Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27Co-223-2018.pdf
PDF · 191.67 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/223/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobkyne: M. zastúpenej M., proti žalovanej: N., zastúpenej M. o zaplatenie 5.000,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 18. mája 2018, č.k. 20C/166/2016-103, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej - vyhovujúcej časti (výrok II.) a v závislom výroku o trovách konania medzi stranami sporu (výrok III.) p o t v r d z u j e .
Žalobkyňa m á nárok voči žalovanej na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 5.000,- Eur od 18.08.2016 do 04.05.2017 zastavil. Výrokom II. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 5.000 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 5.000,- Eur od 05.05.2017 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom III. rozhodol tak, že žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala, aby súd žalovanú zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu 5.000,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy od 18.08.2016 až do zaplatenia. V žalobe uviedla, že žalobkyňa kúpnou zmluvou zo dňa 04.05.2016 previedla do výlučného vlastníctva žalovanej rodinný dom súp. č. XXXX/XX stojaci na I. spolu s priľahlými parcelami. Od začiatku realizácie ponuky žalobkyne na predaj, tento predaj ako kupujúci prejednávali so žalobkyňou V. Z. a jeho manželka B. Z., pričom to, že kupujúcim bude žalovaná, uvedení manželia žalobkyni oznámili až pri podpise kúpnej zmluvy. Nakoľko žalovaná pani Z., resp. jej syn s nevestou, nedisponovali finančnými prostriedkami tak, aby mohli zaplatiť celú kúpnu cenu pri podpise zmluvy, dohodli sa ešte pred jej podpisom, že kúpna cena bude vyplatená po častiach. Konkrétne, že jej vyplatí 98.000,- Eur pred podpisom kúpnej zmluvy a zvyšnú časť kúpnej ceny t.j. 63.000,- Eur žalobkyni po dohode vyplatia do troch dní od podpisu kúpnej zmluvy t.j. do 08.05.2016. Krátko predtým, ako došlo k samotnému podpisu predmetnej kúpnej zmluvy, žalobkyňa obdržala ponuku od iného záujemcu na odkúpenie domu za sumu 181.000,- Eur. Žalobkyňa informovala o tejto ponuke bezprostredne pred podpisom kúpnej zmluvy rodinu Z., s ktorými podmienky kúpy už dojednala ústne za cenu 161.000,- Eur. S ohľadom na ich prosby a rodinné pomery, na ktoré poukazovali pri obdržaní informácie o konkurenčnom kupcovi, žalobkyňa na žiadosť kupujúcich nereflektovala na výhodnejšiu ponuku iného záujemcu a pristúpila k uzavretiu kúpnej zmluvy so žalovanou. Za uvedenú ohľaduplnosť a seriózny prístup žalobkyne v prospech rodiny žalovanej, navrhla žalovaná pri podpise kúpnej zmluvy z vlastnej iniciatívy dohodu odmeniť žalobkyňu za jej postoj tak, že popri dohodnutej kúpnej cene 161.000,- Eur vyplatí žalobkyni ďalších 5.000,- Eur do troch mesiacov od prevzatia kľúčov od kupovaného domu. S takouto dohodou žalobkyňa súhlasila. Záväzok na vyplatenie uvedenej prémie, chcela žalobkyňa zakomponovať do kúpnej zmluvy, avšak žalovaná to považovala za zbytočné s poukazom na serióznosť jej rodiny a tvrdila, že pokiaľ takýto ústny prísľub dala, považuje za svoju morálnu povinnosť dohodu splniť aj bez písomného zaznamenania záväzku. Vzhľadom na jej presvedčivé vystupovanie, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že zmluva už bola vyhotovená a pripravená k podpisu, pristúpila v deň podpisu zmluvy na ústnu dohodu o záväzku žalovanej vyplatiť žalobkyni sumu 5.000,- Eur v uvedenom termíne, nakoľko ďalším oddialením podpisu kúpnej zmluvy z titulu jej doplnenia o nový záväzok, by sa oddialil aj termín na výplatu štvrtej časti kúpnej ceny t.j. 63.000,- Eur, ktoré žalobkyňa potrebovala na zaplatenie ňou kupovaného bytu. Pri uzavretí ústnej dohody o povinnosti žalovanej zaplatiť jej nad rámec dohodnutej kúpnej ceny ďalších 5.000,- Eur ako odmenu, resp. prémiu za jej seriózny postoj voči žalovanej a jej rodine, boli prítomní advokátka B.. M. a T.. B. P. z realitnej kancelárie P.. Rodinný dom odovzdala žalobkyňa neveste žalovanej B. Z., ktorá ju zastupovala pri podpise protokolu o odovzdaní nehnuteľnosti spolu s kľúčmi od domu dňa 17.05.2016. O oprávnenosti zastupovať žalovanú pani B. Z. nemala žalobkyňa dôvod pochybovať, nakoľko pani B. Z. žalovanú ako kupujúcu zastupovala aj pri vkladoch jednotlivých splátok kúpnej ceny a to tak, že dohodnutú splátku kúpnej ceny vkladala resp. prevádzala na účet žalobkyne práve B. Z.. Pri podpise protokolu sa s preberajúcou bavila aj o ústnom záväzku vo forme prémie vo výške 5.000,- Eur a dohodli sa, že jej výšku aj termín splatnosti predsa len uvedú písomne aspoň do odovzdávajúceho protokolu, s čím pani B. Z. súhlasila a v zastúpení žalovanej, ako kupujúcej - preberajúcej predmet kúpy do fyzického užívania, podpísala preberajúci protokol aj s potvrdením predmetného záväzku vo výške 5.000,- Eur so splatnosťou do troch mesiacov odo dňa prevzatia kľúčov od prevádzaného domu. Nakoľko kľúče boli odovzdané pri podpise protokolu o odovzdaní nehnuteľností, ako to vyplýva z jeho obsahu, dňa 17.05.2016, splatnosť záväzku o zaplatení 5.000,- Eur nastala 17.08.2016. Hmotnoprávne oprela žalobkyňa nárok o ustanovenia § 34, § 51, § 488, § 489, § 517 ods. 2, § 559 Občianskeho zákonníka. Sporové strany teda uzavreli ústnu zmluvu, v ktorej sa žalovaná zaviazala, že žalobkyni nad rámec kúpnej ceny zaplatí sumu 5.000,- Eur ako odmenu za to, že žalobkyňa neprijala výhodnejšiu ponuku na predaj jej rodinného domu a tento predala žalovanej za nižšiu cenu, než bola konkurenčná cena. Ide o odmenu pre žalobkyňu za dodržanie podmienok o výške kúpnej ceny. Žalobkyňa vyzvala žalovanú na splnenie záväzku listami zo dňa 05.09.2016 a 02.10.2016, na ktoré reagoval syn žalovanej V. Z. telefonicky v tom smere, že splatnosť záväzku je o jeden rok, a preto má čas s jeho splatením, samotný záväzok však nepoprel. Keďže žalovaná dlh dobrovoľne neuhradila v lehote splatnosti, obrátila sa žalobkyňa so svojím nárokom na súd. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila v písomnom podaní zo dňa 09.03.2017. Ako uvádza aj žalobkyňa na predaji predmetného domu na I. a príslušného pozemku (parciel) boli strany dohodnuté, pričom rovnako boli dohodnuté na celkovej kúpnej cene vo výške 161.000,- Eur. Potom, ako ústne túto dohodu uzatvorili, obrátili sa v polovici mesiaca február 2016 na realitnú kanceláriu P. za účelom realizácie prevodu vlastníckeho práva. Úlohou dotknutej realitnej kancelárie teda nebolo sprostredkovať predaj v zmysle nájsť kupca, ale právne zabezpečiť jej prevod za podmienok, na akých už boli dohodnutí, čomu zodpovedala aj dohodnutá provízia pre realitnú kanceláriu vo výške 1.000,- Eur, keď inak bežná provízia za sprostredkovanie sa pohybuje na úrovni 3% z ceny nehnuteľnosti. Po uzavretí zmlúv s realitnou kanceláriou, boli žalobkyni uhradené platby 1.000,- Eur dňa 29.02.2016, 30.000,- Eur dňa 15.03.2016, 67.000,- Eur dňa 26.04.2016. Medzičasom žalovaná predala svoj byt na ulici W.. W. v E., ktorý obývala so svojim synom V. Z. jeho manželkou B. Z. a ich maloletými deťmi V. Z., nar. XX.XX.XXXX a Q. Z., nar. XX.XX.XXXX, a to kúpno-predajnou zmluvou zo dňa 20.04.2016. Návrh na vklad vlastníckeho práva v prospech kupujúcich O. C. a T.. L. C., O.. bol oboma zmluvnými stranami podpísaný toho istého dňa teda 20.04.2016 a následne dňa 27.04.2016 bol podaný Okresnému úradu E., katastrálnemu odboru. Podľa predmetnej kúpnej zmluvy bola žalovaná s rodinou povinná sa z bytu na ulici W.. W. odsťahovať do 30 dní odo dňa jej uzatvorenia. O predaji predmetného bytu žalobkyňa mala vedomosť. Napriek všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam, žalobkyňa bezprostredne pred podpisom prichystanej kúpnej zmluvy prišla s tým, že ona má na dom iného kupcu, ktorý jej dá viac - konkrétne 180.000,- Eur a pýtala sa žalovanej čo urobí, aby dom nepredala inému kupcovi. V tomto čase žalobkyňa mala už zaplatené za dom sumu 98.000,- Eur a byt žalovanej v ktorom bývala so svojou rodinou bol predaný v tom zmysle , že bola podpísaná kúpna zmluva a podaný návrh na vklad v prospech