Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_16CoPr-1-2018.pdf
PDF · 95.15 KB
Case nature
Area
Subarea
16CoPr/1/2018
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej, v sporovej veci žalobcu: U. Ď., A.. XX.X.XXXX, W. XX, W., zastúpeného advokátkou JUDr. Jankou Hazlingerovou, Nobelova 8, Bratislava, proti žalovanému: Dopravný podnik Bratislava, akciová spoločnosť, Olejkárska 1, Bratislava, IČO: 00 492 736, o náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 14Cpr/8/2013-153, zo dňa 18.1.2017, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy 8.942,67 eura (brutto) a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súde dňa 15.8.2013 domáhal voči žalovanému určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce a písomným podaním zo dňa 29.10.2013 si uplatnil náhradu mzdy vo výške priemerného mesačného zárobku, t. j. 1.477,20 eura od 6.6.2013, kedy žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, kým mu umožní pokračovať v práci alebo súd právoplatne rozhodne o skončení pracovného pomeru. Súd prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom č.k. 14Cpr/8/2013-109, zo dňa 12.11.2014 určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce zo dňa 4.4.2013 dané žalovaným žalobcovi je neplatné; rozsudok nadobudol právoplatnosť 7.1.2015 a predmetom konania vo veci tak bola žalobcom uplatnená náhrada mzdy.
2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie mal v konaní za nesporné, že žalobca si uplatnil náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce za obdobie od 1.7.2013 do 31.3.2014, teda za 9 mesiacov, priemerný mesačný zárobok žalobcu v rozhodnom období bol 1.639,43 eura a náhrada mzdy za 9 mesiacov predstavovala sumu 1.4754,87 eura. Z lekárskej správy zo dňa 29.10.2014 zistil, že žalobca je od roku 2013 v starostlivosti psychiatra a od 10.4.2013 do 13.3.2014 bol práceneschopný s tým, že od 14.3.2014 mu bol priznaný invalidný dôchodok. K ochoreniu došlo v súvislosti s vážnymi problémami na pracovisku v posledných mesiacoch jeho práce, po zmene priameho nadriadeného. Ďalej mal za preukázané, že rozhodnutím X. F. Č.. XXX XXX XXXXX, zo dňa 7.5.2014 bol žalobcovi priznaný invalidný dôchodok od 14.3.2014, ktorý mu bol vyplatený v máji 2014. Žalobca podaním zo dňa 6.6.2013 oznámil zamestnávateľovi, že považuje výpoveď za neplatnú a trval na ďalšom zamestnávaní.
3. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že žalobcovi nepatrí náhrada mzdy z titulu skončenia pracovného pomeru za 9 mesiacov, pretože počas práceneschopnosti mu boli poskytované dávky nemocenského poistenia a jej poskytnutím by mal dvojité dávky, keď s poukazom na dôkazy predložené stranami sporu a ich argumentáciu vychádzal z toho, že žalovaný ako zamestnávateľ z dôvodu, že dal žalobcovi neplatnú výpoveď, je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce za 9 mesiacov. Žalobca oznámil zamestnávateľovi písomne 6.6.2013, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 4.4.2013 považuje za neplatnú a žiadal, aby ho naďalej zamestnával; ďalej mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca sa 10.4.2013 stal práceneschopným v dôsledku zhoršeného zdravia a to najmä vplyvom neplatnej výpovede žalovaného, o čom svedčia lekárske správy; žalobca začal trpieť psychickými problémami, ktoré ho doviedli k hospitalizácii a následnej invalidite. Hoci žalobcovi počas práceneschopnosti patrila nemocenská dávka mesačne 645,80 eura, považoval za spravodlivé, aby za porušenie Zákonníka práce (neplatnú výpoveď) bol sankcionovaný zamestnávateľ a bol povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za 9 mesiacov v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce; naviac žalobca poberaním nemocenských dávok síce bol sociálne krytý, ale zamestnávateľ musí znášať za neplatnú výpoveď žalobcovi aj dôsledky.
