Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/72/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a sudkýň JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobcu: Y.. S. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom C., M. XXX/XX, zast. Mgr. Elenou Szabóovou, advokátkou so sídlom Nové Zámky, Hlavné nám. 7, proti žalovanému: Slovenská republika, v jej mene konajúce Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súd Komárno zo dňa 14. 11. 2017 č. k. 7C/186/2009-261 takto

rozhodol:

I. Sudca Okresného súdu Komárno JUDr. Arpád Pastorek nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 7C/186/2009.

II. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

III. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 159 950 eur z titulu náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície Komárno (ďalej len OR PZ Komárno) v trestnej veci vedenej pod ČVS: XXX/OSV-KN-XXXX. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca v žalobe si uplatnil nárok na náhradu škody a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy na tom skutkovom základe, že dňa 03. 02. 2004 v čase okolo 02.30 hod. v obci C. na ul. H. XX došlo k požiaru šopy - garáže, odkiaľ sa požiar rozšíril na strechu rodinného domu, ktorého bol podielovým spoluvlastníkom, na základe čoho bolo dňa 03. 02. 2004 zahájené trestné stíhanie pre trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Tr. zák., ktoré bolo rozhodnutím policajného orgánu zo dňa 26. 05. 2004 prerušené z dôvodu, že nebol zistený páchateľ. Podľa žalobcu takýmto postupom došlo k zasiahnutiu do jeho práv a to v priamej príčinnej súvislosti s tým, že nebol vypátraný páchateľ trestného činu s vyvodením trestno-právnej zodpovednosti, a preto má nastúpiť zodpovednosť tých, ktorí za nezistenie páchateľa zodpovedajú alebo tolerujú tento nezákonný alebo nesprávny postup pri výkone štátnej moci majúci za následok škodu. Právne vec oprel o ust. § 46 ods. 3 zák. č. 460/1992 Zb. (Ústava Slovenskej republiky), § 1 ods. 1, § 2, § 3, § 9 ods. 1, § 18 ods. 1, 2, § 20 zák. č. 58/1969 Zb. zák. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení do 30. 06. 2004 a § 27 ods. 2 zák. č. 514/203 Z. z. Dospel k záveru, že neboli splnené základné podmienky pre priznanie uplatneného nároku, ktorými sú: a) výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, b) vznik škody poškodenému, c) príčinná súvislosť medzi a) a b), keďže žalobca nepreukázal konkrétne spochybnenie vo vzťahu ku konkrétnemu ustanoveniu zákona, ktoré mal žalovaný porušiť, nepreukázal vznik škody spôsobenú vedením trestného konania a nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a vzniknutou škodou. Mal za to, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď z obsahu vyšetrovacieho spisu je zrejmé, že boli vykonané výsluchy osôb, a to samotného žalobcu, označeného, len v závere prepisu zápisnice ako Y.. S. N., čo považoval len za zrejmú chybu v písaní, nakoľko v úvode zápisnice o výsluchu zo dňa 03. 02. 2004 bol riadne označený ako Y.. S. N., dátumom narodenia a miestom narodenia. Rovnako tak boli vypočutí svedkovia a ďalšie osoby, vykonané úkony smerujúce či už k ustáleniu výšky škody a možnej príčiny vzniku škody a to kpt. W. C., technikom, ktorý vykonal ohliadku dňa 03. 02. 2004, spracoval fotodokumentáciu a skonštatoval, že z kriminalisticko- technického hľadiska prípad nesie znaky úmyselného konania fyzickej osoby. Vyšetrovací spis obsahuje aj znalecký posudok č. 23/2004 Y. D. S., zo dňa 15. 04. 2004 podľa záverov ktorého spôsobená škoda na rodinnom dome s. č. XXXX, ku ktorej došlo dňa 03. 02. 2004, je totálnou škodou, v sume 175.000,- Sk a bola spôsobená škoda aj na drobnej stavbe šopy, oplotenia a vzdušnej elektrickej prípojke v sume 10.000,- Sk. Poukázal tiež na to, že orgán činný v trestnom konaní uznesením v ČVS: L.-XXX/OSV- KN-XXXX ŠP zo dňa 26. 05. 2004 prerušil konanie vo veci, pretože sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej osobe, ktoré doručoval žalobcovi, avšak táto zásielka sa vrátila späť ako neprevzatá v odbernej lehote a žalobca ju prevzal dňa 22. 05. 2006 na rovnakej adrese C., ul. M. XXX/XX. V rozhodnutí bol žalobca riadne poučený o tom, že voči nemu je prípustná sťažnosť, ktorú je možné podať u policajného orgánu do 3 dní od oznámenia uznesenia, pričom žalobca právo podať opravný prostriedok - sťažnosť nevyužil. Pokiaľ žalobca písomným podaním žiadal o pokračovanie v konaní a prikázanie veci inému orgánu, ktoré adresoval p. JUDr. U. I., ministrovi vnútra SR, prijatým dňa 29. 10. 2007, v rámci interného postupu toto podanie bolo odstúpené na vybavenie KR PZ v Nitre, ktorý orgán opatrením zo dňa 28. 12. 2007 rozhodol o neodňatí veci OR PZ v Komárne. S námietkou žalobcu o urýchlenom konaní v predmetnej trestnej veci sa nestotožnil, majúc za to, že vzhľadom k charakteru vykonaných úkonov táto doba bola primeraná. Dospel k záveru, že žalobca nepreukázal vznik škody a uviedol, že nie je možné stotožniť výšku škody, ktorá vznikla požiarom domovej nehnuteľnosti žalobcu s uplatnenou škodou z konania žalovaného tým, že nezistil páchateľa a ktoré bolo zahájené až po vzniku škody. Za vylúčené považoval priznanie nároku na náhradu škody podľa 58/69 Zb. zák. aj z dôvodu, že neexistuje príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného a vznikom škody z výkonu činnosti žalovaného v trestnom konaní. V tomto smere konštatoval, že z podnetu žalobcu bol preskúmaný postup policajta podľa § 210 Tr. por. Okresnou prokuratúrou Komárno a nedostatky zistené neboli, ako je zrejmé z jej odpovede zo dňa 07. 01. 2008, ako i z Opatrenia KR PZ v NR zo dňa 28. 12. 2007 č. p. I.-XXX-X/JKP-TČ- XXXX. Uvedené zložky orgánov činných v trestnom konaní nezistili žiadne pochybenie a prieťahy, preto nie je možné ustáliť príčinnú súvislosť medzi škodou a konaním žalovaného. Argumentoval, že nárok na nemajetkovú ujmu nemohol priznať, nakoľko zák. č. 58/1969 Zb. neupravoval možnosť priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a žalobca žiadnym právne relevantným spôsobom nárok podľa zák. č. 514/2003 Z. z. nepreukázal. Vyzdvihol, že konanie bolo potrebné posúdiť podľa zák. č. 58/1969 Zb., pretože žaloba smerovala voči trestnému konaniu vo veci, ktoré bolo zahájené uznesením zo dňa 03. 02. 2004 a konanie bolo právoplatne prerušené uznesením zo dňa 26. 05. 2004, t. j. ešte za účinnosti zák. č. 58/1969 Zb. ktoré do 30. 06. 2004 nadobudlo právoplatnosť. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu úradnému postupu z titulu dĺžky vedenia trestného konania dôvodil, že žalobca nepreukázal, že došlo ku konštatovaniu nesprávnosti úradného postupu, vychádzajúc z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy a neboli zistené žiadne nedostatky počas prebiehajúceho konania zo strany vyšetrujúceho orgánu pri realizovaní procesných úkonov. Akcentoval, že žalobca neuniesol tiež dôkazné bremeno na preukázanie vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov v jeho živote s ohľadom na jeho postavenie v rodine, v spoločnosti a pod., ktoré mali nastať v súvislosti s vedením vyšetrovania pre trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Tr. zák. Návrhy na doplnenie dokazovania požadované žalobcom zamietol poukazujúc na to, že tieto nesúvisia s predmetom konania a interný predpis žalovaného nepredstavuje nesprávny úradný postup, čo argumentačne podoprel i záverom rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 3197/2013. Rozhodnutie o trovách konania právne oprel o ust. § 251, § 255, § 262 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a v konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie domáhajúc sa jeho zmeny a vyhovenia žalobe, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie, pre zásadné procesné i vecné pochybenia, ktoré vo svojom súhrne napĺňajú odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 a § 366 CSP. Úvodom poukázal na to, že uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 06.

