Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_37C-45-2017.pdf
PDF · 100.87 KB
Case nature
Area
Subarea
37C/45/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice I sudcom JUDr. Borisom Brondošom v spore žalobcu P. G. - K., J. X.X.XXXX, G. Z. X, H., zastúpeného JUDr. Slávkou Kováčovou, advokátkou so sídlom Štúrova 20, Košice, proti žalovanému S. G. - K., J. X.X.XXXX, G. X. J. X, H., M. J. O.: T. XX, XXXX H., V., zastúpenému JUDr. Danou Kriškovou, advokátkou so sídlom Tomášikova 23, Košice, IČO: 42098793, o zaplatenie 5.400,- eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnej výške.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou zo dňa 18.12.2017 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy vo výške 5.400,- eur spolu s príslušenstvom. Zároveň požadoval náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že v roku 2015 uzatvoril so žalovaným zmluvu o pôžičke, na základe ktorej mu požičal sumu 5.400,- eur. Žalovaný sa zaviazal vrátiť mu dlžnú sumu do konca roka 2016. Finančné prostriedky žalovanému požičal za účelom splatenia pôžičky, ktorá mu bola poskytnutá ešte v roku 2011 od I. N. vo výške 4.400,- eur a sumu 1.000,- eur od Š. N.. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalovaný svoj záväzok vrátiť požičanú sumu v dohodnutej lehote nesplnil, vyzval ho listom, mailom a aj telefonicky, aby tak urobil bezodkladne. Ani po tejto výzve však žalovaný dlžnú sumu nevrátil, a dňom 1.1.2017 sa dostal s plnením svojho dlhu do omeškania. Žalovaný je povinný zaplatiť sumu 5.400,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% zo sumy 5.400,- eur od 1.1.2017 až do zaplatenia. 2. V odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 27.3.2018 žalovaný uviedol, že od roku 2011 žije v zahraničí, kde aj pracuje. Od roku 2013, odkedy sa žalobca rozviedol s matkou žalovaného s ním žalovaný neudržiava absolútne žiaden kontakt. Približne v roku 2016 žalobca osobne navštívil žalovaného v Rakúsku, kde sa mu vyhrážal, že mu zničí rodinu, čoho svedkom bola manželka žalovaného, ktorá na tieto slovné útoky zo strany žalobcu zareagovala tak, že žalobcu zo svojho bytu vyhodila a od tejto doby sa žalovaný so žalobcom nikdy nestretol a nebol s ním ani v žiadnom kontakte. Žalovaný popiera, že by v roku 2015 uzatvoril so žalobcom zmluvu o pôžičke, na základe ktorej by mu žalobca požičal sumu vo výške 5.400,- eur. Žalobca nepreukázal uzatvorenie zmluvy o pôžičke a rovnako ani nepreukázal to, že by žalobca od neho dlžnú sumu prijal, či už v hotovosti, alebo bezhotovostne na bankový účet. Čo sa týka dlhu voči Š. N.Ľ. vo výške 1.000,- eur, žalovaný tento dlh voči nemu v plnej výške popiera. Žalovaný nikdy so Š. N. neuzatvoril zmluvu o pôžičke na sumu 1.000,- eur. Je pravdou, že sa so Š. N. stretol približne v roku 2010 za prítomnosti matky žalovaného L. G.- K. v jej prevádzke v priestoroch na Úrade práce sociálnych vecí a rodiny v Košiciach, avšak pôžička vo výške 1.000,- eur bola poskytnutá matke žalovaného a nie žalovanému. Čo sa týka dlhu voči pani I. N. vo výške 4.400,- eur, žalovaný tento dlh voči nej v plnej výške popiera. Žalovaný I. N. pozná, keďže je to jeho rodinná
známa, avšak zároveň uvádza, že ju nestretol a nevidel minimálne 15 rokov takže si ani len nedokáže predstaviť, akoby mu mohla menovaná poskytnúť pôžičku, či už v hotovosti, alebo bezhotovostne.