4. Na uvedenom základe súd prvej inštancie aplikujúc § 79 ods. 1, ods. 2, § 134 ods. 1, ods. 2, ods. 4 Zákonníka práce priznal žalobcovi náhradu mzdy 8.942,67 eura (brutto) za 9 mesiacov, t. j. v sume 14.757,87 eura (1.639,34 eura x 9 mesiacov), avšak z uvedenej sumy odpočítal 5.812,20 eura, ktoré ako nemocenské dávky žalobca počas práceneschopnosti poberal (mesačne 645,80 eura x 9 mesiacov). O náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
5. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne právne posúdenie veci a skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne. Predovšetkým namietal, že žalobca bol v období od 10.4.2013 do 13.3.2014 uznaný za dočasne pracovne neschopného a bola mu vyplácaná nemocenská dávka až do času, kým mu nebol priznaný invalidný dôchodok, teda v období, za ktoré požaduje náhradu mzdy, mu bola vyplácaná nemocenská dávka. Zdôraznil, že nemocenské poistenie predstavuje druh sociálneho poistenia, ktoré kryje prípad straty alebo zníženia príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti; viaže sa na nadobudnutie a stratu právneho postavenia zamestnanca. Podľa § 118 Zákonníka práce sa mzda vypláca za vykonanú prácu (pričom za mzdu sa nepovažuje náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti), preto ak žalobca žiadnu prácu nevykonával a z dôvodu dočasnej pracovnej neschopnosti ani vykonávať nemohol, reálne ani potenciálne nemohol dostávať mzdu, za ktorú by mu v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru prislúchala náhrada mzdy, čomu svedčí aj jeho tvrdenie na pojednávaní konanom 21.10.2014, že už ďalej netrvá na tom, aby ho žalovaný zamestnával. V súvislosti s náhradou mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka platí, že nárok na náhradu mzdy vzniká zamestnancovi len za obdobie, počas ktorého ho zamestnávateľ nebol ochotný zamestnávať a zamestnanec bol ochotný a schopný u zamestnávateľa pracovať, teda v prípade žalobcu síce existovala ochota a záujem pracovať, avšak vzhľadom na svoju pracovnú neschopnosť nebol schopný u neho pracovať; v tejto súvislosti podporne poukázal na odborný komentár prof. JUDr. Heleny Barancovej, DrSc. k Zákonníku práce (4. vydanie, Bratislava, C. H. BECK, 2015, strana 662) a rozhodnutia uverejnené pod R 90/1970, R 85/2004. Opätovne namietal, že za dobu, za ktorú by patrila zamestnancovi náhradu príjmu alebo nemocenské, nemožno priznať náhradu mzdy, ale uvedené nároky možno riešiť len na základe ustanovení o náhrade škody, ktorá vznikla zamestnancovi v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru. Súdu prvej inštancie vytýkal, že sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nezaoberal uvedenou argumentáciou prednesenou už počas konania, obmedzil sa len na stručné konštatovanie, že s jeho názorom nesúhlasí a rozhodol o priznaní náhrady mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou, pričom svoj odklon podľa § 220 ods. 3 C.s.p. dôkladne neodôvodnil. Zastával názor, že ak konajúci súd rozhodne inak ako účastník konania a eventuálne každý iný subjekt na jeho mieste dôvodne očakáva a svoje rozhodnutie a odklonenie sa od ustáleného právneho názoru, prezentovaného v judikatúre, náležite neodôvodní, nemožno rozhodnutie považovať za súladné s princípom predvídateľnosti práva. Hoci povinnosťou súdu nie je odpovedať na každé tvrdenie účastníka konania, mal by sa spravidla vyjadriť k právnej argumentácii, podporenej relevantným právnym zdrojom a odvrátiť tak akékoľvek úvahy o sudcovskej svojvôli; v opačnom prípade rozhodnutie súdu nemôže na účastníka konania pôsobiť presvedčivo.
