Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Sa-11-2016.pdf
PDF · 129.52 KB
Case nature
Area
Subarea
5Sa/11/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom v právnej veci žalobcu: Advokátska kancelária JUDr. Vladimír Stanko, so sídlom v Košiciach, Obrody 25, PSČ : 040 11, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, odbor aktívnych opatrení na trhu práce, so sídlom v Bratislave, Špitálska 8, PSČ : 812 67 , v konaní o preskúmanie zákonnosti opatrenia žalovaného č. s. 2016/13276, č. z. 2016/101/287 zo dňa 29.06.2016, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e opatrenie žalovaného Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava č.s. 2016/13276 , č.z. 2016/101/287 zo dňa 29.06.2016 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalovaný napadnutým opatrením zo dňa 29.06.2016 č. s. 2016/13276, č. z. 2016/101/287 označeným ako: „Odvolanie proti rozhodnutiu (opatreniu) Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice sp. zn. 2016/408327 zo dňa 16.05.2016 - Odpoveď“ uviedol, že Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice (ďalej aj „úrad“) bolo žalovanému doručené odvolanie vo veci neschválenia žiadosti o poskytnutie príspevku na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska (ďalej aj „príspevok“) podľa § 56 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o službách zamestnanosti“). Konštatoval, že pri preskúmaní podania žalobcu požiadali o zaujatie stanoviska aj dotknutý úrad, pretože v zmysle § 5 ods. 7 písm. a) bod 5 zákona č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov úrad vykonáva štátnu správu v oblasti sociálnych vecí a služieb zamestnanosti a plní úlohy podľa osobitných predpisov, okrem iného aj na úseku služieb zamestnanosti. Na základe takto zaslaných podkladov žalovaný konštatoval, že odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu (opatreniu) úradu je bezpredmetné. Úrad po predložení žiadosti o poskytnutie príspevku vykonal finančnú kontrolu žiadosti, pričom zistil nedostatky, k odstráneniu ktorých bol vyzvaný žalobca v Návrhu správy z výkonu finančnej kontroly pred uzavretím dohody. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v stanovenej lehote zistené nedostatky neodstránil, ani nepodal námietky k zisteným nedostatkom, či odporúčaniam navrhnutým úradom, opatreniam, alebo k lehote na predloženie písomného zoznamu splnených opatrení prijatých na nápravu zistených nedostatkov a na odstránenie príčin ich vzniku, úrad príspevok na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska neschválil.
2. K nezrovnalostiam uvedeným v odvolaní žalobcu žalovaný v preskúmanom opatrení uviedol, že v zmysle § 56 ods. 6 zákona o službách zamestnanosti je zamestnávateľ, ktorému bol poskytnutý príspevok, povinný zachovať zriadené pracovné miesto v chránenej dielni alebo na chránenom pracovisku najmenej dva roky, nie tri roky, ako uvádza žalobca v podanom odvolaní. Nie je preto zrejmé, či žalobca má skutočný záujem o poskytnutie príspevku podľa § 56 alebo o poskytnutie príspevku občanovi so zdravotným postihnutím na samostatnú zárobkovú činnosť podľa § 57 zákona o službách zamestnanosti. K výhrade, že ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny nevydalo vyhlášku, ktorou by boli upravené podrobnosti poskytovania príspevku tak, ako sa to uvádza v dôvodovej správe k zákonu o službách zamestnanosti uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že uvedená vec je v kompetencii ministerstva, odporúča žalobcovi obrátiť sa priamo na ministerstvo. Zákon o službách zamestnanosti nestanovuje mechanizmus poskytovania žiadneho z príspevkov aktívnej politiky trhu práce, preto interný predpis (interná norma) je jediným dokumentom upravujúcim metodiku poskytovania príspevkov, a to z dôvodu zabezpečenia jednotného postupu úradov na celom Slovensku. Z tohto pohľadu interné predpisy sú záväzné pre všetky úrady. K ďalším prílohám žiadosti, ako je doklad o pridelení IČO, či hodnoverná kópia zmluvy o zriadení účtu v banke žalovaný uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobca žiada o poskytnutie príspevku v zmysle zákona o službách zamestnanosti, je potrebné dokladovať túto skutočnosť uvedenými relevantnými dokladmi, ktoré sú súčasťou žiadosti o poskytnutie príspevku. Zoznam príloh k žiadosti bol vypracovaný ako súčasť vyššie označenej metodiky a v rámci výkonu finančnej kontroly ich kontrola spadá medzi ciele finančnej kontroly uvedené v návrhu správy z výkonu finančnej kontroly pred uzavretím dohody. K právnemu názoru vyslovenému v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.05.2013 sp. zn. 7Sžso/14/2012 