kupujúcich, pričom žalovanej plynula lehota na vysťahovanie. Žalovaná pracovala a pracuje v M. a inú nehnuteľnosť nevlastnila. Syn žalovanej V. Z. pracoval/pracuje v E. pre spoločnosť V.., a jeho manželka B. Z. je na materskej dovolenke s maloletým Q., pričom ich prvorodený syn V. navštevuje M. Uvedená situácia bola žalobkyni dobre známa, veď ako sama uvádza vo svojom liste zo dňa 05.09.2016 označenom ako „Pokus o zmier", pozná žalovanú a členov jej rodiny veľmi dlho. Napriek tomu sa zachovala ako sa zachovala a pri podpise kúpnej zmluvy sa pýtala koľko jej žalovaná dá, aby dom predala jej (podpísala kúpnu zmluvu) a nie inému záujemcovi. Ako na burze, či trhu začala s tým, či jej žalovaná dá o dvadsaťtisíc viac, potom či jej dá o desaťtisíc viac, a keď jej žalovaná so synom uvádzali, že majú rozpočet vo výške dohodnutých 161.000,- Eur a doslova ju museli prosiť, aby sa takto nesprávala, pričom museli poukazovať na rodinnú situáciu, skončilo to na žalovaných 5.000,- Eur, ktoré žalovaná žalobkyni sľúbila, pretože mala vážnu obavu, že žalobkyňa kúpnu zmluvu naozaj nepodpíše. S uvedeným však prišla sama žalobkyňa, ktorá si takýmto konaním prísľub doplatku „vynucovala“. Žalovaná by musela byť padnutá na hlavu, keby takýmto spôsobom sama iniciovala ocenenie vraj „ohľaduplnosti a seriózneho prístupu“ žalobkyne v situácii, keď táto mala už väčšinu vopred pevne dohodnutej kúpnej ceny už vyplatenú a žalovaná mala predaný svoj byt a hrozilo, že nakoniec nebude mať kde s rodinou bývať. Následne žalobkyňa a žalovaná podpísali predmetnú kúpnu zmluvu a v súlade s ňou (do troch dní od podpisu) žalovaná zadala ešte v deň podpisu zmluvy v A.. prevodný príkaz na úhradu sumy 63.000,- Eur v prospech účtu žalobkyne. Žalovaná má za to, že uzatvorená dohoda (zmluva) o vyplatení 5.000,- Eur je absolútne neplatný právny úkon v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka pre jej rozpor s dobrými mravmi. Je zrejmé, že napriek jasnej a jednoznačnej dohode o predmete prevodu a kúpnej cene medzi žalobkyňou a žalovanou, k uzatvoreniu zmluvy o budúcej zmluve v tomto prípade nedošlo, nakoľko v zmysle ustanovenia § 50a ods. l Občianskeho zákonníka, je pre túto predpísaná písomná forma, žalobkyňa svojim správaním preto nemohla porušiť podmienky zmluvy o budúcej zmluve, resp. takýmto porušením hroziť. Amorálnosť jej postoja a konania je však podľa názoru žalovanej do očí bijúca. Platby prijaté žalobkyňou pred uzatvorením kúpnej zmluvy možno posúdiť ako preddavok v zmysle ustanovenia § 498 Občianskeho zákonníka. Za situácie, keď bola jasná dohoda (nie v zmysle zmluva) o výške kúpnej ceny a keď na základe tejto dohody žalobkyňa prijala už sumu 98.000,- Eur ako preddavky kúpnej ceny, keď žalovaná mala s rodinou usadenou v E. „ich“ byt už predaný, teda keď v takejto situácii žalobkyňa príde s tým, že ona má iného kupca, tak jej konanie možno hodnotiť rôznymi slovami, len nie ako „ohľaduplné a seriózne“. Veď hrozilo, že žalovaná nebude mať ani peniaze (ktoré by si následne musela vymáhať ako bezdôvodné obohatenie), ani dom, a nakoniec už ani byt, ktorí medzičasom predala. Hoci žalovaná považuje dohodu (zmluvu) o vyplatení 5.000,- Eur za dodržanie podmienok o výške kúpnej ceny dohodnutej v súvislosti s uzavretím kúpnej zmluvy na prevod rodinného domu, za absolútne neplatnú v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, z dôvodu právnej istoty v deň spísania vyjadrenia k žalobe, teda dňa 09.03.2017 zaslala žalobkyni na poštovú prepravu list, ktorým žalovaná podľa § 49 Občianskeho zákonníka odstúpila od dohody (zmluvy) o vyplatení 5.000,- Eur, a to z dôvodu, že táto bola uzatvorená v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Písomným podaním zo dňa 29.03.2017 žalobkyňa reagovala na vyjadrenie žalovanej. Žalovanou uvedený opis okolností, za ktorých došlo k dohode o vyplatení 5.000,- Eur je nepravdivý a takéto skutkové tvrdenie žalovanej žalobkyňa kategoricky popiera. Uviedla, že v marci 2016 sa stretla s dcérou žalovanej pani B. Z., ktorá so svojím manželom V. Z. so žalobkyňou prejednávala kúpu domu a obaja vystupovali ako kupujúci. Pri uvedenom stretnutí sa dohodli na kúpe domu za 160.000,- Eur s tým, že 30.000,- Eur žalobkyni kupujúci zaplatia na účet do 05.03.2016 a 67.000,- Eur do 20.04.2016. Ani jeden z uvedených termínov nebol dodržaný a vklady záloh na kúpnu cenu manželia Z. vložili na účet tak, že 30.000,- Eur vložili dňa 15.03.2016 a 67.000,- Eur dňa 26.04.2016. Už pri tomto omeškaní žalobkyňa manželom Z., ktorí sa označili ako kupujúci, povedala o konkurenčnej ponuke a upozornila ich, že túto nebude akceptovať, pokiaľ všetky ďalšie platby, resp. povinnosti, ktoré im vyplývajú zo záujmu o kúpu domu, budú dodržiavať. Žalovanú ako kupujúcu o konkurenčnej ponuke nemala dôvod žalobkyňa osobitne informovať, nakoľko až do podpisu kúpnej zmluvy vystupovali manželia Z. ako kupujúci. S vyššie uvedeným omeškaním s výplatou zálohy oproti ústnej dohode spôsobili manželia Z. žalobkyni komplikáciu v tom zmysle, že žalobkyňa nemohla včas zaplatiť vlastníkom bytu, o ktorého kúpu mala záujem a s ktorými uzavrela dohodu o zložení zálohy na kúpnu cenu. Práve toto omeškanie zo strany B. Z. a jej manžela s úhradou dohodnutej zálohy na kúpu domu, čoho následkom bolo porušenie dohody žalobkyne s vlastníkmi bytu, ktorý mala záujem kúpiť, boli tie nepríjemnosti, ktoré žalobkyňa uviedla žalovanej po podpise kúpnej zmluvy ako dôvod na vyplatenie odmeny za trpezlivosť a ústretovosť žalobkyne. Výšku dohodnutej odmeny t.j. 5.000,- Eur navrhla samotná žalovaná bez akejkoľvek licitácie a bez akéhokoľvek nátlaku alebo návrhu výšky odmeny zo strany žalobkyne. Keby navrhla 1.000,- Eur, akceptovala by žalobkyňa aj takúto výšku. Potom, ako tento návrh žalovaná predložila, B.. M., ktorá kúpnu zmluvu pripravovala a bola spolu s pracovníkom realitnej kancelárie pánom P. prítomná pri podpise kúpnej zmluvy, navrhla, že spíše dodatok ku kúpnej zmluve, v ktorom bude zakomponovaný záväzok žalovanej 5.000,- Eur. Na tento návrh reagoval syn žalovanej V. Z. s tým, že sa žalobkyňou dlhé roky poznajú a nie je pre nich problém tento záväzok naplniť i na základe ústnej dohody, nakoľko majú z banky schválenú pôžičku a ako náhle im bude pripísaná na účet, dohodnutú sumu 5.000,- Eur žalobkyni vyplatia. S týmto žalobkyňa súhlasila. Žalobkyňou uvedený priebeh deja pri podpise kúpnej zmluvy resp. uzavretí dohody o vyplatení 5.000,- Eur po podpise kúpnej zmluvy, ktorý priebeh deja môžu dosvedčiť svedkovia už označení v žalobe, nemohol byť v rozpore s dobrými mravmi, ani nemohol niesť znaky tiesne, resp. nápadne nevýhodných podmienok. V súvislosti s poukazom žalovanej na rozpornosť dohody s dobrými mravmi a na tieseň a nápadne nevýhodné podmienky, žalobkyňa okrem hore uvedených skutočností poukázala i na to, že dňa 17.05.2016 bol podpísaný protokol o odovzdaní nehnuteľností, ktorým došlo k odovzdaniu predmetu kúpnej zmluvy. V uvedenom protokole došlo k písomnému potvrdeniu v tom zmysle, že dohodnutá suma 5.000,- Eur bude doplatená do 3 mesiacov odo dňa prevzatia kľúčov, t.j. do 3 mesiacov od 17.05.2016. Uvedený termín zo strany žalovanej dodržaný nebol. Na písomné výzvy k úhrade dohodnutej sumy žalobkyni najskôr V. Z. telefonicky oznámil, že na jej úhradu majú ešte dostatok času a neskôr žalobkyni listom zo dňa 09.03.2017 žalovaná oznámila, že od dohody o vyplatení 5.000,- Eur odstupuje z dôvodu tiesne za nápadne nevýhodných podmienok, za ktorých bola uzavretá, v zmysle § 49 Obč. zák. Keďže okolnosti uzavretia tejto dohody opisujú sporné strany diametrálne rozdielne pre objektívne rozhodnutie o tom, či uzavretie predmetnej dohody nesie znaky nezlučiteľné s dobrými mravmi a súčasne v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, bude potrebné vykonať dokazovanie výsluchom nezávislých osôb, ktoré boli pri dohode prítomné. Žalovaná sa pri uzatváraní dohody nenachádzala ani v tiesni a ani nebola uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok, pričom zákon vyžaduje naplnenie oboch podmienok neplatnosti súčasne. Už samotná skutočnosť, že k dohode došlo po