Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_31Cob-41-2018.pdf
PDF · 120.06 KB
Case nature
Area
Subarea
31Cob/41/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov JUDr. Boženy Husárovej a JUDr. Róberta Foltána, v sporovej veci žalobcu: Master Martini CE spol. s r.o., id. č. 264 73 097, Michalská 1/429, Praha 1, Česká republika, zastúpený: Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s.r.o., Dresslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: RIPEX, s.r.o., v likvidácii, so sídlom Sedmokráskova 6, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 36 260 673, zastúpený: Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., Miletičova 5B, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 36 731 544, o zaplatenie 4.053,80 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 22. septembra 2017 č. k. 16Cb/64/2017-42, t a k t o
rozhodol:
I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje.
II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.093,80 eur s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 662,88 € od 26. júla 2016, 815 € od 10. augusta 2016, 698,40 € od 1. septembra 2016, 663,60 € od 19. októbra 2016, 500,40 € od 31. októbra 2016, 713,52 € od 25. novembra 2016 a to do 3 dní a výrokom II. žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu 100% trov konania.
2. Súd prvej inštancie mal zo zisteného skutkového stavu za preukázané, že žalovaný so sídlom v Slovenskej republike si objednal (kúpil) od žalobcu so sídlom v Českej republike tovar, ktorý bol v Česku naložený a vyložený na Slovensku, a preto ako prvé riešil otázku, akým právom by sa takýto právny vzťah (vrátane jeho vzniku) spravoval. Konflikt rôznych právnych poriadkov v rámci Európskej únie rieši nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I). Podľa čl. 4 ods. 1 písm. a) tohto nariadenia sa zmluva o predaji tovaru sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu predajcu, pričom v prípade právnickej osoby sa za obvyklý pobyt považuje miesto ich ústredia riadenia (čl. 19 ods. 1 cit. nariadenia). V prerokúvanej veci bol predajcom tovaru žalobca, ktorého ústredie riadenia nepochybne leží v Českej republike, keďže tam má sídlo. Česká republika je ako nástupnícky štát bývalej ČSFR zároveň zmluvnou stranou Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru (vyhlásený pod č. 160/1991 Zb.). Podľa čl. 1 ods. 1 písm. b) tohto Dohovoru sa použije, ak zmluvné strany danej kúpnej zmluvy majú miesta podnikania v rôznych štátoch a ak podľa ustanovení medzinárodného práva súkromného sa má použiť právny poriadok niektorého zmluvného štátu. V prerokúvanej veci majú žalobca a žalovaný v 1. rade miesta podnikania v rôznych štátoch a pravidlá čl. 4 nariadenia č. 593/2008 odkazujú na použitie práva zmluvného štátu, teda Českej republiky, a preto sa kúpne zmluvy medzi žalobcom a žalovaným týkajúce sa dodávky tovaru spravujú týmto Dohovorom OSN.
