Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (39)Rozsudok_25Co-84-2018.pdf
PDF · 118.51 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/84/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr. Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: X. N., nar. XX.X.XXXX, adresa K., I. U. XXXX/ XX, o zaplatenie 171,88 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 4C/20/2016-43 zo dňa 25.10.2017, t a k t o
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
2. Súd vec právne odôvodnil aplikáciou ust. § 52 ods. 1 až 4, § 488, § 489, § 494 Občianskeho zákonníka (ďalej tiež len „OZ“), § 708 ods. Obchodného zákonníka (ďalej tiež len „OBZ“). Vecne argumentoval tým, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 2.8.2011 Zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, na základe ktorej sa žalobca zaviazal zriadiť a viesť bežný účet žalovaného. Predmetnú zmluvu súd posúdil ako zmluvu o bežnom účte podľa § 708 OBZ, ktorá síce je absolútnym obchodom, avšak zároveň ide o zmluvu spotrebiteľskú. Zároveň sa jedná o formulárovú zmluvu, pripravenú žalobcom vopred, ktorej obsah nemal žalovaný možnosť reálne ovplyvniť alebo pozmeniť. Žalobca svoj nárok uplatnil titulom vzniku debetného zostatku na bežnom účte žalovaného, keď žalovanému nebola poskytnutá služba povolené prečerpanie a tiež úroku za nepovolené prečerpanie účtu vo výške 28% ročne. Súd uzavrel, že vzniknutý debetný zostatok na účte žalovaného mal charakter nepovoleného debetu. Zistil, že podľa výpisu z účtu žalovaného č. 4 ku dňu 28.3.2013 bol zostatok na účte žalovaného mínus 161,70 Eur. V období od 29.3.2013 do 29.4.2013 boli na účte žalovaného evidované len debetné položky v počte 3, v sume spolu mínus 10,18 Eur, všetko za úroky a poplatky a dňa 30.4.2013 bola evidovaná len jedna kreditná položka vo výške 171,88 Eur. Na základe tzv. vyrovnania zostatku zatvoreného účtu zo strany žalobcu v sume 171,88 Eur bol zostatok na účte žalovaného ku dňu 30.4.2013 napokon 0,- Eur. Z jediného žalobcom predloženého výpisu č. 4 podľa súdu jednoznačne vyplýva, že žalovaný mal na svojom bežnom účte mínusový zostatok už v mesiaci marec 2013, a to vo výške mínus 161,70 Eur, pričom vzniknutý debetný zostatok sa naďalej iba zvyšoval, a to preto, že následne boli na ťarchu účtu žalovaného zaúčtovávané len poplatky a úroky. Žalobca však podľa súdu nepreukázal zmluvné dojednanie účastníkov o povinnosti žalovaného platiť úroky a poplatky, ktoré boli vykonávané na ťarchu jeho bežného účtu a ich výšku. Sadzobník poplatkov, na ktorý zmluva odkazuje, nie je zmluvným dojednaním účastníkov zmluvy. Od spotrebiteľa nie je možné požadovať poplatky, ktoré nie sú individuálne dojednané v zmluve o spolupráci
pri poskytovaní bankových produktov a služieb. Na ťarchu účtu bol pritom zúčtovaný poplatok za Balík služieb Výhoda vo výške 2,55 Eur a poplatok účet OPTIM p. vo výške 3,99 Eur. Účtované poplatky však neboli individuálne dojednané stranami v samotnej zmluve. Žalobca tiež nepreukázal zmluvné dojednanie o povinnosti platiť úroky žalovaným a tiež neuviedol, z akej sumy, za aké obdobie a v akej sadzbe účtoval úroky, ktoré sú uvedené vo výpise z účtu. Úrok navyše predstavuje odplatu veriteľovi za poskytnutie peňažných prostriedkov, pričom v danom prípade žalobca žalovanému peňažné prostriedky neposkytol, len zúčtoval na ťarchu jeho účtu poplatky. Súd mal za to, že sadzobník poplatkov nie je riadnym dojednaním účastníkov zmluvy o výške úrokov. Žalobca tiež nepreukázal, na základe akého právneho základu pristúpil k vyrovnaniu zostatku zatvoreného účtu, z jeho tvrdení nie je zrejmé, či odstúpil od zmluvy o bežnom účte z dôvodu, že bežný účet žalovaného bol v nepovolenom prečerpaní a klient v lehote stanovenej bankou nepovolené prečerpanie nevyrovnal, tak ako túto možnosť (odstúpenie od zmluvy) predpokladajú všeobecné obchodné podmienky žalobcu. Navyše žalobca netvrdil a ani nezdokladoval, že by žalovaného pred možným odstúpením od zmluvy o bežnom účte vyzval, aby v určitej stanovenej lehote vyrovnal nepovolené prečerpanie na účte. Súd poukázal tiež na to, že žalobca mal v sporovom konaní povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno, ktoré neuniesol a nepreukázal dôvodnosť svojho nároku čo do výšky, preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
3. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v spojení s § 262 ods. 1 CSP, avšak v konaní plne úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu v konaní žiadne trovy nevznikli, ani si žiadne neuplatnil.