podpise kúpnej zmluvy, a že k jej uzavretiu došlo ústnou formou, ktorá forma jednoznačne do neistého stavu uviedla žalobkyňu žalovanú v prípade, že by vznik dohody žalovaná poprela, svedčí o tom, že sa nemohlo jednať o tieseň. Rovnako písomné doplnenie záväzku vyplývajúceho z predmetnej dohody do protokolu o odovzdaní nehnuteľností dňa 17.05.2016, t.j. 13 dní po podpise kúpnej zmluvy a ústnom uzavretí dohody, nemohlo byť vykonané v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, čo žalovaná v tomto prípade ani nenapáda. Žalobkyňa považuje za kontraproduktívny postoj žalovanej v tom, že predmetnú dohodu o vyplatení 5.000,- Eur považuje za absolútne neplatný právny úkon a súčasne odstupuje od tohto právneho úkonu s poukazom na tieseň a nápadne nevýhodné podmienky, teda ho považuje za relatívne neplatný právny úkon. Žalovaná v písomnom podaní zo dňa 15.05.2017 reagovala na vyjadrenie žalobkyne zo dňa 29.03.2017. Uviedla, že zatiaľ čo podľa prvotného vyjadrenia žalobkyne (žalobného návrhu) má byť suma 5.000,- Eur akousi odmenou resp. prémiou za to, že žalobkyňa nereflektovala na výhodnejšiu ponuku iného záujemcu o kúpu predmetnej nehnuteľnosti, podľa repliky žalovanej má ísť o nejakú kompenzáciu spôsobených ťažkostí popísaných vo vyjadrení žalobkyne zo dňa 29.03.2017. Žalobkyňa tak sama vo svojom vyjadrení spochybňuje kauzu záväzku na splnenie ktorého žaluje. Zatiaľ čo podľa žalobného návrhu mala žalobkyňa o výhodnejšej ponuke informovať bezprostredne pred podpisom kúpnej zmluvy, podľa vyjadrenia žalobkyne zo dňa 29.03.2017 mala tak urobiť už skôr, v čase keď malo dôjsť k údajnému omeškaniu so zálohovými platbami. Žalobný návrh neuvádza nič o termínoch splátok zálohových platieb na kúpnu cenu. Uvádza sa v ňom len, že bolo dohodnuté, že sa vyplatí 98.000,- Eur pred podpisom kúpnej zmluvy a zvyšných 63.000,- Eur do troch dní od podpisu kúpnej zmluvy. Podľa terajšieho vyjadrenia žalobkyne už boli dohodnuté presné termíny zálohových platieb, pričom k úhradám v týchto termínoch neprišlo, čím žalobkyni vznikli (vznikali) komplikácie, resp. nepríjemnosti vo vzťahu k bytu, ktorý ona kupovala, pričom práve toto malo byť dôvodom, že sa žalobkyňa nechala na podnet žalovanej odmeniť za svoju trpezlivosť a odškodniť za utrpené nepríjemnosti zriadením záväzku na vyplatenie sumy 5.000,- Eur v jej prospech. Vyjadrenia žalobkyne o okolnostiach podstatných pre posúdenie prípadu sú rozporné a teda nejavia známky dôveryhodnosti. K zmene tvrdení dochádza v závislosti od vývoja prípadu. Žalobkyňa neskorším podaním zmenila kauzu záväzku, kde touto nemá byť odmena za nereflektovanie na výhodnejšiu ponuku, ale nejaká kompenzácia za spôsobené nepríjemnosti resp. náhrada škody, žalovaná uviedla, že je nepochybné, že existovala dohoda o predaji za cenu 161.000,- Eur (aj keď žalobkyňa teraz uvádza 160.000,- Eur). Aj keď nie každá dohoda je zároveň zmluvou, zásada „pacta sunt servanda“ sa má vzťahovať nielen na zmluvy, ale aj na dohody. Zásada „pacta sunt servanda“ je jednou z hlavných zásad vyplývajúcich z Listiny základných práv a slobôd a je považovaná za najvyššiu prirodzenú právnu normu, od ktorej je odvodzované všetko právo. Všeobecné zásady korektného správania v súkromnoprávnej praxi, vrátane predpokladania dobrej viery, sú podmienkou pre účinnosť celého právneho systému. Dojednaný záväzok považuje žalovaná za rozporný s dobrými mravmi, ergo za absolútne neplatný. V tomto smere nemôže byť žalovanej na ujmu, resp. nemôže byť kontraproduktívne (ako sa snaží naznačiť žalobkyňa), ak žalovaná z dôvodu právnej istoty od dojednaného záväzku aj odstúpila. Žalovaná postupovala v súlade so zásadou práva patria len bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí svoje práva uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Odhliadnuc od toho, že dojednaný záväzok bol neplatný ex tunc, teda od počiatku, naozaj bola žalovaná aj v tiesni, čo jasne opísala vo svojom predchádzajúcom podaní a doložila aj listinnými dôkazmi. Iný záver ohľadom tiesne nemožno vyvodiť ani z faktu (na ktorý poukazuje žalobkyňa), že záväzok bol uvedený na preberacom protokole k podpisu ktorého došlo až po podpise kúpnej zmluvy. Žalovaná sa totiž nemienila (za svojej situácie, ktorú v predchádzajúcom podaní opísala) so žalobkyňou doťahovať, či žalovanej kľúče od domu odovzdá, alebo nie, resp. kedy tak urobí. Naviac žalovaná stále čakala, že sa žalobkyňa „uvedomí" ako sa vlastne zachovala a od vymáhania svojho nezmyselného „nároku" upustí a preto žalovaná ani nereagovala na jej listy.
3. Súd po vykonanom dokazovaní uzavrel, že žaloba je dôvodná. Mal za preukázané, že žalobkyňa so žalovanou uzavreli dňa 04.05.2016 v E. ústnu dohodu, na základe ktorej sa žalovaná zaviazala zaplatiť žalobkyni sumu 5.000,- Eur za to, že žalobkyňa neuprednostnila iného záujemcu o kúpu jej rodinného domu za vyššiu kúpnu cenu, ale svoj rodinný dom predala žalovanej za kúpnu cenu 161.000,- Eur. V rámci zásady zmluvnej voľnosti bolo možné takúto dohodu uzavrieť v zmysle § 51 Občianskeho zákonníka, ktoré umožňuje účastníkom občianskoprávnych vzťahov uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená v Občianskom zákonníku, ako osobitný zmluvný typ. Táto nepomenovaná zmluva (dohoda) podľa názoru súdu neodporuje obsahu ani účelu Občianskeho zákonníka. Záväzok bol vymedzený dostatočne určito a to konkrétnou sumou peňažného plnenia, ktoré sa zaviazala žalovaná zaplatiť žalobkyni. Dôvodom pre uzavretie tejto dohody bola skutočnosť, že žalobkyňa neprijala návrh iného kupca na uzavretie kúpnej zmluvy ohľadom jej rodinného domu za vyššiu kúpnu cenu a to za 181.000,- Eur. Túto kauzu právneho úkonu uvádzala žalobkyňa hneď v žalobe, a bola preukázaná aj v konaní z výsluchu žalovanej, preto súd už neprihliadal na dodatočne uvedené tvrdenia žalobkyne v jej písomnom vyjadrení zo dňa 29.03.2017, podľa ktorých odmenu si sporové strany dohodli aj za ústretovosť a trpezlivosť žalobkyne, ktorá dom predala žalovanej napriek tomu, že zálohy na kúpnu cenu za dom neboli vyplatené v ústne dohodnutých termínoch. Skutočnosť, že žalobkyňa mala v tom čase aj inú záujemkyňu, ktorá bola ochotná dom od žalobkyne kúpiť za 181.000,- Eur, nebola medzi stranami sporná. Dohodnuté peňažné plnenie predstavuje odplatu, resp. odmenu pre žalobkyňu za to, že neprijala výhodnejšiu konkurenčnú ponuku na kúpu jej domu. Uzavretie tejto zmluvy ústnou formou medzi sporovými stranami potvrdila vo svojom vyjadrení a v rámci svojho výsluchu aj samotná žalovaná. Súd nezistil, že by táto dohoda bola v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, ako tvrdila žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe. Právny úkon sa prieči dobrým mravom ak je v rozpore so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku, ako poctivosť, zneužívanie výkonu práv, šikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov. Ide o situácie, keď právny úkon zavádza značnú nevyváženosť do zmluvného vzťahu, porušuje pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku. Súd sa nestotožnil s názorom žalovanej, že ústna dohoda zo dňa 04.05.2016 je neplatná pre rozpor samotnej kauzy tohto právneho úkonu s dobrými mravmi. Podľa názoru súdu sa neprieči dobrým mravom taký právny úkon uzavretý v súvislosti s kúpnou zmluvou, obsahom ktorého právneho úkonu je záväzok kupujúceho zaplatiť predávajúcemu odmenu za dodržanie ústnej dohody o výške kúpnej ceny a za nereflektovanie predávajúcej na výhodnejšiu ponuku na kúpu. Za predpokladu neexistencie písomnej zmluvy o budúcej kúpnej zmluve (čo je daný prípad), až do momentu podpisu kúpnej zmluvy, je dohoda o výške kúpnej ceny ponechaná na vôli oboch zmluvných strán, a pokiaľ sa v priebehu predzmluvného rokovania medzi predávajúcim a kupujúcim objaví iný záujemca o kúpu, ochotný predávajúcemu zaplatiť vyššiu kúpnu cenu (čo je tento prípad), no predávajúci na základe ústneho prísľubu danému prvému záujemcovi o kúpu neuprednostní lepšiu ponuku, a kúpnu zmluvu uzavrie s prvým záujemcom za vopred ústne dohodnutú nižšiu cenu, nemožno považovať za nečestné, v rozpore so spoločnosťou vytvorenými