Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26CoE/49/2019

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Greguša a členov senátu JUDr. Pavla Pileka a JUDr. Pavla Lukáča, v exekučnej veci oprávneného: CASH COLLECTORS SK s. r. o., sídlo Mlynské nivy 48, Bratislava, IČO: 44 703 015, zastúpený: HAVEL & PARTNERS s. r. o., advokátska kancelária, sídlo Žižkova 7803/9, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 856 584, proti povinnému: Q. O., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt X. ul. XXXX/XX, O., o vymoženie peňažného plnenia vo výške 3.002,43 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno č. k. 7Er/2000/2012-24 zo 6. septembra 2013, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Komárno č. k. 7Er/2000/2012-24 zo 6. septembra 2013 potvrdzuje.

II. Odvolací súd povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Komárno ako súd prvej inštancie a exekučný súd, uznesením označeným v záhlaví, rozhodol tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamieta.

2. Súd prvej inštancie uznesenie právne odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), § 39, § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 35, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov.

3. Súd prvej inštancie uznesenie v podstate odôvodnil tým, že v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadreným v rozhodnutiach sp. zn. 3Cdo/146/2011 z 13.10.2011, sp. zn. 6Cdo/143/2011 z 18.01.2012 skúmal, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Zo zmluvy o splátkovom úvere č. 0212070537 z 22.08.2005 a Všeobecných obchodných podmienok zistil, že v bode 18. a podbodoch 18.1 a nasl. je obsiahnutá rozhodcovská doložka. Súd prvej inštancie jej preskúmaním dospel k záveru, že ju nemožno považovať za platnú rozhodcovskú doložku. Rozhodcovská doložka v danej veci spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým úverovým podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je podľa Občianskeho zákonníka neplatná. Súd prvej inštancie považoval rozhodcovskú doložku za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa generálnej klauzuly upravenej v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie poukázal aj na to, že v

danej veci nešlo o individuálne dojednanie tejto doložky, na ktoré by povinný, teda spotrebiteľ, bol zvlášť upozornený a ktoré by bolo s povinným zvlášť dojednané a že by spotrebiteľ bol s týmto ustanovením súhlasil a prejavil svoj súhlas podpisom. Podpis na úverovej zmluve nemožno považovať zároveň za prejav súhlasu s rozhodcovskou doložkou. Na jej platnosť je nevyhnutné individuálne dojednanie a individuálny prejav vôle účastníkov zmluvného vzťahu podpisom, čo v danej veci nebolo dodržané. Povinný sa tak bez vlastnej vôle a možnosti pričinenia vzdal vopred svojich práv, čo je v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak v určitej veci nedošlo k uzatvoreniu platnej rozhodcovskej zmluvy alebo doložky, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a vydať rozhodcovský rozsudok. Takto vydaný rozsudok nie je vykonateľný a nemôže byť ani exekučný titulom, pretože nie je spôsobilý byť podkladom na nútený výkon rozhodnutia. Súd prvej inštancie preto záverom konštatoval, že rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní ako exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodovať. Ak neexistuje rozhodcovský rozsudok, ktorý je spôsobilý byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a následné zastavenie exekučného konania. Preto súd prvej inštancie rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia.

4. Uznesenie súdu prvej inštancie napadol v celom rozsahu včas podaným odvolaním oprávnený ako odvolateľ.

5. Oprávnený podané odvolanie odôvodnil tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred ním, keďže napadnutým uznesením oprávnenému odoprel právo na výkon vykonateľného rozhodnutia a tým, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to týkajúceho sa neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktorá upravuje dojednanie o rozhodcovskej doložke.