4. Proti tomuto rozsudku podal v celom rozsahu odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a vyhovel žalobe v plnom rozsahu a žalovaného zaviazal uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a priznal mu i náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov. Uviedol, že nesúhlasí s argumentom súdu, že žalobca nepreukázal zmluvné dojednanie o povinnosti žalovaného platiť úroky a poplatky, ktoré vyplývajú zo Sadzobníka poplatkov s VOP a že od spotrebiteľa nemožno požadovať úroky a poplatky, ktoré neboli individuálne dojednané. Dôvodil, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Poukázal na ust. § 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého sa prekročením rozumie automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom veriteľ umožňuje spotrebiteľovi disponovať peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na platobnom účte spotrebiteľa, alebo nad rámec dohodnutého povoleného prečerpania. V zmysle bodu 3.4 Všeobecných obchodných podmienok žalobcu (ďalej len „VOP“), banka vedie bežné účty výlučne na základe zmluvy o bežnom účte uzatvorenej medzi bankou a klientom. Zo zmluvy o bežnom účte vzniká banke záväzok viesť pre majiteľa bežný účet, avšak výlučne za podmienok v nej uvedených. V zmysle bodu 3.8 VOP klient musí mať na bežnom účte dostatok peňažných prostriedkov postačujúcich na vykonanie požadovaných transakcií, splátok úveru poskytnutého bankou, na poplatky v zmysle Sadzobníka a akýchkoľvek ďalších finančných záväzkov voči banke. V zmysle bodu 3.12 VOP, pri zúčtovaní úrokov, poplatkov, operácií prostredníctvom platobných kariet, opravnom zúčtovaní, uplatnení zrážkovej dane, v prípadoch dohodnutých medzi bankou a klientom, ako aj v iných prípadoch, môže dôjsť k nepovolenému prečerpaniu bežného účtu. Nepovolené prečerpanie je automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom banka umožňuje majiteľovi účtu nakladať s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na bežnom účte. Ak nepovolené prečerpanie nastane, musí ho majiteľ účtu bez zbytočného odkladu vyrovnať. Po dobu nepovoleného prečerpania je majiteľ účtu povinný platiť z prekročenej čiastky úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby „Úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu.“ Ustanovenia ods. 8.8 (ustanovenia upravujúce úročenie prostriedkov poskytnutých formou úveru) sa použijú primerane. Úrok z prekročenej čiastky po dobu nepovoleného prečerpania je teda odplatou, ktorú klient platí banke za čerpanie prostriedkov poskytnutých bankou nad rámec zostatku na účte klienta. Nepovolené prečerpanie je prekročením v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch a ako vyplýva z vyššie uvedeného, dotknuté ustanovenie bodu 3.12 VOP žalobcu iba reflektuje ustanovenia ostatných relevantných právnych predpisov upravujúcich vedenie bežného účtu bankou a vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán zo zmluvy o bežnom účte.