a všeobecne uznávanými pravidlami slušnosti, ak sa predávajúci dohodne s kupujúcim na tom, že kupujúci vyplatí predávajúcemu nejakú čiastku ako odmenu (kompenzáciu) za to, že predávajúci nedal prednosť lukratívnejšej ponuke na kúpu jeho veci. Súd nezistil, žeby predmetná ústna dohoda bola v rozpore s dobrými mravmi ani vzhľadom na okolnosti, za ktorých bola uzavretá a ktoré by ovplyvňovali slobodu vôle kupujúcej. Ako nedôvodné posúdil tiež obranu žalovanej o uzatvorení tejto dohody v tiesni. Bolo potvrdené tvrdenie žalobkyne, že túto ústnu dohodu uzavreli strany až po tom, ako už podpísali kúpnu zmluvu ohľadom rodinného domu. Rozhodujúce je, že nebolo preukázané, žeby žalobkyňa podmieňovala podpísanie kúpnej zmluvy tým, že sa žalovaná zaviaže vyplatiť žalobkyni odplatu 5.000,- Eur za to, že žalobkyňa nepredá dom inému záujemcovi o kúpu, žalovaná. Na strane žalovanej nenastal taký hospodársky, alebo sociálny stav, ktorý by na ňu doliehal tak intenzívne, že by ju obmedzil v slobode rozhodovania natoľko, že uzavrela ústnu dohodu, ktorú by inak bez tohto stavu tiesne neuzavrela. Po podpísaní kúpnej zmluvy nemusela žalovaná s takouto dohodu o zaplatení sumy 5.000,- Eur súhlasiť. Po podpise kúpnej zmluvy už boli obe zmluvné strany viazané prejavmi svojej vôle zachytenými v kúpnej zmluve, teda žalobkyňa bola povinná odovzdať žalovanej predmet kúpnej zmluvy a žalovaná bola povinná uhradiť žalobkyni zvyšok kúpnej ceny. Svoje povinnosti z kúpnej zmluvy zmluvné strany aj splnili, keďže žalobkyňa rodinný dom žalovanej odovzdala dňa 17.05.2016, čo bolo preukázané z výsluchu svedkyne M.. B. Z. ako aj protokolu o odovzdaní nehnuteľností, a žalovaná zaplatila žalobkyni aj poslednú časť kúpnej ceny vo výške 63.000,- Eur ako vyplýva z platobného príkazu na úhradu zo dňa 04.05.2016. Pokiaľ žalovaná uvádzala, že mala strach, že žalobkyňa odstúpi od kúpnej zmluvy a žalovaná nebude mať kde bývať, pretože jej plynula zmluvne dohodnutá lehota na vysťahovanie sa z jej predaného bytu, tak musela mať ona ako každý iný v podobnej situácii na zreteli, že odstúpiť od zmluvy možno jedine z dôvodov uvedených v zákone alebo dohodnutých v zmluve, a teda ani žalobkyňa nemohla bezdôvodne odstúpiť od kúpnej zmluvy, a podľa čl. III bod 6 kúpnej zmluvy tak mohla učiniť jedine vtedy, ak by žalovaná ako kupujúca nezaplatila poslednú časť kúpnej ceny riadne a včas, teda z iného a legitímneho dôvodu. Žalovaná uviedla, že kúpnu zmluvu pred jej podpisom čítala, čo zodpovedá aj vyjadreniu svedkyne B.. M. M., že zmluvným stranám zaslala vopred emailom návrh textu kúpnej zmluvy. Žalovaná teda bola vopred oboznámená s tým, z akých dôvodov bude môcť žalobkyňa od kúpnej zmluvy odstúpiť. Obavy žalovanej, že žalobkyňa kúpnu zmluvu nepodpíše, resp. že sťaží odovzdanie kľúčov od domu nemohli byť opodstatnené aj z toho dôvodu, že zo zhodných tvrdení strán vyplynulo, že žalobkyňa ešte pred podpisom kúpnej zmluvy odovzdala žalovanej, resp. O.. V. Z. O.. kľúče od bránky a od garáže pri dome, ktorú chcela žalovaná využiť na uskladňovanie sťahovaných vecí a z tohto konania žalobkyne nemožno vyvodiť jej úmysel v tom smere ako naznačoval právny zástupca žalovanej. Tieseň na strane žalovanej nemohla byť vytvorená ani v dôsledku ustanovenia čl. VI ods. 9 kúpnej zmluvy, podľa ktorého autorizované kúpne zmluvy zostanú v úschove advokátskej kancelárie a budú vydané bezodkladne kupujúcej po preukázaní úhrady poslednej časti kúpnej ceny v prospech predávajúcej výpisom z účtu predávajúcej, keďže bolo na vôli ako aj v možnostiach žalovanej, či poslednú časť kúpnej ceny v prospech žalobkyne vyplatí, a preto žalobkyňa nemohla nijako skomplikovať splnenie tejto podmienky na odovzdanie vyhotovenia kúpnej zmluvy žalovanej. Súd mal preto za to, že ústna dohoda nebola uzavretá v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Žalovaná nespochybňovala, že žalobkyňa mala inú výhodnejšiu ponuku na kúpu jej domu za 181.000,- Eur, a preto suma 5.000,- Eur, ktorú sa zaviazala žalovaná vyplatiť žalobkyni za to, že dom predala žalovanej a nie inému kupcovi, nie je neprimerane vysoká, keďže kúpna cena bola medzi žalobkyňou a žalovanou dohodnutá a vyplatená v sume 161.000,- Eur, a rozdiel medzi oboma cenami bol 20.000,- Eur. Pre odstúpenie od ústnej dohody učinené žalovanou listom zo dňa 09.03.2017 teda neboli splnené zákonné podmienky podľa § 49 Občianskeho zákonníka, a nejde o platné odstúpenie od právneho úkonu. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania súd uzavrel, že predmetný právny úkon je platný a nedošlo k jeho zrušeniu na základe odstúpenia žalovanej zo dňa 09.03.2017. Žalovaná je teda povinná zaplatiť žalobkyni peňažné plnenie podľa tejto ústnej dohody zo dňa 04.05.2016. Medzi stranami bola spočiatku sporná dohoda o splatnosti dlhu 5.000,- Eur. Žalobkyňa uvádzala, že si dohodli lehotu 3 mesiacov od prevzatia kľúčov od domu a v tomto smere poukazovala na poznámku na protokole o odovzdaní a prevzatí nehnuteľnosti zo dňa 17.05.2016. Žalovaná uvádzala, že žalovaná prisľúbila túto čiastku zaplatiť žalobkyni možno do jedného roka od uzavretia kúpnej zmluvy. Pravdivosti tvrdenia žalovanej nasvedčuje aj vyjadrenie svedka O.. V. Z., ktorý bol tiež prítomný pri podpisovaní kúpnej zmluvy a uviedol, že si pamätal z rozhovoru sporových strán, že žalovaná čas splnenia dlhu uvádzala jeden rok. Súd neprihliadal na poznámku na protokole o odovzdaní a prevzatí nehnuteľnosti zo dňa 17.05.2016, podľa ktorej suma 5.000,- Eur mala byť doplatená do troch mesiacov od prevzatia kľúčov, keďže protokol svedkyňa M.. B. Z. za žalovanú podpísala s tým, že poznámka o čase splnenia dlhu 5.000,- Eur tam bola vopred napísaná, a chcela, aby jej žalovaná odovzdala kľúče od domu. Napokon žalobkyňa na poslednom pojednávaní pri výsluchu uviedla, že sa so žalovanou dohodla, že jej žalovaná sumu 5.000,- Eur vyplatí do roka, s čím žalobkyňa súhlasila. Žalobkyňa zároveň vysvetlila, že do protokolu o odovzdaní nehnuteľnosti bola vpísaná veta, že dohodnutá suma 5.000,- Eur bude doplatená do 3 mesiacov odo dňa prevzatia kľúčov z toho dôvodu, že žalobkyňa nemala istotu, nemala písomnú dohodu, v ktorej by sa žalovaná zaväzovala vyplatiť jej sumu 5.000,- Eur. S poukazom na zhodné tvrdenia sporových strán súd vychádzal z toho, že čas splnenia dlhu bol dohodnutý na 1 rok od uzavretia ústnej dohody zo dňa 04.05.2016. Lehota splatnosti uplynula dňa 04.05.2017, a od nasledujúceho dňa je žalovaná v omeškaní s plnením tohto peňažného dlhu. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vzniklo žalobkyni právo požadovať od žalovanej úrok z omeškania vo výške podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. K prvému dňu omeškania (05.05.2017) bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 0% a preto po pripočítaní 5%, patrí žalobkyni úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 5.000 Eur od 05.05.2017 do zaplatenia istiny dlhu. Z obsahu prednesu právneho zástupcu žalobkyne v rámci záverečnej reči vyplýva, že žalobu proti žalovanej vzal späť v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 5.000,- Eur od 18.08.2016 do 04.05.2017. Keďže žalovaná s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasila, súd podľa § 145 ods. 2 CSP výrokom I. konanie v tejto časti zastavil. Vo zvyšku súd výrokom II. dôvodnej žalobe vyhovel. Súd na návrh žalobkyne nevyžiadal od realitnej kancelárie P. znalecký posudok, ktorým bola stanovená hodnota rodinného domu žalobkyne v súvislosti s jeho predajom, pretože pre rozhodnutie vo veci samej nepovažoval za potrebné zisťovať cenu rodinného domu stanovenú znaleckým posudkom, keďže kúpna cena bola výsledkom dohody zmluvných strán, a predmetom konania je iný právny úkon, a to ústna dohoda sporových strán o zaplatenie sumy 5.000,- Eur, pričom žalovaná nepopierala, že žalobkyňa mala aj iného záujemcu o kúpu rodinného domu, ktorý bol ochotný tento kúpiť za 181.000,- Eur. Výsluch žalobkyňou pôvodne navrhnutého svedka T.. B. P. súd nevykonal, pretože žalobkyňa v priebehu konania prestala trvať na vykonaní tohto dôkazu. Súd neprihliadol na námietku žalovanej, že