Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11CoP-24-2019.pdf
PDF · 112.4 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/24/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci navrhovateľky: C. J., bytom O. XXXX/X, XXX XX J. X - F., Česká republika, za účasti Krajskej prokuratúry Trnava, o návrhu na zrušenie rozhodnutia o vyhlásení za mŕtveho H. J., nar. XX.X.XXXX, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 27. septembra 2018, sp.zn. 14Ps/9/2016-131, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie návrh zamietol (výrok I.) a o náhrade trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo (výrok II.).
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 225 ods., 2 a 3, § 228 ods. 1 a 2, § 230 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len CMP), vecne súd dôvodil, že navrhovateľka návrhom, doručeným súdu dňa 4.7.2016, domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by súd zrušil rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. 35P/190/2005-48 zo dňa 10.9.2008, ktorým bol H. J., nar. XX.X.XXXX vyhlásený za mŕtveho. Ako dôvod uviedla, že vydanie takéhoto rozhodnutia je potrebné na to, aby mohol byť trestne stíhaný za podvod, ktorého sa na nej dopustil, pričom v čase kedy bol vyhlásený za mŕtveho evidentne žil, pracoval na území Českej republiky a ju pripravil o byt. Svoje tvrdenia súdu preukazovala potvrdením Ing. Z. P., so sídlom Praha 5, Voskovcova 961/4, u ktorého H. J. pracoval od 25.4.2008 do 30.9.2009 a tiež kópiou fotografie, o ktorej navrhovateľka tvrdila, že to má byť fotografia H. J. v mladosti.
3. Podľa tvrdení navrhovateľky, táto sa s H. J. spoznala pred 13 rokmi na Smíchovskej pláži, kde vykonával bezpečnostnú stráž ako ochrankár, nadviazali známosť a keďže hľadal bývanie, navrhla mu, že môže bývať u nej. V roku 2006 sa k nej nasťahoval spolu s maloletou, vtedy asi ročnou dcérou L. V., a bývali s ňou približne dva roky, menovaný jej nepravidelne platil za bývanie (v tej dobe si našiel prácu u Ing. V. P.), následne ju prehovoril, aby si zobrala pôžičku z dôvodu, že svoju doživotnú rentu, ktorá mu bola vyplácaná americkou armádou, výšku ktorej renty nepoznala, previedol na maloletú dcéru L. a peniaze z tejto pôžičky chcel použiť na to, aby sa mohol späť k rente dostať. V roku 2008 jej bola poskytnutá pôžička 200.000,- Kč, za ktorú sa zaručila svojím bytom v J. a pôžičku v celej výške odovzdala H. J., ktorý jej prisľúbil do dvoch mesiacov peniaze vrátiť. Následne, keďže sa stále nemohol dostať k rente, navrhovateľku požiadal, aby si opäť zobrala ďalšiu pôžičku, vzala si ju dňa 4.2.2009 vo výške 450.000,- Kč, a peniaze mu tiež odovzdala. Hneď potom prestal chodiť do práce a postupne sa začal vytrácať, do bytu prichádzal čoraz zriedkavejšie, až nakoniec v máji 2009 prestal chodiť úplne, postupne prestal zdvíhať aj telefón a od tej doby nemá o ňom žiadne informácie. Postupne
pôžičku prestal splácať úplne a navrhovateľke prišla výzva, aby zaplatila sumu 1.743.693,- Kč alebo aby vypratala byt a takto o byt prišla. Navrhovateľka opísala H. J. ako 175 cm vysokého, dobre stavaného, s bruškom, mal rýchlu chôdzu, bol plešatý pretože si holil hlavu, mal guľatú tvár, plnšie pery, šedivú farbu očí, bol pravákom, asi na ľavej paži mal bradavicu. Nosil kontaktné šošovky, keď okuliare nosil len z recesie. Na pravej alebo ľavej strane mal zlomenú kľúčnu kosť. Jeho fotografiu nemá, pretože sa nenechal odfotiť. H. J. jej tvrdil, že niekedy v roku 1968 emigroval do Ameriky, bol príslušníkom americkej armády. Uviedol jej, že