v znení: „Stanovisko Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky je interným normatívnym aktom orgánu verejnej správy, ktorý nemôže založiť vznik právnej povinnosti pre sociálne odkázanú osobu. Obsah stanoviska nebol publikovaný v zbierke zákonov a nezakladá preto sociálne odkázanej osoby práva, ani povinnosti a jeho dodržiavanie od nej nemožno vynucovať a vyvodzovať z jej konania protiprávnosť“, sa nevyjadril, pretože podľa jeho názoru tento prípad nesúvisí s predmetnou problematikou, pretože sa v ňom pojednáva o peňažnom príspevku na osobnú asistenciu, poskytovaniu ktorého nespadá do poskytovania príspevkov podľa zákona o službách zamestnanosti. V reakcii na rozsiahle vymedzenie toho, aký je rozsah pôsobnosti zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) a na čo sa jeho ustanovenia vzťahujú, žalovaný v preskúmavanom opatrení uviedol, že ak sa žalobca nestotožňuje so znením zákona o službách zamestnanosti, ktorý v § 70 ods. 1 vymedzuje, kedy sa aplikuje zákon o správnom konaní, odporúča žalobcovi, aby sa obrátil na príslušnú inštitúciu majúcu právo vykonať zmeny v doterajšej právnej úprave týkajúcej sa poskytovania príspevkov aktívnej politiky trhu práce v zmysle zákona o službách zamestnanosti. V závere preskúmavaného opatrenia žalovaný uviedol, že vzhľadom na tieto skutočnosti, ako aj to, že Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny nefiguruje v predmetnom prípade ako odvolací správny orgán, ktorý má právo rušiť vydané rozhodnutie a Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice žiadne rozhodnutie v predmetnej záležitosti ani nevydalo, nie je možné návrhu žalobcu na zrušenie rozhodnutia, respektíve opatrenia, vyhovieť.
3. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia opatrenia žalovaného Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny sp. zn. č.s. 2016/13276, č.z. 2016/101/287 zo dňa 29.06.2016 o nepriznaní príspevku na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska a vrátenia veci tomuto orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie. V podanej žalobe k porušeniu § 56 zákona o službách zamestnanosti uviedol, že zo správy prvostupňového správneho orgánu sp. zn. č. s. KEO4/RaOTP- Z/ZAM/2016/53106, č. z. 2016/408327 zo dňa 16.05.2016 vyplýva, že vykonaním finančnej kontroly žiadosti o poskytnutie finančných príspevkov správnym orgánom boli zistené nedostatky, na základe čoho správny orgán konštatoval, že predložená žiadosť nie je v súlade s § 6 zákona č. 357/2015 Z. z. o finančnej kontrole a o audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v ďalšom texte aj „zákon o finančnej kontrole a o audite“). Žalobca ďalej citoval § 6 zákona o finančnej kontrole a o audite a uviedol, že v podanom odvolaní namietal, že z návrhu správy k výkonu finančnej kontroly nie je zrejmé, ktoré ustanovenie § 6 označeného zákona bolo porušené a z akých skutočností úrad vychádzal, keď konštatuje porušenie zákona. Z napadnutého opatrenia žalovaného, ktorým reagoval na podané odvolanie žalobcu pritom vyplýva, že žiadne ustanovenie § 6 zákon o finančnej kontrole a o audite neustanovuje náležitosti a prílohy k žiadosti o poskytnutie príspevku. Zoznam príloh k žiadosti bol vypracovaný ako súčasť už spomínanej metodiky a v rámci výkonu finančnej kontroly ich kontrola spadá medzi ciele finančnej kontroly uvedené v návrhu správy finančnej kontroly pred uzavretím dohody. K uvedenému preto zaujal stanovisko, že ak ustanovenie § 6 zákona o finančnej kontrole a o audite neustanovuje náležitosti a prílohy k žiadosti o poskytnutie príspevku, nemohlo dôjsť ani k porušeniu tohto ustanovenia zákona. Ďalej citoval ustanovenie § 56 zákona o službách zamestnanosti a poukázal na to, že v dôvodovej správe k tomuto zákonu sa uvádza: „Týmto ustanovením sa navrhuje poskytovať príspevok na úhradu preukázaných nákladov súvisiacich so zriadením chránenej dielne alebo chráneného pracoviska pre občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 písm. a) v prípade, ak chránenú dielňu alebo chránené pracovisko právnická osoba alebo fyzická osoba zriaďuje na základe uzavretej písomnej dohody s úradom. Obsah dohody je ustanovený návrhom zákona. Navrhuje sa, aby tento príspevok nebolo možné poskytnúť na zakúpenie nehnuteľností, ani na nákup motorových vozidiel. Návrh zákona precizuje podmienky obsadzovania pracovných miest v chránenej dielni a na chránenom pracovisku, na ktoré bol poskytnutý príspevok na ich zriadenie, obdobie prevádzkovania chránenej dielne alebo chráneného pracoviska. V záujme stability a právnej istoty sa navrhuje zachovať povinnosť prevádzkovať takto