Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

31Cob/40/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov Mgr. Moniky Kadlicovej a JUDr. Boženy Husárovej, v sporovej veci žalobcu: KIESEL TRADE CS s.r.o., id. č.: 282 98 551, Poštovní 783/1, Plzeň - Doubravka, Česká republika, vo veci svojej organizačnej zložky - KIESEL TRADE CS s.r.o., organizačná zložka, IČO: 47 216 484, so sídlom Mickiewiczova 2, Bratislava, zastúpený: Advokátska kancelária Cubinková, s.r.o., so sídlom Mickiewiczova 2, Bratislava, IČO: 47 246 910, proti žalovanému: Poľnohospodárske družstvo NÁDEJ Malá Paka, družstvo, IČO: 36 249 726, Malá Paka 100, zastúpený: POLAKOVIČ & PARTNERS s.r.o., so sídlom Vysoká 19, Bratislava, IČO: 47 233 559, o zaplatenie 7.634,83 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 17.10.2017 č. k. 16Cb/42/2015-157, takto

rozhodol:

I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje.

II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom napadnutým odvolaním výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 7.634,83 eur s ročným úrokom z omeškania a úroky 9,5 % zo sumy 88 € od 8. septembra 2013, 9,5 % zo sumy 68 € od 15. septembra 2013, 9,5 % zo sumy 409,20 € od 1. októbra 2013, 9,5 % zo sumy 232,80 € od 2. októbra 2013, 9,25 % zo sumy 4.927,20 € od 28. februára 2014, 9,25 % zo sumy 1.794,43 € od 4. marca 2014, 9,25 % zo sumy 115,20 € od 15. marca 2014a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu 100% trov konania. Žalobca sa v prerokúvanej veci domáha svojich nárokov voči žalovanému v podstate z titulu ceny vykonaných opráv a servisných prác, ktoré pre žalovaného vykonal na jeho strojoch. Súd prvej inštancie mal za to, že zo zisteného skutkového stavu jasne vyplýva, že žalobca prostredníctvom svojej organizačnej zložky v Slovenskej republike pre žalovaného vykonal viaceré opravy, servisné práce a dodal mu motorový olej a kardanový hriadeľ (ako súčasť jeho opravy na stroji žalovaného). Oprava a servisné práce vykonané žalobcom ako podnikateľom na stroji (hnuteľnej veci) používanej žalovaným pri jeho podnikateľskej činnosti sú z právneho hľadiska dielom v zmysle § 536 ods. 2 Obchodného zákonníka účinného v Slovenskej republike, ktorým sa právne vzťahy medzi týmito dvoma podnikateľmi podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka spravujú. Dohody medzi žalobcom a žalovaným o vykonaní týchto opráv a prác sú tak zmluvami o dielo podľa § 536 a nasl. Obchodného zákonníka. Zo zisteného skutkového stavu je ďalej zrejmé, že opravy a práce boli vykonané riadne, takže žalobcovi v zmysle § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka vzniklo právo na zaplatenie ich ceny. Túto žalobca riadne fakturoval žalovanému a žalovaný voči nej nevzniesol žiadne námietky. Dodávka motorového oleja - hnuteľnej veci (tovaru) zo strany žalobcu žalovaného zasa právne napĺňa podstatné znaky predaja, teda kúpnej zmluvy podľa § 409 a nasl. Obch. zák., z ktorej žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie kúpnej ceny v zmysle § 447 Obch. zák., ktorý žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil. Súd teda dospel k záveru, že nároky žalobcu na zaplatenie fakturovaných cien diela a tovaru sú opodstatnené. Nezaplatením faktúr v určenej lehote splatnosti (§ 340 ods. 2 Obch. zák.) sa žalovaný dostal do omeškania, a preto žalobcovi vznikol podľa § 365 v spojení s § 369 ods. 1 Obch. zák. v znení účinnom od 1. februára 2013 nárok na úroky z omeškania vo výške o 9 % vyššej ako základná sadzba Európskej centrálnej banky, ktorá bola do 12. novembra 2013 0,5 %, od 13. novembra 2013 0,25 % a teda úrok uplatnený žalobcom zodpovedá citovaným zákonným ustanoveniam. Žalovaný sa v konaní bránil existenciou vzájomných nárokov proti žalobcovi, ktoré mali vzniknúť v dôsledku zodpovednosti žalobcu za vady stroja predaného ním žalovanému kúpnou zmluvou č. 02/2013 z 2. apríla 2013. Žalovaný však neuplatňoval tieto svoje nároky kompenzačnou námietkou za konania v zmysle § 98 O. s. p., resp. § 147 ods. 2 C. s. p. (to vo svojom prednese výslovne vylúčil), ale tvrdil, že svoje pohľadávky započítal mimo konania hmotnoprávnym kompenzačným prejavom - listom z 22. septembra 2015, v dôsledku čoho tieto pohľadávky zanikli. Žalovaný tvrdí, že voči žalovaným pohľadávkam započítal svoj nárok na náhradu škôd (nákladov) spočívajúcich v leasingových splátkach zaplatených za šesť mesiacov, pričom táto škoda mu mala vzniknúť v dôsledku vady stroja dodaného žalobcom na základe kúpnej zmluvy č. 02/2013. Ako už bolo uvedené, v čase uzavretia tejto zmluvy 2. apríla 2013 mal žalovaný ako kupujúci sídlo v Slovenskej republike a žalobca ako predávajúci sídlo v Českej republike. Najskôr je preto potrebné vyriešiť otázky, akým právom sa majú spravovať predpoklady započítania. Konflikt rôznych právnych poriadkov v rámci Európskej únie rieši nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I). Podľa čl. 17 tohto nariadenia platí, že ak si strany nedohodli právo na započítanie, spravuje sa započítanie rozhodným právom pre pohľadávku, voči ktorej sa právo na započítanie uplatňuje. V prerokúvanej veci žalovaný podľa obsahu oznámenia z 22. septembra 2015 prejavil, že svoju pohľadávku započítava voči pohľadávkam žalobcu z faktúr č. 130100006, 130100009, 130100015, 130100016, 130100013, 140100019, 140100017 a 140100024, teda voči pohľadávkam, ktoré žalobou uplatňuje žalobca. Z bodu 9 tohto rozsudku vyplýva, že tieto pohľadávky sú pohľadávkami zo zmlúv o dielo, resp. kúpnych zmlúv a nesporne sa spravujú právom Slovenskej republiky, keďže im chýba medzinárodný prvok. Z čl. 17 nariadenia č. 593/2008 potom vyplýva, že započítanie (jeho podmienky a účinky) sa spravujú tiež právom Slovenskej republiky. Započítanie je aj v obchodnoprávnych vzťahoch upravené v § 580 a nasl. Občianskeho zákonníka (porov. § 1 ods. 2 Obch. zák.), keďže § 358 a nasl. Obch. zák. obsahujú len niektoré ustanovenia o započítaní riešiace len určité parciálne otázky. Podľa § 580 Obč. zák. ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorú z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie. V prerokúvanej veci žalovaný vtelil svoj kompenzačný prejav do listu z 22. septembra 2015, ktorým oznamuje žalobcovi, že započítava svoju pohľadávku voči jeho vymedzeným pohľadávkam. Takýto prejav nepochybne je kompenzačným prejavom v zmysle § 580 Obč. zák., keďže z neho zreteľne vyplýva vôľa započítať vlastné pohľadávky voči pohľadávkami druhého účastníka. Oboznámením tohto na pojednávaní súdu 25. septembra 2015 sa podľa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu o tomto hmotnoprávnom úkone dozvedel aj žalobca, čím sa tento úkon stal účinným (§ 41 ods. 3 O.s.p.). Účinky započítanie vyjadrené v § 580 Občianskeho zákonníka (zánik pohľadávok k okamihu, kedy sa stretli), však nenastávajú len samotným započítacím prejavom. Naopak, základným predpokladom týchto účinkov je naplnenie podmienok § 580 Obč. zák., teda existencia vzájomných pohľadávok rovnakého druhu. K zániku pohľadávok teda dochádza len v prípade, že jedna aj druhá pohľadávka existuje, a len v rozsahu, v akom sa kryjú. Z povahy kompenzačného prejavu podľa § 580 Obč. zák. ako právneho úkonu (porov. napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Obo 39/2013) potom ale vyplýva, že súd pri posudzovaní účinkov započítania môže skúmať naplnenie predpokladov započítania len u tých pohľadávok, ktoré boli v kompenzačnom prejave obsiahnuté. Keďže k započítaniu nedochádza samo od seba tým, že pohľadávky sa stretnú, ale len kompenzačným prejavom, je tento prejav vôle rozhodujúci pre posúdenie, aké pohľadávky do započítania vstupujú. Aj kompenzačný prejav teda musí byť určitý v tom zmysle, že z neho musí byť zistiteľné, aké konkrétne pohľadávky (v akej výške a z akého dôvodu) sa započítavajú voči ktorým konkrétnym protipohľadávkam (v akej výška a z akého dôvodu). Tento prejav síce možno vykladať podľa všeobecných pravidiel § 35 Občianskeho zákonníka a § 266 Obchodného zákonníka tak, aby sa odstránili prípadné pochybnosti o jeho obsahu a riadne zistila vôľa, aké pohľadávky majú byť kompenzované. Súd však nemôže namiesto pohľadávok, ktoré boli na započítanie uplatnené v kompenzačnom prejave, posudzovať existenciu iných pohľadávok spôsobilých na započítanie a svojvoľne nahradiť kompenzované pohľadávky inými pohľadávkami, hoci by ich výška bola rovnaká ako pohľadávok uvedených v kompenzačnom prejave. V takom prípade by totiž súd neprípustným spôsobom nahrádzal resp. menil vôľu prejavenú v kompenzačnom prejave. V prerokúvanej veci z obsahu oznámenia z 22. septembra 2015 vyplýva, že žalovaný prejavil, že započítava svoju pohľadávku vyúčtovanú žalobcovi faktúrou č. 20140093. Touto faktúrou bola pritom žalobcovi vyúčtovaná pohľadávka spočívajúca v nákladoch vynaložených na stroj mimo prevádzky za obdobie októbra (zjavne 2013) až marca (zjavne 2014), teda 6 jednotiek (mesiacov) po 1.584,64 € (mesačná splátka leasingu - nájomného). Takéto vymedzenie pohľadávky je podľa názoru súdu dostatočne jasné a určité, takže kompenzačný prejav vyhovuje náležitostiam § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka. Je teda potrebné zistiť, či takto uplatnená pohľadávka existuje. Vzhľadom k tomu, že kúpna zmluva č. 02/2013 bola uzavretá medzi predávajúcim s obvyklým pobytom v Českej republike a kupujúcim s obvyklým pobytom v Slovenskej republike, ktorá neobsahuje žiadnu dohodu o voľbe rozhodného práva, v dôsledku čoho ho treba určiť podľa nariadenia č. 593/2008; z rozhodného práva potom možno vyvodiť, aké sú práva a povinnosti kupujúceho pri tvrdených vadách tovaru. Podľa čl. 4 ods. 1 písm. a) tohto nariadenia sa zmluva o predaji tovaru sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu predajcu, pričom v prípade právnickej osoby sa za obvyklý pobyt považuje miesto ich ústredia riadenia (čl. 19 ods. 1 cit. nariadenia). Kúpna zmluva č. 02/2013 z 2. apríla 2013 sa teda spravuje právom Českej republiky. Keďže žalovaný sa považoval za podnikateľa aj v oblasti českého práva (§ 23 Obchodného zákonníka Českej republiky), kúpna zmluva č. 02/2013 bola uzavretá s iným podnikateľom v súvislosti s ich podnikateľskou činnosťou. Podľa § 261 ods. 1 Obch. zák. ČR sa potom záväzkový vzťah založený touto kúpnou zmluvou medzi žalobcom a žalovaným spravuje treťou časťou Obchodného zákonníka ČR v znení účinnom k 2. aprílu 2013. Podľa § 411 Obch. zák. ČR je predávajúci povinný dodať tovar a umožniť kupujúcemu nadobudnúť vlastnícke právo k tovaru v súlade so zmluvou, a to v množstve, akosti a vyhotovení, ktoré určuje zmluva (§ 420 ods. 1 Obch. zák. ČR). Ak predávajúci túto povinnosť poruší, má tovar vady (§ 422 ods. 1 Obch. zák. ČR), pričom predávajúci zodpovedá za vady, ktoré má tovar v čase prechodu nebezpečenstva škody na tovare na kupujúceho, resp. za vadu vzniknutú neskôr, ak je dôsledkom porušenia jeho povinností (§ 425 Obch. zák. ČR). Ak predávajúci dodá tovar s vadami, má kupujúci podľa § 436 a § 437 Obch. zák. ČR v podstate voľbu medzi troma nárokmi - odstránenie vád dodaním nového tovaru alebo opravou, zľava z kúpnej ceny alebo (ak je zmluva porušená podstatným spôsobom) odstúpenie od zmluvy. V prerokúvanej veci nie je podstatné skúmať, či ide o podstatné alebo nepodstatné porušenie zmluvy, keďže žalovaný od kúpnej zmluvy č. 02/2013 neodstúpil; pritom nároky z podstatného a nepodstatného porušenia zmluvy sa odlišujú práve len možnosťou odstúpenia od zmluvy. Podľa § 436 ods. 4 Obch. zák. ČR má potom kupujúci popri týchto nárokoch aj nárok na náhradu škody. Podľa § 440 ods. 2 Obch. zák. ČR však uspokojenie, ktoré možno dosiahnuť uplatnením niektorého z nárokov z vád tovaru podľa § 436 a 437, nemožno dosiahnuť uplatnením nároku z iného právneho dôvodu, teda ani z dôvodu náhrady škody. Žalovaný vo svojom kompenzačnom prejave z 22. septembra 2015 výslovne prejavil, že započítava pohľadávku spočívajúcu v nákladoch vynaložených na stroj mimo prevádzky za obdobie októbra (zjavne 2013) až marca (zjavne 2014), teda 6 jednotiek (mesiacov) po 1.584,64 € (mesačná splátka leasingu

