Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Co/21/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského v sporovej veci žalobkyne: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., Bajkalská 30, Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovaným: X/ D. S., A.. XX.X.XXXX, Š. X, W., X/ W. M., A.. XX.X.XXXX, M. XX, W., o zaplatenie 6.774,64 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 45C/14/2016-67, zo dňa 11.10.2016, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd odvolanie žalovanej 2/ proti vyhovujúcej časti napadnutého rozsudku vo vzťahu k žalovanému 1/ odmieta.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti vo vzťahu k žalovanej 2/ potvrdzuje.

III. Vo výroku, ktorým bolo rozhodnuté o povinnosti žalovaného 1/ a žalovanej 2/ plniť žalobkyni spoločne a nerozdielne napadnutý rozsudok mení tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného.

IV. Žalobkyni priznáva proti žalovanej 2/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zastavil konanie v časti 50 eur; výrokom II. žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne 6.724,64 eur spolu úrokom z omeškania 7,7 % ročne zo sumy 6.205,29 eura od 1.1.2016 do 17.2.2016 s úrokom z omeškania 7,7 % ročne zo sumy 6.155,29 eura od 18.2.2016 do zaplatenia; výrokom III. žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu 20.1.2016 domáhala, aby súd uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobkyni 6.774,64 eura spolu s úrokom z omeškania 7,7 % ročne zo sumy 6.205,29 eura od 1.1.2016 do zaplatenia a náhradu trov konania. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobkyňa uzatvorila 20.5.2005 so žalovaným 1/ zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere písomnou formou, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli všeobecné podmienky pre stavebné sporenie pre fyzické osoby. Právny vzťah medzi stranami sporu vyplývajúci z uvedenej zmluvy posúdil podľa zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len zákon č. 310/1992 Zb.“).

2. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa poskytla žalovanému 1/ mimoriadny medziúver 13.277,56 eura s dohodnutou úrokovou sadzbou 6,99 % ročne, žalovaný 1/ sa zaviazal pravidelne mesačne platiť splátky medziúveru vo výške 77,34 eura a do nasporenia 40 % cieľovej sumy vkladať na účet stavebného sporenia vklady po 66,39 eura. Po pridelení cieľovej sumy sa žalovaný 1/ zaviazal splácať stavebný úver 116,18 eura mesačne s dohodnutou úrokovou sadzbou 4,70 % ročne vždy do 15. dňa v mesiaci. Žalovaný 1/ porušil zmluvne dohodnuté podmienky, stavebný úver prestal riadne a včas splácať a na poslednú výzvu žalobkyne nereagoval. Žalobkyňa v súlade s článkom VII. úverovej zmluvy 15.5.2013 odstúpila od zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere z 20.5.2015 a požadovala okamžité splatenie úveru vo výške 6.987,11 eura. Uvedené skutočnosti žalovaní 1/ a 2/ nesporovali; žalovaný 1/ ako dlžník pohľadávku žalobkyne uznal v celom rozsahu, čo do právneho dôvodu a výšky.

3. Súd prvej inštancie ďalej vychádzal z toho, že úver zo zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere z 20.5.2005 bol zabezpečený ručiteľom W. M., ktorá písomne prehlásila veriteľovi, že berie na seba povinnosť uspokojiť pohľadávku voči veriteľovi, ak ju neuspokojí dlžník. V tejto súvislosti za nedôvodnú vyhodnotil obranu žalovanej 2/, že ručiteľský záväzok je neplatný právny úkon, osoby konajúcej v omyle, ktorý odporuje zákonu a prieči sa dobrým mravom z dôvodu, že bola ubezpečovaná dlžníkom, že dlžník bude úver splácať riadne a nikdy sa nestane, že neuhradí ani jednu splátku na čas. Mal za to, že právny úkon - ručiteľské vyhlásenie bolo určené žalobkyni ako veriteľovi, že uspokojí pohľadávku žalobkyne, ak ju nesplní dlžník a zdôraznil, že pre právny vzťah medzi veriteľom a ručiteľom dlžníka nie je rozhodujúce, či ručiteľ predtým, než urobil písomné prehlásenie o ručení bol uvedený dlžníkom do omylu (R 36/1978); z písomného prehlásenia ručiteľa museli byť žalovanej 2/ zrejmé povinnosti vyplývajúce z ručiteľského záväzku uspokojiť pohľadávku veriteľa, ak ju neuspokojí dlžník, ktorá skutočnosť vyplýva aj z článku III. predmetnej zmluvy, článku VII. bod 5 zmluvy, článku VIII. bod 5 zmluvy; dlžník a ručiteľ svojimi podpismi na tejto zmluve potvrdili svoje vyhlásenie, ktoré urobili a podpísali. Uviedol, že je vecou ručiteľa, aby si zadovážil informácie o tom, aké povinnosti mu vyplynú z ručiteľského záväzku s tým, že veriteľovi v tomto smere nie je zákonom uložená žiadna poučovacia povinnosť (R 8/1972).

4. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na akcesorickú povahu ručiteľského záväzku, ktorým bol zabezpečený hlavný záväzok - zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere z 20.5.2005, ktorá v čase uzavretia ručiteľského záväzku existovala a skutočnosť, že subsidiárna povaha ručenia sa prejavuje v tom, že povinnosť ručiteľa splniť nastupuje až potom, čo bol dlžník veriteľom márne vyzvaný k plneniu a to výzvou žalobkyne z 2.4.2013, ktorá bola doručená aj ručiteľovi 9.4.2013. Súd prvej inštancie považoval za irelevantné, prečo dlžník nemohol dlh splniť; ručiteľ bol povinný splniť veriteľovi záväzok, nakoľko ho nesplnil dlžník. Na uvedenom základe v zmysle § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 546, § 548 ods. 1, § 517 ods. 1. ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, ods. 2, § 2 ods. 1, ods. 2, § 4 písm. a), § 7 ods. 1, ods. 3, § 9 ods. 1, ods. 2, § 11 ods. 4 zákona č. 310/1992 Zb., v dôsledku porušenia zmluvných povinností žalovanými 1/ a 2/ zaplatiť žalobkyni poskytnutý stavebný úver, uložil žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu vo výške 6.724,64 eura. O povinnosti žalovaných 1/ a 2/ zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania rozhodol podľa článku VII. bod 8 zmluvy. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého priznal žalobkyni, ktorá mala vo veci plný úspech priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Proti výrokom II. a III. podala žalovaná 2/ odvolanie z dôvodov, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k neprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach zmeniť a žalobu zamietnuť, príp. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že súdu prvej inštancie vytýkala, že sa chcela zúčastniť pojednávania 11.10.2016, avšak ráno sa veľmi zle cítila, nebola schopná opustiť byt, preto telefonicky poprosila známeho Martina Gajera, aby ju išiel na pojednávanie ospravedlniť a požiadať o odročenie pojednávania; bol však vykázaný z pojednávacej miestnosti, pretože nemal splnomocnenie na zastupovanie. Zdôraznila, že P. L. nebol jej zástupcom, len bol ochotný interpretovať jej žiadosť súdu. Súd prvej inštancie sa však týmto ospravedlnením v napadnutom rozsudku vôbec nezaoberal. Namietala, že sa nikdy nevyhýbala preberaniu pošty, je si vedomá toho, čo je ručiteľ a aké sú jeho povinnosti. Má však za to, že zákonu nezodpovedá, ak sa žalovaný 1/ rozhodne v prvej tretine prestať splácať úver a okamžite prejde povinnosť na ručiteľa; nevyhýba sa spravodlivému rozhodnutiu, avšak za takéto nepovažuje prenesenie úveru na osobu ručiteľa bez toho, aby súd zistil, prečo žalovaný 1/ úver nespláca.

6. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedla že zo samotného odvolania žalovanej 2/ vyplýva, že bola o termíne pojednávania upovedomená a nedostavila sa naň, nakoľko sa v ten deň zle cítila. Namiesto toho, aby v danej situácii zaslala na súd elektronické ospravedlnenie so žiadosťou o odročenie pojednávania, ktoré by následne doplnila písomne a priložila k nemu aj príslušné lekárske potvrdenie preukazujúce závažnosť jej zdravotného stavu, požiadala svojho známeho, aby ju išiel na pojednávanie osobne ospravedlniť. Žalovaná 2/ mohla tiež napísať žiadosť o odročenie aj písomne a požiadať svojho známeho, aby ho súdu doručil. V zmysle § 125 ods. 1 C.s.p. je možné podania na súd robiť len písomne, v listinnej alebo elektronickej podobe; súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď v danom prípade konal aj rozhodol v neprítomnosti žalovanej 2/. Upriamila pozornosť na to, že žalovaná 2/ sa k predmetu sporu písomne vyjadrila v podanom odpore proti platobnému rozkazu, a teda jej stanovisko bolo súdu známe. Argumentácia žalovanej 2/ či už v odpore, ale aj v odvolaní, smeruje len k tomu, že sa cíti ako ručiteľka podvedená, nakoľko pri uzatváraní zmluvy dôverovala dlžníkovi, že bude úver riadne splácať; ide však o situáciu, v ktorej sa ocitá každý jeden ručiteľ. Pri preberaní ručiteľského záväzku ide o prejav vysokej miery dôvery voči dlžníkovi, prevzatie záruky za to, že dlžník bude dlh plniť. Keď však dlžník neplní, nastupuje zodpovednosť ručiteľa. Ten sa síce môže po ľudskej stránke cítiť ukrivdený, keďže dlžník jeho dôveru sklamal, ale po právnej stránke voči veriteľovi jednoznačne nastupuje ručiteľova povinnosť plniť. Jedinou podmienkou pre vznik povinnosti ručiteľa plniť je, že dlžník dlh nesplnil, hoci ho na to veriteľ preukázateľne vyzval (§ 548 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Veriteľ nie je povinný skúmať z akého dôvodu dlžník neplní, či preverovať jeho príjmy, ako to požaduje žalovaná 2/. Veriteľ by dokonca ani nemusel dlžníka žalovať a mohol by pohľadávku vymáhať iba voči ručiteľovi, ak by to vyhodnotil ako účelnejšie a hospodárnejšie; v tomto prípade si však pohľadávku uplatňuje voči obom žalovaným s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zanikne povinnosť u druhého zo žalovaných. Poukázal na to, že pokiaľ bude žalovaná 2/ ako ručiteľka plniť dlh za žalovaného 1/, vznikne jej v zmysle § 550 Občianskeho zákonníka voči dlžníkovi regresný nárok.

7. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že úver splácal pokiaľ bol zamestnaný pravidelnými splátkami bez omeškania, ale v máji 2008 bol účastníkom dopravnej nehody, pri ktorej utrpel ťažký úraz s trvalými následkami; úver neprestal plácať, kým mu to umožňovali úspory; po ich vyčerpaní úver určitý čas splácala jeho matka. Od toho času nie je schopný sa zamestnať a živia ho rodičia.

8. Žalovaná 2/ v stanovisku k vyjadreniu žalobkyne poukázala na svoju nepriaznivú sociálnu situáciu, ktorá jej neumožňuje splácať dlžnú sumu ani v splátkach.

9. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovanej 2/ bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.4.2019 (§ 219 ods. 3 C.s.p.).

10. Žalovaná 2/ v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a to tým, že sa chcela zúčastniť na pojednávaní, ale súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s jej ospravedlnením.

10.1. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

10.2. K nesprávnemu postupu súdu, v dôsledku ktorého sa znemožní strane sporu realizácia jej procesných práv dochádza aj vtedy, ak súd vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti sporovej strany, hoci procesné predpoklady pre to neboli dané. K vade tejto povahy v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. však v danom prípade nedošlo.

10.3. Právo strany, aby jej vec bola prejednaná verejne a v jej prítomnosti, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno chápať tak, že by súd nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti strany, ale tak, že súd je povinný strane poskytnúť priestor na uplatnenie tohto práva. Uvedená požiadavka je vyjadrená v § 178 ods. 2 C.s.p., ktoré súdu ukladá predvolať strany alebo ich zástupcov tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. Je na sporovej strane, či využije svoje právo zúčastniť sa pojednávania na súde. Ak sporovej strane bráni určitá prekážka v účasti na pojednávaní, je povinná z tohto dôvodu svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlniť; ak nesúhlasí s tým, aby sa konalo v jej neprítomnosti je povinná požiadať tiež o odročenie pojednávania; dôvod tejto žiadosti treba súdu riadne a včas oznámiť.

10.4. V danej veci z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie vec prejednal a rozhodol na pojednávaní konanom 11.10.2016, na ktoré bola žalovaná 2/ včas predvolaná (č.l. 48). Z obsahu spisu nevyplýva, že pred otvorením pojednávania žalovaná 2/ doručila súdu ospravedlnenie a žiadosť o odročenie pojednávania. V tejto súvislosti hodno osobitne pripomenúť, že pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov; pojednávanie môže byť na návrh strany odročené len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov nemôže dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť; strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, oznámi súdu dôvod bezodkladne po tom, čo sa o ňom dozvedela alebo mohla dozvedieť, alebo ho s prihliadnutím na všetky okolnosti mohla predpokladať (§ 183 ods. 1, ods. 3 C.s.p.). Podania, ktoré sú adresované súdu možno urobiť iba písomne a to v listinnej alebo elektronickej podobe (§ 123 ods. 1 C.s.p., § 125 ods. 1 C.s.p.). Výpočet spôsobov, akými sporová strana môže komunikovať so súdom je taxatívny a zákon nepripúšťa iné podanie ako urobené písomne. Civilný sporový poriadok nepozná inštitút ospravedlnenia ústne „reprodukciou“ ospravedlnenia treťou osobou; takému ospravedlneniu nie je možné priznať právnu relevanciu. Porušením práva na spravodlivý proces nie je nesprávne využitie procesných inštitútov, ktoré sporovej strane ponúka Civilný sporový poriadok. Súd prvej inštancie preto nepochybil, ak pokračoval v konaní spor prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalovanej 2/, ktorá svoju neprítomnosť na pojednávaní riadne a včas neospravedlnila ani nepožiadala z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania.

