02.2018, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Pezinok č.k. 33Cb/7/2013-344 zo dňa 21.02.2018 p o t v r d z u j e.
Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100 %.
2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 20 149,20 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% p.a, odo dňa 03.05.2012 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný uskutočňoval na základe ústneho dohovoru prepravu druhotných surovín pre žalobcu. Medzi inými to bola aj preprava druhotných surovín z Poľnohospodárskeho družstva Prievoz. Predmetné suroviny pochádzali z demontáže skleníka, ktorá bola vykonávaná na základe kúpnej zmluvy zo dňa 20.02.2012 uzatvorenej medzi žalobcom a Poľnohospodárskym družstvom Prievoz, ktorej predmetom bola likvidácia stavby skleníka, železných rúr (kúrenie, voda) po obvode a medzi loďami skleníka a triedenie podľa druhu (železo a sklo). Demontáž sa uskutočňovala v období od 28.02.2012 do 23.04.2012. Žalobca a žalovaný sa dohodli, že žalovaný predmetné druhotné suroviny predá za výhodnejšiu cenu. Žalovaný mal uskutočniť predaj druhotných surovín v objeme 69.480 kg v spoločnosti HOTIS RECYCLING SLOVAKIA s.r.o. Žalobca žalovanému vyfakturoval dňa 18.04.2012 dohodnutú cenu 0,29 Eur/kg (69480 x 0,29 = 20 149,20 eur). Rozdiel predajnej ceny a vyfakturovanej sumy si mal žalovaný ponechať ako províziu z predaja. Keďže faktúra nebola uhradená ani po dni splatnosti (deň splatnosti 02.05.2012), žalobca žalovaného vyzval upomienkou na zaplatenie pohľadávky, ktorú voči žalovanému eviduje. Žalovaný však odmietal faktúru zaplatiť a ako dôvod odopretia platby uvádzal, že nesedela váha vyfakturovaných surovín. Žalobca poukázal, že predmetné suroviny boli riadne odvážené, pričom pri vážení železného odpadu bol zakaždým prítomný aj predseda predstavenstva družstva. Váha surovín je zdokladovaná potvrdenkami na výkup odpadových surovín za hotové.
3. Súd prvej inštancie mal z kúpnej zmluvy zo dňa 20.02.2012 za nesporné, že predávajúci Poľnohospodárske družstvo Prievoz a kupujúci A.M. METAL, s.r.o. uzatvorili danú zmluvu ktorej predmetom bola likvidácia stavby celého skleníka č. 11, likvidácia železných rúr / kúrenie, voda/ po obvode a medzi loďami č. 10 a triedenie podľa druhu /železo a sklo/. Zmluvné strany si stanovili cenu za jeden kilogram železného odpadu vo výške 0,15 Eur. Poľnohospodárske družstvo Prievoz na základe kúpnej zmluvy vystavila žalobcovi faktúru č. 9166/12 v sume 10 716 eur.
4. Poukázal na to, že žalobca počas konania tvrdil, že žalovaný uskutočňoval na základe ústnej zmluvy iba prepravu druhotných surovín, kde následne žalovaný mu prisľúbil, že uskutoční predaj druhotných surovín v objeme 69 480 kg spoločnosti Hotis recycling Slovakia s.r.o. za výhodnejšiu cenu a to 0,295 eur/kg. Na základe uvedeného žalobca vystavil žalovanému faktúru na sumu 20 149,20 eur (69 480 eur x0,29 eur), kde rozdiel predajnej ceny a vyfakturovanej ceny si mal žalovaný ponechať ako províziu z predaja. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal súdu, že so žalovaným uzavrel ústnu komisionársku zmluvu na základe, ktorej sa žalovaný zaviazal, že zariadi vo vlastnom mene pre žalobcu predaj železného šrotu na jeho účet a rozdiel predajnej ceny a vyfakturovanej ceny si mal žalovaný ponechať ako províziu z predaja. