Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_16Co-41-2018.pdf
PDF · 89.68 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/41/2018
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v sporovej veci žalobcu: OTP Banka Slovensko, a.s., Štúrova 5, Bratislava, IČO: 31 318 916, proti žalovanému: D. R., M.. XX.X.XXXX, M.. X. L. XX, P., o zaplatenie 87,51 eura, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 12C/114/2016-77, zo dňa 27.10.2017, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd odvolanie žalobcu proti vyhovujúcej časti napadnutého rozsudku odmieta.
II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti (výrok II.) a vo výroku o trovách konania zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 87,51 eura spolu s úrokom z omeškania 1 % ročne od 29.4.2016 do zaplatenia; vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %. V odôvodení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 11.5.2016 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 87,51 eura s príslušenstvom titulom Zmluvy o spotrebnom úvere pre G. Č.. XXX/XXXX/XXSU, v znení Dodatku č. 1 zo dňa 5.8.2008, na základe ktorej poskytol žalovanému úver vo výške 3.983,27 eura.
2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie skonštatoval, že napriek tomu, že úverová zmluva je absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom v zmysle Obchodného zákonníka (§ 261 ods. 6 písm. d) a § 497 a nasl. Obchodného zákonníka), jedná sa o právny vzťah zmluvných strán na základe spotrebiteľskej zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi veriteľom (t. j. právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej činnosti okrem iného poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov) a spotrebiteľom (t. j. fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania); spotrebiteľský úver bol poskytnutý v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z.z.“) a preto sa na zmluvu o poskytnutí bezúčelovej pôžičky uzavretej stranami vzťahujú ustanovenia tohto zákona, pokiaľ ide o obsahové náležitosti zmluvy, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 4 zákona. Poukázal na to, že podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z., zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Logickým výkladom tohto ustanovenia dospel k záveru, že zo zmluvy musí jednoznačne vyplývať splatnosť jednotlivých častí istiny, úroku a poplatkov, pokiaľ tieto nemajú byť splatené jednorazovo. Absencia tejto obligatórnej zmluvnej náležitosti sa sankcionuje podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. nie neplatnosťou právneho úkonu, ale výslovne stanovenou zákonnou domnienkou, podľa ktorej sa takto poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Právny názor o právnom následku absencie tejto náležitosti zmluvy považoval za súladný aj s rozsudkom Súdneho dvora EÚ - tretia komora z 9.11.2016 vo veci C-42/15, v ktorom súdny dvor vyslovil, že zmluva o úvere nemusí obsahovať údaj o tom, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie úverovej istiny, ale to len za predpokladu, že zmluva stanovuje amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami. Súd prvej inštancie tak v predmetnej veci vychádzal z toho, že zmluva uzavretá stranami sporu vyššie uvedenú požiadavku nespĺňa, preto predmetný úver považoval za bezúročný a bez poplatkov. Na uvedenom základe v zmysle čl. 38 Charty základných práv Európskej únie, hlavy I. čl. 4 bod 2 písm. f), čl. 12, hlavy XI čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čl. 6 Smernice rady 93/13/EHS, § 52 ods. 1 až ods. 4, § 39, § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), písm. b), § 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z., § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. mal za to, že žalovaný je povinný vrátiť žalobcovi len poskytnutý úver; z titulu úverovej zmluvy žalobca plnil 3.983,27 eura, žalovaný jednotlivým úhradami v počte 113 uhradil celkom sumu 3.895,76 eura; súd prvej inštancie preto uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi rozdiel vo výške nesplatenej istiny 87,51 eura; vo zvyšku úrokov žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalovanému uložil tiež povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania z dlžnej sumy vo výške uplatnenej žalobcom, ktorého návrhom bol viazaný, a to vo výške 1 % ročne počnúc dňom podania žaloby, kedy žalovaný bol preukázateľné v omeškaní dlžnej sumy.
3. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 87,51 eura, úrok k 28.4.2016 vo výške 18,95 eura, úrok z omeškania k 28.4.2016 vo výške 1,78 eura, ročný úrok 7,10 % z nesplatenej istiny úveru 87,51 eura od 29.4.2016 do zaplatenia, ročný úrok z omeškania 1 % z nesplatenej istiny úveru 87,51 eura od 29.4.2016 do zaplatenia. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne právne posúdenie úverovej zmluvy ako zmluvy bezúročnej a bez poplatkov z dôvodu, že zmluva neobsahuje, resp. nespĺňa obligatórne náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. Tento svoj právny názor opieral o rozsudok Súdneho dvora v Luxemburgu zo dňa 9.11.2016 vo veci C-42/15, z ktorého mu vyplynulo, že nie je potrebné v zmluve o úvere členiť splátku na istinu a úrok.
4. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal rozsudok v zamietajúcej časti (výrok II.), prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok v napadnutej časti, ktorou súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol je potrebné zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.
5. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca a žalovaný uzatvorili 11.6.2008 úverovú zmluvu, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver 3.983,27 eura (120.000,- Sk), ktorý sa žalovaný zaviazal žalobcovi zaplatiť v 60 mesačných splátkach po 75,38 eura (2.271,- Sk), poslednú splátku v sume 73,23 eura (2.206,22,- Sk). Žalovaný od 12.7.2008 do 13.6.2013 zaplatil na poskytnutom úvere 3.895,75 eura.
6. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že Zmluva o spotrebnom úvere z 11.6.2008 má povahu spotrebiteľskej zmluvy a predmetná skutočnosť nebola v konaní ani sporná. Vzhľadom na spotrebiteľskú povahu uzavretej zmluvy, ktorej predmetom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme úveru poskytnutého veriteľom spotrebiteľovi, právny vzťah účastníkov zmluvy sa spravuje zákonom č. 258/2001 Z.z.; niet pochýb o tom, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí spĺňať zákonom predpísané náležitosti uvedené v § 4 zákona č. 258/2001 Z.z.; tieto náležitosti regulujú formálnu i obsahovú stránku zmluvy a vzhľadom na zvýšený záujem na ochrane spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany je nedodržanie kľúčových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere sankcionované v zmysle § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z.
7. Podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka <aspi://module='ASPI'&link='40/1964 Zb.'&ucin-k-dni='30. 4.2014'> musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
8. Podľa § 4 ods. 3 veta posledná zákona č. 258/2001 Z.z. ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
9. Žalobca v podanom odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie úveru ako bezúročného a bez poplatkov z dôvodu, že zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z.
10. Právne posúdenie veci je činnosť súdu, spočívajúca v subsumovaní zisteného skutkového stavu pod príslušnú právnu normu, čo vedie k záveru o právach a povinnostiach strán sporu. Právne posúdenie je nesprávne, ak sa súd dopustí pri tejto činnosti omylu, tzn. keď na správne zistený skutkový stav aplikuje nesprávny právny predpis, tiež vtedy, keď síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo zistených skutočností vyvodil nesprávne právne závery.
11. Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov, ktorá zahŕňa aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov, je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť; jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je síce nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia, avšak v prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom (podporne III. ÚS 341/07).
12. Účelom zákona o spotrebiteľských úveroch jednoznačne vyjadreného v dôvodovej správe k zákonu č. 258/2001 Z.z. bolo prebrať do právneho poriadku Slovenskej republiky Smernicu 87/102/ES. Podľa čl. 10 bod 2 písm. h) Smernice 87/102/ES zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru pre účely splatenia. Z obsahu dôvodovej správy k zákonu č. 258/2001 Z.z. nemožno vyvodiť, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. sprísnil požiadavku zakotvenú v Smernici 87/102/ES; účel zákona vyjadrený v dôvodovej správe, vo vzťahu k § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. neupravuje požiadavku odlišnú od toho, ako ju vymedzuje čl. 10 bod 2 písm. h) Smernice 87/102/ES.
13. Vychádzajúc z účelu a zmyslu sledovaného § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. odvolací súd dospel k záveru, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej - ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. hovorí o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t. j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky. Eurokonformný výklad nemôže nahradiť absenciu výslovného znenia zákona; zásada konformného výkladu však vyžaduje, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac výkladové metódy ním uznané, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou (rozsudok Európskeho súdneho dvora C-212/04 zo dňa 4.7.2006, rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-456/98, zo dňa 13.7.2000, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016, zo dňa 11.10.2016).
