Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/151/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Silvia Hýbelová a členov: Mgr. Fedor Benka a Mgr. Katarína Arnouldová, v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION, a. s., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, IČO: 50 361 368, proti žalovanej: Y. F., nar. XX.X.XXXX, bytom S. XXX, S., o zaplatenie 6.564,33 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. 32Csp/173/2016-103 zo dňa 15. marca 2018, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e.

II. Žalovaná nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.273,42 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 2.315,- eur od 10.11.2016 do zaplatenia v mesačných splátkach po 300,-, a to vždy do 28. dňa v mesiaci až do úplného splatenia dlhu pod následkom straty výhody splátok v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky, pričom prvá splátka bude splatná 28. deň nasledujúceho mesiaca po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. žalovanej, ktorá má nárok na náhradu trov konania, náhradu trov konania nepriznal. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 517 ods. 2, § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 497, § 499 Obchodného zákonníka, § 2 písm. g), h), i), § 9 ods. 1, ods. 2 písm. i) až k), § 11 ods. 1 písm. a), b), § 19 ods. 1, 2, prílohy č. 2 bod 1 zákona č. 129/2010 Z.z., čl. 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., čl. 4 ods. 1, 2, čl. 17 § 148 ods. 1, ods. 2, § 232 ods. 3, 4, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Vecne ho odôvodnil tým, že medzi účastníkmi konania vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého žalobca poskytol žalovanej peňažné prostriedky, ktoré sa zaviazala žalovaná dohodnutým spôsobom vrátiť. Zmluvný vzťah účastníkov založený na základe predmetnej zmluvy o úvere spadá pod úpravu Zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka, pričom súd prvej inštancie nezistil žiadne okolnosti, ktoré by aplikáciu zákona o spotrebiteľských úveroch vylučovali a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zákon číslo 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca a žalovaná uzavreli úverovú zmluvu, ktorá má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 2 písm. d) ZoSÚ, na základe uzatvorenej úverovej zmluvy právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej spotrebiteľský úver vo výške 7.000,- eur a žalovaná sa zaviazala vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Nakoľko zmluva má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 a § 2 písm. d) ZoSÚ, musí obsahovať náležitosti ustanovené zákonom pre takéto zmluvy podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ. Pristupujúc ku skúmaniu jednotlivých obsahových náležitostí zmluvy, súd prvej inštancie zistil, že zmluva neobsahuje v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 písm. i) ZoSÚ riadne uvedenú ročnú percentuálnu mieru nákladov, keď tento údaj je uvedený spôsobom „19,99%“, avšak táto hodnota nebola určená správne. Správne mala byť uvedená hodnota 21,38 %. Súd prvej inštancie pre výpočet použil vzorec podľa prílohy č. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. uvedený v ods. 25 odôvodnenia. Súd prvej inštancie mal ďalej za to, že v zmluve je nesprávne uvedená aj celková suma nákladov spotrebiteľa, kde je uvedená suma 4.479,82 eur, pričom však prenásobením výšky splátok 165,77 eur x 72 mesiacov, dostaneme celkovú sumu 11.935,44 eur a teda celková suma nákladov po odpočítaní sumy poskytnutého úveru predstavuje sumu 4.935,44 eur. Súčasne súd prvej inštancie konštatoval, že absentuje v zmluve zákonná náležitosť, a to celková suma, ktorú je povinný spotrebiteľ zaplatiť žalobcovi, ktorá v zmluve nie je uvedená vôbec, t.j. chýba náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z.. Súd prvej inštancie konštatoval, že uvedená hodnota (vo výške 11.935,44 eur) mala byť uvedená v zmluve, čo zákon výslovne vyžaduje, čo sa však nestalo. Uvedený údaj slúži spotrebiteľovi pri informovaní sa o výhodnosti úveru a jeho primeranosti, lebo tento údaj mu má poskytnúť obraz, koľko v konečnom dôsledku zaplatí veriteľovi, pričom pokiaľ uvedená hodnota uvedená nebola, spotrebiteľ nemal adekvátne možnosti pre posúdenie úveru. Uvedené obsahové nedostatky zmluvy žalobcu majú za následok, že úver je potrebné v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 129/2010 Z.z. považovať za bezúročný a bez poplatkov, a teda súd prvej inštancie nemôže priznať tak dohodnuté úroky, ako ani žiadne poplatky z poskytnutého úveru, ale len čistú istinu po odpočítaní už realizovaných platieb. Z dôvodov uvedených vyššie súd prvej inštancie žalobe vyhovel len v časti nezaplateného skutočne poskytnutého úveru, t.j. v sume 7.000,- eur po odpočítaní zaplatených splátok vo výške 1.085,- eur do splatnosti a splátok vykonaných v priebehu konania vo výške 3.600,- eur, ktorých zaplatenie mal preukázané poštovými peňažnými poukazmi, a nepopretím skutkových tvrdení žalovanej žalobcom. Preto súd prvej inštancie vyhovel žalobe len čo do zaplatenia sumy 2.315,- eur ako rozdielu poskytnutého úveru a zaplatených splátok. Súd prvej inštancie ďalej vyhovel žalobcovi v časti požadovaného úroku z omeškania, a to v požadovanej výške 5,25 % odo dňa vzniku omeškania t.j. od 16.04.2014, t.j. od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti do zaplatenia pohľadávky. Úrok z omeškania vyčíslil na celkovú sumu 958,82 eur, pri jeho výpočte zohľadnil čiastočné úhrady žalovanej. Súd prvej inštancie teda žalobcovi priznal istinu 2.315,- eur, vyčíslené úroky z omeškania k 10.11.2016 v sume 799,74 eur, úroky z omeškania vyčíslené v sume 158,68 eur (počítané podľa čiastkových