Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_21Cob-54-2018.pdf
PDF · 106.52 KB
Case nature
Area
Subarea
21Cob/54/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Boženy Husárovej a sudcov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Andrey Vyskočovej, v právnej veci žalobcu: FERROLUX, s.r.o., Nová osada 6128, Dunajská Streda, IČO: 18 046 347, zastúpený: JUDr. Gejza Sidó, advokát, Dunajská Streda, proti žalovanému: KOVOGAL, spol. s r.o., Kračanská 1, Dunajská Streda, IČO: 34 107 258, zastúpený: Mgr. András Marsal, advokát, Dunajská Streda, o zaplatenie 507,40 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 16Cb/18/2015 - 207 zo dňa 21. novembra 2017 t a k t o
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalobcovi súd priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 507,40 eur s 9,5% úrokom z omeškania zo sumy 79,72 eur od 18.07.2013, zo sumy 427,68 eur od 05.10.2013 do zaplatenia a zároveň žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania.
2. Rozhodol tak na základe vykonaného dokazovania k návrhu, ktorým žalobca poukazoval na to, že na základe objednávky od žalovaného mu dodal hutnícky materiál, ktorý žalovaný prevzal, čo bolo potvrdené i zamestnancom žalovaného, ale za dodaný tovar nezaplatil.
3. Žalovaný s návrhom nesúhlasil, žiadal ho zamietnuť a tvrdil, že tovar, za ktorý žiada žalobca zaplatiť fakturovanú cenu si neobjednal, tovar objednal jeho zamestnanec Y. U., ktorý ale nebol k tomu, aby tovar u žalobcu objednával a dodaný preberal splnomocnený.
4. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol v poradí prvým rozsudkom č.k. 16Cb/18/2015-151, ktorým žalobu zamietol, ktorý bol ale na základe odvolania žalobcu uznesením č.k. 31 Cob /19/2016-188 vydaným Krajským súdom v Trnave ako súdom odvolacím zrušený a vec bola vrátená prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Následne prvoinštančný súd doplnil dokazovanie, vypočul konateľov oboch strán sporu, svedkov Y. U., H. P., R. K., H. T., O. Z., oboznámil sa s kúpnou zmluvou zo dňa 25.02.2003, faktúrou č. 2131201087 s pripojeným dodacím listom č. 213201556, faktúrou č. 212200238 s pripojeným dodacím listom, faktúrou č. 212200309 s pripojeným dodacím listom, faktúrou č. 213201045 s pripojeným dodacím listom, faktúrou č. 212201704 s pripojeným dodacím listom, faktúrou č. 212201074 a k nej pripojenými dodacími listami, faktúrou č. 212200764 s pripojeným dodacím listom, faktúrou č. 212200697 s pripojenými dodacími listami, faktúrou č. 212200554 s pripojenými dodacími listami, faktúrou č. 212200510 s pripojenými dodacími listami, faktúrou č. 212200054 s pripojenými dodacími listami, faktúrou č. 213201412 s pripojenými dodacími listami a v spojení s uznanými skutočnosťami dospel k záveru, že návrh je dôvodný.