zriadené pracovné miesto najmenej tri roky a určiť podmienky vrátenia poskytnutého príspevku pri nedodržaní podmienok dohody, čo je v zásade súčasný právny stav. Navrhnutá výška príspevku v odseku 2 je zvýšená o preukázané dodatočné náklady spojené so zriadením alebo zachovaním pracovného miesta v chránenej dielni alebo v chránenom pracovisku a jeho vybavením tak, aby zodpovedalo zdravotnému stavu občana so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 písm. a). Zámerom je kompenzovať zníženie produktivity vyplývajúcej zo zdravotného stavu. Konkrétnu výšku poskytovaného príspevku budú ovplyvňovať viaceré faktory, ako príslušnosť okresu, v ktorom sa chránená dielňa alebo chránené pracovisko vytvára, k typu regiónu oprávneného na poskytnutie štátnej pomoci a od toho, či zamestnávateľ bude na takto podporovanom pracovnom mieste zamestnávať toho istého občana so zdravotným postihnutím. Navrhuje sa poskytovať príspevok na preukázané dodatočné náklady podľa odseku 3 aj samostatne. Podrobnosti sa navrhujú upraviť vyhláškou, ktorú vydá Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.“ K uvedenému žalobca v správnej žalobe uviedol, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny doposiaľ k podrobnostiam zákona vyhlášku nevydalo a pri regulácii poskytovania príspevkov na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska úrad práce, ako aj žalovaný vychádzajú z interných predpisov. Uvedenú skutočnosť potvrdil aj žalovaný, keď v preskúmavanom opatrení uviedol: „zákon o službách zamestnanosti neustanovuje mechanizmus poskytovania žiadne z príspevkov aktívnej politiky trhu práce, preto je interný predpis jediným dokumentom upravujúcim metodiku poskytovania príspevkov, a to z dôvodu zabezpečenia jednotného postupu úradov na celom Slovensku. Z tohto pohľadu sú interné predpisy záväzné pre všetky úrady.“ V uvedenom smere poukázal žalobca aj na konštantnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorej sa uvádza: „zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. výslovne neuvádza medzi všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktoré sa považujú za pramene práva Slovenskej republiky. Sú to interné normatívne akty (akty vnútornej povahy), ktoré nie sú všeobecne záväzné a preto nemôžu vyvolávať právne záväzné dôsledky pre iné subjekty, ako sú orgány (pracovníci) funkčne podriadeného orgánu, ktorý takýto akt vydal. Obsah interných normatívnych aktov nemôže byť v rozpore so všeobecne záväznými normatívnymi právnymi aktami. Ich uplatnenia sa však nemožno domáhať v konaní pred súdmi, či inými štátnymi orgánmi, ktoré nie sú totožné s orgánom, ktorý príslušný interný normatívny akt vydal. Takto chápané „rokovacie poriadky a obdobné predpisy“ nemožno preto považovať za súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky. Uznanie ich všeobecnej záväznosti by bolo v rozpore s princípom právneho štátu, vyjadreného v článku 1 Ústavy Slovenskej republiky“ - rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 38/94-63. Žalobca tak konštatoval, že jediným hmotnoprávnym predpisom upravujúcim podmienky poskytovania príspevku na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska je zákon o službách zamestnanosti, preto tvrdil, že pri poskytovaní príspevku na zriadenie chráneného pracoviska došlo k porušeniu § 56 označeného zákona a článku I. Ústavy Slovenskej republiky.
4. K aplikácii zákona o správnom konaní žalobca v správnej žalobe uviedol, že medzi základné princípy demokratického a právneho štátu patrí aj princíp dodržiavania a ochrany základných ľudských práv a slobôd. Zásady (pravidlá) správneho konania sú záväzné pre všetky druhy správnych konaní bez ohľadu na to, či sú vedené podľa osobitného právneho predpisu alebo podľa všeobecného procesného právneho predpisu - Správneho poriadku. Patria medzi ne zásada zákonnosti, materiálnej pravdy, aktívnej súčinnosti účastníkov konania, rovnosti účastníkov konania, dvojstupňového konania, voľného hodnotenia dôkazov a informovanosti. Zdôraznil, že rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 07. 12. 