má dve dospelé deti, dcéru a syna, mená neuviedol. O dcére tvrdil, že žije v Amerike, syn žije v Austrálii. Nepovedal jej, kde predtým na Slovensku žil. To, že sa narodil v V., navrhovateľka zistila z jeho rodného listu, ktorý videla. O svojej manželke sa v jednom prípade vyjadril, že mu ju zabili keď bol v armáde, druhý krát uviedol, že mu zomrela prirodzene, alebo, že sa rozviedli. Ďalších príbuzných nespomínal, rodičia mu vraj zomreli. Súd si ako svedkyňu vypočul E. J., ktorá opísala okolnosti zmiznutia jej manžela H. J., s ktorým žila v manželstve od 26.6.1982 až do doby kedy sa stal nezvestným ( 10.1.2004 ). Uviedla, že jej boli v ten deň doma, chceli si vypiť spolu kávu, keď niekto zazvonil a manžel išiel otvoriť dvere a viac sa už nevrátil, skontaktovať sa jej ho už nikdy nepodarilo, nahlásila preto jeho nezvestnosť a následne ho súd vyhlásil v r. 2008 za mŕtveho. Manželka nemala vedomosť o tom, že by jej manžel mal nejaké dlhy, že by mal s niekým problémy, prípadne že by ho niekto hľadal, napríklad kvôli peniazom. Od tej doby s ním nebola v osobnom, v telefonickom ani písomnom kontakte. Opísala ho ako osobu vysokú cez 170 cm silnejšej postavy, približne 90 kg s väčším bruchom, bol šedivý, ostrihaný na ježka, guľatá tvár, modré oči, stále nosil okuliare do diaľky, na pravej strane mal zlomenú kľúčnu kosť, ktorú si nedal zoperovať a mal to zle zrastené, nemal žiadne znamienka ani bradavice, bol pravák. Svedkyňa uviedla, že osoba na fotografii predloženej navrhovateľkou by mohla byť jej manželom, fotografiu nepoznala, podľa nej by mohlo ísť o fotografiu z prvého občianskeho preukazu, teda z obdobia, kedy mal jej manžel 15 rokov, ona ho spoznala v čase keď mal 18 rokov, to už nosil okuliare. Manželka uviedla, že ešte v čase ich spolužitia mal jej manžel v Trnave dvojníka, opakovane sa jej stalo, že jej tvrdili že videli jej manžela na určitom mieste, i keď tam v skutočnosti nebol, ona sama stretla túto osobu, ktorá sa na jej manžela veľmi podobala. V konaní súd vypočul ako svedkyňu aj matku H. J., ktorá z predloženej kópie fotografie poskytnutej navrhovateľkou jednoznačne identifikovala jej syna H. J., a na potvrdenie tejto skutočnosti predložila súdu originál rovnakej fotografie. Deti H. J., pochádzajúce z jeho manželstva s E. J. súdu oznámili, že nemajú žiadnu informáciu o tom, či H. J. žije, ani ich nekontaktoval. Z oznámenia Ing. Z. P. so sídlom Praha 5, Voskovcova 961/4 súd zistil, že H. J. u neho pracoval na základe Dohody o vykonaní práce uzavretej na dobu od 1.1.2012 do 31.12.2012 ako strážny v recepcii. Prácu vykonával od 1.1.2012 do 30.6.2012. Nakoľko sa od tej doby do práce nedostavil, bola dohoda ku dňu 31.7.2012 zrušená. Zo mzdových listov súd zistil, že H. J. bol u Ing. Z. P. zamestnaný aj v predchádzajúcom období a to od 25.4.2008 do 31.12.2018, od 1.1.2009 do 30.9.2009, od 1.8.2010 do 31.12.2010. Okresný prokurátor v Trnave, ktorý vstúpil ako účastník do konania, bol toho názoru, že návrh treba zamietnuť. Mal za to, že z vykonaného dokazovania síce vyplynuli isté indície, že by H. J. mohol žiť v roku 2009, súd v danom konaní však rozhoduje podľa aktuálneho stavu, pričom žiadnym vykonaným dokazovaním nebolo na 100% hodnoverne preukázané, že by H. J. žil v súčasnej dobe. Aby súd mohol postupovať podľa ustanovenia § 230 Civilného mimosporového poriadku, musela by byť skutočnosť, že H. J. žil, v konaní preukázaná, keďže ale táto skutočnosť nebola jednoznačne preukázaná, nie je dôvodné ani zákonné, aby súd zrušil pôvodné rozhodnutie o vyhlásení H. J. za mŕtveho.