6. V podstatných častiach odvolania oprávnený uplatnené odvolacie dôvody bližšie rozviedol a poukázal na to, že platným právnym poriadkom nie je fixovaná neplatnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských veciach. Aj z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že rozhodcovský rozsudok a rozsudok všeobecného súdu sú z hľadiska účinkov rovnocenné. Zákon o rozhodcovskom konaní dáva záruky zabezpečenia rovnosti účastníkov či toho, že práva spotrebiteľa ako účastníka rozhodcovského konania budú rešpektované v plnej miere. Štatút a Rokovací poriadok rozhodcovského súdu v danej veci obsahujú viaceré zvýhodnenia pre spotrebiteľa, z ktorých niektoré konkrétne oprávnený uviedol v obsahu odvolania. Oprávnený zdôraznil povinnosť jeho právneho predchodcu v záväzkovo-právnom vzťahu založenom medzi oprávneným a povinným, ktorým bola Slovenská sporiteľňa, a. s. - teda banka, ponúknuť podľa § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách pri uzatváraní zmluvy ponúknuť svojim klientom možnosť uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy. Z uvedeného oprávnený vyvodil, že rozhodcovská doložka v danom prípade nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Oprávnený poukázal na názory objavujúce sa v právnej spisbe - diele JUDr. Jaroslava Krajča s názvom „Spotrebiteľská zmluva v aplikačnej praxi SR a EÚ“ z roku 2011, vydané vo vydavateľstve Eurounion, podľa ktorého pod výlučným riešením sporu v rozhodcovskom konaní nie je možné rozumieť stav, ktorý umožňuje spotrebiteľovi dosiahnuť nápravu prípadného nesprávneho rozhodcovského rozsudku procesnými prostriedkami uvedenými v zákone č. 244/2002 Z. z. a okrem toho za stavu, ak za určitých okolností je možné dosiahnuť nápravu aj procesným postupom exekučného súdu, a to odmietnutím vykonať rozhodcovský rozsudok. Oprávnený v odvolaní poukázal aj na vlastný výber judikatúry Európskeho súdneho dvora k zásade zachovania právnej sily veci rozhodnutej a k pasivite spotrebiteľa pri podávaní opravného prostriedku proti rozhodcovskému rozsudku. Slovenský právny poriadok neumožňuje v štádiu exekučného konania skúmať, či právoplatný a vykonateľný rozsudok súdu alebo rozsudok rozhodcovského orgánu je inak vecne správny. Rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného súdom a iný v prípade ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného rozhodcovským súdom by znamenal porušenie zásady rovnocennosti, ktorú vo svojich rozhodnutiach zdôrazňuje Európsky súdny dvor. Z právnej úpravy inštitútu zastavenia exekúcie obsiahnutej v zákone o rozhodcovskom konaní, v ktorej je upravený inštitút zrušenia rozhodcovského rozsudku na základe žaloby, z dôvodov a po splnení podmienok uvedených v zákone o rozhodcovskom konaní, vyplýva, že ak by vnútroštátne exekučné súdy mohli vecne preskúmavať právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok, uvedený právny inštitút by strácal zmysel. Z ustanovenia § 35 zákona o rozhodcovskom konaní vyplýva, že všeobecný

súd nie je koncepčne postavený nad rozhodcovský súd. Oprávnený poukázal na to, že exekučný súd je oprávnený skúmať len to, či rozhodnutie vydal orgán s právomocou na jeho vydanie a či je rozhodnutie vykonateľné z materiálnej a formálnej stránky. Materiálna vykonateľnosť môže byť prelomená len výnimočne, a to na základe špeciálnej právnej úpravy. Zákon o rozhodcovskom konaní explicitné obmedzenie účinkov materiálnej právoplatnosti neupravuje, preto zaväzuje všetky orgány. Exekučný súd vo fáze exekučného konania pred vydaním poverenia skúma podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z uvedeného ustanovenia nevyplýva povinnosť exekučného súdu vecne skúmať rozhodcovský rozsudok a ani právny základ pre vydanie uvedených listín. Cieľom ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní nie je uskutočniť vecný prieskum rozhodnutej veci, ale iba to, či je samotné plnenie v súlade s právom. Zmyslom uvedeného ustanovenia je chrániť povinného pred mocenským prinútením k určitému plneniu, ktoré je zakázané verejným právom, ak by povaha judikovanej povinnosti bola v rozpore s právnym poriadkom (napr. pred výrokom rozsudku, ktorý by ukladal účastníkovi povinnosť spáchať trestný čin). Oprávnený opätovne poukázal na dielo JUDr. Jaroslava Krajča, podľa ktorého dôvodom na zastavenie exekúcie (alebo neudelenie poverenia na jej vykonanie) môžu byť iba skutočnosti uvedené v ustanoveniach § 45 zákona o rozhodcovskom konaní - z pohľadu spotrebiteľských vecí prichádza preto do úvahy iba dôvod spočívajúci v naplnení ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní. Tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie ak je v rozpore s dobrými mravmi (iba) plnenie, a nie iba to, že samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku. Oprávnený v odvolaní vyjadril nesúhlas s ustálenou súdnou praxou založenou podľa odvolateľa na rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/245/2010 z 30.11.2011, podľa ktorej rozhodcovská doložka uzatvorená odkazom hlavnej zmluvy na Všeobecné obchodné podmienky, ktoré neboli osobitne podpísané, nespĺňa podmienky platného uzatvorenia podľa zákona o rozhodcovskom konaní (§ 4), pričom tento nesúhlas odôvodnil odkazom na právne názory JUDr. Juraja Gyarfasa publikované na právnickom internetovom fóre Lexforum.sk. Oprávnený záverom zastal právny názor, že rozhodcovská doložka nie je neprijateľná zmluvná podmienka v spotrebiteľskej zmluve a je právne súladná.

