Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-278-2018.pdf
PDF · 103.2 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/278/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amálie Paulerovej a členov senátu - sudcov JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobkyne
- Ing. Q. S., nar. XX.X.XXXX, bytom E. č. XXX, v zastúpení právne - Stehura & partners, v.o.s, advokátska kancelária so sídlom Fraňa Kráľa 2080, 022 01 Čadca, proti žalovanému - TELERVIS PLUS a. s., so sídlom Staré Grunty 7, 841 04 Bratislava, IČO: 35 717 769, v zastúpení právne - JUDr. Alan Strelák, advokát, K. XX, XXX XX O., o zaplatenie 369,79 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Čadca, č.k. 12Csp/18/2016-60 zo dňa 24.4.2018, takto
rozhodol:
M e n í rozsudok vo výroku (I.) o povinnosti žalovaného uhradiť žalobkyni sumu 369,79 eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 369,79 eur od 20.9.2016 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku tak, že „žalobu v tejto časti zamieta.“
N e d o t ý k a sa rozsudku vo výroku II., v ktorom súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti zamietol.
Žalovanému p r i z n á v a nárok voči žalobkyni na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej iba „okresný súd“) uložil žalovanému (výrok I.) povinnosť uhradiť žalobkyni sumu 369,79 eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 20.9.2016 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku II. zamietol vo zvyšnej časti žalobu. Žalobkyni priznal voči žalovanému (výrok III.) nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorej sume po právoplatnosti rozsudku rozhodne samostatným uznesením poverený súdny úradník.
2. V prevažnej časti vyhodnotil okresný súd žalobu žalobkyne za dôvodnú, konkrétne ohľadne istiny 369,79 eur i s úrokom z omeškania 5 % ročne z tejto sumy od 20.9.2016 do zaplatenia, uplatňované titulom bezdôvodného obohatenia voči žalovanému.
3. Vykonané dokazovanie preukázalo, že peňažný nárok žalobou uplatňovaný sa viaže ku zmluve o spotrebiteľskom úvere č.320121705 uzatvorenej účastníkmi dňa 28.8.2012. Podľa predmetnej zmluvy poskytol žalovaný žalobkyni spotrebiteľský úver v sume 650 eur, ktorú sa táto zaviazala splácať v 13- tich mesačných splátkach - prvé tri v sume 3,25 eur a 10 mesačných splátok po 88,73 eur. Žalobkyňa na úver uhradila sumu 1.163,19 eur, tvrdila v žalobe, že jej povinnosťou bolo uhradiť iba sumu úveru vo výške 650 eur, dodala, že sa domáha voči žalovanému zaplatenia nepremlčanej sumy platieb vo výške 369,79 eur ktorú zaplatila žalovanému nad sumu, čo bolo jej povinnosťou.
4. Okresný súd pri právnom posúdení nároku vychádzal z právneho režimu zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch..., v znení účinnom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy, aplikoval aj
ustanovenia § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, 6, § 39, § 49, § 3 ods. 1, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
5. Konštatoval, že uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 320121705 o poskytnutí úveru v sume 650 eur jej účastníci založili spotrebiteľský právny vzťah. V predmetnom zmluvnom vzťahu žalobkyňa vystupovala ako fyzická osoba, nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, bola tak v pozícii spotrebiteľky, kým žalovaný pri poskytovaní úveru vystupoval v rámci svojej podnikateľskej činnosti ako dodávateľ. Následne súd postupujúc v zmysle špeciálnej právnej úpravy zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy skúmal, či predmetná spotrebiteľská zmluva spĺňa zákonom vyžadované obsahové náležitosti.
6. Po vykonaní ex offo prieskumu zistil, že do údaja o výške RPMN ( ročná percentuálna miera nákladov ) boli zahrnuté aj náklady súvisiace s poskytnutím služby aj tzv. domáceho servisu - na základe tzv. zmluvy o domácom servise ( ako nadväzujúcej k zmluve o spotrebiteľskom úvere), ktorú súd vyhodnotil za absolútne neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že obchádza ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o výške RPMN, totiž jej účelom bolo predovšetkým zvyšovanie poplatkov spotrebiteľa za úver mimo uzavretej spotrebiteľskej zmluvy. V dôsledku toho údaj o RPMN (ročná percentuálna miera nákladov) v zmluve nezodpovedá percentuálnemu vyjadreniu, reálne je v oveľa vyššej výške.