6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť; mal za to, že vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a následne priznanie náhrady mzdy plynúcej z tohto neplatného skončenia súdom je pre každého zamestnanca zadosťučinením a dovolaním sa spravodlivosti voči nezákonnému a nesprávnemu postupu zamestnávateľa. Náhrada mzdy plynúca z neplatného skončenia pracovného pomeru má pre zamestnanca vždy kompenzačný i satisfakčný charakter, pretože mu nahrádza mzdu za obdobie, počas ktorého nemohol pre zamestnávateľa vykonávať prácu z dôvodu, že s ním zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer. Uviedol, že predpokladom priznania náhrady mzdy plynúcej z neplatného skončenia pracovného pomeru je vždy rozhodnutie súdu o určení neplatnosti právneho úkonu, ktorým zamestnávateľ skončil pracovný pomer so zamestnancom. V posudzovanej veci súd rozsudkom zo dňa 12.11.2014 rozhodol, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa zo dňa 4.4.2013 je neplatné a listom už dňa 6.6.2013 zamestnávateľovi oznámil, že výpoveď zo dňa 4.4.2013 je neplatná a preto trvá na ďalšom zamestnávaní, teda ako zamestnanec mal nárok na náhradu mzdy minimálne od 1.7.2013 do 30.6.2014. Nárok na náhradu mzdy si voči žalovanému uplatnil až po tom, ako mu dňa 6.6.2013 oznámil, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní; následne požadoval náhradu mzdy od 1.7.2013 do 31.3.2014, pretože na základe rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 7.5.2014 bol uznaný za invalidného dôchodcu, a to súčinnosťou od 15.3.2014 s tým, že invalidný dôchodok v sume 689,20 eura mu bol vyplácaný od 7.5.2014, teda požadoval náhradu mzdy v menšom rozsahu ako mal nárok podľa § 79 Zákonníka práce. Ozrejmil, že nemocenské dávky nie sú príjmom v zmysle Zákonníka práce ani náhradou mzdy, ale iba dávkou podľa zákona o sociálnom poistení, ktorá sa poskytuje poistencovi, ak bol pre chorobu alebo úraz uznaný dočasne práceneschopným na výkon zárobkovej činnosti. Poskytnuté nemocenské dávky z hľadiska ich výšky boli vyplatené v nepomerne nižšej sume ako bola jeho priemerná mzda za rozhodné obdobie v sume 1.639,20 eura a nemocenské dávky mu boli vyplácané vo výške 645,80 eura mesačne. Uviedol, že nemocenské dávky vôbec nepokryli jeho potreby a mesačné minimálne náklady ako aj jeho štvorčlennej rodiny. Ochorel v dôsledku psychických problémov, ktoré boli vyvolané stratou zamestnania a zlej finančnej situácie jeho rodiny, ktorá bola na jeho príjem zo zamestnania odkázaná, o ktorý však prišiel v dôsledku neplatnej výpovede a protiprávneho postupu žalovaného. S odkazom na čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky dôvodil, že interpretácia vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa alebo byť schopný vykonávať prácu, je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože takáto povinnosť neexistuje. Konštatoval, že náhrada mzdy nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarábať v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ znemožnil konať prácu, ku ktorej sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy, ale má povahu satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne aj sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne pristúpil k zrušeniu pracovného pomeru výpoveďou; poskytnutie náhrady mzdy je teda dôsledkom nesplnenia povinnosti zo strany zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi trvajúcemu na tom, aby ho zamestnával naďalej, prácu podľa pracovnej zmluvy, t.j. aby zamestnancovi bola reparovaná ujma, ktorú utrpel následkom protiprávneho postupu zamestnávateľa.
7. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
8. Z dispozičnej zásady ovládajúcej začatie civilného sporového procesu vyplýva, že návrh môže meniť výlučne žalobca, ktorý podal žalobu, príp. urobil v prebiehajúcom konaní určitý návrh spojený s požiadavkou, aby o ňom súd rozhodol. Žalovaný môže zmeniť len vzájomnú žalobu, lebo v konaní o nej má právne postavenie žalobcu. K zmene žaloby môže dôjsť kedykoľvek za sporového konania, dokiaľ nebolo vyhlásené (vydané) rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.
9. Pretože zmena žaloby nemôže byť v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, stanoví sa, že k tomuto procesnému úkonu je potrebný súhlas súdu a že súd môže pripustiť zmenu návrhu len vtedy, ak sú splnené stanovené predpoklady. Ustanovenie § 139 a nasl. C.s.p. (predtým § 95 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016, ďalej len „O.s.p.“) sa použije v sporovom konaní a ak konanie bolo začaté na návrh alebo ak bol v jeho priebehu urobený určitý návrh, tiež v nesporovom konaní.