7. Oprávnený v odvolacom návrhu navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že udelí poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie alebo zruší napadnuté rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V prípade, ak odvolací súd potvrdí napadnuté uznesenie, oprávnený navrhol, aby v rozhodnutí pripustil tri dovolacie otázky, ktorých presné znenie uviedol v rámci odvolacieho návrhu v odvolaní, keďže má za to, že ide o vec zásadného právneho významu. Prvá z navrhovaných dovolacích otázok sa v podstate týkala toho, či je možné posudzovať rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách uzatvorených do 31.12.2007 na základe ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka; druhá toho, či je možné pod ustanovením § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka rozumieť stav, ktorý umožňuje spotrebiteľovi dosiahnuť nápravu prípadného nesprávneho rozhodcovského rozsudku procesnými prostriedkami uvedenými v zákone o rozhodcovskom konaní; a tretia toho, či je dodržaná písomná forma rozhodcovskej doložky, ak bola dojednaná v hlavnej zmluve odkazom na všeobecné obchodné podmienky, ktoré neboli osobitne podpísané.

8. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej len „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal, v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), a zistil, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne, a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Rozhodol tak bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a contrario.

9. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že exekučné konanie sa začalo dňa 29.11.2012, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním, ktoré bolo súdu prvej inštancie ako exekučnému súdu doručené dňa 12.12.2012 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - rozhodcovského rozsudku č. k. II/2011-8347 z 03.10.2012. O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol súd prvej inštancie napadnutým uznesením.

10. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

12. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

13. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

14. Podľa § 381 CSP, odvolací súd nie je viazaný odvolacím návrhom.

15. Podľa § 243b ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) (ďalej len „Exekučný poriadok“), exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.

16. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.10.2013, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

17. Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) v znení účinnom do 30.06.2007 (t. j. v čase uzavretia zmluvy zo dňa 22.08.2005), spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

18. Podľa § 23a ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 30.06.2007, na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu,13d) sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu.

19. Poznámka pod čiarou 13d) zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 30.06.2007 odkazuje na § 52 až 60 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov.

20. Podľa § 53 ods. 1 veta prvá zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“) v znení účinnom od 01.04.2004, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

21. Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 a podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

22. Odvolací súd úvodom k procesnej stránke veci uvádza, že odvolanie je procesný úkon účastníka konania (odvolateľa) adresovaný súdu. Odvolateľ ním prejavuje vôľu vyvolať odvolacie konanie, v ktorom, ak sú splnené procesným predpisom stanovené podmienky, odvolací súd (alebo súd prvej inštancie v prípade splnenia podmienok využitia inštitútu autoremedúry) vykoná odvolací prieskum odvolaním napadnutého rozhodnutia a v ktorom odvolacom konaní odvolací súd (alebo súd prvej inštancie v prípade využitia inštitútu autoremedúry, ak sú na ňu splnené podmienky) o odvolaní rozhodne jedným z procesným predpisom stanovených spôsobov.