6. Z dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca a žalovaný sú spoločnosti, ktoré boli vo vzájomnom obchodnom styku, svedok Y. U. bol zamestnancom žalovanej spoločnosti asi 20 rokov s pracovným zaradením „majster výroby“. Prvoinštančný súd sa v ďalšom dokazovaní a konaní zameral na zistenie, či žalobca s ohľadom na všetky okolnosti mohol nemohol vedieť, že zamestnanec žalovaného Y. U. objednaním tovaru u žalobcu prekročil rozsah svojho oprávnenia, pretože konateľ žalovanej spoločnosti poprel, že by mohol uvedený zamestnanec telefonicky objednávať tovar u žalobcu. Oproti tomuto tvrdeniu ale konateľ žalobcu uvádzal, že takéto telefonické objednávanie tovaru bolo bežné . Svedok P., ktorý je zamestnancom žalovaného nepotvrdil ale ani nevylúčil, že by tovar nebol mohol objednávať i U., svedok K., ktorý je zamestnancom žalobcu tvrdil, že tovar telefonicky objednával tak svedok U. ako i svedok P.. Súd prvej inštancie vzal do úvahy, že konatelia žalobcu i žalovaného sú strany sporu, z ktorých každá tvrdí opak, preto vzal súd do úvahy i výpoveď svedkyne H. T., ktorá pracuje v spoločnosti KLIMEX hutnícky materiál, s.r.o. a ktorá uviedla, že Y. U. telefonicky u nich nikdy tovar neobjednával. Súd s prihliadnutím na tvrdenia v konaní vypočutých svedkov, ktoré boli rozdielne skonštatoval, že ak aj svedok U. neobjednával tovar v spoločnosti KLIMEX hutnícky materiál s.r.o. , neznamená to, že ho nemohol objednávať od žalobcu. Práve pre protichodné tvrdenia súvisiace s oprávnením svedka U. prihliadol súd na tvrdenie konateľa žalovaného, ktorý vylúčil a popieral, že by svedok U. mohol objednaný tovar preberať, ktoré tvrdenie ale bolo preukázané ako nepravdivé, nakoľko z dodacích listov a faktúr vyplynulo, že tovar prebral i svedok U., konkrétne išlo o tovar z faktúry č. 212200238, ktorý bol objednaný svedkom U., a za ktorý žalovaný riadne zaplatil. K tomuto zisteniu prvoinštančný súd zdôraznil, že dôkazné bremeno preukázania o vedomosti žalobcu o tom, že svedok U. nebol oprávnený objednávať tovar a prekročil tak rozsah svojho oprávnenia zaťažuje žalovaného, ktorý musí preukázať, že o takomto prekročení žalobca mohol vedieť.
7. Z hľadiska právneho posúdenia prvoinštančný súd vychádzal z právnej úpravy kúpnej zmluvy uvedenej v § 409 a nasl. Obchod. zák., podľa ktorých ustanovení posudzoval záväzkový vzťah medzi stranami sporu, k čomu zohľadnil, že kontraktačný proces sa medzi stranami začal objednávkou kupujúceho podľa čl. I/4 kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 25.02.2003, ktorú súd označil za rámcovú, pretože podrobnejšie sa jednotlivé dodávky špecifikovali v priebežných objednávkach. Prvoinštančný súd po vyhodnotení z konania vzídených skutočností vzal do úvahy, že za právnickú osobu môže okrem štatutárneho orgánu konať a zaväzovať ju i zástupca, ako vyplýva z § 13 ods. 2 veta druhá Obchod. zák. a v spojení s § 15 a 16 Obchod. zák. Samotné poverenie na vykonávanie určitej činnosti nemusí byť formalizované, postačí, že túto činnosť táto osoba poverená faktickým zaradením v štruktúre podnikateľa nevylučuje. Svedok U. vykonával činnosť majstra výroby a tak nie je vylúčené , že by nemohlo operatívne i objednávať tovar potrebný pre ďalší postup výroby a z o strany žalovanej spoločnosti nebolo preukázané, že by svedok U. nemohol tovar objednať i bez výslovného poverenia konateľa žalovanej spoločnosti. Zo strany žalovaného nebolo tiež preukázané, že by žalobca vedel alebo mohol vedieť o tom, že by svedok U. prekročil svoje oprávnenie a konal tak nad rámec oprávnenia, ktoré mu udelil konateľ žalovanej spoločnosti. zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že minimálne raz žalovaný zaplatiť práve za taký tovar, ktorý objednal a prevzal svedok U. (faktúra č. 212200238). Táto okolnosť sama mohla posilniť dobromyseľnosť žalobcu v oprávnenie svedka konať za žalovaného pri objednávaní tovaru. Objednávka svedka U. teda v zmysle § 15 ods. 1 a 2 Obch. zák. zaväzovala žalovaného ako jeho prejav vôle. V súlade s čl. I ods. 4 zmluvy a objednávky z 28. októbra 2011 potom vyplýva, že táto objednávka špecifikovala tovar, ktorý sa mal dodať, cena bola podľa čl. II ods. 1 zmluvy určená aktuálnym cenníkom žalobcu a tak vznikla kúpna zmluva majúca všetky náležitosti vyžadované podľa § 409 Obch. zák. Zo zisteného skutkového stavu vyplynulo, že žalobca svoj záväzok splnil a odovzdal objednaný tovar svedkovi U. spolu s faktúrami, keď dokazovanie preukázalo, že svedok takýmto spôsobom tovar preberal opakovane, hoci to žalovaný vo svojom vyjadrení popieral. Súd pri rozhodovaní o veci aplikoval i ust. § 266 ods. 2 a 3 Obch., a to na prevzatie objednaného tovaru svedkom U., ktorého treba považovať za osobu oprávnenú konať za žalovaného, ktorý v konaní nedokázal, že by mu tento tovar nebol dodaný. Dodaním tovaru mu tak vznikla povinnosť zaplatiť zaň kúpnu cenu určenú v súlade s čl. II ods. 1 kúpnej zmluvy z 28. októbra 2011. Žalovaný pritom v tomto smere ani netvrdil, že by kúpna cena uvedená vo faktúrach č. 213201087 a 213200746 nezodpovedala cenníku žalobcu.
