Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_18C-189-2012.pdf
PDF · 140.64 KB
Case nature
Area
Subarea
18C/189/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II v konaní pred sudcom JUDr. Milanom Staněkom v právnej veci žalobcov: 1. P. A., A.. XX.XX.XXXX, W. W. Č.. XXX, W., Č. H., 2. M. A., A.. XX.XX.XXXX, W. W. Č.. XXX, W., Č. H., 3. Y. A., A.. XX.XX.XXXX, W. W. Č.. XXX, W., Č. H., 4. U. A., W. W. Č.. XXX, W., Č. H., všetci zastúpení advokátom Dr. Miroslavom Králikom, Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika
- Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom Mlynské nivy 44/A, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 27.09.2012 sa žalobcovia v 1. až 4. rade domáhali voči žalovanému vydania rozhodnutia, ktorým by súd zviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcom v 1. až 4. rade spoločne a nerozdielne sumu 1.254,08 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody. Zároveň sa domáhali, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcom v 1. až 4. rade spoločne a nerozdielne sumu 40.000,- eur titulom primeraného zadosťučinenia a nahradiť trovy konania.
2. Podanie žaloby na súd žalobcovia v 1. až 4. rade (ďalej len "žalobcovia") odôvodnili tým, že dňa 03.03.2010 uzavreli ako spotrebitelia s cestovnou kanceláriou CA Stanislav Goryl, Vendryně, - zmluvným partnerom KARYA TOUR, s. r. o., so sídlom Zámocká 36, Bratislava, IČO: 43 850 847, zmluvu o obstaraní zájazdu do Turecka, ktorý sa mal konať v termíne od 26.09.2010 do 06.10.2010. Žalobcovia zaplatili cestovnej kancelárii za zájazd sumu 1 618,- eur. Dňa 09.07.2010 oznámila cestovná kancelária úpadok. V dôsledku úpadku cestovná kancelária od 09.07.2010 neplnila svoje záväzky vyplývajúce zo zmluvy o obstaraní zájazdu uzavretej so žalobcami, ktorí z uvedeného dôvodu na zájazd ani nenastúpili. Cestovná kancelária uzavrela dňa 21.12.2009 poistnú zmluvu o poistení zájazdu pre prípad úpadku s poisťovňou Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s., číslo zmluvy XXXXXXXXX s platnosťou od 01.01.2010 do 31.12.2010. V certifikáte k poistnej zmluve, ktorý bol vystavený poisťovňou je uvedené, že poistné je dojednané na poistnú sumu 550.000,- eur v zmysle Všeobecných poistných podmienok pre zmluvné poistenie zájazdu. Podľa katalógu cestovnej kancelárie "Leto 2010" je zrejmé, že cestovná kancelária si nesplnila povinnosti, ktorú jej ukladá § 8 ods. 1 písm. k) zákona č. 281/2001 Z. z. o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr a o zmene a doplnení Občianskeho zákonníka, v znení neskorších predpisov, podľa ktorého je cestovná kancelária povinná pred uzatvorením zmluvy o zájazde v katalógu, prípadne inou písomnou formou presne, jasne, pravdivo, zrozumiteľne, úplne a riadne informovať o všetkých skutočnostiach, ktoré sú jej známe a ktoré môžu mať vplyv na rozhodnutie záujemcu o kúpu zájazdu, najmä však o rozsahu a podmienkach poistenia zájazdu, o rozsahu poistného plnenia, o podmienkach na plnenie nároku objednávateľa, o poistiteľovi, s ktorým má cestovná kancelária uzatvorené poistenie zájazdu. Cestovná kancelária v katalógu nezverejnila Všeobecné poistné podmienky pre prípad úpadku cestovnej kancelárie, teda žalobcovia nemohli zistiť, že poistná suma uvedená v poistnej zmluve nie je limitom poistného krytia na jedného objednávateľa ale že poistná suma je hornou hranicou poistného plnenia pre súčet nárokov všetkých poistených, v zmysle poistnej zmluvy. Žalobcovia teda neboli informovaní o tom, aké garancie im pre prípad úpadku cestovná kancelária zaistila. Žalobcovia v žalobe ďalej uviedli, že cestovná kancelária požadovala od objednávateľov zájazdu zálohovú platbu vo výške minimálne 30 - 40 % ceny zájazdu pri uzatvorení zmluvy o obstaraní zájazdu a doplatok do plnej výšky najneskôr 21 dní pred začatím zájazdu. Po oznámení úpadku cestovnej kancelárie sa žalobcovia obrátili na poisťovňu so žiadosťou o náhradu škody. Náhradou škody v danom prípade malo byť vrátenie všetkých peňazí, ktoré žalobca zaplatil CK za zájazd, ktorý neabsolvoval, ako to vyplýva z ustanovenia § 9 ods. 1 písm. b) zákona o zájazdoch. Poisťovňa žalobcom na základe žiadosti o náhradu škody vyplatila zálohu vo výške 30% ceny zaplatenej žalobcom CK za zájazd, teda sumu 323,60 eur, v marci 2011 doplatila žalobcom sumu 40,32 eur, čo predstavuje 2,18 % skutočnej škody. Žalobcom bola uhradená iba vo výške cca 32,18 % skutočnej škody. Po odpočítaní poisťovňou uhradenej sumy žalobcom vznikla skutočná škoda v sume 1.254,08 eur, ktorú si v tomto konaní uplatňujú.
3. Žalobca označil dôvody, ktoré zapríčinili že mu neboli po úpadku cestovnej kancelárie vrátene peniaze v plnej výške, v akej zájazd zaplatil nasledovne:
- cestovná kancelária nedohodla v povinnom poistení úpadku povinnosť poisťovne uhradiť objednávateľovi zájazdu (žalobcom) v prípade úpadku CK, vrátenie všetkých peňazí, ktoré žalobcovia CK za zájazd zaplatili.