3. V replike zo dňa 30.4.2018 žalobca uviedol, že si žalovaný požičal od Š. N. 1.000,- eur, ktoré použil na kúpu motorky. Nebola to matka žalovaného. Pokiaľ bol v Košiciach, vykonával podnikateľskú činnosť spolu aj so svoju matkou L. G.-K. a ich spoločnosť sa dostala do platobnej neschopnosti, v dôsledku čoho vznikali rôzne dlhy, ktoré sú aj predmetom súdnych konaní. I. N., ktorá bola rodinnou priateľkou, poskytla žalovanému práve z týchto dôvodov pôžičku vo výške 4.400,- eur, pretože poznala žalobcu, poznala matku žalovaného a mala záruku v nich, že v prípade, ak by jej žalovaný nesplatil, že ju jej zaplatia oni ako rodičia. Situácia na strane matky žalovaného je obdobná, z titulu podnikania vznikli viaceré záväzky, ktoré nevedela matka žalovaného splácať. Preto tieto dlhy za žalovaného vyplatil žalobca a bol žalovaným uistený, že mu dokonca roka 2016 ním zaplatenú dlžobu vrátil. V r. 2015 bol so žalovaným v kontakte, pretože býval v tej istej budove ako jeho druhý syn, na tom istom poschodí. Chcel mu pomôcť, pretože mal aj iné záväzky, je to syn a to ho viedlo ku poskytnutiu pôžičky a následne vyrovnaniu záväzkov voči dlžníkom I. N. M. Š. N.u.
4. Súd vykonal dokazovanie výsluchom strán konania a svedkov a oboznámením sa so žalobou a vyjadrením žalobcu, s odporom a s ďalšími listinnými dôkazmi predloženými stranami a zistil nasledovný skutkový stav:
5. Z výpovede žalobcu vyplynulo, že sa v roku 2014 alebo 2015 v Kitzbüheli ústne a bez svedkov dohodol so žalovaným, že zaňho zaplatí dlh 5.400,- eur voči I. N. M. Š. N..
6. Žalovaný vo svojej výpovedi tvrdenia žalobcu poprel.
7. Z výpovede svedkyne L. G.- K. vyplynulo, že ona si požičala od pána N. 1.000,- eur. Ona sa dohodla so žalobcom, že ten dlh voči p. N. vyplatí žalobca.
8. Z výpovede svedkyne I. N. vyplynulo, že v roku 2011 požičala S.J. G.- K. - žalovanému 4.400,- eur za prítomnosti žalobcu. Žalobca jej zavolal, že potrebuje pre syna peniaze, či môže mu nejaké peniaze požičať s tým, že má žalovaný nejaké problémy s exekútorom. Túto sumu jej vrátil žalobca. Doklad o tom nemá.
9. Z výpovede svedka Š. N. vyplynulo, že peňažnú sumu vo výške 1.000,- eur požičal žalovanému v roku 2013, pričom túto sumu v hotovosti odovzdal jeho matke s tým, že aj tak to vráti ona. Peniaze mu vrátil žalobca v roku 2015.
10. Z potvrdenia zo dňa 20.11.2017 má súd za preukázané, že I. N., bytom H.Š., Č. XX, K. Q. P. G.- K. sumu 4.400,- eur v dvoch splátkach v roku 2015. Sumu 4.400,- eur požičala 8.7.2011 v hotovosti S. G.
- K., synovi P. G. - K.. Dohodli sa na vrátení peňazí do konca roku 2013. Keďže jej peniaze S. G. - K. nevracal, obrátila sa preto na jeho otca, ktorý bol aj svedkom preberania peňazí z r. 2011. Pán P. G. - K. jej uvedenú sumu vyplatil v dvoch splátkach v r. 2015.
11. Z potvrdenia zo dňa 23.11.2017 má súd za preukázané, že Š. N., bytom K. XX, H. prevzal od P. G.
- K. sumu 1.000,- eur v dvoch splátkach v roku 2015. Sumu 1.000,- eur požičal v r. 2010 v hotovosti S. G. - K., X. J. X, H., (N. P. G. - K.). Pri preberaní peňazí bola prítomná aj jeho matka L. G.- K., ktorá mala v priestoroch Úradu práce sociálnych vecí a rodiny prevádzku, kde aj on pracoval ako vrátnik. Dohodli sa na vrátení peňazí do konca roku 2014. Tieto peniaze jej S. G.-K. nevracal, preto oslovil jeho otca P. G.-K., ktorý mu ich v dvoch splátkach po 500,-eur vrátil v r. 2015.
