Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

48Sa/16/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, ako súd správny, sudkyňou JUDr. Anitou Filovou, v právnej veci žalobcu: D. I., dátum narodenia : XX.XX.XXXX, adresa trvalého pobytu : D. XX, XXX XX U., proti žalovanému: Okresný úrad Trnava, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Vajanského 2, Trnava, P. O. Box 3, 917 02 Trnava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. OU-TT-OOP1-2018/017668 z 9. mája 2018 t a k t o

rozhodol:

I. Správny súd žalobu z a m i e t a.

II. Správny súd žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

I. Priebeh administratívneho konania

1. Žalovaný rozhodnutím č. OU-TT-OOP1-2018/017668 z 9. mája 2018 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) postupom podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „správny poriadok“) zmenil výrok rozhodnutia Okresného úradu Trnava, odboru všeobecnej vnútornej správy (ďalej aj ako „orgán verejnej správy nižšieho stupňa“), spis č. OU-TT-OVVS2-2018/004263, pr.č.: 78/2018 Du z 19. marca 2018 (ďalej aj ako len „prvostupňové rozhodnutie“) o uznaní obvineného vinným, konkrétne uviedol nový výrok, ktorý znie : „obvinený D. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. č. XXXX/XX, XXX XX U., sa uznáva vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch, ktorého sa dopustil tým, že dňa 23.08.2017 v bližšie nezistenom čase, v U. na ul. D. č. XX, odmietol dať bývalej manželke J. T. kľúč od spoločného bytu, ktorého sú obaja vlastníkmi a na ktorom vymenil zámku a tým jej neumožnil vstup do bytu, čím úmyselne narušil občianske spolunažívanie a to schválnosťami.“ Vo vzťahu k ostatným častiam výroku prvostupňového rozhodnutia uviedol, že tieto ostávajú nezmenené a v platnosti.

2. Prvostupňovým rozhodnutím bol žalobca uznaný za vinného zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len ako „zákon o priestupkoch“ alebo „zákon č. 372/1990 Zb.“), na skutkovom základe opísanom v bode 1 tohto rozsudku, avšak orgán verejnej správy nižšieho stupňa uzavrel, že žalobca úmyselne narušil občianske spolunažívanie a to iným hrubým správaním. Okresný úrad Trnava, odbor všeobecnej vnútornej správy uložil žalobcovi (obvinenému) za tento priestupok pokarhanie podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch. Súčasne ho zaviazal podľa § 79 ods. 1 citovaného zákona, s poukazom na vyhlášku Ministerstva vnútra SR č. 411/2006 Z. z. k náhrade trov konania v sume 16 eur.

3. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že spis bol Okresnému úradu Trnava, odboru všeobecnej vnútornej správy postúpený na základe podaného odporu proti Rozkazu o uložení sankcie za priestupok zo dňa 09.02.2018, ktorý zahájil priestupkové konanie a vec prejednával podľa ustanovenia § 74 zákona o priestupkoch v ústnom konaní, pričom pri svojom rozhodovaní vychádzal zo spisového materiálu postúpeného z OO PZ Trnava a zo zápisnice o ústnom pojednávaní. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na výpovede oznamovateľky J. T. a obvineného z priestupku D. I.. Oznamovateľka J. T. vo svojej výpovedi uviedla, že jej bývalý manžel D. I. vymenil na byte na adrese D. XX v U. zámok, avšak jej odmietol dať od tohto bytu kľúč. Ďalej uviedla, že s bývalým manželom nie sú majetkovo vysporiadaní, za uvedený byt platila nájom, než sa rozviedli, pričom poistku za byt platila po rozvode ona. Obvinený D. I. v odpore proti rozkazu, ako aj vo svojej výpovedi uviedol, že J. T. vpustí do bytu kedykoľvek, ale iba v jeho prítomnosti, taktiež uviedol, že tento byt tvorí jeho obydlie a pokiaľ by tam J. T. vstúpila mohla by riskovať trestné stíhanie pre porušenie domovej slobody a to napriek tomu, že je spoluvlastníčkou uvedeného bytu a do dnešného dňa nie sú majetkovo vysporiadaní. Taktiež vypovedal, že dňa 23.08.2017 jeho bývalá manželka vôbec nechcela ísť do bytu, ale žiadala, aby jej dal kľúče od „jeho obydlia“, ktoré jej odmietol dať. Orgán verejnej správy nižšieho stupňa ďalej poukázal na to, že na ústne pojednávanie na deň 19.03.2018 predvolával aj príslušníkov OO PZ Trnava ako svedkov a to práp. C. Q. a stržm. Z. C., avšak títo sa na ústne pojednávanie nedostavili, ani svoju neprítomnosť neospravedlnili.

