Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

22Co/12/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: DPS financial consulting, s.r.o., so sídlom Tamaškovičova 17/2472, 917 01 Trnava, IČO: 46 713 930, zastúpeného: advoconsulting s.r.o., so sídlom Tamaškovičova 17/2472, 917 01 Trnava, IČO: 47 253 428, proti žalovanému: Z. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. Č.. M. XXX/X, XXX XX L., o zaplatenie 8.531,26 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 5C/354/2015-172 zo dňa 17.09.2018 jednohlasne takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku I., III. a IV.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa stranám sporu nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Bardejov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) rozhodol takto, že cit.:

„I. Návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a .

II. Konanie v časti o zaplatenie sumy 100,00 Eur z a s t a v u j e .

III. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

IV. Stranám sporu n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania.“

2. Súd prvej inštancie rozhodnutie právne odôvodnil podľa ustanovení § 497 a § 565 Obchodného zákonníka, § 39 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len ZoB), § 144, § 145 a § 146 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP).

3. V odôvodnení súd prvej inštancie okrem iného uviedol, že z dôvodu, že žalobca zobral žalobu v časti o zaplatenie sumy vo výške 100 eur späť, pričom žalovaný so späťvzatím žaloby súhlasil, na základe tohto dispozitívneho úkonu žalobcu, súhlasu žalovaného a postupom podľa § 145 CSP rozhodol o zastavení konania v tejto časti. Vzhľadom na skutočnosť, že postupcom žalovanej pohľadávky bola Slovenská sporiteľňa a. s., teda banka v zmysle § 2 ods. 1 ZoB, tak postúpenie pohľadávky sa okrem ustanovení Občianskeho zákonníka riadi aj § 92 ods. 8 ZoB, a preto posudzoval, či boli splnené zákonné podmienky na postúpenie tzv. bankovej pohľadávky. Súd prvej inštancie zastáva právny názor, že postúpiť bankovú pohľadávku ZoB umožňuje iba 1./ v tej časti, ktorá je po splatnosti, 2./ iba po písomnej výzve na splnenie, 3./ výzva musí byť zo strany banky, 4./ omeškanie napriek písomnej výzve trvá

viac ako 90 dní. Dospel k zisteniu, že žalobca ani na výzvu súdu nepredložil písomnú výzvu banky adresovanú žalovaným na splnenie dlhu, ktorá musí predchádzať postúpeniu aspoň 90 dní a ktorá je základným predpokladom pre postúpenie bankovej pohľadávky. V priebehu konania bola žalobcom predložená iba výzva na plnenie zo dňa 30.07.2013, oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 03.09.2013 a oznámenie o postúpení pohľadávky, z ktorej vyplýva, že zmluva o postúpení pohľadávky bola uzatvorená dňa 27.09.2013. Z uvedeného dokazovania jednoznačne vyplýva, že medzi výzvou na plnenie zo dňa 30.07.2013 a uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 27.09.2013 nebola dodržaná zákonná 90 dňová lehota podľa § 92 ods. 8 ZoB. Nerešpektovanie právnej úpravy upravujúcej postúpenie bankových pohľadávok v ustanovení § 92 ods. 8 ZoB má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom. Nad rámec uviedol, že dlžníkmi, resp. spoludlžníkmi zo zmluvy o úvere boli tri fyzické osoby, t. j. pôvodne žalovaní v 1. až 3. rade. Z vykonaného dokazovania však vyplýva, že veriteľova výzva na plnenie a upozornenie na možnosť zosplatnenia úveru podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka bola adresovaná iba pôvodne žalovaným v 1. a 3. rade, rovnako tak aj následne oznámenie veriteľa o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Teda nebolo preukázané, aby pôvodný veriteľ výzvu na plnenie a upozornenie na možnosť zosplatnenia úveru vykonal aj voči žalovanému (pôvodne žalovaný v 2. rade). Dospel k záveru, žalobca nepreukázal, že sa platne stal veriteľom uplatnenej pohľadávky voči žalovanému, teda žalobca nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu na jej uplatňovanie a z uvedeného dôvodu súd žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti zamietol. Dodal, že návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol, keďže má za to, že dovolací súd sa s otázkou platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky pri nesplnení podmienok podľa § 92 ods. 8 ZoB už zaoberal v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.03.2018, sp. zn. 7Cdo/26/2017. Výklad ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB, ktorý na predmetnú vec aplikoval súd prvej inštancie, je plne v súlade s právnym názorom dovolacieho súdu vyjadrenom v predmetnom rozhodnutí.

4. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP. V konaní bol úspešnejší žalovaný, keďže žaloba o zaplatenie sumy 8.431,26 eura bola zamietnutá a iba v časti o zaplatenie sumy 100,00 eur žalovaný úhradami po začatí konania zavinil zastavenie konania v tejto časti. Vzhľadom na uvedený pomerný úspech žalovaného, resp. neúspech v nepatrnej časti, žalovanému by patrila náhrada trov konania v celom rozsahu. Keďže však zo spisu vyplýva, že žalovanému v konaní žiadne trovy konania nevznikli, súd prvej inštancie stranám sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania.

5. Žalobca podal v zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie. Žiadal rozhodnutie zmeniť tak, že sa žalobe vyhovie v celom rozsahu, eventuálne ho odvolací súd zruší a vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Považoval výklad ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB uvedený súdom prvej inštancie, za nesprávny, a to z dôvodu, že súd prvej inštancie bez uvedenia relevantného dôvodu vykladá podmienky popísané v ustanovení § 92 ods. 8 ZoB a ich vzájomný vzťah tak, že pre ich naplnenie vyžaduje, aby najprv došlo zo strany banky k písomnej výzve na splnenie splatnej pohľadávky a až následne, po uplynutí 90-tich dní od tejto výzvy, uznáva možnosť banky postúpiť pohľadávku (na tretiu osobu, ktorá nie je bankou, bez súhlasu klienta), avšak len v rozsahu uvedenom (zrejme) vo výzve. Namietal, že napriek skutočnosti, že zákon nehovorí o „predchádzajúcej písomnej výzve banky“, ale len o „písomnej výzve banky“, súd prvej inštancie dospel k záveru a de facto doplnil znenie tohto ustanovenia, že „písomná výzva musí predchádzať postúpeniu aspoň 90 dní. Zástava názor, že vychádzajúc z predpokladu, že dlžník sa na základe Zmluvy o úvere zaviazal zaplatiť poskytnuté peňažné prostriedky (záväzok voči banke), a to v určitej dobe a určitým spôsobom (v danom prípade v mesačných splátkach), ale tento svoj záväzok neplní po dobu dlhšiu ako 90 dní, pričom banka ho na úhradu tohto omeškania v priebehu 90 dní (v danom prípade dlhšie) trvajúceho omeškania (v danom prípade opakovane 30.07.2013 a 03.09.2013) písomne vyzve, pričom zákon nevyžaduje, aby výzva predchádzala omeškaniu, a teda dlžník je opakovane upozornený na nesplácanie jeho záväzku voči banke, vďaka čomu si musí byť vedomý jednak svojho záväzku (poskytnutý úver) i jeho neplnenia (viac ako 90 dní trvajúce nesplácanie riadne a včas), nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona, či už ZoB, alebo aj predpisov zaoberajúcich sa ochranou spotrebiteľa, ani v žiadnom rozhodnutí najvyššej súdnej autority, aby pri takomto omeškaní bolo nevyhnutné poskytovať dlžníkovi ďalšiu lehotu v trvaní najmenej 90 dní na prípadné uhradenie omeškania, predtým, než pristúpi banka k odplatnému postúpeniu takejto pohľadávky (na tretiu osobu, ktorá nie je bankou) a získa tak likvidné prostriedky, ktoré nedostáva od klienta. Poukázal aj na nesprávnosť výkladu súdu prvej inštancie, naznačený v bode 25. odôvodnenia napadnutého rozsudku („...postúpiť bankovú pohľadávku Zákon o bankách umožňuje