- žalovaný vykonal implementáciu smernice Rady EHS 1990/314/EHS o balíku cestovných, dovolenkových, a výletných služieb nesprávne, t. j. nesprávne je implementovaná výška garancie (§ 11 ods. 3 zákona o zájazdoch) v rozsahu určenom v článku 7 smernice 90/314 v znení výkladu tohto článku rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie,
- žalovaný, nesplnil povinnosť určenú právom EÚ riadne implementovať smernicu 90/314.
4. Žalobcovia ďalej uviedli, že žalovaný nepriznaním práv, ktoré objednávateľom zájazdu priznáva právo EÚ im nezabezpečil, aby CK nemohla požadovať pred začatím zájazdu od objednávateľov zájazdu preddavkové platby, vo výške prevyšujúcej garanciu poskytovanú CK. Okrem toho, že mu SR nezabezpečila prístup k informáciám, na základe ktorých mohol žalobca získať informácie o výške poistného krytia zájazdu PPUCK, Slovenská republika legislatívne nezabránila CK, aby od objednávateľov požadovali platby za zájazd pred jeho začatím, vo výške prevyšujúcej výšku garancií CK v PPUCK. V danom prípade CK KARYA TOUR v čl. II. bod 5, VP uviedla: "že je oprávnená požadovať od objednávateľa zálohu vo výške 40% cenu zájazdu pri uzatvorení Zmluvy. Zákazník je povinnú doplatiť doplatok cenu zájazdu najneskôr 21 dní pred začatím zájazdu." K uplatnenému primeranému zadosťučineniu a príslušenstvu pohľadávky uviedol, že požaduje od žalovaného povinnosť každému zo žalobcov zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- eur, pričom súd má zohľadniť intenzitu, dĺžku trvania tohto závadného stavu, obsah tohto stavu, okruh subjektov, ktorých mohlo toto konanie žalovaného zasiahnuť a podobne. Tým že žalovaný svojim konaním potencionálne ohrozoval všetkých občanov SR, pretože každý z nich sa môže dostať do situácie, keď v dôsledku nevykonania resp. nesprávneho vykonania implementácie práva EÚ, mu môže vzniknúť ujma. Právne predpisy EÚ bol žalovaný povinný implementovať k termínu vstupu SR do EÚ, t. j. k 01. 05. 2004, t. j. pred 8 rokmi. Úrok z omeškania si žalobcovia uplatnili od 11.07.2011, kedy si žalobca uplatnil na Ministerstve hospodárstva SR žiadosťou o predbežné prerokovanie nárokov náhradu škody.
5. Žalobcovia ďalej poukázali aj na nečinnosť Slovenskej obchodnej inšpekcie, ktorá tiež mala prispieť k vzniku škody. Podľa rozsudkov Európskeho súdneho dvora vo veciach C-91/92 a C-14/83 Súdny dvor rozhodol, že ak nie sú prijaté opatrenia na prebratie Smernice v stanovenej lehote, povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej, alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili splnenie tejto povinnosti, sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov, vrátane súdov, v rámci ich právomocí. Cestovná kancelária KARYA TOUR v katalógu nezverejnila Všeobecné poistné podmienky poistenia pre prípad úpadku cestovnej kancelárie, neuviedla informáciu o poistiteľovi s ktorým uzatvorila poistnú zmluvu. Týmto konaním zavádzala spotrebiteľa (§ 5 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa), pretože zamlčala údaje o vlastnostiach služby a nákupných podmienkach. SOI toto konanie cestovnej kancelárie nesankcionovala. Krajské inšpektoráty SOI ako orgány, ktoré SR zriadila na to, aby vykonávali štátnu kontrolu cestovného ruchu a aby touto kontrolou ochraňovali spotrebiteľa, nedokázali v rámci svojej kontrolnej činnosti za obdobie od 1.6.2006 do 31.12.2010 zistiť takéto závažné porušovanie zákona zo strany cestovnej kancelárie a prijať opatrenia na nápravu.
6. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 05.08.2013 navrhol, aby súd žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietol. K veci uviedol, že namieta nedostatok vecnej legitimácie žalovaného vo vzťahu k časti žaloby týkajúcej sa nesprávnej implementácie Smernice Rady EHS 1990/314/EHS o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb. Z obsahu žaloby vyplýva, že škoda mala byť žalobcom spôsobená nesprávnou implementáciou Smernice Rady EHS 1990/314/EHS (ďalej len Smernica 90/317) o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb žalovaným, ako aj nečinnosťou SOI. Smernica 90/314 bola implementovaná do obsahu Zákona č. 281/2001 Z. z. o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr a o zmene a doplnení Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Implementáciu Smernice 90/314 zabezpečovala sekcia turizmu MH SR, ktorá však bola v dôsledku prenesenia právomocí v oblasti cestovného ruchu na základe § 40f Zákona č. 575/2001 Z. z. v celom rozsahu delimitovaná na Ministerstvo kultúry a cestovného ruchu SR a následne na základe § 40o Zákona č. 575/2001 Z. z. na Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR. Problematika zákona č. 281/2001 Z. z. je v súčasnosti v pôsobnosti selekcie cestovného ruchu MDVRR SR. Nakoľko žiadosť o predbežné prerokovanie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. sa týkala tak pôsobnosti MH SR, ako aj MDVRR SR, avšak bola podaná na MH SR, žiadosť v súlade s ust. § 4 ods. 1 písm. 1) zákona č. 514/2003 Z. z. vybavilo MH SR. MH SR pred vybavením žiadosti požiadalo v súlade je s ust. § 16 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. MDVRR SR o poskytnutie stanoviska k žiadosti v časti týkajúcej sa implementácie Smernice 90/314. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný vzniesol námietku nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného vo vzťahu k časti žaloby týkajúcej sa nesprávnej implementácie Smernice 90/314. Žalovaný tiež uviedol, že v prípade nesprávnej implementácie smernice malo ísť o nesprávny úradný postup žalovaného, ktorý mal byť ukončený najneskôr nadobudnutím platnosti zákona č. 281/2001 Z. z. t. j. 18.07.2001 (účinný od 01.10.2001). Žalobcovia podali žalobu na súde 27.09.2012, v danom prípade 10-ročná objektívna lehota márne uplynula dňa 18.07.2011, Žalovaný preto vznáša námietku premlčania z dôvodu márneho uplynutia objektívnej premlčacej lehoty podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. K argumentácii žalobcu ohľadne nesprávneho úradného postupu SOI v danej veci žalovaný uviedol, že žalobcovia vychádzajú z premisy, že SOI bola v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie povinná priamo aplikovať ustanovenia Smernice 90/314 a ich plnenie vyžadovať aj od CK Karya a od iných cestovných kancelárii, pričom poukazuje na rozhodnutia SD EÚ C-91/92 a C-14/83. Žalovaný uviedol, že z odôvodnení predmetných rozsudkov SD EÚ vyplýva, že pri netransponovaní alebo nesprávnom transponovaní smernice vzniká povinnosť členského štátu vykladať svoje vnútroštátne právo v súlade so smernicou, t.j. v prípade, že existuje vnútroštátny predpis, ktorý možno vykladať viacerými spôsobmi, "eurokomformný" výklad má prednosť pred inými možnými výkladmi vnútroštátneho práva. Vnútroštátny súd má pri uplatňovaní ustanovení vnútroštátneho práva prihliadať na znenie a účel smernice. Nie je však možné domáhať sa práva zakotveného v smernici v oblasti medzi jednotlivcami a domáhať sa tohto práva pred vnútroštátnym súdom. Z ustálenej judikatúry SD EÚ vyplýva, že smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať (rozsudok SD EU z 26.02.1986 Marshall). Z uvedeného rozhodnutia SD EÚ vyplýva, že členský štát, ktorý neprijal vykonávajúce opatrenia, ktoré požaduje smernica v určenej lehote, nemôže žalovať jednotlivcov za svoje nesplnenie si povinností, ktoré smernica vyžaduje. Vychádzajúc z argumentácie žalobcu, že SOI mala voči súkromnej spoločnosti - cestovnej kancelárii Karya v zmysle vyššie uvedeného voči jednotlivcovi, vyžadovať splnenie ustanovení Smernice 90/314, je to v priamom rozpore s vyššie uvedenou judikatúrou SD EÚ, aj v prípade, že by SOI dospela k záveru, že došlo k nesprávnej implementácii Smernice 90/314 do vnútroštátneho právneho poriadku SR, nemohla by splnenie povinností uložených Smernicou 90/314 požadovať od jednotlivcov, t.j. či už súkromných fyzických alebo právnických osôb. Má za to, že SOI postupovala v súlade s príslušnými vnútroštátnymi predpismi a ich dodržiavanie vyžadovala a kontrolovala. V súvislosti s námietkami žalobcu žalovaný zároveň poukázal na katalóg a cenník CK KARYA TOUR z roku 2009, stranu č. 176 Cenníka KARYA TOUR Turecko 2009 tvorí certifikát k poistnej zmluve č. 411006116, z ktorého sú zrejmé požiadavky v zmysle § 8 ods. 1, písm. k/ zákona a č. 281/2001 Z. z., a to: poistiteľ, s ktorým má cestovná kancelária uzatvorené poistenie zájazdu - Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s.; podmienky na plnenie nároku objednávateľa - poistenému vzniká právo na poistné plnenie v prípadoch, keď CK z dôvodu svojho úpadku neposkytne poistenému dopravu z miesta pobytu v zahraničí do Slovenskej republiky, ak je táto doprava súčasťou zájazdu, nevráti poistenému zaplatený preddavok alebo cenu zájazdu v prípade, ak sa zájazd neuskutočnil, nevráti poistenému rozdiel medzi zaplatenou cenou zájazdu a cenou čiastočne poskytnutého zájazdu v prípade, ak zájazd bol poskytnutý iba sčasti; rozsah poistného plnenia - poistné je dojednané na poistnú sumu 252 273,78 eur (7 600 000,- Sk) a vzťahuje sa na vlastné zájazdy organizované CK KARYA TOUR, s.r.o., nemožno preto súhlasiť s tvrdením žalobcu, že by predmetné informácie neboli zo strany CK poskytované.