Ustanovenie čl. 18 ods. 3 tohto Dohovoru (podobne ako § 275 ods. 4 Obch. zák.) umožňuje aj konkludentný vznik zmluvy reálnym plnením, ak to zodpovedá obsahu návrhu na uzavretie zmluvy. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že žalovaný si tovar od žalobcu objednal, následne ho spolu s faktúrou prevzal, voči jej obsahu nevzniesol žiadne námietky ani reklamácie, a neurobil tak ani v odpore. Z tohto skutkového stavu tak možno uzavrieť, že obsah faktúr v časti tovaru a jeho ceny zodpovedal zadanej objednávke žalovaného. Podľa čl. 30 tohto Dohovoru je predávajúci povinný dodať tovar a odovzdať vlastnícke právo, ako vyžaduje zmluva. Podľa čl. 53 Dohovoru je kupujúci povinný prevziať dodávku a zaplatiť za tovar kúpnu cenu. Podľa čl. 58 ods. 1 Dohovoru je povinný tak urobiť, len čo mu predávajúci umožní nakladať s tovarom, a to aj bez toho, aby na to bol vyzývaný (čl. 59 Dohovoru). Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že žalobca umožnil žalovanému nakladať s tovarom okamihom jeho dodania, ku ktorému došlo postupne 12., 27. júla, 18. augusta, 5. októbra, 17. októbra a 11. novembra 2016. Týmto okamihom tak žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť kúpnu cenu. Podľa čl. 7 ods. 2 Dohovoru OSN sa v tých prípadoch, v ktorých Dohovor neobsahuje odlišnú úpravu, použije rozhodné právo. Keďže Dohovor nerieši samotnú otázku splatnosti pohľadávky na zaplatenie kúpnej ceny, použije sa rozhodné české právo. Podľa § 1958 českého Občianskeho zákonníka platí, že si strany nedohodnú, kedy má dlžník plniť dlh, môže veriteľ požadovať plnenie ihneď a dlžník je potom povinný splniť bez zbytočného odkladu. V prerokúvanej veci treba za výzvy považovať jednotlivé faktúry, ktorých splatnosť bola určená na 26. júla, 10. augusta, 1. septembra, 19. a 31. októbra 2016 a 25. novembra 2016, teda približne dva týždne po dodaní tovaru. Podľa názoru súdu takáto lehota spĺňa požiadavku „bez zbytočného odkladu“ v zmysle citovaného ustanovenia. Podľa čl. 78 citovaného Dohovoru OSN má žalobca aj nárok na úroky z omeškania pri omeškaní dlžníka, pričom podľa čl. 7 ods. 2 tohto Dohovoru je pre určenie ich výšky rozhodné české právo. Podľa § 1970 druhej vety českého Občianskeho zákonníka potom platí, výšku úroku z omeškania určí vláda nariadením; ak si strany výšku úroku nedohodli, považuje sa za dohodnutú výška takto určená. Od 1. januára 2014 je výška úrokov z omeškania určená § 2 nariadenia vlády č. 351/2013 Zb. ako repo sadzba ustanovená Českou národnou bankou pre prvý deň kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu, zvýšená o 9 percentných bodov. Podľa údajov ČNB bola repo sadzba účinná k 1. júlu 2016 (k omeškaniu došlo v priebehu 2. polroka 2016) bola 0,05 %, v dôsledku čoho má žalobca nárok na úrok z omeškania vo výške 9,05 %. Keďže si však uplatnil len 9 %, nemohol mu súd priznať viac. Okrem toho má žalobca podľa § 513 českého Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 cit. nariadenia vlády č. 351/2013 Zb. ako príslušenstvo k uplatnenej pohľadávke nárok na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky najmenej vo výške 1.200 Kč. Z kurzového lístka ECB vyplýva, že po celý rok 2016 aj 2017 sa kurz českej koruny pohybuje pod hranicou 30 Kč za jedno euro, v dôsledku čoho je suma 1.200 Kč vždy vyššia ako žalobcom uplatnená suma 40 €.