7. V zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje podľa názoru súdu aj údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, výška, počet a termíny splatnosti istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedený len údaj o výške mesačnej splátky, vrátane úrokov a poplatkov bez špecifikácie koľko činí mesačná istina, úrok a iné poplatky. Termín splatnosti dojednaných splátok v zmluve v čl. II je dojednaním zmätočným, nezrozumiteľným, keďže nejednoznačne a zložito určuje termíny splatnosti jednotlivých splátok. V zmluve ďalej absentuje údaj vyžadovaný v § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch (ďalej iba „ZoSÚ“), teda členenie, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky. Spotrebiteľ tak nemá vedomosť o tom v akej časti má zaplatenú istinu (v akej časti ju veriteľ započítal na zaplatenie istiny) a v akej časti ostatné poplatky. Práve i z tohto dôvodu zákonodarca označil uvedené za podstatnú náležitosť spotrebiteľskej zmluvy o úvere, bez ktorého uvedenia sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov.
8. V súhrne hore uvedených argumentácií okresný súd zhrnul, že v dôsledku nesprávne uvedeného údaja o ročnej percentuálnej miere nákladov, nezrozumiteľnosti a zmätočnosti, termínu splatnosti jednotlivých splátok, neuvedenia výšky a počtu termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, - ako zákonom vyžadovaných obligatórnych obsahových náležitostí zmluvy, poskytnutý úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ (poznamenal, že stačí absencia iba jedného obligatórneho údaja) treba považovať za bezúročný a bez poplatkov.
9. Po konštatovanom závere o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru bolo povinnosťou žalobkyne vrátiť žalovanému iba úverovú sumu istiny 650 eur. Žalobkyňa preukázala, že v období od 4.5.2013 zaplatila : 12.9.2013 sumu 14,92 eur, 12.9.2013 sumu 73,81 eur, 11.10.2013 sumy 14,92 eur a 73,81 eur, 11.10.2013 sumy 14,92 a 73,81 eur, 14.11.2013 sumu 14,92 eur a 73,81 eur, 12.12.2013 sumu 14,92 a 73,81 eur. Celkovo tak v dobe od 12.9.2013 do 12.12.2013 uhradila aj podľa rozpisu predloženého samotným žalovaným sumu 369,79 eur zaplatenia ktorej sa voči žalovanému domáha.
10. V ďalšom štádiu sporu okresný súd posudzoval a vyhodnocoval žalovaným vznesenú námietku premlčania žalobou uplatneného peňažného nároku.
11. Žalobkyňa sa domáha voči žalovanému zaplatenia sumy 369,79 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia, následne súd vznesenú námietku premlčania vyhodnocoval z pohľadu ustanovenia § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.
12. Vychádzal z tej okolnosti, že podľa preukázaného tvrdenia žalobkyňa reálne uhradila žalovanému na zmluvu o úvere 897 eur v 13-tich splátkach. V období od 12.9.2013 do 14.1.2014 nesporne zaplatila sumu 369,79 eur ( v splátkach ), podľa názoru okresného súdu od každej ňou vykonanej úhrady splátok plynie samostatne 3-ročná objektívna premlčacia lehota (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka) na vydanie bezdôvodného obohatenia. Pri posudzovaní vedomosti žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom v prospech koho k obohateniu došlo z hľadiska § 107 ods. 1 OZ treba podľa súdu
minimálne vychádzať zo dňa kedy žalobkyňa poukázala žalovanému ako veriteľovi konkrétnu splátku úveru. Vzhľadom na termíny realizovaných splátok v období od 12.3.2013 tie boli voči žalovanému uplatňované v objektívnej trojročnej lehote. Začiatok plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty okresný súd určil ku dňu 29.7.2016 v ktorý deň podľa žalobkyňou predloženého potvrdenia od Združenia na ochranu spotrebiteľov jej bolo oznámené ( aj nadobudla subjektívne presvedčenie), že plnila nad rámec.
13. Okresný súd po konštatácii neopodstatnenosti námietky premlčania uzavrel, že žalobkyňa žalovanému vo výške istiny 369,79 eur plnila nad rámec, táto suma podľa § 451 ods. 2 OZ predstavuje plnenie bez právneho dôvodu, ktoré je žalovaný v zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka povinný jej vydať.
14. Postupujúc podľa § 517 ods. 2 OZ súd priznal žalobkyni popri istine aj úroky z omeškania v zákonnej prípustnej výške 5% ročne ( § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení k prvému dňu omeškania) počnúc 20.9.2016 ( od nasledujúceho dňa po doručení žaloby ) do zaplatenia.
15. Žalobkyňa nepreukázala, či vôbec odoslala žalovanému výzvu na plnenie dlhu skôr, v tejto spojitosti nepreukázala ani dôvodnosť úrokov z omeškania z istiny za obdobie od 7.9.2016 do 20.9.2016, preto jej žalobu v tejto časti súd zamietol.