7. Pokiaľ žalobcovia namietali skutočnosť, že od 01.06.2006 sa stala súčasťou zákona o zájazdoch (ako príloha) aj Smernica 90/314, žalovaný uviedol, že v nadväznosti na uvedené bola SR povinná stanoviť vo vnútroštátnom práve také opatrenia, na základe ktorých mali CK zabezpečiť objednávateľom zájazdov také garancie, na základe ktorých v prípade úpadku CK mali byť spotrebiteľom, ktorí v dôsledku úpadku CK neabsolvovali zájazd vrátené všetky peniaze zaplatené za zájazd. Podľa názoru žalobcov tak bola aj SOI, ako orgán štátnej správy, podľa práva EÚ povinná prijať všetky opatrenia, aby implementácia Smernice 90/314 bola vykonaná v súlade s právom EÚ. Žalovaný uviedol, že smernica 90/314 nie je súčasťou zákona o zájazdoch a netvorí ani jeho prílohu, tak ako to žalobca uvádza. Identifikácia danej smernice je len zahrnutá do transpozičnej prílohy zákona, nakoľko týmto predpisom došlo k jej prevzatiu do právneho poriadku SR. Poukázal na to, že podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní EU (bývalý čl. 249 Zmluvy o ES) má nariadenie všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. V prípade smernice zmluva uvádza, že táto je záväzná pre každý členský štát, 1, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód je ponechaná vnútroštátnym orgánom. Ak teda napr. zákon č. 281/2001 Z. z. pokladá za dostatočnú garanciu poistnú sumu vo výške 25 % ročných plánovaných tržieb z predaja zájazdov, nemôže SOI ako orgán dozoru rešpektovanie takejto požiadavky zo strany podnikateľa za použitia výkladu čl. 7 smernice 90/314 považovať za nedostatočné a ukladať sankcie, nakoľko takýto výklad by bol v príkrom rozpore so znením zákona a narúšal by princíp právnej istoty. Z podania žalobcu je zrejmé, že škoda vznikla z dôvodu, že poistná suma pre prípad úpadku CK nepokryla spotrebiteľom nimi zaplatené prostriedky a tiež namietali skutočnosť, že SR mala v legislatíve zabezpečiť, aby CK nemohli požadovať pred začatím zájazdu od objednávateľov zájazdu preddavkové platby vo výške prevyšujúcej garanciu poskytovanú cestovnou kanceláriou, pričom CK Karya požadovala od objednávateľov zájazdu 40% ceny zájazdu pri uzatvorení zmluvy. Žalovaný uviedol, že cestovná kancelária bola poistená vo výške, ktorá bola v súlade s ustanovením § 11 ods. 3 zákona č. 281/2001 Z. z., požiadavka uhradenia zálohy nie je v rozpore s platnými právnymi predpismi SR, pri ktorých vykonáva SOI dohľad a nebol tak dôvod na uloženie sankcie za takéto konanie, pričom požadovanie úhrady preddavku je bežnou obchodnou praxou zaužívanou nielen v oblasti služieb cestovného ruchu. Žalovaný zastáva názor, že v danom prípade v žiadnom prípade nemôže za takto spôsobenú škodu zodpovedať orgán kontroly, nakoľko nebolo v jeho možnostiach uvedenému stavu predísť a škode na strane spotrebiteľa v prípade úpadku cestovnej kancelárie zabrániť a argumentáciu žalobcov týkajúcu sa nesprávneho úradného postupu orgánov SOI. resp. ich nečinnosti považuje za neopodstatnenú.
8. K žalobcami uplatnenej náhrade škody žalovaný uviedol, že právo na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. má ten, komu bola nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci spôsobená škoda. Predpokladom pre vznik nároku na náhradu škody žalobcu (podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je: 1. nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, 2. vznik škody žalobcovi, 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Žalovaný zastáva názor, že v danom prípade nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu SOI a taktiež nejestvuje príčinná súvislosť medzi postupom SOI a vznikom škody žalobcovi.
9. Žalobca ako prostriedok procesného útoku použil skutkové tvrdenia popierajúce tvrdenia žalovaného, k vyjadreniu žalovaného zo dňa 05.08.2013 v súvislosti s námietkou nedostatku vecnej legitimácie uviedol, že z z ustanovenia § 19 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa jednoznačne vyplýva, že orgánmi verejnej správy vo veciach ochrany spotrebiteľa sú okrem iného aj Ministerstvo hospodárstva SR. Ministerstvo vo veciach ochrany spotrebiteľa informuje príslušné orgány členských štátov o sťažnostiach na porušenie právnych aktov Európskych spoločenstiev v oblasti ochrany spotrebiteľa. Ministerstvo riadi a kontroluje Slovenskú obchodnú inšpekciu. K tvrdeniam žalovaného, že Ministerstvo nie je vo vzťahu k časti žaloby týkajúcej sa nesprávnej implementácie predmetnej smernice pasívne vecne legitimované, uvádza, že Ministerstvo riadi a kontroluje SOI, ako aj zastrešuje celú oblasť ochrany spotrebiteľa a zabezpečuje prijatie všeobecne záväzných právnych predpisov a opatrení, informuje Komisiu Európskych spoločenstiev o orgánoch, ktoré sú zodpovedné za vykonávanie právnych aktov ES. Na základe vyššie uvedeného majú žalobcovia a to, že ministerstvo je pasívne vecne legitimované. So vznesenou námietkou premlčania žalovaného nesúhlasili. Poukázali na to, že až dňom od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, a to dňom 01.05.2004, bola Slovenská republika povinná implementovať smernicu 90/314 do nášho právneho poriadku. Keď žalobcovia podali návrh na súd dňa 26.9.2012, podali ho pred uplynutím 10 ročnej objektívnej premlčacej lehoty.
10. Súd vykonal dokazovanie a to oznámením sa s obsahom listinných dôkazov založených v spise a zistil tento skutkový stav veci:
11. Zo zmluvu o obstaraní zájazdu má súd za preukázané, že žalobcovia uzavreli dňa 03.03.2010 s cestovnou kanceláriou KARYA TOUR, s. r. o., so sídlom Zámocká 36, Bratislava, IČO: 43 850 847 - prostredníctvom jej zmluvného partnera cestovnej kancelárie CA Stanislav Goryl, Vendryně. - písomnú zmluvu o obstaraní zájazdu, na základe ktorej sa cestovná kancelária zaviazala zabezpečiť pre žalobcov pobyt v Turecku v období od 26.09.2010 do 06.10.2010. Cena zájazdu bola zmluvnými stranami dohodnutá na sumu 1.618 eur. Žalobcovia zaplatili cestovnej kancelárii KARYA TOUR, s. r. o., za zájazd sumu 1.618 eur.
12. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že poisťovňa Allianz- Slovenská poisťovňa, a. s., vyplatila žalobcom z povinného zmluvného poistenia zájazdu pre prípad úpadku cestovnej kancelárie KARYA TOUR, s. r. o., z poistnej zmluvy č. XXXXXXXXX sumu spolu vo výške 363,92 eur. Zvyšok v sume 1.254,08 eur poisťovňa ani cestovná kancelária žalobcom nevyplatila.
13. Zo zmlúv o obstaraní zájazdu súd zistil, že ju dňa 03.03.2010 uzavrel žalobca v 1. rade a žalobkyňa v 3. rade ako objednávatelia, spolucestujúci boli žalobkyňa v 2. rade a žalobca v 4. rade, miesto pobytu Side, Turecko, ubytovacie zariadenie SIDE POINT HOTEL, kategória zariadenia 3, doprava letecky, miesto odletu Bratislava, termín od 26.09.2010 do 06.10.2010, stravovanie all inclusive. Celková cena k úhrade za štyry osoby bola vyčíslená sumou 1.618,- eur, záloha v sume 647,20 eur bola splatná do 03.03.2010, doplatok v sume 970,80 eur bol splatný do 26.08.2010.
14. Z certifikátu k poistnej zmluve č. XXXXXXXXX poistení zájazdu pre prípad úpadku cestovnej kancelárie súd zistil, že poisťovateľom je Allianz - Slovenská poisťovňa a.s., Bratislava, poisteným Karya Tour, s.r.o., Bratislava, poisťovateľ potvrdzuje, že poistený uzavrel v zmysle zákona č. 281/2001 Z. z. o zájazdoch poistnú zmluvu o poistení zájazdu pre prípad úpadku cestovnej kancelárie s poistnou sumou 550.000,- eur, so začiatkom poistenia od 01.01.2010 do 31.12.2010.
15. Z oznámenia o ukončení likvidácie poisťovne ALLIANZ - Slovenská poisťovňa a.s. súd zistil, že listom zo dňa 30.09.2010 oznámili žalobcovi v 1. rade, že ukončili likvidáciu poistnej udalosti z povinného zmluvného poistenia zájazdu pre prípad úpadku cestovnej kancelárie Karya Tour, s.r.o. z poistnej zmluvy. Vzhľadom na to, že účet všetkých oprávnených nárokov poškodených klientov prevýšil zmluvne dojednanú poistnú sumu, poukazujú mu čiastku 323,60 eur.
16. Krajský súdu v Bratislave, sp. zn.: 3Co/496/2014 zo dňa 29.9.2017 v skutkovo a právne obdobnej veci dospel k záveru, že skutočná škoda mala byť žalobcom spôsobená momentom, keď im poisťovňa Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. nevyplatila celú sumu, ktorú žalobcovia zaplatili za dohodnutý zájazd ale iba jej časť. Týmto momentom možno konštatovať, že došlo k zmenšeniu majetkového stavu žalobcov a ďalej zdôrazňuje, že správna aplikácia hmotnoprávnej úpravy zákona č. 58/1969 Zb. a zákona 514/2003 Z. z. závisí od vzniku škody, t.j. okamihu, kedy malo ku škode spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom dôjsť. Krajský súd ďalej konštatuje, že pri posudzovaní premlčania nároku na náhradu škody vyplývajúcej z nesprávneho úradného postupu nemožno pri určení počiatku objektívnej premlčacej lehoty vychádzať len z protiprávneho úkonu, či udalosti vyvolávajúcej škodu (nesprávna transpozícia smernice zákonom č. 282/2001 Z. z.), ale je potrebné vychádzať aj zo skutočností, kedy vznikla samotná škoda.
17. Podľa § 4 ods. 1 písm. e) Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice Európskej únie alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty určenej na jej prebratie vznikla škoda pri výkone verejnej moci y oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy.
18. Podľa § 22, ods. 1 Zákona č. 58/1969 Zb. Právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia.
19. Podľa § 22, ods. 2 Zákona č. 58/1969 Zb. najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
20. Podľa § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
21. Podľa § 19, ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.
22. Podľa § 19, ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.
23. Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
24. Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.
25. Podľa § 8 ods. 1 písm. n) Zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre cestovný ruch.
26. Podľa § 40f, ods. 2 Zákona č. 575/2001 Z. z o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy ak sa v doterajších právnych predpisoch používa pojem "Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky" vo všetkých gramatických tvaroch, rozumie sa tým "Ministerstvo kultúry a cestovného ruchu Slovenskej republiky" v príslušnom gramatickom tvare pre oblasť cestovného ruchu.
27. Podľa § 40f, ods. 3 Zákona č. 575/2001 Z. z o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v súvislosti s prechodom kompetencií v oblasti cestovného ruchu prechádzajú od 1. Júla 2010 pravá a povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych a iných právnych vzťahov zamestnancov zabezpečujúcich výkon týchto kompetencií, ako aj práva a povinnosti z iných právnych vzťahov z Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky na Ministerstvo kultúry a cestovného ruchu Slovenskej republiky. Majetok štátu, ktorý bol do 30. Júna 2010 v správe Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky a ktorý slúži na zabezpečenie výkonu kompetencií v oblasti cestovného ruchu. Prechádza od 1. júla 2010 do správy Ministerstva kultúry a cestovného ruchu Slovenskej republiky.