8. Podľa § 451 v spojení s § 340 ods. 1 Obchod. zák. je dlžník povinný záväzok splniť v čase určenom v zmluve. Z čl. IV ods. 3 kúpnej zmluvy z 28. októbra 2011 vyplýva, že záväzok zaplatiť kúpnu cenu je splatný 14 dní od vystavenia faktúry. Faktúra č. 213200746 bola vystavená 3. júla 2013, jej splatnosť tak nastala 17. júla 2013, faktúra č. 213201087 bola vystavená 20. septembra 2013, splatná bola 04. októbra 2013. Zo zisteného skutkového stavu prvoinštančný súd ustálil, že žalovaný tieto faktúry včas nezaplatil, čím sa podľa § 365 ods. 1 v znení účinnom do 31. januára 2013 dostal do omeškania a žalobcovi tak vznikol i nárok na úroky z omeškania, ktoré si podľa čl. IV ods. 3 kúpnej zmluvy z 28. októbra 2011 strany dohodli vo výške 0,05 % denne, čo je 18,25 % ročne. Žalobca si však uplatnil nárok na 9,5 % ročné úroky z omeškania, ktoré mu súd prvej inštancie priznal. O trovách konania rozhodol súd podľa § § 255 ods. 1 C. s. p. a žalobcovi priznal aj nárok na náhradu trov konania.
9. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote žalovaný odvolanie a žiadal, aby odvolací súd predmetné rozhodnutie zmenil a žalobcu v celom rozsahu zamietol. V odvolacích dôvodoch poukázal na to, že predchádzajúcim rozhodnutím prvoinštančného súdu bol návrh v celom rozsahu zamietnutý, ktoré rozhodnutie však bolo odvolacím súdom zrušené a vrátené na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Následne sa prvoinštančný súd zameral na objasnenie skutočností a okolností prípadu a otázok, ktoré boli naznačené v rozhodnutí odvolacieho súdu a ktoré súviseli s posúdením konania svedka U. v spojení so zistením, či táto osoba mohla od žalobcu objednať dotknutý tovar a či disponovala potrebným oprávnením či poverením, či mala poverenie splnomocnenie objednávať takýto tovar, alebo či ho prekročila. Prvoinštančný súd doplnil dokazovanie v súvislosti s preukázaním skutočnosti, spojených s úkonmi Y. U. a objednávaním tovaru, najmä z hľadiska možného aplikovania ust. § 15 ods. 1 Obchod. zák. Odvolateľ považoval za nesprávny záver súdu, pretože nie je možné sa uspokojiť iba s tým, ako konštatoval prvoinštančný súd, že takúto skutočnosť nemožno vylúčiť. Dokazovanie práve preukázalo, že z náplne práce Y. U., ani z jeho pracovnej zmluvy, či z interných noriem zamestnávateľa, ktorým je žalovaný nevyplývalo splnomocnenie na objednávanie tovaru a materiálu, tvrdenia v konaní vypočutých svedkov sú protichodné, preto prvoinštančným súdom uvádzané skutkové zistenie spojené so svedeckou výpoveďou Ing. T. je nesprávne, nakoľko svedkyňa priamo potvrdila, a tým vyvrátila tvrdenie konateľa žalobcu a samotného svedka U., že obvykle objednával tovar aj u iných objednávateľov. Tým, že podľa vyjadrenia svedkyne Y. U. neobjednával tovar v spoločnosti KLIMEX s.r.o.znamená, že tým je spochybnená vierohodnosť vyjadrenia ostatných svedeckých výpovedí a výlučne výpoveď svedkyne Ing. T. je možné považovať za dôveryhodnú, oproti ostatným výpovediam, ktoré sú nedôveryhodné. Svedok U. nikdy splnomocnením na objednávanie tovaru a materiálu nedisponoval, ako predpokladá § 15 ods. 1 Obchod. zák., preto je otázne, či žalovaný zodpovedá za úkony osoby, ktorá svoje oprávnenie prekročila. Z ust. § 15 ods. 2 Obchod. zák. vyplýva, že zákon chráni podnikateľa pred následkami úkonov neoprávnenej osoby tým, že zakotvuje zásadu „nezodpovednosti“ podnikateľa, k čomu zodpovedá i formulácia „zaväzuje iba