Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/226/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a sudkýň Mgr. Stanislavy Kollárovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, zastúpeného: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o, so sídlom Bratislava, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, proti žalovaným: 1/ I.. A. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. F., M. XXX/XX, 2/ U. F., nar. XX.XX.XXXX,bytom R. F., M. XXX/XX, 3/ mal. P. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. F., M. XXX/XX, zastúpená opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Prievidza, so sídlom Prievidza, Šumperská 1, žalovaní 1/ až 3/ zastúpení: JUDr. Miroslav Ivanovič, advokát so sídlom Bratislava, Grosslingova 45, o odporovateľnosť právneho úkonu, o odvolaní žalovaných 1/,2/, 3/ proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 7C/119/2014 -653 zo dňa 04. októbra 2018, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným 1/, 2/ a 3/ v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že darovacia zmluva zo dňa 06.02.2014, ktorou boli prevedené tam špecifikované nehnuteľnosti v k.ú. Dolné Vestenice, zapísané v súčasnosti na LV č. XXXX z D. F., nar. XX.XX.XXXX a P. F., nar. XX.XX.XXXX na žalovaných 1/ až 3/ a ktorou bolo zriadené vecné bremeno v prospech D. F., nar. XX.XX.XXXX a P. F., nar. XX.XX.XXXX, spočívajúce v doživotnom užívaní tam špecifikovaných nehnuteľností a v doživotnej starostlivosti žalovaných 1/ až 3/ o D. F., nar. XX.XX.XXXX a P. F., nar. XX.XX.XXXX, ktorej vklad bol povolený Okresným úradom Prievidza, katastrálny odbor pod č. V XXXX/XX, je voči žalobcovi neúčinná. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na ich náhradu voči žalovaným 1/,2/ a 3/ v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie popísal skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania vo veci a následne vec právne posúdil podľa § 42a ods. 1,2, § 42b ods. 1,2,4, § 116, § 151n ods. 1, § 151o ods. 1, § 628 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 32 zmenkového zákona, a vyslovil záver, že žaloba je dôvodná.

3. V súvislosti s pripustením zmeny žaloby na pojednávaní dňa 04.09.2018, žalovaní 1/ až 3/ namietali, že v časti, v ktorej sa žalobca domáha, aby súd určil, že zriadenie vecného bremena v darovacej zmluve zo dňa 06.02.2014, je právne neúčinným úkonom, žalobu podal po uplynutí trojročnej prekluzívnej lehoty. Súd prvej inštancie uviedol, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu, zriadené v prospech dlžníka (zmenkového ručiteľa) spojené s jeho osobou nepredstavuje takú hodnotu, z ktorej by veriteľ mohol pri exekúcii požadovať uspokojenie svojej vymáhateľnej pohľadávky. Právnemu úkonu, ktorým bolo zriadené vecné bremeno, už z tohto dôvodu (spôsobom uvedeným v ustanovení § 42a Obč. zák.), nie

je možné samostatne odporovať. Z výsluchu svedka D. F. vyplýva, že z dôvodu, aby s manželkou P. F. nezostali na ulici, na darovaných nehnuteľnostiach bolo zriadené vecné bremeno. Po uzavretí darovacej zmluvy darcovia (D. F. s manželkou) nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom prevodu vlastníckeho práva, i naďalej užívajú. Na základe uvedených zistení je možné dospieť k záveru, že darovacia zmluva so zriadením vecného bremena zo dňa 6.2.2014 je jediným právnym úkonom. V prípade, že je v zmysle ustanovenia § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka voči veriteľovi právne neúčinným právny úkon o prevode (z titulu darovania) nehnuteľností, vzťahuje sa tento právny následok na všetky neoddeliteľné časti tohto právneho úkonu, teda aj na prípadné zriadenie vecného bremena k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom prevodu vlastníckeho práva (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky č. k. 21Cdo 76/2011). K uplatneniu nároku po uplynutí trojročnej prekluzívnej lehoty potom v danej veci nemohlo dôjsť, pretože právny následok neúčinnosti predmetného právneho úkonu sa vzťahuje na všetky jeho neoddeliteľné časti (t. j. i o zriadení vecného bremena), bez ohľadu na to, či v priebehu konania by súd (ne)pripustil zmenu žaloby.

4. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že účelom inštitútu odporovateľnosti je zabrániť nepoctivým úkonom dlžníka, ktorými zmenšuje svoj majetok (veci, práva, pohľadávky) na úkor veriteľa. Odporovateľnosť postihuje právne úkony dlžníka, ktorými sa zbavil majetku, aby zmaril uspokojenie nároku veriteľa. Pod dlžníkom veriteľa je však potrebné v zmysle § 42a Občianskeho zákonníka rozumieť nielen osobu, ktorá je zaviazaná splniť veriteľovi vlastný dlh, ale aj ručiteľa a ďalšie osoby, ktoré sú z dôvodu akcesorickej a subsidiárnej povinnosti zákonom zaviazané uspokojiť pohľadávku veriteľa (porovnaj Rc 52/2000, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky č. k. 31Cdo 870/1999). Podľa ustanovenia § 32 ods. 1 zmenkového zákona, zmenkový ručiteľ je zaviazaný ako ten, za koho sa zaručil. Osoba, ktorá prevzala zmenkové ručenie za vystaviteľa vlastnej zmenky, je priamym dlžníkom a súčasne samostatným dlžníkom (nie akcesorickým) zo zmenky (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky č. k. 29Co 1004/2008). V konaní nebolo sporné, že D. F. a P. F. prevzali zmenkové ručenie za vystaviteľa vlastnej zmenky, a to Prvú metropolitnú, s.r.o., ul. Kladnianska č. 20, Bratislava, IČO: 35 961 341. Žaloba smeruje voči žalovaným 1/,2/,3/, na ktorých D. F. a P. F. previedli darovacou zmluvou so zriadením vecného bremena zo dňa 06.02.2014 vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Zákon uvádza tri kategórie osôb, ktorých právne postavenie sa líši spôsobom preukazovania ich vedomosti o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa a dôkazným bremenom. Medzi tieto osoby patria: a/ druhá strana právneho úkonu dlžníka, ide o akúkoľvek tretiu osobu, s ktorou dlžník dojednal odporovateľný právny úkon v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, b/ osoby blízke dlžníkovi, c/ tretie osoby, najmä dedičia alebo právni nástupcovia osôb uvedených v písm. a/ a b/ (§ 42b ods. 3 Obč. zák.). Zmluvnými stranami darovacej zmluvy so zriadením vecného bremena zo dňa 06.02.2014 sú rodičia a deti, teda osoby blízke dlžníkovi podľa § 116 Občianskeho zákonníka. Z ustanovenia § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že odporovateľným je taký právny úkon dlžníka, ktorý urobil (v posledných troch rokoch) v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, pričom bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno v tomto smere nesie veriteľ (žalobca). Preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa však nie je podmienkou odporovateľnosti v prípade, ak dlžník realizoval právny úkon s osobami jemu blízkymi alebo v prospech týchto osôb. V takomto prípade sa existencia ukracujúceho úmyslu dlžníka predpokladá ex lege a skutočný úmysel dlžníka pre procesný úspech žalujúceho veriteľa, nie je podstatný. Rozhodujúcou skutočnosťou je ukrátenie veriteľa, teda objektívny stav, ktorý svoje právne následky neodvodzuje od subjektívneho motívu (ukracujúceho úmyslu) dlžníka. V takomto prípade, zákon u blízkych osôb dlžníka konštruuje vyvrátiteľnú domnienku, že úmysel dlžníka ukrátiť jeho veriteľa poznali. Je preto na týchto osobách (ak chcú účinne zabrániť podanej odporovacej žalobe), aby v konaní tvrdili a preukázali, že úmysel dlžníka v čase uskutočnenia ukracujúceho právneho úkonu nemohli poznať ani pri vynaložení náležitej starostlivosti (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Obdo 4/2016). Skutočné ukrátenie veriteľa je základnou hmotnoprávnou podmienkou odporovateľnosti. Právne úkony dlžníka pritom ukracujú uspokojenie pohľadávky veriteľa vtedy, ak vedú k zmenšeniu majetku dlžníka a ak v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku má súčasne za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, hoci nebyť týchto úkonov, by sa aspoň čiastočne uspokojil (porovnaj Rc 64/2002). Z čl. I., čl. VI. ods. 5 darovacej zmluvy so zriadením vecného bremena zo dňa 06.02.2014 vyplýva, že je bezodplatným právnym úkonom a má povahu odporovateľného právneho úkonu, ktorý spôsobil zmenšenie majetku dlžníkov (zmenkových ručiteľov). Žalovaní 1/ až 3/ v konaní poukázali na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 271/2005 zo dňa 05.10.2005 a súd prvej inštancie z neho vychádzal s tým, že ide o vec, ktorá už bola v judikatúre súdov riešená a od ktorých záverov nemal dôvod odkloniť sa. Z uvedeného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že je