11. Odvolací súd na tomto mieste upriamuje pozornosť aj na zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“ t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 8.11.2011, sp. zn. 1 Sžr/38/2011).

12. Vo vzťahu k ostatným odvolacím námietkam žalovanej založeným na tvrdení, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k neprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku náležite rozviedol rozhodujúci skutkový stav veci, jasne a zrozumiteľne vyložil svoj právny názor na vec; žalovaná 2/ v podanom odvolaní nijako bližšie nešpecifikovala, v čom konkrétne vidí nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorá má spočívať vo vyššie uvedených vytýkaných vadách napadnutého rozhodnutia, teda k akým nesprávnym skutkovým a právnym záverom súd prvej inštancie dospel a v čom konkrétne spočíva omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav veci; nedostatočnou odvolacou argumentáciou v tejto časti odvolania nie je vymedzený obsah prieskumnej činnosti odvolacieho súdu a rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je možné preskúmať z hľadiska opodstatnenosti takto uplatnených odvolacích dôvodov.

13. Odvolacie námietky žalovanej 2/ tak odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

Na uvedenom základe odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

14. Odvolací súd zároveň zmenil výrok napadnutého rozhodnutia týkajúci sa spôsobu plnenia žalovanými 1/ a 2/ z dôvodu jeho formálnej nesprávnosti, pretože právnej úprave ručenia nezodpovedá taký výrok rozsudku, ktorý vyslovuje záväzok dlžníka a ručiteľa ako spoločný a nerozdielny; u žalovaných vznikajú dva samostatné a celkom rozdielne záväzky; u prvého žalovaného hlavný (primárny) záväzok uspokojiť veriteľovu pohľadávku, kdežto u druhého žalovaného podporný (subsidiárny) ručiteľský záväzok. So zreteľom na uvedené a najmä so zreteľom na to, aby veriteľ nemohol byť uspokojený dvakrát tým istým plnením (jedným na základe plnenia z dlžoby, druhým na základe plnenia z ručiteľského vzťahu), musí byť v záujme určitosti výroku rozsudku vyjadrená povinnosť obidvoch žalovaných (dlžníka a ručiteľa) zaplatiť veriteľovi tú istú sumu s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká do výšky plnenia povinnosť druhého žalovaného (R 2/1975).

15. Žalovaná napadla odvolaním rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku v celom rozsahu, teda aj vo výroku, ktorým súd prvej inštancie vyhovel žalobe voči žalovanému 1/. 16. Odvolací súd po prejednaní odvolania žalovanej 2/ (bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie proti tomuto výroku je potrebné odmietnuť, pretože podľa § 359 C.s.p. odvolanie môže podať iba strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané a v zmysle § 386 písm. b) C.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.

17. Osobou oprávnenou podať odvolanie (osobou, ktorej svedčí procesná legitimácia na podanie odvolania) je prioritne tá strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.); odvolanie podané oprávnenou osobu je podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania, ktorá je spojená s existenciou ujmy spôsobenej napadnutým rozhodnutím. Túto ujmu je potrebné ponímať výlučne z hľadiska procesného, pričom sa musí vychádzať z výroku rozhodnutia napadnutého odvolaním. Odvolanie žalovanej 2/ v napadnutej (vyhovujúcej) časti vo vzťahu k žalovanému 1/ bolo podané neoprávnenou osobou, pretože žalovaná 2/ napadla odvolaním výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý nebol vydaný v jej neprospech. Odvolací súd na uvedenom základe odvolanie žalovanej 2/ proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti vo vzťahu k žalovanému 1/ podľa § 386 písm. b) C.s.p., ako odvolanie podané neoprávnenou osobou odmietol.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobkyni priznal proti žalovanej 2/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mala vo veci plný úspech.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).