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne danej ústnej dohody, že mu žalovaný prisľúbil predaj železného šrotu prostredníctvom spoločnosti Hotis recycling Slovakia s.r.o. za výhodnejšiu cenu aj napriek tomu, že svedok O. M. (zamestnanec žalobcu) na pojednávaní v svedeckej výpovedi uviedol, že žalovaný prisľúbil žalobcovi, že zabezpečí výkupnú cenu akú nemá nikto, teda najvyššiu výkupnú cenu, ale následne počas svojej výpovede uviedol, že nebol prítomný pri rokovaniach danej dohody, ale že sa to dozvedel jedine od žalobcu. Žalobca ohľadne danej dohody poukázal aj na výpoveď svedka A. G., ktorý uviedol, že ponúkli žalobcovi za výkup 280 eur za tonu železa, avšak žalobca si vybral firmu žalovaného, lebo ponúkal o 15 eur viac za tonu železa. Kde svedok žalobcu upozornil, že sa jedná o nereálnu cenu, nakoľko pozná trh so šrotom. Svedok nepotvrdil danú skutočnosť, že žalobca so žalovaným uzavreli ústnu dohodu, že žalovaný predá žalobcovi železný šrot za výhodnejšiu cenu, ale potvrdil tvrdenia žalovaného, že nemohla byť platná dohoda, ktorú tvrdil žalobca nakoľko žalovaný preukázal, že železo sa v danom období vykupovalo od 0,265 eur - 0,285 eur v závislosti od hrúbky, a či je upravené. Čo aj žalobca vo svojich písomných vyjadreniach taktiež potvrdil, že dňa 17.04.2012 predával železný šrot za cenu 0,285 Eur/kg. Žalovaný taktiež preukázal, že v danom období predával on železo za 0,27 eur/kg, resp. 0,265eur/kg, ak železo odviezol žalovaný. Žalobca nepreukázal súdu, že žalovaný mu prisľúbil predaj železného šrotu za 0,295 eur/kg, nakoľko ako bolo vyššie uvedené žalovaný preukázal, že železo sa vykupovalo v danom období maximálne za 0,285 eur, to znamená, že žalovaný nemohol prisľúbiť, že uskutoční predaj druhotných surovín v objeme 69 480kg spoločnosti Hotis recycling Slovakia s.r.o. za výkupnú cenu 0,295 eur/kg, nakoľko v danom období sa cena železa ani nepohybovala. Z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že žalobca so žalovaným uzavrel ústnu komisionársku zmluvu na základe ktorej žalovaný mal uskutočniť predaj železného šrotu spoločnosti Hotis recycling Slovakia s.r.o. vo vlastnom mene a na účet žalobcu za výhodnejšiu cenu, pričom mal žalobcovi odovzdať finančné prostriedky v celkovej výške 20.149,20 eur a zvyšok si nechať ako províziu, ktorá spočívala v rozdiele medzi kúpnou cenou, za ktorú žalovaný železný šrot predal a cenou, ktorá bola medzi účastníkmi dohodnutá ako minimálna predajná cena a preto súd žalobu považoval za nedôvodnú a zamietol žalobu v celom rozsahu.
5. Súd prvej inštancie mal za nesporné, že medzi žalobcom a žalovaným prebiehala spolupráca iba na základe ústnej zmluvy, kde žalobca počas konania už pripustil, že žalovaný na základe ústnej zmluvy o preprave sa zaviazal, že pre žalobcu prepraví druhotné suroviny z areálu PD Prievoz do sídla žalobcu. Žalobca počas konania tvrdil, že žalovaný pre žalobcu vykonával jedine dopravu, kde za prvú etapu zaplatil 3000 eur, za druhú etapu zaplatil v hotovosti 3700 eur k rukám žalovaného, za tretiu etapu nezaplatil. Svedok M. v svedeckej výpovedi potvrdil, že bol prítomný keď žalobca vyplatil žalovanému 3000 eur za dopravu, a to za prvú etapu. Žalobca okrem výpovede svedka, a to svojho zamestnanca nepreukázal súdu, že za dopravu zaplatil žalovanému. Žalobca ohľadne zaplatenia za dopravu počas konania tvrdil, že žalovaný mu nedal účtovný doklad o prijatých platbách. Kde súd poukazuje, že bolo povinnosťou žalobcu, ak platil žalovanému v hotovosti za dopravu danú skutočnosť preukázať, nie žalovaný, zároveň žalobca ak platil žalovanému za dopravu mal aspoň vyhotoviť príjmový pokladničný doklad o vykonanej úhrade.
6. Podľa súdu prvej inštancie nebolo sporné, že žalovaný vo vlastnom mene a na vlastný účet predal 69 480 kg Fe a finančné prostriedky v sume cca 18 000 eur za predaj železného šrotu, si ponechal žalovaný (čo vyplýva Uznesenia ČVS: ORP -368/OEK-SC-2012), ale sporné medzi stranami bolo, či finančné prostriedky za predaj železného šrotu mali pokryť náklady na demoláciu skleníka a odvoz šrotu, nakoľko žalobca tvrdil, že žalovaný demoláciu skleníkov nevykonával, kde uviedol, že demoláciu skleníka vykonávala spoločnosť Irma Lacková, neskôr už tvrdil, že aj spoločnosť Alvika s.r.o.