potrebné rozlišovať medzi subjektívnou podmienkou odporovateľnosti právneho úkonu, vyplývajúcou z ustanovenia § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorou je úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa a ktorá musí byť daná v čase uskutočnenia právneho úkonu, a požiadavkou vymedzujúcou aktívnu legitimáciu na podanie odporovacej žaloby, ktorou je ukrátenie veriteľa uspokojiť svoju vymáhateľnú pohľadávku (§ 42a ods. 1 Obč. zák.). Pre posúdenie aktívnej legitimácie žalobcu v konaní o odporovacej žalobe, t. j. pre posúdenie, či žalobca je nositeľom práva odporovateľnosti, je rozhodujúci stav v čase rozhodovania súdu. Ak by v čase rozhodovania súdu pohľadávka veriteľa ešte nebola alebo už nebola vymáhateľná, nebola by daná jeho aktívna legitimácia na podanie odporovacej žaloby. Rovnako tak, by táto aktívna legitimácia nebola daná ani v prípade, ak by právny úkon dlžníka urobený v úmysle ukrátiť veriteľa, neukracoval v čase rozhodovania súdu uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, pretože by tu bol dostatok iného majetku, umožňujúceho uspokojenie veriteľa. Otázka, či dlžníkov právny úkon ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, je otázkou právnou. Jej posúdenie vyžaduje zistenie majetku dlžníka z hľadiska jeho spôsobilosti dosiahnuť z neho uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, a to podľa stavu v čase rozhodovania súdu. Ak by uvedená právna otázka, vymedzujúca aktívnu legitimáciu žalobcu, mala byť posudzovaná podľa stavu majetku dlžníka v čase urobenia právneho úkonu, nebol by zabezpečený ani účel inštitútu odporovateľnosti, t. j. občiansko-právna ochrana veriteľa. V čase uskutočnenia právneho úkonu dlžníka, urobeného v úmysle ukrátiť veriteľa, veriteľ totiž ešte nemusí mať vymáhateľnú pohľadávku a nemusí mať ani vedomosť o právnom úkone dlžníka, o ktorom sa obvykle dozvie až následne. Nemusí mať teda reálnu možnosť, domáhať sa už v čase urobenia odporovateľného právneho úkonu uspokojenia svojej pohľadávky z ostatného majetku dlžníka. I vo veci, vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom v obdobnej veci pod sp.zn. 11C 323/2012, bolo uvedené, že darovacou zmluvou v spojení so zriadením vecného bremena došlo ku kvalifikovanému zmenšeniu majetku a zostávajúci majetok, ktorý odporkyňa v 1. rade vlastní ku dňu rozhodnutia (vo veci samej), by nepostačoval na úhradu pohľadávky navrhovateľov v 1. a 2. rade. Krajský súd Trenčín ako súd odvolací rozsudok súdu prvej inštancie v tejto veci potvrdil a Najvyšší súd SR uznesením č. k. 7Cdo 50/2017 zo dňa 23.8.2017, dovolanie proti uvedeným rozhodnutiam odmietol. Podľa I. N. (s. 432 Občianskeho zákonníka, I. zväzok, dátum vydania október 2014) k záveru o tom, či je možné právny úkon dlžníka hodnotiť ako odporovateľný, možno dospieť okrem iného až po zodpovedaní otázky, či môže byť vymáhateľná pohľadávka veriteľa uspokojená z aktuálneho majetku (t. j. majetku v čase rozhodnutia) dlžníka, a to aj napriek tomu, že dlžník urobil odporovateľný právny úkon. Podľa rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4Cdo 32/2003 a Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 271/2005 pre zistenie, či dlžníkov (zmenkových ručiteľov) predmetný právny úkon ukracuje uspokojenie žalobcovej pohľadávky, sa vyžaduje zistenie ich majetku (z hľadiska jeho spôsobilosti dosiahnuť z neho uspokojenie pohľadávky), podľa stavu v čase rozhodovania súdu vo veci samej. Vymáhateľnou je taká pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno vykonať exekúciu (Rc 12/2003). Právny úkon dlžníka je pri splnení podmienok uvedených v ustanovení § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka odporovateľný nielen vtedy, ak bola pohľadávka vymáhateľná už v čase, keď bol urobený, ale aj v prípade, ak bol urobený skôr, než sa veriteľova pohľadávka voči dlžníkovi stala vymáhateľnou (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky č. k. 30Cdo 1662/2004.

5. V rozhodovanej veci platobný rozkaz Okresného súdu Bratislava V č. k. 4Zm 249/2014-15 zo dňa 08.09.2014, v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č. k. 1CbZm 540/2014-65 zo dňa 29.06.2015 a rozsudkom Krajského súdu Bratislava č. k. 4CoZm 120/2015-104 zo dňa 29.09.2016, nadobudol voči zmenkovým ručiteľom právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 14.11.2016. Platobný rozkaz Okresného súdu Trenčín č. k. 36CbZm 10/2017-36 zo dňa 28.08.2017, nadobudol voči zmenkovým ručiteľom právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 27.09.2017. V čase rozhodnutia súdu prvej inštancie v tomto konaní je teda pohľadávka žalobcu o zaplatenie 20 000,- eur s úrokom 6% ročne zo sumy 20.000,- eur od 03.07.2014 do zaplatenia a o zaplatenie sumy 182 733,36.- eur s úrokom 6% ročne zo sumy 182.733,36.- eur od 03.07.2014 do zaplatenia, vymáhateľná. Úrok z dlžnej sumy 20 000,- eur ročne predstavuje 1.200,- eur a úrok z dlžnej sumy 182 733,36.- eur ročne predstavuje 10 964,- eur. Ku dňu rozhodnutia vo veci samej D. F. (zmenkový ručiteľ) je podielovým spoluvlastníkom v 1/3 parcely č. 483 orná pôda o výmere 10196 m2, k. ú. Partizánske, zapísanej na LV č. 4495, výlučným vlastníkom parcely č. 4797 orná pôda o výmere 699 m2, k. ú. Skačany, zapísanej na LV č. 3341, a P. F. (zmenkový ručiteľ) je podielovou spoluvlastníčkou v 1/6 parcely č. 836 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 392 m2, parcely č. 837 záhrada o výmere 322 m2, rodinného domu súp. č. XXX, postavenom na pozemku parcela č. XXX, zapísaných na LV č. XXX, k. ú. Dolné Vestenice. D. F. je tiež na Okresnom dopravnom inšpektoráte Prievidza evidovaný ako vlastník a držiteľ osobného motorového vozidla značky