2010, sp. zn. 7Sžso/11/2010). Mal za to, že nedostatok právnej úpravy nezbavuje správny orgán povinnosti riadne rozhodnutie odôvodniť, čím je založený jeho nedostatok v jeho nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti pre nedostatok dôvodov, keďže nemá náležitosti vymedzené v § 47 Správneho poriadku. Po citácii ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku žalobca konštatoval, že povinnosťou správneho orgánu s poukazom na vyššie uvedené je zaoberať sa pri odôvodnení rozhodnutia všetkými skutkovými okolnosťami, vykonanými dôkazmi, vyvodiť z týchto dôkazov skutkové a právne zistenia a potom voľným správnym uvážením pri rešpektovaní zmyslu a účelu zákona o službách zamestnanosti vo veci rozhodnúť. K prezumpcii priority záujmov účastníka konania uviedol, že ak má konanie nedostatky, táto skutočnosť sama o sebe nie je dôvodom pre odmietnutie podania správnym orgánom, keďže by to bolo v rozpore s princípom súčinnosti (§ 3 ods. 2 Správneho poriadku). Poukázal aj na ust. § 19 ods. 3 Správneho poriadku, predstavujúce špecifickú formu pomoci účastníkovi správneho konania, ktorého podstata spočíva v odstraňovaní nedostatkov podania, ktoré nemá predpísané náležitosti. Žalobca v správnej žalobe namietal aj porušenie čl. 46 Ústavy SR, ako aj ust. § 1, 3 Správneho poriadku a uviedol, že vydanie riadneho rozhodnutia v prípade, ak orgán rozhoduje o právnom nároku, je naplnením zámeru čl. 46 Ústavy SR, v ktorom je garantované jedno zo základných práv - právo na spravodlivý proces. Takéto rozhodnutie orgán verejnej správy vydá nielen v prípade, ak sa jeho procesný postup riadi všeobecným predpisom o správnom konaní, ale aj v prípade, ak sa riadi postupom ustanoveným v špeciálnom právnom predpise, akým je napr. zákon o službách zamestnanosti. Z označeného zákona je zrejmé, že nemá žiadne ustanovenia upravujúce procesný postup úradu, preto ak sa úrad práce nemohol riadiť procesnými ustanoveniami osobitného zákona a neriadil sa ani všeobecným predpisom o správnom konaní (Správny poriadok), jeho postup nespĺňa podmienky zákonnosti. Žalobca tvrdil, že o nároku žalobcu mal úrad práce vydať riadne rozhodnutie a žalobca ako žiadateľ mal mať právo sa voči takémuto rozhodnutiu odvolať. Takéto rozhodnutie úradu je tiež preskúmateľné súdom. Vylúčenie pôsobnosti správneho poriadku nemôže znamenať priestor pre bezbrehú ľubovôľu - arbitrárnosť postupu štátneho orgánu, resp. orgánu verejnej správy. Najvyšší súd SR vo svojej judikatúre v prípadoch vylúčenia pôsobnosti správneho poriadku a súčasnej neexistencii inej právnej úpravy inklinuje k argumentácii nevyhnutnosťou aplikácie právnych princípov, t. j. minimálnych požiadaviek kladených na konania a rozhodnutia správnych orgánov - štandardu všeobecných pravidiel správneho práva. Nemožnosť upustiť od vyžadovania aspoň minimálnych požiadaviek kladených na konania a rozhodnutia správnych orgánov vyplýva aj napr. z Rezolúcie výboru ministrov Rady Európy (77) 31 z 28. 09. 1977 o ochrane jednotlivca v súvislosti s rozhodnutiami správnych orgánov, resp. z Odporúčania výboru ministrov Rady Európy REC (2007) 7 z 20. 06. 2007 o dobrej verejnej správe, čl. 17, v zmysle ktorého musia byť správne rozhodnutia formulované v jednoduchej, jasnej a zrozumiteľnej podobe a musia obsahovať primerané zdôvodnenie, obsahujúce skutkové a právne dôvody, pre ktoré bolo vydané. Podobnú argumentáciu s odkazom aj na princípy dobrej správy použil Najvyšší súd SR v súvislosti s rozhodnutím, ktorým bola študentovi uložená povinnosť zaplatiť školné (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/182/2009 z 30. 09. 2010). Z vyššie uvedených skutočností žalobca vyvodil záver, že konanie o žiadosti o poskytnutie príspevku na zriadenie chráneného pracoviska je správnym konaním a preto sa naň vzťahujú zásady správneho konania uvedené v § 3 Správneho poriadku. O schválení príspevku, a aj o jeho prípadnom odňatí, mal úrad práce vydať riadne rozhodnutie a účastník konania by mal mať právo sa voči takémuto rozhodnutiu odvolať. Takéto rozhodnutie úradu je tiež preskúmateľné súdom. Aj list, ktorý nespĺňa náležitosti rozhodnutia, ale svojím obsahom je rozhodnutím o nároku, by mohol byť preskúmaný, to však máloktorý z jeho adresátov bez riadneho poučenia o opravnom prostriedku vie. Zrejme práve preto, aby sa úrady práce vyhli možnosti preskúmania svojich rozhodnutí o nároku, posielajú listy radšej, než riadne rozhodnutia. Takýto postup orgánov verejnej správy je podľa žalobcu na úkor základných práv osôb. V podanej žalobe ďalej zdôraznil, že verejné orgány musia konať v súlade so zákonom a nesmú prijímať svojvoľné opatrenia a to ani pri výkone svojej správnej úvahy. Právna úvaha ustanovuje právne skutočnosti, ktoré musí správny orgán pri rozhodovaní zohľadniť. Zo správneho rozhodnutia musí vyplývať záver, ktoré skutočnosti utvárali predpoklad pre rozhodnutie a ak v rozhodnutí chýba spôsob zdôvodnenia postupu správneho orgánu - konania v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR - správny orgán sa dopúšťa svojvoľného konania. Žalobca preto považoval postup žalovaného za svojvoľný, nemajúci oporu vo všeobecne záväzných právnych predpisoch.
