Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_3Cob-27-2018.pdf
PDF · 143.69 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/27/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu JUDr. Gabriely Varhalíkovej a JUDr. Drahomíry Brixiovej v spore žalobcu: WEBCOM, a.s., IČO: 258 208 26, so sídlom U Plynárny 1002/97, Praha, Česká republika, zastúpeného JUDr. Soňou Illner Pajerovou, advokátkou, Dlouhá č. 16, Praha, Česká republika, proti žalovanému: Tempus-Bavaria s.r.o., IČO: 36 183 393, so sídlom Železiarenská č. 49, Košice, zastúpeného JUDr. Martinom Morochovičom, advokátom, Hviezdoslavova č. 7, Košice, o zaplatenie 7.550,00 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 38Cb/94/2012 - 268 zo dňa 3.11.2017 takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. a II.
II. M e n í rozsudok vo výroku IV. tak, že žalobca je povinný nahradiť trovy konania žalovanému v rozsahu 62,44%.
III. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 7.550,00 eur istiny (výrok I.); zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania z dlžnej sumy 7.550,00 eur nasledovne: vo výške 8% ročne od 15.1.2010 do 30.6.2010, vo výške 7,75% ročne od 1.7.2010 do 30.6.2012, vo výške 7,5% ročne od 1.7.2012 do 31.12.2012 a vo výške 7,05% ročne od 1.1.2013 do zaplatenia (výrok II.); žalobu ohľadom úroku z omeškania v prevyšujúcej časti zamietol (výrok III.) a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť trovy konania žalovaného v rozsahu 61,44% (výrok IV.); to všetko je žalovaný povinný zaplatiť v lehote 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku (výrok V.).
2. Rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie zistením, že žalobca sa žalobou podanou na súde dňa 18.6.2012 domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 40.200,- eur s úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 15.1.2010 do 30.6.2010 vo výške 8% ročne a vo výške 7,75% ročne od 1.7.2010 do zaplatenia, čo odôvodnil tým, že so žalovaným dňa 14.5.2009 uzavrel Implementačnú zmluvu, podľa ktorej žalovanému implementoval programové vybavenie, pričom žalovaný mu za to neuhradil dohodnutú odmenu.
3. Konštatoval súd prvej inštancie, že uznesením sp.zn. 38Cb/94/2012 zo dňa 5.9.2013 konanie v časti nad zaplatenie sumy 7.550,- eur s prísl. konanie zastavil pre späťvzatie žaloby žalobcom podaním zo dňa 2.10.2012, čo žalobca odôvodnil skutočnosťou, že čiastka vo výške 32.650,- eur bola žalovaným uhradená v dňoch 30.6.2010 a 10.9.2010.
4. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú, pričom svoje stanovisko odôvodnil právom na zadržanie tejto časti odmeny žalobcu až do okamihu, kým nebudú odstránené vady, ktoré sa pri používaní príslušného žalobcom nainštalovaného programu vyskytujú.
5. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na prostriedky procesného útoku žalobcu (Zmluvu o vykonaní služieb implementácie zo dňa 25.11.2009; faktúru č. 38011736 zo dňa 15.1.2010, splatnú 15.1.2010 a vystavenú na sumu 40.200,- eur ; akceptačné protokoly; Zápis zo schôdzky dňa 18.4.2011; Všeobecné obchodné podmienky a list žalobcu adresovaný žalovanému zo dňa 25.3.2011) ako aj na prostriedky procesného útoku žalovaného (výpisy z peňažného účtu žalovaného ; list adresovaný žalobcovi zo dňa 16.3.2011; Zápis zo schôdzky dňa 18.4.2011; Všeobecné obchodné podmienky a list žalobcu adresovaný žalovanému zo dňa 25.3.2011; Reklamácie na heldplesk; výpoveď svedka Ing. R. G.; záznamy o školení zamestnancov žalovaného a elektronickú komunikáciu strán sporu).
6. S odkazom na čl. 3 bod 1 (Voľba rozhodného práva) Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rímsky dohovor), v zmysle ktorého „Zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť“ súd prvej inštancie zdôraznil, že strany sporu sa v bode 6.3 Zmluvy o vykonaní služieb implementácie dohodli, že právne vzťahy vyplývajúce z tejto zmluvy sa budú riadiť právnymi predpismi Českej republiky, preto z uvedeného dôvodu súd na predmet sporu aplikoval český právny poriadok, t.j. Obchodní zákonník (ďalej uvádzaný ako Obchodný zákonník) a s ním súvisiace predpisy.
7. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 536, § 560 ods. 1, § 562 ods.2, § 564, § 439 ods. 4, § 439 ods. 1 Obchodného zákonníka a uzavrel, vychádzajúc zo stanovísk strán sporu a obsahu Zmluvy o vykonaní služieb implementácie zo dňa 25.11.2009, že medzi žalobcom a žalovaným vznikla tzv. nepomenovaná zmluva, ktorej uzavretie je možné podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, pričom obsahovo má táto zmluva najbližšie k zmluve o dielo podľa § 536 Obchodného zákonníka. Súd obdobne vychádzajúc zo stanovísk strán ako aj z faktúry žalobcu zistil, že plnením žalobcu podľa tejto zmluvy v prospech žalovaného vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie dohodnutej odmeny vo výške 40.200,- eur (respektíve takýto nárok je opodstatnený, pokiaľ by toto plnenie nemalo vady). Mal tiež za nesporné, že žalovaný z tejto odmeny uhradil žalobcovi čiastku vo výške 32.650,- eur, a teda vyššie uvedené skutočnosti považoval súd prvej inštancie za nesporné.