Volkswagen (dátum stavu od 09.05.2005) s prívesom (dátum stavu od 07.04.2010). V konaní bolo potrebné zodpovedať otázku, či vymáhateľná pohľadávka veriteľa môže byť (v čase rozhodnutia súdu vo veci samej) uspokojená z majetku dlžníkov (zmenkových ručiteľov). V čase rozhodnutia súdu vo veci samej pohľadávka žalobcu spolu s príslušenstvom predstavuje celkovo 254 488,67 eur. Na pojednávaní dňa 06.10.2017 žalovaní 1/ až 3/ uviedli, že dlžníci (zmenkoví ručitelia) vlastnia majetok rádovo v objeme 250 000,- eur pozostávajúci: z podielov na nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. XXXX, k. ú. U., LV č. XXXX, k. ú. P., LV č. XXX, k. ú. R. F., z motorového vozidla s prívesom, z úspor 20 000,- eur, z príjmov z titulu výkonu práce (u D. F. z pracovného pomeru, u P. F. ako samostatne zárobkovo činnej osoby) vo výške 3 000,- eur. Medzi stranami nebolo sporné, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, k. ú. Partizánske, LV č. XXXX, k. ú. Skačany, LV č. XXX, k. ú. Dolné Vestenice, sú už zaťažené exekučným záložným právom, zriadeným v prospech žalobcu. Žalovaní v 1, 2 a 3 rade v priebehu konania predložili listinný dôkaz (z realitného inzertného portálu) s tým, že ním preukazujú aktuálnu všeobecnú hodnotu spoluvlastníckeho podielu D. F. na parc. č. 483 orná pôda o výmere 10196 m2 (1/3 je 3398,66 m2), k. ú. Partizánske, na parc. č. 4797 orná pôda o výmere 699 m2, k. ú. Skačany sumou 81.953,20.- eur (3398,66 m2 plus 699 m2 krát 20 eur/m2). Žalobca, prostredníctvom právneho zástupcu na pojednávaní uviedol, že hodnotu nehnuteľností (vo vlastníctve, resp. spoluvlastníctve zmenkových ručiteľov) nerozporuje, namietal však, že by aj s ostatným ich majetkom predstavoval hodnotu 250 000,- eur. Súd prvej inštancie poukázal na to, že po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku, dôkazná iniciatíva súdu je obmedzená (§ 185 ods. 2) a v zásade vykonáva dokazovanie len v zmysle návrhu strán sporu. Žalobca nemal vedomosť o tom, či dlžníci (zmenkoví ručitelia) majú úspory 20.000,- eur, ďalej aké sú ich príjmy z výkonu práce (trpel informačným deficitom: porovnaj s. 572 Veľké Komentáre Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., Civilný sporový poriadok). Vzhľadom na okolnosti prípadu, súd v uznesení o odročení pojednávania zo dňa 06.10.2017 žalovaným 1/ až 3/ uložil, aby v určenej lehote predložili dôkazy o tom, aký majetok v súčasnej dobe vlastnia dlžníci (zmenkoví ručitelia) a v akej hodnote (pojednávanie zo dňa 06.10.2017 pritom sami navrhli za týmto účelom odročiť). Na pojednávaní dňa 04.09.2018 právny zástupca žalovaných v 1, 2 a 3 rade uviedol, že požadované dôkazy nepredkladá, lebo jeho klienti si v zmysle uznesenia súdu svoju povinnosť nesplnili. Z výsluchu svedka D. F. vyplýva, že v čase uzavretia predmetného právneho úkonu (nie v čase rozhodnutia súdu) s manželkou mali k dispozícii úspory v sume okolo 20 000,- eur, čo však z výpovede P. F. nevyplýva, pričom na pojednávaní dňa 06.10.2017 žalovaný 1/ sa vôbec nevedel vyjadriť k súčasnému stavu úspor zmenkových ručiteľov. Žalobca svoj informačný deficit o úsporách dlžníkov (zmenkových ručiteľov) preklenul tým, že žalovaní 1/ až 3/ v určenej lehote dôkazy o výške úspor nesplnili. Pokiaľ sa tak stalo (hoci súčasne navrhli tento dôkaz vykonať), súd dôkaznú situáciu vyhodnotil v ich neprospech. Za potrebné v tejto súvislosti súd považuje uviesť to, že ak by zmenkoví ručitelia mali úspory, tak by v exekučnom konaní EX 451/2017 nepoukazovali na svoju platobnú neschopnosť, ale by z nich aspoň časť vymáhanej pohľadávky uhradili. Podľa prednesu právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa 04.09.2018, súdny exekútor na ich účtoch nezistil žiadne finančné prostriedky. Súd prvej inštancie z dokazovania zistil, že hodnota nehnuteľností zmenkových dlžníkov spolu s motorovým vozidlom je 82 603,20 eur (81 953,20 eur plus 650,- eur). Rozdiel medzi vymáhateľnou pohľadávkou 254 488,67 eur a sumou 82 603,20 eur je 171 885,47 eur. Už bolo uvedené, že Silvia Valterová (zmenkový ručiteľ) je podielovou spoluvlastníčkou v 1/6 parcely č. 836 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 392 m2, parcely č. 837 záhrada o výmere 322 m2, rodinného domu súp. č. 283, postavenom na pozemku parcela č. XXX, zapísaných na LV č. XXX, k. ú. Dolné Vestenice (1/6 z výmery 392 m2 je 65,33 m2 a z výmery 322 m2 je 53,66 m2). Strany sporu nenavrhli v konaní nariadiť znalecké dokazovanie alebo vyžiadať odborné vyjadrenie o všeobecnej hodnote ( a bez návrhu z vlastnej iniciatívy súd tento dôkaz nemohol vykonať) nehnuteľností, zapísaných na LV č. 148, k. ú. Dolné Vestenice, a ani prívesu k motorovému vozidlu. Je však možné s najväčšou pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou vyvodiť, že všeobecná hodnota spoluvlastníckeho podielu P. F. na nehnuteľnostiach, zapísaných na LV č. XXX, k. ú. Dolné Vestenice, a tiež všeobecná hodnota prívesu k vozidlu nemôže byť vo výške 171 885,47 eur. Žalovaní 1/ až 3/ netvrdili, že by išlo o nadštandardný objekt s pozemkami o celkovej hodnote 1 331 312,80 eur (171 885,47 eur krát 6 spoluvlastníckych podielov). V čase rozhodnutia súdu prvej inštancie potom vymáhateľná pohľadávka žalobcu nemôže byť v celosti uspokojená z aktuálneho majetku dlžníkov (zmenkových ručiteľov).