10. Zmena návrhu je podaním vo veci samej a žalobca (navrhovateľ) ju môže urobiť ktorýmkoľvek zo spôsobov uvedených v § 125 C.s.p. (§ 42 ods. 1 O.s.p.) a s dodržaním podmienok uvedených v § 127 C.s.p. (§ 42 ods. 2, ods. 3 O.s.p.).
11. Súd je povinný doručiť zmenený návrh (žalobu alebo návrh na začatie konania) ostatným sporovým stranám (účastníkom) do vlastných rúk spravidla ešte pred rozhodnutím o tom, či zmenu pripustí; doručenie zmeneného návrhu nie je treba, ak ku zmene návrhu došlo na pojednávaní a strana sporu (účastník), ktorej by mala byť zmena žaloby doručená, bola na tomto pojednávaní prítomná. V prípade, že žaloba bola zmenená na pojednávaní ústne do zápisnice, splní súd povinnosť doručiť zmenenú žalobu sporovej strane (účastníkovi), ktorá na pojednávaní nebola prítomná, spravidla tým, že jej zašle opis zápisnice o pojednávaní alebo prepis zvukového záznamu z pojednávania (jeho časť).
12. O zmene žaloby rozhodne súd uznesením, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, a to ani v prípade, ak ho vydal súd prvej inštancie (§ 357 C.s.p. a contrario, § 202 ods. 3 písm. f) O.s.p.); ak bolo uznesenie vyhlásené na pojednávaní, doručuje sa jeho písomné vyhotovenie len tým účastníkom, ktorí neboli prítomní pri jeho vyhlásení.
13. Uznesením, ktorým bolo rozhodnuté o zmene žaloby, je súd viazaný (§ 237 ods. 1 C.s.p., § 170 O.s.p.).
14. Súd prvej inštancie napriek tomu, že uznesením č.k. 14Cpr/8/2013-39, zo dňa 6.11.2013, pripustil zmenu žaloby v súlade s podaním žalobcu zo dňa 29.10.2013 tak, že predmetom konania, okrem určenia neplatnosti výpovede, bola aj náhrada mzdy vo výške 1.477,20 eura mesačne od 6.6.2013 až do času, keď žalovaný umožní žalobcovi pokračovať v práci alebo kým súd právoplatne nerozhodne o skončení pracovného pomeru, sa v ďalšom priebehu konania neriadil dôsledne platnou právnou úpravou (§ 95 O.s.p.) a nerozhodol o zmene žaloby zo dňa 7.11.2014 (č.l. 103 spisu), ktorou sa žalobca domáhal náhrady mzdy v sume 14.754,84 eura (za obdobie od 1.7.2013 do 30.3.2014); nerozhodol ani o opätovnom návrhu na zmenu žaloby zo dňa 22.12.2015 (č.l. 128 spisu), či zmene žaloby zo dňa 27.10.2016 (č.l. 146 spisu), ktorou žalobca doplnil svoje predchádzajúce návrhy na zmenu o alternatívny petit, spočívajúci v povinnosti žalovaného zaplatiť mu náhradu mzdy v sume 8.942,67 eura.
15. V dôsledku procesného pochybenia spočívajúceho v neustálení predmetu konania, nemohol súd prvej inštancie vo veci rozhodnúť; pokiaľ svoje meritórne rozhodnutie založil na predpoklade, že predmetom konania je žalobcom uplatnená náhrada mzdy v sume 14.754,87 eura, rozhodol v stave nedostatku vecnej procesnej podmienky konania, nakoľko urobil skutkovým podkladom uplatneného nároku zmenený petit žalobcu, hoci o ňom zákonom prezumovaným spôsobom nerozhodol. V zmysle § 216 ods. 1 C.s.p. je súd viazaný (pôvodným alebo zmeneným) žalobným návrhom žalobcu a až momentom, kedy bolo rozhodnuté o pripustení (ďalšej) zmeny žaloby, pokračuje v konaní o zmenenej žalobe (§ 143 ods. 3 a contrario C.s.p., § 95 ods. 2 a contrario O.s.p.); súčasne platí, že až uznesením, ktorým bolo rozhodnuté o zmene žaloby, je súd viazaný (§ 237 ods. 1 C.s.p., § 170 O.s.p.). Dokiaľ súd nerozhodne o uplatnenej zmene petitu žaloby, nemôže pokračovať v konaní o pôvodnej žalobe (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.5.2016, sp. zn. 4 Cdo 373/2015).