5. V závere správnej žaloby žalobca zdôraznil, že formálne označenie rozhodnutia správneho orgánu nemôže byť samo o sebe jediným a rozhodujúcim dôvodom pre odmietnutie jeho súdneho preskúmavania, pretože ústavný súladný výklad ust. § 248 Občianskeho súdneho poriadku vyžaduje, aby súd zisťoval, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom súčasne nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd. V tej súvislosti poukázal žalobca aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS/50/01 z 11. 10. 2001, z výkladu ktorého vyplýva, že napadnuté opatrenie je preskúmateľné súdom.
6. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 14. 08. 2017 k žalobe uviedol, že Úrad práce, soc. vecí a rodiny Košice priznal písomnosťou č. z. 2016/360078 zo dňa 29. 04. 2016 žalobcovi postavenie chráneného pracoviska podľa ust. § 13 ods. 2 písm. c/ a § 55 ods. 2 zákona o službách zamestnanosti a žalobca následne podľa ust. § 56 označeného zákona požiadal úrad o príspevok na zriadenie chráneného pracoviska. Úrad písomnosťou č. z. 2016/408327 žalobcovi oznámil, že príspevok na zriadenie chráneného pracoviska mu nebol schválený. Žalovaný trval na stanovisku, že žalovaný nefiguruje v predmetnom prípade ako odvolací správny orgán, ktorý má právo zrušiť vydané rozhodnutie a úrad žiadne rozhodnutie v predmetnej veci ani nevydal, preto nie je možné jeho návrhu na zrušenie rozhodnutia, resp. opatrenia vyhovieť. Ďalej uviedol, že na konania podľa § 12 písm. l/, t/, ae/, af/ a § 13 ods. 1 písm. e/ zákona o službách zamestnanosti sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Z pozitívneho vymedzenia pôsobnosti správneho poriadku na niektoré z konaní podľa zákona o službách zamestnanosti v § 70 ods. 1 označeného zákona vyplýva, že na konania a postupy úradu alebo ústredia podľa zákona o službách zamestnanosti, ktoré nie sú taxatívne vymedzené v § 70 ods. 1 sa pôsobnosť správneho poriadku nevzťahuje. Nevzťahuje sa teda ani na priznanie postavenia chránenej dielne alebo chráneného pracoviska podľa § 55 zákona o službách zamestnanosti, resp. ani na mechanizmus poskytovania príspevku podľa § 56 tohto zákona. Ďalej vo vyjadrení uviedol, že príspevok na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska podľa § 56 zákona o službách zamestnanosti môže úrad poskytnúť zamestnávateľovi, ktorý na zriadené pracovné miesto v chránenej dielni alebo na chránenom pracovisku prijme do pracovného pomeru uchádzača o zamestnanie, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím, vedeného v evidencii uchádzačov o zamestnanie najmenej jeden mesiac, ak zamestnávateľ o príspevok písomne požiada. Žalovaný zdôraznil, že na príspevok podľa § 56 a § 57 zákona o službách zamestnanosti nie je právny nárok (§ 70 ods. 6 zákona o službách zamestnanosti). Podkladom na poskytnutie príspevku na činnosť pracovného asistenta podľa § 59 zákona o službách zamestnanosti pre samostatne zárobkovo činnú osobu, ktorý je občan so zdravotným postihnutím je zmluva o poskytovaní pracovnej asistencie pri vykonávaní samostatnej zárobkovej činnosti, ktorú uzatvára OSZČ, ktorá je občanom so zdravotným postihnutím s pracovným asistentom podľa § 51 a § 853 Občianskeho zákonníka. Medzi OSZČ a pracovným asistentom nevzniká pracovnoprávny vzťah. Ďalej žalovaný uviedol, že na základe podkladov, ktoré k predmetnej problematike poskytol úrad, žalovaný konštatoval, že v odvolaní žalobcu proti návrhu správy z výkonu finančnej kontroly pred uzavretím dohody je možné súhlasiť iba s námietkou voči predloženiu dokladu miestne príslušného úradu o zmene účelu užívania stavby. O skutočnosti, že takýto doklad úrad nemá od žiadateľov vyžadovať, bol medzičasom úrad upovedomený. V ostatných bodoch žaloby považoval žalovaný reakciu žalobcu za bezpredmetnú a to vzhľadom na skutočnosť, že úrad po predložení žiadosti o poskytnutie príspevku vykonal finančnú kontrolu predloženej žiadosti, zistil nedostatky, k odstráneniu ktorých žalobcu z návrhu správy z výkonu finančnej kontroly pred uzatvorením dohody vyzval. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v ustanovenej lehote zistené nedostatky neodstránil, ani nepodal námietky k zisteným nedostatkom, či odporúčaniam navrhnutých úradom, tiež k opatreniam alebo k lehote na predloženie písomného zoznamu splnených opatrení prijatých na nápravu zistených nedostatkov a na odstránenie príčin ich vzniku, úrad príspevok na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska neschválil. K výhrade, že ministerstvo práce, soc. vecí a rodiny SR doposiaľ nevydalo vykonávací právny predpis, ktorým by boli upravené podrobnosti poskytovania príspevku tak, ako sa to uvádza v dôvodovej správe k zákonu o službách zamestnanosti žalovaný poznamenal, že vydanie vykonávacieho právneho predpisu je v kompetencii tohto ministerstva. S námietkou žalobcu, že interné predpisy nemožno považovať za súčasť právneho poriadku SR, pretože uznanie