6. Žalovaní 1/ až 3/ namietali existenciu úmyslu dlžníkov (zmenkových ručiteľov) ukrátiť veriteľa v čase uzavretia predmetného právneho úkonu. K účinnému vyvráteniu zákonnej domnienky (že existencia ukracujúceho úmyslu dlžníka, ak realizoval právny úkon s osobami jemu blízkymi, sa ex lege predpokladá) je nevyhnutné jednak tvrdenie žalovaných, že úmysel dlžníkov (zmenkových ručiteľov) nemohli poznať, ale najmä preukázanie konkrétnych úkonov vynaloženia náležitej starostlivosti (taká

relevantná činnosť, aby ukracujúci úmysel z výsledkov tejto činnosti rozpoznali alebo sa o ňom dozvedeli). Dlžník urobí právny úkon v úmysle ukrátiť veriteľa vtedy, ak: a/ vedel, že svojím právnym úkonom môže znemožniť alebo sťažiť, a to aspoň čiastočne uspokojenie pohľadávky veriteľa zo svojho majetku, a ak takýto následok chcel spôsobiť (priamy úmysel) alebo b/ ak bol s takýmto následkom uzrozumený pre prípad, že ku nemu dôjde (nepriamy úmysel). Úmysel dlžníka vyjadruje jeho vnútorný psychických stav k právnemu úkonu. Predmetom dokazovania môžu pritom byť len skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa jeho vnútorné zámery prejavujú navonok. Ak je osoba dlžníkovi blízka, v prospech ktorej bol urobený odporovací právny úkon, maloletá a vzhľadom na jej vek od nej nemožno požadovať rozpoznanie úmyslu ukrátiť veriteľa, tak z hľadiska splnenia „náležitej starostlivosti“ treba hodnotiť činnosť opatrovníka, ktorý bol maloletej osobe na urobenie predmetného právneho úkonu ustanovený súdom. Z tohto hľadiska je rozhodujúca skutočnosť, že opatrovník koná ako zástupca za osobu dlžníkovi blízku, ktorá nemá z dôvodu nedostatku veku spôsobilosť na právny úkon, ktorému sa odporuje. Zo zastúpenia totiž aj opatrovníkovi vyplýva povinnosť vynaloženia „náležitej starostlivosti“ pri urobení odporovaného právneho úkonu za túto osobu dlžníkovi blízku v rovnakom obsahu, ako keby táto osoba konala sama (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky č. k. 30Cdo 1706/2006). Okresný súd Prievidza rozsudkom č. k. 8P 9/2014-21 zo dňa 04.04.2014 schválil za maloletú žalovanú 3/ predmetný právny úkon, ktorý za ňu urobila opatrovníčka V. F.. Napriek tomu, že v prejednávanom prípade sa existencia úmyslu dlžníka ex lege predpokladá, súd prvej inštancie poukázal na to, že z výsledkov dokazovania vyplýva, že pohľadávka pôvodného veriteľa z titulu uzavretej zmluvy o financovaní č. 4001198301 zo dňa 7.6.2012, bola pôvodne splatná dňa 25.05.2013 a po predĺžení doby splatnosti dňa 31.05.2014, t. j. pol roka po tom, ako zmenkoví ručitelia v postavení zákonných zástupcov podali návrh o ustanovenie kolízneho opatrovníka maloletej žalovanej 3/ pre účely uzavretia predmetného právneho úkonu a necelé štyri mesiace po podpísaní tohto právneho úkonu. D. F.r a P. F. vedeli, kedy je pohľadávka pôvodného veriteľa splatná, že s ním uzavreli zmluvu oprávňujúcu na vyplňovacie právo k blankozmenke, že ako zmenkoví ručitelia podpísali dňa 07.06.2012 vlastnú zmenku. D. F. bol spoločníkom a jedným z konateľov U. metropolitná, s.r.o.. Z jeho svedeckej výpovede, okrem iného vyplýva, že náklady na splatenie úveru mala pokryť stavba realizovaná v lokalite Tatry. D. F. a P. F., ako zmenkoví ručitelia dlžníka Prvá metropolitná, s.r.o. boli uzrozumení, že môžu znemožniť alebo sťažiť, a to aspoň čiastočne uspokojenie pohľadávky veriteľa zo svojho majetku, ak uzavrú predmetný právny úkon (nepriamy úmysel) a ak sa stane reálnym, že Prvá metropolitná, s.r.o. alebo oni, ako zmenkoví ručitelia si nesplnia povinnosť voči veriteľovi (k čomu napokon aj došlo). D. F. v súvislosti so zabezpečovaním technickej oblasti stavieb a projektov, prichádzal do kontaktu aj s veriteľmi a poskytoval druhému konateľovi (vyplýva to z výpovede A. B.) potrebné informácie, a to i o dofinancovaní dodávateľov. Vedel, že stavba v lokalite Tatry mala pokrývať i náklady na splatenie úveru z titulu uzavretej zmluvy o financovaní č. 4001198301. Mohol sa teda zaujímať o finančnú situáciu spoločnosti, navyše bol i jej spoločníkom. Ak pohľadávka veriteľa z uvedenej zmluvy mala byť uhradená z príjmov z realizovanej stavby v Tatrách, tak z toho tiež vyplýva, že sa mohol zaujímať o príjmy a výdavky spoločnosti a predvídať, že pohľadávka veriteľa 200 000,- eur nemusí byť riadne a včas Prvou metropolitnou, s.r.o. uhradená, a že pre tento prípad so P. F., ako zmenkoví ručitelia musia mať až do splatenia pohľadávky k dispozícii takýto obnos peňazí, alebo majetok, resp. majetkové práva v uvedenej hodnote, a nezmenšovať ich. Navyše výsledok hospodárenia pred zdanením v spoločnosti predstavoval mínus 386 545,32 eur, strata v tejto výške sa musela vytvárať dlhšie časové obdobie. Spoločnosť z dôvodu, že nebola schopná úver splatiť do 25.05.2013, žiadala o predĺženie doby splatnosti do 31.05.2014. V rozhodnom období dlžníci (zmenkoví ručitelia) vedeli o veriteľovej pohľadávke a mali úmysel (nepriamy) odporovaným právnym úkonom ukrátiť uspokojenie jeho pohľadávky. Súd prvej inštancie ďalej posudzoval, či žalovaní 1/ až 3/ vzhľadom na okolnosti prípadu, vykonali s prihliadnutím k obsahu právneho úkonu v čase jeho uzavretia dostatočnú činnosť (aktivitu), aby na základe jej výsledkov mohli poznať úmysel zmenkových ručiteľov, ukrátiť veriteľa. Vedomosť druhej strany o úmysle dlžníka (ukrátiť veriteľa je psychickým stavom a sama o sebe nemôže byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť len skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné zámery subjektu prejavujú navonok. Žalovaný 1/ vedel, že stavba rodinného domu ul. M.. XXX/XX, R. F. bola financovaná aj z peňazí, ktoré na tieto účely ako dar poskytla stará matka F. L., ktorá pritom chcela, aby postupom času nehnuteľnosť bola prevedená do jeho a žalovaných 2/,3/ vlastníctva. Pred uzavretím darovacej zmluvy so zriadením vecného bremena zo dňa 06.02.2014, sa rodičia v domácnosti o podnikateľskej činnosti spoločnosti Prvá metropolitná, s.r.o. nevyjadrovali a ani o tom, či sú a ktorému subjektu dlžní finančné prostriedky. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný 1/ nevedel o úmysle dlžníkov (zmenkových ručiteľov) ukrátiť veriteľa. Súd následne posudzoval otázku, akú teda aktivitu mal žalovaný 1/ vyvinúť, aby sa mohol dozvedieť o úmysle dlžníkov