nemožno v konaní vypočuť ako svedkyňu advokátku B.. M. M. z dôvodu, že ju žalovaná ako klientka nezbavila povinnosti zachovávať mlčanlivosť v zmysle § 23 ods. 1, 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii. Podľa názoru súdu sa na daný prípad vzťahovala povinnosť svedkyne ako advokátky zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedela v súvislosti s výkonom advokácie, čo v zmysle § 1 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. zahŕňa aj činnosť advokátky pri spisovaní listín o právnych úkonoch a aj autorizáciu kúpnej zmluvy, v súvislosti s ktorou malo dôjsť k uzavretiu predmetnej ústnej dohody. Z výsluchu svedkyne bolo preukázané, že ona ako konateľka advokátskej kancelárie B.. M.. M., s.r.o. kúpnu zmluvu spísala a autorizovala na základe mandátnej zmluvy, ktorú advokátska kancelária uzavrela so spoločnosťou P. a táto spoločnosť svedkyni vyplatila aj odmenu za túto činnosť, odmena bola vyplatená z provízie. Z výsluchu žalovanej vyplynulo, že ona s B.. M. M. nemala uzavretú žiadnu zmluvu, a tejto advokátke neplatila žiadne peniaze. Súd potom uzavrel, že advokátska kancelária B.. M. M., A.. poskytla na zmluvnom základe právnu pomoc spoločnosti P., ktorá spoločnosť je klientom advokátskej kancelárie. Žalovaná a ani žalobkyňa teda neboli klientmi advokátskej kancelárie a žalovaná teda nebola oprávnená zbaviť/nezbaviť advokátku povinnosti zachovať mlčanlivosť. Keďže B.. M. M. je zároveň konateľkou spoločnosti P.. a môže za menovanú obchodnú spoločnosť konať samostatne a je aj konateľkou advokátskej kancelárie, v zmysle § 23 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. zbavila na súdnom pojednávaní advokátsku kanceláriu povinnosti zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedela pri výkone advokácie v súvislosti s uzatváraním kúpnej zmluvy medzi sporovými stranami, súd ju v konaní vypočul ako svedkyňu, na základe návrhu žalobkyne.
4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 39, § 49, § 51, § 488, § 489, § 491 Občianskeho zákonníka.
5. Súd vzhľadom na zásadu úspechu podľa § 255 ods. 1 CSP výrokom III. priznal úspešnej žalobkyni (čiastočné zastavenie konania ohľadom úroku z omeškania sa nezohľadňuje, pretože nebol vyčíslený) proti žalovanej právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania súd rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
6. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadla žalovaná prostredníctvom právneho zástupcu, smerujúc svoje odvolanie voči vyhovujúcemu výroku II. a závislému výroku o trovách konania (výrok III.), navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že žalobu zamietne a žalovanej prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nesprávne skutkové a právne závery). Namietala nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia pre nepresvedčivosť argumentácie voči ťažiskovému bodu procesnej obrany, na ktorej zakladala žalovaná nedôvodnosť podanej žaloby, spočívajúcej v namietaní neplatnosti právneho úkonu, dohody o vyplatení 5.000,- Eur pre jej rozpor s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie poukazoval na zmluvnú autonómiu zmluvných strán, v zmysle ktorej možno uzatvoriť aj nepomenovanú zmluvu, teda aj dohodu na vyplatenie 5.000,- Eur, avšak v Čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, okrem možnosti strán konať všetko to, čo nie je zákonom zakázané, vyplýva aj iné dôležité pravidlo, a to zásada „pacta sund servanda“, ktorá je považovaná za najvyššiu prirodzenú normu, od ktorej je odvodzované všetko právo. Korekčná zásada dobrých mravov umožňuje súdu meritórne vstupovať do občiansko-právnych vzťahov, ktoré nezodpovedajú spoločenskému očakávaniu, teda všeobecným morálnym pravidlám, elementárnej slušnosti a tolerancii a morálneho charakteru konajúcich subjektov, čo je potrebné posudzovať individuálne, v závislosti od okolností prípadu a zásadu súladu s dobrými mravmi nemožno vnímať ako slabšiu, teda sekundárnu v porovnaní so zásadou zmluvnej voľnosti. Anglosaský typ právnej kultúry, ani francúzske právo, ktoré zásadu súladu výkonu práv s dobrými mravmi nepoznajú, používajú namiesto nej univerzálnu zásadu dobrej viery, ktorá vystihuje práve očakávanie žalovanej, že na základe vzájomnej dohody o tom, že sa dom predá jej, navyše v situácií, keď sa na základe dohody už plnilo vo výške 98.000,- Eur. Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27.11.2003 pod sp. zn. 30Cdo/664/2002, kde boli dobré mravy charakterizované ako meradlo hodnotenia konkrétnych situácií odpovedajúce všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, súvisiace s morálkou, odlišujúce sa v tom, že netvoria spoločenský normatívny systém, ale predstavujú skôr meradlo etického hodnotenia konkrétnych situácií. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu, z hľadiska ust. § 39 OZ súd prihliada ex offo. Z odôvodnenia súdu prvej inštancie vzťahujúcemu sa k vysporiadaniu sa s procesnou obranou žalovanej o rozpore dotknutého právneho úkonu s dobrými mravmi, by bolo možné uspokojiť sa len vtedy, ak by na základe zmluvy o budúcej zmluve, ktorá však nemala zákonom vyžadovanú písomnú formu, už nebolo zo strany žalovanej plnené v rozsahu 98.000,- eur a nebola by, spoliehajúc sa na zmluvu o budúcej zmluve, predala svoj byt, v ktorom doposiaľ s celou rodinou bývala, riešila financovanie kúpy v rozsahu 161.000,- eur a žalobkyňa by nebola prišla s informáciou o inom kupcovi, bezprostredne pred podpisom kúpnej zmluvy, ktoré okolnosti neuvádza ako okolnosti tiesne na strane žalovanej, ale okolnosti prípadu, indikujúce k nesúladnosti s dobrými mravmi v tom, že žalobkyňa si za takejto situácie nechala sľúbiť finančné plnenie za dodržanie vzájomnej dohody, čo bolo v rozpore s citom pre slušnosť a pravidlami slušnosti, ako ich uznávajú všetci slušní a spravodlivo mysliaci ľudia. Na tieto konkrétne okolnosti prípadu súd v odôvodnení svojho rozhodnutia však rezignoval. Podľa jej názoru, práve s ohľadom na tvrdenia žalobkyne, ako aj závery súdu, že aj ústne sľuby treba dodržiavať, tak podľa jej názoru uvádzané skutočnosti spôsobujú, že celá situácia vyznieva tragikomicky. Súlad obsahu právneho úkonu s dobrými mravmi musí byť posudzovaný bez ohľadu na to, či bol obsah právneho úkonu výsledkom slobodného dojednania medzi účastníkmi a tiež bez ohľadu na to, kto zavinil prípadný rozpor s dobrými mravmi, alebo či niektorá zo strán bola pri uzatváraní zmluvy v dobrej viere. Pokiaľ ide o obranu žalovanej o uzatvorenie dohody v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, s touto časťou obrany sa súd síce zaoberal v dostatočnom rozsahu, avšak s jeho závermi sa nestotožňuje. Podľa tvrdení žalobkyne malo dôjsť k dohode o vyplatení sumy 5.000,- Eur pred uzatvorením kúpnej zmluvy, čo možno vyvodiť z jej tvrdenia, že záväzok na vyplatenie uvedenej prémie chcela zakomponovať do kúpnej zmluvy, avšak pani Z. to považovala za zbytočné, s poukazom na serióznosť rodiny a tvrdila, že pokiaľ taký ústny prísľub dala, považuje za svoju morálnu povinnosť to aj dodržať. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva už bola vyhotovená a pripravená k podpisu, pristúpila v ten deň k podpisu, keďže záväzok žalovanej vyplatiť sumu 5.000,- Eur, nakoľko ďalším oddialením podpisu kúpnej zmluvy z titulu jej doplnenia o nový záväzok by sa oddialil aj termín na výplatu štvrtej časti kúpnej zmluvy, ktorú ako uvádzala potrebovala na zaplatenie kupovaného bytu. Logickým výkladom tohto tvrdenia nemožno prísť k inému záveru, ako tomu, že tento záväzok, ktorý do kúpnej zmluvy chcela zakomponovať, musel byť dojednaný pred jej podpisom. Zatiaľ čo súd prvej inštancie na následné tvrdenia žalobkyne, že vlastne nešlo o odmenu za nereflektovanie na výhodnejšiu ponuku, ale o akési odškodnenie za nepríjemnosti spojené s oneskorenými platbami zo strany žalovanej neprihliadol, tak na zmenu tvrdení žalobkyne o tom, kedy malo k dojednaniu záväzku prísť, už prihliadol. Žalovaná nevylúčila vo svojom vyjadrení na pojednávaní uzavretie dohody o vyplatení 5.000,- eur pred uzatvorením kúpnej zmluvy, keby však došlo k tomu aj po podpise kúpnej zmluvy, v rovnaký deň, žalovaná zďaleka nemala takú právnu istotu, ako uvádza súd prvej inštancie. Samozrejme žalobkyňa mohla odstúpiť od kúpnej zmluvy len za vymedzených podmienok, avšak mohla transakciu skomplikovať. Zmluvy mali zostať v advokátskej kancelárií a mali byť vydané len oproti výpisu z bankového účtu žalobkyne (Čl. VI. bod 9 kúpnej zmluvy). Hoci by žalovaná poslednú časť kúpnej ceny zaplatila riadne a včas, nemala právnu možnosť, ako sa dostať k výpisu z účtu žalobkyne, bez vydania kúpnych zmlúv žalovanej, samozrejme nemohlo prísť k ich predloženiu katastrálnemu odboru okresného úradu a následnému vkladu do katastra, teda k nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam žalovanou. I keď súd uvádza, že žalovanej, resp. jej synovi boli odovzdané kľúče od brány a garáže, avšak z garáže hoci priechodnej sa do domu dostať nedalo, nakoľko dvere od domu boli uzamknuté a s týmito kľúčmi žalovaná nedisponovala. Postoj žalobkyne a jej konania sa odzrkadľuje v skutočnosti, že táto po celý čas bez okolkov tvrdila, že splatnosť dojednaného záväzku mala byť 3 mesiace a až na poslednom pojednávaní priznala, že dohodnutá splatnosť bola 1 rok, nie 3 mesiace, ktoré sama vpísala ex post do preberacieho protokolu žalobkyňa. Celkový postoj žalobkyne v priebehu jednania o kúpe nehnuteľnosti dokumentuje aj výpoveď svedkyne B.E.. Žalovaná ani zďaleka nemohla mať istotu v tom, že žalobkyňa celý proces minimálne neskomplikuje, či neoddiali aj v prípade, že kúpna zmluva už by bola podpísaná. Za nezákonný považuje výsluch svedkyne B.. M., keďže žalovaná výslovne odoprela advokátsku kanceláriu zbaviť mlčanlivosti. Úvahy o tom, že keďže žalovaná nemala zmluvu s advokátskou kanceláriou, ani jej nič neplatila, nemohla byť jej klientkou, teda nemala čo mlčanlivosti zbaviť, či nezbaviť advokátsku kanceláriu, sú podľa nej scestné. Poukazuje tak na situácie, ak by niekto, napr. príbuzný dojednal s advokátom zmluvu v prospech tretej osoby, ktorú by advokát zastupoval v súdnom, či inom konaní, hoci by nemal s takouto treťou osobou podpísanú zmluvu, ani by voči nej nemal nárok na žiadnu finančnú odmenu, potom by o takejto tretej osobe mohol poskytnúť akékoľvek, aj tie najcitlivejšie informácie, ktoré sa mu v tejto súvislosti dostali, ak by ho mlčanlivosti zbavila osoba, z ktorou zmluvu dojednal. O identický prípad by išlo v prípade, ak by príbuzný v priamom rade, či oprávnená osoba v zmysle Trestného poriadku zvolila obvinenej osobe obhajcu. Súd preto na výsluch B.. M. nemal prihliadať a pokiaľ tak urobil, ide o vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V následnom doplnení odvolania doručeného súdu prvej inštancie dňa 06.07.2018 už priamo samotnou žalovanou, táto uvádza, že nie jej povinnosťou reagovať na všetky nepravdy žalobkyne, odmieta však jej tvrdenia o jej rodine, ako aj emotívne fabulovanie o nadobudnutí pocitu o klamaní. Žiada, aby ju žalobkyňa neobťažovala a netvrdila klamstvá v súvislosti s jej rodinou. Táto získala značne vysokú peňažnú čiastku a je teda vo výhode, na rozdiel od žalovanej a žiada ešte ďalšie peniaze. Žalobkyňou uvádzaná údajná ústna dohoda by bola zjavne nevyvážená, arogantná, vyrieknutá pod nátlakom, pričom nie je jasné za čo mala byť táto suma vyplatená a čo ňou žalovaná získava. Neexistuje dôvod prečo by jej to mala zaplatiť. Je nesprávna protokolácia vo veci „opravenia“ vyjadrenia jej syna V. Z., ktorý tvrdil, že nezapočul nič o tom, čo by zakladalo dôvod na domáhanie sa čohokoľvek zo strany žalobkyne. Nemieni sa zúčastňovať na naplnení skutkovej podstaty trestného činu podvodu. V rozsudku na strane 2, 5, 6 v bode 12, 13, 14 sa buď uvádzajú nepravdy, alebo sa neuvádzajú dôkazy.
7. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedla, že považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, navrhuje ho potvrdiť a súčasne jej priznať tiež náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. V súvislosti s uplatnenými dôvodmi na odvolanie uvedenými v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP žalovaná opäť svojimi tvrdeniami, ako pred súdom prvej inštancie poukazuje na rozpornosť ústneho dojednania záväzku o vyplatení sumy 5.000,- Eur nad rámec dohodnutej kúpnej ceny s dobrými mravmi, ako aj na uzavretie uvedenej dohody v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok a preto uvedenú ústnu dohodu považuje za neplatný právny úkon v zmysle § 39 a § 49 Občianskeho zákonníka. Z odvolania však nie je zrejmá žiadna argumentácia, z ktorej by vyplývalo také pochybenie súdu prvej inštancie, ktoré by odôvodňovalo naplnenie uplatnených odvolacích dôvodov. Žalovaná iba opäť definuje dobré mravy, avšak neuvádza žiaden relevantný argument, ktorý by súd prvej inštancie nebral do úvahy, alebo nesprávne ako dôkaz vyhodnotil. Žalobkyňa naďalej zotrváva na svojich písomných a ústnych vyjadreniach prednesených pred súdom prvej inštancie založených na tom, že žiadna zo sporových strán nepoprela existenciu ústnej dohody o záväzku žalovanej vyplatiť žalobkyni 5.000,- Eur nad rámec kúpnej ceny. Žalovaná túto dohodu expressis verbis na pojednávaní potvrdila a dokonca uviedla, že to bola ona, ktorá navrhla vyplatiť žalobkyni ako predávajúcej uvedenú sumu. Ak teda nie je sporná otázka vzniku záväzku, bolo potrebné súdom rozhodnúť o tvrdení žalovanej, že existujúca dohoda je v rozpore s dobrými mravmi, že bola uzavretá v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok a preto by na základe tvrdených právnych titulov mala byť neplatná. Takéto tvrdenia však žalovaná žiadnymi dôkazmi nepodložila. Jej poukazy na okolnosti predávania jej bytu, alebo na to, či sa mohla dostať do domu cez garáž, od ktorej prevzala kľúče už po podpise kúpnej zmluvy nemajú relevanciu v súvislosti s naplnením právneho titulu rozpornosti s dobrými mravmi, resp. tiesňou a nápadne nevýhodnými podmienkami. Pokiaľ opakovane poukazuje na niektoré rozpornosti ohľadom dojednaného záväzku, napr. či bol dojednaný na 3 mesiace alebo na rok, nič to nemení na jeho obligatórnosti a takýto poukaz nie je spôsobilý ani dosiahnuť iné rozhodnutie. Naopak, za podstatné je možné považovať tvrdenie žalovanej, ktoré sa ukázalo ako nepravdivé, že zo strany žalobkyne dochádzalo k licitácií o výške ústneho záväzku, údajne najskôr požadovala 20.000,- Eur, potom 10.000,- Eur a nakoniec došlo k dohode na 5.000,- Eur, čo však žiaden zo svedkov nepotvrdil. V konečnom dôsledku ani samotná žalovaná už na pojednávaní túto skutočnosť neuvádzala, ani na nej netrvala. I z tohto je možné vyvodiť, že mala tendenciu uvádzať na svoju obranu aj tvrdenia, ktoré sa nezakladali na pravde, čo spochybňuje vážne i ďalšiu argumentáciu. K názoru žalovanej, že výsluch B.. M. by mohol byť okolnosťou, na základe ktorej malo konanie pred súdom prvej inštancie vadu s následkom nesprávneho rozhodnutia vo veci, toto tvrdenie neindikuje k záveru o naplnení uplatneného odvolacieho dôvodu. Ani žalobkyňa, ani žalovaná nemali žiaden vzťah s B.. M. ako advokátkou, nikto z nich ju nepoveril žiadnou službou, ani jej za takúto službu neplatili. Spísaním kúpnej zmluvy a servisom, súvisiacim so zavkladovaním, bola poverená realitná kancelária P., pričom ani kupujúca, ani predávajúca nemali vedomosť o tom, že jedným z konateľov uvedenej kancelárie je advokátka B.. M. a ak kúpnu zmluvu vyhotovila B.. M. na pokyn realitnej kancelárie, tak ju vyhotovila ako zástupkyňa realitnej kancelárie a pokiaľ túto autorizovala, tak skutočne ide iba o administratívny právny úkon, uľahčujúci proces jej zavkladovania. Túto výhodu však mala záujem čerpať realitná kancelária, v rámci poskytnutia svojej služby a právny vzťah v súvislosti s vyhotovením zmluvy, preto mohol vzniknúť iba medzi B.. M. ako advokátkou a realitnou kanceláriou, pretože táto v súvislosti s vyhotovením zmluvy, nemala žiaden vzťah ani so žalobkyňu, ani žalovanou v súvislosti s výkonom jej advokátskej praxe. Analógiu, ktorú uvádza žalovaná v odvolaní v súvislosti s touto vecou, v nadväznosti na dojednanie zmluvy, alebo poverenie k obhajobe treťou osobou, je nezodpovedajúcou v danej situácii.