4. Súd prvej inštancie mal z rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 35P/190/2005-48 zo dňa 10.9.2008, právoplatného dňa 22.9.2008 preukázané, že na návrh jeho manželky bol H. J., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom V., P. XX, vyhlásený za mŕtveho a za deň, ktorý neprežil sa považuje deň 10.9.2008. Ďalej mal súd v konaní za preukázané, že navrhovateľka v rokoch 2006 až máj 2009 žila v spoločnej domácnosti s mužom, o ktorom tvrdila, že sa volá H. J. a narodil sa dňa XX.X.XXXX. Túto osobu súdu opísala, jeho aktuálnu fotografiu ale nemala, pretože sa nenechal odfotiť. V čase, kedy žili v spoločnej domácnosti, bol zamestnaný u Ing. Z. P. so sídlom Praha 5. Od mája 2009 o tomto mužovi nemá žiadne informácie, nebola s ním v osobnom ani v telefonickom kontakte. Súd mal listinnými dôkazmi preukázané, že osoba s menom H. J., nar. XX.X.XXXX, bez uvedenia adresy pobytu, bola v období od 25.4.2008 do 31.7.2012 zamestnaná u zamestnávateľa Ing. Z. P. so sídlom Praha 5, na základe Dohody o vykonaní práce. Zo všetkých týchto dôkazov dospel súd k záveru, že osoba, s ktorou navrhovateľka žila v spoločnej domácnosti v období rokov 2006 až 2009, mohol byť s vysokou pravdepodobnosťou H. J., manžel svedkyne E. J., ktorý bol rozsudkom tunajšieho súdu dňa 10.9.2008 vyhlásený za mŕtveho. K tomuto záveru dospel súd na základe porovnania opisu osoby, s ktorou navrhovateľka žila, s opisom svojho manžela svedkyňou E. J.. Osoby sa zhodovali výškou, postavou ale aj opisom tváre, vlasov, farby
očí a tým, že išlo o praváka, okrem týchto zhodných tvrdení, totožnosti osoby, ktorá žila s navrhovateľkou v spoločnej domácnosti s osobou, ktorá bola vyhlásená za mŕtvu, nasvedčuje aj fotografia, ktorú súdu predložila navrhovateľka, a na ktorej matka H. J. spoznala svojho syna, ktorý bol rozsudkom tunajšieho súdu vyhlásený za mŕtveho. Zo všetkých týchto dôkazov však súd mal preukázané len to, že osoba, ktorá bola s veľkou pravdepodobnosťou H. J., vyhlásený rozsudkom tunajšieho súdu za mŕtveho, žila v období od roku 2006 do mája 2009 s navrhovateľkou, ktorá však od tejto doby s ním v žiadnom kontakte nebola a to až do súčasnej doby. Ako vyplýva z citovaného ustanovenia § 230 Civilného mimosporového poriadku, súd môže zrušiť rozhodnutie o vyhlásení za mŕtveho ak zistí, že ten kto bol vyhlásený za mŕtveho je nažive, pričom je potrebné zdôrazniť prítomný čas vyjadrený v tomto ustanovení slovným spojením je nažive, teda je nažive v čase rozhodovania súdu. Pre rozhodovanie súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku. Tu súd poukazuje na to, že skutočnosť, či H. J. je nažive v čase rozhodovania súdu, nebola navrhovateľkou žiadnym spôsobom preukázaná, toto dokonca nebolo ani tvrdené, keď ako sa sama vyjadrila, od mája 2009 nie je s H. J. v žiadnom kontakte a ani nemá o ňom žiadne informácie. S poukazom na takto zistený stav, súd návrh ako nedôvodný zamietol nemajúc preukázané, že H. J. je v súčasnej dobe nažive, pretože skutočnosti tvrdené navrhovateľkou a v konaní preukázané nasvedčovali len tomu, že H. J. bol s veľkou pravdepodobnosťou nažive v období rokov 2006 až máj 2009, pričom ani túto skutočnosť súd nemal preukázanú jednoznačne. O náhrade trov konania účastníkov rozhodol súd podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku.
5. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka. V tomto odvolaní, v spojení s jeho doplnením doručeným na základe výzvy súdu, uviedla, že rozsudok považuje za nesprávny. Podľa jej názoru bol H. J. vyhlásený za mŕtveho neoprávnene a bez dôkazov, že je mŕtvy. Keďže sa nenašlo jeho telo, mal byť vyhlásený za nezvestného a nie za mŕtveho. Navyše v čase, kedy bol vyhlásený za mŕtveho, bol preukázateľne zamestnaný u pána P., a „pracoval“ na podvode, ktorým navrhovateľka prišla o byt. Ak sa aj následne potom, čo navrhovateľku pripravil o byt „vyparil“ a ďalej s navrhovateľkou nijako nekomunikuje, to bežne podvodníci robievajú, pričom navrhovateľka sa domnieva, že sa menovaný naďalej živí podvodmi. Poukázala na to, že v konaní bol ako dôkaz navrhnutý dopyt na českú políciu, či na pána J. neboli podané ďalšie trestné oznámenia, ale odvolateľke nie je zrejmé, či tento dôkaz bol vykonaný a s akým výsledkom, pretože v odôvodnení napadnutého rozsudku sa toto neuvádza. Odvolateľka uviedla, že ak nemá chápať postoj súdu ako návod, ako beztrestne konať trestnú činnosť, potom očakáva, že toto neprávom vydané rozhodnutie bude zrušené a pán J. trestne stíhaný za podvody, ktorých sa nepochybne dopustil i na ďalších ženách. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a rozhodnutie, ktorým bol H. J. vyhlásený za mŕtveho zrušil.
6. Zástupca Okresnej prokuratúry Trnava v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že odvolanie považuje za neopodstatnené, plne sa stotožňuje s napadnutým rozsudkom. Vyjadril názor, že po rozsiahlom dokazovaní nemal súd hodnoverným spôsobom dokázané, že menovaný je nažive a ani nemal bezpochyby preukázané skutočnosti, ktorými by bola s úplnou istotou stotožnená osoba H. J. ako žijúca osoba a preto správne súd návrh v súlade so zákonom zamietol.
7. Navrhovateľka v odvolacej replike zotrvávala na presvedčení, že menovaný žije, čo podľa nej v konaní bolo preukázané, je iba nezvestný. Okresná prokuratúra Trnava v odvolacej duplike zotrvávala na svojom vyjadrení k odvolaniu.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po zistení, že odvolanie podali včas oprávnené osoby (§ 7 ods. 1 v spojení s § 221 ods. 1 CMP, § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce súc viazaný jeho rozsahom nie však dôvodmi odvolania (§ 65 a § 66 CMP) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny. 9. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie bolo zrušenie rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 35P/190/2005-48 zo dňa 10.9.2008, ktorým bol H. J., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom V., P. XX, vyhlásený za mŕtveho a za deň, ktorý neprežil určený deň 10.9.2008.