3. Súd prvej inštancie poukázal na čl. 8 základných princípov C.s.p., v zmysle ktorého bol žalovaný povinný podoprieť dôkazmi svoje tvrdenie, že jednotlivé vyúčtované sumy zaplatil do rúk pracovníka žalobcu, ktorý toto platenie mal potvrdiť pripojením textu (v češtine) „Peniaze prevzal“ s nečitateľným podpisom na jednotlivé faktúry (nie dodacie listy). Na tento účel žalovaný predložil neoverené fotokópie takto podpísaných faktúr (č. l. 22 až 27 spisu), o ktorých (implicitne) tvrdil, že sú vernými kópiami originálov. Judikatúra vo všeobecnosti nevylučuje dôkaz fotokópiou listiny, čo zodpovedá § 187 ods. 1 C. s. p. (porov. napr. uznesenia NS SR sp. zn. 3 Obo 61/2009, 4 MCdo 9/2005 alebo 4 Cdo 143/2009). Od spôsobilosti fotokópie byť dôkaz treba odlišovať jej pravosť a pravdivosť. Ak (proti)strana popiera pravosť súkromnej listiny (neoverenej fotokópie), leží dôkazné bremeno ohľadne pravosti, ale aj pravdivosti listiny na tom účastníkovi, ktorý zo skutočností v listine uvedených vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky (porov. cit. uzn. 4 Cdo 13/2009). K rovnakému záveru by inak bolo potrebné dospieť aj aplikáciou § 565 Občianskeho zákonníka účinného v Českej republike (občanský zákoník - zákon č. 89/2012 Zb.), ktorý sa použije aj v prerokúvanej veci (pozri ďalej bod 8 a 9). V prerokúvanej veci žalovaný tvrdil, že žalovaný nárok - kúpnu cenu splnil (zaplatil) a žiadal zamietnutie žaloby, dokázanie pravosti a pravdivosti ním predloženého potvrdenia o takejto platbe tak bolo na jeho prospech. Dôkazné bremeno ohľadom pravosti a pravdivosti predložených fotokópií tak zaťažovalo jeho, keďže žalobca ich pravosť výslovne poprel (domáhal sa predloženia originálov). Žalovaný však ani pravosti, ani pravdivosť týchto kópií nedokázal a na pojednávanie ich originály alebo aspoň osvedčené fotokópie nepriniesol, ani nenavrhol iný dôkaz na dokázanie pravosti predložených fotokópií. Podľa názoru súdu navyše samotné fotokópie už na prvý pohľad vzbudzujú pochybnosti o svojej pravosti, pretože text dopísaný na nich rukou („Peniaze prevzal“) je na všetkých faktúrach úplne totožný. Znamená to, že na všetkých faktúrach je úplne rovnaký ťah písmen a ich tvar, rozostupy medzi jednotlivými slovami a písmenami a umiestnenie podpisu voči textu. Takáto úplná (grafická) identita je už podľa všeobecných skúseností vylúčená, navyše u textov, ktoré mali byť napísané v rôznych časových rozostupoch (júl až november 2016). Naopak, táto zhoda naznačuje, že na faktúry bol tento text doplnený kopírovaním alebo skenovaním z jednej predlohy - textu umiestneného na inej listine. Dôkazné bremeno o pravosti žalovaným predložených kópií, teda že ide o kópie originálov, na ktorých je umiestnený originálny text „Peniaze prevzal“ s podpisom preberajúceho, bolo na žalovanom. V konaní bol už v predvolaní na pojednávaní upozornený, aby priniesol v prvopise všetky listiny, ktoré sa veci týkajú. Spolu s predvolaním mu bolo doručené aj vyjadrenie žalobcu, ktorý sa vyslovene domáhal predloženia originálov (aj keď formuláciou, aby súd „uložil žalovanému ich predložiť“, súd však nemá dôvod ukladať stranám povinnosť navrhnúť dôkazy, túto povinnosť strany majú podľa čl. 8 základných princípov C. s. p. a sú povinné ju plniť aj bez výzvy súdu). Zároveň bol v predvolaní poučený o následkoch tzv. sudcovskej koncentrácie konania podľa § 153 C. s. p., ale aj zákonnej koncentrácie konania podľa § 154 C. s. p. Predvolanie mu bolo doručené do rúk jeho právneho zástupcu elektronicky 3. augusta 2017, teda jeden a pol mesiaca pred termínom pojednávania. Ak teda žalovaný napriek tomu na pojednávanie originálny listín nepriniesol, ale vyjadril sa len, že ich „môže predložiť“, súd na tento návrh na vykonanie dôkazu podľa § 153 ods. 2 C. s. p. neprihliadol, pretože by si vyžadovalo ďalšie odročenie pojednávania. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie pravosti ním predložených fotokópií faktúr. Súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy (§ 191 C. s. p.) originálmi fotokópií faktúr, ani výsluchom svedka Q. (zamestnanca žalobcu, ktorý mal napísať na faktúry sporný text), ani výsluchom konateľa žalovaného, pretože na predloženie originálov faktúr, ktorých údajné kópie žalovaný predložil, bol žalovanému vytvorený dostatočný priestor, ktorý žalovaný napriek poučeniam podľa § 153 a § 154 C. s. p. nevyužil, a preto súd považoval návrh na vykonanie dôkazu originálmi týchto listín, ktoré sú podľa priznania žalovaného v jeho držbe, až na ďalšom pojednávaní za prostriedok procesnej obrany neuplatnený včas v zmysle § 153 ods. 1 a 2 C. s. p. Vzhľadom na oneskorené uplatnenie tohto dôkazného návrhu ho súd nevykonal. Súd prvej inštancie považoval návrh na výsluch svedka Q. za nadbytočný a účelový. Žalovaný totiž v odpore tvrdil, že svedok mal prebratie peňazí potvrdiť pripísaním textu „Peniaze prevzal“ a podpisom na jednotlivých faktúrach. V odpore netvrdil, že by svedok prevzal peniaze len tak (bez podpísaného potvrdenia). Tým, že sa žalovanému nepodarilo dokázať pravosť fotokópií jednotlivých faktúr s týmto pripísaným textom, nepodarilo sa mu tým dokázať, že svedok Q. skutočne pripojil na faktúry tento text a podpis. Tým ale padá podstatná časť obrany žalovaného v odpore, ktorou je práve okolnosť potvrdenia a podpisu faktúry svedkom Q.. Výsluch svedka by teda nemohol smerovať k otázke, či text napísal a podpísal, ale len k otázke, či peniaze naozaj prevzal. Podľa už cit. čl. 8 základných princípov C. s. p. však strany uvádzajú dôkazy na podporu svojich tvrdení. Ak teda žalovaný tvrdil, že svedok faktúry podpísal, potom výsluch svedka mohol prvotne smerovať len k otázke, či ich naozaj podpísal. Žalovaný však nedokázal ani to, že tvrdený text a podpis sa na jednotlivých faktúrach nachádza. Na pojednávaní potom žalovaný už nenavrhoval vyslúchnuť svedka k otázke, či faktúry podpísal, ale či prevzal peniaze. Tento postup žalovaného súd považoval za účelový vedený snahou za každú cenu odročiť pojednávanie. Takýto výsluch by bol namieste až v prípade, že by žalovaný dokázal svoje prvotné tvrdenie, teda že skutočne existujú originály faktúr, na ktorých je originálne dopísaný text „Peniaze prevzal“ s podpisom. Až týmto momentom by bolo potrebné dokazovať, či takýto text skutočne písal svedok a či tento text zodpovedá pravde (teda či svedok naozaj peniaze prevzal). Pokiaľ však pravosť fotokópie nie je dokázaná, bolo by svedkovi možné klásť len zavádzajúce otázky; nemožno sa ho totiž ani pýtať, či daný text napísal, keďže nie je dokázané, že na faktúrach vôbec ide o písaný a nie o doskenovaný alebo prikopírovaný text. V neposlednom rade treba znova poukázať na § 153 C. s. p. a na to, že už v predvolaní bol žalovaný poučený, aby oznámil svedkov, ktorých chce vypočuť, a žiadal o ich predvolanie súd, ak ich nevie zabezpečiť. Neurobil tak ani počas jeden a pol mesiac od prevzatia predvolania do pojednávania, čo podľa názoru súdu len potvrdzuje účelovosť jeho návrhu. Žalovaný navrhoval aj výsluch svojho konateľa, ktorého však podľa ustálenej judikatúry (porov. už judikát R 6/1978) možno vypočúvať len ako účastníka (stranu) konania. Ustanovenie § 195 ods. 1 C. s. p. umožňuje nariadiť výsluch strany o tvrdených skutočnostiach, ktoré v konaní vyšli najavo, ak ich nemožno preukázať inak. Podľa dôvodovej správy (Národná rada Slovenskej republiky, VI. volebné obdobie, tlač 1333) má cit. ustanovenie zabezpečiť kompenzáciu informačného deficitu strany. Na rozdiel od úpravy v O. s. p. (§ 131) teda výsluch strany (účastníka) už nie je univerzálnym dôkazným prostriedkom, ktorý možno vykonávať na dokázanie čohokoľvek a kedykoľvek. C. s. p. vychádza zo zásady, že strany do konania zásadne vnášajú skutkové tvrdenia, ktoré si následne - pokiaľ sú popreté (§ 151 C. s. p.) - vyžadujú dôkaz (čl. 8 základných princípov C. s. p.). Nebolo by zmysluplné, aby strana mohla dokazovať vlastné skutkové tvrdenia vlastnou výpoveďou, za ktorú jej navyše nehrozí ani len riziko trestného stíhania pre krivú výpoveď. Výsluch strany je tak možné nariadiť len subsidiárne, ak určité skutočnosti v konaní vyšli najavo a nemožno ich dokázať inak. V prerokúvanej veci však nateraz skutočnosť, že by žalovaný jednotlivé fakturované sumy zaplatil, najavo nevyšla, preto neboli splnené podmienky na výsluch konateľa žalobcu v zmysle § 195 ods. 1 C. s. p.