8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej - vyhovujúcej časti, ako aj v závislej časti o náhrade trov konania (výroky II. a III.) ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zostávajúcej - zastavujúcej časti (výrok I.) nepreskúmaval, keďže táto suspenzívnym účinkom odvolania dotknutá nebola.
10. V posudzovanej veci sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 5.000,- Eur, ktorú sa žalovaná zaviazala jej zaplatiť na základe ústnej dohody z dôvodu, že žalobkyňa neuprednostnila iného záujemcu na kúpu rodinného domu ponúkajúceho jej vyššiu kúpnu cenu, ale svoj rodinný dom predala žalovanej za dohodnutú kúpnu cenu 161.000,- Eur.
11. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel posúdiac, že v rámci zmluvnej voľnosti bolo možné takúto zmluvu uzatvoriť (§ 51 OZ), pričom v skutkových tvrdeniach žalovanej na ktorých založila svoju obranu, ani v iných skutočnostiach, ktoré v rámci vykonaného dokazovania vyšli najavo, nevzhliadol dôvody indikujúce k záveru o jej neplatnosti z hľadiska ust. § 39 a § 49 OZ, ktoré by bolo možné objektívne kvalifikovať ako hrubé porušenie morálnych pravidiel takej intenzity, ktorá by bola spôsobilá k žalovanou požadovanému zamietajúcemu rozhodnutiu, ani existenciu takých okolností, ktoré by boli spôsobilé v čase jej uzatvorenia indikovať k záveru, že žalovaná k jej uzatvoreniu pristúpila v stave tiesne, súčasne posúdiac, že pre odstúpenie od ústnej dohody učinené žalovanou listom zo dňa 09.03.2017 teda neboli splnené zákonné podmienky podľa § 49 Občianskeho zákonníka, a nejde o platné odstúpenie od právneho úkonu. Predmetný právny úkon posúdil teda ako platný s tým, že nedošlo k jeho zrušeniu na základe odstúpenia žalovanej zo dňa 09.03.2017.
12. Ťažisko odvolacích námietok žalovanej spočívalo na tvrdení o nesprávnych skutkových a právnych záveroch súdu prvej inštancie na ktorých založil svoje rozhodnutie (dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. X písm. f/ a h/ CSP), v tvrdení o existencii tzv. inej vady, ktorá mala byť spôsobilou privodiť nesprávnosť napadnutého rozhodnutia (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP) a vychádzajúc z obsahu odvolania (keďže žalovaná namietala tiež nedostatočné odôvodnenie časti rozhodnutia) v konečnom dôsledku tiež porušenie práva na spravodlivý proces, resp. aj v tomto smere prípadne tzv. inú vadu konania (dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ resp. d/ CSP).
13. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok, existencia ktorej vady odvolacím prieskumom zistená nebola a jej existenciu samotná odvolateľka ani netvrdila.
14. V ďalšom sa odvolací súd vzhľadom na odvolaciu námietku žalovanej, týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zaoberal tiež tým, či postupom súdu prvej inštancie nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP), príp. či tu nie je existencia takej vady, ktorá by bola spôsobilou mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP).
15. Dôvodom zakladajúcim zrušenie rozhodnutia podľa zákonného ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, vo väzbe na vyššie uvedený odvolací dôvod (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), je taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa stranám odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané im za účelom zabezpečenia účinnej ochrany ich práv. O takúto vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a postupom odňal stranám procesné práva, ktoré im právny poriadok priznáva, k porušeniu ktorého práva dochádza tiež v prípade nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia.
16. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR. V situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo (ne)vyhovené uplatnenému nároku, je pre strany veľmi obtiažne pochopiť takéto rozhodnutie. Pokiaľ nie sú tieto faktory vysvetlené v odôvodnení rozhodnutia, nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.
17. Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej, je zrušujúce rozhodnutie, resp. či ide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, podľa ktorého výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojitosti s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, spočívajúci v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom (teraz § 365 ods. 1 písm. b/ CSP), inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, teda mieru, do akej táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať ho ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces.
18. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť uplatnenej odvolacej námietky z hľadiska ani jedného z vyššie uvedených odvolacích dôvodov. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami toho - ktorého účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04), čo plne dopadá tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní, rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu, preto len ak by súd v odôvodnení nereagoval na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú v konkrétnostiach stranami, bolo by potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti. Stačí teda, aby reagoval súd na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).
19. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky zásadné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany a obrany proti nej. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, spĺňa vyššie uvedené požiadavky a tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, pričom odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli neodôvodnené. Skutočnosť, že odvolateľka sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. V konkrétnostiach pokiaľ ide o skutkové tvrdenia produkované žalovanou v rámci obrany proti uplatnenému nároku týkajúce sa neplatnosti dotknutého právneho úkonu vo svetle imperatívu dobrých mravov (§ 39 OZ) s týmito sa súd prvej inštancie v medziach rozhodujúcich tvrdených skutočností vysporiadal v zodpovedajúcom rozsahu v bode 13/ odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a to vo svetle správneho výkladu, aké konanie možno za nesúladné s dobrými mravmi považovať.
20. Vychádzajúc z obsahu odvolania ďalšie odvolacie námietky žalovanej predstavujú dôvody na odvolanie, uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie na ktorých založil svoje rozhodnutie).
21. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
22. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
23. Aj vyššie uvedené odvolacie námietky žalovanej, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie z dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery, vychádzajúc z ktorých žalobe nad rámec zastavujúcej časti (výrok I.) vyhovel a žalovanú na zaplatenie uplatneného nároku zaviazal, založiac svoje rozhodnutie na záveroch, že v rámci zmluvnej voľnosti bolo možné identifikovanú zmluvu uzatvoriť (§ 51 OZ), pričom v skutkových tvrdeniach žalovanej na ktorých založila svoju obranu, ani v iných skutočnostiach, ktoré v rámci vykonaného dokazovania vyšli najavo, správne nevzhliadol dôvody indikujúce k záveru o jej neplatnosti z hľadiska ust. § 39 a § 49 OZ, ktoré by bolo možné objektívne kvalifikovať ako hrubé porušenie morálnych pravidiel takej intenzity, ktorá by bola spôsobilá k žalovanou požadovanému zamietajúcemu rozhodnutiu, ani existenciu takých okolností, ktoré by boli spôsobilé v čase jej uzatvorenia indikovať k záveru, že žalovaná k jej uzatvoreniu pristúpila v stave tiesne, preto pre odstúpenie od ústnej dohody učinené žalovanou listom zo dňa 09.03.2017 teda neboli splnené zákonné podmienky podľa § 49 Občianskeho zákonníka, a nejde o platné odstúpenie od právneho úkonu. Predmetný právny úkon posúdil teda správne ako platný s tým, že nedošlo k jeho zrušeniu na základe odstúpenia žalovanej od neho listom zo dňa 09.03.2017. Súčasne tiež správne vzhľadom na plný úspech žalobkyne rozhodol, že táto má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu za aplikácie § 255 ods. 1 CSP. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne, ako už bolo uvedené vyššie aj odôvodnil, v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v jeho odvolaním dotknutých častiach, ktoré vytvárajú dostatočný podklad pre jeho potvrdenie. Súčasne sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v dotknutých častiach, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval pre strany známe fakty posudzovanej veci spolu s právnymi závermi súdu prvej inštancie a správnou citáciou právnych predpisov.
24. Nad rámec uvedeného, vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovanej, odvolací súd uvádza:
25. Ako bolo uvedené už vyššie, predmetom posudzovania súdu prvej inštancie bola dôvodnosť podanej žaloby, prostredníctvom ktorej žalobkyňa uplatňovala nárok na zaplatenie sumy 5.000,- Eur, ktorú sa žalovaná zaviazala jej zaplatiť na základe ústnej dohody z dôvodu, že žalobkyňa neuprednostnila iného záujemcu na kúpu rodinného domu ponúkajúceho jej vyššiu kúpnu cenu, ale svoj rodinný dom predala žalovanej za dohodnutú kúpnu cenu.
26. Žalovaná, zhodne ako pred súdom prvej inštancie, tvrdí rozpor tejto dohody s dobrými mravmi s následkom jej neplatnosti vo svetle ust. § 39 OZ, s ktorou obranou sa v dostatočnom rozsahu a podrobne, ako už bolo uvedené vyššie, vysporiadal už súd prvej inštancie. Pokiaľ v odvolaní odvolateľka poukazuje na teoretické východiská, vo svetle ktorých je potrebné z hľadiska (ne)súladnosti s dobrými mravmi dotknutú dohodu posudzovať, založené na tom, že za takéto je možné považovať vzťahy, ktoré nezodpovedajú spoločenskému očakávaniu, teda všeobecným morálnym pravidlám, elementárnej slušnosti a tolerancii s ohľadom na charakter konajúcich subjektov, tak možno konštatovať, že súd prvej inštancie sa od týchto ani v najmenšom neodchýlil a pri jej posudzovaní a okolností za ktorých bola uzatvorená, skúmajúc tieto z hľadiska imperatívu dobrých mravov dospel aj podľa názoru odvolacieho súdu k správnemu záveru, že za týmto nezodpovedajúce, nevyvážené, šikanózne, či neetické nemožno považovať, ak sa predávajúci dohodne s kupujúcim na tom, že kupujúci vyplatí predávajúcemu nejakú čiastku (5.000,- Eur), ako odmenu (kompenzáciu) za to, že predávajúca (v konkrétnostiach posudzovanej veci žalobkyňa), nedala prednosť lukratívnejšej ponuke na kúpu jej veci, ale na základe ústneho prísľubu danému prvému záujemcovi o kúpu (žalovanej) odpredala nehnuteľnosť jej napriek tomu, že rozdiel medzi kúpnou cenou dohodnutou so žalovanou oproti cene ponúkanej ďalšou záujemkyňou (existencia ktorej ponuky nebola medzi stranami spornou), nie je naozaj zanedbateľný (cca 20.000,- Eur).