5. Žalobca v odvolaní ďalej poukazoval na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 z 9.11.2016, v zmysle ktorého rozsudku sa článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ Es z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere, ktorá patrí do
pôsobnosti smernice 2008/48 a ktorá je vypracovaná písomne, musí byť podpísaná zmluvnými stranami, a na druhej strane, že táto požiadavka sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto zmluvy uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice. Uvedené znamená, že náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch sú povinnou náležitosťou úverovej zmluvy, avšak nemusia byť nevyhnutne v samotnom texte úverovej zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj v obchodných podmienkach alebo sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Avšak smernica nebráni členským štátom, aby zakotvili povinnosť, že všetky dokumenty obsahujúce náležitosti zmluvy povinné v zmysle smernice, majú byť podpísané. V našich podmienkach potom uvedené znamená, že zákonom možno stanoviť, že aj VOP/OP/sadzobník v prípade, ak obsahujú niektoré z uvedených povinných náležitostí zmluvy, majú byť podpísané. Každopádne táto povinnosť by mala byť zakotvená v Zákone o spotrebiteľských úveroch a nepostačuje, že tak ustáli súd vo svojom rozhodnutí. Z uvedeného teda vyplýva, že VOP/OP/sadzobník sú súčasťou úverovej zmluvy a klienta zaväzujú, aj pokiaľ ich klient nepodpísal. Žalobca má za to, že uvedený rozsudok sa analogicky týka aj iných spotrebiteľských zmlúv, teda aj zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb. Preto nie je daný dôvod na nepriznanie úrokov a poplatkov súvisiacich s vedením platobného účtu žalovaného. S oprávnením banky požadovať úroky za prečerpanie účtu počíta ako Obchodný zákonník, tak aj zákon o spotrebiteľských úveroch v ust. § 18 ods. 1. Vzhľadom na uvedené mal žalobca za to, že jeho odvolanie je dôvodné.
6. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, a preto je dôvodné napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť v zmysle § 387 ods. 1 CSP.
8. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu a odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca nepreukázal platné zmluvné dojednanie strán na povinnosti žalovaného platiť úroky a poplatky vykonávané na ťarchu jeho bežného účtu s dôvodu, že sadzobník poplatkov nie je platnou súčasťou zmluvy, ďalej že žalobca uplatnené úroky nešpecifikoval, keďže neuviedol z akej sumy, za aké obdobie a v akej sadzbe si úroky uplatňuje, ako aj že neuniesol povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno a nepreukázal dôvodnosť svojho nároku čo do výšky, keď na druhej strane obrana žalobcu v podanom odvolaní spočívala v tom, že Všeobecné obchodné podmienky, Obchodné podmienky a Sadzobník poplatkov sú platnou súčasťou úverovej zmluvy a klienta zaväzujú aj pokiaľ ich nepodpísal.
9. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca svoj nárok na zaplatenie uplatnenej istiny odôvodňoval len tým, že jeho pohľadávka predstavuje nepovolený debet na bežnom účte žalovaného, ktorý žalobca pre žalovaného viedol na základe uzavretej Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 2.8.2011, pričom medzi stranami nebolo dohodnuté povolené prečerpanie na bežnom účte. Na preukázanie svojho nároku predložil uzavretú zmluvu, VOP ako aj sadzobník - Úrokové sadzby produktov - účinný od 1.4.2016, podľa ktorého predstavuje úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu 28% ročne a napokon tiež výpis z účtu číslo 4 za obdobie od 29.3.2013 - 30.4.2013, podľa ktorého mal predchádzajúci výpis ku dňu 28.3.2013 zostatok -161,70 Eur, ďalej boli v mesiaci apríl zúčtované úroky 3,64 Eur, poplatok za Balík sl. Výhoda 2,55 Eur a poplatok za účet - OPTIM p. 3,99 Eur, čiže celkový zostatok bol - 171,88 Eur.
10. Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal právnym záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade neboli platne dojednané úroky a poplatky, nakoľko tieto boli predmetom všeobecných obchodných
podmienok a sadzobníka poplatkov, ktoré neboli so spotrebiteľom platne dojednané, nakoľko neboli súčasťou samotnej zmluvy, pričom od spotrebiteľa nie je možné požadovať úroky a poplatky, ktoré neboli individuálne dojednané v samotnej zmluve.
11. Zo Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 2.8.2011, jej čl. VI. bod 4 pritom vyplýva, že: „Zmluvné strany sa dohodli na tom, že za poskytovanie produktov /služieb je banka oprávnená zúčtovať si poplatky podľa Sadzobníka poplatkov Dexia banky Slovensko, a.s. (predchádzajúce obchodné meno žalobcu, pozn.) v platnom znení, a všetky takéto poplatky účtuje na ťarchu účtu zriadeného na základe zmluvy, ktorého sa poskytnutie produktu/služby týka resp. na ťarchu akéhokoľvek iného účtu majiteľa účtu vedeného v banke. Majiteľ účtu vyhlasuje, že pred podpisom zmluvy sa oboznámil s poplatkami súvisiacimi s príslušnou zmluvou a sadzobníkom. Majiteľ účtu vyhlasuje, že pri uzatváraní príslušnej zmluvy mu banka poskytla príslušné informácie podľa § 37 ods. 2 zákona č. 483/2001 z. z. o bankách v znení neskorších predpisov.“ Ďalej v čl. VII bod 2 Zmluvy: „Majiteľ účtu vyhlasuje, že pred podpisom zmluvy sa oboznámil s obchodnými podmienkami, ktoré sú súčasťou zmluvy/príslušných zmlúv a zaväzuje sa ich dodržiavať. Banka je oprávnená meniť obchodné podmienky, pričom zmeny a ich účinnosť oboznámi banka zverejnením vo svojich obchodných priestoroch, informáciou na výpise z účtu alebo v elektronickej podobe prostredníctvom elektronického komunikačného zariadenia banky v lehotách podľa obchodných podmienok.“ Z čl. VII bod 3 zmluvy vyplýva, že: „Práva a povinnosti, ktoré nie sú výslovným spôsobom upravené v zmluve/príslušnej zmluve, sa riadia obchodnými podmienkami pre príslušný produkt/službu v platnom znení. Ak niektoré použité pojmy resp. otázky nemožno riešiť podľa zmluvy/príslušnej zmluvy, ani podľa obchodných podmienok pre príslušný produkt/službu, spravujú sa všeobecnými obchodnými podmienkami banky v platnom znení a príslušnými právnymi predpismi SR.“
12. Ustanovenie § 9 ods. 1 prvá veta zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ“) v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, t. j. ku dňu 2.8.2011, požaduje pre platné uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere písomnú formu (§ 40 Občianskeho zákonníka), v zmysle ktorej sa pre platnosť právneho úkonu vyžaduje podpis konajúcej osoby. Zároveň však ustanovenie § 273 Obchodného zákonníka umožňuje, aby časť obsahu zmluvy bola určená aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené.
13. Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biróovej jednoznačne konštatoval, že nie je nevyhnutné, aby náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyžadované Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica“) boli obsiahnuté v jedinom dokumente (odpoveď na prejudiciálne otázky č. 1 a 2). Podmienkou však je, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala jasné s zrozumiteľné odkazy na iné písomnosti alebo trvalé nosiče obsahujúce tieto náležitosti a že zároveň tieto iné písomnosti alebo trvalé nosiče boli skutočne odovzdané spotrebiteľovi pred uzavretím zmluvy, aby sa mohol skutočne oboznámiť so všetkými svojimi právami a povinnosťami.