28. Podľa § 1 ods. 3 Zákona č. 281/2001 Z. z. o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárii a cestovných agentúr je cestovná kancelária povinná dohodnúť poistenie zájazdu podľa § 9 na dostatočnú poistnú sumu vo výške minimálne 25% ročných plánovaných tržieb z predaja zájazdov. Ak tieto tržby majú byť nižšie než v predchádzajúcom roku, cestovná kancelária je povinná dohodnúť povinné zmluvné poistenie na poistnú sumu vo výške minimálne 25 % týchto tržieb v predchádzajúcom roku.
29. Podľa § 11a Zákona č. 281/2001 Z. z. o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárii a cestovných agentúr, ak cestovná kancelária nemá dohodnuté poistenie zájazdu, je povinná dohodnúť bankovú záruku, ktorá zabezpečí objednávateľovi voči cestovnej kancelárii alebo tretej osobe právo na rovnaké plnenie ako pri poistení zájazdu. Na bankovú záruku sa primerane vzťahujú požiadavky podľa § 9 ods. 3, § 10 a 11 ods. 3 až 6 zákona o zájazdoch.
30. Z vykonaného dokazovania s prihliadnutím na vykonané dôkazy mal súd za nesporne preukázané, že žalobcovia uzavreli dňa 03.03.2010 s cestovnou kanceláriou Stanislav Goryl - zmluvný partner Karya Tour, s.r.o. Bratislava Zmluvu o obstaraní zájazdu, v destinácii Turecko, žalobcovia zaplatili za zájazd sumu 1.618,- eur. Dňa 09.07.2017 cestovná kancelária Karya Tour s.r.o. ohlásila úpadok. Žalobcom bola uhradená suma iba vo výške cca 32,18 % skutočnej škody. Po odpočítaní poisťovňou uhradenej sumy žalobcom vznikla skutočná škoda v sume 1.254,08 eur. Žalobcovia tvrdili, že škoda im vznikla z dôvodu, že poistná suma pre prípad úpadku cestovnej kancelárie nepokryla nimi zaplatený preddavok na zájazd, a to z dôvodu, že zákon č. 281/2001 Z. z. do § 9 ods. 3 nesprávne transponoval článok 7 Smernice Rady č. 90/314/EHS (ďalej len "Smernica"), podľa ktorého organizátor a/alebo maloobchodník, ako zmluvná strana, musí zabezpečiť dostatočný dôkaz záruky refundácie peňazí, ktoré boli zaplatené za a pre repatriáciu spotrebiteľa v prípade platobnej neschopnosti. Žalovaný vzniesol námietku premlčania takto uplatneného nároku poukazujúc na plynutie objektívnej premlčacej lehoty podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. Mal za to, že jeho nesprávny úradný postup musel byť ukončený najneskôr nadobudnutím platnosti zákona č. 281/2001 Z. z., t. j. 18.07.2001; žalobcovia mohli uplatniť svoje nároky v zákonnej objektívnej 10 ročnej premlčacej lehote, ktorá uplynula 18.07.2011. Ak žalobu na súde prvej inštancie podali 26.09.2012, uplatnili nárok po uplynutí premlčacej lehoty. Žalobcovia so vznesenou námietkou premlčania nesúhlasili, poukázali na to, že až dňom od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie t.j. 01.05.2004 bola Slovenská republika povinná implementovať Smernicu do nášho právneho poriadku a preto keď žalobu podali na súde prvej inštancie 28.09.2012, podali ju pred uplynutím 10 ročnej objektívnej premlčacej lehoty. Súd sa musel vysporiadať prioritne s námietkou premlčania vznesenou žalovaným. Súd považoval vznesenú námietku premlčania za nedôvodnú. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že skutočná škoda mala byť žalobcom spôsobená momentom, keď im poisťovňa Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. nevyplatila celú sumu, ktorú žalobcovia zaplatili vo výške 1.618,- eur, ale vyplatila im len 323,60 eur a v marci 2011 doplatila 40,32 eur; týmto momentom možno konštatovať, že došlo k zmenšeniu majetkového stavu žalobcov (obdobne uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.09.2017, sp. zn. 3Co/496/2014). Správna aplikácia hmotnoprávnej úpravy Zákona č. 58/1969 Zb. a Zákona č. 514/2003 Z. z. teda závisí od vzniku škody, t. j. od okamihu, kedy malo ku škode spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom dôjsť. Pokiaľ ku škode došlo pred 01.07.2004, treba za doterajší predpis v zmysle § 27 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. považovať Zákon č. 58/1969 Zb., inak je potrebné aplikovať Zákon č. 514/2003 Z. z. Vychádzajúc z toho, že k vzniku škody došlo v marci 2011, uplatnený nárok bolo treba posudzovať už podľa Zákona č. 514/2003 Z. z., pričom je alogické, aby objektívna premlčacia lehota začala plynúť skôr ako vznikla samotná škoda. Žalobcovia vznik škody odvodzovali od zlej transpozície smernice Rady EHS 1990/314/EHS o balíku cestovných a dovolenkových a výletných služieb, konkrétne žalobcovia vytýkali nesprávnu implementáciu výšky garancie v rozsahu určenom článkom 7 Smernice 90/314. Súd dospel k záveru, že smernica 90/317, ktorá bola transponovaná do obsahu Zákona č. 281/2001 Z. z. o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr a o zmene a doplnení Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov bola transponovaná riadne, čo vyplýva aj z obsahu Predkladacej správy k Zákonu č. 281/2001 Z. z., z obsahu Dôvodovej správy k Zákonu č. 281/2001 Z. z., ktorých obsahom je aj doložka zlučiteľnosti zákona s právom EÚ, ako aj z tabuľky zhody k Zákonu č. 281/2001 Z. z., ktorá poskytuje širšie informácie o tom, či právna úprava SR je kompatibilná s právom ES/EÚ. Tvrdenie