ich všeobecnej záväznosti by bolo v rozpore s princípom právneho štátu vyjadreného v čl. 1 Ústavy SR žalovaný nesúhlasí a uviedol, že keďže zákon o službách zamestnanosti neustanovuje mechanizmus poskytovania žiadneho z príspevkov aktívnych opatrení na trhu práce a ani neustanovuje, že na ich poskytovanie sa vzťahuje Správny poriadok, interný predpis je jediným dokumentom upravujúcim metodiku poskytovania príspevkov a to z dôvodu zabezpečenia jednotného postupu úradov na celom Slovensku. Z tohto pohľadu sú interné predpis záväzné pre všetky úrad. V reakcii na žalobcom rozsiahle vymedzenie toho, aký je rozsah pôsobnosti Správneho poriadku a na čo sa vzťahujú jeho ustanovenia, žalovaný opakoval argumentáciu z úvodu tohto vyjadrenia s tým, že z pozitívneho vymedzenia pôsobnosti Správneho poriadku na niektoré z konaní podľa zákona o službách zamestnanosti v § 70 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti vyplýva, že na konania a postupy úradu alebo ústredia podľa tohto zákona, ktoré nie sú taxatívne vymedzené v § 70 ods. 1 sa pôsobnosť Správneho poriadku nevzťahuje. K prezumpcii priority záujmov účastníka konania - k aktívnej spolupráci účastníkov konania pri odstraňovaní nedostatkov podania žalovaný uviedol, že na základe vyjadrenia úradu bola práve spolupráca zo strany žalobcu nedostatočná, pretože odmietol komunikovať osobne aj telefonicky (v týchto prípadoch je zastupovaný splnomocnencom) a priamo komunikuje iba formou elektronickej pošty. V závere vyjadrenia k porušeniu čl. 46 Ústavy SR, ako aj §§ 1 a 3 Správneho poriadku a k svojvôli postupov úradu práce, teda že úrad mal, resp. má o nároku žalobcu vydať riadne správne rozhodnutie, žalovaný uviedol, že v zmysle platnej legislatívy (v súlade s tým, čo už je vyššie uvedené) sa na poskytovanie príspevkov v zmysle aktívnej politiky trhu práce Správny poriadok neaplikuje, a na príspevky nie je právny nárok, nie je preto v kompetencii úradu takéto rozhodnutie vydať. Žalovaný vyslovil názor, že ako nadriadený správny orgán pri posudzovaní veci nepochybila postupoval v intenciách všeobecne záväzných právnych predpisov.
7. Žalobca v replike zo dňa 04.10.2017 k vyjadreniu žalovaného trval v celom rozsahu na podanej správnej žalobe ako aj uplatnenej právnej argumentácii a poukázal na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 03.08.2016 sp.zn. 3Sžo/202/2015 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov SR 7/2016 pod bodom č. 66, v ktorom sa uvádza: „ Z ustanovenia § 1 ods.1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov vyplýva, že Správny poriadok sa vzťahuje na konanie, v ktorom oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak, teda aj na konanie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý rozhoduje o práve žiadateľa na poskytnutie príspevku na úhradu prevádzkových nákladov chránenej dielne alebo chráneného pracoviska a na úhradu nákladov na dopravu zamestnancov. Popri vymedzení okruhu správnych orgánov zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov, teda vymedzuje svoju pôsobnosť aj vo vzťahu k iným právnym predpisom. Formulačne to zákonodarca vyjadril slovným spojením „ak osobitný zákon neustanovuje inak“. Obsahovo táto formulácia vyjadruje dve skutočnosti, a to : a/ subsidiaritu Správneho poriadku, b/ negatívne vymedzenie pôsobnosti. Niektoré osobitné predpisy výslovne ustanovujú, že na konanie sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. V prípade, ak takáto konštatácia v príslušnom právnom predpise v oblasti správneho práva absentuje a ak nie sú v osobitnom zákone upravené odchýlky, procesný režim Správneho poriadku nastupuje ex lege a je povinnosťou orgánu verejnej správy dôsledne ho aplikovať“. Zároveň opätovne dal do pozornosti princípy európskeho správneho práva, ktoré sú uvedené v odporúčaní CM/Rec (2007)7 výboru ministrov o dobrej verejnej správe, konkrétne princíp viazanosti právom, princíp právnej istoty a princíp transparentnosti. Opätovne sa odvolal aj na článok 2 ods.2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a zároveň aj článok 1 Ústavy SR, ktorý v odseku 4 zakotvuje, že pri obmedzovaní základných práv a slobôd musí dbať na ich podstatu a zmysel. Predmetný princíp navyše zahŕňa nielen požiadavku na súladný psotup verejnej správy s vnútroštátnymi zákonmi, medzinárodným právom a všeobecnými právnymi zásadami, ale aj požiadavku nezneužívania voľnej úvahy a požiadavku výkonu právomoci len za účelom ustanoveným zákonom. V závere repliky žalobca nesúhlasil s argumentáciou žalovaného, že interný predpis je jediným dokumentom upravujúcim metodiku poskytovania príspevkov, a to z dôvodu zabezpečovania jednotného postupu úradov práce na Slovensku, a to z dôvodu, že zákon o službách zamestnanosti neustanovuje mechanizmus poskytovania žiadneho z príspevkov aktívnych opatrení na trhu práce a ani neustanovuje, že na ich poskytnutie sa vzťahuje s právny poriadok.