8. Súd prvej inštancie mal za to, že sporným a podstatným pre rozhodnutie vo veci samej bolo zistenie, či žalobcom poskytnuté plnenie malo vady, či boli reklamované včas a ak áno, tak akej hodnote zľavy by tieto vady zodpovedali (§ 439 ods. 1 a § 562 ods. 2 Obchodného zákonníka). Iba na základe ozrejmení týchto skutočností bolo možné uzavrieť, či si žalovaný oprávnene uplatnil svoj nárok na zadržanie nezaplatenia časti odmeny vo výške 7.550,- eur.
9. Konštatoval súd prvej inštancie, že z obsahu Zmluvy o vykonaní služieb implementácie uzavretej stranami sporu je zrejmé, čo bolo predmetom tejto zmluvy. Podľa tejto zmluvy mal žalobca povinnosť implementovať (uskutočniť, realizovať, naplniť) aplikačné programové vybavenie informačného systému
- programové vybavenie Microsoft Dynamics NAV - incadea.enigne (BMW version) v rozsahu funkčných blokov uvedených v Prílohe I. k zmluve. Podľa Prílohy č. 1 k zmluve mal žalobca povinnosť zaškoliť na príslušný program pracovníkov žalovaného, nastaviť mu databázu založenú na pripravených šablónach, zabezpečiť šablóny na prevedenie pôvodných dát žalovaného do nového systému, poskytnúť tzv. Handhold (podpora a konzultácie počas prvých dní užívania programu) a poskytnúť „tréning“ s cieľom oživiť znalosti užívateľov získaných pri školení.
10. Vychádzajúc z obsahu žalobcom predložených akceptačných protokolov súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca všetky svoje povinnosti podľa zmluvy splnil. Túto skutočnosť napokon žalovaný ani nerozporoval. Žalovaný na svoju obranu namietal existenciu vád poskytnutého plnenia. Z obsahu reklamácií v tzv. Heldpleskoch predložených žalovaným a tiež z výpovede svedka O.. R. G., je zrejmé, že problémy vznikali a údajne aj existujú v súvislosti s fungovaním zabudovaného softvéru a to konkrétne v jeho dvoch položkách účtovanie dovýbav a rozpracovaná výroba.
11. Na základe skutočností uvedených v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie (jeho ods. 17 a 18) dospel súd k záveru, že žalobcom poskytnuté plnenie podľa uzavretej zmluvy nemalo vady namietané žalovaným. Tento záver vyvodil zo zistenia, že namietané vady sú vadami samotného programového vybavenia, pričom žalobca za tieto nezodpovedá, nakoľko nie ja autorom tohto softvéru. Žalobca nesie zodpovednosť iba za implementáciu tohto programu u žalovaného, čo riadne vykonal.
12. Pokiaľ by aj žalobca skutočne poskytol vadné plnenie, tak súd tiež z opatrnosti konštatoval, že žalovaný nezvládol dostatočne svoje dôkazné bremeno o hodnote ním tvrdených vád, t.j. nepreukázal právo na zadržanie práve sumy vo výške 7.550,- eur z odmeny. Vyjadrenie svedka Ing. R. G. a ani tvrdenie žalovaného v tomto smere nepovažoval súd za dostatočný dôkaz o hodnote vád.
13. Na základe vyššie uvedených skutočností súd konštatoval, že žalobca má právo na zaplatenie uplatnenej pohľadávky 7.550,- eur titulom doplatku dohodnutej odmeny.
14. Súd prvej inštancie citujúc § 340 Obchodného zákonníka, v ktorom je upravený čas plnenia záväzku, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, zmysle ktorého „Je-li dlužník v prodlení se splněním peněžitého závazku nebo jeho části a není smluvena sazba úroků z prodlení, je dlužník povinen platit z nezaplacené částky úroky z prodlení určené ve smlouvě, jinak určené předpisy práva občanského,“ § 517 ods. 1 Občanského zákonníka (platný v Českej republike, ďalej len ako Občiansky zákonník), v zmysle ktorého „Jde-li o prodlení s plněním peněžitého dluhu, má věřitel právo požadovat od dlužníka vedle plnění úroky z prodlení, není-li podle tohoto zákona povinen platit poplatek z prodlení; výši úroků z prodlení a poplatku z prodlení stanoví prováděcí předpis.“ a § 1 Nariadenia vlády ČR č. 142/1994 Sb. v zmysle ktorého „Výše úroků z prodlení odpovídá ročně výši repo sazby stanovené Českou národní bankou, zvýšené o sedm procentních bodů. V každém kalendářním pololetí, v němž trvá prodlení dlužníka, je výše úroků z prodlení závislá na výši repo sazby stanovené Českou národní bankou a platné pro první den příslušného kalendářního pololetí“ konštatoval, že repo sadzba Českej národnej banky bola stanovená pre prvé dni príslušných kalendárnych polrokov nasledovne: dňa 1.1.2010 úrok vo výške 1%, dňa 1.7.2010 úrok vo výške 0,75%, dňa 1.1.2011 úrok vo výške 0,75%, dňa 1.7.2011 úrok vo výške 0,75%, dňa 1.1.2012 úrok vo výške 0,75%, dňa 1.7.2012 úrok vo výške 0,5%, dňa 1.1.2013 úrok vo výške 0,05% a obdobne je to až do 1.7.2017, čo súd prvej inštancie zistil z evidencie Českej národnej banky.
15. Vzhľadom k tomu, že žalovaný sa so splnením svojej povinnosti zaplatiť dohodnutú odmenu dostal do omeškania (podľa dohody strán sporu v uzavretej zmluve po uplynutí splatnosti faktúry žalobcu), súd prvej inštancie priznal žalobcovi s odkazom na § 369 Obchodného zákonníka úrok z omeškania vo výške a za obdobie špecifikované vo výroku II. tohto rozsudku a keďže žalobca si čo do výšky uplatneného úroku z omeškania uplatnil nárok vo väčšom rozsahu ako mu patrí, súd žalobu čiastočne ohľadom úroku z omeškania zamietol.
16. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 v spojení s § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že žalovanému voči žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu podľa pomeru jeho úspechu. Keďže žalobca bol úspešný v 19,28% z predmetu sporu, pričom úspech žalovaného bol 80,72% (pomer úspechu žalovaného teda predstavuje rozdiel 80,72% - 19,28%), procesné zavinenie žalobcu (späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie 32.650,- eur), na základe ktorého došlo k čiastočnému zastaveniu konania, súd zohľadnil v rámci procesného úspechu žalovaného v konaní s tým, že o konkrétnej výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením poverený súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
17. Zároveň súd prvej inštancie uviedol, že ďalšie dokazovanie nebolo vykonané z dôvodu, že ho žiadny z účastníkov konania nenavrhol a tiež z dôvodu, že súd považoval zistený skutkový stav veci za dostatočný na vydanie tohto rozsudku.
18. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, čo do výroku o trovách konania a rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním aj žalovaný, čo do výroku, ktorým súd žalobe vyhovel a zároveň namietal aj nesprávnosť výpočtu pomeru úspechu a neúspechu strán sporu v napadnutom rozhodnutí.
19. Žalobca v podanom odvolaní namietal závery súdu prvej inštancie, pokiaľ v časti náhrady trov konania postupoval v zmysle ust. § 255 v spojení s ust. § 256 CSP, teda podľa pomeru úspechu. Odvolanie odôvodnil dôvodmi uvedenými v ust. § 365 ods. 1 písm.d/ a h/ CSP. V odvolaní uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 18.6.2012 sa domáhal zaplatenia sumy 40.200,00 eur s príslušenstvom, pričom písomným podaním dňa 2.10.2012 vzal žalobu čiastočne späť vo výške 32.650,00 eur, nakoľko včas zistil administratívnu chybu na svojej strane. Zároveň žiadal, aby súd rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť sumu 7.550,00 eur spolu s príslušenstvom. Podľa názoru odvolateľa ide o prípad, kedy bolo žalobe celkom vyhovené v plnom rozsahu v prospech žalobcu meritórnym rozhodnutím súdu a náhrada trov konania nemôže byť pomerne rozdelená medzi žalobné strany. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej. Uviedol, že v konaní súd vyhovel žalobnému petitu až na nepatrné zamietnutie žaloby v časti presahujúceho úrok. Zásada zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) má vyjadrovať spravodlivú mieru znášať trovy konania v prípade úspechu alebo neúspechu tej ktorej sporovej strany tak, aby tento zohľadňoval spravodlivú účasť na výsledku v spore tej ktorej sporovej strany. Ďalej uviedol, že konanie bolo začaté z dôvodov na strane žalovaného tým, že neplnil svoj záväzok, čo je zjavne preukázané, žaloba bola podaná dôvodne. Rozhodnutie súdu vo veci samej bolo vydané po úvahe súdu a po vysporiadaní sa so všetkými doloženými dôkazmi, v zmysle odôvodnenia súdu právne posúdenie a rozhodnutie vo veci nebolo spôsobené procesným útokom a úkonmi žalovaného. Dôkazy doložené žalovaným neboli vyhodnotené v prospech žalovaného a nemali vplyv na meritórne posúdenie a rozhodnutie. Žalovaný teda nebol vôbec úspešný a podľa princípu spravodlivosti mu ani nepatrí náhrada trov. V nadväznosti na to citoval čl. 3 ods. 1 CSP a uviedol, že rovnako je potrebné s ohľadom na čl. 2 CSP a zásadu spravodlivosti v ňom obsiahnutú, prihliadnuť na to, že k čiastočnému späťvzatiu došlo zo strany žalobcu z vlastnej iniciatívy a už 19.9.2012 (datovanie podania), pričom len samotná plná moc právneho zástupcu žalovaného je datovaná neskôr a odpor žalovaného je datovaný až 26.9.2017. Rovnako tak nie menej dôležitým faktorom je, že žaloba nebola v tejto časti zamietnutá, teda že žalobca sa nedomáhal niečoho, čo mu nepatrí a súd nerozhodol tak, že by nárok žalobcu nepriznal. V neposlednom rade aj celé dokazovanie sa viedlo iba ohľadom už zníženej pohľadávky, absolútne sa netýkalo časti, ktorá bola vzatá späť. Administratívna chyba, ktorú si žalobca uvedomil aj napravil, nemôže byť dôvodom na nespravodlivé rozhodnutie a v prospech žalovaného, ktorý v spore úspešný nebol a ani jeden z jeho argumentov nebol súdom akceptovaný. Uviedol tiež, že nemožno ponechať bez povšimnutia správanie žalovaného, jeho snahu o prieťahy v konaní, nedodržiavanie súdom stanovených termínov, ako aj snahu o zbytočné odročovanie pojednávania, preto v rámci dodržania zásady spravodlivosti by mal súd zohľadniť aj tieto fakty. Z uvedeného mal za to, že s prihliadnutím na záujem žalobcu na spravodlivom rozhodnutí a jeho aktívnu procesnú účasť je potrebné vyvodiť záver, že žalobca bol úspešný v plnom rozsahu. V nadväznosti na to poukázal aj na uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 5.9.2013, ktorým zastavil konanie v časti istiny vo výške 32.650,00 eur, keď k späťvzatiu žaloby došlo skôr, ako sa začalo pojednávanie, z dôvodu ktorého súd stanovisko odporcu k späťvzatiu nezisťoval. Citujúc ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka uviedol, že zamietnutie žaloby ohľadom úroku z omeškania v prevyšujúcej časti nepovažuje za rozhodnutie vo veci samej, a preto toto nemožno považovať za úspech žalovaného v spore. Záverom odvolania poukázal na zmätočnosť odôvodnenia v časti náhrady trov konania, keď súd najprv uviedol, že úspech žalobcu v spore je 61,44 % a zároveň v tej istej vete uviedol, že žalobca bol úspešný v 19,28 %. S poukazom na vyššie uvedené žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti výpovede a trvania pracovného pomeru žalobcu u žalovaného (zrejme uvedené sa netýka predmetu sporu, poznámka odvolacieho súdu) podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalovaný je povinný nahradiť trovy konania žalobcu v rozsahu 100%. Zároveň žiadal uložiť povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%.