žalobcov, že povinnosť vykonať transpozíciu Smernice 90/314 SR ako členskému štátu vznikla SR až dňom 01.05.2004 a táto Smernica bola transponovaná až po vstupe SR do EU Zákonom č. 186/2006 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 281/2001 Z. z. je nepravdivé. V pôvodnom návrhu Zákona č. 281/2001 Z. z. v samotnom znení zákona bola v § 11 ods. 3 stanovená povinnosť poistenia zájazdu: "Cestovná kancelária je povinná dohodnúť povinné zmluvné poistenie zájazdu podľa § 9 na poistnú sumu vo výške minimálne 30% ročných plánovaných tržieb z predaja zájazdov. Ak tieto tržby majú byť nižšie než v predchádzajúcom roku, cestovná kancelária je povinná dohodnúť povinné zmluvné poistenie zájazdu na poistnú sumu vo výške minimálne 30 % týchto tržieb v predchádzajúcom roku. Následne Zákonom č. 186/2006 Z. z., ktorým sa dopĺňa Zákon č. 218/2001 Z. z. sa v § 11, ods. 3 výška poistnej sumy z ročných plánovaných tržieb znížila z minimálne 30% na 25% s odôvodnením že týmto ustanovením sa upravuje výška poistnej sumy ročných plánovaných tržieb pre cestovné kancelárie. Platná minimálne 30% sadzba obratu zájazdovej činnosti v Slovenskej republike je vyššia v porovnaní s inými štátmi EÚ, kde sa pohybuje v rozpätí od 0,5 do 15%. Zaťaženie slovenských cestovných kancelárií plnenie povinnosti preukazovania záruky klientom pre prípad ich úpadku bolo neúmerne vysoké a stavalo ich v európskom konkurenčnom priestore do zjavne nevýhodného postavenia, ktoré je uvedené v dôvodovej správe k predkladanému návrhu Zákona č. 186/2006 Z. z., ktorá predstavuje novelu k pôvodnému zneniu Zákona č. 281/2001 Z. z. Zákon č. 186/2006 Z. z. nepredstavuje ani samotnú implementáciu ani ukončenie procesu implementácie Smernice 90/314, je to novela zákona, ktorá vznikla z potreby spresnenia znenia niektorých základných pojmov. Súd pri rozhodovaní či smernica bola riadne transponovaná do vnútroštátneho poriadku skúmal či boli splnené jednotlivé náležitosti, ktoré sú pre takýto postup zavedené. Predpokladom náležitého prebratia smernice je dosiahnutie úplného súladu vnútroštátneho právneho poriadku s jej cieľom a požiadavkami v stanovenej lehote. Ďalšou požiadavkou je vykonanie jasnej a presnej notifikácie (oznámenia) príslušných vnútroštátnych transpozičných opatrení Európskej komisii. Notifikácia musí jednoznačne obsahovať informácie a texty zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení alebo akýchkoľvek iných ustanovení vnútroštátneho práva a prípadne aj judikatúry vnútroštátnych súdov, ktoré podľa názoru členského štátu zabezpečujú splnenie jednotlivých požiadaviek, ktoré sa im ukladajú smernicou. V prípade, že to smernica vyžaduje, je potrebné zabezpečiť aj splnenie nelegislatívneho aspektu transpozície - zasielanie rôznych informácií, napríklad správ, analýz, tabuliek zhody, či údajov o príslušných implementačných orgánoch. Postup Komisie, ktorá dohliada na uplatňovanie predpisov EÚ, pozostáva z viacerých etáp konania. Prvou je formálna výzva, ktorú posiela EK dotknutému členskému štátu so žiadosťou o ďalšie informácie, na ktorú musí členský štát Komisii zaslať podrobnú odpoveď v stanovenej lehote. Na pretrvávajúce problémy EK následne upozorní členský štát v odôvodnenom stanovisku-formálna žiadosť o dodržiavanie práva EÚ. Ak by požiadavky náležitej transpozície či implementácie právnych predpisov EÚ neboli splnené, vystavuje sa členský štát nebezpečenstvu začatia konania podľa článku 258 Zmluvy o fungovaní EÚ (ZFEÚ) pre nesplnenie zmluvných povinností. V prípade, že konanie vyústi až do štádia predloženia veci Súdnemu dvoru EÚ a ten rozhodne o nesplnení povinnosti, je členský štát povinný urobiť potrebné opatrenia, aby vyhovel takémuto rozsudku. Ak sa Európska komisia domnieva, že členský štát nesplnil rozsudok Súdneho dvora, môže podľa článku 260 ods. 2 začať druhú fázu konania, ktorá môže vyústiť znovu až do predloženia veci Súdnemu dvoru EÚ, pričom po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy má táto fáza konania rýchlejší priebeh. Rozsudok v tejto fáze konania už môže obsahovať uloženie finančných sankcií - paušálnej pokuty alebo penále. Transpozičná lehota je určená v samotných smerniciach. Žalobcovia nepreukázali, že došlo k nesprávnej transpozícií Smernice 90/314, nakoľko žalobcovia nepredložili žiaden dôkaz t. j. dokument Európskej komisie, ktorým by Slovenskú republiku vyzvala na odstránenie chýb (nezrovnalosti) v nadväznosti na nesprávnu transpozíciu Smernice 90/314. Ani samotná novela Zákona č. 186/2006 Z. z. sa nezakladala na výzve Európskej komisie, ktorou by žiadala nápravu v spôsobe a/alebo v rozsahu implementácie Smernice 90/314. Dôvodom novely zákona bolo spresnenie znenia niektorých základných pojmov a upravilo sa percento výšky poistnej sumy z ročných plánovaných tržieb z predaja zájazdov, pri plnení povinnosti preukazovania záruky pre prípad úpadku cestovných kancelárií. Súd má za to, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno vzťahujúce sa k ich tvrdeniu nesprávneho úradného postupu pri transpozícií Smernice 90/314, preto súd žalobu v tejto časti zamietol.
