Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

31Cob/40/2019

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej, sudkyne JUDr. Boženy Husárovej a sudcu Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobcu: ULART, s.r.o., IČO: 45 467 170, Sobotište 124, zastúpeného: JUDr. Peter Schmidl, advokát, Malacky, proti žalovanému: INVEST - SI, s.r.o., IČO: 46 652 205, Sudoměřická 2451/19, Skalica, o 5.031,36 € s prísl., na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Skalica č. k. 3 Cb 19/2017-27 z 25. septembra 2018 takto

rozhodol:

Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie odmietol podanie žalobcu „Návrh na vydanie platobného rozkazu“ z 23. mája 2017, doručené súdu 25. mája 2017. Odôvodnil ho tým, že toto podanie nespĺňalo podmienky riadneho žalobného návrhu, keď neobsahovalo opis skutkových tvrdení v zmysle § 132 C. s. p., pretože sa v ňom iba odkazuje na pripojené faktúry. Tieto nemôžu nahrádzať skutkové tvrdenia, pretože sú len listinným dôkazom. Potrebné skutkové tvrdenia žalobca nedoplnil ani v neskoršom podaní, ktorým reagoval na výzvu danú mu uznesením súd prvej inštancie podľa § 129 C. s. p.

2. Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal zrušenia tohto uznesenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietol, že napadnuté uznesenie je nezákonné a formalistické a že žalobca už v žalobe uviedol všetky podstatné skutkové okolnosti. Požiadavky súdu sú šikanózne, žalobca opísal rozhodujúce skutočnosti v rozsahu dostatočnom na vymedzenie predmetu konania. Ani výzva súdu pritom dostatočne neurčuje, čo vlastne má žalobca doplniť.

3. Žalovanému odvolanie nebolo doručované, keďže jej ešte nebola doručená ani žaloba a rozhodnutie odvolacieho súdu sa jej negatívne nedotkne.

4. Pretože súd prvého stupňa o odvolaní nerozhodol (§ 129 ods. 4 C. s. p.), Krajský súd v Trnave ako odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie v rozsahu podľa § 380 C. s. p. a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.) dospel k záveru, že odvolanie je opodstatnené.

5. Podľa § 132 ods. 1 C. s. p. sa v žalobe okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis, § 127 ods. 1 C. s. p.) uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Podľa ods. 2 potom opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na pripojené dôkazy. Tieto ustanovenia predstavujú jeden z konkrétnych prejavov, akými strana realizuje svoje bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu. Tieto bremená však nie sú abstraktnými bremenami s abstraktne vymedzeným rozsahom, naopak, ich obsah a rozsah je vždy konkrétny s ohľadom na okolnosti danej veci. Podľa judikatúry (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 13/2009) vo všeobecnosti platí, že strana je povinná splniť bremeno tvrdenia, teda tvrdiť potrebné rozhodné skutočnosti. Potrebnosť je určovaná hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Veriteľ uplatňujúci peňažný nárok zo zmluvy je teda v zásade povinný v žalobe tvrdiť len to, že so žalovaným určitým spôsobom uzavrel určitú zmluvu, z ktorej tento nárok vyplýva (porov. v tomto smere aj uznesenie NS SR sp. zn. 6 M Cdo 1/2010). Povinnosť opísať v žalobe rozhodujúce skutočnosti pritom v zásade nemožno „prepínať“, takže od žalobcu v zásade nemožno žiadať, aby doslovne odpisoval obsah jednotlivých listinných dôkazov. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR totiž prílišný formalizmus pri posudzovaní procesných úkonov a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do nich, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam na ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (porov. napr. I. ÚS 139/02 a ďalšie). Podstatné teda je predovšetkým to, aby opísanie rozhodujúcich skutočností bolo zrozumiteľné a dostatočne individualizovateľné. Ani ustanovenie § 132 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého opísanie rozhodujúcich skutočnosti nemožno nahradiť odkazom na listinné dôkazy, nemožno vykladať tak, že by obsah každého listinného dôkazu mal byť doslovne prepísaný do žaloby. Od súdu možno očakávať minimálnu myšlienkovú aktivitu spočívajúcu v pochopení významu obsahu žalobného prednesu a jeho konfrontácii s vykonanými dôkazmi.