05. 2016 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 31. 03. 2017 č. k. 6Co/255/2016-170 bol zamietnutý jeho návrh na prerušenie konania a postúpenie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska k ust. § 9 ods. 2 a 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z., pričom v nich nebolo vyslovené, že predmetné ustanovenia sa na daný prípad nevzťahujú, a teda súd prvej inštancie rozhodol v rozpore nielen s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu, ale i v rozpore s platným právnym poriadkom. Zvýraznil, že je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť a štát sa nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže za mylný, zasahujúci do základných práv a slobôd, pretože nesprávnym úradným postupom je aj nečinnosť týchto orgánov. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom mu znemožnil ako strane sporu uskutočňovať patriace mu procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti argumentoval, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, keď podaním zo dňa 17. 09. 2017, adresovaným predsedovi súdu oznámil skutočnosti nasvedčujúce, že vo viacerých sporoch prebiehajúcich na Okresnom súde Komárno mieni konať a rozhodovať zo zákona vylúčený sudca, pričom toto jeho podanie prekvalifikované na námietku zaujatosti nebolo napriek jeho opakovaným upozorneniam predložené na rozhodnutie nadriadenému súdu. Napriek tomu, že nešlo o totožnú námietku zaujatosti, ako v prípade už ním prv podanej námietky zaujatosti, súd naďalej zotrval na nesprávnom stanovisku, že o námietke zaujatosti bolo už právoplatne rozhodnuté. Odôvodnenie rozsudku označil v celom rozsahu za nesprávne, zmätočné, nejasné, nezákonné a nepreskúmateľné s následným svojvoľným a arbitrárnym rozhodovaním v rozpore s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky, ako i medzinárodnými dohovormi. Upozornil na výraznú nerovnováhu pri posudzovaní úkonov a prednesov strán sporu súdom prvej inštancie, ktorá sa prejavila v nerovnakom prístupe súdu k stranám a nahradzovaním činnosti žalovaného v spore. Namietal, že prvoinštančný súd sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal so žiadnym z jeho prostriedkov procesného útoku a jeho argumentácia nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Zvýraznil, že v konaní opakovane poukazoval na rozdielnosť protokolácie s prednesmi, pričom nešlo o banálnu odlišnosť alebo redukciu prednesu, ale o vynechávanie zásadných častí a zároveň o deformáciu výrokov až do ich opaku. Tento postup súdu prvej inštancie má pokračovanie aj v odôvodnení napadnutého rozsudku, kde sa nachádzajú citované myšlienky iných vyslovené v iných súvislostiach, ako sú podstatné skutočnosti predmetného prípadu, navyše viackrát opakované a vždy v rôznych súvislostiach, čo robí odôvodnenie absolútne neprehľadným, nepreskúmateľným a nepresvedčivým, ale aj nepochopiteľným z pohľadu, na aké argumenty vlastne súd odpovedá alebo čím sa v danej časti odôvodnenia zaoberá. Príkladom uviedol, že nároky za nezákonné rozhodovanie neboli ani predmetom konania, no súd prvej inštancie v odôvodnení rozsiahlo vysvetľuje a rozoberá podmienky uplatnenia tohto nároku. Poukázal tiež na zásadnú rozdielnosť odôvodnenia rozsudku v jeho písomnej forme a odôvodnenia rozsudku po jeho vyhlásení, čo možno preukázať porovnaním písomného vyhotovenia rozsudku so zvukovým záznamom z pojednávania. Mal za to, že dôvody, pre ktoré súd žalobu zamieta, formulované súdom na pojednávaní v rámci stručného odôvodnenia rozsudku, sa musia zhodovať s dôvodmi, o ktoré sa súd opiera v písomnom vyhotovení rozhodnutia, a ak sú tieto dôvody odlišné, ide o porušenie práva na spravodlivý súdny proces a predvídateľnosť súdnych rozhodnutí, v nadväznosti na ust. § 181 ods. 2 CSP. Prezentoval názor, že ak súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní OR PZ Komárno pod ČVS: XXX/OSV-KN-XXXX nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu pri opakovanom úmyselnom útoku požiarom na jeho majetok, konkludentne schvaľuje postup, v ktorom OR PZ ho ako poškodeného nevypočul, nebola vypočutá ani jeho manželka a došlo k závažným pochybeniam, čo označil ako zrejmú chybu v písaní. Tvrdil, že súd prvej inštancie nebral do úvahy, že v základnom konaní nekonal orgán na to príslušný, keď uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci ČVS:L.- XXX/OSV-KN-XXXX vydal vyšetrovateľ ORPZ v Komárne s okrúhlym razítkom č. XX, npor. M. A., ktorý však okrem pribratia znalca do konania, nevykonával žiadne vyšetrovacie úkony, dňa 03. 02. 2004 o 5,00 hod. sa na mieste činu nenachádzal a prvýkrát sa s ním stretol pri prevzatí fotokópii vyšetrovacieho spisu dňa 22. 05. 2006. Opierajúc sa o ust. § 164 ods. 1 - 3 Trestného poriadku platného do 31. 12. 2005, považoval za preukázané, že v trestnej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu, pretože vyšetrovanie viedli príslušníci PZ v Hurbanove s najnižšou odbornosťou a nie vyšetrovateľ. Jednoznačne tak konali osoby na to neoprávnené bez akejkoľvek dokumentácie v trestnom spise o tom kto, na koho príkaz, z akých dôvodov a na základe ktorého zákonného ustanovenia zmenil príslušnosť na vykonanie úkonov vyšetrovania z vyšetrovateľa na nstržm. B. I., najmä za stavu, že v tom čase už policajnému orgánu boli známe z vlastnej činnosti nespočetné organizované útoky na jeho osobu a rodinu, na ich majetok, a to aj úmyselne založenými požiarmi závažného charakteru s ohrozením života aj viacerých osôb. H., že odňatie veci a pridelenie inému vyšetrovateľovi zákon predpokladá v prípadoch zistenia zaujatosti alebo nezákonnosti, resp. pri prieťahoch v konaní, pričom podľa vyjadrenia žalovaného takéto dôvody zistené neboli, resp. z vyšetrovacieho spisu nevyplývajú. Za absurdné považoval založenie rozhodnutia o nedostatku zodpovednosti žalovaného na porušení preventívnych opatrení z jeho strany, ako i tvrdenia o nepreukázaní vzniku ujmy požiarmi. L. akcentoval, že napadnuté rozhodnutie je zmätočné, jeho odôvodnenie je vzájomne si odporujúce, a v niektorých bodoch aj popierajúce konštantnú judikatúru a doktrinálny výklad k ustanoveniam zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj základné pravidlá formálnej logiky, ale tiež všeobecnú konštrukciu základných práv. V tomto smere sa následne vyjadroval i k ním označeným jednotlivým bodom rozsudku. V plnej miere zotrval na podanej žalobe a na uvedenom skutkovom stave, trval na tom, že boli porušené zákony a zákonné ustanovenia, v rozpore s ktorými orgány činné v trestnom konaní konali v trestnej veci pod ČVS:XXX/OSV-KN-XXXX vedenej na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Komárne, čím mu spôsobili škodu tak majetkovú ako aj nemajetkovú, za ktorú zo zákona zodpovedá štát, navyše tejto zodpovednosti sa zo zákona nemožno zbaviť. Odkázal na svoje doterajšie písomné podania, vyjadrenia, žiadosti, návrhy, námietky a na ústne prednesy. Prezentoval názor, že žalovaný neuviedol vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu a nepredložil žiadnu dôkaznú listinu na podporu svojich tvrdení v predmetnej veci.

