Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/5/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr. Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom v Bratislave, na ul. Pribinovej č. 25, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom v Bratislave, na ul. Kubániho č. 16, proti žalovanej K. Z., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v J. Č.. XXX, o zaplatenie sumy 877,22 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 26.10.2018 č.k. 32Csp 222/2017-47 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania.

Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 569,30 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 09.08.2015 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 29,80 %.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť, podľa ktorej dňa 30.01.2015 strany sporu uzatvorili formulárovú zmluvu o revolvingovom úvere. Žalovaná zmluvu podpísala dňa 09.01.2015 a k podpisu tohto právneho úkonu zo strany žalobcu došlo neskôr dňa 30.01.2015. V časti označenej ako „údaje o požadovanom spotrebiteľskom úvere revolvingového typu“ a v časti označenej ako „údaje o schválenom spotrebiteľskom úvere revolvingového typu“ sú totožné údaje okrem údaja o RPMN.

3. Oznámením veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 30.01.2015 žalobca oznámil žalovanej údaje o schválenom úvere, ktoré okrem údajov uvedených v zmluve o revolvingovom úvere obsahovali aj rozpis výšky mesačnej splátky 22,76 eura na istinu 17,14 eura a úroky 5,62 eura, ďalej dátum splatnosti prvej splátky úveru 03.03.2015, dátum splatnosti poslednej splátky úveru 03.08.2018 a mesačnú periodicitu splácania úveru. Táto listina žalovanou podpísaná nebola.

4. Listom zo dňa 16.07.2015 žalobca oznámil žalovanej zosplatnenie úveru z dôvodu, že bola v omeškaní s úhradou splátok č. 3, 4 a 5. Suma omeškaných splátok predstavovala 118,05 eura. Žalovaná prevzala zosplatnenie úveru dňa 22.07.2015.

5. Z prehľadu platieb (čl. 38 spisu) vyplýva, že žalobca poukázal dňa 30.01.2015 na účet žalovanej sumu 648 eur a žalovaná uhradila žalobcovi celkovo čiastku 78,70 eura.

6. Medzi žalobcom a žalovanou došlo k vzniku zmluvného vzťahu majúceho spotrebiteľský charakter. Žalobca je nebankovým subjektom, pričom jedným z predmetov jeho podnikania je poskytovanie úverov nebankovým spôsobom. Žalovaná pri uzatvorení a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Uzatvorená zmluva je preto v zmysle ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka zmluvou spotrebiteľskou, pričom konkrétne ide o spotrebiteľský úver v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch.

7. V prípade uzatvárania spotrebiteľských zmlúv, ktoré spadajú pod úpravu Zákona o spotrebiteľských úveroch, tento právny predpis upravuje v ust. § 9 ods. 2 náležitosti, ktoré musia byť uvedené v zmluve. Uvedené znamená, že musia byť výsledkom zmluvného konsenzu oboch jej účastníkov a to odhliadnuc od toho, že zmluva nemusí tvoriť jeden dokument, ale pokiaľ niektoré náležitosti zmluvy boli uvedené v tzv. oznámení veriteľa o schválení úveru, ktoré však nebolo podpísané žalovanou a na ktoré písomne nereagovala akceptáciou tohto návrhu, pričom v zmluve ani nie je odkaz na spomínané oznámenie ako súčasť zmluvy, nie je možné prijať záver, že zákonná požiadavka obligatórnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere predstavujúca či už splatnosť mesačnej splátky, alebo termín konečnej splatnosti úveru, bola zachovaná spomínaným oznámením. Písomná forma zmluvy, vrátane spomínaných povinných zákonných náležitostí musí byť dodržaná aj v procese kontraktácie týchto jednotlivých náležitostí zmluvy. V samotnej zmluve o spotrebiteľskom úvere nie je ani zmienka o splatnosti mesačnej splátky a termíne konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch). Pokiaľ tieto náležitosti žalobca uviedol v ďalšom dokumente, teda v spomínanom oznámení, bolo potrebné, aby žalovaná tento nový návrh žalobcu ohľadne týchto náležitostí písomne akceptovala. Musí byť totiž dodržaný proces uzatvárania zmlúv podľa ustanovenia § 43 a nasl. Občianskeho zákonníka.

8. Vychádzajúc z formulácie „termín konečnej splatnosti úveru“ je nepochybné, že tento termín musí byť určený dátumovo. Nemožno termín splatnosti nahrádzať matematickým výpočtom jednotlivých splátok. Napokon je to zrejmé aj zo skutočnosti, že zákonodarca počet splátok stanovil pri ďalšej povinnej náležitosti zmluvy uvedenej v ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto nemohol mať na mysli počet splátok aj pri náležitosti predstavujúcej termín konečnej splatnosti úveru. Spotrebiteľ totiž musí mať jasno už pri uzatvorení zmluvy akú dlhú dobu a do kedy má úver splácať, pretože práve to je účelom citovaného zákonného ustanovenia.

9. Vzhľadom na absenciu obligatórnej náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch, sa úver považuje v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov. Už len absencia tejto náležitosti spôsobuje, že veriteľ nemôže účtovať žiadne iné nároky než istinu.