10. Odvolací súd po preskúmaní celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, v dôsledku
čoho je jeho rozhodnutie vecne správne. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, poukazuje na správnosť jeho dôvodov a iba na doplnenie uvádza nasledovné:
11. Ako vyplýva z obsahu predloženého spisu, navrhovateľka žila v rokoch 2006 až 2009 v spoločnej domácnosti s mužom, o ktorom tvrdí, že ide o osobu H. J., ktorý bol slovenským súdom vyhlásený v r. 2008 za mŕtveho. Skutočnosť, že bol vyhlásený za mŕtveho navrhovateľka zistila až po tom, čo menovaný od nej podvodne vylákal finančné prostriedky, ktoré nesplatil, následne prerušil s ňou kontakty a po podaní trestného oznámenia na tohto muža bolo vyšetrovanie z uvedeného dôvodu zastavené. Navrhovateľka tvrdila, že H. J. bol práve s ohľadom na vyššie opísané skutočnosti nedôvodne vyhlásený za mŕtveho, pretože nepochybne mŕtvy nebol a preto žiadala nesprávne rozhodnutie o jeho vyhlásení za mŕtveho zrušiť.
12. Správne postupoval okresný súd v zmysle ust. § 230 Civilného mimosporového poriadku, podľa ktorého súd vydá rozsudok, ktorým rozhodnutie o vyhlásení za mŕtveho zruší len vtedy, ak sa zistí, že ten, kto bol vyhlásený za mŕtveho, je nažive, pričom treba vychádzať zo stavu v čase vyhlásenia rozsudku súdu konajúceho o zrušení rozhodnutia o vyhlásení za mŕtveho. V súlade so zákonnou úpravou preto mohol súd návrhu navrhovateľky vyhovieť jedine za splnenia základnej podmienky, ktorou je preukázanie skutočnosti, že dotknutá osoba, ktorá v minulosti bola vyhlásená za mŕtvu, je v súčasnosti nažive.
13. Odvolací súd však, zhodne so súdom prvoinštančným mal na rozdiel od navrhovateľky za to, že jednak nebola s istotou v konaní preukázaná skutočnosť, či v osobe muža, ktorý žil s navrhovateľkou išlo o osobu totožnú s H. J., vyhláseným za mŕtveho, a jednak nebolo v konaní preukázané, že ak by aj reálne išlo o totožné osoby, že by táto osoba bola nažive aj v čase, kedy Okresný súd Trnava rozhodoval o návrhu navrhovateľky, teda ku dňu 27.09.2018.
14. Ako vyplýva z pripojeného spisu č.k. 35P/190/2005, H. J., nar. XX.XX.XXXX v V., naposledy bytom P. XX, manžel E. J. odišiel zo svojho bytu dňa 10.01.2004 po tom, čo k nim niekto zaklopal a menovaný manželke uviedol, že sa za chvíľu vráti, ale viac sa neukázal. V tom čase žil s manželkou podľa jej tvrdenia v riadnom manželskom vzťahu, mali dve už plnoleté deti. Po menovanom bolo vyhlásené pátranie ale bezvýsledne. Od uvedenej doby sa manželka ani deti o H. J. nič nedozvedeli a nikto nemal o ňom žiadnu vedomosť. Súd ho preto na návrh manželky vyhlásil za mŕtveho, nakoľko so zreteľom na všetky okolnosti bolo možné usúdiť, že menovaný už nežije. Zároveň, keďže žiadne bližšie okolnosti o pobyte, spôsobe a dátume úmrtia menovaného neboli známe, súd určil za deň, ktorý menovaný neprežil, dátum 10.09.2008, teda deň vydania takéhoto