(zmenkových ručiteľov). Žalovaný 1/ prichádzal do sídla Prvej metropolitnej, s.r.o., v ktorej pôsobil D. F., pričom v tejto súvislosti mal pocit, že spoločnosti sa darí. A. B. poznal, s D. F. spolu realizovali stavby. P. F. pôsobila ako samostatne zárobkovo činná osoba. Pred uzavretím predmetného právneho úkonu ho ani nenapadlo, aby urobil aktivity zamerané na to, aby sa presvedčil, či prípadne tento právny úkon neukracuje veriteľa rodičov, aké sú ich majetkové pomery, vzťahy medzi nimi a deťmi boli totiž na dobrej úrovni. Ak žalovaný 1/ vedel, že otec pôsobil v Prvej metropolitnej, s.r.o. a ktorá realizovala stavebnú činnosť, musel vedieť, že sú s tým spojené finančné náklady, a ak aj mal pocit, že spoločnosti sa darí, mohlo následne (i bezprostredne) nastať obdobie neúspechov. Žalovaný 1/ však D. F. (ani P. F.) v tejto súvislosti pred uzavretím predmetného právneho úkonu nepoložil žiadnu otázku. Aktívny prístup (vo forme otázok zameraných na overenie si stavu, či sa spoločnosti ďalej darí, či sa medzičasom nedostala do problémov, prípadne či jej tieto do budúcnosti nehrozia, a ak áno, či a aký to môže mať dopad na jeho (D. F.) alebo aj P. F., situáciu (finančnú, majetkovú), by bolo možné považovať za náležitú starostlivosť. Ak by žalovaný 1/ otázky s uvedeným obsahom položil a D. F. a P. F. by ho pritom ubezpečili, že je všetko v poriadku, spoločnosť je v dobrej finančnej kondícii a v súvislosti s jej činnosťou nemajú ani oni záväzky, bolo by možné dospieť k záveru, že pri vynaložení takejto starostlivosti (ktorú vzhľadom na okolnosti prípadu je možné považovať za náležitú) sa nemohol dozvedieť, resp. poznať ich úmysel ako dlžníkov ukrátiť veriteľa. Pasívny postoj žalovaného 1/ a tiež jeho odkaz na dobré vzájomné vzťahy v rodine a vytvorenú dôveru, nemôžu obstáť z hľadiska posúdenia požiadavky vynaloženia náležitej starostlivosti z jeho strany. Súd prvej inštancie zdôraznil, že posúdenie otázky, či osoba blízka dlžníkovi uniesla dôkazné bremeno, ktoré ju v spore zaťažovalo, spočíva v každom jednotlivom civilnom sporovom konaní na posúdení individuálnych, a v iných prípadoch sa spravidla už nevyskytujúcich skutkových okolností. V prejednávanej veci však nie je možné prijať záver, že vzhľadom na vek žalovaného 1/ (študent vysokej školy), nízke znalosti z oblasti práva a súčasne za zistenia, že mal vedomosť o skutočnostiach uvedených v bode 141 rozsudku, že by nemusel vyvinúť žiadnu starostlivosť (náležitú), aby sa tak mohol dozvedieť o úmysle zmenkových ručiteľov a že teda, by nebolo potrebné zisťovať, overovať si, či jeho dovtedajšie poznanie je nezmenené, a to i vzhľadom na to, že pokiaľ ide o otázku bývania, fakticky sa nič nezmenilo, rodičia darované nehnuteľnosti ďalej užívajú. Prijatie uvedeného záveru bez ďalšieho a len na základe jeho veku, nízkeho právneho povedomia, by inštitút odporovateľnosti stratil na význame. Tento význam by stratil aj v prípade, ak by blízka osoba nemusela vynaložiť žiadnu náležitú starostlivosť smerujúcu na rozpoznanie úmyslu. Žalovaný 2/ rovnako vedel, že stavba rodinného domu ul. M. č. XXX/XX, R. F. bola financovaná aj z peňazí, ktoré rodičom poskytla stará matka Valéria L. a ktorá pre prípad ich rozvodu chcela, aby vlastníctvo k rodinnému domu bolo evidované ako ich (žalovaných 1/ až 3/) vlastníctvo. Pred uzavretím predmetného právneho úkonu zo dňa 06.02.2014 sa rodičia o podnikateľskej činnosti Prvej metropolitnej, s.r.o. nevyjadrovali a ani o tom, či sú a ktorému subjektu dlžní finančné prostriedky. Žalovaný v 2 rade nevedel, ani sa nedozvedel o úmysle dlžníkov (zmenkových ručiteľov) ukrátiť veriteľa. Súd prvej inštancie potom posudzoval otázku, akú teda aktivitu mal žalovaný 2/ vyvinúť, aby sa mohol dozvedieť o úmysle dlžníkov (zmenkových ručiteľov). Žalovaný 2/ v čase uzavretia darovacej zmluvy so zriadením vecného bremena študoval na strednej škole, mal vedomosť, že matka pôsobila ako samostatne zárobkovo činná osoba a otec ako konateľ a spoločník Prvej metropolitnej, s.r.o.. Do jej sídla sa dostavil, mal vedomosť o tom, že realizovala stavbu Tatry v lokalite Tatry, a tiež v Trenčíne. Pred uzavretím predmetného právneho úkonu ho ani nenapadlo, aby urobil aktivity zamerané na to, aby sa presvedčil, či prípadne tento právny úkon neukracuje veriteľa rodičov, aké sú ich majetkové pomery, vzťahy medzi nimi a deťmi boli totiž na dobrej úrovni. Ak žalovaný 2/ vedel, že otec pôsobil v Prvej metropolitnej, s.r.o. a ktorá realizovala stavebnú činnosť, musel vedieť, že s takouto činnosťou súvisí i finančná otázka (zdroje financovania, atď.). Pred uzavretím predmetného právneho úkonu, v tejto súvislosti mu však nepoložil žiadnu otázku. Aktívny prístup (s poukazom na okolnosti prípadu) vo forme otázok zameraných na prosperitu spoločnosti, či sa prípadne nedostala do problémov, či jej tieto do budúcnosti nehrozia, a ak áno, či a aký to môže mať vplyv na jeho (D. F.) alebo aj P. F. situáciu (finančnú, majetkovú), by až bolo možné považovať za náležitú starostlivosť. Ak by žalovaný 2/ otázky s uvedeným obsahom položil a D. F. a P. F. by ho pritom ubezpečili, že je všetko v poriadku, spoločnosť je v dobrej finančnej kondícii a v súvislosti s jej činnosťou nemajú ani oni záväzky, bolo by možné dospieť k záveru, že pri vynaložení takejto starostlivosti (ktorú vzhľadom na okolnosti prípadu je možné považovať za náležitú) sa nemohol dozvedieť, resp. poznať ich úmysel ako dlžníkov ukrátiť veriteľa. Pasívny postoj žalovaného 2/ a tiež jeho odkaz na dobré vzájomné vzťahy v rodine a vytvorenú dôveru, nemôžu obstáť z hľadiska posúdenia požiadavky vynaloženia náležitej starostlivosti z jeho strany. Ani v prípade žalovaného 2/ nie je možné prijať záver, že vzhľadom na jeho vek (študent strednej školy), nízke znalosti práva a súčasne za zistenia, že mal vedomosť o skutočnostiach uvedených v bode 147., že by nemusel vyvinúť žiadnu starostlivosť (náležitú), aby sa tak mohol dozvedieť o úmysle zmenkových