7. Zo svedeckej výpovede svedka W. Z. mal súd prvej inštancie za preukázané, že pálil železo s autogénom na menšie kusy za účelom odvozu do firmy žalobcu, oddeľoval železo od skla. Taktiež potvrdil, že žalobca mal na demontážnych prácach aj svojich brigádnikov, ktorí rozoberali prvú etapu, kde uviedol, že na druhej etape rozoberali skleník už aj oni. Svedok zároveň uviedol, že mu aj žalobca zadával činnosti a hovoril, čo má robiť. K žalobcovi chodili pre kyslíkové fľaše, ktoré prevážali s dodávkou požičanou od žalobcu. Svedok potvrdil aj to, že PD Prievoz boli dvaja vrátnici, a keď tam išiel prvýkrát žalobca a žalovaný ho boli predstaviť vrátnikom. To znamená, že tvrdenie žalobcu po výsluchu svedka, že svedka nepozná, nikdy ho nevidel nemôžu byť pravdivé. Svedok konkrétne popísal, čo robil v PD Prievoz, vo Vlčom Hrdle, Dolnom Štále, v Modre, tvrdenie žalobcu, že svedok nepracoval ani v jednej etape nepovažoval za pravdivé, skôr naopak.
8. Svedok A. aj napriek tomu, že robil u žalovaného iba mesiac, opísal, čo robil pre žalovaného, že pracoval na Domových rolách, ako šofér, vypomáhal pri nakladaní železa na auto a robil pomocné práce. So žalobcom komunikoval ohľadne motorového vozidla, či je natankované, chodil k žalobcovi pre veci, so žalobcom sa stretával každý deň, autogén im dával žalobca. Pokyny na prácu mu dával žalobca a žalovaný. Potvrdil dané tvrdenie svedka Z., že pracovali na Domových rolách, a taktiež potvrdil, že pracovala tam aj partia od žalobcu.
9. Svedok N. v svedeckej výpovedi uviedol, že pracoval pre žalovaného ako vodič na družstve Prievoz, bolo to cca 4 mesiace, kde uviedol, že okrem neho tam boli aj dvaja, kde uviedol meno W. Z., nakoľko druhé meno si nevedel spomenúť. Svedok uviedol, že rozoberali skleníky, dávali dole sklá, pálili konštrukcie. Svedok taktiež potvrdil, že okrem nich tam pracovali aj iné partie.
10. Svedok U. O. v svedeckej výpovedi potvrdil, že okrem rómov z Liptovského Mikuláša (zamestnanci Irmy Lackovej) tam pracovali aj A., N., Z..
11. Vrátnik PD Prievoz R.D. G. v svedeckej výpovedi uviedol, že pracovali PD Prievoz rómovia z Liptovského Mikuláša, koho to boli ľudia nevedel, žalovaný tam mal nákladné auto s ktorým odvážal železo.
12. Svedok L. N. údržbár PD Prievoz v svedeckej výpovedi uviedol, že na skleníku a jeho likvidácii pracovali rómovia. Žalovaného videl, že tam chodí autom.
13. Svedok N. v svedeckej výpovedi potvrdil jedine to, že bol prítomný pri rozoberaní čerpacej stanice, komunikoval s firmou Mačai a taktiež uviedol, že videl aj auto žalovaného.
14. Zo svedeckých výpovedí svedkov Z., O., N., A. mal súd prvej inštancie za preukázané, že okrem prepravy železného šrotu vykonávali pre žalobcu aj demontážne práce spočívajúce v rozoberaní skleníkov, pálenie železa na menšie kusy. Svedkovia potvrdili aj tú skutočnosť, že žalobca o tom, že na demontážnych prácach robili ľudia žalovaného, musel mať vedomosť, nakoľko im zadával úlohy, čo potvrdili svedkovia Z., A.. Svedok A. vo výpovedi uviedol, že žalobca ho bol aj predstaviť vrátnikom v PD Prievoz. Tvrdenie žalobcu, že svedka nikdy nevidel, súd považoval za účelové a zavádzajúce. Z výpovedí svedkov bolo jednoznačne za preukázané, že žalobca musel mať vedomosť, že na rozoberaní skleníkov pracujú aj ľudia žalovaného. Žalobca počas konania nepreukázal súdu, že by predseda družstva, vrátnici, alebo aj on sám vyzval svedkov Z., O., N., A., že na demontážnych prácach nemajú čo robiť. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca musel mať vedomosť, že žalovaný okrem prepravy vykonáva prostredníctvom svojich zamestnancov aj demontážne práce, kde svedkovia uviedli, že demontážne práce trvali niekoľko mesiacov. Svedkovia potvrdili aj tvrdenia žalobcu, že na demontážnych prácach pracovali aj jeho ľudia, kde svedok Z. vo výpovedi uviedol, že v prvej etape tam bola firma od žalobcu, v druhej etape boli už aj oni. Žalobca predložil súdu faktúry, ktorými uhradil za demontážne práce firme Irme Lackovej, ale z týchto faktúr nevyplýva za ktorú etapu žalobca uhradil, či daná firma robila demontážne práce vo všetkých etapách. Z faktúr jedine vyplýva, že firma Irma Lacková robila demontážne práce, ktoré potvrdili aj svedkovia, ale nevyplýva aké demontážne práce robili. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že na demontážnych prácach robili aj zamestnanci žalovaného, nie iba firma Irmy Lackovej a spoločnosť Alvika s.r.o.