rozhodnutia. Ani po vyhlásení za mŕtveho nikto z príbuzných menovaného nepotvrdil, že by ho odvtedy kontaktoval, alebo že by o ňom mali nejakú informáciu, ktorá by vyvracala domnienku o jeho smrti. Až navrhovateľka so svojím návrhom, podaným na súde dňa 04.07.2016 tvrdila, že H. J. žije, zdržiava sa v Českej republike, kde istý čas ( v dobe po jeho vyhlásení za mŕtveho) žili v partnerskom zväzku a dopustil sa na nej podvodu. Hoci v konaní bola súdom vykonaná identifikácia osoby za účelom zistenia, či ide o totožného muža, výsledky dokazovania nezaručujú istotu pokiaľ ide o takýto záver. Je síce nepochybné, že osoba, tvrdená navrhovateľkou by mohla skutočne byť osobou H. J. vyhláseného za mŕtveho a to vzhľadom na okolnosti jeho zmiznutia v r. 2004 a tiež skutočnosť, že do dnešného dňa nebolo nájdené jeho telo, ktoré by preukázalo úmrtie, a jeho smrť nemožno celkom jednoznačne potvrdiť ani z iných dôkazov. Preto nie je vylúčené, že osoba vystupujúca v Českej republike v rokoch 2006 až 2012 pod menom H. J., nar. XX.XX.XXXX, ktorá žila v partnerskom vzťahu s navrhovateľkou a ktorá aj podľa opisu fyzicky zodpovedala osobe H. J., je v skutočnosti jednou a tou istou osobou a nepochybne teda bola nažive nielen v čase jej vyhlásenia za mŕtvu, ale minimálne do 30.06.2012, kedy menovaný vykonával podľa tvrdenia zamestnávateľa Z. P. so sídlom Praha 5, Voskovcova 961/4 strážneho v recepcii a toto bol posledný deň, kedy sa dostavil do práce. Vylúčiť teda nie je možné, že H. J., vyhlásený za mŕtveho, minimálne do 30.06.2012 bol živý, zároveň ale toto nemožno tvrdiť s istotou. Berúc do úvahy okolnosti zmiznutia H. J., nemožno úplne vylúčiť ani to, že menovaný nežije ( napriek tomu, že jeho telo sa nenašlo) a jeho identitu v zahraničí použila iná osoba. Navyše navrhovateľka disponuje iba fotografiou H. J. z obdobia, kedy mal okolo 15 rokov, ktorá fotka mohla byť menovanému v minulosti odcudzená.
15. Odhliadnuc od skutočnosti, či muž, ktorého navrhovateľka za H. J. považuje, bol skutočne H. J. vyhláseným za mŕtveho, treba prisvedčiť prvoinštančnému súdu aj v tom, že nebolo ničím preukázané ( a ani tvrdené), že by H. J. žil ešte v čase rozhodovania súdu o návrhu navrhovateľky. Pritom práve táto okolnosť má zásadný význam pre rozhodnutie súdu, pretože súd mohol návrhu navrhovateľky vyhovieť
jedine pri preukázaní skutočnosti, že dotknutá osoba, ktorá v minulosti bola vyhlásená za mŕtvu, je v súčasnosti nažive, táto podmienka však splnená nebola.
16. Zo spisu vyplýva, že navrhovateľka stratila s menovaným mužom kontakt zhruba pred desiatimi rokmi a odvtedy o ňom nič nevie, následne ešte podľa predložených listinných dôkazov mal pracovať až do 31.7.2012 v Prahe u zamestnávateľa Ing. Z. P. na základe Dohody o vykonaní práce ale odvtedy nie je známe, kde sa zdržiava a či vôbec žije, pričom súdu sa nič viac o ňom nepodarilo v konaní zistiť.