úhrad). Vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol, nakoľko úver je bezúročný a bez poplatkov, a teda žalobca nemá nárok na úroky ani poplatky z úveru. Súd prvej inštancie konštatoval, že navrhovaný zmier schváliť nemohol, nakoľko je zásadne v rozpore s hmotným právom, keďže značná časť dlhu žalovanej zanikla pred vydaním rozhodnutia splnením - v rozsahu sumy 3.600,- eur, pričom žalobca v tejto časti nevzal žalobu späť a naďalej na nej trval. Žalobca vôbec úhrady nereflektoval a v tejto časti nevzal žalobu späť. Súd prvej inštancie konštatoval, že späťvzatie v tejto časti bolo jeho povinnosťou, a keďže zotrval na žalobe súd prvej inštancie ju musel zamietnuť v tejto časti, nakoľko jeho nárok zanikol splnením. Súd prvej inštancie nemohol schváliť zmier, nakoľko ak by ho schválil, donútil by žalovanú uhradiť celú sumu 3.600,- eur ešte raz, nakoľko počas exekúcie sa neprihliada na skutočnosti, ktoré nastali pred vydaním exekučného titulu. Súd prvej inštancie mal za to, že kde sa žalobca domáhal schválenia zmieru na zaplatenie už zaniknutej pohľadávky, je v rozpore s dobrými mravmi, a teda absolútne neplatné konanie, ktorému súd prvej inštancie nemôže priznať právnu ochranu. Súd prvej inštancie umožnil žalovanej splniť dlh žalobcovi v splátkach po 300,- eur, vychádzajúc aj z predloženej dohody, ktorá podľa názoru súdu prvej inštancie reflektuje finančné možnosti žalovanej, pričom splátky boli umožnené pod následkom straty výhody splátok v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky. Súd prvej inštancie v súlade so zásadami uvedenými v čl. 17 CSP podľa čl. 4 ods. 2 rozhodol tak, že náhradu trov konania žalovanej, ktorá mala čistý úspech v spore 29,46%, nepriznal, nakoľko po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej by súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím mal rozhodnúť o výške trov, pričom z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že rozhodnutie bude znieť, žalobca je povinný zaplatiť žalovanej 0,- eur, keďže žalovanej v tomto konaní žiadne trovy nevznikli.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby podal odvolanie žalobca. Svoje odvolanie odôvodnil poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), h). V súvislosti s bodom 34. napadnutého rozhodnutia poukázal na rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 9. novembra 2016, sp.zn. C-42/15. Je zrejmé, že samotné číselné neuvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nemožno sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou zmluvy o úvere, nakoľko celková čiastka úveru je zo zmluvy jednoznačne identifikovateľná banálnym matematickým súčtom výšky poskytnutého úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, ktoré zmluva obsahuje. Žalobca zaslal súdu listinu s výpočtom RPMN ako aj predpis splátok, ktorý je vypočítaný podľa vzorca uvedeného v prílohe zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzorec výpočtu RPMN žalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi, do kalkulačky implementoval externý dodávateľ, ktorý garantuje správnosť výpočtu RPMN. V predmetnom výpočte je vidieť, že 72. splátka úveru bola len vo výške 157,35 Eur. Poukázal na § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Celková výška nákladov bola vo výške 11.497,85 Eur (71x157,50 + 157,35 = 11.339,85 - 6.860 (suma 7.000 Eur ponížená o poplatok za poskytnutie úveru vo výške 140 eur) = 4.479,85 Eur), nie 11.935,44 Eur, ako si to nesprávne ustálil súd. Na základe uvedeného je zrejmé, že celková výška nákladov ako aj hodnota RPMN bola vypočítaná správne, a preto súd nesprávne rozhodol, keď zmluvu o úvere z vyššie uvedeného dôvodu posúdil ako bezúročnú a bez poplatkov. Podľa právneho názoru žalobcu je predmetné rozhodnutie vo svojom odôvodnení nepreskúmateľné. Základom odôvodnenia súdneho rozhodnutia sú tie tvrdenia, ktorými súd podopiera svoj záver. Požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu sú požiadavky na argumentáciu v odôvodnení, pričom ide o také pravidlá argumentácie, ktoré musia byť dodržané v každom súdnom rozhodnutí. Mal za to, že nedostatočným odôvodnením súdneho rozhodnutia porušil súd práva žalobcu vychádzajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Poukázal na II.ÚS 117/07, III.ÚS 311/01, III.ÚS 107/07, IV.ÚS 14/07, III.ÚS 311/07, I. ÚS 265/05, I.ÚS 33/2012, III.ÚS 199/09, na nález Ústavného súdu ČR sp.zn. IV.ÚS 1551/08, na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/25/2007, na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.ÚS 114/08, na IV.ÚS 252/04, na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 85/06, na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 380/2013, na NS ČR sp.zn. 23Cdo/1201/2009. Ochrana spotrebiteľa je síce dôležitým faktorom v spoločnosti, avšak nemožno mu poskytovať takú ochranu, ktorá by viedla k jeho jednostrannému zvýhodňovaniu, spotrebiteľ by bol v takýchto prípadoch zbavený akejkoľvek zodpovednosti pred uzatvorením zmluvnej povinnosti dôkladne navzájom zvážiť výhody a nevýhody a podľa toho rozumne konať. Neexistuje ani vecne odôvodniteľný dôvod oslobodiť spotrebiteľa od povinností, ktoré mu ukladá zmluva s rovnocenným partnerom, ak sa k splneniu tejto povinnosti zaviazal dobrovoľne a s vedomím ich rozsahu. Súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy, aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Žalobca uzavrel zmluvu dobrovoľne, bez pripomienok a nátlaku. Poukázal na odlišné stanovisko sudcu a zároveň podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Milana Ľalíka. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alternatívne žiadal, aby odvolací súd žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovanú zaviazal na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

3. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nebolo.

5. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v podstatnom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Pre úplnosť je potrebné uviesť nasledovné:

6. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 6.564,33 eur, úroky vyčíslené ku dňu 10.11.2016 vo výške 4.737,85 eur, úroky zo zostatku nesplatenej istiny t.j. zo sumy 6.564,33 eur vo výške 16,9 % p.a. zo sumy 6.564,33 eur odo dňa nasledujúceho po dni 10.11.2016 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 6.564,33 eur odo dňa nasledujúceho po dni 10.11.2016 do zaplatenia, poplatky vo výške 113,71 eur a trovy súdneho konania vo výške zaplateného súdneho poplatku v sume 393,50 eur. Žalobca sa nároku na zaplatenie dlhu domáhal zo záväzkového vzťahu vzniknutého zo zmluvy o úvere č. 4487604687 uzavretej dňa 24.10.2012.

7. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.273,42 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne počítaným zo sumy 2.315,- eur od 10.11.2016 do zaplatenia v mesačných splátkach po 300,-eur, a to vždy do 28. dňa v mesiaci až do úplného splatenia dlhu pod následkom straty výhody splátok v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky, pričom prvá splátka bude splatná 28. deň nasledujúceho mesiaca po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanej, ktorá má nárok na náhradu trov konania, náhradu trov konania nepriznal. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie rozhodnutia súdu prvej inštancie v tej napadnutej časti, ktorou vo zvyšku žalobu zamietol a v závislom výroku o náhrade trov konania.