20. Žalovaný v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazujúc na odôvodnenie napadnutého rozsudku uviedol, že ak súd zastával názor, že žalobca nenesie zodpovednosť za vady programu, iba za jeho implementáciu je nepochopiteľné, že celé súdne konanie prebiehalo viac ako 5 rokov a na jednotlivých pojednávaniach dochádzalo k vykonávaniu dôkazov, ktoré boli spojené s preukazovaním vád diela, že žalobca žalovaným uplatňované jednotlivé vady riešil a aj z uvedeného je zrejmé, že žalovaným uplatňované vady sa týkali nielen samotného programu ale aj vykonaných prác implementácie, ktorý uskutočnil žalobca. Tvrdenia žalovaného (zrejme žalobcu pozn. odvolacieho súdu), že nemohol systém meniť, nakoľko to nedovoľoval jeho výrobca, v konaní ostali nepreukázané, žalobca nedoložil žiaden dôkaz, ktorý by predmetné tvrdenie preukázal. Svedok, ktorý bol v konaní vypočutý - R. G. vo svojej výpovedi uviedol „že žalobca mal systém naparametrovať tak, aby fungoval“. Ďalej uviedol, že žalovaný nebol v zmluvnom vzťahu s iným subjektom a aj z uvedeného si nemôže uplatniť práva zo zodpovednosti za vady u tretieho subjektu, naopak vzťah ohľadom dodania programu a jeho implementácie mal so žalobcom. V prípade, že program ako tvrdí žalobca bol vyrobený tretím subjektom, musí si regresný nárok uplatniť voči tretiemu subjektu priamo žalobca, ale nie žalovaný, nakoľko na to nemá žiadny právny titul. Z pohľadu žalovaného ide o zbavovanie sa zodpovednosti žalobcu za vady vykonaného diela, nakoľko žalovaný bol v zmluvnom vzťahu so žalobcom a nie je mu zrejmé, ako si možno uplatniť nárok na zľavu z ceny diela voči subjektu, s ktorým nie je v zmluvnom vzťahu, na čo však súd ani žalobca nereagovali. Poukázal na to, že rozhodnutie súdu nie je náležite odôvodnené, nakoľko súd v odôvodnení rozhodnutia nedáva odpovede na právne a skutkové relevantné otázky a tým, že žalobca nezodpovedá za vady, z uvedeného dôvodu žalobu zamieta. V nadväznosti na to poukázal na meniacu sa argumentáciu žalobcu, keď tvrdil, že žalovaný si písomne uplatnil reklamačné nároky až 16.3.2011, teda viac ako rok po prevzatí diela (podanie z 23.1.2013), následne od tejto upustil, keďžalovaný poukázal na rad reklamácii zadávaných cez helpdesk a tiež ktorou reagoval na list Advokátskej kancelárii Šimková & Partneri, s.r.o. z 12.7.2010, alebo keď tvrdil, že veľká časť požiadaviek po opravách bola spôsobená neznalosťou užívateľov, ako aj odmietnutím zúčastniť sa predpísaných školení, čo bolo vyvrátené podaním z 19.9.2017 o absolvovaní predpísaných školení. K tvrdeniu žalobcu, že nešlo o reklamácie v pravom zmysle, ale len čiastkové nefunkčnosti celého komplexného systému uviedol, že žalobca potvrdil, že vady systému existovali, aj keď žalovaný nikdy netvrdil, že bol nefunkčný systém ako celok, čo v konečnom dôsledku potvrdil aj R. G.. Ak by bol nefunkčný systém ako celok, žalovaný by si nezadržiaval sumu 7.550,00 eur. Žalovanému nie je zrejmý rozdiel medzi vadami diela a čiastkovými nefunkčnosťami systému ako to definuje žalobca. Opakovane poukázal aj na e-mail p. H. E. z 23.3.2011 a mal za to, že štatutárny orgán žalobcu akceptoval vady vykonaného diela, ako aj zádržné, pričom k vyriešeniu podstatných vád diela nedošlo. Nestotožnil sa s dôvodmi napadnutého rozhodnutia v bode 20. rozsudku, že žalovaný neuniesol svoje dôkazné bremeno ohľadne vád a poukázal na to, že na začiatku pojednávania je súd povinný uviesť aj svoje predbežné právne posúdenie veci. Na jednotlivých pojednávaniach súd svoj právny názor neuviedol, na pojednávaní konanom dňa 3.11.2017 tak urobil až na výzvu žalovaného, kde súd oznámil svoj právny názor na vec, že žalobca zodpovedá iba za implementáciu a tá bola vykonaná bez vád. Po vyslovení právneho názoru súdom a po piatich rokoch konania a preukazovania vád vykonaného diela, predkladať ďalšie návrhy na vykonanie dôkazov týkajúcich sa preukázania výšky uplatnenej zľavy uviedol, že by bolo nehospodárne a z uvedeného dôvodu ďalšie návrhy na vykonanie dôkazov neboli nevrhnuté. Preto mal za to, že žalovaný v konaní dostatočne uniesol dôkazné bremeno ohľadne skutočností, že vady diela existovali, nakoľko aj samotný žalobca v jednotlivých prípadoch pristupoval k riešeniu a odstraňovaniu, skutočnosť "čiastkových nefunkčností systému" potvrdil aj žalobca aj samotný štatutár žalobcu. Žalovaný sa nestotožnil ani s odôvodnením rozsudku v časti trov konania a poukázal na nesprávny výpočet pomeru úspechu a neúspechu žalobcu a žalovaného, keď uviedol, že pôvodne podal žalobca žalobu na sumu 40.200,00 eur a bol úspešný v sume 7.550,00 eur, tzn. vo výške 18,78%, a nie vo výške 19,28% ako nesprávne uviedol súd prvej inštancie. Na druhej strane žalovaný bol úspešný v sume 32.650,00 eur, tzn. vo výške 81,22% a nie 80,72% , čo predstavuje pomerný úspech žalovaného 62,44% a nie 61,44%. S poukazom na vyššie uvedené navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.
21. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdiť ako vecne správny a vo výroku o trovách konania navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žalovaný je povinný nahradiť trovy konania žalobcu v rozsahu 100% tak, ako to uviedol už v podanom odvolaní. Uviedol, že absurdne vyznieva argument žalovaného, že celé súdne konanie prebiehalo 5 rokov a vykonávali sa dôkazy, ktoré neboli potrebné. V tejto súvislosti poukázal na to, že jednak dĺžka konania, odročené pojednávania a v neposlednom rade aj spôsob a predmet dokazovania boli podriadené návrhom žalovaného a jeho snahe o prieťahy v konaní, nedodržiavanie súdom stanovených termínov, ako aj snahu o zbytočné odročovanie pojednávania. „Riešenie vád uplatňovaných žalovaným" bolo iba reakciou na jeho „reklamácie", ktoré však nespĺňali zákonné náležitosti reklamácie. Išlo o odstraňovanie čiastkových nefunkčností systému, ktoré nemali vplyv na fungovanie systému ako celku, čo nepochybne vyplynulo z výpovede svedka ako aj z tvrdení žalobcu, teda že išlo o odstraňovanie „kozmetických vád", ktoré sa vždy a všade pri nasadzovaní informačného systému vyskytnú a súvisia aj s neznalosťou a neskúsenosťou osôb používajúcich program. Žalobca tak drobné závady odstraňoval, avšak nešlo o závady neumožňujúce používať program ako celok a nešlo o reklamácie v právnom zmysle, k čomu sa žalobca vyjadril počas konania, a preto v detailoch odkázal na svoje písomné a ústne prednesy. Námietku žalovaného, že „žalobca nemohol systém meniť, nakoľko to nedovoľoval výrobca [a toto] ostalo v konaní nepreukázané" považoval žalobca za nesprávnu a účelovú. V tejto súvislosti opakovane poukázal na korešpondenciu medzi žalobcom a žalovaným a zároveň uviedol, že okrem toho negatívna skutočnosť (teda že sa niečo nedá urobiť) sa preukázať nedá. Naopak, žalovaný pri využití procesnej obrany podľa § 151 ods. 2 CSP nepreukázal opak, teda že takáto možnosť existovala. K argumentu žalovaného, že si zodpovednosti za vady nemohol uplatniť u iného subjektu ako u žalobcu, považoval za nedôvodné predovšetkým z dôvodov, že: 1/žalovaný nikdy počas konania a ani pred ním nevykonal uplatnenie vád v zmysle Obchodného zákonníka, čo žalobca opakovane zdôraznil v konaní. Žalovaný neuplatnil, nekvantifikoval a nereklamoval vady spôsobom ako to vyžaduje zákon a neurobil voľbu spôsobu ako si reklamácie žiada vybaviť. To znamená, že nepovedal nikdy vo svojej komunikácii, že si napr. uplatňuje zľavu z ceny dodaného systému v určitej výške a neurobil ani formálny úkon zápočtu, pričom podľa žalobca prekvapivo v odvolaní tvrdí, že si „uplatnil nárok z vád"; 2/ program ako taký nemal vady a bol funkčný, čo potvrdil aj sám svedok p. G.. Išlo o počítačový program vyvinutý treťou osobou, ktorý má svoje možnosti a obmedzenia. Ak predstava (a prípadne aj potreby) žalovaného bola odlišná od možností počítačového programu, mal si zvoliť iný program. Žalobca nemôže niesť zodpovednosť za to, že program nebol úplne nekonfigurovateľný na požiadavky žalovaného. Požiadavku žalovaného možno prirovnať k požiadavke zákazníka, ktorý od dodávateľa svojho osobného počítača požaduje, aby program Word mal aj funkciu antivírusového programu, program Word však takéto možnosti nemá. K námietke žalovaného o nedostatočnom odôvodnení rozsudku uviedol, že rozsudok (až do jeho napadnutej časti žalobcom) považuje za správny a dostatočne odôvodnený. Žalobca neakceptoval tvrdenie žalovaného, že by sa v argumentácii počas konania odkláňal, ako to uvádza vo svojom odvolaní, naďalej zastával názor, že žalovaný nevykonal reklamáciu v zmysle zákona, ním použitý argument, že sa zamestnanci žalovaného zúčastnili školení ešte neznamená, že predmet školenia aj pochopili a pri používaní programu nerobili chyby. K „vadám systému" odkázal na písm. b) tohto vyjadrenia a ďalej uviedol, že e-mail štatutára žalobcu p. E. v žiadnom prípade nemožno vykladať ako „akceptáciu" zádržného za vady diela. V tejto súvislosti opakovane odkázal na svoje predchádzajúce písomné a ústne prednesy a písm. b) tohto vyjadrenia. K tvrdeniu žalovaného, že súd má povinnosť na začiatku pojednávania uviesť právne posúdenie veci podľa žalobcu vyznieva účelovo a zavádzajúco. Súd postupoval presne podľa ust. § 181 ods. 2 CSP a už na prvom pojednávaní (14.2.2017) uviedol predbežné právne posúdenie prípadu, pričom sa jasne vyjadril, že ak z dokazovania nevyplynú iné skutočnosti, je naklonený žalobe vyhovieť. Okrem toho, nič neprikazuje súdu vyjadriť predbežný právny názor na vec „na začiatku pojednávania", ako to uvádza žalovaný. Práve zásada kontradiktórnosti a zásada zodpovednosti strany za výsledok sporu zakotvená v CSP ponecháva stranám slobodnú voľbu kedy a aké dôkazy navrhnú vykonať. Je preto čisto zodpovednosťou žalovaného, že zvolil také prostriedky procesnej obrany a v takom čase, aké zvolil. Pokiaľ ide o trovy konania, pridržiaval sa v tomto smere svojho odvolania, na ktoré odkázal.
22. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zdôraznil, že konanie sa začalo žalobou doručenou sudu dňa 18.6.2012, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 40.200,00 eur, čo v konečnom dôsledku je nesporné a súd vydal na predmetnú sumu dňa 6.9.2012 aj platobný rozkaz. Tvrdenie žalobcu, že k čiastočnému späťvzatiu žaloby došlo z vlastnej iniciatívy žalobcu, považoval za zavádzajúce. V tejto súvislosti uviedol, že po vydaní platobného rozkazu prevzal právny zástupca žalovaného plnomocenstvo na zastupovanie vo veci dňa 20.9.2012 a odpor voči platobnému rozkazu bol súdu doručený dňa 27.9.2012. Po podaní odporu právny zástupca žalovaného e-mailom zo dňa 28.9.2012 oboznámil právneho zástupcu žalobcu, že bol podaný odpor a aby zvážil čiastočné späťvzatie žaloby. Predmetný e-mail bol zaslaný iba z dôvodu, aby súd nevyruboval súdny poplatok zo sumy 40.200,00 eur, ale zo sumy po čiastočnom späťvzatí. Uviedol, že žalobca zrejme nie je dostatočne oboznámený so súdnym spisom, nakoľko k späťvzatiu žaloby došlo podaním zo dňa 2.10.2012. Poukázal na to, že ak súd nevyhovie odvolaniu a žalobu nezamietne v celom rozsahu, môže byť podaná dôvodne iba čiastočne v sume 7.550,00 eur. Žalovaný pojmu "administratívna chyba" nerozumie a ust.§§ 255, 256 jasne definujú zodpovednosť sporovej strany za procesné zavinenie zastavenia konania. K argumentácia žalobcu, že "miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej" uviedol, že je neakceptovateľná, v takomto prípade, by žalobca vždy pred vyhlásením rozsudku zobral žalobu späť a nikdy by nemohol byť zodpovedný za procesné zastavenie konania a vždy by mal plný úspech vo veci.
23. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného aj žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Vec prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného, ako ani odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
24. Podľa § 470 ods. 1 a ods. 2 veta prvá CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.
25. Predmetné konanie sa začalo doručením žaloby súdu prvej inštancie ešte v roku 2012 za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol a odvolanie bolo podané v roku 2017, teda za účinnosti Civilného sporového poriadku, podľa ustanovení ktorého odvolací súd posudzoval správnosť postupu súdu prvej inštancie a dôvodnosť podaného odvolania.
26. Odvolaním nebol napadnutý výrok III. rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu ohľadom úroku z omeškania v prevyšujúcej časti zamietol, preto v tomto výroku nadobudol rozsudok právoplatnosť a nebol predmetom preskúmania odvolacím súdom.
27. Súd prvej inštancie v predmetnom spore zistil skutkový stav v potrebnom rozsahu, jasne, stručne a zrozumiteľne vysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal, ako vykonané dôkazy hodnotil, k akému záveru dospel a ako zistený skutkový stav právne posúdil. So závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a odkazuje na ne (§ 387 ods. 2 CSP). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom žalovaného a následne aj žalobcu, odvolací súd uvádza nasledovné:
28. Žalovaný odôvodnil odvolanie dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm.d/, f/ a h/ CSP, teda že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
29. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku z hľadiska žalovaným tvrdených odvolacích dôvodov, odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené, pretože súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver a rozsudok náležite odôvodnil. Správne, zákonné a presvedčivé sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a len dodáva, že ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Odvolacie námietky žalovaného teda nemali vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska zistených skutočností a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a nie sú spôsobilé preto privodiť zmenu napadnutého rozsudku.
30. Pokiaľ žalobca podal odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.d/ CSP, k tomuto odvolaciemu dôvodu odvolací súd uvádza, že inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je akékoľvek pochybenie v procesnom postupe súdu, ktoré nemožno podradiť pod ostatné odvolacie dôvody ale len za predpokladu, že mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci napr. porušenie poučovacej povinnosti súdu, vykonanie dôkazu nezákonným spôsobom a pod. Ide teda predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktorého dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.