iba 1./ v tej časti, ktorá je po splatnosti), podľa ktorého banka môže postúpiť iba takú časť úveru, s ktorou je dlžník v celom rozsahu v omeškaní, keď za záväzok, resp. pohľadávku, považuje súd prvej inštancie výlučne takú časť úveru, ktorá je splatná (a zrejme ešte nebola zaplatená). Naopak, je presvedčený, že práve predmetné ustanovenie ZoB umožňuje banke postúpiť pohľadávku z peňažného záväzku voči jej klientovi ako celok, aj keď je klient v omeškaní iba s časťou peňažného záväzku. Podľa gramatického a logického výkladu ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB, predmetné ustanovenie neuvádza možnosť postúpenia časti peňažného záväzku zodpovedajúceho omeškanej sume, ale postúpenie peňažného záväzku ako takého. Na základe všetkých skutočností uvedených v tejto časti odvolania tak mal žalobca za to, že za správny výklad ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB je potrebné považovať taký výklad, podľa ktorého, ak je počas trvania záväzkového vzťahu klient banky nepretržite viac ako 90 dní v omeškaní so splatením čo i len časti jeho peňažného záväzku a banka ho následne na úhradu tohto omeškania písomne vyzve, no klient toto omeškanie ani napriek tejto písomnej výzve v bankou určenej lehote (hoci aj kratšej ako 90 kalendárnych dní) nevyrovná, je banka oprávnená postúpiť takúto pohľadávku zodpovedajúcu celému záväzku (teda nie len omeškanej časti), v prospech tretej osoby aj bez súhlasu klienta. Podľa názoru žalobcu je výklad súdu o náležitostiach písomnej výzvy pre účely postúpenia bankovej pohľadávky neprimerane prísny a príliš formalistický, ktorý z takejto výzvy robí samostatný (nezávislý na výzve podľa § 53 ods. 9 OZ) úkon banky, a to bez ohľadu na to, či je takáto výzva považovaná za úkon právny, alebo faktický. Ďalej namietal, že záver súdu prvej inštancie o vplyve pasívnej solidarity pôvodných žalovaných na splatnosť, resp. vyhlásenie mimoriadnej splatnosti voči žalovanému, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a aj na jeho základe dospel súd prvej inštancie k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci. S poukazom na závery obsiahnuté v novšom rozhodnutí priamo nadriadeného súdu (17Co/190/2016) i na posúdenie obdobného dojednania dovolacím súdom (1Cdo/76/2007), ako aj s poukazom na absenciu akejkoľvek okolnosti obmedzujúcej právnu spôsobilosť ktoréhokoľvek zo žalovaných i ich vôľu uplatňovaný záväzok splácať a v tomto kontexte aj s poukazom na ústavnokonformnú preferenciu výkladu nezakladajúceho neplatnosť právneho úkonu, mal za to, že zmluvné dojednanie bodu 19.16 VOP je platné a na jeho základe bol právny predchodca žalobcu oprávnený platne postúpiť svoju pohľadávku z nesplácaného úveru poskytnutého žalovaným. Na záver dodal, že považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti rozhodnutia o prerušení konania za nepreskúmateľné, čo môže naznačovať arbitrárnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, čo podľa jeho názoru predstavuje nesprávny procesný postup súdu, ktorým bolo strane žalobcu znemožnené, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie § 34 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli odvolacieho súdu a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

7. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, keď súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil a v otázke rozhodujúcej pre posúdenie danej veci - v otázke aktívnej legitimácie žalobcu, je rozhodnutie správne. S poukazom na uvedené, odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne, v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil, a keďže sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia stotožňuje, na tieto dôvody v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP odkazuje.

8. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už (1) splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej (2) písomnej výzvy banky a skutočnosti, že klient banky je napriek výzve (3) nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť kumulatívne splnené v čase postúpenia pohľadávky. Uvedené ustanovenie je lex specialis k inštitútu cesie.

9. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.

10. Sprísnenie zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky môže byť považované za zákonný predpoklad z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie

vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá kontrola je osobitne dôležitá v priebehu trvania úverového vzťahu.

11. Ustanovením § 92 ods.8 ZoB sa sledovalo sprísnenie postúpenia cesie bankovej pohľadávky zo sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší zmluvné podmienky, aby v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednal finančnú službu („Toto právo banka nemá, ak klient uhradil omeškaný peňažný záväzok ešte pred postúpením pohľadávky...). Zákonné podmienky akými sú napr. postúpenie iba splatnej pohľadávky, písomná výzva, 90 dňová lehota nepodporuje záver, že by hlavným cieľom sprísnenia cesie bankovej pohľadávky bola ochrana bankového tajomstva.

12. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 26/2017 zo dňa 28. marca 2018 cit.: „Rozborom ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktoré od schválenia pôvodného znenia zákona do času uzavretia zmluvy o úvere treba dospieť k tomu, že celkom jednoznačne definuje podmienky, za akých možno, resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke, buď inej banke, alebo aj subjektu, ktorý nie je bankou. Prvá veta ustanovenia definuje dve takéto podmienky, z ktorých prvou je písomná výzva banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil a druhou nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so splnením čo i len časti jeho peňažného záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá veta potom obsahuje úpravu situácie, v ktorej banka uplatniť právo pohľadávku postúpiť nebude môcť a to vtedy, ak klient ešte pred postúpením svoj omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva splní; okrem nej ale tiež prípad, v ktorom práve zmienené obmedzenie banky existovať nebude - vtedy, ak súčet všetkých omeškaní klienta so plnením čo len časti toho istého peňažného záväzku zákonom trval kvalifikovaný čas presahujúci jeden rok. Ostatná veta ustanovenia je potom z pohľadu správnosti uchopenia problému nižšími súdmi bez významu, nakoľko táto vymedzuje len povinnosť odovzdania postupníkom postupcovi aj dokumentácie preukazujúcej tzv. život právneho vzťahu a úpravu týkajúcu sa samotného bankového tajomstva a jeho prelomenia. Za neudržateľnú považoval argumentáciu, podľa ktorej v prípade súčtu všetkých omeškaní úverového dlžníka trvajúceho viac než rok sa nemusí trvať ani na výzve banky klientovi pred postúpením pohľadávky, keď časť úpravy o tom, že skôr uvedené neplatí, sa vzťahuje výlučne na zachovanie práva banky uplatniť právo na postúpenie pohľadávky, napriek neskoršiemu plneniu klienta, a nie aj na ustúpenie od podmienok, za ktorých k postúpeniu možno pristúpiť. Uviedol, že ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu so zákonom je v sfére súkromného práva jeho neplatnosť, neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok konania v prejednávanej veci než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez plnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie. Nerešpektovanie takejto právnej úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom.“

13. Žalobca namietal, že zo zákona nevyplýva podmienka uplynutia 90 kalendárnych dní medzi výzvou a samotným postúpením pohľadávky. S týmto názorom žalobcu sa však odvolací súd nestotožňuje. Nepodporuje ho nielen logika a účel danej zákonnej úpravy, ale ani jej výslovné gramatické zákonné vyjadrenie. Kľúčové sú tu z hľadiska ich vyjadrenia a celého kontextu prvé dve vety § 92 ods. 8 ZoB, ktoré treba vnímať komplexne a vo vzájomných súvislostiach. Prvá veta jasne hovorí, že Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Druhá veta hovorí, že toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.