4. Súd prvej inštancie žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, podľa § 255 ods. 1 C.s.p. priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku II. napadnutého rozsudku.
5. Žalovaný podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolateľ svoje odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko súd riadne nevykonal dokazovanie, pretože zamietol dokazovanie navrhnuté žalovaným v celom rozsahu od dodania originálov listín napadnutých už ako fotokópie, ktoré mal súd ako za listiny, na ktorých sa nachádzajú sfalšované podpisy zamestnanca žalobcu, cez navrhované výsluchy konateľa spoločnosti žalovaného ako až po výsluch zamestnanca žalobcu, čím boli naviac porušené aj jeho práva na spravodlivý súdny proces, keď súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom sa uvádza, že žalobca vo vyjadrení k odporu spochybnil, že by došlo k úhrade predmetných faktúr, pričom žiadal predloženie jednotlivých faktúr s originálmi podpismi zamestnanca, žalovaný podotkol, že žalovaného k takémuto úkonu nevyzval súd, ale žalovaný, avšak aj napriek tomu žalovaný chcel doložiť originály týchto faktúr, avšak tomu súdom nebolo umožnené, a preto žalovaný má za to, že mu nebolo umožnené v tomto prípade ani dôkazné bremeno uniesť. Odvolateľ poukázal na to, že sám žalobca vo vyjadrení k odporu uviedol, že v hotovosti bola zaplatená iba jedna faktúra, ktorá nebola v tomto konaní uplatnená a spochybnil, že došlo k celkovej úhrade resp. k úhrade zvyšných faktúr. Ak teda prebehla podľa vyjadrení podľa žalobcu jedna platba, aj to podporuje tvrdenie žalovaného, že tým spôsobom v skutočnosti tak prebehli ostatné platby, o čom existujú dôkazy, ktoré však žalovanému nebolo umožnené predložiť. Žalovaný vzhľadom na skutočnosti a udalosti z priebehu posledného pojednávania zo dňa 22.09.2017 má za to, že súd nepostupoval správne a právne vec nesprávne posúdil, keď nielenže nedostatočne vykonal predložené dôkazy a nesprávne ich posúdil, súd mal za to, že podpisy na listinných dôkazoch sú aj bez ustanovenia súdneho znalca do konania sfalšované, čím prišiel k nesprávnym skutkovým zisteniam a taktiež najmä to, že súd nepripustil a nevykonal žalovaným ďalšie navrhnuté dôkazy, ktoré mal žalovaný za to, že by mali relevantný dopad na prejednávanú vec. Súd, nakoľko aj bez náležitého vykonania znaleckého dokazovania, ako aj možnosti doloženia listinných originálov, mal tieto za dokumenty, na ktorých sa nachádzajú sfalšované podpisy zamestnanca žalobcu. Žalovaný opätovne poukazuje na to, že predmetné faktúry riadne uhradil k rukám zamestnanca žalobcu, čo považuje za spornú skutočnosť. To, že tovar bol objednaný, dodaný a vyúčtovaný žalovaný nerozporoval nie z dôvodu nedostatku dôkazov alebo iných skutočností, ale z dôvodu, že za objednaný a dodaný tovar žalobcovi aj riadne zaplatil. Sám súd nevylúčil dôkaz s fotokópiou listiny. Odvolateľ sa nestotožňuje s názorom súdu, že dôkazné bremeno, čo sa týka pravosti predložených dôkazov zaťažovalo žalovaného, pričom mu však súd neumožnil tak učiniť, nakoľko ďalšie dokazovanie zamietol. Súd môže predložené dôkazy spochybniť, čo sa týka ich pravosti, avšak nie ich skúmať v pozícii súdneho znalca. Nie je pravda, že by žalovaný nenavrhol iné odkazovanie na preukázanie pravosti dôkazov, nakoľko sám navrhol výsluchy osôb, ktoré boli priamo zúčastnené pri predmetnej úhrade faktúr. Taktiež dôkazy navrhované žalovaným určite nemožno považovať za oneskorené, účelové