15. Ak by bola uzavretá ústna dohoda, o ktorej tvrdil žalobca (čo súdu žalobca nepreukázal) tak vyvstáva otázka, prečo by žalovaný so svojimi zamestnancami vykonávali prepravu a rozoberali železo od skla, pálili autogénom niekoľko mesiacov bez toho, aby to mali zo strany žalobcu zaplatené. Vyššie uvedení svedkovia jednoznačne potvrdili tú skutočnosť, že pre žalobcu vykonávali likvidáciu skleníkov a odvážali železný šrot do sídla žalobcu, čo trvalo niekoľko mesiacov. Žalovaný v odpore, ako aj na pojednávaní tvrdil, že medzi žalobcom a žalovaným bola dohodnutá ústna dohoda o odmene za výkon činnosti žalovaného, že žalovaný vo vlastnom mene a na vlastný účet predá železný materiál, ktorý sa nachádzal u žalobcu, a týmto spôsobom uhradí žalovanému odmenu za vykonanú prácu. Tvrdenia žalovaného potvrdil aj svedok A.L., ktorý uviedol, že "počas dovolenky žalobcu poslednú fúry odviezli do Bernolákova, ktorú im vyplatil žalovaný, to bolo na základe dohody medzi žalobcom a žalovaným". Sám žalobca v liste zo dňa 20.05.2013 uvádza, že žalovaný si vo faktúre č. 130014 fakturuje za prepravné služby a práce s hydraulickou rukou inú cenu merných jednotiek ako boli dohodnutí. Už z tohto listu vyplýva a žalobca sám potvrdzuje, že žalovaný vykonával na základe ústnej dohody prepravné služby a prácu s hydraulickou rukou, kde súd poukazuje, že žalobca počas pojednávania na jednej strane tvrdil, že nevykonal žalovaný pre neho dopravu a prácu s hydraulickou rukou a na druhej strane tvrdil, že z jeho strany čo sa týka prvej a druhej etapy má za dopravu uhradené. Žalobca sám listom potvrdil, že žalovaný pre neho vykonával dopravu a prácu s hydraulickou rukou.
16. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že na základe ústnej zmluvy o dielo žalovaný v rokoch 2011 a 2012 vykonával pre žalobcu demontáž skleníkov, prepravu, nakládku, čo potvrdili svedkovia Z., A., N., O.. Je pravdou, že žalovaný až následne po začatí tohto konania vystavil žalobcovi faktúru č. 1300014 zo dňa 10.05.2013 na sumu 19 987,57 eur, ktorou fakturoval žalobcovi za dopravu, prácu s hydraulickou rukou, materiál. Kde na základe uvedenej faktúry žalovaný podal prostriedok procesnej obrany. Povinnosťou žalovaného bolo preukázať rozsah vykonaných prác k čomu doložil znalecký posudok 40/2017 ktorého úlohou podľa zadania žalovaného bolo stanoviť výšku ekonomicky oprávnených nákladov v zmysle predložených listín, ktoré znalcovi doručil žalovaný, kde znalec na základe daných listín vypočítal výšku nákladov vo výške 15 651,49 eur. Je pravdou, že znalec vychádzal jedine z listín, ktoré mu predložil žalovaný, kde z týchto listín nemal súd za hodnoverne preukázané rozsah a hlavne počet hodín vykonávaných zamestnancami žalovaného, ako aj listiny, preukazujúce náklady za dopravu. Žalobca znalecký posudok považoval za nulitný právny úkon, nakoľko podľa neho žalovaný pre žalobcu žiadne práce nevykonával. Nakoľko súd žalobu zamietol v celom rozsahu, a preto nebolo potrebné vykonať dokazovanie ohľadne tzv. kompenzačnej námietky žalovaného, ktorou za konania započítal voči žalobcovej uplatnenej pohľadávke svoju pohľadávku.