3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný písomným podaním, v ktorom navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že sa stotožňuje s právnym názorom a argumentáciou prezentovanými v rozsudku, napadnutý rozsudok považuje za vecne správny, zákonný a náležite odôvodnený. Nestotožnil sa s dôvodmi, pre ktoré žalobca napáda rozsudok, jeho odvolanie považoval za nejasné, na mnohých miestach nesúce znaky až invektívneho a urážlivého podania. Vyslovil názor, že v konaní konal a rozhodoval zákonný sudca plne v súlade so zákonom. Nestotožnil sa ani s tvrdením žalobcu o porušovaní princípu rovnakého prístupu súdu k stranám sporu a príkladmo poukázal na pojednávanie dňa 19. 09. 2017, na ktorom bol žalobcovi a jeho právnej zástupkyni ústretovo poskytnutý zo strany súdu dostatočne dlhý časový priestor na ich vyjadrenia, námietky, prednesy a pod. v trvaní vyše troch hodín. V plnej miere sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý podriadil predmetnú vec, resp. otázku náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy pod zákon č. 58/1969 Zb., nakoľko zo súvisiaceho spisového materiálu je zrejmé, že dňa 03. 02. 2004 uznesením ORPZ č. k. ČVS: L.-XXX/OSV-KN-XXXX bolo začaté trestné stíhanie vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 a uznesením ORPZ č. k. ČVS: L.-XXX/OSV-KN-XXXX Kn zo dňa 26. 05. 2004 bolo trestné stíhanie prerušené, lebo sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej osobe. Mal za to, že odpoveď na otázku aplikácie skoršieho, príp. neskoršieho právneho predpisu je explicitne vyjadrená v § 27 zákona č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Zdôraznil, že zákon č. 514/2003 Z. z. nadobudol účinnosť až dňa 01. 07. 2004. Prezentoval, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, a toto ani len vo svojej žalobe neoznačil, čím nesplnil už prvú základnú podmienku pre priznanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., a to existenciu nezákonného rozhodnutia. Žalobca nepreukázal tiež existenciu nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, od ktorého si odvodzuje nárok na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy a neuviedol také skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné konštatovať existenciu nesprávneho úradného postupu. Dodal, že z listinných dôkazov v spise jednoznačne a bez najmenších pochybností vyplýva, že žiaden príslušný nadriadený orgán kontroly nekonštatoval nezákonnosť akéhokoľvek z rozhodnutí vydaných v rámci trestného konania a tiež nesprávnosť akéhokoľvek z úradných postupov, ktoré vydaniu niektorého z rozhodnutí bezprostredne predchádzali, neboli zistené žiadne nedostatky či pochybenia vyšetrovateľa, žiadne nedodržanie lehôt, porušenia zákona, prieťahy v konaní či postup odôvodňujúci disciplinárny či iný postih. Celé trestné konanie vo veci č. k. ORP-XXX/OSV-KN-XXXX bolo tak uskutočňované plne v súlade so zákonom. Ďalej argumentoval, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal samotnú existenciu škody, ani jej výšku, pričom subjektívne vyčíslenie jednotlivých súm náhrady škody nemožno považovať za dostačujúce a objektívne. H., že navyše súd nemôže žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy priznať, nakoľko zákon č. 58/1969 Zb. pojem „nemajetková ujma“ nepoznal a vôbec ho neupravoval. Zosumarizoval, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal kumulatívne splnenie všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu tak, ako to ustanovuje zákon č. 58/1969 Zb., a to existenciu nezákonného rozhodnutia, príp. nesprávneho úradného postupu, existenciu škody a priamu a bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, príp. nesprávnym úradným postupom a údajne spôsobenou škodou. Pretože žalobca nepreukázal kumulatívne naplnenie všetkých troch vyššie precizovaných zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody, žalobcovi ho nemožno priznať. Žalovaný v doplňujúcom vyjadrení vzniesol námietku premlčania celého žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na ust. § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. účinnom od 01. 07. 1990 do 30. 06. 2004. Uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal náhrady škody v celkovej výške 52.000 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v celkovej výške 107.950 eur, pričom škoda na rodinnom dome mala byť spôsobená požiarom zo dňa 03. 02. 2004, ktorý deň je dňom, kedy sa žalobca dozvedel o škode. Odo dňa 03. 02. 2004 tak začala žalobcovi plynúť premlčacia lehota 3 roky na uplatnenie jeho tvrdeného nároku na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy na príslušnom súde. Žalobca však podal žalobu na súd až dňa 31. 08. 2009, a teda celkom zjavne nad zákonom stanovený rámec 3 rokov odo dňa, kedy sa o škode dozvedel, preto považoval jeho nárok na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy v celom rozsahu za premlčaný.