- nájomného). Takýto nárok však nezodpovedá nárokom kupujúceho z § 436 a § 437 Obch. zák. ČR, keďže svojím obsahom nezodpovedá ani jednému z tam upravených nárokov. Nárok na náhradu leasingových splátok nie je ani nárokom na odstránenie vád, keďže leasingovými splátkami sa ani nedodáva nový dodaný tovar, ani sa neopravujú vady dodaného tovaru. Takisto nejde o zľavu z ceny, keďže leasingové splátky sú sumy platené mesačne leasingovému prenajímateľovi na základe zmluvy (dohody) o leasingu. Nejde teda o rozdiel hodnoty tovaru bez vád a tovaru s vadami v zmysle § 439 ods. 1 Obch. zák. ČR. Žalovaný na pojednávaní výslovne tvrdil, že kompenzovaná pohľadávka je nárokom na náhradu škody vzniknutej žalobcovi v dôsledku vadného plnenia žalobcu z kúpnej zmluvy č. 02/2013. Nárok na náhradu škody sa v obchodnoprávnych vzťahoch spravuje ustanoveniami § 373 a nasl. Obch. zák. ČR. Z § 373 vyplýva, že kto poruší povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane. Vo všeobecnosti sa škoda chápe ako ujma spôsobená poškodenému vyjadriteľná v peniazoch. Medzi protiprávnym úkonom a škodou musí existovať vzťah príčiny a následku. O vzťah príčinnej súvislosti (tzv. kauzálny nexus) ide, ak škoda vznikla následkom porušenia povinnosti, teda ak je preukázané, že nebyť takého porušenia povinnosti, ku by nedošlo (porov. napr. dôvody rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Odo 379/2001, uverejneného ako Rc 56/2004, alebo rozsudku NS ČR sp. zn. 29 Odo 1220/2005, R 33/2008). Ide teda o tzv. teóriu „condicio sine qua non“, kedy škoda je spôsobená porušením povinnosti vtedy, ak by nenastala, nebyť porušenia povinnosti. V prerokúvanej veci však o taký prípad nemôže ísť. Zo zisteného skutkového stavu totiž vyplýva, že povinnosť žalovaného platiť nájomné (leasingové splátky) vyplýva z dohody o platbách nájomného k zmluve č. LZF/13/00636 uzavretej so spoločnosťou ČSOB Leasing, a.s., resp. priamo z leasingovej zmluvy uvedeného čísla Túto zmluvu pritom žalovaný zjavne uzavrel za účelom financovania predmetu kúpy podľa kúpnej zmluvy č. 02/2013, teda dodaného stroja. Neuzavrel ju v dôsledku toho, že stroj bol dodaný s (tvrdenými) vadami, ani preto, aby ním tvrdené vady odstránil alebo aby odstraňoval následky spôsobené týmito vadami. Vzhľadom na to je zrejmé, že existencia (tvrdených) vád stroja nebola dôvodom uzavretia zmluvy č. LZF/13/00636, ani dôvodom, kvôli ktorému žalovaný platí leasingové splátky (nájomné). Aj keby k (tvrdenému) porušeniu povinnosti žalobcu ako predávajúceho nedošlo, teda ak by dodaný stroj nemal (tvrdené) vady, žalovaného by povinnosť platiť nájomné v zmysle citovanej zmluvy zaťažovala takisto. Z toho potom vyplýva, že tvrdené porušenie povinnosti žalobcu dodať bezvadný tovar nie je v príčinnej súvislosti s povinnosťou platiť nájomné podľa zmluvy č. LZF/13/00636, teda táto povinnosť nie je dôsledkom tvrdeného porušenia povinnosti žalobcu z kúpnej zmluvy č. 02/2013. Žalovaný v tejto súvislosti nesprávne chápe to, čo (aký následok) má byť dôsledkom čoho (akej príčiny), keď vo svojom podaní z 19. septembra 2017 tvrdí, že ak by vedel o vade, kúpnu zmluvu by so žalobcom neuzavrel. Žalovaný sám však protiprávnosť konania žalobcu vidí v porušení jeho povinností predávajúceho podľa § 420 a § 422 Obchodného zákonníka ČR. Je logické, že porušiť povinnosť zo zmluvy možno len vtedy, ak je zmluva uzavretá. V dôsledku toho nemožno tvrdiť, že uzavretie zmluvy je v príčinnej súvislosti s jej porušením zo strany žalobcu. Naopak, len uzavretie zmluvy dáva vznik povinnostiam žalobcu ako predávajúceho, ktoré eventuálne mohol porušiť. Pri posudzovaní príčinnej súvislosti porušenia zmluvy a vzniku určitej škody sa musí vychádzať z existencie zmluvy. Ako bolo uvedené, pro posudzovaní zodpovednosti predávajúceho za škodu potom treba posudzovať, či by určitá škoda nastala, ak by predávajúci plnil v súlade so zmluvou. Nemožno posudzovať spätne, či by žalovaný ako kupujúci bol určitú zmluvu uzavrel, keďže uzavretie zmluvy celkom zjavne (už časovo) predchádza porušeniu tejto zmluvy. V dôsledku toho nemôže byť porušenie zmluvy v žiadnej príčinnej súvislosti s tým, že druhá strana zmluvu uzavrela, a preto ani nemožno uvažovať, či by k uzavretiu došlo alebo nedošlo, ak by nedošlo k porušeniu. Takéto zmiešavanie časovej súvislosti, kedy sa za dôsledok protiprávnej udalosti (porušenia zmluvy) považuje udalosť, ktorá porušenie časovo predchádza (uzavretie zmluvy), odporuje elementárnej logike. Preto nemožno pri posudzovaní otázky, či nájomné (leasingové splátky) je v príčinnej súvislosti s tvrdeným porušením zmluvy zo strany žalobcu, uvažovať nad tým, že by žalovaný kúpnu zmluvu neuzavrel. Možno posudzovať len otázku, čo by sa stalo (v akej situácii by žalovaný bol), ak by žalobca