27. Identicky so súdom prvej inštancie ako nedôvodné, posúdil tiež odvolací súd námietky žalovanej (keďže ich rovnako produkovala už v prvoinštančnom konaní) o uzatvorení dotknutej dohody v tiesni. Ustanovenie § 49 OZ sleduje dosiahnutie v zmluvných vzťahoch inak ovládaných zásadou zmluvnej autonómie (voľnosti), potrebnú vyrovnávaciu spravodlivosť. Pri posudzovaní tejto otázky rovnako za rozhodujúce odvolací súd považuje to, že nebolo preukázané podmieňovanie podpísania kúpnej zmluvy žalobkyňou tým, že sa žalovaná zaviaže jej vyplatiť odplatu 5.000,- Eur za to, že nepredá dom inému záujemcovi o kúpu, a naviac tiež pomery vládnuce medzi stranami pri podpise kúpnej zmluvy, nevykazujúce známky sporu, nervozity, ale naopak pohodu a uvoľnenosť (o ktorých vypovedala tiež svedkyňa B.. M.) neindikujúce v prospech záveru o vzniku takého, z hľadiska slobody vôle na ňu doliehajúceho nekomformného stavu, ktorý by bol spôsobilý na jej strane ju obmedziť v slobode rozhodovania natoľko, že by uzavrela ústnu dohodu, ktorú by inak bez tohto, ňou tvrdeného stavu tiesne neuzavrela a teda, že by v dôsledku jej uzatvorenia, boli objektívne pochybnosti o naplnení mravnej dimenzie tohto vzťahu. Tvrdenia žalovanej o existencii strachu z odstúpenia od kúpnej zmluvy, ako aj ďalšie, ktorými sa snaží spochybniť platnosť dohody, považuje odvolací súd za účelové, v snahe zbaviť sa záväzku, ktorý na seba prevzala, produkované v čase, keď okrem žaloby na plnenie, nemá žalobkyňa prostriedky, ako zvrátiť existujúci stav, keďže nedodržanie dohody, nebolo dohodnuté ako právny dôvod odstúpenia od samotnej kúpnej zmluvy. Bez ohľadu na to, či by dohoda bola uzatvorená pred, či po podpise kúpnej zmluvy, pokiaľ žalovaná za existencie lukratívnejšej ponuky v prospech žalobkyne, legitímne očakávala, že žalobkyňa sa pripraví o nemalú čiastku na kúpnej cene vo svetle etických princípov pôvodnej ponuky a tejto aj dostála, je nepochybne etické, aby takéto legitímne očakávania mala aj žalobkyňa voči žalovanej (a došlo tiež k ich naplneniu), pokiaľ ide o dodržanie dotknutej dohody o to viac, že pri jej uzatvorení sa zo žalovanej strany odkazovalo na ich morálne hodnoty. Faktom však zostáva, že zatiaľ čo žalovaná vlastní dom a žalobkyňa prijala jej nepomerne nevýhodnejšiu ponuku na kúpu z hľadiska výšky kúpnej ceny, pri neexistencii platnej zmluvy o budúcej zmluve, tak žalovaná svoju povinnosť doposiaľ nesplnila a aj v tomto konaní prostredníctvom zvolenej procesnej obrany sa jej snaží vyhnúť. Otázkou teda zostáva, či v takomto svojom konaní, vzhliada ona sama rovnovážnosť vzájomných dohôd v etickej rovine.
28. Nedôvodne v ďalšom žalovaná uplatnila odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 os. 1 písm. d/ CSP naplnenie ktorého vzhliadala v tom, že súd prvej inštancie nemohol v konaní vypočuť ako svedkyňu advokátku B.. M., keďže ju žalovaná ako klientka nezbavila mlčanlivosti a následne na skutočnostiach plynúcich z jej výpovede, ako na jednom z dôkazov založiť svoje rozhodnutie.
29. Predovšetkým odvolací súd uvádza, že identickú námietku produkovala žalovaná už pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s touto dostatočne podrobne a správne vysporiadal v bode 21/ odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyhodnotiac ju ako nedôvodnú, s čím sa odvolací súd plne identifikuje a v podrobnostiach pokiaľ ide o dôvody, na ktorých tento záver založil, naň odkazuje. Odvolací súd ani v najmenšom nespochybňuje povinnosť B.. M. ako advokátky, teda konateľky advokátskej kancelárie K.. (ktorá bola v konaní vypočutá ako svedkyňa), zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedela v súvislosti s výkonom advokácie, čo v zmysle § 1 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii zahŕňa aj činnosť advokátky pri spisovaní listín o právnych úkonoch, tiež autorizáciu kúpnej zmluvy, v súvislosti s ktorou malo dôjsť k uzavretiu predmetnej ústnej dohody a nespochybnil to ani súd prvej inštancie, ktorej povinnosti ju môže zbaviť len jej klient (§ 23 ods. 1, 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii). Je však potrebné dôsledne diferencovať (ako to správne učinil tiež súd prvej inštancie), medzi postavením B.. M., ako konateľky advokátskej kancelárie a B.. M., ako konateľky spoločnosti P.., pričom je bez právneho významu, že ide o identickú fyzickú osobu. Pokiaľ B.. M. ako konateľka advokátskej kancelárie B.., dotknutú kúpnu zmluvu spísala a autorizovala na základe mandátnej zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou P., ktorá jediná jej tiež vyplatila aj odmenu za túto činnosť, pričom žalovaná mala uzatvorenú zmluvu výlučne s realitnou spoločnosťou, jediným subjektom vo vzťahu ku ktorému bola viazaná B.. M. v postavení advokátky ako ku klientovi povinnosťou zachovávať mlčanlivosť a ktorá tiež na základe takéhoto právneho vzťahu bola tiež oprávnená ju tejto povinnosti zbaviť, bola realitná spoločnosť (k čomu tiež priamo na pojednávaní aj došlo), v žiadnom prípade však nie žalovaná. Pokiaľ je B.. M. súčasne tiež konateľkou realitnej spoločnosti s oprávnením samostatne za ňu konať a v jej mene vystupovať, neexistoval právny dôvod, pre ktorý by z titulu tohto postavenia nemohla zbaviť samu seba vo vzťahu k pozícii konateľky advokátskej kancelárie povinnosti zachovávať mlčanlivosť. Keďže k tomu došlo, súd prvej inštancie nepochybil, keď B.. M. v postavení konateľky advokátskej kancelárie ako svedkyňu vypočul a o.i. aj na skutočnostiach z tejto výpovede plynúcich svoje závery založil, čím nemohlo dôjsť k naplneniu namietaného odvolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnosti rozhodnutia majúceho pôvod v existencii takejto tvrdenej vady. Pokiaľ žalovaná v odvolaní modifikuje určité situácie, tak tieto na okolnosti posudzovanej veci nedopadajú.
30. V konečnom dôsledku pokiaľ žalovaná v odvolaní (v jeho doplnení podanom mimo právneho zástupcu) uvádza, že je nesprávna protokolácia vo veci „opravenia“ vyjadrenia jej syna V. Z., ktorý tvrdil, že nezapočul nič o tom, čo by zakladalo dôvod na domáhanie sa čohokoľvek zo strany žalobkyne, tak predovšetkým nie je dostatočne zrejmé, k čomu touto časťou odvolania smeruje, možno sa len domnievať, že pravdepodobne namieta obsah zápisnice zachytávajúcej uvedenú svedeckú výpoveď. Aj táto námietka je však bez dopadu na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z obsahu spisu totiž nevyplýva, že zápisnica by bola zhotovená bez použitia technického zariadenia, že by nebola nahlas diktovaná tak, aby prítomní diktované znenie počuli (§ 52 ods. 2 Spravovacieho poriadku) a tak strany sporu, ako aj ich zástupcovia, mali bezprostrednú a osobnú možnosť oboznámiť sa s obsahom protokolovaného znenia tiež svedeckej výpovede a okamžite reagovať na prípadnú protokolovanú nesprávnosť, čo však neurobili. Možnosť zistenia tvrdeného odlišného významu obsahu slovného prejavu dotknutého svedka, tak bola daná už priamo na pojednávaní.
31. Odvolacie námietky žalovanej tak odvolací súd posúdil ako nespôsobilé v prospech nej privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
32. Keďže teda dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej - vyhovujúcej časti (výrok II.) je vecne správne, za súčasného záveru tiež o vecnej správnosti rozhodnutia o trovách konania (výrok III.), podľa § 387 ods. 1 CSP toto v tomto rozsahu potvrdil. Žalovaná v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedla žiadne, k odvolaciemu prieskumu spôsobilé rozhodujúce skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.
33. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal nárok na ich náhradu žalobkyni vo vzťahu k žalovanej v rozsahu 100% s poukazom na to, že zaznamenala v odvolacom konaní plný úspech.
34. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalobkyne, rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).