4. Žalobca k vyjadreniu žalovaného uviedol, že toto považuje za neodôvodnené, nepodložené dôkazmi, a že žalovaný ani v konaní vo veci samej neuviedol vlastné tvrdenia a nepredložil súdu žiadne listiny na podporu svojich tvrdení. K výške uplatnenej škody uviedol, že výška škody bola ustálená s prihliadnutím na finančné prostriedky potrebné na uvedenie veci do predošlého stavu, preto mu skutočná výška škody nemohla byť známa 03. 02. 2004, teda v čase vzniku požiaru. Tvrdil, že o skutočnej výške škody sa dozvedel až dňa 20. 02. 2009, kedy súčasne zahájil predbežné prerokovanie nárokov na náhradu škody a žalobu podal dňa 31. 08. 2009, preto jeho nároky nemôžu byť premlčané. Poukázal i na to, že trestné konanie bolo naviac prerušené. K spoločenskej škode, ktorá mu vznikla uviedol, že nie je možné oceniť v peniazoch stratu pocitu bezpečnosti svojej i svojho majetku a neposkytnutie ochrany proti zásahu do práv na ochranu majetku, života a zdravia. Žiadal neprihliadnuť na vyjadrenia žalovaného z dôvodu nepopretia jeho skutkových tvrdení a právnej obrany.

5. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) po zistení, že odvolanie podala v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

6. Predmetom tohto konania je žaloba žalobcu, ktorou sa voči žalovanému domáha zaplatenia sumy 159.950 eur s 8,5% úrokom z omeškania od 20.02.2009 do zaplatenia ako náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úrad justičnej a kriminálnej polície Komárno (ďalej len OR PZ UJKP KN) v trestnej veci vedenej pod ČVS: L.-XXX/OSV-KN-XXXX. Žalobca škodu spôsobenú úmyselne založeným požiarom na rodinnom dome v C., H. ul. č. XX, ktorého je spoluvlastníkom, vyčíslil na sumu 52.000 eur a nemajetkovú ujmu za porušenie čl. 12, 13, 16, 19 a 20 Ústavy SR, základných práv na ochranu majetku a za diskrimináciu na úhrnnú sumu 107.950 eur. 7. Prv než odvolací súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie z hľadiska jeho vecnej správnosti, posudzoval existenciu žalobcom tvrdeného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. c/ OSP , že vo veci rozhodoval vylúčený sudca a podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, že nepredložením veci nadriadenému súdu na rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti došlo k nesprávnemu procesnému postupu znemožňujúcemu žalobcovi uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľnom na jeho pomer k sporu, k stranám, k ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti (§ 49 ods. 1 CSP). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti (§ 49 ods. 2 CSP). Strana má právo z dôvodov uvedených v § 49 uplatniť námietku zaujatosti (§ 52 ods. 1 CSP). V námietke zaujatosti musí byť okrem všeobecných náležitostí podaní uvedené proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, kedy sa strana uplatňujúca námietku o dôvode vylúčenia dozvedela, dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, ktorých povaha to pripúšťa okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti podľa prvej vety súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Ustanovenia o odstraňovaní vád podania sa nepoužijú (§ 52 ods. 2 CSP). Námietku zaujatosti je potrebné uplatniť najneskôr do 7 dní, odkedy sa strana dozvedela o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Na neskôr uplatnenú námietku zaujatosti súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá (§ 53 ods. 1 CSP). Ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá (§ 53 ods. 3 CSP).