ručiteľov a že teda, by nebolo potrebné zisťovať, overovať si, či jeho dovtedajšie poznanie je nezmenené, a to i vzhľadom na to, že pokiaľ ide o otázku bývania, fakticky sa nič nezmenilo, rodičia darované nehnuteľnosti ďalej užívajú. Prijatie uvedeného záveru bez ďalšieho a len na základe jeho veku, nízkeho právneho povedomia, by inštitút odporovateľnosti stratil na význame. Tento význam by stratil aj v prípade, ak by blízka osoba nemusela vynaložiť žiadnu náležitú starostlivosť smerujúcu na rozpoznanie úmyslu. Za mal. žalovanú 3/ pri uzavretí predmetného právneho úkonu konala V. F.. Dostavil sa za ňou D. F. s tým, že s manželkou chcú previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na žalovaných 1/ až 3/ a ktorý na jej otázku, z akého dôvodu sa tak rozhodli, reagoval odpoveďou, že F. L. im pri stavbe finančne pomohla a že určité obdobie mali s manželkou nezhody. Na základe uvedených skutočností súd prvej inšzancie vyvodil, že V. F. ako opatrovníčka žalovanej 3/ nevedela, ani sa nedozvedela o úmysle dlžníkov (zmenkových ručiteľov) ukrátiť veriteľa. Súd prvej inštancie následne posudzoval otázku, akú aktivitu mala opatrovníčka vyvinúť, aby sa mohla dozvedieť o úmysle dlžníkov (zmenkových ručiteľov). Výklad (minimálne naznačovaný V. F.), že na preukázanie opaku zákonnej prezumpcie (§ 42a ods. 2 Obč. zák.) postačuje len jednoduché tvrdenie, že takúto vedomosť nemala, by svojím spôsobom popieral samotný účel a podstatu § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka. V. F., v súvislosti s uzavretím Darovacej zmluvy so zriadením vecného bremena nezisťovala, aká je finančná situácia rodičov žalovaných1/ až 3/, či majú finančné problémy, či sú ručiteľmi. Vedela, že D. F. bol zamestnaný, chodil po stavbách, nezaujímala sa ale bližšie o jeho finančnú situáciu, ani o situáciu P. F. či prípadne v tejto oblasti nemajú problémy (záväzky), či tieto v budúcnosti nehrozia, a ak áno, či a aký to môže mať dopad na ich situáciu (finančnú, majetkovú). Ak by otázky s uvedeným obsahom položila a syn s manželkou by ju pritom ubezpečili, že je všetko v poriadku, že nemajú záväzky, by bolo možné dospieť k záveru, že pri vynaložení takejto starostlivosti (ktorú vzhľadom na okolnosti prípadu je možné považovať za náležitú) sa nemohla dozvedieť o ich úmysle, resp. poznať ich úmysel ako dlžníkov ukrátiť veriteľa. V prípade otázok s uvedeným obsahom (aktívny prístup) sa mohla od jedného alebo druhého dlžníka (zmenkového ručiteľa) dozvedieť, že D. F. je konateľom a spoločníkom Prvej metropolitnej, s.r.o. a pokračovať v ďalšom presvedčovaní sa, či nedochádza k ukracovaniu veriteľa. Pasívny postoj V. F. nemôže obstáť z hľadiska posúdenia požiadavky vynaloženia náležitej starostlivosti z jej strany.

7. Žalovaní 1/ až 3/ taktiež poukazovali na to, že žalobca prihlásil svoju pohľadávku do konkurzného konania úpadcu Prvá metropolitná, s.r.o., kde môže byť uspokojený. Podľa § 47 ods. 3 zák. č. 191/1950 Zb., uplatnenie nároku proti niektorej osobe zmenečne zaviazanej neprekáža majiteľovi, aby sa domáhal svojich nárokov proti ostatným, hoci nasledujú za tým, proti komu bol najprv nárok uplatnený.Žalobca má proti dlžníkom (zmenkovým ručiteľom) vymáhateľnú pohľadávku, ktorú ku dňu rozhodnutia vo veci samej neuhradili. V prípade, ak v exekučnom konaní budú postihnuté nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom darovacej zmluvy so zriadením vecného bremena zo dňa 06.02.2014, žalovaní 1/ až 3/ si môžu uplatňovať regresný nárok voči úpadcovi, resp. správcovi konkurznej podstaty, na ktorého prešlo oprávnenie v jeho mene konať.

8. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie žalobe vyhovel v celom rozsahu. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1,2,§ 262 ods. 1,2 CSP.

9. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalovaní 1/,2/ a 3/ a žiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne. Namietali odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, e/, f/, g/ a h/ CSP. Uviedli, že medzi predpoklady úspešného odporovania právneho úkonu dlžníka patrí aj preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, a žalovaným musel byť údajný úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy, teda že o ňom vedeli alebo museli vedieť. Prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam z vlastníkov na ich deti je v praxi bežný a sledujú sa ním iné ciele, ako ukrátenie veriteľa pôvodného vlastníka nehnuteľností. Úmysel dlžníkov ukrátiť svojho veriteľa nemožno jednoznačne vyvodiť z tvrdenia žalobcu, že minimálne jeden z nich bol v danom čase jediným konateľom a spoločníkom hlavného dlžníka. Ak by si aj dlžníci boli vedomí záväzku voči žalobcovi, v čase prevodu vlastníckeho práva darovacou zmluvou pohľadávka nebola splatná, teda vymáhateľná, pričom predpokladali, že dňom splatnosti dlhu si povinnosť zaplatiť dlžnú sumu splní hlavný dlžník. Úmysel avalistov ukrátiť veriteľa žalovaní vylučujú, nakoľko hlavný dlžník má dostatočný majetok, ktorým by splatný dlh mohol splatiť. V konaní preukázali, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli v dobe urobenia podporovaného právneho úkonu aj pri vyvinutí náležitej starostlivosti rozpoznať. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie pohľadávky nesie veriteľ. Žalobca ale žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal, že dlžníci už nevlastnia žiaden iný majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť jeho pohľadávku. Skutočnosť, že majetok je zaťažený prednostným

záložným právom v prospech tretích osôb neznamená, že tento majetok neexistuje a nie je možné z neho uspokojiť aj ďalšieho veriteľa, keďže majetok dlžníka ďaleko prevyšuje jeho záväzky. Okrem toho avalisti vlastnia ešte iný majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť veriteľa. Žalobca tak neuviedol žiadne skutkové okolnosti o tom, že darovacia zmluva ukracuje uspokojenie jeho pohľadávky a nepreukázal túto domnienku žiadnym konkrétnym dôkazom. Nestačí, že sa majetok zmenšil, musí sa preukázať, že sa zmenšil do takej miery, že to ohrozilo aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku. V tejto súvislosti poukázali na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 271/2005 zo dňa 05.10.2005. Pretože hlavný dlžník a avalisti majú aj iný majetok, z ktorého je možné uspokojiť pohľadávku veriteľa, je vylúčené, aby vymožiteľnosť pohľadávky bola ohrozená takým bežným dispozičným úkonom akým je darovanie časti majetku. Na predmetných nehnuteľnostiach je zriadené vecné bremeno - právo doživotného užívania nehnuteľnosti v prospech avalistov čo významnou mierou znižuje pravdepodobnosť prípadného prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Ak by v čase uzavretia darovacej zmluvy žalovaní mali v úmysle previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na tretiu osobu, nesúhlasili by so zriadením vecného bremena na predmetných nehnuteľnostiach.

10. Žalobca sa k odvolaniu žalovaných 1/ až 3/ písomne nevyjadril.

11. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov. Procesný postup odvolacieho súdu vyplynul z intertemporálnej úpravy v § 470 ods. 1 CSP, ktorým došlo k rekodifikácii predchádzajúceho procesného predpisu - zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) s účinnosťou od 1. júla 2016. V zmysle uvedenej úpravy platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

12. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalovaných 1/,2/ a 3/ nariaďovať pojednávanie.

13. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, a preto je potrebné tento potvrdiť podľa § 387 ods. 1,2 CSP.

14. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

15. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

16. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

17. Podľa § 387 ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Žalovaní 1/,2/ a 3/ v odvolaní deklarovali odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, e/, f/, g/ a h/ CSP, teda že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z hľadiska obsahu odvolania (§ 120 ods. 4 CSP), s prihliadnutím na skutočnosť, že žalovaní v odvolaní nešpecifikovali žiadnu procesnú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; nešpecifikovali žiadne dôkazy, ktorých vykonanie navrhli a súd prvej inštancie ich nevykonal a neuviedli, aké konkrétne novoty (§ 366 CSP) sú v danom konaní prípustné, je zrejmé, že s rozsudkom súdu prvej inštancie nesúhlasia z dôvodu nesprávne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie ( § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP).

19. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie, je nesprávne. Musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 a nasl. CSP (predtým § 132 a nasl. O.s.p.)

20. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

21. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe o odporovateľnosť právneho úkonu - darovacej zmluvy so zriadením vecného bremena, uzavretej dňa 06.02.2014 medzi D. F. a P. F. (dlžníci, resp. avalisti) a ich deťmi žalovanými 1/,2/3/.

22. Na základe preskúmania správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne právne posúdil. Súd prvej inštancie sa riadne a podrobne vysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými tvrdeniami a argumentami strán, v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Prijaté právne závery náležite vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s týmito skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci a podľa 387 ods. 2 CSP na ne v plnom rozsahu poukazuje.

23. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd udáva nasledovné:

24. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania správne vychádzal z toho, že v konaní ide o odporovateľnosť právneho úkonu, uzavretého medzi dlžníkmi žalobcu (veriteľa) D. F. a P. F. a im blízkymi osobami (deťmi, žalovanými 1/,2/,3/) podľa § 42a ods. 1,2 Občianskeho zákonníka. Medzi základné predpoklady odporovateľnosti právneho úkonu dlžníka v zmysle § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka patri: existencia právneho úkonu, platnosť odporovateľného právneho úkonu, vymáhateľnosť pohľadávky veriteľa, ukrátenie veriteľa a úmysel ukrátiť veriteľa, ktorými predpokladmi sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku riadne zaoberal. Medzi stranami v konaní nebola sporná existencia právneho úkonu ( darovacia zmluva so zriadením vecného bremena zo dňa 06.02.2014) ani jej platnosť. Spornou v konaní bola vymáhateľnosť pohľadávky veriteľa, ukrátenie veriteľa daným právnym úkonom a úmysel dlžníkov (D. Z. a P. Z.) ukrátiť veriteľa, resp. otázka, či mohli žalovaní 1/ až 3/ ako blízke osoby rozpoznať úmysel dlžníkov ukrátiť veriteľa pri vynaložení pri náležitej starostlivost, ktoré okolnosti namietali žalovaní i v odvolaní.

25. Pokiaľ žalovaní v odvolaní namietajú, že v čase uzavretia právneho úkonu - darovacej zmluvy nebola pohľadávka splatná, teda vymáhateľná, odvolací súd podotýka, že na úspech odporovacej žaloby stačí, že pohľadávka je vymáhateľná v čase vynesenia rozsudku (viď Rc 27/ 2000). Skutočnosť, že pohľadávka žalobcu voči dlžníkom D. U. a P. Z. bola ku dňu vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie

splatná, bola zistená dokazovaním, vykonaným súdom prvej inštancie a nebola medzi stranami sporná. P. prvej inštancie tiež zistil, že v čase rozhodnutia súdu vo veci samej splatná pohľadávka žalobcu spolu s príslušenstvom predstavovala celkovo sumu 254 488,67 eur, ktorú skutočnosť žalovaní 1/ až 3/ v odvolaní nerozporovali. Zákonný predpoklad existencie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa teda i podľa názoru odvolacieho súdu naplnený bol.

26. Žalovaní ďalej v odvolaní namietajú, že hlavný dlžník (spoločnosť Prvá metropolitná, s.r.o. ) má dostatočný majetok, ktorým by splatný dlh mohol splatiť.

27. Z vykonaného dokazovania bolo zistené, že dňa 07.06.2012 bola medzi právnym predchodcom žalobcu (VOLKSBANK Slovensko, a.s.) a Prvou metropolitnou, s.r.o. uzavretá zmluva o financovaní č. 4001198301, predmetom ktorej bol záväzok banky ako veriteľa poskytnúť klientovi ako dlžníkovi úver vo výške 200.000,- eur, a to formou kontokorentu. V bode 2.5 zmluvy sa klient zaviazal kontokorent splatiť dňa 25.5.2013 (konečný deň splatnosti kontokorentu). Pohľadávky banky podľa tejto zmluvy museli byť až do ich úplného splatenia zabezpečené blankozmenkou, vystavenou klientom na rad veriteľa spolu so zmluvou oprávňujúcou veriteľa na vyplňovacie právo k blankozmenke, avalovanej D. F. a P. F.. V rovnaký deň, teda 07.06.2012 bola medzi VOLKSBANK Slovensko, a.s., a Prvou metropolitnou, s.r.o., D. F. a P. F. uzavretá zmluva oprávňujúca na vyplňovacie právo k blankozmenke č. 4001198301. Dodatkom zo dňa 23.05.2013 sa Prvá metropolitná, s.r.o. a veriteľ dohodli na konečnom dni platnosti finančného rámca na deň 31.5.2014. Z vlastnej zmenky zo dňa 07.06.2012 vyplýva, že v mene vystaviteľa, a to Prvej metropolitnej, s.r.o. ju podpísal A. B., ako konateľ a ako zmenkový ručitelia (avalisti): D. F. a P. F., pričom vystaviteľ ju vydáva banke ako prvému majiteľovi. V zmenke je uvedený dátum splatnosti: 02.07.2014 a suma 202.733,36.- eur.

28. Z uvedeného vyplýva, že D. F. a P. Z., ktorí odporovaným právnym úkonom previedli nehnuteľnosti na žalovaných 1/ až 3/ vo vzťahu k žalobcovi, vystupujú ako osoby, ktoré prevzali zmenkové ručenie za vystaviteľa vlastnej zmenky - spoločnosť Prvá metropolitná, s.r.o., ktorý zmenku vystavil za účelom zabezpečenia jeho záväzku zo zmluvy o financovaní č. 4001198301 zo dňa 07.06.2012. Ako správne uviedol súd prvej inštancie osoba, ktorá prevzala zmenkové ručenie za vystaviteľa vlastnej zmenky, je priamym dlžníkom a súčasne samostatným dlžníkom ( nie akcesorickým) zo zmenky. Odvolací súd dopĺňa, že zmenkové ručenie pripomína do istej miery bežné ručenie, ale má množstvo odlišných prvkov, ktoré z neho robia špecifický právny inštitút. Podstata zmenkového ručenia spočíva v tom, že avalista nezaisťuje povinnosť určitého dlžníka, ale garantuje zaplatenie zmenky ako takej. Z uvedeného vyplýva, že záväzok avalistu je akcesorický vo vzťahu k zmenke ako listine, nie k dlžníkovi zo zmenky. Avalista nie je zaviazaný sekundárne za osobu, za ktorú sa zaručil, ale vystupuje samostatne. Jeho záväzok zo zmenky materiálne nezávisí od záväzku dlžníka ( porovnaj Z. Kovařík: Zákon směnečný a šekový

- komentář, C.H. BECK, 1997, str. 97-98 a Z. Kovařík: Směnka a šek v České republice, C.H.BECK, 1994, str. 163-166).

29. Vzhľadom na tento právny záver je odvolacia námietka žalovaných 1/ až 3/ o dostatku majetku spoločnosti Prvá metropolitná, s.r.o., z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku veriteľa, irelevantná a súd prvej inštancie správne postupoval, keď sa touto otázkou v konaní nezaoberal a skúmal len, či avalisti D. F. a P. Z. majú alebo nemajú - napriek uskutočneniu odporovaného právneho úkonu - dostatok majetku, z ktorého by bolo možné pohľadávku veriteľa uspokojiť.