14. Za danej dikcie zákona podľa názoru odvolacieho súdu logicky neprichádza do úvahy iný výklad ako ten, že postupnosť daných krokov musí byť taká, že pri omeškaní klienta ako prvý krok najskôr musí byť písomná výzva banky, a až po nasledujúcom nepretržitom 90 dňovom omeškaní klienta (druhý krok), ktoré po nej nasleduje je možné platné postúpenie pohľadávky. Slovíčko „napriek“ by v danom

kontexte inak nedávalo zmysel, čo jasne potvrdzuje druhá veta predmetného zákonného ustanovenia, ktorá len podporuje záver o tom, že účelom zákona bolo po výzve banky poskytnúť klientovi 90 dňovú ochrannú lehotu, v rámci ktorej môže zvrátiť cesiu pohľadávky banky tým, že ešte pred postúpením uhradí omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane príslušenstva s výnimkou prípadu, kedy by omeškanie v súhrne presiahlo jeden rok (§ 92 ods. 8 veta druhá, časť za bodkočiarkou).

15. Ak by zákonodarca daným vyjadrením v § 92 ods. 8 ZoB (v prvej vete) nezamýšľal poskytnutie 90 dňovej ochrannej lehoty klientovi banky na zvrátenie postúpenia pohľadávky, potom by druhá veta predmetného ustanovenia (a to tak jej časť pred bodkočiarkou ako aj za ňou) nedávala zmysel, nakoľko v druhej vete sa jasne hovorí, že právo postúpiť pohľadávku banka nemá, ak klient ešte pred postúpením svoj záväzok celkom uhradí okrem prípadu, kedy by súčet jeho omeškaní presiahol jeden rok, kedy by už ani danou úhradou postúpenie pohľadávky zvrátiť nemohol. To, že dané ustanovenie limituje právo banky postúpiť pohľadávku určitou lehotou je absolútne zrejmé, keďže po výzve banky je klientovi daná možnosť ešte pred postúpením záväzok celkom uhradiť. Je tu teda daná lehota „do postúpenia“, ktorej začiatok sa odvíja práve od výzvy banky. Ak by potom platil názor žalobcu, tak by bolo v podstate na voľnom uvážení banky, či po danej „výzve“ v zmysle prvej vety poskytne na plnenie omeškaného záväzku s príslušenstvom klientovi lehotu len 1 deň alebo 90 dní, čo okrem toho, že by to bolo absolútne netransparentné a vo vzťahu ku klientom absolútne nepredvídateľné, zjavne by ani nenapĺňalo predstavu zákonodarcu, ktorý jasne stanovil, že ak „napriek“, teda aj po písomnej výzve banky je klient aj tak 90 kalendárnych dní v omeškaní, je možné postúpenie pohľadávky s výnimkou prípadu, ak klient ešte pred postúpením, teda práve v rámci uvedenej 90 dňovej lehoty svoj záväzok celkom uhradí (porovnaj rozsudok Okresného súdu Kežmarok č. k. 9Csp/19/2017-126 zo dňa 07.11.2018).

16. Aj aktuálny rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.04.2018 sp. zn. 1Cdo/147/2017, podľa názoru súdu jasne potvrdzuje podmienku zachovania 90 dňovej lehoty medzi „výzvou“ a postúpením, nakoľko je v ňom jasne uvedené (viď bod 21 jeho odôvodnenia) že, cit.: „Zároveň ďalšími zo zákona o bankách vyplývajúcimi skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Tieto isté podmienky musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva (porovnaj § 92 ods. 8 tretia veta ZoB), aby nedošlo k jeho porušeniu. Uvedené spolu úzko súvisí, avšak vzájomne sa nevylučuje.“