17. Vykonané dokazovanie nepotvrdilo ani domnienku navrhovateľky, že menovaný sa naďalej živí podvodmi tak ako mal podviesť samotnú navrhovateľku, a zrejme na neho boli preto podané ďalšie trestné oznámenia. Ako vyplýva z obsahu spisu, prvoinštančný súd požiadal políciu Českej republiky o oznámenie, na základe čoho v konaní vedenom pod č.j. KRPA-384234-42/TČ-2015-001418, bola stotožnená osoba, na ktorú bolo zo strany C. J. dané trestné oznámenie, s osobou H. J., nar. XX.X.XXXX, ktorý bol rozhodnutím súdu vyhlásený za mŕtveho a zároveň súd žiadal oznámiť, či má česká polícia vedomosť o tom, že by voči menovanému boli podané aj ďalšie trestné oznámenia na území Českej republiky. Z oznámenia polície Českej republiky vyplýva, že osoba bola stotožnená na základe oznámenia oznamovateľky a poškodenej v jednej osobe pani C. J., ktorá s osobou žila v spoločnej domácnosti. Táto predložila aj staršiu fotografiu osoby, ktorá nebola podľa čoho porovnať. Menovaný figuruje v trestných spisoch v Českej republike a to v spise: PČR, OŘP Praha II, MOP Barrandov, Praha 5-ORII-7619/TČ-2011-001214 ( kedy bol v postavení svedka, kedy zo spisového materiálu vyplýva, že menovaný pracoval ako ostraha objektu, pričom bolo hovorené s účtovnou spoločnosťou, ktorá uviedla, že J. bol v spoločnosti zamestnaný do júna 2012) a v trestnom spise PČR, OŘP Praha IV, SKPV, 3. OOK, Praha 4-ORIV-21904/TČ-2009-001473 ( v postavení ako svedok pracovník ostrahy pri trestnom čine krádeže na stavenisku). Bol doložený aj výpis z databázy českej polície, z ktorého vyplýva, že boli nájdené celkovo tri záznamy a to Č.j.: ORII-7619/TČ-2011-001214 (NP poškodenie cudzej veci, oznámené 14.6.2011), Č.j.: ORIV-21904/TČ-2009-001473-TO (NP vlúpanie na staveništi, oznámené 29.9.2009) a Č.j.: KRPA-384234/TČ-2015-001418 (podvodné pôžičky, oznámené 22.9.2015), ktorý výstup bol vygenerovaný dňa 30.8.2018. Z uvedeného vyplýva, že okrem trestnej veci podozrenia z prečinu podvodu na základe oznámenia navrhovateľky vedenej pod Č.j. KRPA-384234/ TČ-2015-001418 (ktoré bolo zastavené z dôvodu neprípustnosti stíhania voči osobe vyhlásenej za mŕtvu) neboli urobené na menovaného v Českej republike žiadne ďalšie trestné oznámenia.
18. Odvolací súd berúc do úvahy, že posledná stopa, ktorá by mohla nasvedčovať tomu, že H. J. bol nažive ( aj po jeho vyhlásení za mŕtveho) siaha teda do roku 2012, odkedy o ňom viac nie je známe nič a ďalej berúc do úvahy, že navyše ani nebolo v konaní bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že by išlo o osobu totožnú s osobou, ktorá sa za vyššie opísaných okolností pohybovala v období 2006 až 2012 v Českej republike, musel dospieť k rovnakému záveru ako dospel aj prvoinštančný súd a síce, že návrhu nebolo možné vyhovieť. V súlade so zákonnou úpravou mohol byť návrh navrhovateľky úspešný jedine za splnenia základnej podmienky, ktorou je preukázanie skutočnosti, že dotknutá osoba, ktorá v minulosti bola vyhlásená za mŕtvu, je v súčasnosti nažive a keďže táto podmienka splnená nebola, nakoľko nebolo s istotou preukázané, že H. J. v súčasnosti žije, nezostávalo súdu iné, než návrh zamietnuť.
19. Vedený týmito úvahami preto odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu považoval napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne, a keďže zároveň neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), preto rozsudok podľa § 387 ods. 2 CSP ako vecne správny potvrdil vrátane správneho rozhodnutia o náhrade trov konania.
20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol za použitia ustanovenia § 396 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.
21. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zák.č. 233/1995 Z.z., alebo ak ide o rozhodnutie o starostlivosti o maloletého, styk s maloletým alebo inú ako peňažnú povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia podľa štvrtej časti CMP.