4. Okresný úrad Trnava, odbor všeobecnej vnútornej správy skonštatoval na základe výpovede oznamovateľky, ako aj samotného priznania sa obvineného z priestupku, že odmietol dať kľúč od bytu na adrese D. XX v U., že skutkový stav bol jednoznačne a spoľahlivo preukázaný, konkrétne bolo preukázané, že obvinený z priestupku zámok na spoločnom byte vymenil a kľúč od bytu oznamovateľke dať odmietol. Vo vzťahu k tvrdeniu obvineného o nedotknuteľnosti obydlia (čl. 21 Ústavy SR) uviedol, že v tomto konkrétnom prípade nie je obvinený z priestupku jediným vlastníkom bytu, nakoľko s bývalou manželkou nie sú majetkovo-právne vysporiadaný a byt je v spoluvlastníctve tak obvineného D. I., ako aj oznamovateľky J. T.. Ďalej upozornil obvineného z priestupku, že ak mal podozrenie, že J. T. mu z bytu zobrala veci, mal konať zákonným spôsobom. S poukazom na uvedené, konanie D. I. považuje za iné hrubé správanie, nie za schválnosti, ako bolo uvedené v rozkaze o uložení sankcie za priestupok, nakoľko sa nepreukázalo, že by išlo o opakované konanie zo strany obvineného. Vo vzťahu k uloženiu sankcie vychádzajúc z ustanovenia § 12 ods. 1 zákona o priestupkoch uviedol, že pri úvahe o určení druhu sankcie a jej výmery prihliadol na závažnosť priestupku, najmä na spôsob jeho spáchania a jeho následky s tým, že z hľadiska závažnosti ide o menej závažný priestupok, obvinený sa k spáchaniu priestupku čiastočne priznal a nebol v priebehu dvoch rokov právoplatne postihnutý za priestupky voči občianskemu spolunažívaniu. S poukazom na uvedené preto uložil obvinenému z priestupku najnižšiu možnú sankciu a to pokarhanie.

5. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca v zákonnom stanovenej lehote odvolanie. V odvolaní poukázal na to, že bývalá manželka sa odsťahovala z bytu niekedy koncom júla 2016, pričom od tejto doby neuhrádza žiadne náklady spojené s nájmom. Zdôraznil, že nie je pravda, že J. T. neumožnil vstup do bytu, ako je to popísané vo výroku rozhodnutia. Tvrdil, že jej odmietol dať kľúče s tým, že J. T. vpustí do bytu kedykoľvek, kedy si požiada, ale iba v jeho prítomnosti. Žiadal, aby bola J. T. uložená povinnosť zaplatiť polovicu hypotekárneho úveru a polovicu poplatkov za byt od augusta 2016 s tým, že ak uvedené uhradí nemá problém dať menovanej kľúč.

6. Žalovaný rozhodol spôsobom uvedeným v bode 1 tohto rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia k dôvodom odvolania skonštatoval, že rozhodnutie bolo vydané v súlade s právnymi predpismi. Poukázal na to, že D. I. vo svojom odvolaní nespochybnil skutkovú stránku veci, keď priznal, že J. T. odmietol dať kľúč od spoločného bytu, avšak toto svoje konanie označil za oprávnené, pretože jeho bývalá manželka sa z predmetného bytu odsťahovala a neuhrádza žiadne náklady súvisiace s predmetným bytom. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že z listu vlastníctva má preukázané, že vlastníkmi predmetného bytu sú D. I. a J. T. a to v spoluvlastníkom podiele 1/1, čo znamená, že J. T. má rovnaké práva k predmetnému bytu ako D. I.. Následne citoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, konkrétne § 133 ods. 2, § 141 ods. 1, § 144, § 148 ods. 1 a § 149 ods. 1 a ods. 4 Občianskeho zákonníka konštatujúc, že po zániku manželstva malo prísť k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Za irelevantné označil tvrdenia D. I. o tom, že J. T. sa z bytu odsťahovala a neplatí náklady súvisiace s bytom, nakoľko nejde o skutočnosti, na základe ktorých by mohlo zaniknúť vlastnícke právo J. T. k bytu. Rovnako za irelevantnú vyhodnotil požiadavku D. I., aby správne orgány na úseku priestupkov uložili J. T. povinnosť

zaplatiť polovicu hypotekárneho úveru a polovicu poplatkov za byt od augusta 2016, nakoľko ide o riešenie záväzkových vzťahov, ktoré rieši súd, ak nepríde k dohode medzi subjektmi záväzkového vzťahu a upozornil, že v predmetnom konaní sa rieši verejnoprávna otázka a to narušenie občianskeho spolunažívania, tak ako to vyplýva orgánom štátnej správy na úseku priestupkov z ustanovenia § 1 ods. 1 zákona o priestupkoch. Ďalej skonštatoval, že keď orgán verejnej správy nižšieho stupňa vyhodnotil vymenenie zámky a neumožnenie voľného prístupu inej oprávnenej osobe do bytu ako narušenie občianskeho spolunažívania, tak postupoval správne, avšak sa nestotožnil s kvalifikáciou konania ako narušenie občianskeho spolunažívania iným hrubým správaním, ale toto konanie kvalifikoval ako narušenie občianskeho spolunažívania schválnosťami. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 2Sžo/4/2007 zo dňa 12.12.2007, z ktorého vyplýva, že bezdôvodná výmena zámky a bezdôvodné odmietnutie vydať kľúč treba považovať za schválnosť voči oprávnenej osobe. Preto zastal názor, že konanie D. I. popísané vo výroku prvostupňového rozhodnutia je priestupkom proti občianskemu spolunažívaniu a predstavuje tzv. schválnosti, nakoľko je zrejmé, že D. I. mal v úmysle spôsobovať prekážky J. T. pri vstupe do bytu, ktorého je ona tiež vlastníkom. Vo vzťahu k uloženej sankcii žalovaný uviedol, že táto k náprave páchateľa postačí, pričom sa tiež venoval odôvodneniu sankcie a dospel k záveru, že táto je odôvodnená v súlade so zákonom. S poukazom na uvedené skonštatoval, že nezistil žiadne okolnosti na zrušenie napadnutého rozhodnutia, pričom tiež uviedol dôvody, ktoré ho viedli k zmene výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia.