8. Žalovaný v duplike zo dňa 10.11.2017 trval na svojom stanovisku obsiahnutom vo vyjadrení k žalobe zo dňa 14.08.2017 a navrhol, aby príslušný správny súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.
9. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), posudzujúc správnu žalobu v sociálnych veciach ( § 199 ods. 1 písm. c/ SSP), po preskúmaní napadnutého opatrenia a oboznámení sa s administratívnym spisom žalovaného, bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok uvedených v § 107 SSP dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, úrad môže poskytnúť príspevok na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska (ďalej len „príspevok“) zamestnávateľovi, ktorý na zriadené pracovné miesto v chránenej dielni alebo na chránenom pracovisku prijme do pracovného pomeru uchádzača o zamestnanie, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím, vedeného v evidencii uchádzačov o zamestnanie najmenej jeden mesiac, ak zamestnávateľ o príspevok písomne požiada.
11. Podľa § 70 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z., na konanie podľa § 12 písm. l/, t/, ae/ a af/ a § 13 ods. 1 písm. e/ sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní,63) ak tento zákon neustanovuje inak.
12. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
13. Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.
14. Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
15. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
16. V predmetnej preskúmavanej veci Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice priznal písomnosťou Č. z. 2016/360078 zo dňa 29.04.2016 žalobcovi postavenie chráneného pracoviska podľa § 13 ods. 2 písm. c/ a § 55 ods. 2 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Žalobca následne v zmysle ustanovenia § 56 zákona o službách zamestnanosti požiadal Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice o príspevok na zriadenie chráneného pracoviska, pričom Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice písomnosťou Č. z. 2016/408327 žalobcovi oznámil, že mu nebol schválený príspevok na zriadenie chráneného pracoviska.
17. Voči neschváleniu príspevku na zriadenie chráneného pracoviska podal žalobca odvolanie, na základe ktorého žalovaný opatrením Č. s. 2016/13276 Č. z. 2016/101287 zo dňa 29.06.2016 žalobcovi oznámil, že na poskytovanie príspevku podľa § 56 zákona o službách zamestnanosti sa správny poriadok nevzťahuje okrem iného aj preto, že na tento príspevok nie je právny nárok a zároveň uviedol, že ústredie nefiguruje v predmetnom prípade, ak odvolací správny orgán, ktorý má právo zrušiť vydané rozhodnutie, pričom úrad žiadne rozhodnutie v predmetnej veci ani nevydal, nie je možné žalobcovmu návrhu na zrušenie rozhodnutia, resp. opatrenia, vyhovieť.
18. Podstatou rozsiahlych žalobných námietok žalobcu bolo jeho tvrdenie, že o schválení príspevku, resp. neschválení príspevku mal úrad práce vydať riadne rozhodnutie a žalobca ako žiadateľ mal mať právo sa voči takémuto rozhodnutiu odvolať, a preto mal žalobca za to, že došlo k porušeniu čl. 46 ústavy a § 1, § 3 správneho poriadku.
19. K nevydaniu rozhodnutia o schválení, resp. neschválení príspevku na zriadenie chráneného pracoviska vyplývajúceho z § 56 zákona č. 5/2004 Z. z. tak, ako to namietal žalobca v podanej žalobe správny súd uvádza nasledovné.
20. Podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
21. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
22. Neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu zaručeného podľa čl. 1ústavy, je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (nález Ústavného SR II. ÚS 48/97 zo dňa 07. januára 1998).
23. Správne súdnictvo predstavuje inštitút súdnej ochrany zákonnosti právoplatných (aj neprávoplatných) rozhodnutí orgánov verejnej správy, ako aj kontroly zákonnosti postupu týchto orgánov, ktorá sa vykonáva v individuálnych správnych veciach fyzických osôb (tiež právnických osôb). Pri vydávaní individuálnych správnych aktov musia byť splnené určité zásady, ktoré tvoria základ európskeho štandardu všeobecných pravidiel správneho práva.