30. Žalovaní 1/ až 3/ v odvolaní tiež namietajú, že žalobca v konaní nepreukázal, že by avalisti nedisponovali iným majetkom, z ktorého by mohla byť uspokojená jeho pohľadávka.

31. Dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednávacou zásadou, čo znamená, že strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi. V sporovom konaní súd podľa CSP zásadne nevykonáva dokazovanie bez návrhu, s výnimkou prípadov podľa § 185 ods. 2 a 3 CSP. Strana sporu musí uviesť skutkové tvrdenia jasne, úplne a zrozumiteľne (povinnosť tvrdenia). Povinnosť tvrdenia je úzko spojená s dôkazným bremenom. Neunesenie dôkazného bremena znamená neúspešnosť strany v spore. Samotná skutočnosť, či strana sporu vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi sporovými stranami v spore závisí na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti sporových strán. Obvykle platí, že žalobca je v zásade

povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho ohrozené alebo porušené právo, resp. právom chránený záujem. Žalovaný je povinný (za predpokladu, že chce byť úspešný v spore) tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena tej-ktorej strany sporu treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (negatívnu skutočnosť), v dôsledku čoho dochádza k preneseniu dôkazného bremena na žalovaného aj napriek tomu, že ide o tvrdenie žalobcu.

32. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaní 1/ až 3/ v rámci procesnej obrany uviedli, že D. F. a P. Z. vlastnia majetok rádovo v objeme 250 000,- eur pozostávajúci: z podielov na nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. XXXX, k. ú. Partizánske, LV č. XXXX, k. ú. Skačany, LV č. XXX, k. ú. Dolné Vestenice, z motorového vozidla s prívesom, z úspor 20 000,- eur, z príjmov z titulu výkonu práce (u D. F. z pracovného pomeru, u P. F. ako samostatne zárobkovo činnej osoby) vo výške 3 000,- eur. V priebehu konania predložili listinný dôkaz preukazujúci aktuálnu všeobecnú hodnotu spoluvlastníckeho podielu D. F. na parc. č. 483 orná pôda o výmere 10196 m2 (1/3 je 3398,66 m2), k. ú. Partizánske, na parc. č. 4797 orná pôda o výmere 699 m2, k. ú. P. sumou 81.953,20.- eur (3398,66 m2 plus 699 m2 krát 20 eur/m2). Žalobca hodnotu nehnuteľností nerozporoval, namietal však, že by aj s ostatným ich majetkom predstavoval hodnotu zhruba 250 000,- eur (teda tvrdil negatívnu skutočnosť). Vzhľadom na to, i s poukazom na vyjadrenie žalobcu, že nemá a nemôže mať vedomosť o výške úspor a príjmov avalistov, súd prvej inštancie správne, rešpektujúc vyššie popísanú negatívnu dôkaznú teóriu, v dôsledku ktorej došlo k presunu dôkazného bremena v uvedenom smere na žalovaných, uložil žalovaným v uznesení o odročení pojednávania zo dňa 06.10.2017, aby v určenej lehote predložili dôkazy o tom, aký majetok v súčasnej dobe vlastnia zmenkoví ručitelia a v akej hodnote. Presunu dôkazného bremena si pritom žalovaní boli zrejme vedomí, keď pojednávanie zo dňa 06.10.2017 sami navrhli za týmto účelom odročiť. Na pojednávaní dňa 04.09.2018 právny zástupca žalovaných uviedol, že požadované dôkazy nepredkladá, lebo jeho klienti si v zmysle uznesenia súdu svoju povinnosť nesplnili. Žalovaní 1/ až 3/ potom neuniesli (prenesené) dôkazné bremeno v uvedenom smere a záveru súdu prvej inštancie o tom, že v konaní nebolo zistené, že by v čase rozhodnutia súdu vymáhateľná pohľadávka žalobcu mohla byť v celosti uspokojená z aktuálneho majetku zmenkových ručiteľov, niet čo vytknúť. Odvolacia námietka žalovaných 1/ až 3/ je i v tejto časti nedôvodná.

33. Žalovaní ďalej namietajú, že v konaní nebol zistený úmysel avalistov ukrátiť veriteľa a tento ani nemohli v čase uzatvorenia právneho úkonu pri vyvinutí náležitej starostlivosti rozpoznať. Úmyslom ukrátiť veriteľa sa rozumie priamy úmysel, teda vedomie dlžníka, že svojim právnym úkonom ukracuje veriteľovu pohľadávku a jeho vôľa tak urobiť. Preukázanie úmyslu dlžníka nie je podmienkou odporovateľnosti právneho úkonu len vtedy, ak druhou stranou úkonu sú osoby blízke dlžníkovi, tak ako je tomu v súdenej veci. Úmysel ukrátiť veriteľa sa totiž v zmysle § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka predpokladá pri právnych úkonoch, ktorými boli veritelia dlžníka ukrátení a ku ktorým došlo medzi dlžníkom a blízkymi osobami, alebo ktoré dlžník urobil v prospech týchto osôb. Táto vyvrátiteľná právna domnienka uľahčuje právnu pozíciu veriteľa, hoci aj tu existuje zákonná výnimka. Uvedené neplatí, ak druhá strana (blízka osoba) dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti nemohla rozpoznať. Je potom nedôvodná námietka žalovaných 1/ až 3/, že žalobca nepreukázal úmysel dlžníkov odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa, pretože v súdenej veci sa tento úmysel dlžníkov ex lege predpokladá (okrem súdom prvej inštancie uvádzaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/224/2007 z 10.06.2018 viď i napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/109/2007 zo dňa 27.05.2008). Je potom na osobách blízkych dlžníkovi (tu žalovaní 1/ až 3/), aby preukázali, že taký úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli ani pri vynaložení náležitej starostlivosti poznať. Súd prvej inštancie v tomto smere vykonal rozsiahle dokazovanie, v napadnutom rozsudku sa vysporiadal so zistenými skutkovými okolnosťami a vo vzťahu ku každému zo žalovaných 1/ až 3/ jednotlivo podrobne vysvetlil, na základe čoho dospel k záveru, že v čase urobenia odporovaného právneho úkonu síce úmysel dlžníkov ukrátiť veriteľa nepoznali, avšak pri vynaložení náležitej starostlivosti mohli tento úmysel poznať. Žalovaní 1/ až 3/ v odvolaní neuviedli žiadne ďalšie skutkové či právne okolnosti, spôsobilé zmeniť závery súdu prvej inštancie v tomto smere, s ktorými by sa súd prvej inštancie už nezaoberal, a preto odvolací súd vyhodnotil i tieto odvolacie námietky ako nedôvodné.

34. Záverom je nutné uviesť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie plne rešpektuje i rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 271/2005 zo dňa 05.10.2005, ktorého aplikácie sa žalovaní domáhajú, pričom v odvolaní ani neuviedli, v akom smere sa podľa ich názoru súd prvej inštancie od záverov ústavného súdu (na ktoré súd prvej inštancie dokonca poukazuje vo svojom rozhodnutí), odklonil.

35. Pokiaľ ide o námietku žalovaných 1/ až 3/, že na predmetných nehnuteľnostiach je zriadené vecné bremeno - právo doživotného užívania nehnuteľnosti v prospech avalistov čo významnou mierou znižuje pravdepodobnosť prípadného prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, odvolací súd podotýka, že vo vzťahu k predmetu konania je otázka pravdepodobnosti prípadného prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam žalovanými na ďalšie osoby, irelevantná.

36. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil.

37. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal nárok na ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu.

38. O výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 v nadväznosti na § 251 CSP súd prvej inštancie.

39. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).