17. Predmetné ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB poskytuje dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovom právnom vzťahu z bankového úveru, lebo vyžaduje písomnú výzvu banky klientovi, ktorý nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní je v omeškaní so splnením, čo i len časti svojho peňažného záväzku. Z dôvodovej správy k zákonu o bankách (§ 92 ods. 8) vyplýva, že sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Podľa názoru odvolacieho súdu, zákonodarca mal na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, ktorým je dlžník aktuálne po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Tento záver vyplýva z gramatického, ale aj logického výkladu znenia citovaného ustanovenia, pretože zákonodarca umožňuje peňažný záväzok klienta banky alebo časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník v omeškaní postúpiť. Pod formuláciou pohľadávka zodpovedajúca tomuto peňažnému záväzku treba rozumieť nesplácaný zročný dlh. Pristúpením k argumentácii odvolateľa, že banka je oprávnená postúpiť celý úver po uplynutí 90 dní omeškania dlžníka splácať ročné splátky, by bolo nevyhnutné dospieť k záveru, že banka takýmto spôsobom môže postúpiť akýkoľvek živý úver po uplynutí relatívne krátkej doby v porovnaní s dobou, na ktoré sa úverové vzťahy bežne uzatvárajú, na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle zákona o bankách pod dohľad Národnej banky Slovenska, čo by bolo v rozpore s účelom zákona o bankách a viedlo by k vytvoreniu právne neúnosného vzťahu, kedy by sa spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou neočakávane ocitli v zmluvnom vzťahu s iným nebankovým subjektom. Takýto postup by taktiež mohol byť v rozpore s požiadavkou vynakladania náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so smernicou o nekalých obchodných praktikách. Žiadnym spôsobom nie je možné spochybniť právo banky postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu, avšak pre takéto postúpenie je nevyhnutné pristúpiť v súlade so zákonom a obchodnými podmienkami k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru.

18. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca predložil výzvu na úhradu dlžnej sumy (výzva právneho predchodcu žalobcu - Slovenskej sporiteľne, a. s. datovaná dňom 30.07.2013 adresovaná pôvodne žalovanej v 1. rade na úhradu pohľadávky z úveru č. XXXXXXXXX), avšak jej zaslanie, ani doručenie pôvodne žalovanej v 1. rade v spise nie preukázané. Žalobca túto skutočnosť do skončenia dokazovania nepreukázal. Ani v odvolacom konaní nebol predložený dôkaz o tom, že takáto výzva bola doručovaná a aj bola doručená. Ak by sa za splnenie podmienky výzvy ust. § 92 ods. 8 ZoB považovalo Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 03.09.2013, v takom prípade by nebola splnená podmienka omeškania 90 kalendárnych dní (zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 27.09.2013). Tým, že banka výzvu dlžníkovi nezaslala, resp. táto skutočnosť nebola v konaní preukázaná, neposkytla mu dostatočný priestor na vykonanie krokov voči „svojej“ banke za účelom zotrvania s ňou vo vzťahu.

19. Znenie bodu 19.16 VOP umožňujúce postúpenie bankovej pohľadávky bez splnenia podmienok stanovených v § 92 ods. 8 ZoB, je v rozpore so zákonom a spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ide preto o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná. Odvolací súd má za to, že ust. § 92 ods. 8 ZoB je kogentným ustanovením a dohodou zmluvných strán sa od neho nemožno odchýliť (porov. Rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci 18Co 109/2011). Odvolací súd tu dáva do pozornosti, že obdobná zmluvná podmienka s absolútne rovnakým významom ako je tu bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok zmluvy o úvere bola súdmi právoplatne judikovaná ako neprijateľná zmluvná podmienka v spotrebiteľskej zmluve Slovenskej sporiteľne, a. s. (viď rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/199/2016), čo má okrem iného dôsledky v zmysle § 53a Občianskeho zákonníka.

20. Nedodržaním zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky sa takéto postúpenie dostáva do rozporu s dikciou zákona s priamym dopadom na platnosť právneho úkonu. Prezumpcia znalosti predpisov zverejnených v zbierke zákonov pritom vylučuje dobromyseľnosť postupníka.

21. Pre platnosť zmluvy ako právneho úkonu je právne významný moment, kedy tento právny úkon bol urobený. Ak zmluva o postúpení pohľadávok v čase jej uzatvárania nespĺňala náležitosti vyžadované ustanovením § 92 ods. 8 ZoB, išlo o neplatný právny úkon odporujúci zákonu. Neplatnosť podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je neplatnosťou absolútnou, čo znamená, že právny úkon takouto absolútnou neplatnosťou postihnutý nemá za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí od začiatku voči každému.

