Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_11Co-16-2019.pdf
PDF · 99.9 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/16/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča, v spore žalobkyne: X. R., C.. XX.XX.XXXX, S. X. B. XXX/X, XXX XX O., právne zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. Hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, IČO: 31 954 448, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o primerané finančné zadosťučinenie v sume 500,- eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník č. k. XCsp/XX/XXXX-XX zo dňa 28. novembra 2018, takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.
Priznáva žalobkyni proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol v I. výroku, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 500,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v II. výroku uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania v plnom rozsahu, o ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením od právoplatnosti rozsudku, III. výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 30,- eur na účet Slovenskej pošty, a.s. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
2. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu zistil, že v konaní vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. XC/XXX/XXXX mala žalobkyňa postavenie spotrebiteľky a domáhala sa zrušenia rozhodcovského rozsudku sp. zn. U.-M. - XXXX/XX - T. zo dňa 24.10.2013, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd Victoria Arbiter, so sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21, 010 01 Žilina. V konaní bola v celom rozsahu úspešná. Súd prvej inštancie zrušil rozhodcovský rozsudok, rozsudkom zo dňa 20.1.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť vo výroku I. a II. dňa 16.4.2016. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol: „Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná, ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR veci XMCdo/X/XXlX)..Žalovaný si v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Súčasťou rozhodcovskej zmluvy je aj ustanovenie bode 7, možnosť odstúpenia od tejto zmluvy aj bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní od uzavretia tejto zmluvy. Od spotrebiteľa však nemožno spravodlivo žiadať, aby využil svoje právo na odstúpenie od zmluvy, ktorej uzavretie ani primárne nesledoval (bola mu predložená popri „hlavnej" zmluve o úvere, ktoré možno označiť za predmet jeho záujmu), ak nerozumie obsahu tejto zmluvy pre neposkytnutie dostatočného vysvetlenia zo strany
dodávateľa a navyše, ak ju uzavrel v čase, keď medzi účastníkmi zmluvného vzťahu nebol spor, z ktorého by hrozilo využitie rozhodcovskej zmluvy pre stanovenie orgánu, ktorý by mal spor riešiť. Žalovaný tak ako dodávateľ neuniesol dôkazné bremeno toho, že žalobkyňu ako spotrebiteľa poučil o dôsledkoch uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy (zakomponovanie takéhoto prehlásenia do formulárovej zmluvy pomerne malým písmom). Zároveň súd dodáva, že rozhodcovská zmluva bola žalobkyňou (spotrebiteľom) podpísaná v rovnaký deň, ako zmluva o úvere, t.j. dňa 29.11.2012 a teda nie čase vyššej bdelosti po vzniku sporu, ale už na samom začiatku zmluvného vzťahu, kedy jej žalobkyňa nemusela prikladať vyšší význam, pretože nepochybne vôľa žalobkyne primárne smerovala k uzavretiu zmluvy o úvere a získaniu úveru. To len umocňuje tvrdenie žalobkyne vo svojej výpovedi, že úverovú zmluvu podpisovala na to, aby mohla čím skôr dostať finančné prostriedky, ktoré potrebovala. O zmluvnú podmienku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto podmienky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratné sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku v znení, ako je formulovaná aj v prejednávanej veci, tak možnosť voľby spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou podávajú rozhodcovské žaloby veritelia, čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej zmluvy (poskytnutím úveru zo strany dodávateľa spotrebiteľovi sú spravidla povinnosti dodávateľa plynúce zo zmluvy splnené, a tak povinnosti, ktoré môžu byť predmetom prípadnej žaloby, sú povinnosti súvisiace s plnením na strane spotrebiteľa). Záver o neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy súd vidí tiež v geografickom faktore v zmysle judikatúry. Neprimeraná vzdialenosť od miesta rozhodcovského konania je skutočnosťou, ktorá má odradzujúce účinky pre spotrebiteľa. Vo vzťahu k uplatňovaniu práva. Už len samotná vzdialenosť cca 450 km (Hunkovce - Bratislava) na rozhodcovské konanie je odradzujúca (rozsudok súdneho dvora K. J.-XXX/XX - J.-XXX/XX Oceano Grupo Ilditorial). Na tom nič nemení ani skutočnosť, že vo veci bolo rozhodnuté rozhodcovským súdom bez nariadenia pojednávania, čo pripúšťa aj Občiansky súdny poriadok. Občianske súdne konanie ale priznáva účastníkom aj také práva, ktoré sú dostupnejšie účastníkovi (spotrebiteľovi), ak je sídlo orgánu rozhodujúceho o jeho právach a povinnostiach (súdu) z hľadiska dostupnosti bližšie k jeho bydlisku. Takýto účastník napríklad môže bez zvýšených výdavkov na cestovné sa oboznámiť s obsahom spisu jeho štúdiom, realizovať procesné podania priamo na súde (bez výdavkov na poštovné) na jeho podateľni a podobne. Súd teda zistil dôvody pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. l písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní. Z uvedených dôvodov preto súd žalobe vyhovel a rozhodcovský rozsudok zrušil. Zároveň odložil aj vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. " Rozsudok Okresného súdu Svidník č.k. XC/XXX/XXXX-XXX zo dňa 20.1.2016 bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. XXCo/XXX/XXXX-XX5 zo dňa 28.2.2017. Dodávateľ zneužil svoje postavenie, nepostupoval voči žalobkyni ako spotrebiteľke s odbornou starostlivosťou, nedodržal zákon, keď použil na uplatnenie práv na rozhodcovskom súde voči nej neplatnú rozhodcovskú zmluvu, preto od neho požaduje primerané finančné zadosťučinenie. Primerané finančné zadosťučinenie má mať sankčnú a odradzujúcu, ale aj relutárnu funkciu, aby sa dodávateľ nedopúšťal recidívy. Pri posudzovaní primeraného finančného zadosťučinenia by mal súd prihliadnuť na všetky okolnosti veci, najmä na to, že žalobkyňa znášala stav právnej neistoty a že jej hrozila finančná strata. Ako spotrebiteľka sa preto obrátila so žalobou na súd a uplatňuje si primerané finančné zadosťučinenie za porušenie jej spotrebiteľských práv obchodníkom. Finančné zadosťučinenie požaduje vo výške 500,- eur. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. Namietal, že žalobkyňa nepreukázala splnenie zákonných podmienok vyplývajúcich z § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., na ktoré sa odvoláva. Na základe žalobkyňou tvrdených skutočností nie sú splnené podmienky vzniku nároku na finančné zadosťučinenie. Rovnako z podanej žaloby nevyplývajú ani skutočnosti, ktoré by odôvodnili výšku požadovaného nároku. Poukázal na rozsudok sp. zn. XXCo/XX/XXXX Krajského súdu v Prešove, s ohľadom na jeho (pozn. § 3 ods. 5 uvedeného zákona) neurčitú hypotézu a v záujme eliminácie jeho možného zneužitia je nevyhnutné sledovať jeho účel, ktorým je nastolenie rovnováhy zmluvných strán, pričom posudzovanie každého nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je vecou individuálnych skutkových zistení. Rozhodnutie, na ktoré žalobkyňa odkazuje v podanej žalobe, nie sú rozhodnutiami o porušení ustanovení určených na ochranu spotrebiteľa. Rozhodnutie v konaní sp.zn. XC/XXX/XXXX X. XXCo/XXX/XXXX nekonštatuje a neurčuje porušenie povinnosti žalovaného ustanovenej právnym predpisom na ochranu spotrebiteľa. Predpoklad uvedený v zákone, cit. „úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi“ vyžaduje rozhodnutie vo výroku súdu, v ktorom sa uvedené konštatuje. Z podanej žaloby nevyplývajú ďalej žiadne také skutkové okolnosti, ktoré by preukazovali nutnosť priznania finančného zadosťučinenia ako spôsobu zavŕšenia ochrany spotrebiteľa. Jeho vznik nie je automatický, naopak, vznik tohto nároku