12. Podľa ustanovenia § 657 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení (ďalej len „Občiansky zákonník“) zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
13. Zo zákonného ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť
dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Zmluva o pôžičke má reálnu (nie len konsenzuálnu) povahu; vznik právneho vzťahu z pôžičky predpokladá nielen zmluvné dohody strán, ale aj skutočné odovzdanie (slovami zákona "prenechanie") predmetu pôžičky (odovzdanie peňazí alebo bezhotovostný prevod dohodnutej sumy). Inak povedané, k zmluve o pôžičke nedochádza (a právny vzťah z pôžičky nevzniká) len na základe dohody strán (účinným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy), ale až skutočným odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 14. mája 2004, sp . zn. 21 Cdo 2217/2003, uverejnený v časopise Súdna judikatúra 6/2004 pod č. 110, uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 30. októbra 2007, sp. zn. 21 Cdo 3161/2006, uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 58/2008, a ďalej rozsudok z 11. decembra 2009, sp. zn. 21 Cdo 4520/2007, rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 27. augusta 2008, sp. zn. 29 Odo1386/2006). Rozhodovacia prax Najvyššieho súdu ČR vyvodila, že pri peňažnej pôžičke veriteľ zo zmluvy o pôžičke splní svoj záväzok prenechať dlžníkovi peniaze v zmysle § 657 obč. zák. nielen ich odovzdaním dlžníkovi v hotovosti, ale aj formou bezhotovostného platobného styku, tj. bezhotovostným prevodom na účet dlžníka, popr. podľa dohody zmluvných strán na dlžníkom označený účet tretej osoby, ku ktorému má dlžník dispozičné oprávnenie (pozri rozsudky Najvyššieho súdu ČR z 11. novembra 2008, sp. zn. 28 Cdo 3790/2008, z 24. marca 2004, sp. zn. 29 Odo 350/2003, z 29. mája 2008, sp. zn. 33 Odo 454/2006, a z 29. septembra 2010, sp. zn. 33 Cdo 4312/2008). Reálna podstata zmluvy o pôžičke je naplnená aj vtedy, ak poukáže veriteľ zo zmluvy o pôžičke podľa zmluvnej dohody s dlžníkom (dohody o platobnom mieste) určitú peňažnú čiastku na účet dlžníkovho veriteľa, pričom dlžník sa zaviaže mu takto poskytnutú čiastku v dohodnutej lehote vrátiť; uskutočnením prevodu je potom splnená podmienka odovzdania predmetu pôžičky dlžníkovi (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 29. augusta 2012, sp. zn. 33 Cdo 671/2011).
14. Súd po vykonanom dokazovaní konštatuje, že medzi stranami nie sú zhodné žiadne skutkové tvrdenia, dokonca nie sú zhodné skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe so skutkovými tvrdeniami uvedenými v listinných dôkazoch predložených žalobcom a to v potvrdeniach z č.l. 4 a č.l. 5, keďže si v žalobe žalobca uplatňuje procesný nárok na zaplatenie dlžnej sumy titulom zmluvy o pôžičke uzavretej so žalovaným, pričom z potvrdení zo dňa 20.11.2017 a zo dňa 23.11.2017 (č.l. 4 a č.l. 5) ako aj z výsluchu samotného žalobcu a svedkov má súd za preukázané, že žalovaný si mal požičať peňažné prostriedky od dvoch veriteľov odlišných od žalobcu a žalobca týmto veriteľom žalovaného vrátil peňažné prostriedky za žalovaného.
15. Podľa ustanovenia § 531 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka kto sa dohodne s dlžníkom, že preberá jeho dlh, nastúpi ako dlžník na jeho miesto, ak na to dá veriteľ súhlas. Súhlas veriteľa možno dať buď pôvodnému dlžníkovi, alebo tomu, kto dlh prevzal. Kto bez dohody s dlžníkom prevezme dlh zmluvou s veriteľom, stane sa dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi. Zmluva o prevzatí dlhu vyžaduje, aby sa uzavrela písomnou formou.