23. Oprávnený podal proti napadnutému uzneseniu odvolanie dňa 01.10.2013, a to osobne na súde prvej inštancie, ktorý procesný úkon vyvolal začatie odvolacieho konania. Odvolanie bolo teda podané za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“ alebo „OSP“). Z ustanovení § 470 ods. 1 a 2 vety prvej CSP je zrejmé,

že pokiaľ odvolanie bolo podané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, potom jeho účinky (spočívajúce vo vyvolaní odvolacieho konania) zostali zachované aj po nadobudnutí účinnosti nového procesnoprávneho kódexu - Civilného sporového poriadku, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2016. Teda, vychádzajúc z uvedeného, ak odvolanie bolo podané ešte pred 01.07.2016, podmienky jeho prípustnosti a dôvodnosti je nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom a účinnom v čase podania odvolania. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov Civilného sporového poriadku o spravodlivej ochrane porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane legitímnych očakávaní sporových strán o zachovaní kontinuity odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej právnej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj o potrebe ústavne konformného a eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

24. Z už uvedených dôvodov sa odvolacie konanie, začaté za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku podľa vtedy platnej a účinnej úpravy, pričom procesný účinok podaného odvolania spočívajúci vo vyvolaní odvolacieho konania zostal zachovaný (§ 470 ods. 2 veta prvá CSP), sa od 01.07.2016 spravuje úpravou odvolacieho konania obsiahnutou v Civilnom sporovom poriadku, a preto aj odvolací súd o podanom odvolaní rozhodoval podľa právnej úpravy stanovenej Civilným sporovým poriadkom.

25. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne a v rozsahu dostatočnom pre jeho preskúmanie odôvodnil. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa s podľa ustanovenia § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzuje primárne iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, a to bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

26. Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že aj na zmluvu uzavretú do 30.06.2007, ktorá nenapĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy tak, ako boli do 30.06.2007 definované v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, avšak napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 30.06.2007, sú primerane aplikovateľné aj všetky ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách obsiahnuté v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 30.06.2007, a to práve podľa § 23a ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa. V ustanovení § 23a ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 30.06.2007 je totiž zakotvený právny základ umožňujúci chrániť spotrebiteľa podľa úpravy spotrebiteľských zmlúv obsiahnutej v Občianskom zákonníku aj vtedy, ak zmluva nenapĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy tak, ako boli do 30.06.2007 stanovené v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu je napr. právna úprava inštitútu zákazu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, obsiahnutá primárne v § 53 Občianskeho zákonníka, plne aplikovateľná aj na tie zmluvy uzavreté do 30.06.2007, ktoré sú spotrebiteľskými zmluvami práve podľa § 23a ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 30.06.2007.

27. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia podľa § 387 ods. 2 CSP a za účelom vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami oprávneného uvedenými v odvolaní ďalej uvádza, že spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v § 52 Občianskeho zákonníka (predtým do 30.06.2007 aj v § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a od 01.07.2007 do 31.10.2008 aj v § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa) ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny. Medzi účastníkmi konania v prejednávanej veci sa jedná (ako je to zdôvodnené v nasledujúcich bodoch) práve o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva.

28. Z predloženej zmluvy o splátkovom úvere č. 0212070537, uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného (Slovenská sporiteľňa, a. s.) a povinným dňa 22.08.2005 (ďalej len „zmluva o úvere“) totiž vyplýva, že právny predchodca oprávneného vystupuje ako veriteľ, pričom medzi predmety jeho činnosti

patrí aj poskytovanie úverov, teda právny predchodca oprávneného pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a považuje sa za dodávateľa. Zo zmluvy je taktiež preukázané, že povinný uzatváral zmluvu ako fyzická osoba s uvedením rodného čísla a dátumu narodenia, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti a považuje sa teda za spotrebiteľa podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 30.06.2007 a § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008).