II. Rozsah a dôvody správnej žaloby (žalobné body)

7. Žalobca dňa 6. júla 2018 [v zákonnej lehote podľa § 181 Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „SSP“)] podal na Okresný súd Trnava podnet na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu Trnava tvrdiac, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s Ústavou SR, ako i zákonmi Slovenskej republiky. Okresný súd Trnava uznesením č.k. 38S/1/2018-24 zo dňa 17.07.2018 vec podľa § 18 ods. 2 SSP postúpil Krajskému súdu v Trnave, ako súdu vecne a miestne príslušnému.

8. Z dôvodu, že správna žaloba neobsahovala zákonné náležitosti podľa § 182 ods. 1 Správneho súdneho poriadku Krajský súd v Trnave, ako súd správny, vyzval žalobcu uznesením č. k. 48Sa/16/2018-34 zo dňa 02.11.2018 podľa § 59 ods. 1 a 2 SSP, aby odstránil vady svojho podania, pričom bol poučený akým spôsobom má svoje podanie doplniť. Žalobca dňa 21. novembra 2018 doručil správnemu súdu podanie, ktorým doplnil chýbajúce náležitosti svojho podania.

9. Žalobca v žalobe poukázal na to, že ho uznali za vinného len preto, že si chránil svoje obydlie a osobné veci, pretože ak mala kľúč od bytu jeho bývalá manželka, navštevovala byt len vtedy, kedy vedela, že sa nezdržuje doma a brala veci z uvedeného bytu. Ďalej uviedol, že potom ako zistil, že mu zmizli z bytu osobné veci tak vymenil zámok a bývalej manželke oznámil, že ak bude chcieť ísť do bytu, je potrebné mu predtým zavolať, aby bol v byte prítomný a preto si nie je vedomý, že spáchal nejaký priestupok. Tiež argumentoval nájomným vzťahom v tom zmysle, že ani prenajímateľ nemá právo vstúpiť do bytu bez prítomnosti nájomcu, aj keď je vlastníkom. Mal za to, že nebolo rešpektované jeho ústavné právo na obydlie.

10. Poukázal na to, že bývalá manželka sa odsťahovala z bytu niekedy koncom júla 2016, pričom od tejto doby v byte nebýva a neuhrádza žiadne náklady súvisiace s bytom, on zostal v byte bývať sám a uhrádza akékoľvek náklady na túto nehnuteľnosť. Zdôraznil, že nie je pravda, že J. T. neumožnil vstup do bytu, ako je popísané vo výroku rozhodnutia doplniac, že jej odmietol dať kľúče s tým, že ju do bytu vpustí kedykoľvek, kedy si o to požiada, ale iba v jeho prítomnosti. Záverom poukázal na to, že odvolací orgán sa vôbec nezaoberal skutočnosťami uvádzanými v odvolaní a za svoje zobral iba fakt, že bývalá manželka je spoluvlastníčkou a môže si v uvedenom byte robiť čo chce, aj napriek tomu, že tam nebýva, nemá tam žiadne osobné veci a neuhrádza žiadne náklady za uvedený byt. S poukazom na uvedené preto požiadal o preskúmania uvedeného rozhodnutia.

11. V doplnenom podaní vo vzťahu k výroku rozhodnutia navrhol, aby Krajský súd v Trnave zmenil rozhodnutie Okresného úradu Trnava č. OU-TT-OOP1-2018/017668 a to tým, že D. I. nie je vinný za to, že odmietol dať svojej exmanželke, ktorá v uvedenom byte nebýva od r. 2016 kľúč od bytu, ktorý tvorí jeho obydlie. Zároveň žiadal zaviazať žalovaného vrátiť náhradu trov konania vo výške 16 eur, ktoré dňa 13.04.2018 zaplatil.

III. Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu, duplika žalovaného

12. Žalovaný vo vyjadrení skonštatoval, že postup a rozhodnutia boli v súlade so zákonom. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že bol uznaný za vinného len preto, že si chránil svoje obydlie, pretože mu bývalá manželka brala osobné veci uviedol, že žalobca bol uznaný za vinného z narušenia občianskeho spolunažívania schválnosťami, nakoľko oprávnenému vlastníkovi bytu odoprel právo na jeho užívanie a to napriek tomu, že užívacie právo druhého oprávneného vlastníka (t.j. bývalej manželky) nebolo vylúčené teda, že bývalá manželka môže rovnako ako žalobca považovať predmetný byt za svoje obydlie. Nesúhlasil s argumentáciou žalobcu o podobnosti prejednávanej situácie s nájomným vzťahom, pretože nájomný vzťah je zmluvne založený súbor práv a povinností medzi nájomcom a prenajímateľom, v rámci ktorých prenajímateľ obvykle nemá neobmedzený prístup do priestoru obývaného nájomcom, hoci tento priestor stále patrí prenajímateľovi. Dôvodil, že v danom prípade nie je založený nijaký vzťah, ktorý by bývalú manželku žalobcu vylučoval z jej vlastníctva (a teda aj užívania), nakoľko po rozvode manželstva neprišlo k majetkovému vyrovnaniu a bývalá manželka je stále spoluvlastníkom bytu, pričom nie je relevantné, že sa bývalá manželka v byte nezdržuje a rovnako tiež, že neplatí poplatky spojené so správou nehnuteľnosti. S poukazom na uvedené uzavrel, že bývalej manželke náležala verejnoprávna ochrana v zmysle § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch, nakoľko žalobca jej odopretím voľného, neobmedzeného prístupu spôsobil schválnosti.

13. Žalovaný sa ďalej nestotožnil s tvrdením žalobcu, že sa vôbec nezaoberal skutočnosťami uvedenými v odvolaní. V tejto súvislosti uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia v zmysle § 47 ods. 3 správneho poriadku doplniac, že podrobne popísal, prečo považuje konanie D. I. za narušenie občianskeho spolunažívania a zároveň aj uviedol, prečo sa nestotožnil s názorom orgánu verejnej správy nižšieho stupňa a pozmenil výrok prvostupňového rozhodnutia. Ďalej poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia (str.7), kde uviedol, že považuje za správne, že orgán verejnej správy nižšieho stupňa vyhodnotil vymenenie zámkov a neumožnenie voľného prístupu inej oprávnenej osobe za narušenie občianskeho spolunažívania, pričom na rozdiel od orgánu verejnej správy nižšieho stupňa považoval takéto konanie za „schválnosti“ v zmysle § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch a to s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 12.12.2007 sp. zn. 2Sžo/4/2007, z ktorého vyplýva, že bezdôvodná výmena zámky a bezdôvodné odmietnutie vydať kľúč treba považovať za schválnosť voči oprávnenej osobe. V tejto súvislosti uviedol, že žalobca vymenil zámok na nehnuteľnosti (byte) a nevydal kľúče oprávnenej osobe (bývalej manželke), pričom zároveň na takéto konanie nemal právny dôvod, konal teda bezdôvodne.

14. S poukazom na vyššie uvedené preto navrhol, aby správny súd žalobu zamietol. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe nepožiadal správny súd o nariadenie pojednávania a to napriek poučeniu podľa § 105 ods. 1 písm. a) SSP (č.l. 38).

15. Vyjadrenie žalovaného bolo žalobcovi doručené aj s poučením o procesných právach podľa § 26 ods. 1 SSP. Žalobca dňa 21. februára 2019 doručil správnemu súdu vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného tzv. repliku, v ktorom zopakoval, že v jeho prípade boli porušené základné ľudské práva a slobody, konkrétne čl. 21 ods. 1 Ústavy SR. Uviedol, že nikdy nespochybňoval vlastnícke práva bývalej manželky, iba jej odmietol dať kľúč od jeho obydlia, pričom žiadal, aby do bytu vstupovala iba v jeho prítomnosti. Tvrdil, že jeho bývalá manželka nemôže považovať predmetný byt za svoje obydlie, pretože jej obydlie v tom období bolo v nájomnom byte na G. a nie v byte na D. ulici, teda bola iba spoluvlastníčkou bytu. Záverom poukázal na to, že kedykoľvek bývalá manželka potrebovala vstúpiť do bytu, vždy jej to bolo umožnené.

16. Žalovaný v duplike poukázal na to, že žalobca vo vzťahu k porušeniu jeho ústavného práva nekonkretizuje, kým malo byť jeho právo porušené. V tejto súvislosti vyhlásil, že jeho zamestnanci a rovnako zamestnanci orgánu verejnej správy nižšieho stupňa nevstupovali do obydlia žalobcu a ani mu nie je známe, že by do obydlia nedovolene vstúpili príslušníci PZ pri objasňovaní veci. Rovnako vyjadril presvedčenie, že nakoľko neprišlo k vysporiadaniu práv bývalých manželov k predmetnému bytu, bývalej manželke prináležia rovnaké práva ako žalobcovi a teda nebola z užívania bytu vylúčená a môže tento byt považovať za obydlie. Preto zastal názor, že jej patrí neobmedzený prístup do bytu, ktorý nemôže byť viazaný na súhlas žalobcu a faktické umožnenie vstupu z jeho strany. Záverom žalovaný poukázal na to, že si je vedomý svojho postavenia na úseku priestupkov a nie je jeho úlohou akýmkoľvek spôsobom riešiť vzťahy spoluvlastníkov a zasahovať do nich, avšak zastal názor, že ak jeden zo spoluvlastníkov

oznámi, že sú mu kladené prekážky pri narábaní s jeho vecou zo strany inej osoby, môže byť vec vyhodnotená správnym orgánom ako narušenie občianskeho spolunažívania schválnosťami v zmysle § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch.