16. Základným predpokladom inštitútu prevzatia dlhu (tzv. privátnej intercesie) je existencia záväzkového právneho vzťahu medzi veriteľom a pôvodným dlžníkom. Nezáleží, či tento pôvodný záväzkový vzťah vznikol zmluvne alebo na podklade iných právnych skutočností. K prevzatiu dlhu môže dôjsť len výlučne zmluvou uzatvorenou medzi pôvodným dlžníkom a preberateľom dlhu. K platnému prevzatiu dlhu je potrebný súhlas veriteľa, pre ktorý zákon nepredpisuje žiadnu formu. Pri prevzatí dlhu je pôvodný dlžník oslobodený od svojej povinnosti splniť dlh, ktorý mal voči svojmu veriteľovi a preberateľ dlhu sa stáva dlžníkom povinným plniť veriteľovi. Veriteľ má svoju pohľadávku len voči preberateľovi dlhu a len od neho je oprávnený a povinný predmet plnenia prijať a uplatňovať (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 121/2008, zo dňa 30. júna 2009).
17. Žalobca vo svojej výpovedi tvrdil, že sa niekedy v roku 2015 v mieste bydliska žalovaného v Rakúsku dohodol so žalovaným, že za neho vyplatí jeho (žalovaného) pôžičky vo výške 5.400,- eur, ktoré (dlhy) mal žalovaný voči I. N. M. Š. N.. Túto skutočnosť žalovaný poprel. Podľa tvrdenia žalobcu nebol nikto iný svedkom tejto údajnej ústnej dohody medzi stranami (subjektami) tohto konania.
18. Za dôkazy, ktorých označením na preukázanie svojich tvrdení plnia strany svoju dôkaznú povinnosť, môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických a právnických osôb, notárske alebo exekútorské zápisy a iné listiny, ohliadka a výsluch strán. Podľa vzťahu k dokazovanej skutočnosti sa rozlišujú dôkazy priame
a nepriame (indície). Priamym dôkazom je ten, ktorý priamo potvrdzuje alebo vyvracia dokazovanú skutočnosť.
19. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti, hodnota pravdivosti, poprípade hodnota vierohodnosti. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia (či sú použiteľné pre zistenie skutkového stavu a v akom rozsahu, prípadne v akom smere). Pri hodnotení dôkazov po stránke ich zákonnosti skúma súd, či dôkazy boli získané (opatrené) a vykonané spôsobom zodpovedajúcim zákonu, alebo či v tomto smere vykazujú vady (či ide o dôkazy zákonné alebo nezákonné); na dôkazy, ktoré boli získané (opatrené) alebo vykonané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd neprihliadne. Hodnotením dôkazov z hľadiska ich pravdivosti súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy (pre rozhodnutie významné a zákonné) podávajú správu, možno považovať za pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Vyhodnotenie dôkazov z hľadiska pravdivosti predpokladá tiež posúdenie vierohodnosti dôkazom poskytovanej správy podľa druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona vykonáva. Výsledky hodnotenia dôkazov umožňujú súdu prijať záver o pravdivosti skutočnosti, ktorá je predmetom dokazovania, ak na ich základe možno nadobudnúť istoty (presvedčenie) o tom, že sa táto skutočnosť naozaj stala, bez toho, aby o tom mohli byť rozumné pochybnosti. Ak vytvárajú výsledky hodnotenia dôkazov podmienky iba pre úsudok, že je možné (viac či menej pravdepodobné), že sa dokazovaná skutočnosť stala, a ak teda pripúšťajú aj možnosť (väčšiu či menšiu pravdepodobnosť) toho, že sa dokazovaná skutočnosť naopak nestala, nemožno urobiť záver o pravdivosti tejto skutočnosti. V takom prípade súd rozhodne v neprospech tej strany, v ktorej záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť.
20. Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva, ktorý stíha tú stranu, v ktorej záujme je, aby určitá skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva a stranou tvrdená, bola v konaní preukázaná tak, aby ju súd mohol uznať za pravdivú. Keďže je dôkazné bremeno inštitútom procesného práva a má tiež jedine procesný účel, až vo svetle takej dôkaznej situácie, keď aktívna strana sporu bezozbytkov splní si svoju povinnosť tvrdenia aj povinnosť dôkaznú vynikne procesný zmysel dôkazného bremena, pretože jeho pravým zmyslom je umožniť súdu vydať rozhodnutie aj v tých prípadoch, keď určitá skutočnosť, rozhodná pre výsledok sporu, nebola dokázaná, teda v prípadoch, keď výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú prijať záver ani o pravdivosti týchto skutočností, ale ani záver o tom, že boli rozhodne nepravdivé. Avšak aj v týchto prípadoch musí rozhodnúť v neprospech tej strany, v ktorej záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť.