31. Žalovaný v odvolaní tvrdí, že súd prvej inštancie na jednotlivých pojednávaniach svoj právny názor neuviedol a urobil tak až na výzvu žalovaného na pojednávaní konanom dňa 3.11.2017. Odvolací súd s poukazom už aj na vyššie uvedené považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetné konanie sa začalo v roku 2012 za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku a súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu postupoval v tom čase v súlade s platnou procesnou úpravou a to Občianskym súdnym poriadkom. Vzhľadom na to, že ustanovenie § 181 ods. 2 CSP bolo zavedené po zmene procesného predpisu (účinného od 1.7.2016) a v zmysle uvedeného ustanovenia ide o procesné úkony súdu, ktoré bezprostredne nadväzujú na prípravu pojednávania a túto svoju povinnosť súd realizuje na prvom pojednávaní, možno vyvodiť záver, že súd prvej inštancie postupoval aj následne vo veci v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku, čo nepochybne vyplýva z obsahu spisu a konkrétne aj zo Zápisnice o pojednávaní zo dňa 14.2.2017, keď po úkonoch podľa § 181 ods. 1 CSP, teda potom ako žalobca predniesol podstatný obsah žaloby a žalovaný sa vyjadril k prednesom žalobcu, súd postupoval podľa § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku, následne prerušil pojednávanie za účelom prípadného uzavretia dohody a keďže k dohode medzi stranami sporu nedošlo, pokračoval v prejednávaní veci. Pokiaľ dôjde po prejednaní veci k odročeniu pojednávania, na ďalšom pojednávaní súd stranám a ich zástupcom predbežné právne posúdenie neoznamuje a pokiaľ tak na výzvu žalovaného súd učinil aj na pojednávaní dňa 3.11.2017, vo veci nepochybil. Z uvedeného možno vyvodiť, že žalovaným tvrdený odvolací dôvod nie je daný.
32. Skutkovým zistením, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní (§ 365 ods. 1 písm.f / CSP) je výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli najavo alebo vtedy ak neprihliadne na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonanými dôkazmi alebo vyšli za konania najavo alebo vtedy, ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré vyšli v konaní najavo vyskytne logický rozpor. Skutkové zistenie nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak sa týka takých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci.
33. Odvolací súd zastáva názor, že ani tento odvolací dôvod nie je daný, pretože súd prvej inštancie vo veci na objasnenie vzťahov medzi stranami sporu vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, vykonanie iných dôkazov sporové strany nenavrhli, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 CSP, na základe týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a z týchto zistení vyvodil aj správny záver o tom, že žalobca nesie zodpovednosť iba za implementáciu tohto programu u žalovaného, čo riadne vykonal a čo žalovaný v konečnom dôsledku ani nerozporoval. Je potrebné prisvedčiť súdu prvej inštancie, vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, že problémy, ktoré vznikali a existujú sú vadami v súvislosti s fungovaním zabudovaného softvéru, teda vadami samotného programového vybavenia, za ktoré žalobca nezodpovedá, pretože nie je autorom tohto softvéru a ktoré si vybral sám žalovaný. O týchto skutočnostiach bol žalovaný v rámci písomnej komunikácie so žalobcom aj informovaný, čo žalovaný v priebehu konania nespochybnil. Rovnako je potrebné prisvedčiť súdu prvej inštancie, že pokiaľ by žalobca aj poskytol vadné plnenie, čo však v konaní preukázané nebolo, neuniesol žalovaný dôkazné bremeno ani o hodnote ním tvrdených vád, tak ako na to správne poukázal aj súd prvej inštancie, a teda nepreukázal právo na zadržanie sumy vo výške 7.550,00 eur a v tomto smere nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie. Súd prvej inštancie sa teda vyporiadal so všetkými dôkazmi, ktoré boli predložené ku dňu jeho rozhodnutia, tieto dôkazy vyhodnotil jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti a na týchto dôkazoch založil svoje skutkové zistenia a následne aj právne posúdenie veci.
34. Pokiaľ žalovaný v rámci podaného odvolania, okrem už vyššie uvedených odvolacích dôvodov vytýkal súdu prvej inštancie stručnosť odôvodnenia rozsudku a v dôsledku toho jeho nedostatočnosť a nepreskúmateľnosť, odvolací súd len dodáva, že z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že súd nemusí dať vo svojom rozhodnutí odpoveď na všetky sporné otázky, musí však zodpovedať všetky otázky podstatné pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie sa však v odôvodnení svojho rozhodnutia vyporiadal so všetkými pre správne rozhodnutie dôležitými skutočnosťami i námietkami strán sporu.
35. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strán sporu. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR iba skutočnosť, že odvolať sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie (napr. I. ÚS 188/06).
36. Odvolací súd s poukazom aj na vyššie uvedené len dodáva, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil v dostatočnom rozsahu (v zmysle zásad uvedených v ust. § 220 CSP) tak, aby bol pre strany sporu ale aj pre tretie osoby zrozumiteľný, a preto ani táto námietka žalovaného nie je dôvodná.
37. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.h/ CSP je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval, alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
38. Odvolací súd zastáva názor, že ani tento odvolací dôvod nie je naplnený, pretože súd prvej inštancie na správne zistený skutkový stav aplikoval správne právne normy a tieto aj správne vyložil a správne vychádzal predovšetkým aj zo stranami sporu uzavretej Zmluvy o vykonaní služieb implementácie z 25.11.2009, v ktorej si zmluvné strany jasne a určito dohodli predmet svojho záväzkového vzťahu a práva a povinnosti z neho vyplývajúce.
39. Z týchto dôvodov ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje napadnuté rozhodnutie, odvolací súd rozsudok v napadnutej časti (výrok I. a II.) podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil vrátane výroku o priznaných úrokoch z omeškania, o ktorom súd prvej inštancie rozhodol v súlade s platnou právnou úpravou.
40. V predmetnej veci podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie aj žalobca. Z obsahu jeho odvolania vyplýva, že odvolaním napadol výrok rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania. Zastával názor, že k čiastočnému späťvzatiu žaloby zo strany žalobcu došlo z jeho vlastnej iniciatívy v dôsledku administratívnej chyby žalobcu, ktorú si uvedomil a túto čiastočným späťvzatím žaloby napravil, v dôsledku čoho žaloba v tejto časti nebola zamietnutá t.j. v časti istiny vo výške 32.650,00 eur, ale konanie v tejto časti bolo zastavené. Keďže žalovaný s poukazom na vyššie uvedené nebol ani len sčasti úspešný, nepatrí mu ani náhrada trov konania, a preto mal súd vyvodiť záver, že žalobca bol úspešný v plnom rozsahu.
41. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci správne postupoval, ak posudzoval pomer úspechu a neúspechu strán sporu s odkazom na ust. § 255 a § 256 CSP, a preto odvolanie žalobcu, čo do výroku o trovách konania, nepovažoval za dôvodné.
42. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
43. V citovanom zákonnom ustanovení je premietnutá zásada úspechu v spore (zásada zodpovednosti za výsledok sporu), ktorá je charakteristická pre sporové konania a uplatní sa tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli. Pomer úspechu (miera úspechu) je základným meradlom pre nárok na náhradu trov. Ak mala strana plný úspech v spore prizná sa jej celá náhrada trov konania. Ak žiadna zo strán nemala v spore plný úspech má každá z nich úspech čiastočný, teda je sčasti úspešná a sčasti neúspešná. Ak mala strana úspech v spore len čiastočný, potom náhradu trov pomerne rozdelí. Aby čiastočný úspech založil nárok na čiastočnú náhradu trov konania, musí to byť prevažujúci úspech, teda aby po porovnaní procesnej úspešnosti oboch sporových strán zostala ešte suma opodstatňujúca záver o prevažujúcom úspechu jednej zo strán sporu. Na rozhodnutie súdu o priznaní náhrady trov konania má teda zásadný vplyv pomer úspechu konkrétnej sporovej strany voči protistrane. Pomerné rozdelenie trov je tak odrazom reálneho výsledku sporu a jednak predstavuje prevenciu, aby strany nežalovali viac, ako im podľa hmotného práva patrí. Pomer rozdelenia náhrady trov konania zodpovedá teda pomeru víťazstva strany vo veci samej zníženého o pomernú časť jej neúspechu, pričom pomer úspechu treba určiť vždy, ak má byť náhrada trov rozdelená, pričom sa určuje k celému predmetu konania.
44. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
45. Aj keď vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, táto je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia v prípade, že konanie bolo zastavené, náhrada trov konania zaťažuje tú stranu sporu, ktorá procesne zavinila zastavenie konania. Zavinenie konania je tu potrebné posudzovať z procesného hľadiska, nakoľko zásada zodpovednosti za zavinenie je v tomto prípade procesnoprávnym inštitútom. Konanie môže byť zastavené z rôznych procesných dôvodov, medzi ktoré patrí aj späťvzatie žaloby (celkom alebo sčasti). Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie sa uplatní pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené, ak už vznikol procesnoprávny vzťah medzi súdom a oboma stranami sporu a medzi stranami sporu navzájom. Pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania v spojení s ust. § 256 ods. 1 CSP je súd povinný skúmať, či niektorá zo strán sporu zavinila, že sa konanie muselo zastaviť.
46. Predmetom konania bol pôvodne nárok žalobcu proti žalovanému na zaplatenie sumy 40.200,00 eur s prísl. Je nesporné, že žaloba na uplatnenie tohto peňažného nároku bola podaná dňa 18.6.2012, teda za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, pričom išlo o žalobu, v ktorej žalobca navrhol vydať platný rozkaz, ktorý bol súdom prvej inštancie v zmysle uplatneného žalobného petitu vydaný dňa 6.9.2012, proti ktorému podal v zákonnej lehote odpor žalovaný a to podaním doručeným súdu dňa 27.9.2012. Je tiež nesporné, že k procesnému úkonu - k späťvzatiu žaloby nad sumu 7.750,00 eur s prísl. došlo podaním zo dňa 2.10.2012, ktoré bolo doručené súdu prvej inštancie dňa 3.10.2012, pričom dôvodom späťvzatia bola skutočnosť, že suma vo výške 32.650,00 eur bola dňa 30.6.2010 a 10.9.2010 žalovaným uhradená. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že žalobca nesporne zavinil v tejto časti zastavenie konania a dôsledkom je vznik trov protistrany. Pokiaľ teda dôvodnosť nároku žalobcu v tejto časti zanikla už v roku 2010 a napriek tomu podal žalobu v roku 2012 aj na zaplatenie sumy 32.650,00 eur s prísl., ide o zavinenie zo strany žalobcu a nie je možné pričítať to na ťarchu žalovaného, ktorý sa v konaní v podanom odpore bránil. Náhrada trov konania v takomto prípade zaťažuje tú stranu sporu, ktorá procesne zavinila zastavenie konania, teda žalobcu. Súd prvej inštancie preto správne postupoval, ak posudzoval pomer úspechu a neúspechu strán sporu s odkazom na vyššie uvedené citované zákonné ustanovenia, a preto odvolanie žalobcu v tejto časti odvolací súd nepovažoval za dôvodné.
47. Vzhľadom na to, že žalovaný namietal nesprávny percentuálny výpočet úspechu a neúspechu strán sporu, pričom z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že zo strany súdu došlo len k zrejmej nesprávnosti tohto výpočtu, odvolací súd túto zrejmú nesprávnosť napravil a v tejto časti v nadväznosti na to zmenil napadnutý rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že žalobca je povinný nahradiť trovy konania žalovaného v rozsahu 62,44% (pomerný úspech žalovaného predstavuje rozdiel medzi 81,22%
- 18,78%, pretože žalobca bol úspešný v 18,78% z predmetu sporu a úspech žalovaného bol 81,22%, keďže procesné zavinenie žalobcu - späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie 32.650,00 eur, na základe ktorého došlo k čiastočnému zastaveniu konania je potrebné zohľadniť v rámci procesného úspechu žalovaného v konaní).
48. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že stranám sporu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože tak žalobca ako ani žalovaný neboli v odvolacom konaní úspešní (zmenou výroku IV. napadnutého rozsudku odvolací súd len odstránil zrejmú nesprávnosť výpočtu zo strany súdu prvej inštancie).
49. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).