IV. Relevantná právna úprava

17. Podľa § 2 ods. 1 Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „SSP“) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

18. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

19. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.

20. Podľa § 194 ods. 1 SSP správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.

21. Podľa § 194 ods. 2 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

22. Podľa § 195 SSP správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, b) ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné protiprávne konanie, c) ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie, d) ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania, e) ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy.

23. Podľa § 2 ods. 1 zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 372/1990 Zb.“ alebo „zákon o priestupkoch“) priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.

24. Podľa § 3 zákona o priestupkoch na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie.

25. Podľa § 11 ods. 1 zákona o priestupkoch za priestupok možno uložiť tieto sankcie: a) pokarhanie, b) pokutu, c) zákaz činnosti, d) prepadnutie veci.

26. Podľa § 11 ods. 2 zákona o priestupkoch sankciu možno uložiť samostatne alebo s inou sankciou; pokarhanie nemožno uložiť spolu s pokutou.

27. Podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch, priestupku sa dopustí ten, kto úmyselne naruší občianske spolunažívanie vyhrážaním ujmou na zdraví, drobným ublížením na zdraví, nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním.

28. Podľa § 51 zákona o priestupkoch ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní.

29. Podľa čl. 21 ods. 1 Ústavy SR obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

V. Konanie na správnom súde, právne posúdenie veci správnym súdom

30. Krajský súd v Trnave, ako súd správny, po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy vrátane administratívneho spisu orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i priebeh administratívneho konania predchádzajúceho jeho vydaniu v rozsahu a z dôvodov žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP), nezistiac dôvody na aplikáciu ustanovenia § 195 SSP, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), keď účastníci konania nepožiadali o nariadenie pojednávania a správny súd nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné, postupom podľa § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovom sídle súdu a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná.

31. Obsahom administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že Okresné riaditeľstvo PZ v Trnave, odbor poriadkovej polície (ďalej aj ako „OO PZ v Trnave“) predložilo Okresnému úradu Trnava, odboru všeobecnej vnútornej správy dňa 11.01.2018 správu o výsledku objasňovania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch, z ktorej vyplýva, že dňa 23.08.2017 v čase približne o 18.00 hod. na ul. D. XX v U. p. D. I. nechcel vpustiť svoju bývalú manželku do bytu a dať jej kľúče od daného bytu, ktorého sú obaja vlastníkmi, nakoľko nechcel, aby jeho bývala manželka chodila do bytu v čase, keď sa tam on nenachádza, ďalej počas preverenia hliadky sa p. D. I. vyjadroval na stranu p. T., že je prostitútka, ďalej bola zadokumentovaná SMS správa zo dňa 06.08.2017, ktorú záslal p. I. p. T., v ktorej sa vyjadroval na stranu p. T., že je slobodná mamička, ktorá dá každému. Zo záznamu Obvodného oddelenia PZ Trnava č. p.: ORPZ-TT-OPP3-1047/2017-P zo dňa 05.01.2018 vyplýva, že oznámenie podala p. J. T., ktorá oznámila, že ju manžel nechce pustiť do bytu. Po príchode hliadky oznamovateľka k veci uviedla, že ju jej bývalý manžel D. I. nechce pustiť do bytu a že jej urobil schválnosť tým, že vymenil zámok na dverách bytu. Ďalej uviedla, že ju mal bývalý manžel uraziť smskou, kde mal písať, že robí v hoteli postitútku. V tejto súvislosti zo záznamu vyplýva, že počas služobného zákroku nebolo zistené, že by sa menovaný vyjadroval na adresu oznamovateľky urážlivo a hanlivo ani nedochádzalo k fyzickému či slovnému napadaniu zo strany I. a preto sa následné dokazovanie vo vzťahu k urážkam nevykonávalo.

32. Z listu vlastníctva č. XXXXX, katastrálne územie : U. aktuálnom v čase spáchania priestupku vyplýva, že byt č. XX nachádzajúci sa na ul. D. XXXX/XX, XXX XX bol v bezpodielovom spoluvlastníctve D. I. a J. I. v podiele 1/1. Správny súd mal na základe aktuálneho listu vlastníctva zistené, že na základe dohody o vyporiadaní BSM, vklad povolený dňa 29.01.2019, v súčasnosti vlastní predmetný byt vo výlučnom vlastníctve žalobca.

33. Okresný úrad Trnava, odbor všeobecnej vnútornej správy dňa 31.01.2018 vydal rozkaz o uložení sankcie za priestupok sp.č.: OU-TT-OVVS2-2018/004263, pr.č.: 78/2018 Ďu, ktorým uznal D. I. vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch, ktorého sa dopustil tým, že dňa 23.08.2017 v čase približne o 18:00 hod. na ul. D. XX v U. nechcel vpustiť svoju bývalú manželku J. T. do bytu dať jej kľúče od daného bytu, ktoré sú obaja vlastníkmi, čím úmyselne narušil občianske spolunažívania a to schválnosťami. Za priestupok bolo žalobcovi podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch uložené pokarhanie. Proti rozkazu o uložení sankcie za priestupok podal žalobca odpor označiac ho za nesprávny a nedôvodný. V odpore okrem iného uviedol, že zámok bol vymenený aj z toho dôvodu, že J. T. neustále vstupovala do bytu iba vtedy, keď sa v byte nenachádzal a začala mu brať veci bez jeho vedomia, napríklad mu zobrala žehličku. Tiež

poukázal na to, že dňa 23.08.2017 nechcela ísť menovaná do bytu, ale žiadala, aby jej dal kľúče od jeho obydlia, ktoré jej odmietol dať.