16. Postupujúc podľa § 255 ods.1 CSP žalobkyni - úspešnej v spore - priznal súd nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, keďže jej neúspech ( čo do úroku z omeškania) vyhodnotil za nepatrný.
17. Proti rozsudku čo do výroku I. ( o uložení povinnosti zaplatiť žalobkyni istinu s úrokom z omeškania ) a do výroku III. ( o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania ) podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, vo vzťahu ku výroku I. žiadal zamietnutie žaloby a vo vzťahu ku výroku III. priznať mu náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %.
18. Žalovaný argumentoval, že nárok žalobkyne sa premlčal v subjektívnej 2-ročnej premlčacej dobe. Vytýkal súdu, že sa nedostatočne vysporiadal s námietkou premlčania, ktorú v spore vzniesol. Odvolateľ cituje ustanovenie § 152 Civilného sporového poriadku, § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, poukazuje na právny význam ustanovenia § 1, § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o zbierke zákonov v spojení s § 186 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
19. Odvolateľ tvrdí, že subjektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia sa začala plynúť v deň nasledujúci po doplatení dlhu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 320121705, respektíve táto lehota začala plynúť v čase uhradenia poslednej splátky, ktorou žalobkyňa hradila nad rámec poskytnutej istiny. Subjektívna premlčacia doba začala plynúť dňa 15.1.2014 a jej posledným dňom bolo 15.1.2016. Žalobkyňa podala žalobu až 4.5.2016 (ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia) je zrejmé, že sa tak stalo po uplynutí dvojročnej premlčacej doby. Odvolateľ zdôraznil, že zámerne počítal premlčaciu dobu od poslednej uhradenej splátky, má za to, že ak je premlčaný nárok z poslednej, neskoršej splátky, tak sú premlčané aj nároky z predchádzajúcich realizovaných skorších splátok.
20. Domnienka o znalosti vyhlásení všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná. Aj v súdenej veci je nutné vychádzať zo skutočnosti, že žalobkyňa poznala právny poriadok platný v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preto mala vedieť už pri uzatváraní zmluvy, kto je veriteľom a či je možné zmluvu považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Pokiaľ sa radila napr. s právnym zástupcom, tak nadobudla od takéhoto radcu len vedomosť o právnom posúdení. Na podporu svojej odvolacej argumentácie odvolateľ dáva do pozornosti závery rozsudku, napr. Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 17Co/315/2017 zo dňa 6.9.2017, rozsudku Okresného súdu Bratislava I. sp.zn. 7C/195/2012 zo dňa 30.6.2016, rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp.zn. 5C/49/2016 zo dňa 14.6.2016 potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn. 7Co/302/2016 zo dňa 9.11.2016. Zo záverov uvádzaných rozhodnutí odvolateľ aj cituje konkrétne úvahy k otázke posudzovania plynutia premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia v spotrebiteľských sporoch.
21. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiada potvrdenie rozsudku v odvolaním napadnutých výrokoch pre vecnú správnosť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Podľa jej názoru okresný súd správne konštatoval, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere absentujú povinné obsahové náležitosti, v dôsledku čoho poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Zákon č. 129/2010 Z.z. pre daný typ zmluvy vyžaduje termín konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/), ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť (§ 9 ods. 2 písm. j/) a rozdelenie splátok na istinu, úroky, poplatky (§ 9 ods. 2 písm. k/). Ako zmluva o spotrebiteľskom úvere, aj zmluva o domácom servise sú formulárovými zmluvami, obsah ktorých ona ako spotrebiteľ nemohla ovplyvniť. Nie je možné ich považovať za individuálne dojednané, preto treba na zaplatenie dlhu zo zmluvy o úvere zohľadniť všetky platby, ktoré uhradila na „domáci servis“. Zmluva o domácom servise je absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 OZ, pričom túto zmluvu uzatvárala (podpisovala) spolu so zmluvou o spotrebiteľskom úvere dňa 27.8.2012. Cena za domáci servis predstavuje viac ako 40 % poskytnutého úveru (istiny úveru), dohodnutú odplatu dojednanú v zmluve o spotrebiteľskom úvere v celkovej výške 247 eur navyšuje o ďalších 266,18 eur. Dojednaná výška odmeny je neprimeraná nielen voči tomu, čo malo byť predmetom plnenia podľa zmluvy o domácom servise, ale aj vo vzťahu k poskytnutému úveru. Predmetom zmluvy o domácom servise sú bežné služby, ktoré poskytujú banky i nebankové subjekty, tie by mala pokrývať odplata za úver (vedenie splátkového kalendára, zúčtovanie splátok), prípadne sú kryté poplatkami za konkrétny úkon či službu. Tento „servis“ je viac v prospech veriteľa ako dlžníka, poskytuje mu istotu výberu splátky alebo jej časti. Dlžník by nemal platiť za to, že si veriteľ znižuje riziko nezaplatenia splátok tým, že ich vyberal v hotovosti. Účelom zmluvy o domácom servise je podľa názoru žalobkyne navýšiť odplatu za poskytnutý úver o viac ako 100 % tak, aby táto suma nebola uvedená v úverovej zmluve. Týmto postupom žalovaný dosahuje to, že odplata za domáci servis sa nezapočítava do výpočtu RPMN úverovej zmluvy, uvedený postup obchádza zákon o spotrebiteľských úveroch, ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, čo má podľa § 39 Občianskeho zákonníka za následok absolútnu neplatnosť zmluvy o domácom servise, navyše aj pre rozpor s dobrými mravmi pokiaľ ide o výšku odplaty.