17. Z výpovedí svedkov mal súd za preukázané, že vykonávali nielen prepravu, ale aj demontážne práce, ktoré zabezpečovali aj pracovníci žalovaného. Žalobca taktiež tvrdil, že dopravu vykonávala spoločnosť O. O., čo aj potvrdil aj svedok N., ktorý, ale uviedol, že tam bolo aj auto žalovaného. Svedok N. v svedeckej výpovedi nevedel špecifikovať lokalitu v ktorej pracoval, jedine uviedol, že rozoberali čerpaciu stanicu, kde z výpovedi svedkov vyplynulo, že to bolo v Modre. Svedkovia Z., A., O., N. potvrdili, že pracovali taktiež v Modre. Súd mal za preukázané, že jediným dôvodom pre ktorý žalovaný nakladal so železom, ktoré vo vlastnom mene a na vlastný účet predal, bola ústna dohoda medzi žalobcom a žalovaným ako odmena za vykonanú prácu, ktorú žalovaný vykonával pre žalobcu a preto žalovaný nakladal so železom ako s vlastným. Danú skutočnosť ako už bolo vyššie uvedené potvrdil aj vo výpovedi svedok predseda družstva I. A., ktorý uviedol, že na základe dohody medzi žalobcom a žalovaným odviezli poslednú fúru železa do sídla žalovaného.
18. Žalovaný mal plný úspech vo veci, preto mu podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP súd prvej inštancie priznal nárok na plnú náhradu trov konania.
19. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Podľa žalobcu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm.b) CSP). Poukázal na to, že súd nepovažoval za potrebné zvoliť procesný postup taký, ktorý by umožnil uskutočňovanie žalobcovi patriacich procesných práv a to v takej miere, že došlo k porušeniu práv na spravodlivý súdny proces a namiesto toho, súd sám bez zjavného skutkového resp. právneho základu ustálil výšku vzájomných nárokov sporových strán spôsobilých k zápočtu, na ktorom základe súd žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu. Pričom bolo povinnosťou a dôkazným bremenom žalovaného preukázať súdu rozsah a špecifikáciu prác vykonaných pre žalobcu, ktorý dôkaz sa rozhodol súd nevykonať. Pričom z doterajších výsledkov vykonaného dokazovania je zrejmé, že takýmto spôsobom zabezpečil súd pre žalovaného bezdôvodné obohatenie. Zároveň súd na tom základe, že žalobu zamietol v celom rozsahu ustálil, že nebolo potrebné vykonať dokazovanie ohľadne ustálenia výšky a dôvodnosti žalovaným uplatňovaného nároku voči žalobcovi, čo bolo vlastne v rámci konania pred súdom prvej inštancie ťažiskovým predmetom dokazovania s dôkaznou povinnosťou na strane žalovaného.
20. Podľa žalobcu súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( § 365 ods. 1 písm.f) CSP). Poukázal na dôkazy produkované zo strany žalobcu, na základe čoho sa žalobca stal výlučným vlastníkom odkupovaného železného odpadu, s čím sa v rámci svojich skutkových zistení súd nijako nevysporiadal. K dôkazom produkovaným žalovaným uviedol, že súd sa nevysporiadal s faktúrou vystavenou na ťarchu žalobcu na sumu 19 987,57 EUR, ktorou odlišne od ďalších svojich tvrdení uplatnil svoj nárok. Poukázal na žalovaným predložený rozpis jázd a to aj na iných trasách ako PD Prievoz a sídlo žalobcu, pričom žalobca poukazoval na to, že žalovaný na rovnakej trase uvádza rozličnú vzdialenosť kilometrov za jednotlivé jazdy, žalovaný v rozpise uvádza jazdy bez nákladu, žalovaný v rozpise uvádza dobu nakládky jednej fúry aj dlhšie ako 8 hodín, pričom zamestnanci žalovaného neboli v trvalom pracovnom pomere a vykonávali pre žalovaného práce len na základe dohody a teda je zrejmé, že v zmysle zákona nemohli na dennej báze vykonávať pre žalovaného práce v takom rozsahu, ako je tvrdené. Žalobca spochybnil, že žalovaný nemá v súvislosti s vozidlom, ktorým mal vykonávať prepravu potrebné technické vybavenie na uchopenie a zdvihnutie kovového odpadu a poukázal na orientačný cenník, ktorý bol pre súd kľúčovým dôkazom na to, aby neuveril tvrdeniu žalobcu, že tento sa dal nahovoriť žalovaným na komisionársky predaj za cenu 0,290€/kg a vyššie, pričom rozdiel nad 0,290€/kg mal byť províziou žalovaného. Uviedol, že do dnešného dňa vlastne žalobcovi nie je zrejmé, v akej výške si žalovaný uplatnil svoj nárok voči nároku žalobcu, či vo výške faktúry žalovaného, alebo vo výške znalcom určenej sumy ekonomicky oprávnených nákladov, súd sa rozhodol žalobu žalobcu zamietnuť v celom rozsahu a ešte dodať, že vzhľadom k tomu, že sa zamietla žaloba v celom rozsahu nebolo potrebné vykonávať dokazovanie ohľadne kompenzačnej námietky.