a nie zmysluplné ako to označil súd. Súd napr. nesprávne uviedol, že rozhodné právo je poľské, žalovaný má však za to, že časť rozsudku o posúdení právne veci je z časti v celku odklon od merita prejednávanej veci a rozhodnosť práva i tak nemá na túto povahu vec až taký výrazný vplyv. V rozsudku sú uvedené aj ďalšie nesprávnosti, že žalobca dodával žalovanému rastlinné krémy, myslí sa tým rastlina šľahačka alebo porovnával judikatúru, kde sa rieši dovoz karfiolu, za rozhodné právo určil poľské, žalovaného označil za žalobcu a ďalšie. Súd sa tak odklonil od podstaty prejednávanej veci resp. sa zaoberal vecami, priamo sa nedotýkajúcimi konania, ktoré však nemajú podstatný význam, a taktiež z vyššie uvedených nedostatkov chýb v písaní vyplýva, že rozsudok by mohol považovať žalovaný za neurčitý.
6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Žalobca uviedol, že nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného, že súd mu nesprávnym procesným postupom odoprel právo, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pretože súd veľmi správne aplikoval Civilným sporovým poriadkom upravený inštitút sudcovskej koncentrácie a zamietol návrh na vykonanie dôkazov žalovaným, predovšetkým vo vzťahu k navrhovanému dôkazu originálom sporných faktúr je jednoznačné, že postup súdu bol správny, nakoľko žalovaný už v dostatočnom predstihu pred pojednávaním z vyjadrenia žalobcu mohol a mal vedieť, že práve kópie faktúr založené do spisu žalovaným boli v danom konaní sporné, a preto mal dostatok času zabezpečiť k termínu pojednávania ich originály. Nie je v zmysle aktuálnej právnej úpravy relevantné, či žalovaného na predloženie dôkazov vyzval súd, alebo žalobca, nakoľko sú tu strany sporu, ktoré znášajú povinnosť predkladať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní neuviedol žiadny relevantný dôvod, prečo na pojednávaní s originálmi faktúr nedisponuje. Preto konanie žalovaného resp. jeho právneho zástupcu nemožno hodnotiť inak ako snahu o neúčelné a nehospodárne predlžovanie súdneho sporu. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Nie je želateľné, aby strana sporu predkladala skutkové tvrdenia, alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Strana sporu má procesnú povinnosť predložiť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas. Ide o špecifikáciu všeobecnej procesnej povinnosti riadneho vedenia sporu (procesná diligencia). V prípade porušenia povinnosti predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas môže nastúpiť sankcia predpokladaná v § 153 ods. 2 a 3 C.s.p., príp. však aj iné právny následky. predloženie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ktoré nie je včasné je definované v § 153 ods. 1 druhá veta. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko) ... Ak neexistujú osobitné dôvody v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je včasné (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinova, S., Vajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok, komentár. Praha “C.H.Beck, 2016, str. 578). Ako vyplýva z citovaného komentára C.s.p. žalovaný navyše zastúpený advokátom mal konať starostlivo a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení mal súdu navrhnúť aj v odpore proti platobnému rozkazu a to výsluch konateľa žalobcu, výsluch svedka a originály sporných faktúr mal predložiť najneskôr na pojednávaní, keďže tak neurobil súd správne apl. ust. § 153 ods. 2 C.s.p.
7. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že dôkazy súdu riadne doložil, v žiadnom prípade nemal v úmysle spôsobovať prieťahy v konaní a nemyslí si, že sa v tomto prípade mala uplatniť sudcovská koncentrácia. Tvrdenie žalobcu, že je správne, keď súd zamietol navrhnuté dôkazy na základe aplikácie sudcovskej koncentrácie má žalovaný za absurdné. Navrhované dôkazy boli navrhované za účelom objasnenia sporovej veci a nie za účelom vytvárania prieťahov v konaní. Žalovaný nemôže súhlasiť s tvrdením žalobcu, že mal a mohol vedieť, že predložené faktúry, založené v súdnom spise budú sporné v nadväznosti na vyjadrenie žalobcu. Žalovaný má za to, že aplikácia sudcovskej koncentrácie bola v tomto prípade neprimeraná, neadekvátna. Nie je pravda, že by právny zástupca žalovaného na pojednávaní neuviedol žiaden relevantný dôvod ohľadom doloženia originálov faktúr, nakoľko právny zástupca žalovaného pred súdom výslovne uviedol, že originály faktúr sú založené v účtovníctve žalovaného a budú k dispozícii. Žalovaný má za to, že ustanovenia aj s komentovaným znením, na ktoré poukazuje žalobca nie sú aplikovateľné na danú situáciu, nakoľko dôkazné prostriedky boli riadne a včas založené do spisu. Jednotlivé ustanovenia a komentáre k ním sú veľmi hypotetické, nakoľko sa v nich používajú pojmy ako môže nastúpiť sankcia, ak dôkaz mohla strana sporu vykonať skôr. Žalovaný zdôraznil, že jednotlivé dôkazy predložil tak včasne ako bolo možné. Žalovaný nemohol vopred vedieť, ako sa bude uberať súd a aké dodatočné dokazovanie bude potrebné navrhnúť. Vzhľadom k priebehu pojednávania, preto zástupca žalovaného navrhol aj ďalšie dôkazy, ktoré mu prišli adekvátne na preukázanie jeho tvrdení, čo mu však súd neumožnil, či mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a boli porušené jeho práva na spravodlivý proces.
8. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.) účinného od 1. júla 2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p., pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.), a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje si to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
10. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 11. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 C.s.p.. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a uviedol právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo sporovej strany aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby sporová strana bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci samej, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku.
12. V prípade podaného odvolania dôvodmi odvolania, ktoré odvolateľ uviedol v odvolaní do uplynutia lehoty na podanie odvolania je súd viazaný, čo znamená, že prítomnosť iných odvolací dôvodov, než ktoré odvolateľ uviedol, odvolací súd pri prieskume rozhodnutia a postupu súdu prvej inštancie nebude zisťovať, a ak aj v odvolacom konaní vyšli najavo, nemôže na ne prihliadať.