vtedy“, čo znamená, že podnikateľa konanie osoby, ktorá prekročí rozsah zákonného poverenia nezaväzuje. Zaväzovalo by podnikateľa iba vtedy, ak by bol preukázané, že tretia osoba, teda adresát úkonu o prekročení nevedela ani nemohla vedieť. Podnikateľ v zásade nie je viazaný úkonom osoby, ktorá prekračuje poverenie, ale ponecháva možnosť pre dobromyseľnú tretiu osobu vyvrátiť túto zásadu a preukázať, že o prekročení zákonného oprávnenia nevedela, ani nemohla vedieť. Ak ale prvoinštančný súd uviedol, že dôkazné bremeno, týkajúce sa preukázania okolností, že tretia osoba, ktorou je žalobca, vedela o prekročení oprávnenia svedka U., alebo mohla vedieť zaťažuje žalovaného, znamená nesprávnu aplikáciu citovanej právnej normy na konkrétnu skutočnosť, pretože takýmto výkladom by sa porušila zákonná zásada ochrany podnikateľa, ako predpokladá § 15 ods. 2 Obchod. zák. Jedná sa o úpravu de lege lata, preto opačným výkladom by súd narušil zákonnú zásadu ochrany podnikateľa a takýto postup by bol nesprávny.
10. K odvolaniu žalobcu sa v podaní zo dňa 02.01.2018 (č.l. 226) vyjadril žalobca, ktorý žiadal rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť. Tvrdenie odvolávajúceho sa žalovaného v súvislosti s unesením dôkazného bremena žalobcom označil za mylné, nesprávne až absurdné a naviac žalovaný nepredložil žiaden protidôkaz, s ktorým by tvrdenia žalobcu vyvrátil a preukázal, že svedok U. nemal oprávnenie tovar objednávať. Zaplatením za takto objednaný tovar žalovaný takéto konanie schválil dodatočne, preto prvoinštančný súd ani nemohol považovať jeho tvrdenia o neschválení konania U. za preukázané. Počas konania nevznikli žiadne pochybnosti o tom, že žalobca nemohol vedieť, či konajúci svedok U. nachádzajúci sa v prevádzkarni žalovaného je alebo nie je oprávnený objednávať tovar, a keď v praxi vzniknú takéto pochybnosti dôkazné bremeno je na strane žalovaného.
11. Žalovaný v odvolacej replike zo dňa 16.02.2018 (č.l. 234) opätovne zotrval na skutočnostiach, ktoré uviedol v podanom odvolaní, žiadal, aby odvolací súd prehodnotil i interpretáciu právnej normy uvedenej v § 15 ods. 1 a 2 a v § 16 Obchod. zák. , postup pri objednávaní sporného tovaru, spôsob, forma a doručenie faktúr a dodacích listov nezodpovedali zaužívanej obchodnej praxi, pričom konkrétne v tomto konaní dotknuté faktúry a dodacie listy boli žalovanému reálne doručené až 21.05.2014, čo je po uplynutí 8 kalendárnych mesiacov po ich vyhotovení, čo súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil, nedôsledne vyhodnotil vierohodnosť tvrdení konateľa žalobcu, svedka U. a zamestnanca žalobcu, vypočutého ako svedka, ktoré sa v súvislosti s výpoveďou Ing. T. preukázali ako nepravdivé.
12. Na odvolaciu repliku žalovaného reagoval žalobca odvolacou duplikou zo dňa 26.03.2018 (č.l. 241), v ktorom zotrval na obsahu svojho vyjadrenia k odvolaniu s tým, že vyjadrenie žalovaného považuje za irelevantné a nekvalifikované.
13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie proti rozhodnutiu bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie takéhoto rozhodnutia, po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. ) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne a odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
14. Podľa § 219 ods. 3 C.s.p. miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku súd oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením.