10. Žalobca nepreukázal ani to, že pri poskytnutí úveru postupoval s odbornou starostlivosťou a náležitým spôsobom skúmal schopnosť žalovanej splácať poskytnutý úver. Žalobca ani na základe výzvy súdu nepredložil dôkaz o skúmaní bonity žalovanej. Taktiež z predloženej zmluvy nevyplýva, aby sa žalobca zaujímal o to, či žalovaná bude schopná úver splácať. Zmluva neobsahuje žiadne údaje o príjmoch a výdavkoch žalovanej, prípadne údaj o zamestnávateľovi žalovanej, údaje o vyživovacej povinnosti, resp. prípadných ďalších úverových povinnostiach žalovanej. Za takejto situácie úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov s poukazom na ust. § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

11. Žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 648 eur, aj keď výška úveru bola dohodnutá na sumu 720 eur. Z tejto sumy si ale žalobca započítal poplatok za poskytnutie úveru vo výške 72 eur. Z poskytnutého úveru v sume 648 eur žalovaná uhradila čiastku 78,70 eura, a preto rozdiel vo výške 569,30 eura je povinná zaplatiť žalobcovi. Súd prvej inštancie v dôsledku uvedeného žalobe žalobcu v časti sumy 569,30 eura s prísl. vyhovel a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

12. Výrok o trovách odôvodnil ustanoveniami § 255 ods. 1 a ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP.

13. Proti tomuto rozsudku, a to konkrétne proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť tak, aby jeho žalobe bolo v celom rozsahu vyhovené. Ako dôvod uviedol, že záver, podľa ktorého zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje údaj o konečnej splatnosti úveru, je založený na nesprávnych skutkových zisteniach a aj na nesprávnom právnom posúdení. V súvislosti s uvádzaním konečnej splatnosti úveru je podstatné, že táto náležitosť nemôže a ani nikdy nemohla byť dôvodom pre bezúročnosť úveru. Súdny dvor Európskej únie v bode 58 rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil, že uvedené ustanovenie (článok 10 ods. 2 Smernice 2008/48/ES) by sa však nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice. Náležitosť „konečná splatnosť úveru“ nepozná únijné právo, čo napokon viedlo k tomu, že došlo k zmene zákona č. 129/2010 Z.z. a táto náležitosť práve z dôvodu dodržania únijného práva bola vylúčená. Ak uvádzanie konečnej splatnosti úveru bolo zo zákonnej úpravy vypustené, potom pri aplikácii znenia zákona do spomenutej novely je potrebné zachovať požiadavku na eurokonformný výklad zákona. Konkrétne vo vzťahu k uvádzaniu termínu konečnej splatnosti to znamená, že s týmto údajom nemôže byť spájaný následok v podobe bezúročnosti, pretože členský štát takúto skutočnosť nemôže upraviť vo vnútroštátnom práve ako dôvod bezúročnosti a ďalej ani preto, lebo údaj o konečnej splatnosti nie je spôsobilý ovplyvniť posúdenie rozsahu záväzku spotrebiteľa.

14. Zákonná požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru bola v posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok a spôsobom vyplývajúcim z článku 4. ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti.

15. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 Civilného sporového poriadku preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

16. V konaní sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

17. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy vyžadujúce v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Nesplnenie tejto povinnosti malo za následok, že úver sa v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy považoval za bezúročný a bez poplatkov.

18. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

19. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie , pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu , kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektami. Je logické, že ak si členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

20. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať termín konečnej splatnosti úveru je skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec smernice. Slovenská republika teda nesprávne transformovala do svojho právneho poriadku Smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

21. Požiadavka smernice k tejto otázke je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia smernice „dĺžka trvania zmluvy o úvere“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

22. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluva musí obsahovať „dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Niet žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jasne požaduje vyjadrenie tak doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „dĺžka trvania zmluvy o úvere“ pridal slová „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“.

23. Právne bezvýznamný je poukaz žalobcu na skutočnosť, podľa ktorej požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru bola splnená viacerými spôsobmi. V samotnej zmluve o úvere podpísanej zmluvnými stranami sa takýto údaj nenachádza a zmluvné dojednania, majúce charakter všeobecných zmluvných podmienok, žalobcom a ani žalovanou podpísané nie sú. Súdny dvor Európskej únie síce vo svojom rozsudku vo veci C-42/15 zdôraznil, že článok 10 ods. 1, 2 Smernice 2008/48 v spojení s článkom 3 písm. m) tejto Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť uvedené písomne, alebo na inom trvalom nosiči, uvedené na posúdenie poskytnutého úveru ako bezúročného a bez poplatkov vplyv nemá. Zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy v ust. § 9 ods. 2 priamo uvádza, že zmluva okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať náležitosti vymenované v tomto ustanovení. Požiadavka zákona na uvádzanie týchto náležitostí priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere je jednoznačná, a preto nepostačuje tieto náležitosti uvádzať v iných dokumentoch so zmluvou súvisiacich, ako sú napr. zmluvné dojednania, ktoré navyše žalobca a ani žalovaná nepodpísali. V prípade termínu konečnej splatnosti úveru teda nie je dodržaná ani písomná forma vyžadovaná ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Aj nedodržanie písomnej formy má za následok sankciu v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru, čo priamo vyplýva z ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy.

24. Ďalšou povinnosťou uloženou veriteľovi pri poskytovaní spotrebiteľského úveru je i povinnosť veriteľa posúdiť s odbornou spôsobilosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver vyplývajúca z ustanovenia § 7 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. S porušením povinnosti konať s odbornou starostlivosťou zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy v ust. § 11 ods. 2 spája významný právny následok v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru v prípade hrubého porušenia povinnosti podľa ustanovenia § 7 ods. 1 tohto právneho predpisu.

25. Splnenie povinnosti posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver žalobca v priebehu konania pred súdom prvej inštancie ničím nepreukázal a v priebehu sporu nepredložil ani dôkaz o skúmaní bonity žalovanej napriek tomu, že výzvou zo dňa 22.05.2018 mu okrem iných povinností bola uložená i povinnosť preukázať spôsob skúmania bonity žalovanej. Záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru podľa ustanovenia § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy žalobca vo svojom opravnom prostriedku ničím nespochybnil.

26. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 CSP rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

27. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že úspešnej žalovanej v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli.

28. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).