13. Odvolací súd nezistil odvolateľom namietaný nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým mu mal znemožniť, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď súd prvej inštancie správne aplikoval Civilným sporovým poriadkom upravený inštitút sudcovskej koncentrácie konania, keď o následkoch sudcovskej koncentrácie konania bol žalovaný súdom poučený spolu s predvolaním na pojednávanie spolu s výzvou, aby v prvopise priniesol všetky listiny, ktoré sa veci týkajú. Žalovanému bolo doručené dňa 3.8.2017 spolu s predvolaním na pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 22.9.2017, vyjadrenie žalobcu k odporu zo dňa 10.7.2017, teda cca 7 týždňov pred termínom pojednávania, z čoho vyplýva, že žalovaný mal dostatok času na to, aby sa oboznámil s obsahom vyjadrenia žalobcu a aby si zabezpečil originály faktúr s podpisom dotknutého zamestnanca žalobcu, ako to žiadal žalobca vo vyjadrení k odporu. Podľa názoru odvolacieho súdu je irelevantné, či bol žalovaný na predloženie originálov predmetných listín vyzvaný žalobcom alebo súdom, keď podstatné je, že žalobca výslovne poprel pravosť žalovaným predložených fotokópií faktúr. Vzhľadom na uvedené je správny záver súdu prvej inštancie, že návrh žalovaného na vykonanie dôkazu jeho originálom až na ďalšom pojednávaní nemožno považovať za prostriedok procesnej obrany uplatnený včas, keď naviac žalovaný na pojednávaní dňa 22.9.2017 len skonštatoval, že originály faktúr má klient v účtovníctve, z čoho nevyplýva, prečo ich nemohol predložiť už na pojednávaní, a preto nebol dôvod na odročenie pojednávania z tohto dôvodu, nakoľko žalovaný tieto prostriedky procesnej obrany neuplatnil včas. Čo sa týka námietok žalovaného, že súd prvej inštancie mal porušiť jeho právo na spravodlivý proces tým, že zamietol návrh žalovaného na výsluch konateľa spoločnosti žalovaného a výsluch svedka Q., odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že tieto návrhy na vykonanie dokazovania sú nadbytočné a nehospodárne a to z dôvodov uvedených v ods. 7. písm. b), c) odôvodnenia napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne odkazuje.
14. Pokiaľ ide o žalovaným namietanú nesprávnosť označenia rozhodného práva v odôvodnení napadnutého rozsudku, keď súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol namiesto rozhodného práva českého rozhodné právo poľské, z odôvodnenia napadnutého rozsudku, konkrétne z ods. 10. vyplýva, že išlo len o chybu v písaní, nakoľko súd aplikoval ako rozhodné právo české, a preto odvolací súd posúdil ako neopodstatnenú námietku neurčitosti napadnutého rozsudku, keď táto chyba v písaní ani nemohla ovplyvniť správnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd posúdil taktiež ako neopodstatnenú námietku odvolateľa, že súd nesprávne uviedol, že žalobca dodával žalovanému rastlinné krémy, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že v sporných faktúrach sú uvedené ako tovar dodaný žalobcom žalovanému „rostlinný krém prípadne rostlinný kr., a preto nie je zrejmé, akej nesprávnosti sa mal súd prvej inštancie dopustiť. Pokiaľ ide o námietky odvolateľa, že súd prvej inštancie nesprávne označil žalobcu za žalovaného, bez toho, aby naviac túto námietku konkretizoval, z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie v odôvodnení síce nesprávne uviedol namiesto žalovaného žalobcu, avšak podľa názoru odvolacieho súdu išlo len o chyby v písaní, čo vyplýva z obsahu odôvodnenia rozsudku, keď tieto chyby v písaní nemohli mať za následok neurčitosť napadnutého rozsudku, ako to tvrdil odvolateľ, a teda ani nemohli ovplyvniť správnosť napadnutého rozhodnutia.
15. Odvolací súd viazaný odvolacími námietkami dospel k záveru, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré neboli predmetom posúdenia súdom prvej inštancie, všetky ním produkované tvrdenia, ktorými argumentoval v odvolacom konaní boli známe už v konaní pred súdom prvej inštancie a ani žiadnym iným spôsobom nevyvrátil právne názory súdu prvej inštancie, a preto považoval odvolanie za nedôvodné.
16. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).
17. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vrátane závislého výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
18. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania odvolacieho súdu podľa § 378 ods. 1 C.s.p, § 396 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi, ktorý bol úspešný v konaní, priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania pred odvolacím súdom v rozsahu 100%. Neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať ( § 257 C.s.p.). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( § 262 ods. 2 C.s.p.).
19. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 C.s.p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto uznesenia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.