14. Z vyššie uvedeného vyplýva, že vnútroštátny poriadok SR, ako ani európska smernicová úprava spotrebiteľských úverov nevyžaduje zakotvenie všetkých náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v jedinom dokumente, ani nevylučuje použitie všeobecných obchodných podmienok, či sadzobníka poplatkov. Je preto prípustné, aby okrem samotnej zmluvnej listiny (tu Zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb) boli zmluvné podmienky (vrátane obligatórnych náležitostí) obsiahnuté aj v ďalších zmluvných dokumentoch, avšak podmienkou je riadna inkorporácia týchto dokumentov do zmluvy, t. j. jasný, zrozumiteľný a transparentný odkaz na všetky dokumenty tak, aby bolo zjavné, o ktoré konkrétne dokumenty ide a že sú súčasťou zmluvy a zároveň musia byť tieto dokumenty transparentné, t. j. spotrebiteľovi musí byť zrejmé o ktoré konkrétne dokumenty ide a musí byť preukázateľne informovaný o ich obsahu, teda príslušné obchodné podmienky, či iné listiny na ktoré zmluva odkazuje musia byť spotrebiteľovi známe, resp. priložené k zmluve pri jej podpise tak, aby sa spotrebiteľ mohol pred uzavretím zmluvy skutočne oboznámiť so všetkými svojimi právami a povinnosťami. Tento záver korešponduje aj so znením ust. § 18 ods. 1 a 2 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy.
15. Z obsahu samotnej zmluvy pritom (ako bolo už uvedené v ods. 11) vyplýva, že zmluva vo svojom čl. VII bod 3 a čl. VI. bod 4 obsahuje riadnu inkorporáciu Všeobecných obchodných podmienok banky a príslušného sadzobníka poplatkov do zmluvy, ide o jasný a zrozumiteľný odkaz na tieto dokumenty, pričom z čl. VI. bod 4 a čl. VII. bod 2 zároveň vyplýva, že majiteľ účtu (žalovaný) sa s tými dokumentmi pred podpisom zmluvy riadne oboznámil. Z toho vyplýva, že v danom konkrétnom prípade boli zmluvné podmienky obsiahnuté vo všeobecných obchodných podmienkach žalobcu a v sadzobníku poplatkov medzi žalobcom a žalovaným riadne dojednané a sú neoddeliteľnou súčasťou uzatvorenej zmluvy. Preto je obrana žalobcu v podanom odvolaní v tomto smere v celom rozsahu dôvodná a záver súdu, že v danom prípade sadzobník poplatkov, na ktorý zmluva obsahuje nie je zmluvným dojednaním účastníkov zmluvy, nie je správny.
16. V predmetnej veci však bol podstatný tiež záver súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno a nepreukázal dôvodnosť svojho nároku čo do výšky. Výslovne súd uviedol, že žalobca, pokiaľ ide o uplatnené úroky nepreukázal, z akej sumy, za aké obdobie a v akej sadzbe boli účtované, súd pritom zistil iba dva účtované poplatky a to vo výške 2,55 Eur za balík služieb Výhoda a vo výške 3,99 Eur za účet OPTIM p. Žalobca však v podanom odvolaní tento záver súdu prvej inštancie, že neuniesol dôkazné bremeno a ani bremeno tvrdenia o výške uplatneného nároku nenapadol.
17. Odvolací súd po oboznámení sa s listinnými dôkazmi predloženými žalobcom tvoriacimi obsah spisu dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že zo žalobcom predložených dôkazov, najmä výpisu z účtu č. 4 (č.l. 5) nie je možné jednoznačne ustáliť kedy a ako vznikol nepovolený debetný zostatok 171,88 Eur a z čoho konkrétne pozostáva. Predložené listinné dôkazy, ktorými žalobca mal preukazovať nárok na predmetnú sumu sú zo strany súdu nepreskúmateľné, žalobca svoj nárok na zaplatenie istiny 171,88 Eur neozrejmil ani nevysvetlil tak, aby ním uplatnené jednotlivé položky mohli byť súdom riadne preskúmateľné. Predovšetkým z výpisu z účtu vôbec nie je zrejmé, čo predstavuje suma zostatku ku dňu 28.3.2013 vo výške -161,70 Eur, ani ako boli vypočítané úroky za obdobie 29.4.2013 - 30.4.2013 vo výške 3,64 Eur a v spojení s ostatnými predloženými listinami (zmluva, VOP, sadzobník poplatkov) nie je zrejmé kedy a v akej listine boli dohodnuté poplatky za balík sl. Výhoda a jeho výška 2,55 Eur a poplatok za účet OPTIM p. a jeho výška 3,99 Eur, nakoľko z predložených listín tieto poplatky nijako nevyplývajú. Pretože si žalobca svoju povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť nesplnil ani v podanom odvolaní, v ktorom sa zaoberá iba otázkou platného dojednania VOP, OP a sadzobníka poplatkov bez toho, aby jednotlivé položky predstavujúce uplatnenú istinu bližšie vysvetlil s odkazom na konkrétne ustanovenia zmluvy, súvisiace listiny a výpis z účtu, odvolací súd sa musel stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že na základe predložených listinných dôkazov je nárok žalobcu pokiaľ ide o výšku nároku nepreskúmateľný, keďže listinné dôkazy nedokladujú vznik jednotlivých uplatňovaných pohľadávok žalobcu, ani postup a spôsob ako k nim žalobca dospel tak, aby ich bolo možné skutkovo aj matematicky preveriť.