34. Z obsahu administratívneho spisu mal ďalej správny súd preukázané, že dňa 19.03.2018 bol vypočutý žalobca, ktorý k veci uviedol, že J. T. vpustí do bytu kedykoľvek, ale iba za jeho prítomnosti, nakoľko sa ona dobrovoľne z bytu odsťahovala v mesiaci júl 2016 a v byte zostal bývať len sám a tento byt tvorí jeho obydlie. Mal za to, že pokiaľ by do bytu vstúpila mohla by riskovať trestné stíhanie pre porušenie domovej slobody a to napriek tomu, že je spoluvlastníčkou uvedeného bytu. Poukázal na čl. 21 ods. 1 Ústavy SR a dodal, že pokiaľ by sa dobrovoľne nevysťahovala, mohla by do bytu vstupovať kedykoľvek. Uviedol, že zámok bol vymenený aj z dôvodu, že do bytu vstupovala iba vtedy, keď tam nebol prítomný a začala brať veci bez jeho vedomia, teda si chránil svoje obydlie a svoje osobné veci. Poukázal na to, že dňa 23.08.2017 bývalá manželka vôbec nechcela ísť do bytu, ako je uvedené v rozkaze, ale žiadala, aby som jej dal kľúče od jeho obydlia, ktoré jej odmietol dať. K výpovedi J. T. uviedol, že ju berie na vedomie a že jej kľúč nedá, ani jej ho nemieni dať. Tiež dodal, že v byte nemá žiadne veci, iba pár starých vecí na oblečenie.

35. Z výpovede J. T. zo dňa 19.03.2018 vyplýva, že dňa 23.08.2017 prišla za bývalým manželom, pýtala si od neho kľúč od bytu, načo jej povedal, že jej kľúč nedá, tiež uviedla, že v byte sa nachádzajú jej osobné veci, že nie sú s bývalým manželom majetkovo-vysporiadaní, pričom v uvedenom byte aj s dcérou Z. spolu bývali. Ďalej uviedla, že dňa 13. júla, keď priniesla dcéru bývalému manželovi odomykala dvere na byte, následne jej bývalý manžel jej napísal smsku, že na byte vymenil zámok, lebo sa zasekával, to ale nebola pravda. Kľúč si od bývalého manžela pýtala, pričom jej povedal, že zase bude meniť zámok. Dňa 23.8.2017 prišla za bývalým manželom a chcela, aby jej dal kľúč, na čo povedal, že jej kľúč nedá.

36. Správny súd vychádzajúc zo zhrnutia priebehu administratívneho konania a dôvodov vydania napadnutého rozhodnutia má za to, že spornou otázkou medzi účastníkmi konania nie je skutočnosť, že žalobca odmietol dať J. T. kľúč od bytu č. XX, nachádzajúci sa v U., na ulici D. č. XX, ktorý mali v čase spáchania skutku v bezpodielovom vlastníctve manželov. Rovnako je nesporné, že bývalí manželia predmetný byt užívali aj s ich dcérou Z. a to až do času, kedy sa J. T. aj s dcérou z predmetného bytu neodsťahovali. Nesporné bolo a to na základe výpovede žalobcu a J. T., že J. T. do predmetného bytu chodila, naposledy v ňom bola 13.7.2017 (v ktorý deň žalobca vymenil zámok), zdržovala sa v ňom v neprítomnosti žalobcu, mala v predmetnom byte svoje veci, pričom správny súd v tejto súvislosti dodáva, že za veci považoval aj oblečenie, ktoré ako staré označil žalobca vo svojej výpovedi.

37. Žalobca odôvodňoval svoje konanie - odmietnutie vydať kľúč bývalej manželke s odkazom na čl. 21 Ústavy SR teda, že nebolo rešpektované jeho právo na obydlie argumentujúc tým, že nakoľko bývalá manželka niekedy koncom júla 2016 opustila dobrovoľne byt č. XX, od ktorého žiadala vydať kľúč, tento byt už nie je obydlím. V tejto súvislosti tiež v rámci administratívneho konania uviedol, že J. T. sa vstupom do bytu bez jeho súhlasu môže dopustiť trestného činu porušovania domovej slobody (§ 194 Trestného zákona).

38. Žalobca v správnej žalobe zdôraznil viaceré skutočnosti, ktorým odôvodňoval svoj postoj a to, že jeho bývalá manželka od doby, kedy sa odsťahovala z predmetného bytu, neuhrádzala náklady spojené s bytom, ďalej, že nie je pravdou, že J. T. neumožnil vstup do bytu, ako je to popísané vo výroku rozhodnutia a ďalej, že jej odmietol dať kľúče s tým, že ju pustí do bytu kedykoľvek, kedy si požiada, ale iba v jeho prítomnosti. Žalobca však tiež v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu tvrdil, pre správny súd zásadnú skutočnosť, že v prípade, ak bývalá manželka zaplatí polovicu hypotekárneho úveru a poplatkov za byt, tak nemá problém jej kľúč vydať. V tejto súvislosti sa správny súd zamýšľa nad skutočným dôvodom nevydania kľúča od predmetného bytu, konkrétne či týmto dôvodom bola ochrana obydlia alebo skôr spôsob, ako získať od bývalej manželky finančné prostriedky.