6. V prerokúvanej veci podľa odvolacieho súdu žalobca v každom prípade učinil zadosť svojej povinnosti opísať v žalobe rozhodujúce skutočnosti v zmysle § 132 ods. 1 C. s. p. Už v „Návrhu na vydanie platobného rozkazu“ (ktorý je podľa obsahu jasne žalobou, porov. § 124 ods. 1 C. s. p.) celkom jasne predniesol, že žalovaný faktúrami vyfakturoval „dodávku tovaru vrátane jeho montáže“. Z takéhoto opisu, hoci stručného, celkom jasne vyplýva, že žalobca (zrejme po dohode) dodal žalobcovi určitý tovar a namontoval mu ho a odplatu za to mu vyúčtoval troma faktúrami presne označenými v žalobe. Podľa odvolacieho súdu žalobca nebola povinný do žaloby prepisovať obsah jednotlivých faktúr, najmä opis dodávaného tovaru, jeho množstvo či cenu. S ohľadom na to, že žalobca uplatňoval nárok na odplatu (cenu) nemožno tieto skutočnosti považovať apriórne za rozhodné v zmysle § 132 ods. 1 C. s. p., keďže pre samotnú žalobu nateraz nemá množstvo a jednotková cena tovaru, ale napr. aj dátum jeho dodania konkrétny význam. Nateraz je rozhodné len samotné dodanie tovaru, prípadne jeho montáž, a celková cena za to. Na výzvu súdu urobenú uznesením č. k. 3 Cb 19/2017-17 žalobca k tomuto žalobnému prednesu doplnil ešte aj to, že uplatnené „faktúry“ predstavujú nároky z predaného tovaru - z ústne dojednanej kúpnej zmluvy, resp. z ústne dojednanej zmluvy o dielo. Týmto spôsobom žalobca doplnil aj stručný opis spôsobu vzniku nároku (ústne prejavy vôle, ktoré viedli k vzniku zmluvy), ktorý v žalobe uplatňuje. Takto opísané rozhodujúce skutočnosti podľa odvolacieho súdu dostatočne individualizujú uplatnený nárok, keďže nateraz nič nenaznačuje, že by tento mohol byť zamenený s iným nárokom. Otázka, či je tento nárok daný, teda či existuje, nie je otázkou náležitostí žaloby, ale otázkou konania vo veci samej. Ak bude za konania sporné, či došlo medzi žalobcom a žalovaným k takým prejavom, z ktorých bude možné vyvodiť vznik žalobcom tvrdených zmlúv, bude podľa okolností povinnosťou súdu a žalobcu podľa § 150 ods. 2 C. s. p. skutkové tvrdenia doplniť s tým, že ich nedoplnenie sa môže prejaviť aj neúspechom žalobcu vo veci samej.

7. Na základe toho treba uzavrieť, že súd prvej inštancie nedôvodne odmietol žalobu žalobcu, teda mu znemožnil realizovať ďalšie procesné práva do tej miery, že porušil jeho právo na spravodlivý proces. Napadnuté uznesenie teda bolo treba zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 C. s. p. Súd prvej inštancie bude v ďalšom vychádzať z toho, že návrh na vydanie platobného rozkazu došlý súdu 25. mája 2017 v spojení s podaním žalobcu došlým 27. októbra 2017 (č. l. 20) vyhovuje náležitostiam § 132 C. s. p. Preto bude súd prvej inštancie o nej konať podľa predpisov o konaní v prvej inštancii, najmä preskúma splnenie všetkých procesných podmienok (§ 161 C. s. p.) a následne bude o nej konať podľa § 265 C. s. p., prípadne podľa § 167 C. s. p.

8. Uznesenie bolo senátom prijaté jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné dovolanie (§ 419 a 420 C. s. p. a contrario)