14. V nadväznosti na vyššie uvedené právne východiská odvolací súd uzatvára, že v zmluvách dojednaných podľa zákona č. 258/2001 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je nutné a možné za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Eurokonformný výklad § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. umožňuje teda dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky; účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej - ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je konštantná) pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby.
15. Na uvedenom základe odvolací súd považoval za relevantné odvolacie dôvody žalovaného. Odvolací súd zároveň upriamuje pozornosť na to, že žalobca sa v predmetnej veci domáhal zaplatenia istiny 87,51 eura, vyčísleného úroku 18,95 eura k 28.4.2016, vyčísleného úroku z omeškania 1,78 eura k 28.4.2016, zaplatenia úroku 7,1 % ročne zo sumy 87,51 eura od 29.4.2016 do zaplatenia a úroku z omeškania 1 % ročne zo sumy 87,51 eura od 29.4.2016. Súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 87,51 eura spolu s úrokom z omeškania 1 % ročne od 29.4.2016 do zaplatenia; vo zvyšku žalobu zamietol. Napadnutou časťou rozsudku tak súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti o zaplatenie vyčísleného úroku 18,95 eura k 28.4.2016, vyčísleného úroku z omeškania 1,78 eura k 28.4.2016 a úroku vo výške 7,1 % ročne zo sumy 87,51 eura od 29.4.2016 do zaplatenia. Zamietnutie nároku žalobcu v časti vyčísleného úroku z omeškania 1,78 eura však súd prvej inštancie vôbec nezdôvodnil.
16. Pretože súd prvej inštancie, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol založil na nesprávnych právnych záveroch o tom, že zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je bezúročná a bez poplatkov, pre ktoré sa potom podstatou veci z hľadiska právne významných skutočností pre posúdenie opodstatnenosti uplatneného nároku v zamietajúcej časti uplatneného nároku na zaplatenie úroku nezaoberal, pri súčasnej absencii riadneho odôvodenia napadnutého rozsudku v časti vyčísleného úroku z omeškania, rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedá požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré by dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na relevantné právne a skutkovo súvisiace otázky vo vzťahu k uplatňovanému nároku v jeho zamietnutej časti; súd prvej inštancie tým znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a nakoľko uvedený nedostatok nemožno napraviť ani v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. v napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec v tomto rozsahu na ďalšie konanie. V ňom bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný. V ďalšom konaní opätovne posúdi dôvodnosť nároku žalobcu (v zamietnutej časti), t. j. v časti úrokov a vyčísleného úroku z omeškania, pričom vezme do úvahy, že uzavretá zmluva vykazuje náležitosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. Na prejednanie sporu súd prvej inštancie nariadi pojednávanie (§ 297 C.s.p.) berúc do úvahy, že v sporoch s ochranou slabšej strany s účinnosťou od 1.7.2016 môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré žalobca nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz (§ 295 C.s.p.) s tým, že ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú (§ 296 C.s.p.); po opätovnom rozhodnutí sporu svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. tak, by obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné.
17. Žalobca napadol odvolaním rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, teda aj vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobe vyhovel. Odvolací súd po prejednaní odvolania žalobcu (bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie proti tomuto výroku je potrebné odmietnuť, pretože podľa § 359 C.s.p. odvolanie môže podať iba strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané a v zmysle § 386 písm. b) C.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou. Osobou ktorej svedčí procesná legitimácia na podanie odvolania je prioritne tá strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.); odvolanie podané oprávnenou osobu je podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania, ktorá je spojená s existenciou ujmy spôsobenej napadnutým rozhodnutím. Túto ujmu je potrebné ponímať výlučne z hľadiska procesného, pričom sa musí vychádzať z výroku rozhodnutia napadnutého odvolaním. Odvolanie žalobcu v napadnutej (vyhovujúcej) časti bolo podané neoprávnenou osobou, pretože žalobca napadol odvolaním výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý nebol vydaný v jeho neprospech. Odvolací súd na uvedenom základe odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti (vo výroku I.) podľa § 386 písm. b) C.s.p., ako odvolanie podané neoprávnenou osobou odmietol.
18. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne o náhrade trov konania (§ 262 ods. 1, § 396 ods. 3 C.s.p.).
19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).