21. Žalobca namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytýkal súdu, že bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom právne vysporiadal s posúdením veci rozhodol, tak že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. Vôbec nezaujal stanovisko k tomu, akým právnym režimom treba posudzovať takéto konanie žalovaného a to v zmysle zásady „iura novit curia“, pričom sa súd sucho obmedzil iba na konštatovanie, že tvrdeniam žalobcu ohľadne ústne dohodnutej komisionárskej zmluvy neuveril, avšak vôbec ďalej neriešil tú otázku na základe akého právneho dôvodu sa mohol žalovaný zmocniť sumy zinkasovanej od spoločnosti HOTIS a Romag vo výške 18574,05€, ktorú získal predajom tovaru vo vlastníctve žalobcu, ktorý sa dostal do dispozície žalovaného, ktorý mu nikdy nepatril.
22. Na základe vyššie uvedených právnych i skutkových tvrdení žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Pezinok na ďalšie konanie.
23. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý má za to, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, súd k nemu dospel po rozsiahlom dokazovaní a na správne zistený skutkový stav správne právne aplikoval príslušné právne normy. Poukázal na to, že celá argumentácia žalobcu spočíva v namietaní toho, že súd nepovažoval za potrebné ustáliť výšku nároku žalovaného. Bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že existuje komisionárska zmluva. Zjavne vedomý si toho, že to nedokázal, už v odvolaní argumentuje tým, že súd mal priznať nárok, aj keď v nižšej ako uplatnenej sume aspoň cez bezdôvodné obohatenie. Žalobca si ale neuvedomuje, že tým, že v konaní netvrdil, že ide o nárok z bezdôvodného obohatenia, nenavrhol a ani sa nevykonalo dokazovanie na preukázanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný dokazovaním preukázal, že pre žalobcu vykonal činnosť a súd sa teda správne priklonil k jeho argumentácii, veď inak prečo by žalovaný pre žalobcu činnosť vykonával, keď aj samotný žalobca tvrdil, že okrem dopravy mu nič nezaplatil. Podľa žalovaného rovnako správne súd argumentuje v odseku 46 aj zjavným rozporom v argumentácii žalobcu, ktorý síce tvrdil, že žiadnu činnosť pre neho žalovaný s hydraulickou rukou nevykonal, no súčasne namietal písomne sumy fakturované za prácu a priznal, že táto činnosť sa vykonala. Žalobca síce celé dokazovanie venoval preukázaniu toho, že pre neho robili aj iné spoločnosti (Irma Lackova a spol.) ale to nebolo sporné, a aj zamestnanci žalovaného potvrdili, že pracovali tam aj iné skupiny ľudí. Úlohou žalovaného bolo osvedčiť, prečo bol oprávnený si to železo ponechať, čo sa mu podarilo práve vykonaným dokazovaním, išlo o odmenu za vykonanú činnosť dopravy a prác. Železný odpad, ktorý spracoval a odviezol žalovaný pre žalobcu bol v množstve cca 200 ton ale spor sa vedie o cca 70 ton, čo tiež preukazuje, že medzi stranami bola ústna dohoda o spolupráci, žalovaný si nebol oprávnený ponechať celých 200 ton ale len dohodnuté množstvo a hodnota toho zodpovedala množstvu vykonanej práce žalovaným pre žalobcu, čo potvrdil znalecký posudok.
24. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.
25. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3 C.s.p. oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave dňa 22.04.2019. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a s dôvodmi odvolania žalobcu dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť.
26. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
27. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, keďže súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním správne zistil skutkový stav, správne aplikoval príslušné právne predpisy a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že v konaní nebolo preukázané, že medzi stranami sporu bola uzatvorená komisionárska zmluva, na základe ktorej by bol oprávnený žalobca vyfakturovať žalovanému sumu 20 149,20 EUR, ale bola uzatvorená zmluva o spolupráci, na základe ktorej vykonal žalovaný pre žalobcu práce súvisiace s demontážou skleníka, predal vo vlastnom mene železo v dohodnutom množstve a sumu si ponechal ako odmenu za vykonanú prácu.