16. Odvolací súd ďalej na ozrejmenie právnej stránky veci pripomína, že uplatnenie nárokov zamestnanca z neplatného skončenia pracovného pomeru (výpoveďou, okamžitým skončením, dohodou alebo skončením v skúšobnej dobe) je ponechané na vôľu zamestnanca. Ak po neplatnom skončení pracovného pomeru trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer neskončí a zamestnávateľ je povinný voči nemu plniť všetky záväzky, ktoré mu z pracovného pomeru vyplývajú. Nevyhnutým predpokladom vzniku nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru (ak nedôjde k mimosúdnej dohode) je právoplatné rozhodnutie súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Súd prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom č.k. 14Cpr/8/2013-109, zo dňa 12.11.2014, určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce zo dňa 4.4.2013 dané žalobcovi žalovaným je neplatné; rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 7.1.2015. Pokiaľ žalovaný žalobcovi prácu neprideľoval ani po oznámení žalobcu, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, a výpoveď bola neplatná, potom žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy. Náhrada mzdy priznávaná podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce je dôsledkom neplnenia povinností zo strany zamestnávateľa, ktorý bol povinný prideľovať zamestnancovi, ktorý trval na tom, aby ho ďalej zamestnával, prácu v súlade s pracovnou zmluvou. Priznanie tejto náhrady je preto závislé na možnosti a ochote zamestnanca prácu vykonávať; ak teda zamestnanec nie je schopný, napr. v dôsledku pracovnej neschopnosti, kedy mu prislúcha nemocenské, prácu konať alebo nie je ochotný konať prácu pridelenú podľa pracovnej zmluvy, nemá nárok na poskytnutie náhrady mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce.
17. S poukazom na nesporné skutkové zistenia vyplývajúce z obsahu spisu, že žalobca bol v období od 10.4.2013 do 13.3.2014 práceneschopný, je tak „ipso iure“ vylúčené, aby žalobcovi vznikol za toto obdobie nárok na náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce; z rovnakého dôvodu je takisto neprípustné vykonať započítanie vyplatených nemocenských dávok voči neexistujúcemu nároku. Vychádzajúc z obsahu spisu však za nesporný nemožno považovať deň vzniku invalidity žalobcu, nakoľko na pojednávaní konanom 12.11.2014 uviedol, že invalidný dôchodok mu bol priznaný od 14.3.2014, ale v podaní zo dňa 22.12.2015 (č.l. 128 spisu) uvádza, že to bolo od 15.3.2014, čo korešponduje s dátumom uvedeným v rozhodnutí Sociálnej poisťovne zo dňa 7.5.2014 (č.l. 132 spisu) a s potvrdením Sociálnej poisťovne zo dňa 7.4.2014 (obsah prílohy č. 3 k podaniu žalovaného zo dňa 23.10.2014 tvoriacej nežurnalizovanú časť spisu). Presné ustálenie dňa vzniku invalidity žalobcu je nevyhnuté k vyhodnoteniu, či jeho neschopnosť vykonávať prácu bola v období od 1.7.2013 do 30.3.2014 (za ktoré požaduje náhradu mzdy) nepretržitá.
18. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol vo veci napriek tomu, že nemal splnenú (vecnú) procesnú podmienku konania, ku ktorej odvolací súd prihliada aj keď nebola v odvolacích dôvodoch uplatnená (§ 380 ods. 2 C.s.p.) a v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal dôkazy nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Nakoľko uvedené nedostatky nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. a), písm. c) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec na ďalšie konanie.
19. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný; rozhodne o zmene žaloby a opätovne posúdi dôvodnosť nároku žalobcu na náhradu mzdy v intenciách odsekov 16 a 17 tohto odôvodnenia, sformulovaných dostatočne jasným spôsobom. Spor opätovne prejedná na pojednávaní berúc do úvahy, že v individuálnych pracovnoprávnych sporoch môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 319 ods. 1 veta prvá C.s.p.), s tým, že ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú (§ 320 veta druhá C.s.p.). Na základe vykonaných dôkazov ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie, ktoré bude vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu preskúmateľné a po opätovnom rozhodnutí sporu svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. tak, by obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné.
20. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).
21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).