treba chápať ako prostriedok završujúci ochranu spotrebiteľa za situácie, kedy to okolnosti vyžadujú. Žalovaný napáda nielen dôvodnosť uplatňovaného nároku na primerané finančné zadosťučinenie čo do jeho základu, ako aj čo do jeho výšky. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa ako spotrebiteľka si uplatňuje satisfakciu za porušenie jej spotrebiteľských práv. Svoje práva si najprv uplatnila v spore tunajšieho súdu sp.zn. XC/XXX/XXXX, kde bola úspešná. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa má nárok proti žalovanému na primerané finančné zadosťučinenie. Žalovaný ako dodávateľ zneužil svoje postavenie, nepostupoval voči žalobkyni ako spotrebiteľke s odbornou starostlivosťou, nedodržal zákon, keď použil na uplatnenie svojich práv na rozhodcovskom súde voči nej neplatnú rozhodcovskú zmluvu, a preto žalobkyňa od neho požaduje primerané finančné zadosťučinenie. Primerané finančné zadosťučinenie má mať sankčnú a odradzujúcu, ale aj relutárnu funkciu, aby sa dodávateľ nedopúšťal recidívy. Pri posudzovaní primeraného finančného zadosťučinenia súd prihliadol na všetky okolnosti veci, najmä na to, že žalobkyňa znášala stav právnej neistoty a že jej hrozila finančná strata. Ako spotrebiteľka sa preto obrátila so žalobou na súd a uplatnila si primerané finančné zadosťučinenie za porušenie jej spotrebiteľských práv dodávateľom. Z uvedených dôvodov súd priznal žalobkyni finančné zadosťučinenie v sume 500,- eur, ktorú považoval za primeranú. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a zároveň podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis registra trestu v znení neskorších predpisov pretože žalobkyňa je podľa § 4 ods. 2 písm. u) tohto zákona od súdneho poplatku oslobodená a súd jej návrhu vyhovel. Preto súd zaviazal neúspešného žalovaného zaplatiť súdny poplatok za návrh v sume 30,- eur, t. j. 6 % zo sumy 500,- eur (položka 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu citovaného zákona) na účet Slovenskej pošty, a.s. do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
3. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná z dôvodu, že v konaní neboli jednoznačne preukázané ani základy uplatňovaného nároku a ani jeho výška. Považuje za arbitrárny záver súdu prvej inštancie, že žalovaný mal porušiť právo spotrebiteľa uplatnený z neplatnej rozhodcovskej zmluvy. Takýto záver súdu je nedostatočný, pretože z neho nevyplýva aké konkrétne právo alebo povinnosť určená na ochranu spotrebiteľa bola porušená a nevyplýva z neho, ako v konaní bolo preukázane, že došlo k porušeniu práva na ochranu spotrebiteľa, čo je podmienka podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. a ani nekonkretizuje aké konkrétne právo bolo porušené jeho označením a označením konkrétneho zákonného ustanovenia. Poukázal na to, že pri začatí rozhodcovského konania vychádzal z vtedy jestvujúceho skutkového právneho stavu, predovšetkým z obsahovo rovnakej rozhodovacej praxe, kde bolo rozhodnuté opakovane aj o jej platnosti. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. XXCo/XXX/XXXX a na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. XXCo/XXX/ XXXX zo dňa 1.10.2015. Namietal aj dôvody, ktorými súd odôvodňuje výšku finančného zadosťučinenia, a to najmä preto, lebo súd odôvodňuje rozhodnutie skutkovými závermi, ktoré nemajú oporu v žiadnom tvrdení žalobcu ani vo vykonanom dokazovaní. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a podanú žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol a súčasne, aby žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred súdom prvej inštancie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.
4. Žalobkyňa sa k odvolaniu písomne nevyjadrila.
5. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.
6. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky Y..Ú. XX/XX).
7. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, svoje rozhodnutie odôvodnil riadne a v rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými argumentmi. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:
8. Všeobecným právnym predpisom upravujúcim ochranu spotrebiteľa je zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k tomuto právnemu predpisu Občiansky zákonník má povahu osobitného predpisu.
9. V prípade porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov a osobitnými predpismi, medzi ktoré sa zaraďuje i Občiansky zákonník, vzniká spotrebiteľovi právo na primerané finančné zadosťučinenie. Toto právo vyplýva z ustanovenia § 3 ods. 5 poslednej vety zákona č. 250/2007 Z.z..
10. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobkyne opierajúci sa o ustanovenie § 3 ods. 5 zákona číslo 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenia Zákona o ochrane spotrebiteľa upravujú práva spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatni porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností, ustanovených zákonom číslo 250/2007 Z. z., alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéto porušenia práv alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Odvolací súd osobitne zdôrazňuje, že je pritom bez právneho významu, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy.
11. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax, spájajú inštitút náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne reparačnú funkciu. Pre porovnanie, sankčná funkcia náhrady škody je taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi, a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradiť žalovaného alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku sankčnej náhrady škody, teda funkciu preventívnu
12. Ak práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne účinky pred diskrimináciou, potom v zmysle judikatúry ESD a antidiskriminačných smerníc, musia byť sankcie za diskriminačné správanie „účinné, primerané a odradzujúce“.
13. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa ako spotrebiteľ, má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľskej zmluve, a tiež má právo domáhať sa, aby sa dodávateľ zdržal protiprávneho konania, odstránil protiprávny stav a za podmienky, že si na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinností stanovené zákonom číslo 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, má právo aj na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom, zodpovedá.
14. V konaní bolo preukázané porušenie práv spotrebiteľa, za takéto porušenie možno považovať aj to, že dodávateľ zneužil svoje postavenie, nepostupoval voči žalobkyni ako spotrebiteľke s odbornou starostlivosťou, nedodržal zákon, keď použil na uplatnenie práv na rozhodcovskom súde voči nej neplatnú rozhodcovskú zmluvu, preto od neho požaduje primerané finančné zadosťučinenie.
15. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že pre priznanie daného nároku nie je relevantné, či ku vzniku ujmy aj reálne došlo, alebo nie. Na to, aby všeobecný súd priznal spotrebiteľovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie, teda úplne postačuje len samotná existencia hrozby vzniku ujmy počas účinnosti zákona číslo 250/2007 Z. z..
16. S poukazom už na vyššie uvádzané odvolací súd konštatuje, že za daného stavu, s ohľadom na závažné porušenie práv žalobkyne zo strany žalovaného, ktorej ochrany sa žalobkyňa úspešne domáhala na všeobecnom súde, je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné. Nemožno sa preto stotožniť s názorom odvolateľa, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo preukázané, že došlo k porušeniu práv ustanovených za účelom ochrany žalobkyne ako spotrebiteľa.
17. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia náležitým spôsobom vysvetlil svoj záver o splnení podmienok pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.
18. Čo sa týka námietky, že súd nekonkretizoval dôvody, podľa ktorých sumu finančného zadosťučinenia určil, k tej treba uviesť, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu charakterizoval na základe konkrétnych okolností prípadu, že priznaná výška primeraného finančného zadosťučinenia je primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobkyne a súčasne zodpovedá svojmu účelu, ktorým je poskytnutie satisfakcie spotrebiteľovi a odradenie dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Bez stanovenia kritérií výšky finančného zadosťučinenia a naplnenia účelu - poskytnúť žalobkyni ako spotrebiteľke satisfakciu, odvolaciemu súdu sa nejaví súdom stanovená výška primeraného finančného zadosťučinenia ako neprimeraná.
19. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania.
20. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, vrátane osvojenia si jeho dôvodov.
21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že v odvolacom konaní bola žalobkyňa sporovou stranou, ktorá mala v odvolacom konaní úspech v celom rozsahu, preto jej súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 % a zároveň žalovaný v odvolacom konaní úspech nemal. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením.
22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).