15. Podľa § 387 C.s.p.
(1) Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. (2) Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. (3) Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj celého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie potrebné pre vyhlásenie rozhodnutia v dostatočnom rozsahu a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec i správne právne posúdil, s ktorého odôvodnením sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§387 ods.2 C.s.p.)
17. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v spojení s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní, ktorými sa musí odvolací súd vo svojom rozhodnutí vysporiadať (§ 387 ods.3 C.s.p.), odvolací súd nezistil, že by v konaní došlo k vadám, na ktoré by mal prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 ods.2 C.s.p.), preto vychádzal iba z odvolacích dôvodov, ako ich odvolateľ vymedzil v odvolaní.
18. Odvolacie dôvody, na ktoré poukázal odvolávajúci sa žalovaný boli označené ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C.s.p.
19. Odvolací argument založený na ust. § 365 ods.1 písm. f/ C.s.p. znamená, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a teda sa týka nedostatkov v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcich v tom, že skutkové zistenie, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie sú nesprávne. Uvedené znamená, že musí ísť o také skutkové zistenie, na základe ktorého súd vec posúdil po právnej stránke nesprávne, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, v dôsledku čoho je nesprávny a chybný súdom vyslovený právny názor a skutkové zistenie tak nezodpovedá vykonaným dôkazom, súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi vykonané opomenul, napriek tomu, že vyšli najavo. Nesprávne skutkové zistenia sú tiež také, ktoré súd založí na chybnom hodnotení dôkazov, čím nastane logický rozpor v ich hodnotení z hľadiska zákonnosti, pravdivosti, prípadne i dôležitosti.
20. V súvislosti s odvolacím dôvodom uvedeným v ust. § 365 ods.1 písm h/ C.s.p., podľa ktorého rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, vyvodzuje zo skutkového zistenia práva a povinnosti, ktoré majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
21. Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia prvoinštančného súdu a po oboznámení sa s obsahom vykonaného dokazovania dospel k záveru, že prvoinštančný súd nepochybil, keď žalobe vyhovel. V rozhodnutí na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 15 ods.1 a 2 Obchod. zák., podľa ktorého vec správne právne posúdil, napriek tomu, že odvolávajúci sa žalovaný s takýmto záverom nesúhlasí. Odvolací súd pripúšťa, že nemožno dať paušálnu odpoveď na to, ktoré úkony sú pri určitej pracovnej pozícii obvyklé, preto sa pri pochybnostiach chráni práve dobromyseľnosť obchodného partnera, ktorým je voči žalovanému práve žalobca. Práve s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu a konkrétne na to, že žalovaný v minulosti a bez námietok zaplatil za tovar, ktorý bol objednaný od žalobcu práve svedkom Y. U., k čomu prvoinštančný súd označil konkrétny účtovný doklad a dodací list je dôkazom, že sa nejedná o výnimočnú či nezvyčajnú situáciu, a ak žalovaný tvrdí, že jeho zamestnanec Y. U. prekročil oprávnenie konať v jeho mene , musí toto tvrdenie dokázať. Svedecká výpoveď v konaní vypočutej svedkyne H. T., ktorá len uviedla, že s konateľom žalovanej spoločnosti má nadštandardné vzťahy a tovar u nej objednával iba on ešte nie je dôkazom, ktorý by vylučoval, že tovar od žalobcu nemohol objednávať aj zamestnanec žalovaného Y. U.. Uvedenou výpoveďou teda nebola spochybnená ani výpoveď svedka U. a skutkové zistenie vykonané prvoinštančným súdom, podľa ktorého od spoločnosti KLIMEX Hutnícky materiál s.r.o. vždy preberal len konateľ žalovanej spoločnosti Gaál, ktorý podpisoval i dodacie listy /viď výpoveď svedkyne na č.l. 147/, oproti čomu ale od žalobcu tovar preberal i svedok U., čo bolo v konaní dôkazmi preukázané a ktoré zistenie znamená, že voči žalobcovi žalovaný pri ich obchodných vzťahoch postupoval inak a akceptoval prevzatie tovaru a podpísanie dodacieho listu aj svojim zamestnancom U..
22. Odvolacie dôvody, na ktoré poukazoval žalovaný sú neopodstatnené, na základe čoho odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v celom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
Senátom konajúceho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je dovolanie prípustné ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p. ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).