39. Vychádzajúc z bodov 37 a 38 možno skonštatovať, že spornou otázkou v danej veci je, či žalobca bol oprávnený vymeniť zámok na byte č. XX, ktorý bol v čase spáchania skutku v bezpodielovom spoluvlastníctve bývalých manželov a odmietnuť vydať kľúč od tohto bytu bývalej manželke s odôvodnením, že si chráni svoje obydlie. Správny súd zdôrazňuje, že skutkom v danom prípade je výmena zámky a nevydanie kľúčov od bytu a tým neumožnenie kedykoľvek vstúpiť do tejto nehnuteľnosti druhej bezpodielovej spoluvlastníčke. V danom prípade teda bolo úlohou správneho súdu posúdiť, či konajúce orgány verejnej správy zákonne subsumovali odmietnutie vydania kľúča od bytu ako úmyselné

narušenie občianskeho spolunažívania schválnosťami. Správny súd v tejto súvislosti dodáva, že z výroku napadnutého rozhodnutia priamo nevyplýva, že žalobca neumožnil bývalej manželke vstup do bytu práve dňa 23.08.2017, ale z kontextu celého výroku je zrejmé, že práve výmenou zámky a odmietnutím vydania kľúča jej bol znemožnený vstup do bytu v podstate kedykoľvek resp. vstup do bytu jej mal byť umožnený výlučne so súhlasom a za prítomnosti žalobcu.

40. Občianske spolunažívanie je právne neurčitým pojmom a všeobecne sa zaň považuje súhrn pravidiel správania nad rámec právnych noriem, ktorých dodržanie je podľa všeobecného názoru a presvedčenia nevyhnutnou podmienkou pokojného, usporiadaného a riadneho spolunažívania osôb v danom mieste, čase a situácii. V danom prípade teda občianske spolunažívanie možno vymedziť ako pokojné a usporiadané spolunažívanie bývalých manželov vo vzťahu k bytu č. XX, ktorý vlastnili v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov (od 29.01.2019 je predmetný byt vo výlučnom vlastníctve žalobcu - poznámka správneho súdu).

41. V zmysle čl. 21 Ústavy SR obydlie každého človeka je nedotknuteľné a nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva. Obydlie je v súvislosti s trestným činom porušovania domovej slobody definované v § 122 ods. 5 Trestného zákona, ako v dom alebo byt iného alebo iný priestor slúžiaci na bývanie, vrátane priestorov a pozemkov k nim patriacich, ak sú ako súčasť obydlia uzavreté.

42. V zásade je na mieste skonštatovať, že obydlie (byt, dom) možno užívať na základe vlastníckeho alebo iného práva (nájomného), pričom z pohľadu domovej slobody zaručenej v čl. 21 ods. 1 Ústavy SR, na ktorú sa odvoláva žalobca, samotné vlastnícke právo nezaručuje bez ďalšieho automaticky vstup do obydlia, avšak vždy je potrebné, a to aj v zmysle rozhodovacej činnosti súdov, pokiaľ ide o trestný čin porušovania domovej slobody (§ 194 Trestného zákona) skúmať okolnosti daného konkrétneho prípadu, konkrétne, či ide o obydlie, ktoré užívali bývalí manželia spoločne, či sa v byte nachádzajú veci manžela, ktorý sa z bytu odsťahoval, aké boli okolnosti opustenia spoločnej domácnosti. Rovnako je potrebné, podľa názoru správneho súdu zohľadňovať aj právo bývalého manžela, ktorý sa z bytu odsťahoval, na vstup do bytu nielen za účelom zobratia si vecí, ktoré sú jeho výlučným vlastníctvom, ale aj za účelom jeho užívania v prípade, ak sa tak rozhodne. Treba zdôrazniť skutočnosť, na ktorú správne poukázali aj konajúce orgány verejnej správy, že bývalá manželka nebola z užívania bytu vylúčená a tento rovnako ako žalobca vlastnila. Preto pokiaľ sa žalobca odvolával na svoje ústavné právo zaručené v čl. 21 ods. 1 Ústavy SR, tak v prospech bývalej manželky, ktorá sa dožadovala vydania kľúčov od svojho bytu, svedčalo iné ústavné právo a to právo vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Naviac, správny súd dáva žalobcovi do pozornosti, že v zmysle § 218 ods. 1 Trestného zákona, sa trestného činu dopustí aj ten to oprávnenej osobe (v danom prípade je bývalá manželka oprávnenou osobou) v užívaní domu alebo bytu neoprávnene bráni.