22. V úverovej zmluve celková suma úveru, ktorú dlžník musí zaplatiť bola uvedená vo výške 897 eur, táto bola navýšená o poplatok plynúci zo zmluvy o poskytovaní domáceho servisu vo výške 266,18 eur, tak celková čiastka, ktorú musela zaplatiť predstavuje až 1.163,18 eur.
23. Podľa názoru žalobkyne správne ustálil okresný súd aj začiatok plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby, keď za rozhodujúci deň začiatku jej plynutia určil deň, kedy sa skutočne dozvedela o vzniku bezdôvodného obohatenia a o subjekte, ktorý sa bezdôvodne obohatil. Nie je rozhodujúca okolnosť, kedy sa oprávnený subjekt pri náležitej starostlivosti musel alebo mohol dozvedieť, že na jeho úkor došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, rozhodujúce je vždy, kedy sa o tejto okolnosti skutočne dozvedel. Z § 107 ods. 1 OZ totiž vyplýva, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci subjektívny moment kedy sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie tohto práva. Subjektívny prvok každej lehoty je daný tým, že počítanie sa odvíja od subjektívneho daného momentu zistenia. Týmto momentom bol deň 29.7.2016, kedy sa skutočne dozvedela, že na jej úkor došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia.
24. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie podala na to oprávnená strana sporu v zákonnej lehote proti rozhodnutiu, ktorému odvolanie je prípustné, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, postupujúc podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP, v odvolaním napadnutom výroku (výrok I.) rozsudok okresného súdu zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalobu žalobkyne zamietol. Zmena rozsudku v uvedenom výroku viedla k nutnosti rozhodovania o trovách celého konania ( prvoinštančné, odvolacie ) postupom podľa § 396 ods. 2 CSP. Odvolaním nenapadnutého výroku ( výrok II. o čiastočnom zamietnutí žaloby ) sa odvolací súd nedotýkal.
25. Odvolací súd zdôrazňuje, že v súdenej veci vychádzal v celom rozsahu zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie.
26. Odvolateľ nenamietal záver súdu o spotrebiteľskom charaktere právneho vzťahu, ktorý účastníci založili zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. 320121705 dňa 27.8.2012 o poskytnutí úverovej sumy 650 eur. Nenamietal ani vykonanie ex offo prieskumu obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej zmluvy
z pohľadu právneho režimu zákona č. 129/2010 Z.z., ani konštatovaný záver súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru pre absenciu obligatórnych náležitostí ( okresným súdom aj vymenovaných ) v zmluve.
27. Medzi účastníkmi nebolo sporné ani to, že žalobou uplatnená istina vo výške 369,79 eur predstavuje finančné plnenie, ktoré žalobkyňa zaplatila žalovanému nad 650 eur, a nebolo spochybňované ani právne hodnotenie žalobou uplatneného nároku ako bezdôvodné obohatenie vydania ktorého sa žalobkyňa podanou žalobou domáha.
28. Odvolateľ namietal nesprávne právne posúdenie jeho vznesenej námietky premlčania voči nároku žalobkyne tvrdiac, že žalobou uplatnený peňažný nárok v čase podania žaloby už bol premlčaný, totižto sa premlčal v 2-ročnej subjektívnej premlčacej lehote. Žalovaný výrazne namietal ustálenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby okresným súdom, nesúhlasil s jeho názorom, že týmto dňom bol 29.7.2016 kedy žalobkyni bolo oznámené Združením na ochranu spotrebiteľov, že úver nespĺňa náležitosti vyžadované zákonom č. 129/2010 Z.z., a z tohto dôvodu ho možno považovať za bezúročný a bez poplatkov.