31. Pokiaľ sa žalobcovia domáhali náhrady škody, súd považuje za potrebné uviesť, že škodou sa rozumie majetková ujma poškodeného, ktorú je možné objektívne vyjadriť v peniazoch. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, pričom obe tieto formy sú rovnocenné. Predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú: a) nesprávny úradný postup štátneho orgánu, b) existencia škody, c) príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú stanovené kumulatívne, a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich, nie je daná táto zodpovednosť, pričom v právnej náuke a súdnej praxi sa uvádza, resp. zdôrazňuje, že je to žalobca, kto musí preukázať v občianskom súdnom konaní existenciu podmienok zodpovednosti žalovaného za škodu - vrátane existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodou - a nie žalovaný musí preukázať, že za škodu nezodpovedá. Vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť pritom bezpečne preukázaný a bezprostredný. Žalobcovia už v čase dojednania zájazdu resp. podpise zmluvy sa mali možnosť oboznámiť so znením § 9 v nadväznosti na § 11 ods. 3 Zákona č. 281/2001 Z. z., ktorého obsahom je povinnosť cestovnej kancelárie si dohodnúť poistenie zájazdu, na základe ktorého vzniká objednávateľovi právo na poistné plnenie v prípadoch, keď cestovná kancelária z dôvodu svojho úpadku nedokáže plniť svoje povinnosti, ku ktorým sa písomne zaviazala. Výška poistenia pre prípad úpadku je minimálne 25% z plánovaných tržieb alebo z dosiahnutých tržieb. CK Karya Tour mala s poisťovňou Allianz - Slovenská poisťovňa a.s. uzatvorené poistenie zájazdu pre prípad úpadku cestovnej kancelárie. CK Karya Tour bola poistená na sumu 550 000,- eur. Po úpadku CK Karya Tour a po doplatení poistnej sumy v období marca 2011 poisťovňou, žalobcom podľa ich tvrdenia vznikla škoda vo výške 1.254,08 eur. V zmysle § 3 ods. l Zákona č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii v znení platnom ku dňu úpadku (09.07.2010) CK Karya Tour dlžník je v úpadku, ak je platobne neschopný alebo predĺžený. Ak dlžník podá návrh na povolenie reštrukturalizácie alebo návrh na vyhlásenie konkurzu, rozumie sa tým, že je v úpadku. Žalobcovia uspokojenie svojej pohľadávky v prvom rade mali žiadať od spoločnosti Karya Tour a to aj v prípade vyhlásenia konkurzu v dôsledku úpadku spoločnosti. Karya Tour bola uznesením Okresného Bratislava I č.k. 33CbR/69/2013 zo dňa 10.02.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 24.03.2015 zrušená bez likvidácie a následne bola dňa 27.05.2015 vymazaná z obchodného registra. Dôvodom zrušenia predmetnej obchodnej spoločnosti bola skutočnosť, že ku dňu 04.04.2012 bol z obchodného registra vymazaný jediný konateľ spoločnosti Karya Tour, s.r.o. Z uvedeného vyplýva, že žalobcovia v prvom rade mohli vymáhať svoju škodu, ktorá im vznikla v marci 2011 od Karya Tour, ktorá škodu spôsobila. Škoda ani porušenie právnej povinnosti ešte nezakladajú zodpovednosť za škodu a tomu patriace právo na jej náhradu. Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená (domnelá), ale musí byť bezpečne preukázaná, pričom a dôkazné bremeno, týkajúce sa príčinnej súvislosti v civilnom procese, zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané, teda poškodeného. Vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť pritom bezpečne preukázaný a bezprostredný. S poukazom na vyššie uvedené súd má za to, že žalobcovia nepreukázali príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou, pričom toto dôkazné bremeno zaťažovalo poškodených t. j. žalobcov a žalobu ako nedôvodnú zamietol.
32. Pokiaľ sa žalobcovia domáhali zaplatenia nemajetkovej ujmy spolu vo výške 40.000,- eur, právo na náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať len v súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, alebo ak došlo k nesprávnemu úradnému postupu a nemajetková ujma vznikla v príčinnej súvislosti s týmto nesprávnym úradným postupom, pričom nestačí len tvrdenie, že nemajetková ujma vznikla. Musí byť preukázaná príčinná súvislosť medzi vznikom nemajetkovej ujmy a nesprávnym úradným postupom. V danom prípade súd nemal za preukázané príčinnú súvislosť medzi žalobcami tvrdeným nesprávnym úradným postupom a uplatnenou nemajetkovou ujmou formou primeraného zadosťučinenia vo výške 40 000 ,- eur, preto súd aj v tejto časti žalobu zamietol ako nedôvodnú.
33. Podľa § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
34. Podľa § 262 ods. 2 Civilný sporový poriadok, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
35. Podľa § 255 ods. 1 Civilný sporový poriadok, súd prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
36. V súlade s § 255 ods. 1 Civilný sporový poriadok, žalovaný ktorý mal vo veci plný úspech, by mal z toho dôvodu právo na náhradu trov konania. Súd však žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy v konaní nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného titulu preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá (§ 48 ods. 2 Exekučného poriadku). Exekúciu vykoná exekútor, ktorého na vykonanie exekúcie poverí súd (§ 55 ods. 1 Exekučného poriadku).