9. Účelom úpravy pojatej do ust. § 49 ods. 1 CSP základného predpisu civilného sporového procesu Slovenskej republiky je prispieť k nestrannému prejednaniu sporu, k nezaujatému prístupu k stranám alebo ich zástupcom, a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Z pohľadu uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, ktorým môže byť len niektorý z nasledujúcich vzťahov: a/ k sporu (o vzťah tejto povahy ide napr. vtedy, keď sudca je priamo stranou sporu alebo osobou zúčastnenou na konaní, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania, vtedy, keď sudca verejne, napr. prostredníctvom médií alebo iným spôsobom vyjadril právny názor na spor, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho nestrannosť alebo tiež vtedy, ak sú tu konkrétne skutočnosti nasvedčujúce získaniu sudcom poznatkov o veci inak, než spôsobom predpokladaným právom, teda najmä dokazovaním), b/ k stranám (o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu, ktorý má buď charakter rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu, či relevantného osobného vzťahu tak pozitívneho, ako aj negatívneho) a c/ k ich zástupcom alebo k osobám zúčastneným na konaní (viď bod b/). Sudca je teda vo všeobecnosti vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu (len vtedy alebo až vtedy), ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám , k ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti. V tejto súvislosti je významné, že integrálnou súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby v spore rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 a nasl. Ústavy SR) zároveň zahrňuje aj právo na to, aby spor nebol odňatý zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov (čl. 48 Ústavy SR). V zásade teda platí, že v určitej právnej veci by mal rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu určený rozvrhom práce príslušného súdu, a tento tzv. zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút vylúčenia sudcu z rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho rozhodovania. Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu spočíva v možnosti zmariť hroziace riziko, že by vo veci mohol rozhodovať zaujatý a nie nestranný sudca. Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť.

10. Existencia oprávnených pochybnosti závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či preukázateľne existujú skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik pochybnosti o nestrannosti sudcu (viď FEY proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava považovať objektívne za oprávnenú. To znamená, že nie je možné vychádzať iba zo subjektívnych aspektov nestrannosti sudcu, ale z hmotnoprávneho rozboru skutočností, ktoré k týmto subjektívnym pochybnostiam viedli. K vylúčeniu sudcu z prejednania a rozhodnutia sporu môže dôjsť iba vtedy, ak je evidentné, že pomer sudcu k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní dosahuje takej povahy a intenzity, že aj napriek zákonom stanovených povinností nebude schopný nezávisle a nestranne rozhodovať (fine ira et studio).

11. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca v priebehu tohto konania už dňa 16.06.2015 vzniesol námietku zaujatosti voči vec prejednávacemu sudcovi s odôvodnením, že so zreteľom na jeho pomer k veci a k účastníkom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti, o ktorej nadriadený súd uznesením zo dňa 24.07.2015 č. k. 7NcC/27/2015-96 rozhodol tak, že JUDr. Arpád Pastorek, sudca Okresného súdu Komárno, nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 7C/186/2009, keďže nezistil také dôvody, ktoré by zakladali domnienku, že sudca je nejakým spôsobom priamo alebo nepriamo zainteresovaný na výsledku konania, alebo že by mal vzťah k veci alebo k účastníkom konania. Dňa 18.09.2017 žalobca predsedovi Okresného súdu Komárno doručil podanie, v ktorom mu spolu so svojou manželkou B. oznamujú skutočnosti o pomere sudcu JUDr. Arpáda Pastoreka k stranám a ním prejednávaným označeným sporom, v ktorých požiadali o poskytnutie právnej ochrany. Hodnotiac toto podanie podľa jeho obsahu je zrejmé, že ide o námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi v prejednávanej veci z dôvodu vytýkaného nesprávneho postupu vo veciach sp. zn. 7C/352/2010 a 7C/234/2007, ako i jeho prepojenia na starostu Obce C. a Y.. W. Szabóa, vystupujúceho ako protistrana v sporoch B. N.. Údajné prepojenie vyvodil žalobca zo skutočnosti, že manželka sudcu B.. X. M. je učiteľkou Základnej školy v C., ktorá je napojená na obecnú samosprávu, z ktorého dôvodu je sudca ovplyvniteľný prostredníctvom zamestnania svojej manželky, a na ktorú starosta obce môže vplývať finančne aj funkčne, a že dcéra Y.. W. O. bola učiteľkou na totožnej škole, pričom o týchto skutočnostiach sa dozvedel počas nesvadských dní konaných od 08.09.2017 do 10.09.2017.