29. Aj odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením odvolateľa, že v prípade nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia (ako plnenia nad rámec poskytnutej istiny úveru) za okamžik vzniku skutočnej vedomosti o obsahu práva je potrebné považovať deň účinnosti právneho predpisu. V dobe uzatvorenia zmluvy platil zákon č. 129/2010 Z.z., tento právny predpis vo svojich ustanoveniach konkrétne vymedzil povinné obsahové náležitosti spotrebiteľskej zmluvy, žalobkyňa aj v žalobe konkretizovala, ktoré obsahové náležitosti v spotrebiteľskej zmluve absentovali, v dobe uzatvorenia zmluvy už bolo účinné ustanovenie § 9 ods. 2, teda vedomosť žalobkyne o tom, že povinné obsahové náležitosti zmluva postráda treba viazať aj s odkazom na znenie právnej úpravy § 1 zákona č. 1/1993 Z.z. v aplikácii s § 186 ods. 1 Civilného sporového poriadku k okamihu podpisu zmluvy ( 28.7.2012 ). V tomto okamihu prakticky žalobkyňa vedela, voči ktorému subjektu sa stala dlžníčkou, vedela kto je veriteľom, teda získala vedomosť o tom, že jej veriteľom je žalovaný, ktorému aj uhrádzala nielen platby na poskytnutý úver, ale aj platby nad rámec poskytnutej istiny.
30. Žalobkyňa podanou žalobou uplatňuje zaplatenie sumy 369,79 eur predstavujúcej súčet splátok, ktoré žalovanému zaplatila počnúc 12.9.2013. Nie je možné viazať podľa názoru odvolacieho súdu začiatok plynutia subjektívnej (2-ročnej) premlčacej doby ku dňu 29.7.2016 kedy jej podľa potvrdenia Združenia na ochranu spotrebiteľov bolo oznámené, že plnila nad rámec. Odvolací súd uznal odvolací argument žalovaného, že v uvedený deň žalobkyňa sa dozvedela o právnom hodnotení žalobou uplatneného nároku. Skutočnú vedomosť subjektívneho charakteru o tom, že peňažné plnenie poskytovala v zaplatených splátkach žalovanému nad rámec treba viazať ku dňu 14.1.2014 v ktorý deň aj podľa ňou predloženého listinného dôkazu - prehľadu úhrad splátok vykonala poslednú splátku. Subjektívna dvojročná premlčacia lehota tak začala plynúť ( poznamenáva odvolací súd, že začala plynúť v priebehu trojročnej objektívnej premlčacej doby ) od 15.1.2014 a skončila 15.1.2016. Pokiaľ žalobkyňa podala žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia u súdu dňa 7.9.2016, stalo sa tak už po uplynutí subjektívnej premlčacej doby. Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd uzavrel, že sa žalovaný účinne dovolal premlčania peňažného nároku, za tejto situácie nebolo možné žalobkyni priznať istinu vo výške 369,79 eur s úrokmi s omeškania a v rámci zmeny rozsudku v tejto časti ( výrok I ) musel odvolací súd jej žalobu zamietnuť.
31. V dôsledku zmeny rozsudku v odvolaním napadnutom výroku odvolací súd rozhodoval podľa § 396 ods. 2 CSP o trovách celého konania ( prvoinštančné, odvolacie ). Vychádzal z princípu úspechu/ neúspechu strán v spore a aplikáciou ust. § 255 ods. 1 CSP priznal žalovanému v spore v celom rozsahu úspešnému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalobkyni v spore neúspešnej. Hoc v predmetnom spore žalobkyňa sa domáhala zaplatenia finančného plnenia voči žalovanému v spotrebiteľskom spore ako spotrebiteľka a jedine účinne vznesená námietka žalovaného viedla k zamietnutiu žaloby, musel odvolací súd postupovať pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania princípom úspechu/ neúspechu strán v spore, keďže žalovaná bola zastúpená právnym zástupcom, v prípade ktorého nie je možné vylúčiť vedomosť v rovine právnej o rozhodovacej činnosti (odvolacích súdov) v obdobných prípadoch (napr. viď rozhodovaciu činnosť aj senátu 10Co v otázke hodnotenia začiatku a plynutia subjektívnej premlčacej lehoty v obdobných prípadoch), následne bolo možné
predvídať, že v prípade účinne vznesenej námietky premlčania žalobou uplatnený nárok nebude možné žalobkyni priznať.
32. Krajský súd sa nedotýkal rozsudku v odvolaním nenapadnutom výroku II. (čiastočné zamietnutie žaloby).
33. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody), čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia uznesenia v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa § 429 ods. 1 CSP neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.