Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1Co-147-2018.pdf
PDF · 81.99 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/147/2018
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Petra Tutka v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, proti žalovanej I.R. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom v B., W. X, o zaplatenie 6.672,31 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 20.11.2017 sp.zn. 12Csp/79/2016-113 jednohlasne takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 190,83 eur s úrokom z omeškania 8,5% ročne z uvedenej sumy za čas od 11.11.2013 do zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a stranám sporu nepriznal náhradu trov konania.
2. Týmto rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 6.672,31 eur, ktorého sa voči žalovanej domáhal na základe tvrdenia, že jeho právny predchodca Slovenská sporiteľňa, a.s. s touto uzavrela dňa 19.9.2008 zmluvu o úvere. S poukazom na to, že žalovaná si neplnila svoje zmluvné povinnosti riadne v dohodnutých splátkach splácať poskytnutý úver, právny predchodca žalobcu podaním zo dňa 30.9.2015 vyhlásil predčasnú splatnosť celého úveru. Zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 23.10.2015 postúpil právny predchodca uvedenú pohľadávku žalobcovi.
3. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že zo Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva“), uzavretej dňa 19.09.2008 súd zistil, že Zmluva bola uzavretá medzi pôvodným veriteľom, Slovenskou sporiteľňou, a. s., so sídlom Bratislava a dlžníčkou - žalovanou. Na základe uvedenej Zmluvy bol poskytnutý žalovanej spotrebný úver - bezúčelový úver, na sumu 208.000,- Sk (6.904,34 Eur). Úroková sadzba úveru bola fixná, vo výške 14,95 % ročne v deň uzatvorenia Zmluvy. Spracovateľský poplatok predstavoval výšku 5.699,- Sk (189,17 Eur), poplatok za správu úveru 60,- Sk (1,99 Eur). Predmetom Zmluvy bola aj dohoda o výške splátok a ich počte, kde sa žalovaná zaviazala zaplatiť úver v 120 mesačných splátkach po 3.407,- Sk (113,09 Eur), vždy k 10. dňu v mesiaci. Splatnosť prvej splátky bola datovaná ku dňu 10.10.2008 a konečná splatnosť úveru ku dňu 10.09.2018. Ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) bola vo výške 17,68 %. Celkové náklady spojené s úverom predstavovali výšku 207.479,20 Sk (6.887,05 Eur). Pôvodný veriteľ oznámil postúpenie pohľadávky žalovanej listom zo dňa 30.10.2015 a súčasne označil aj subjekt, a to žalobcu, ktorý pohľadávku prevzal a ktorému má uhrádzať peňažné plnenie vyplývajúce z úveru. Listom zo dňa 30.09.2015 oznámil pôvodný veriteľ žalovanej vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 29.09.2015 s tým, že žalovaná bola vyzvaná na zaplatenie pohľadávky z úveru do 15 dní. Z pripojenej doručenky je zrejmé, že oznámenie nebolo doručené žalovanej. Súd prvej inštancie ďalej uzavrel, že
v danom prípade ide nesporne o spotrebiteľský úver, na základe ktorého sa veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanej peňažné prostriedky vo forme úveru. Zmluva o úvere je upravená ako právny inštitút v Obchodnom zákonníku, ale vzhľadom k tomu, že sa v tomto prípade jedná o spotrebiteľský úver, tento záväzkový vzťah sa riadi osobitným predpisom, Zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľskom úvere a príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Zmluvné podmienky dohodnuté medzi účastníkmi konania, na základe Zmluvy zo dňa 19. 09. 2008, súd posudzoval v zmysle vyššie uvedených ustanovení Zákona o spotrebiteľskom úvere a o ochrane spotrebiteľa, ako aj Občianskeho zákonníka. Súd v tomto prípade poukazuje na skutočnosť, že pokiaľ sa jedná o spotrebiteľský úver, súd má možnosť preskúmať ex offo zmluvné podmienky úverových zmlúv v zmysle čl. 3 Smernice č. 93/13/EHS. Súd skúmal, či bolo dojednanie o splátkach úveru v súlade s ust. § 4 ods. 2 písm. i.) Zákona o spotrebiteľských úveroch, už aj z hľadiska aplikovateľnosti právnych záverov v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie sp. zn.: C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia a.s. proti R. E. v porovnaní s vnútroštátnou úpravou, a to Zákonom o spotrebiteľských úveroch. Po prehodnotení aplikovateľnosti uvedeného výkladu pre rozhodovanie vo veciach podľa právnej úpravy platnej v Slovenskej republike, bolo konštatované, že Súdny dvor Európskej únie vykladá výlučne právo Európskej únie a ako taký nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. Súdny dvor Európskej únie aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS. Nevyjadroval sa k výkladu zákona o spotrebiteľských úveroch. Súdom aplikované ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch sú odlišné od ustanovení Smernice č. 2008/48/ES (článok 10, ods. 2 písm. c).Výklad dotknutých ustanovení smernice Súdnym dvorom EÚ vo veci C-42/15 nemá vplyv na rozhodovaciu činnosť v spore. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ (C-152/84, C-91/92, C-397/01) na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami, v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúceho v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti sa ako také nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci, v danom spore dodávateľ proti spotrebiteľovi. Z uvedených dôvodov v predmetnom spore rozsudok Súdneho dvora Európskej únie číslo C-42/15, nemá vplyv na právne posúdenie veci vnútroštátnym súdom. Právna úprava Zákona č. 258/2001 Z. z. vyžaduje v ust. § 4 ods. 2 písm. i.), aby súčasťou zmluvy bolo dojednanie výšky, počtu a termínov splátok nielen istiny, ale aj úrokov a iných poplatkov. Zmluva síce obsahovala počet a výšku splátok, aj splatnosť celkovej mesačnej splátky, nebolo však zrejmé, akú časť tejto mesačnej splátky tvorí úrok, prípadne poplatky, ktoré sú nepochybne súčasťou Zmluvy a či sú splatné v rovnakom termíne ako istina. Konštatoval, že s poukazom na ust. § 4 odseku 3 Zákona č. 258/2001 Z.z. sa považuje úver za bezúročný a bezpoplatkový, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. i.) uvedeného zákona. Z týchto dôvodov súd považoval poskytnutý úver za bezúročný a bezpoplatkový a priznal žalobcovi rozdiel medzi poskytnutým úverom vo výške 6.904,34 Eur a zaplatenou sumou žalovanou vo výške 6.713,51 Eur a predstavovala sumu 190,83 Eur.
4. Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. § 255 ods. 2 C.s.p..
5. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Tento žiadal napadnutý rozsudok v jeho zamietavom výroku zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť a žalobcovi priznať náhradu trov konania. Svoje odvolanie zakladal na tvrdení, že zamietavý výrok súd prvej inštancie založil na nesprávnom právnom názore. V odvolaní uviedol, že pokiaľ súd vychádza zo záveru, že v zmluve absentujú údaje o výške, počte a termínoch splátok istiny, úverov a iných poplatkov, žalobca poukazuje na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola transponovaná do nášho právneho poriadku práve zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. S poukazom na článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice podľa ktorého „zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivých nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami, úvery na účely splatenia“. Z uvedeného vyvodzuje, že z takéhoto znenia vyplýva záver, že nie je potrebný rozpis splátky na istiny, úroky a poplatky, pričom údaje vyžadované smernicou sa v zmluve nachádzali. Podporne poukázal aj na skutočnosť, že v obdobnej veci rozhodoval Súdny dvor Európskej únie, ktorý v svojom rozhodnutí zo dňa 9.11.2016 vo veci C 45/15 v súvislosti s uvedením výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviedol, že vzhľadom na jasné znenie ustanovení smernice je potrebné konštatovať, že smernica nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere výpis vo forme amortizačnej tabuľky a nie je ani nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa s odkazom na konkrétny dátum, resp. spresnenie, aká časť splátky bude započítaná na vrátenie istiny.
6. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.
7. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietavom výroku, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Súd prvej inštancie založil svoj záver o bezúročnosti a bezodplatnosti z úveru, z ktorého žalobca uplatňuje svoj nárok na nesprávnom právnom závere a v dôsledku toho v tejto časti aj nesprávne rozhodol.
8. Pokiaľ ide o eurokonformný výklad ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 Z.z., v zmysle ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, riešením tejto otázky sa zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp.zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018 (a následne aj 3 Cdo 56/2018 zo dňa 17.4.2018). Z vyššie citovaného rozhodnutia vyplýva, že zákon 129/2010 Z.z. je úplnou transpozíciou Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS do slovenského právneho poriadku. Smernica ako špecifický prameň práva Európskej únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli smer sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Členský štát musí transpozíciu smernice uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti a určitosti. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (odkaz na rozsudok Európskeho súdneho dvora C-212/07, bod 110). Z vyššie citovaného rozhodnutia ďalej vyplýva, že rozsudok konštatoval, že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 smernice. Vychádzajúc zo záveru, že zákonom 129/2010 Z.z. bola transponovaná smernica 2008/48/ES v celom rozsahu, zámerom zákonodarcu teda bezpochyby nebolo, aby ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 Z.z. bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice. To je skutočnosť, na ktorú musí vziať zreteľ vnútroštátny súd pri aplikácii ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 Z.z. Eurokonformným výkladom ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 Z.z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky. Pokiaľ ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“ alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu potrebné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Z dôvodovej správy k zákonu 129/2010 Z.z. v žiadnom prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ust. § 9 ods. 2 písm. k/ tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v smernici, teda to, aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a aj iné poplatky. Podľa presvedčenia najvyššieho súdu zohľadňujúceho aj účel zákona, ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe, teda ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 Z.z. neupravuje požiadavku odlišnú od toho, ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h/ smernice (viď bližšie citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018).
9. Odvolací súd stotožňujúc sa s citovanými právnymi závermi Najvyššieho súdu SR nepovažuje závery, z ktorých súd prvej inštancie vyvodil bezúročnosť a bezodplatnosť spotrebiteľského úveru za správny. Na takomto závere nemení nič ani skutočnosť, že úverová zmluva z ktorej žalobca odvodzuje svoj nárok bola uzavretá ešte v čase účinnosti zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
10. Z tohto dôvodu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom zamietavom výroku, ako aj v naväzujúcom výroku o trovách konania zrušil podľa ust. § 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvej inštancie opätovne vyhodnotiť spornú náležitosť zmluvy a pri svojich záveroch bude jeho povinnosťou spravovať sa právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v tomto zrušujúcom uznesení.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.