Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

SI-7C/20/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Skalica sudkyňou JUDr. Vladimírou Slobodovou v právnej veci žalobcu: G.. U. Š., A.. XX.X.XXXX, W. X. XX, M., zast. advokátkou JUDr. Alenou Arbetovou, AK so sídlom Námestie sv. Martina 3A, Holíč proti žalovanému: X. Q., A.. XX.X.XXXX, W. X. XXXX/X, X., o zaplatenie 300 eur s príslušenstvom takto

rozhodol:

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 300 eur s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 500 eur od 1.1.2010 do 22.2.2018, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 300 eur od 23.2.2018 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšku súd žalobu zamieta.

Súd priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania 100 %.

O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou domáhal uložiť povinnosť žalovanému zaplatiť mu 300 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 500 eur „za každý deň“ od 1.1.2010 do 22.2.2018, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 300 eur od 23.2.2018 do zaplatenia z titulu nesplatenej pôžičky a trovy konania. 2. Žalobca odôvodnil žalobu tým, že poskytol žalovanému pôžičku 500 eur dňa 29.9.2009, kedy sumu žalovaný aj v hotovosti prevzal. Pôžičku poskytol do 31.12.2009 a podľa žalobcu žalovaný písomne uznal dňa 29.9.2009 dlh čo do dôvodu a výšky. Uplatnenie v konaní len sumy 300 eur žalobca odôvodnil tým, že žalovaný mu sumu 200 eur uhradil dňa 22.2.2018. Žalobca na podanej žalobe trval. 3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil tvrdiac, že celú požičanú sumu 500 eur žalobcovi uhradil, vzniesol námietku premlčania a ním uvádzané písomné uznanie dlhu označil za absolútne neplatné v zmysle § 39 OZ. 4. Súd vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, písomnými vyjadreniami strán, dohodou o poskytnutí pôžičky a uznaní dlhu, predžalobnými výzvami na žalovaného, príjmovým pokladničným dokladom z 22.2.2018 na 200 eur, ako i ostatným obsahom spisu a zistil tento skutkový stav veci: 5. Žalobca ako veriteľ uzavrela s žalovanými ako dlžníkom zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bolo poskytnutie sumy 500 eur. Zhodným tvrdením strán sporu mal súd preukázané, že žalovaný reálne prevzal v hotovosti sumu 500 eur. 6. Z obsahu Dohody o poskytnutí pôžičky a uznania dlhu z 29.9.2009 (ďalej len „dohoda“) vyplýva, že ju uzavreli žalobca v pozícii veriteľa a žalovaný ako dlžníka. V tento deň sa zišli za účelom poskytnutia a vysporiadania finančnej pôžičky. Žalobca poskytol žalovanému pôžičku 500 eur , ktorú žalovaný osobne prevzal. V ďalšom odseku dohody je uvedené, že dlžník „tento dlh uznáva“ a zaväzuje sa „tento dlh“ v sume 500 eur splatiť veriteľovi „do 31. decembra 2009.“ V rámci dohody so zmluvné strany dohodli, že pre prípad omeškania dlžníka môže veriteľ uplatňovať zmluvnú pokutu 0,5% z dlžnej sumy za každý deň omeškania a úrok z dlžnej sumy vo výške bežného úroku, dlžník sa zaviazal ich uhradiť. 7. Žalobca písomne vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy a to v prvej výzve na zaplatenie sumy 500 eur do 10.12.2017, pritom predmetnú výzvu žalovaný prevzal (podľa doručenky) dňa 23.12.2017. Žalobca zaslal žalovanému druhú písomnú výzvu na zaplatenie sumy 300 eur do 25.8.2018, ktorú výzvu žalovaný preukázateľne prevzal (podľa doručenky) dňa 22.8.2018. V druhej výzve je uvedené, že žalovaný uhradil v februári 2018 sumu 200 eur. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o úhrade 200 eur z pôžičky zo strany žalovaného predložil súdu príjmový pokladničný doklad z 22.2.2018. V predmetnom doklade je uvedené, že od osoby žalovaného bola prijatá suma 200 eur na účel: splátka časti dlhu. Žalovaný poprel, že by predmetný doklad podpísal. 8. Žalovaný potvrdil, že mu žalobca poskytol pôžičku 500 eur, ktorú sa zaviazal zaplatiť do 31.12.2009. Žalovaný ako dôvod čerpania pôžičky u žalobcu uviedol, že chcel pomôcť jedného chlapcovi a v tom momente on nemal finančné prostriedky, aj keď bol zamestnaný, pracoval na kriminálke. Žalovaný však nemá žiadny doklad, že požičané peniaze od žalobcu poskytol niekomu inému. Podľa tvrdenia žalovaného žalobcu poznal tak, že objasňoval u žalobcu nejaké rozkrádačky a poznal aj jeho rodinu. Podľa vyjadrenia žalovaného vrátil celú poskytnutú sumu 500 eur do 2 (3) týždňov od poskytnutia a preto nič žalobcovi nedlží, avšak doklad o splatení celej pôžičky v roku 2009 nemá. Podľa slov žalovaného bol prítomný pri odovzdávaní celej pôžičky H. X., ktorého žiadal vypočuť ako svedka s prísľubom zabezpečenia jeho prítomnosti na pojednávaní. Žalovaný ďalej vo vyjadrení uviedol, že napriek úhrade celej pôžičky 500 eur dal žalobcovi po 9 rokoch ( konkrétne začiatkom roku 2018) ešte navyše 200 eur, lebo ho začal žalobca otravovať, že mal výdaje na advokátku (cca v roku 2017 mu posielala pre výzvy na zaplatenie). K ním podpísanému uznaniu dlhu uviedol žalovaný, že si nie je vedomý podpisovania uznania dlhu a pokiaľ aj k podpisu došlo, označil uznanie dlhu za absolútne neplatné v zmysle § 39 OZ. Neplatnosť uznania dlhu odôvodnil tým, že nie je možné uzatvoriť dohodu o uznaní dlhu v ten istý deň ako zmluvu o pôžičke ( odkázal na rozhodnutie KS Banská Bystrica sp. zn. 2CoE/95/2013). Reagoval aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 32 Odo 1178/2006, na ktoré sa odvolával žalobca vyhodnotiac ho za nepoužiteľný pre tento ich občianskoprávny vzťah. V poslednom rade vzniesol žalovaný námietku premlčania z dôvodu, že splatnosť pôžičky bola do 31.12.2009 a trojročná premlčacia lehota uplynula 31.12.2012. 9. Žalobca reagujúc na vyjadrenia žalovaného dal súdu do pozornosti, že rozhodnutie KS Banská Bystrica sp. zn. 2CoE/95/2013 ( na ktoré sa žalovaný odvoláva) uvádza opačný názor, než ho prezentuje žalovaný. Nesúhlasí s tým, že by bol jeho nárok premlčaný a vyjadrenie žalovaného hodnotí len za účelovú snahu vyhnúť sa vráteniu dlhu. Poukázal na fakt, že žalovaný svoje tvrdenie o vrátení celej pôžičky ničím nepreukázal. Osobu H. X. A. a pri odovzdávaní sumy 200 eur dňa 22. 2.2018 okrem neho a žalovaného nik iný prítomný nebol. Podľa žalobcu opakovane po roku 2009 pri stretnutí s žalovaným mu pripomínal nesplatenú pôžičku a nikdy mu nepovedal, že by bola pôžička splatená. Opakovane potvrdil, že žalovaný mu priniesol len 200 eur v februári 2018 s prísľubom, že zvyšok prinesie v krátkej dobe. 10. Podľa § 489 Občianskeho zákonníka, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone. 11. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. 12. Podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky. 13. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka , neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 14. Podľa § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka, ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty. 15. Podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. 16. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, prvá veta dlžník ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. 17. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

18. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 19. Predmetom konania je zaplatenie 300 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 500 eur „za každý deň“ od 1.1.2010 do 22.2.2018 a zo sumy 300 eur od 23.2.2018 do zaplatenia z titulu zmluvy o pôžičke. 20. Z vykonaného dokazovania a zisteného stavu veci súd vyvodil záver, že žaloba bola podaná dôvodne, nedôvodná bola len v minimálnom rozsahu. Súd mal objektívne preukázané, že medzi stranami sporu bola písomne uzatvorená dňa 29.9.2009 zmluva o pôžičke a žalobca žalovanému reálne odovzdal v tento deň pôžičku vo výške 500 eur. Žalovaný ako účel pôžičky uviedol finančnú pomoc pre známeho, ale súdu nepreukázal, že by reálne niekomu peniaze požičal. 21. Súd sa ako s predbežnými otázkami najprv vyporiadal s tvrdením žalovaného, že jeho uznanie dlhu je neplatné v zmysle § 39 OZ a s jeho námietkou premlčania. Vo všeobecnosti je uznanie dlhu samostatným zabezpečovacím inštitútom a zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku existencie dlhu v dobe uznania. Samotným uznaním dlhu sa zakladá právna domnienka, že dlh v dobe jeho uznania existoval, ktorá je vyvrátiteľná dôkazom opaku. Súd zastáva názor, že uznať možno tak dlh splatný, ako aj ešte nesplatný dlh. Podstatné je, aby samotné uznanie dlhu dlžníkom malo okrem všeobecnej náležitosti, hlavne adresnosti veriteľovi aj splnené obligatórne náležitosti potrebné pre jeho platnosť: písomnú formu, vyjadrenie prísľubu dlžníka zaplatiť dlh, uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšku. 22. Z obsahového a gramatického výkladu písomnej dohody o poskytnutí pôžičky a uznania dlhu z 29.9.2009 (ďalej „dohody“) vyplýva, že v deň podpísania dohody zmluvnými stranami žalobca poskytol žalovanému pôžičku 500 eur a žalovaný predmetnú sumu prevzal. Žalovaný nepoprel svoj popis na predmetnej dohode, preto ho súd nepovažoval za sporný. V začiatočnej časti dohody pojednávajúcej o výške pôžičky sa neuvádza doba splatnosti dlhu. Následne je v ďalšom texte dohody uvedený jednostranný prejav vôle žalovaného vo forme uznania dlhu vo výške 500 eur a čo dôvody odvolajúc sa na vyššie špecifikovanú dohodu ( o poskytnutí pôžičky). Pri uznaní dlhu sa žalovaný zaviazal (prisľúbil) splatiť dlh 500 eur do 31.12.2009. Z týchto skutočností si súd uzavrel, že ako prvé bola žalovanému poskytnutá pôžička 500 eur a v momente jej poskytovania nemali zmluvné strany dohodnutý deň splatnosti. Následne v ďalšom momente ( časovom úseku v rámci toho istého dňa), v ďalšom texte písomnej dohody žalovaný dlh uznal a pri tomto ďalšom úkone sa zaviazal splatiť dlh do 31.12.2009. Súd dospel k záveru, že uznanie dlhu má splnené všetky vyššie uvedené obligatórne náležitosti ( je písomná, žalovaný dal prísľub splatiť do 31.12.2009, uznal dlh čo do dôvodu a výšky) a preto je platným uznanie dlhu. Toto platné uznanie dlhu žalovaným spôsobilo prerušenie plynutia premlčacej doby ( praescriptio interrumpitur) takým spôsobom, že začala plynúť nová premlčacia doba a to 10 ročná v zmysle § 110 ods. 1 OZ so začiatkom dňa 1.1.2010, kedy nastal prvý deň po uplynutí lehoty na plnenie. Žalobca doručil žalobu na súd dňa 16.10.2018, preto si súd ustálil, že nárok žalobcu premlčaným nie je. 23. V konaní mal súd ďalej preukázané, že žalobca zaslal žalovanému dve výzvy na plnenie, prvú výzvu na zaplatenie 500 eur žalovaný prevzal dňa 23.12.2017 a druhú výzvu na zaplatenie 300 eur žalovaný prevzal dňa 22.8.2018. Nebolo sporné, že žalovaný zaplatil žalobcovi sumu 200 eur vo februári 2018, t.j. po doručení mu prvej výzvy na úhradu dlžnej sumy. Žalovaný popieral, že by žalobcovi podpísal príjmový pokladničný doklad na 200 eur, avšak nakoľko nebolo sporným, že reálne sumu 200 eur žalobcovi uhradil, nebolo prioritou súdu zaoberať sa pravosťou podpisov na predmetnom doklade. Žalobca tvrdil, že žalovaný mu uhradil 200 eur dňa 22.2.2018 a keďže žalovaný tento dátum nerozporoval, súd si