túto kúpnu zmluvu riadne splnil, teda stroj dodal bez (tvrdených) vád. Posudzovanie otázky, či by žalovaný kúpnu zmluvu č. 02/2013 uzavrel, ak by vedel o tvrdenej vade výložníka, by malo význam vtedy, ak by sa žalovaný dovolal relatívnej neplatnosti tejto zmluvy pre omyl (§ 49a Občianskeho zákonníka ČR) tvrdiac, že žalobca ho neinformovaním o vadnom výložníku uviedol do omylu o podstatnej vlastnosti veci. Žalovaný však počas konania ani netvrdil, ani nedokazoval, že by sa neplatnosti zmluvy z tohto dôvodu dovolal; naopak, sám sa na zmluvu opakovanie odvolával a aj svoje nároky zakladal na § 420 a 422 Obch. zák. ČR upravujúcich zodpovednosť za porušenie povinností zo zmluvy. Z jeho konania je teda zrejmé, že zmluvu považuje medzi stranami za platnú a účinnú. Vzhľadom k tomu, že tvrdené porušenie povinnosti žalobcu z kúpnej zmluvy č. 02/2013 nemôže byť príčinou vzniku povinnosti žalovaného platiť leasingové splátky (nájomné) podľa zmluvy č. LZF/13/00636, keďže táto povinnosť by mu vznikla aj vtedy, ak by žalobca dodal stroj v súlade so zmluvou, teda bez tvrdenej vady, už tým samým je vylúčené splnenie podmienok § 373 Obch. zák. ČR, teda je vylúčené, aby žalovanému vznikol voči žalobcovi v dôsledku tohto porušenia nárok na náhradu škody v tej podobe, akú vymedzil vo svojom kompenzačnom prejave z 22. septembra 2015. Preto ani nebolo potrebné ďalej sa zaoberať tým, či vôbec leasingové splátky možno považovať za škodu v zmysle § 373 a nasl. Obch. zák. ČR, keď na ich základe žalovaný získava možnosť užívať predmet leasingu, a či na strane žalobcu skutočne došlo k porušeniu jeho povinnosti predávajúceho a k dodaniu tovaru (stroja) s vadami, na ktoré by mal podľa § 422 a § 425 v spojení s § 436 a 437 Obch. zák. ČR zodpovedať. Aj keby sa takéto porušenie dokázalo, nebola by tým dokázaná existencia pohľadávky, ktorú žalovaný svojím prejavom z 22. septembra 2015 kompenzoval. Nakoľko súd nemôže namiesto pohľadávok, ktoré boli na započítanie uplatnené v kompenzačnom prejave, posudzovať existenciu iných pohľadávok spôsobilých na započítanie a svojvoľne nahradiť kompenzované pohľadávky inými pohľadávkami, hoci by ich výška bola rovnaká ako pohľadávok uvedených v kompenzačnom prejave, a preto ani v prerokúvanej veci nemohol skúmať, či žalovanému skutočne v dôsledku prestojov stroja neuchádza zisk vo výške zodpovedajúcej uvedeným šiestim splátkam, prípadne či žalovaný skutočne vynaložil na opravy stroja náklady v takejto výške. V týchto prípadoch ide totiž o iné nároky, než tie, ktoré boli vymedzené v kompenzačnom prejave žalovaného z 22. septembra 2015. Okrem toho by si preukázanie takýchto nárokov vyžadovalo preukázať (okrem samotnej existencie vád), ako dlho stroj kvôli vadám nepracoval, aký zisk by žalovanému za tento čas stroj priniesol, prípadne aké zvýšené náklady sa museli vynaložiť na to, aby sa vykonala práca, ktorú by tento stroj normálne vykonal. V prípade opráv by bolo potrebné preukázať, aké konkrétne opravy sa vykonali, aké boli materiálne a personálna náklady na ne. Žalovaný však nič z toho ani netvrdil, ani nepreukázal, naopak, sám uviedol, že opravy sa vykonávali svojpomocne a konkrétne náklady a ušlý zisk je preto ťažko vyčísliť. To však nemôže mať za následok, aby súd žalovanému namiesto týchto nárokov priznal nárok iný, ktorý mu povahou ani obsahom nepatrí. K rovnakým záverom možno dospieť aj aplikáciou Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru, ktorého je Česká republika zmluvnou stranou (vyhlásený pod č. 160/1991 Zb.). Podľa čl. 1 ods. 1 písm. b) tohto Dohovoru sa použije, ak zmluvné strany danej kúpnej zmluvy majú miesta podnikania v rôznych štátoch a ak podľa ustanovení medzinárodného práva súkromného sa má použiť právny poriadok niektorého zmluvného štátu. V prerokúvanej veci majú žalobca a žalovaný miesta podnikania v rôznych štátoch a pravidlá čl. 4 nariadenia č. 593/2008 odkazujú na použitie práva zmluvného štátu, teda Českej republiky. Preto sa kúpna zmluva č. 02/2013 z 2. apríla 2013 medzi žalobcom a žalovaným spravuje aj týmto Dohovorom OSN. Podľa čl. 30 tohto Dohovoru je predávajúci povinný dodať tovar a odovzdať vlastnícke právo, ako vyžaduje zmluva. V nadväznosti na to čl. 35 ods. 1 Dohovoru ukladá predávajúcemu povinnosť dodať tovar v akosti a vyhotovení, ktoré určuje zmluva. Tovar podľa čl. 35 ods. 2 písm. a) Dohovoru nezodpovedá zmluve okrem iného vtedy, keď sa nehodí na účely, na ktoré sa používa spravidla tovar tohto istého vyhotovenia (ostatné písmená tohto odseku nie sú v prerokúvanej veci relevantné). Podľa čl. 45 ods. 1 Dohovoru platí, že ak nesplní predávajúci niektorú svoju povinnosť zo zmluvy o kúpe alebo Dohovoru, môže kupujúci a) uplatniť práva ustanovené v článkoch 46 až 52, b) požadovať náhradu škody