22. Keďže žalobcom nebolo v konaní preukázané naplnenie všetkých predpokladov možnosti postúpenia pohľadávky tak, ako to vyžaduje ust. § 92 ods. 8 ZoB (výzva banky adresovaná dlžníkovi pred postúpením pohľadávky), postúpenie pohľadávky nie je možné považovať za platné, a to s poukazom na ust. § 39 Občianskeho zákonníka. S ohľadom na túto skutočnosť odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nie je nositeľom práva, ktoré bolo predmetom postúpenia a žalobcom uplatnené v tomto konaní, preto mu nie je možné toto právo priznať. Zmyslom a cieľom ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB bolo dosiahnuť stav, aby mal dlžník dostatok času na vykonanie opatrení zotrvať na vzťahu so „svojou“ bankou a tak zotrvať aj vo sfére kontrolovanej Národnou bankou Slovenska.

23. Keďže na žalobcu nebola platne postúpená pohľadávka uplatňovaná v konaní, súd prvej inštancie správne postupoval, ak žalobu z dôvodu nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu zamietol.

24. Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

25. Prerušenie sporového konania podľa ustanovenia § 164 CSP súdom je odôvodnené v konaniach, v ktorých je konanie prerušené preto, lebo výsledok iného začatého konania môže relevantne ovplyvniť

výsledok konania, a to toho, v ktorom bolo konanie prerušené. Tento záver sa uplatní najmä v prípade, ak toto iné konanie vecne (skutkovo) súvisí s prebiehajúcim konaním, resp. môže významne ovplyvniť jeho výsledok a keď je vhodné vyčkať na výsledok ďalšieho konania tak, aby sa súd vlastným predbežným posúdením otázok, ktoré sa riešia v inom konaní, nedostal do rozporu s v ňom vydaným právoplatným rozhodnutím súdu. Prerušenie konania je tu na úvahe prejednávajúceho súdu a je upravené len ako procesná možnosť tohto súdu, nie však jeho povinnosť. Súd má najskôr zvážiť možnosť iných vhodných opatrení, pričom rozhodujúcim hľadiskom je hospodárnosť konania, s prihliadnutím na ktorú prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo.

26. Ustanovenie § 164 CSP sa musí vykladať a uplatňovať aj v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (čl. 152 ods. 4). Zo žiadneho ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Všeobecný súd sa pri uplatňovaní procesného postupu podľa ustanovenia § 164 C.s.p. preto musí spravovať aj požiadavkou, ktorá je zakotvená v tomto článku Ústavy Slovenskej republiky a ktorá ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS. 21/2000 z 20.09.2000).

27. Žalobca navrhol konanie prerušiť z dôvodu, že sa vedie dovolacie konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá má zásadný význam pre rozhodnutie v tomto konaní, a to splnenie podmienok na postúpenie pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 ZoB.

28. Odvolací súd dospel k záveru, že dôvod, pre ktorý žalobca žiadal prerušiť konanie v predmetnej veci, nemožno považovať za relevantný v zmysle § 164 CSP, keďže relevantné otázky pri posudzovaní platnosti postúpenia bankovej pohľadávky podľa § 92 ods. 8 ZoB si v konaní môže súd prvej inštancie vyriešiť aj sám. Pokiaľ súd prvej inštancie v bode 28. odôvodnenia rozsudku poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/26/2017 zo dňa 28. marca 2018, ktorý interpretoval ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB ako zákonné podmienky pre postúpenie pohľadávky banky, a s ktorým sa súd prvej inštancie stotožnil, podľa názoru odvolacieho súdu sa tak súd prvej inštancie dostatočne vyporiadal s návrhom žalobcu na prerušenie konania. Nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.

29. V zmysle judikatúry súdov vrátane európskeho súdu nie je nevyhnutné, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.5.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku zo dňa 19.02.1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.06.2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).

30. Majúc na zreteli uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., III. a súvisiacom výroku IV. o trovách konania ako vecne správny potvrdil podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP.

31. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému však žiadne trovy nevznikli, ani mu zo spisu nevyplývajú a žalobcovi ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.

32. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).