ustáli dátum 22.2.2018 ako dátum, kedy došlo k úhrade tejto sumy. 24. Sporným medzi stranami sporu ostal účel úhrady vyššie uvádzanej sumy 200 eur a tvrdenie žalovaného, že okrem sumy 200 eur on splatil celý dlh (500 eur) do 2 či 3 týždňov od prevzatia pôžičky v roku 2009. Žalobca kvalifikuje úhradu 200 eur ako čiastočné splatenie pôžičky. Žalovaný svoje tvrdenie o celkovom splatení pôžičky vo výške 500 eur ešte v roku 2009 ničím nepreukázal a preto súd hodnotí toto jeho tvrdenie s absenciou podporného dôkazu za neúčinnú obranu. Súd neuveril tvrdeniu žalovaného, že by skoro po 9 rokoch ( konkrétne začiatkom roku 2018) navyše zaplatil žalobcovi sumu 200 eur , pokiaľ ( ako tvrdí) celú pôžičku vrátil v roku 2009 . Súd k tomuto záveru dospel aj na základe týchto myšlienkových postupov: Žalovaný platbu 200 eur odôvodňuje len tým, že žalobca ho pri opätovných stretnutiach vyzýval zaplatiť, spomínal mu vzniknuté náklady na advokáta v roku 2017. Logicky súdu z toho vyplýva, že pokiaľ by žalovaný skutočne celú pôžičku vrátil v roku 2009, žalobca by nemal mať aké náklady na advokáta v roku 2017 a tým pádom by nemal žalovaný dôvod platiť „ďalších“ 200 eur. Súd podporne prihliadal i na fakt, že žalovaný v minulosti pracoval na polícii, poznal svoje práva a teda i zákonné možnosti bránenia sa, ak by žalobca žiadal zaplatenie sumy neoprávnene. Súd dokonca upovedomil žalovaného, že akceptuje jeho žiadosť o výsluch ním navrhnutého svedka H. X.E. a má si zabezpečiť jeho účasť, avšak žalovaný prítomnosť svedka nezabezpečil a na pojednávaní ďalej už na jeho výsluchu netrval. Na základe týchto záverom potom súd dospel k názoru, že suma 200 eur zaplatená žalovaným predstavuje časť pôžičky. 25. Na základe vykonaného dokazovania, vyjadrení sporových strán a po porovnaní ich vzájomných tvrdení súd dospel k záveru, že žalovaný doposiaľ zaplatil žalobcovi z pôžičky len sumu 200 eur dňa 22.2.2018 a zvyšnú sumu pôžičky 300 eur neuhradil, preto uložil žalovanému povinnosť uhradiť predmetnú sumu žalobcovi. Súd vychádzal z záväzku žalovaného vrátiť pôžičku do 31.12.2009. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno vo svojom tvrdení vrátenia sumy 500 eur do tohto dátumu, preto sa žalovaný podľa názoru súdu dostal do omeškania od 1.1.2010. Vzhľadom na omeškanie žalovaného sa žalobca oprávnene domáha aj úroku z omeškania, ktorý mu súd aj priznal vo výške 8 % ročne (nie v ním uplatnenej sume 9 %) a to zo sumy 500 eur od 1.1.2010 do 22.2.2018 (kedy došlo k úhrade 200 eur) a od 23.2.2018 zo zvyšnej nevrátenej pôžičky 300 eur. 26. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. Zamietnutie spočíva : 1) v časti prevyšujúcej úrok z omeškania nad 8% z dôvodu, že v čase splatnosti pôžičky bol úrok z omeškania pri občianskoprávnych vzťahoch uzatvorených v roku 2009 vo výške 8 % a nie 9%. ; 2) v časti, v ktorej žalobca žiadal okrem priznania ročného úroku z omeškania zároveň aj úroku z omeškania „za každý deň“, pričom z obsahu žaloby je zrejmé, že ide len o chybu v písaní. 27. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

28. Podľa § 262 ods. 1,2 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

29. Podľa § 263 ods. 1 C.s.p., ak bola v konaní úspešná strana zastúpená advokátom, súd uvedie v uznesení o výške náhrady trov konania ako prijímateľa náhrady trov konania advokáta.

30. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd vychádzal z § 255 ods. 1 C.s.p., § 262 ods. 1 C.s.p. Nakoľko bol žalobca neúspešný v minimálnom rozsahu, bol plne úspešný v časti samotnej istiny ako aj úrokov z omeškania 8% ročne, súd mu priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu 100 %. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne o výške náhrady trov konania.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Exekúciu vykoná exekútor, ktorého na vykonanie exekúcie poverí súd (§ 55 zák. č. 233/1995 Z. z. v spojení s § 48 zák. č. 233/1995 Z. z.).