29. Taktiež je potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že v tomto prípade bola zmluva o úvere vopred pripravená oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako formulárovú, adhéznu. Preto na právny vzťah medzi účastníkmi konania je nutné aplikovať aj príslušné spotrebiteľské právne normy (okrem iného osobitne ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách), ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzkovo-právneho vzťahu bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod.

30. V dôsledku vyššie uvedeného právny vzťah medzi oprávneným a povinným, založený zmluvou o úvere, uzavretou medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 22.08.2005, je právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy a teda na tento právny vzťah je treba aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Tieto ustanovenia je však treba aplikovať aj na právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, vznikli na základe spotrebiteľskej zmluvy alebo so spotrebiteľskou zmluvou inak súvisia, ktorým právnym úkonom je v prejednávanej veci aj rozhodcovská zmluva uzavretá vo forme rozhodcovskej doložky, inkorporovaná do Všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere (rozhodcovská doložka je inkorporovaná do článku 18.). Normy spotrebiteľského práva je nutné vždy použiť na celý režim právneho vzťahu, ktorý, ak bol založený spotrebiteľskou zmluvou, zachováva si tento spotrebiteľský charakter počas celej doby trvania jeho existencie (teda aj ak došlo k zmenám v obsahu právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou alebo k zmenám subjektov uvedeného právneho vzťahu). Na uvedenom teda nemení nič ani skutočnosť, ak v priebehu právneho vzťahu dôjde napr. k postúpeniu pohľadávky, a to aj viacnásobnému, tak, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci, keďže aj v prípade postúpenia pohľadávky dodávateľom v súvislosti s plnením spotrebiteľskej zmluvy je spotrebiteľ naďalej spotrebiteľom a postupník dodávateľom (keďže prvý postupník len vstúpil do právneho postavenia prvého postupcu, ktorý bol dodávateľom pri vzniku záväzkovo-právneho vzťahu a súčasťou ktorého právneho, do ktorého postupník vstúpil bol práve aj právny status dodávateľa; ďalší postupník tiež už len vstúpil do právneho postavenia predchádzajúceho postupcu, ktorého súčasťou bol aj právny status dodávateľa).

31. Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa vzťahujú práve na taký druh zmlúv, pri ktorých spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa, pričom zákon v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a rozlišuje, či boli individuálne dojednané alebo nie. Je teda dôležité, či spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred uzavretím zmluvy ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V tomto smere sa zabezpečuje ochrana najmä tým zmluvám, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú vopred a pri ktorých spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah.

32. Odvolací súd ďalej poukazuje na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V zmysle tohto ustanovenia exekučný súd posudzuje súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Ak by exekučný súd nesúlad so zákonom zistil už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, musí žiadosť súdneho exekútora zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). V prípade, ak by exekučný súd tento dôvod zistil neskôr, t. j. až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, musí exekúciu následne zastaviť. Odvolací súd poukazujúc na ustanovenie § 57 ods. 1 a 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku konštatuje, že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí existenciu niektorého z dôvodov na zastavenie exekúcie. Súd tak v priebehu celého konania ex offo skúma splnenie predpokladov na vedenie exekúcie, preto súd prvej inštancie je oprávnený a aj povinný v prípade zistenia niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, následne exekúciu zastaviť, pričom tak môže uskutočniť na návrh ako aj bez návrhu. Odvolací súd zdôrazňuje poukaz na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III.ÚS 372/2011-18

zo dňa 13.09.2011 súvisiaceho s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že: „všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať“. Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej“.

33. Uvedené závery sú v súlade aj s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2011 sp. zn. 3Cdo 146/2011, v ktorom je uvedené, že „pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný“.

34. Odvolací súd z exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku sp. zn. II/2011-8347 z 03.10.2012, založeného v súdnom spise na č. l. 6, zistil, že rozhodcovský súd v ňom konštatuje, že svoju právomoc odvodil od rozhodcovskej doložky.

35. Odvolací súd ďalej z obsahu spisu zistil, že podkladom na vydanie exekučného titulu bola práve zmluva o úvere uzatvorená medzi spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a. s., ako právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 22.08.2005, na základe ktorej právny predchodca oprávneného poskytol povinnému finančné prostriedky a v ktorej súčasti - Všeobecných obchodných podmienkach (čl. 18) bola inkorporovaná rozhodcovská doložka.

36. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku správne preskúmal nielen žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul, ale aj zmluvu o úvere č. 0212070537 zo dňa 22.08.2005. Exekučný súd je totiž v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať okrem iného aj to, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne a či je rozhodcovské rozhodnutie (rozsudok) vykonateľné. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná. Uvedený postup exekučného súdu nie je v tomto prípade posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeruje k "zrušeniu" tohto rozhodnutia. Skúmaním platnosti rozhodcovskej zmluvy súd prvého stupňa len realizuje svoje oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a okrem iného či je aj vykonateľný (a to nielen po formálnej, ale aj po materiálnej stránke).

37. Podľa názoru odvolacieho súdu neprijateľnou podmienkou majúcou za následok jej neplatnosť podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v čase uzavretia zmluvy o úvere, tak ako to správne ustálil aj súd prvej inštancie v napadnutom uznesení, je aj samotná rozhodcovská doložka (bod 18. Všeobecných obchodných podmienok), ktorá akákoľvek, bez ohľadu na jej formu a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná. Takáto rozhodcovská doložka je preto podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007, teda v čase jej uzatvorenia, neplatná. V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľovi bolo zároveň týmto postupom odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky), pričom táto podmienka nebola individuálne dojednaná a je súčasťou zmluvných podmienok oprávneného (Všeobecných obchodných podmienok), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Povinný ako spotrebiteľ celkom zjavne nemal reálnu možnosť obsah rozhodcovskej doložky nijakým spôsobom ovplyvniť, mohol zmluvu s jej súčasťou - Všeobecnými obchodnými podmienkami iba ako celok prijať alebo ako celok odmietnuť.

38. K rozhodcovskej zmluve má najbližšie ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, ktoré bolo do Občianskeho zákonníka včlenené novelou účinnou od 01.01.2008 (avšak ani na zmluvy uzavreté pred týmto dátumom súdu nič nebráni aplikovať na nekalú rozhodcovskú zmluvu ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Práve v znení tohto ustanovenia sa nachádza článok 3 smernice Rady č. 93/13/EHS, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku SR novelizačným zákonom č. 150/2004 Z. z. a ktorý priamo upravuje základné predpoklady na posudzovanie zmluvných podmienok. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a zároveň spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi neprijateľnými podmienkami uvedenými jednak v prílohe k tejto Smernici alebo vo výpočte v § 53 (v ods. 3 do 31.12.2007 a od 01.01.2008 v ods. 4) Občianskeho zákonníka.

39. Odvolací súd v zmysle vyššie uvedeného dospel taktiež k záveru, že rozhodcovská zmluva (uzavretá vo forme rozhodcovskej doložky) je neplatná, pričom bol toho názoru, že rozhodcovskú zmluvu, uzavretú vo forme rozhodcovskej doložky, je potrebné posúdiť ako absolútne neplatnú zmluvu nielen pre rozpor so zákonom podľa § 39 v spojení s § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase jej uzavretia, ale aj pre to, že sa prieči dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka). V zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Odvolací súd má za to, že rozhodcovská zmluva celkom zjavne svojím obsahom a účelom sa prieči dobrým mravom. Rozpor s dobrými mravmi videl najmä v tom, že táto zmluva nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy a ani jej súčastí - Všeobecných obchodných podmienok, v ktorých bola inkorporovaná rozhodcovská zmluva vo forme rozhodcovskej doložky, ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní (obzvlášť časti Všeobecných obchodných podmienok) vylúčiť. Keďže spotrebiteľ nemal možnosť tento výber (výber rozhodcovského súdu) ovplyvniť, bol pre oprávneným vybraný rozhodcovský súd, predtlačený do Všeobecných obchodných podmienok, ktoré boli súčasťou formulárovej zmluvy o úvere, ktorú predložil na podpis povinnému, zdrojom príjmov, a preto bola namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne, čo sa jednoznačne prejavilo aj v nedostatočnej ochrane spotrebiteľa (povinného) v rozhodcovskom konaní, keď mu práve rozhodcovský súd, ktorý ani nemal právomoc vec rozhodnúť, uložil povinnosť plniť plnenia oprávnenému. Rozpor s dobrými mravmi videl odvolací súd aj v okamihu, kedy došlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy vo forme rozhodcovskej doložky, keďže v čase podpisu zmluvy o úvere (ktorej súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky, v ktorých čl. 18 bola inkorporovaná rozhodcovská doložka) ešte žiadna pohľadávka neexistovala a spotrebiteľ sa zameriaval výlučne na získanie finančných prostriedkov.