12. Z vyjadrenia namietaného zákonného sudcu (č.l. 202-203 spisu) vyplýva, že subjektívne sa necíti byť zaujatý vo veci, v tomto smere poskytol i rozsiahlu argumentáciu k tvrdeniam žalobcu, z ktorých vyvodzuje jeho zaujatosť. Pri posudzovaní dôvodnosti námietky zaujatosti žalobcu smerujúcej voči JUDr. Arpádovi Pastorekovi majúcej privodiť jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania sporu odvolací súd vychádzal zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcu a z toho, že výnimky z tejto prezumpcie stanovuje iba zákon, pričom nezistil žiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo možné objektívne vyvodiť pochybnosti o zaujatosti konajúceho sudcu v súvislosti s jeho pomerom k sporu, k stranám, pripadne k ich zástupcom. Za takéto nemožno považovať žalobcom uvádzané, ničím nepodložené tvrdenia o prepojení namietaného sudcu v súvislosti so zamestnaneckým pomerom jeho manželky so starostom Obce C. a Y.. O., ktorí nielenže nie sú stranami sporu, ale sú i bez akéhokoľvek vzťahu k prejednávanej veci. Rovnako tak údajné zneužitie právomoci namietaným sudcom v iných súdnych konaniach, v ktorých žalobca alebo jeho manželka B. N. vystupovali ako strana sporu, žiadne dôvodné pochybnosti nenavodzuje. Subjektívny názor žalobcu, že ním uvádzané skutočností majú trestnoprávny charakter vo vzťahu k namietanému sudcovi totiž automaticky neznamená preukázanie zneužitia jeho právomoci ako verejného činiteľa a vyjadruje iba domnienku žalobcu. Samotný subjektívny názor, že u namietaného sudcu sú okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania sporu, nemôže tak bez ďalšieho zakladať dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Obava (pocit) z nestrannosti nestačí na založenie dôvodných pochybností o nedostatku nezaujatosti, vzhľadom na právne (ústavné i zákonné) garancie nezávislosti sudcov a zákonné povinnosti sudcov konať vo veci bez predsudkov. Zo spisu, vrátane vyjadrenia sudcu nemožno tak vyvodiť žiadne objektívne existujúce zákonné dôvody pre jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci, keď základom pre vylúčenie sudcu môže byť len objektívne existujúci zákonný dôvod v zmysle § 49 ods. 1 CSP, ktorý však žalobca vyvodzuje len zo svojich pocitov a úvah, pričom opomína, že z hľadiska uvedeného ustanovenia je významný len vzťah sudcu k sporu, k stranám sporu, k ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní, ktorý je spôsobilý vyvolať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Pokiaľ žalobca vyvodzoval zaujatosť sudcu i z jeho v námietke bližšie konkretizovaného postupu v predmetnom konaní (napr. postup súdu zo dňa 08.09.2017, kedy mu bolo znemožnené už vopred dohodnuté stretnutie), prípadne v iných konaniach, odvolací súd len poukazuje na ust. § 49 ods. 3 CSP, podľa ktorého dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti. V tomto smere len zdôrazňuje, že skutočnosť, že vo veciach strany rozhodoval, (resp. rozhoduje) ten istý sudca nezakladá okolnosť objektívnej povahy, ktorá by mohla viesť k legitímnym pochybnostiach o tom, že zákonný sudca v danej veci disponuje určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci. Za objektívne nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, vrátane toho, ako sa javí strane sporu, ale rozhodujúce je to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy. Za takúto okolnosť však nemožno považovať žalobcom namietaný postup sudcu v jeho veciach, ani jeho rozhodovaciu činnosť.

13. Keďže v danej veci odvolací súd nezistil existenciu žiadneho dôvodu podľa § 49 ods. 1 CSP, ktorý by mohol viesť k legitímnym pochybnostiam o nestrannosti sudcu JUDr. Arpáda Pastoreka, a ktorý by odôvodňoval jeho vylúčenie ako zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania daného sporu, rozhodol o jeho nevylúčení v predmetnej veci, ktorý výrok pojal i do enunciátu tohto rozhodnutia, čím zároveň napravil žalobcom vytýkané procesné pochybenie prvoinštančného súdu v súvislosti s uplatnenou námietku zaujatosti.