28. Žalobca vytýka súdu prvej inštancie, že nezvolil taký procesný postup, aby ustálil výšku nárokov žalovaného, nezaoberal sa kompenzačnou námietkou žalovaného, čo žalobca považuje za ťažiskové. Podľa odvolacieho súdu neobstojí odvolacia námietka podľa § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p., pretože súd prvej inštancie postupoval v súlade s procesným právom a svojim postupom neznemožnil žalobcovi uplatňovať jeho procesné práva. Odvolacia námietka skôr smeruje k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu z vykonaných dôkazov, čo tiež nie je dôvodné. Súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné vykonať dokazovanie ohľadne nároku žalovaného, pretože dospel obsiahlym vykonaným dokazovaním k záveru, že žalobca nepreukázal uzatvorenie komisionárskej zmluvy a nepreukázal, že faktúru, na základe ktorej fakturoval žalovanú sumu, vystavil dôvodne. V konaní bolo preukázané, že finančné prostriedky za predaj železa vo výške žalovanej sumy si žalovaný dôvodne ponechal ako odmenu titulom demontáže skleníka a odvozu šrotu. Súd prvej inštancie teda zameral dokazovanie v zmysle skutkových tvrdení strán na zistenie, či mohol žalovaný nakladať so železom žalobcu a či si mohol žalovaný finančné prostriedky ponechať. Súd dospel k záveru, že jediným dôvodom, pre ktorý žalovaný nakladal so železom, ktoré vo vlastnom mene a na vlastný účet predal, bola ústna dohoda medzi žalobcom a žalovaným ako odmena za vykonanú prácu, ktorú žalovaný vykonával pre žalobcu a preto žalovaný nakladal so železom ako s vlastným. Odvolací súd dopĺňa, že predmetom sporu predsa nebol nárok žalobcu, ktorý by žalovaný nepopieral a uplatnil voči nemu započítací prejav titulom svojich nárokov. V konaní sa žalovaný bránil, že žalobcovi nárok na zaplatenie nevznikol, lebo podľa ústnej dohody si mohol ponechať finančné prostriedky, teda, že žalobca nemal dôvod vystaviť predmetnú faktúru. Žalovaný síce z opatrnosti vzniesol kompenzačnú námietku, súd prvej inštancie však mal za to, že uvedeným nárokom nie je potrebné sa zoberať vzhľadom na nepreukázanie dôvodnosti žalobného návrhu. Žalobca zvolil taký procesný postup, že si svoj nárok uplatnil ako nárok komitenta. Dokazovanie ale preukázalo, že síce žalovaný nakladal so železom žalobcu, ale bola to kompenzácia za činnosť, ktorú pre žalobcu žalovaný vykonal. Súd prvej inštancie mal za nesporné, že žalovaný vo vlastnom mene a na vlastný účet predal 69 480 kg železa a finančné prostriedky si ponechal žalovaný, čo vyplýva aj z trestného konania, ale sporné medzi stranami bolo, či finančné prostriedky za predaj železného šrotu mali pokryť náklady na demoláciu skleníka a odvoz šrotu, nakoľko žalobca tvrdil, že žalovaný demoláciu skleníkov nevykonával. Keďže žalobca popieral, že žalovaný pre neho vykonával demoláciu skleníkov, súd prvej inštancie výsluchom svedkov dospel k záveru, že na demontážnych prácach robili aj zamestnanci žalovaného, t.j. nebola uzatvorená komisionárska zmluva.
29. Vo vzťahu k odvolacej námietke, v ktorej žalobca nesúhlasil s hodnotením vykonaných dôkazov (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.), z obsahu odvolania vyplýva nespokojnosť odvolateľa so závermi, ktoré vyvodil súd prvej inštancie predovšetkým z dôkazov produkovaných žalovaným. Vo vzťahu k dôkazom produkovaným samotným žalobcom namietal, že súd sa nijako nevysporiadal s tým, že žalobca sa stal výlučným vlastníkom odkupovaného železa, s čím odvolací súd nesúhlasí, keďže súd prvej inštancie nespochybnil vlastníctvo žalobcu, ale dospel k záveru, že jediným dôvodom, pre ktorý žalovaný nakladal so železom, ktoré vo vlastnom mene a na vlastný účet predal, bola ústna dohoda medzi žalobcom a žalovaným ako odmena za vykonanú prácu. Vo vzťahu k dôkazom produkovaným žalovaným namietal predovšetkým nesprávne skutkové zistenia a nesprávne vyhodnotenia listinných dôkazov. Odvolací súd poznamenáva, že súd hodnotí vykonané dôkazy jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, pričom berie do úvahy aj relevanciu vo vzťahu k zisťovaným skutočnostiam. Je zrejmé, že súd prvej inštancie vykonával dokazovanie na preukázanie tvrdenia žalobcu, či došlo k uzatvoreniu komisionárskej zmluvy a za tým účelom vypočul viacero svedkov, pričom kompenzačnou námietkou sa vzhľadom na nepreukázanie uzatvorenia komisionárskej zmluvy nezoberal.