podľa článku 74 až 77. Podľa čl. 46 až 52 Dohovoru má kupujúci v podstate právo domáhať sa doplnenia chýbajúceho tovaru (čl. 46 až 48), odstúpiť od zmluvy (čl. 49) alebo žiadať zľavu z ceny (čl. 50). Úprava Dohovoru je teda v podstate zhodná s úpravou § 436 a 437 Obchodného zákonníka ČR. Podľa čl. 74 Dohovoru náhrada škody pri porušení zmluvy jednou stranou zahŕňa sumu zodpovedajúcu strate, včítane ušlého zisku, ktorú utrpela druhá strana v dôsledku porušenia zmluvy; náhrada škody však nesmie presiahnuť stratu a ušlý zisk, ktorú strana porušujúca zmluvu predvídala alebo mala predvídať v čase uzavretia zmluvy s prihliadnutím na skutočnosti, o ktorých vedela alebo mala vedieť, ako možný dôsledok porušenia zmluvy. Keďže Dohovor o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru by sa aplikoval ako súčasť českého práva, je potrebné ho aplikovať ako cudzie právo. To znamená, že slovenské súdy sú povinné ho aplikovať tak, ako by ho aplikoval český súd, teda aj s ohľadom na poľskú judikatúru a doktrínu (porov. Kučera, Z.: Mezinárodní právo soukromé. 7. vydání. Plzeň : Aleš Čeněk, 2009, s. 186). Zároveň však čl. 7 ods. 1 tohto Dohovoru ukladá vykladať ho s ohľadom na jeho medzinárodnú povahu a s cieľom podporovať jednotnosť jeho používania a dobromyseľnosť v medzinárodnom obchode. Pri výklade čl. 74 Dohovoru je teda možné ustáliť niekoľko zásad, z ktorých úprava náhrady škody v tomto Dohovore vychádza: 1. čl. 74 zohľadňuje princíp tzv. plnej kompenzácie, čo znamená, že poškodená strana by sa mala dostať do takej majetkovej pozície, v akej by bola, keby ku škode nedošlo, teda má byť odškodnená za všetky nevýhody, ktoré utrpela v dôsledku porušenia; 2. poškodenú stranu zaťažuje bremeno s rozumnou istotou dokázať, že utrpela stratu, ako aj bremeno dôkazu rozsahu straty, nemusí ju však dokázať s matematickou presnosťou; 3. poškodená strana má nárok na náhradu škody za neplnenie, ktorá sa typicky určuje ako trhová hodnota výhody, ktorá poškodenej strane v dôsledku porušenia povinnosti ušla, resp. náklady primeraných opatrení na to, aby sa dostala do situácie, ktorá by existovala, keby sa zmluva riadne splnila; 4. poškodená strana má právo na dodatočné náklady, ktoré jej opodstatnene vznikli v dôsledku porušenia, ako aj nákladov na opatrenia za účelom zmiernenia straty; 5. náhrada škody nesmie poškodenú stranu stavať do výhodnejšej pozície než v akej by bola, keby sa zmluva riadne splnila (porov. stanovisko č. 6 poradnej rady pre Dohovor, dostupné na internetovej adrese <E.>). Princípy nároku na náhradu škody podľa čl. 74 Dohovoru teda zodpovedajú princípom náhrady škody podľa § 373 Obch. zák. ČR. Predpokladom je teda takisto príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a porušením zmluvy zo strany predávajúceho (porov. Knapp. V. in: Bianca-Bonell: Commentary on International Sales Law. Giuffré : Miláno 1987, s. 539 a 540, dostupné na internetovej adrese <E.>), len požiadavka bezprostrednej súvislosti je nahradená kritériom predvídateľnosti škody (v zmysle druhej vety čl. 74 Dohovoru). Ako však už bolo uvedené vyššie, pohľadávka uplatňovaná žalovaným na započítanie (šesť splátok nájomného) nie je škodou, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s tvrdeným porušením kúpnej zmluvy č. 02/2013 zo strany žalobcu ako predávajúceho. V dôsledku toho žalovaný ako kupujúci nemôže nárok na náhradu takejto „škody“ vyvodzovať ani z čl. 74 Dohovoru. Okrem toho, ako už bolo tiež uvedené, žalovaný neuniesol ani bremeno tvrdenia, ani bremeno dôkazu ohľadom iných strát, ktorých náhrada by v zmysle čl. 74 Dohovoru prichádzala do úvahy. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný nemal voči žalobcovi nárok na náhradu nákladov vynaložených na stroj mimo prevádzky za obdobie októbra (zjavne 2013) až marca (zjavne 2014), teda 6 jednotiek (mesiacov) po 1.584,64 € (mesačná splátka leasingu - nájomného) ani podľa § 436 a 437 v spojení s § 373 a nasl. Obchodného zákonníka ČR, ani podľa čl. 74 Dohovoru, a jej zaplatenia sa nemohol domáhať ani na základe iného ustanovenia zákona (právneho predpisu). Žalovaný teda nemal voči žalobcovi pohľadávku, ktorú svojím oznámením z 22. septembra 2015 započítal voči žalovanej pohľadávke. Z už citovaného ustanovenia § 580 Občianskeho zákonníka (Slovenskej republiky) však vyplýva, že predpokladom započítania je existencia dvoch proti sebe stojacich pohľadávok, a tieto pohľadávky zanikajú v rozsahu, v akom sa stretnú. Neexistencia kompenzovanej pohľadávky žalovaného znamená, že pohľadávka žalobcu (uplatnená v tomto konaní) sa nestretla so započítavanou pohľadávkou označenou v oznámení žalovaného z 22. septembra 2015. V dôsledku toho nemohla pohľadávka žalobcu ani zaniknúť a žalobca sa celkom dôvodne domáha jej zaplatenia.