18. V zmysle ust. § 132 ods. 2 CSP pritom opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť iba odkazom na označené dôkazy. Pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností v žalobe je prejavom tzv. povinnosti tvrdenia, teda povinnosti substancovať svoje skutkové tvrdenia tak, aby z nich súd mohol vyvodiť, o čom má rozhodovať. Žalobca musí v žalobe jasne, stručne a zrozumiteľne uviesť skutkový dej, od ktorého odvodzuje porušenie svojho subjektívneho práva v sporovom konaní. Opísanie rozhodujúcich skutočností má obsahovať samotná žaloba a nemožno ho nahrádzať odkazom na pripojenú listinu, ktorá má popisovať nárok po skutkovej stránke. Ak neuvedie žalobca v žalobe všetky potrebné tvrdenia významné podľa hmotného práva, nejde o vadu žaloby, ktorá by bránila pokračovaniu v konaní, ak v nej žalobca opísal aspoň také rozhodujúce skutočnosti, ktorými bol vymedzený predmet konania po skutkovej stránke (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 26 Cdo 593/2010). Pokiaľ však žaloba obsahuje tvrdenie skutočností, z ktorých možno odvodiť, aký je predmet konania, potom procesnou sankciou za nesplnenie povinnosti tvrdenia, prípadne i za nesplnenie dôkaznej povinnosti už v žalobe, nie je odmietnutie návrhu, ale prípadný neúspech účastníka vo veci samej.
19. V danom prípade žaloba žalobcu obsahovala údaje nevyhnutné preto, aby bolo súdu jasné, o čom a na akom podklade má rozhodovať. Po skutkovej stránke žalobca v žalobe vymedzil predmet konania. V spore však neuniesol bremeno tvrdenia, pretože svoju peňažnú pohľadávku uplatnenú v konkrétnej sume presne nevyčíslil, neuviedol, ako s poukazom na predložené listinné dôkazy k sume 171,88 Eur dospel. Povinnosťou súdu pritom nebolo z predložených listinných dokladov zisťovať, z čoho pozostáva žalovaná istina a ako sa žalobca k vyčísleniu svojej pohľadávky dopracoval. Naopak, bolo povinnosťou
žalobcu tvrdiť konkrétne skutočnosti, čo predstavuje jeho peňažnú pohľadávku a predložiť jej presné vyčíslenie tak, aby bolo zrejmé, ako k uplatnenej sume dospel. Žalobca si teda dostatočne nesplnil svoju povinnosť tvrdenia, dôsledkom čoho je jeho neúspech vo veci samej. Prvoinštančný súd preto postupoval správne, pokiaľ žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.
20. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu po vyčerpaní uplatnených odvolacích dôvodov, odvolací súd napadnutý rozsudok s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil, včítane závislého výroku o náhrade trov konania.
21. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
22. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
23. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
24. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
25. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
26. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).
27. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
28. Danou problematikou sa zaoberalo aj občianskoprávne kolégium NS SR pričom v uznesení č. 15 z 9.10.2018 prijalo právnu vetu podľa ktorej, ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.
29. Odvolací súd potom hoci úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
30. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).