40. Preto celý postup od rozhodcovskej doložky až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia práv oprávneného, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej zmluvy považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku už v štádiu rozhodovania exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže súdny exekútor žiadal vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú zmluvu) ani nemal byť vydaný, pretože rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Súd prvej inštancie preto správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako celok.

41. Záverom odvolací súd k odvolaciemu návrhu oprávneného, ktorého súčasťou bolo aby v prípade potvrdzujúceho rozhodnutia odvolací súd pripustil dovolanie v odvolaní oprávneným vymedzených troch

otázkach ako otázkach zásadného právneho významu uvádza, že odvolací súd nie je viazaný odvolacím návrhom (§ 381 CSP). Odvolací súd môže v odvolacom konaní rozhodnúť tak, že odvolanie odmietne (§ 386 CSP) alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí (§ 387 CSP), zmení (§ 388 CSP) alebo zruší (§ 389 CSP). Pre odvolací súd tak nie je relevantné akú formu rozhodnutia o odvolaní navrhuje odvolateľ, ale len to, aké pochybenia zistí v rozsahu odvolacích dôvodov alebo skutočností, na ktoré je povinný prihliadnuť ex offo (§ 380 ods. 2 CSP).

42. Občiansky súdny poriadok umožňoval odvolaciemu súdu v uznesení, ktorým potvrdzoval odvolaním napadnuté uznesenie, aby vyslovil, že je proti nemu dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ OSP). Nová procesnoprávna úprava odvolacieho a dovolacieho konania, ktorá je predmetom Civilného sporového poriadku upúšťa od možnosti odvolacieho súdu založiť prípustnosť dovolania v prípade konformity výrokov, t. j. pri potvrdzujúcom výroku.

43. Keďže odvolací súd bol povinný o odvolaní rozhodnúť už podľa úpravy obsiahnutej v Civilnom sporovom poriadku (s výnimkou posudzovania prípustnosti a dôvodnosti podaného odvolania, ktoré posudzoval podľa právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku - bod 23. až 24. odôvodnenia) a táto v znení účinnom v čase rozhodovania odvolacieho súdu už neumožňuje odvolaciemu súdu svojim vlastným rozhodnutím založiť prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, odvolací súd nevyhovel a vzhľadom na neviazanosť odvolacím návrhom ani nerozhodoval samostatným výrokom o tej časti odvolacieho návrhu oprávneného, v ktorej navrhoval pripustenie dovolania proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu v ním troch vymedzených otázkach zásadného právneho významu. Pre úplnosť odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že proti žiadnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v exekučnej veci po 01.04.2017 (teda ani tomuto) nie je dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora ex lege prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.04.2017 - k tomu aj ustálená súdna prax - napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - ďalej len „NS SR“ - sp. zn. 5ECdo/17/2017 z 24.01.2018, sp. zn. 5ECdo/2/2018 z 27.03.2018, sp. zn. 3ECdo/16/2017, sp. zn. 6ECdo/26/2017 a nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky - ďalej len „ÚS SR“ - č. k. III.ÚS 177/2018-9 z 02.05.2018, č. k. III.ÚS 276/2018-15 zo 17.07.2018).

44. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešnému povinnému síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, a to v plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že povinnému žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

45. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

46. Rozhodnutie odvolacieho súdu prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu dovolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017 v spojení s absenciou prechodných ustanovení Exekučného poriadku k ustanoveniam účinným od 1. apríla 2017 vo vzťahu k opravným konaniam).