21. V predmetnom prípade rozhodujúcou skutočnosťou, ktorú mal súd zisťovať pre záver o dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku na plnenie zo strany žalovaného, bolo presvedčivo zistiť, či došlo k reálnemu (skutočnému) odovzdaniu peňažných prostriedkov (predmetu pôžičky) zo strany žalobcu žalovanému, teda či medzi stranami vznikol právny vzťah z pôžičky, ktorú skutočnosť je povinný preukázať žalobca.
22. Tak ako súd uviedol vyššie, reálna podstata zmluvy o pôžičke je naplnená aj vtedy, ak poukáže veriteľ zo zmluvy o pôžičke podľa zmluvnej dohody s dlžníkom (dohody o platobnom mieste) určitú peňažnú čiastku na účet dlžníkovho veriteľa, pričom dlžník sa zaviaže mu takto poskytnutú čiastku v dohodnutej lehote vrátiť; uskutočnením prevodu je potom splnená podmienka odovzdania predmetu pôžičky dlžníkovi.
23. Súd konštatuje, že v tejto časti vykonané dôkazy (výpoveď strán konania, svedkov a listinné dôkazy) majú rovnakú dôkaznú silu. Žalobca vo svojej výpovedi tvrdil, že sa dohodol so žalovaným na tom, že zaplatí žalovaného dlhy vo výške 5.400,- eur voči I. N. M. Š. N., čo žalovaný poprel. Nie je sporné, že medzi stranami nebola vyhotovená písomná zmluva o pôžičke resp. písomná zmluva o prevzatí dlhu, ani že nikto iný nebol svedkom tejto žalobcom tvrdenej dohody medzi stranami. Na podporu tohto svojho tvrdenia žalobca neoznačil žiaden iný dôkaz (žalobcom navrhované dôkazy neboli vykonané za účelom preukázania existencie zmluvnej dohody strán o poukázaní peňažnej čiastky na účet žalovaného veriteľov resp. výpovede svedkov ani listinné dôkazy na č.l. 4 a 5 nepreukázali vyššie uvedené tvrdenie žalobcu).
24. Z tohto dôvodu podľa názoru súdu nie sú tvrdenia žalobcu natoľko presvedčivé a nespochybniteľné, aby umožnili súdu prijať záver o pravdivosti týchto tvrdení, ale ani záver o tom, že by boli rozhodne nepravdivé. Žalobca nesplnil bezo zbytkov svoju dôkaznú povinnosť tomto smere, keď jednoznačným a nespochybniteľným spôsobom súdu nepreukázal ním tvrdenú skutočnosť a síce, že medzi stranami konania vznikol právny vzťah z pôžičky na základe zmluvnej dohody (dohody o platobnom mieste), podľa ktorej mal žalobca poukázať peňažné čiastky v celkovej výške 5.400,- eur na účet veriteľov žalovaného. Súd preto rozhodol v neprospech tej strany, v ktorej záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť, teda v neprospech žalobcu a žalobu zamietol.
25. Podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
26. Podľa ust. § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
27. Podľa ust. § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
28. Podľa ust. § 251 Civilného sporového poriadku trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
29. Podľa ust. § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak bola v konaní úspešná strana zastúpená advokátom, súd uvedie v uznesení o výške náhrady trov konania ako prijímateľa náhrady trov konania advokáta.
30. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovení ust. § 255 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku, nakoľko žalovaný mal konaní plný úspech vo veci a priznal mu preto nárok na plnú náhradu trov konania.
31. Na základe uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v troch písomných vyhotoveniach. Podľa ust. § 359 Civilného sporového poriadku odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Podľa ust. § 363 Civilného sporového poriadku sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (ust. § 127 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa ust. § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ust. § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ust. § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa ust. § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ust. § 366 Civilného sporového poriadku prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku. Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (ust. § 38 zákona č. 233/1995 Z.z.) a ktorého vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (ust. § 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).