8. K odvolaciemu argumentu žalobcu, že číselné neuvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nemožno sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťoou zmluvy o úvere, nakoľko celková čiastka úveru je zo zmluvy jednoznačne identifikovateľná banálnym matematickým výpočtom, je potrebné konštatovať, že v preskúmavanom prípade z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že v úverovej zmluve nie je uvedená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, a to ani jej presným vyčíslením, ani iným zrozumiteľným spôsobom v zmysle článku 10 ods. 2 písm. g) smernice EP a Rady 2008/48/ES zo dňa 23.4.2008 o spotrebiteľskom úvere, ktorej úplnou transpozíciou je ZoSÚ, ktorý túto povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvádza v § 9 ods. 2 písm. j) v znení účinnom do 31.12.2012 a v súčasnosti účinnom znení v § 9 ods. 2 písm. h). V uzavretej úverovej zmluve sú jej podstatné zákonné náležitosti uvedené v tabuľkovej forme, okrem uvedenia celkovej čiastky, ktorú je povinný spotrebiteľ zaplatiť a ktorá je iba slovne popísaná ako „celková čiastka úveru“ drobným písmom pod ostatnými náležitosťami tak, že ide o súčet úveru a celkových nákladov spojených s úverom. Vychádzajúc z tohto slovného vyjadrenia a údajov v zmluve o úvere, keď výška úveru je 7.000 eur a celková výška nákladov 4.479,82 eur, celková čiastka (úveru), ktorú je povinný spotrebiteľ zaplatiť, predstavuje 11.479,82 eur. Vychádzajúc ale aj z počtu a výšky dohodnutých splátok úveru, t.j. 72 splátok po 165,77 eur, celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, predstavuje 11.935,44 eur. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že údaj o celkovej čiastke, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť, nie je vyjadrený dostatočne určitým a zrozumiteľným spôsobom, nevyvolávajúcim pochybnosti u spotrebiteľa o celkovej čiastke, ktorú musí zaplatiť titulom uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a teda tento obligatórny údaj v zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje. Spotrebiteľ tak bez presného číselného uvedenia celkovej čiastky, ktorú je povinný zaplatiť, nemá možnosť bez akýchkoľvek pochybností posúdiť rozsah svojho záväzku. Údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, je významný pre spotrebiteľa, najmä pokiaľ ide o jeho možnosť zhodnotiť výhodnosť, resp. prijateľnosť poskytnutého úveru a o jeho možnosť posúdiť celkový objem zaťaženia splátkami úveru. Význam tejto informácie je potrebné vidieť aj v tom, aby si spotrebiteľ vedel jednoducho vypočítať, či už splatil celý úver alebo nie, a teda aby neprestal uhrádzať splátky predčasne, čím by sa dostal do omeškania, alebo aby nepokračoval v uhrádzaní splátok aj po termíne konečnej splatnosti, čím by vzniklo na strane veriteľa bezdôvodné obohatenie, čo odôvodňuje právny záver, že význam tejto informácie nemožno bagatelizovať. Absencia tohto údaju spôsobila v danom prípade bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, čo súd prvej inštancie správne skonštatoval a preto sa odvolací súd správnosťou výšky RPMN nezaoberal, keďže táto skutočnosť by už nemala dopad na záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

9. „Princíp práva na spravodlivý proces zodpovedá povinnosti všeobecných súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť, pričom sa musia vysporiadať so všetkými relevantnými námietkami uplatnenými účastníkmi konania, a to spôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti. Ak tak všeobecný súd neurobí, založí tým nepreskúmateľnosť ním vydaného rozhodnutia, a spravidla tak aj jeho protiústavnosť. Podobne ako v skutkovej oblasti, aj v oblasti nedostatočne vyloženej a zdôvodnenej právnej argumentácie (subsumpcia skutkového stavu pod zvolené právne normy) nastávajú obdobné následky vedúce k neúplnosti a hlavne nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je však v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“ (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 33/2012 zo dňa 3.10.2012)

10. K odvolaciemu argumentu žalobcu, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nepreskúmateľné, čím boli porušené práva žalobcu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je na mieste uviesť, že súd prvej inštancie odôvodnil napadnutý rozsudok objektívne uspokojivým spôsobom. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku stručne a jasne objasnil ako skutkový tak aj právny základ rozhodnutia. Z napadnutého rozsudku celkom jednoznačne vyplýva, ako súd prvej inštancie rozhodol, ktoré skutkové okolnosti zobral do úvahy, k akým skutkovým zisteniam dospel a ako ich právne posúdil, pričom súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal aj so všetkými argumentmi žalobcu. Z uvedeného dôvodu je zrejmé, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je presvedčivé.

11. K odvolaciemu argumentu žalobcu, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti, je potrebné konštatovať, že spotrebiteľská zmluva je z právneho hľadiska definovaná v ustanovení § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Spotrebiteľské spory predstavujú osobitnú skupinu súdnych sporov. vychádza z objektívnej hmotnoprávnej aj procesnoprávnej nerovnosti dodávateľa a spotrebiteľa, ktorú musí súd kompenzovať uplatnením osobitných procesných postupov divergentných od všeobecných procesných inštitútov sporového konania, inak by nebol naplnený účel sporového konania, ktorým je spravodlivá a rýchla ochrana porušených alebo ohrozených subjektívnych práv. Z uvedených dôvodov je zrejmé, že ochrana spotrebiteľa poskytnutá súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku sa pohybuje v primeranom rozmedzí a je adekvátna.

12. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny v rozsahu napadnutom v odvolaní, vo výroku II. a III. potvrdil.

13. V súlade s ust.§ 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP by mala žalovaná nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná. V odvolacom konaní si však náhradu trov neuplatnila a ani jej žiadne trovy nevznikli, preto odvolací súd s použitím Základných princípov čl. 4 ods.2 a čl. 17 CSP rozhodol, že sa jej ich náhrada nepriznáva.

14. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).