43. Z výpovede J. T. zo dňa 23.08.2017 má správny súd preukázané, že táto do bytu chodievala, naposledy si tento otvorila dňa 13. júla 2017, v ktorý deň priviezla dcéru žalobcovi, ktorý následne vymenil zámku s tým, že jej túto skutočnosť oznámil. Následne sa dopytovala, kedy jej žalobca kľúč od bytu vydá, preto bývalá manželka neprejavila vôľu byt definitívne neužívať. Táto skutočnosť vyplýva aj z výpovede samotného žalobcu, ktorý dňa 23.08.2017 uviedol, že dôvodom výmeny zámky, okrem toho, že sa tento zasekával, bola aj skutočnosť, že nechcel, aby v byte trávila čas manželka, keď tam on nie je a rovnako sám uviedol, že by tam chcela stále chodiť, hlavne keď nie je doma. Teda žalobca, napriek tomu, že byt bol v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, v tomto byte mala osobné veci aj jeho bývalá manželka, ktorá do bytu chodievala (síce keď žalobca nebol doma) majúc za to, že sa jedná aj o jej byt, nakoľko neboli majetkovo vysporiadaní, jej užívanie bytu preukázateľne znemožnil tým, že jej odmietol vydať kľúč, ktorú skutočnosť viackrát zopakoval. Bývalá manželka J. T. mala preukázateľný záujem legálnym spôsobom prostredníctvom kľúča, ktorého vydania sa od žalobcu viackrát domáhala, do predmetného bytu chodiť a v prípade neprítomnosti žalobcu v ňom aj zotrvať.

44. S poukazom na uvedené skutočnosti (body 39 až 43) preto správny súd uzavrel, že žalobca sa úmyselným odmietnutím vydania kľúča od bytu, ktorý vlastnila v bezpodielovom spoluvlastníctve jeho bývalá manželka preukázateľne dopustil priestupku proti občianskemu spolunažívaniu schválnosťami podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch. Podľa názoru správneho súdu v prípade žalobcu nemôže obstáť obrana zameraná na ochranu obydlia, pretože ak by táto obrana za danej konkrétnej situácie bola posúdená ako dôvodná, znamenalo by to súčasne odobrenie obmedzenia vlastníckeho práva bývalej manželky vo vzťahu k predmetnému bytu, čo je v danom prípade neprípustné.

45. Pokiaľ žalobca dôvodnosť svojho konania odôvodňoval aj tým, že bývalá manželka neplatila za služby, resp. užívanie bytu tak k uvedenému správny súd uvádza, že táto námietka nemôže obstáť. Žalobca má v tomto smere k dispozícii žalobu, prostredníctvom ktorej sa môže domáhať proti bývalej manželke zaplatenia konkrétnej sumy, ktorá súvisela s predmetným bytom.

46. V súvislosti s vadami trestania, na ktoré prihliada správny súd ex offo neviazanúc rozsahom a dôvodmi žaloby (§ 195 SSP) správny súd konštatuje, že v danom prípade tieto nezistil majúc za to, že konajúce orgány verejnej správy skutkový stav zistili dostatočne a rovnako sankcia bola uložená v medziach zákona. Správny súd dáva žalobcovi do pozornosti, že v rámci správneho súdneho konania je viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby s výnimkou § 195 SSP a preto zákonnosť napadnutého rozhodnutia mohol posudzovať len v rámci mantinelov, ktoré mu vymedzil. Pokiaľ žalobca namietal, že sa žalovaný nevysporiadal so skutočnosťami, ktoré uviedol v odvolaní, tak správny súd vychádzajúc z obsahu odvolania a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, nemôže tejto námietke vyhovieť. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia dal žalobcovi odpoveď na jeho predostreté výhrady, pričom z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný preskúmal prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu a to aj z pohľadu uloženej sankcie.

47. Správny súd záverom upriamuje pozornosť žalobcu, že aj napriek absencii spôsobilého návrhu (petitu) ako má v danej veci rozhodnúť (správne sa mal žalobca domáhať zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného) vychádzal správny súd z obsahu správnej žaloby, v ktorej žalobca uviedol, že žiada o preskúmanie rozhodnutia žalovaného a teda mu poskytol vyššiu formu súdnej ochrany tým, že jeho správnu žalobu vecne preskúmal. V danom prípade, podľa názoru správneho súdu, boli splnené zákonné podmienky na odmietnutie podania podľa § 59 ods. 3 Správneho súdneho poriadku, nakoľko žalobca aj na základe uznesenia vydaného podľa § 59 ods. 1 a 2 Správneho súdneho poriadku podanie vo vzťahu k petitu neopravil, resp. navrhol v správnom súdnictve neprípustný petit. Správny súd však prihliadnuc na skutočnosť, že žalobca nie je v konaní zastúpený advokátom [v danom prípade sa nejedná o konanie, v ktorom sa vyžaduje obligatórne zastúpenie advokátom (§ 49 ods. 1 písm. b/ SSP)] jeho podanie - žalobu posudzoval benevolentnejšie za účelom poskytnutia mu súdnej ochrany, ktorá však nakoniec smerovala k zamietnutiu žaloby podľa § 190 SSP ako žaloby nedôvodnej.

48. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, nakoľko orgánu štátnej správy v rámci správneho súdneho konania náhrada trov v zásade neprináleží.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť .

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.