30. K odvolacej námietke týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.) odvolací súd uvádza, že podľa žalobcu súd prvej inštancie vôbec nezaujal stanovisko k tomu, akým právnym režimom treba posudzovať celé konanie žalovaného, iba sa sucho obmedzil na konštatovanie, že tvrdeniam žalobcu ohľadne uzatvorenia komisionárskej zmluvy neuveril. Odvolací súd s uvedenou námietkou nesúhlasí, pretože súd prvej inštancie odôvodnil, na základe čoho dospel k záveru, že žalobca nepreukázal uzatvorenie komisionárskej zmluvy, ktorá by bola titulom na vystavenie predmetnej faktúry a zaoberal sa aj konaním žalovaného, pričom vzťah posúdil ako ústne uzatvorenú zmluvu, predmetom ktorej boli práce žalovaného na demontáži skleníka a odmenou boli finančné prostriedky za predaj železa v množstve cca 70 ton. 31. Podľa § 577 Obchodného zákonníka, komisionárskou zmluvou sa komisionár zaväzuje, že zariadi vo vlastnom mene pre komitenta na jeho účet určitú obchodnú záležitosť, a komitent sa zaväzuje zaplatiť mu odplatu.
32. Podľa § 536 ods. 1 Obchodného zákonníka, zmluvou o dielo sa zaväzuje zhotoviteľ vykonať určité dielo a objednávateľ sa zaväzuje zaplatiť cenu za jeho vykonanie.
33. Podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.
34. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie citoval v napadnutom rozsudku vyššie uvedené ustanovenia Obchodného zákonníka, pričom v odseku 35 a 46 svojho písomného rozhodnutia podrobne zdôvodnil, na základe čoho dospel k záveru ,že nedošlo k uzatvoreniu komisionárskej zmluvy, s čím sa odvolací súd stotožňuje a na uvedené odôvodnenie odkazuje. Pokiaľ ide o „konanie žalovaného“, nemožno súhlasiť, že súd prvej inštancie sa s týmto nevysporiadal. Súd prvej inštancie posúdil činnosť žalovaného ako ústne uzatvorenú zmluvu o dielo, predmetom ktorej boli práce žalovaného a ako odmena boli dohodnuté finančné prostriedky za predaj železa. Tým dal sú prvej inštancie odpoveď na otázku, na základe čoho žalovaný nakladal so železom vo vlastníctve žalobcu. Podľa odvolacieho súdu je potrebné zmluvný vzťah medzi stranami komplexne podradiť pod ustanovenie § 269 ods. 1 Obch. zák. t.j. že išlo o inominátnu zmluvu , ktorá sa považuje za zmluvu neformálnu reagujúcu na potrebu dynamicky sa vyvíjajúceho podnikateľského prostredia. Predmetom ústnej zmluvy bola spolupráca medzi stranami, na jednej strane záväzok žalovaného vyvíjať určitú činnosť v prospech žalobcu a na druhej strane mu žalobca umožnil nakladať so železom vo svojom vlastníctve titulom odplaty. Aj keď súd prvej inštancie výslovne neuviedol, že zmluvný vzťah treba posudzovať podľa § 269 ods. 1 Obch. zák. odvolací súd zdôrazňuje, že toto ustanovenie súd citoval, bolo použité v konaní a uvedené pochybenie nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že vzťah medzi stranami posúdil správne ako ústnu dohodu, na základe ktorej bol žalovaný oprávnený nakladať s predmetným železom titulom vykonanej činnosti týkajúcej sa demontáže skleníka a súvisiacich prác.
35. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu ohľadne bezdôvodného obohatenia, v konaní takéto tvrdenia neuvádzal, preto sa odvolací súd touto námietkou nezaoberal.
36. Keďže súd prvej inštancie správne rozhodol o zamietnutí žaloby, je správne aj jeho rozhodnutie o trovách konania na základe zásady úspechu v konaní. Zásada úspechu v konaní t.j. zodpovednosti za výsledok podľa § 255 C.s.p. sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré jej vznikli.
37. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil vrátane výroku o trovách konania.
38. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 2 v spojení s ust. § 255 ods. 1 C.s.p. Úspešnému žalovanému odvolací súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie.
39. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
40. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
41. Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov za 3 : 0 proti.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).