2. Súd prvej inštancie plne úspešnému žalobcovi podľa § 255 ods. 1 C.s.p. priznal aj nárok na náhradu všetkých trov konania a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku II napadnutého rozsudku.

3. Žalovaný podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Odvolateľ svoje odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku existencie príčinnej súvislosti medzi škodou, ktorá žalovanému vznikla v dôsledku protiprávneho konania žalobcu a to vo výške šiestich leasingových splátok, ktorú žalovaný musel uhradiť leasingovej spoločnosti napriek tomu, že stroj HITACHI v období jún až október 2013 nemohol riadne užívať, a náhradu ktorej si uplatnil u žalobcu formou faktúry č. 20140093 zo dňa 30.04.2014 a porušením právnych povinností žalobcu. Žalovaný vidí nesprávnosť právneho posúdenia prejednávanej veci najmä v tvrdení súdu prvej inštancie, že porušenie povinnosti žalobcu dodať bezvadný tovar nie je v príčinnej súvislosti s povinnosťou platiť nájomné podľa Zmluvy č. LZF/13/00636, a že nemožno tvrdiť, že uzavretie zmluvy je v príčinnej súvislosti s jej porušením zo strany žalobcu. Žalovaný má za to, že príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním žalobcu a vznikom škody na strane žalovaného je daná tým, že ak by žalovaný v čase kúpy stroja HITACHI vedel o vade výložníka špecifikovanej v bode II. odvolania, kúpnu zmluvu so žalobcom by nikdy neuzavrel a žalovaný by teda nebol povinný platiť leasingovej spoločnosti nájomné vo forme leasingových splátok za stroj HITACHI v období, kedy ho nemohol používať jednak v dôsledku toho, že žalobca žalovanému dodal stroj HITACHI so skrytými vadami a taktiež preto, že žalobca predmetné vady v primeranej lehote žiadnym spôsobom neodstránil, ani nezjednal inú nápravu. Žalovaný v tejto súvislosti považuje za nevyhnutné uviesť, že síce dáva za pravdu súdu prvej inštancie, že leasingovú zmluvu č. LZF/13/00636 uzavrel za účelom financovania predmetu kúpy podľa kúpnej zmluvy, č. 02/2013 a nie v dôsledku toho, že stroj bol dodaný s tvrdenými vadami, a preto, aby ním tvrdené vady odstránil alebo aby odstraňoval následky spôsobené týmito vadami, avšak predmetné tvrdenia nevyvracajú existenciu v tomto odvolaní vyššie opísanej príčinnej súvislosti. Ak by totiž žalovaný v čase kúpy stroja HITACHI vedel o vade jeho výložníka popísanej v bode II. odvolania, kúpnu zmluvu so žalobcom by nikdy neuzatvoril, a tým pádom by neuzatvoril ani leasingovú zmluvu č. LZF/13/00636 a nebol by povinný platiť nájomné vo forme leasingových splátok za stroj HITACHI v období, kedy ho nemohol používať jednak v dôsledku toho, že žalobca žalovanému dodal stroj HITACHI so skrytými vadami a taktiež preto, že žalobca predmetné vady v primeranej lehote žiadnym spôsobom neodstránil, ani nezjednal inú nápravu. Inými slovami, žalovaný uzatvoril leasingovú zmluvu a zaviazal sa platiť leasingové splátky výlučne len za tým účelom, aby mohol financovať kúpu stroja HITACHI, nevediac pri tom o jeho skrytých vadách, na ktoré ho žalobca mal upozorniť, avšak tak neurobil. Stroj HITACHI mal vady (poškodený a neodborne opravený výložník) už v okamihu, keď prešlo nebezpečenstvo škody na stroji HITACHI na žalovaného. Stroj HITACHI mu bol prezentovaný a následne aj predaný len ak použitý, a nie ako opravovaný s poškodeným výložníkom. Teda aj keď si kupujúci prezrel tovar v zmysle § 427 ods. 1 Obchod. zák., jeho vady s ohľadom na ich charakter zistiť nemohol. Prevažná väčšina komunikácie ohľadne reklamácie vád výložníka bola realizovaná osobne a telefonicky, ide však o bežnú formu komunikácie v tomto odvetví, ktorá bola a je bežne uplatňovaná aj v iných obdobných obchodných prípadoch. Z uvedeného dôvodu je osobnú a telefonickú formu komunikácie možné považovať za obchodnú zvyklosť v danom obchodnom odvetví. Nakoľko si vyššie uvedené povinnosti žalobca nesplnil, dopustil sa tak protiprávneho úkonu, v dôsledku ktorého vznikla na strane žalovaného škoda, ktorá je opísaná v bodoch I. a II. tohto odvolania. Stroj HITACHI nemohol v dôsledku predmetnej skrytej vady výložníka riadne používať dlhšie obdobie ako počas vyššie uvedeného obdobia šiestich mesiacov, keďže vada výložník stroja HITACHI neba doteraz riadne odstránená a žalovaný bol nútený si výložník svojpomocne opravovať, aby so strojom HITACHI mohol pracovať aspoň v obmedzenom rozsahu a období. Žalovaný považuje svoj nárok na náhradu škody vo výške 9.507,84 eur, ktorá predstavuje šesť leasingových splátok za stroj HITACHI, za náležite odôvodnený a jednoznačne daný, a je toho názoru, že tento ani nedosahuje výšku skutočnej škody, ktorá mu v tejto súvislosti vznikla.