24. Správne súdnictvo je súčasťou ochrany základných ľudských práv a slobôd, ktorá ochrana je zabezpečená a vyjadrená v mnohých medzinárodných dokumentoch. Právo na vydanie rozhodnutia a jeho riadne odôvodnenie a jemu zodpovedajúca povinnosť správneho orgánu je jedným zo základných princípov právneho štátu a je nástrojom pre zaistenie predvídateľnosti aplikácie práva, právnej istoty a vylúčenie ľubovôle. Zásada zákazu ľubovôle je jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je nevyhnutná nadväznosť medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Povinnosť vydať rozhodnutie a oznámiť dôvody tohto rozhodnutia, ktoré môže záporne ovplyvniť práva alebo záujmy súkromnej osoby, je tiež jedným z dôležitých princípov dobrej správy. Základy európskeho štandardu všeobecných pravidiel správneho práva, ktoré sú súčasťou súboru princípov dobrej správy, tvorí najmä základná rezolúcia č. (77) 31 Výboru ministrov Rady Európy, podľa ktorej by mali byť správne akty odôvodňované. Povinnosťou správnych orgánov vydať a odôvodňovať svoje rozhodnutia je súčasne obsiahnutá i v čl. 41 Charty základných práv Európskej únie, ktorý ustanovuje právo na riadnu správnu prax. Možno teda zhrnúť, že pokiaľ majú súdy v správnom súdnictve preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy alebo opatrení orgánov verejnej správy, je z povahy veci nutné aby z nich bolo zrejmé z čoho správny orgán vychádzal a akými skutkovými a právnymi úvahami sa riadil.
25. K nevydaniu rozhodnutia o schválení, resp. neschválení príspevku na zriadenie chráneného pracoviska tak, ako to namietal žalobca, správny súd uvádza, že už podľa vyššie citovaného § 1 ods. 1 Správneho súdneho poriadku sa tento zákon vzťahuje na konanie, v ktorom oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
26. Správny poriadok je treba použiť na konanie v súvislosti s rozhodovacou činnosťou správneho orgánu aj v prípade, že osobitný zákon výslovne aplikáciu správneho poriadku nevylučuje.
27. Konanie správneho orgánu predstavuje stanovený postup, ktorý správny orgán musí dodržiavať pri rozhodovaní v konkrétnych veciach. Výsledkom rozhodovania ako prejavu výkonu verejnej moci správneho orgánu je vydanie rozhodnutia, ktoré sa vzťahuje na právne postavenie fyzických a právnických osôb. Správny poriadok je procesnoprávnym predpisom, ktorý má všeobecný charakter. Ak osobitný zákon úplne nevylúčil uplatňovanie správneho poriadku, správny orgán pri rozhodovaní podľa tohto osobitného zákona použije zákon o správnom konaní v plnom rozsahu.
28. Z ustanovenia § 70 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z. vyplýva, že na konanie podľa § 12 písm. l/, t/, ae/ a af/ a § 13 ods. 1 písm. e/ sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní,63) ak tento zákon neustanovuje inak, pričom týmto zákonom nebolo úplne vylúčené uplatňovanie správneho poriadku.
29. Ak orgán verejnej správy rozhoduje o právnom nároku, je povinný vydať riadne rozhodnutie, ktoré obsahuje všetky náležitosti. Takéto rozhodnutie orgán verejnej správy vydá nie len v prípade, ak sa jeho procesný postup riadi všeobecným predpisom o správnom konaní (správny poriadok) ale aj v prípade, ak sa riadi postupom ustanoveným v špeciálnom právnom predpise, akým je aj zákon o službách zamestnanosti. Z obsahu zákona o službách zamestnanosti je zrejmé, že nemá žiadne ustanovenie, ktoré upravuje procesný postup úradu. Z tohto dôvodu ak sa úrad práce nemohol riadiť procesnými ustanoveniami osobitného zákona a neriadil sa ani všeobecným predpisom o správnom konaní (správnym poriadkom) jeho postup nespĺňa podmienku zákonnosti.
30. Konanie o žiadosti o poskytnutie príspevku na zriadenie chráneného pracoviska je správnym konaním, a preto sa naň vzťahujú zásady správneho konania uvedené v § 3 správneho poriadku.
31. Z vyššie uvedeného vyplýva, že o schválení, resp. neschválení príspevku na zriadenie chráneného pracoviska mal Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice vydať rozhodnutie, voči ktorému by mal žalobca právo sa odvolať, pričom aj takéto rozhodnutie úradu by bolo preskúmateľné súdom.
32. Podľa názoru správneho súdu mal správny orgán v predmetnej veci postupovať v súlade so zákonom č. 71/1967 Zb. (správnym poriadkom) a vo veci vydať rozhodnutie.
33. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd opatrenie žalovaného Č. s. 2016/408327 Č. z. 2016/101287 zo dňa 29.06.2016 podľa § 191 ods. 1 písm. c/ správneho poriadku zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
34. Po vrátení veci žalovanému bude úlohou žalovaného postupovať v súlade s právnym názorom správneho súdu. Právnym názorom správneho súdu je žalovaný v ďalšom konaní viazaný (§ 191 ods. 6 SSP).
35. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu trov konania, nakoľko mal žalobca vo veci celkom úspech. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Krajskom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom, ak má sám vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.