4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa názoru žalobcu, odvolanie žalovaného nie je dôvodné, pretože súd prvej inštancie vykonal všetky navrhnuté dôkazy, tieto správne vyhodnotil a na zistený skutkový stav aplikoval správny právny prepis. Povinnosť žalovaného platiť leasingové splátky mu vznikla zo zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným a predmetnou leasingovou spoločnosťou a to bez ohľadu na to, či žalovanému bol žalobcom stroj HITACHI dodaný s vadami, za ktoré žalobca zodpovedá a lebo nie. Preto aj v prípade, ak by žalobca skutočne porušil svoju povinnosť a dodal by žalovanému predmetný stroj s vadami, za ktoré by zodpovedal, medzi takýmto prípadným porušením povinnosti žalobcu a povinnosťou žalovaného hradiť leasingové splátky leasingovej spoločnosti, neexistuje vzťah príčinnej súvislosti, t.j. vzťah priamy a bezprostredný. Súd prvej inštancie tak správne dospel k záveru, že medzi tvrdeným porušením povinnosti žalobcu (dodať stroj HITACHI bez vád) a tvrdenou škodou žalovaného (vo výške 6 leasingových splátok za obdobie, počas ktorých údajne nemohol žalovaný stroj HITACHI plne využívať), neexistuje vzťah príčinnej súvislosti. Žalovaný ďalej vo svojom odvolaní tvrdí, že škoda (vo výške 6 leasingových splátok za obdobie, počas ktorých údajne nemohol žalovaný stroj HITACHI plne využívať) mu mala vzniknúť aj v dôsledku porušenia povinnosti žalobcu odstrániť vady stroja HITACHI. V konaní pred súdom prvej inštancie žalovaný neuplatňoval voči žalobcovi nároky z vád tovaru ani voči pohľadávke uplatňovanej žalobcom, nezapočítaval pohľadávku vzniknutú mu z nárokov z vád tovaru, ale len z titulu náhrady škody. Nárok z vád tovaru a nárok na náhradu škody sú však rozdielnymi právnymi inštitútmi, na sebe nezávislými a tieto sa posudzujú samostatne. Uvedené je vyjadrené aj v ust. § 440 ods. 2 Obchod. zák., v zmysle ktorého uspokojenie, ktoré možno dosiahnuť uplatnením niektorého z nárokov z vád tovaru podľa § 436 a § 437, nemožno dosiahnuť uplatnením nároku z iného právneho dôvodu. Predmetné zákonné ustanovenie tak bráni tomu, aby bol účel ustanovení Obchodného zákonníka o zodpovednosti za vady obchádzaný, ak kupujúci dostatočným spôsobom a v rozsahu priznanom mu zákonom nevyužije nárok zo zodpovednosti za vady , je vylúčené uspokojiť sa nárokom na náhradu škody. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal existenciu pohľadávky spôsobilej k započítaniu s pohľadávkou žalobcu, zaplatenia ktorej sa žalobca domáhal v konaní pred súdom prvej inštancie.

5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.) účinného od 1. júla 2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p., pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.), a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje si to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

7. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 C.s.p.. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a uviedol právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo sporovej strany aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby sporová strana bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci samej, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku.

9. V prípade podaného odvolania dôvodmi odvolania, ktoré odvolateľ uviedol v odvolaní do uplynutia lehoty na podanie odvolania je súd viazaný, čo znamená, že prítomnosť iných odvolací dôvodov, než ktoré odvolateľ uviedol, odvolací súd pri prieskume rozhodnutia a postupu súdu prvej inštancie nebude zisťovať, a ak aj v odvolacom konaní vyšli najavo, nemôže na ne prihliadať.

10. Odvolací súd viazaný odvolacími námietkami dospel k záveru, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré neboli predmetom posúdenia súdom prvej inštancie, všetky ním produkované tvrdenia, ktorými argumentoval v odvolacom konaní boli známe už v konaní pred súdom prvej inštancie a ani žiadnym iným spôsobom nevyvrátil právne názory súdu prvej inštancie, a preto považoval odvolanie za nedôvodné.

11. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). Ustanovenie § 387 ods. 2 C. s. p., dáva odvolaciemu súdu možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotožnením sa so skutkovými, aj právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu. V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.

12. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vrátane závislého výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p.

13. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania odvolacieho súdu podľa § 378 ods. 1 C.s.p, § 396 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi, ktorý bol úspešný v konaní, priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania pred odvolacím súdom v rozsahu 100%. Neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať ( § 257 C.s.p.). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( § 262 ods. 2 C.s.p.).

14. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 C.s.p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto uznesenia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.