14. Následne odvolací súd pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Ako už bolo uvedené, žalobca si v tomto konaní uplatňuje nároky podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 01.07.2004, a ktorým bol zrušený zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánov štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Z ust. § 27 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona, pričom zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa spravuje doterajšími predpismi (§ 27 ods. 2 zákona). Žalobca v žalobe doručenej súdu prvej inštancie dňa 31.08.2009 tvrdil, že k tomuto dňu mu bola spôsobená škoda závažnými pochybeniami orgánov činných v trestnom konaní pri vyšetrovaní trestnej činnosti v súvislosti s požiarom jeho rodinného domu, nevypátraním a nepotrestaním páchateľa tohto trestného činu, čím bol dlhodobo v právnej neistote. Keďže k žalobcom tvrdenej škode malo dôjsť nesprávnym úradným postupom pred 01.07.2004, bolo potrebné vec posudzovať podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ako to správne učinil i súd prvej inštancie.

15. V zmysle § 18 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánom spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Právo na náhradu škody tu majú tí, ktorí boli účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je jeho objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť; založená je na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: a/ nesprávny úradný postup štátneho orgánu, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

16. Zákonodarca v zákone č. 58/1969 Zb. neposkytol definíciu pojmu nesprávny úradný postup. Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, možno však nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu orgánu verejnej moci, resp. o porušenie účelu postupu orgánu verejnej moci, ktorý či už súvisí s rozhodovacou činnosťou alebo s ňou nesúvisí nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pretože úradný postup nie je spravidla možné upraviť v právnom predpise do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti pri ktorej orgán verejnej moci nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie, alebo oneskorené vydané rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu verejnej moci alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Pokiaľ orgán verejnej moci zisťuje podmienky a predpoklady pre vydania rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne posudzuje a podobne, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia; prípadné nesprávnosti či vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti za škodu môžu byť hodnotené len ako škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, a preto za nesprávny úradný postup nie je možné považovať pochybenie a nedostatky spočívajúce v tom, že orgán verejnej moci pred svojim rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a v dôsledku toho je rozhodnutie nesprávne a nemalo byť vydané, prípadne že malo byť vydané neskôr v inej podobe, či za iných okolností (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. 05. 2011 sp. zn. 6Cdo/115/2010). V tomto smere možno tiež uviesť, že strana sporu v ktorom bolo vydané príslušné rozhodnutie môže namietať pochybenie orgánu štátu pri zisťovaní podkladov pre vydanie rozhodnutia alebo pri ich hodnotení v opravnom prostriedku proti tomuto rozhodnutiu, pričom orgán príslušný rozhodnúť o opravnom prostriedku následne posúdi či došlo k namietanému pochybeniu. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jeden z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu, tento zodpovedá za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s takýmto chybným postupom, teda ak je nesprávny postup orgánu verejnej moci so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

17. Rovnako zák. č. 58/1969 Zb. bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba aj v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 42 Občianskeho zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej sfére poškodeného, b/ je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Pre posúdenie predmetnej právnej veci je významné, že škoda, ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, je daná len vtedy, ak vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom.

18. Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zák. č58/1969 Zb. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach (napr. sp. zn. 5Cdo/126/2009 zo dňa 30.06.2010, sp. zn. 6MCdo/11/2010 zo dňa 31.01.2012, sp. zn. 8Cdo/112/2017 zo dňa 27.06.2018) dospel k záveru, že príčinná súvislosť je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede, teda aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody, vrátane jej rozsahu, následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha, či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná bola. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach; a jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľnom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie je. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu, (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť pôsobenia príčiny na následok“ pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Ak by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane, pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide a to o príčinu podstatnú.

19. Z hľadiska skutkového stavu v prejednávanej veci výsledkami vykonaného dokazovania bolo preukázané, že uznesením Okresného riaditeľstva PZ, Úrad justičnej a kriminálnej polície v Komárne zo dňa 03.02.2004 ČVS: L.-XXX-OSV-KN-XXXX bolo začaté trestné stíhanie za trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Trestného zákona, lebo zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že dňa 03.02.2004 v čase okolo 2.30 hod. v Obci C. na H. ul. č. XX došlo z doposiaľ nezistených príčin k požiaru šopy - garáže, ktoré sa nachádzali v zadnej časti rodinného domu, a v ktorej sa nachádzalo nepojazdné osobné motorové vozidlo zn. D. bez EČ, odkiaľ sa následne požiar rozšíril na strechu domu, čím vznikla škoda pre žalobcu vo výške cca 100.000,- Sk. Z obsahu vyšetrovacieho spisu vyplýva, že v uvedený deň o 05.00 hod. bol vypočutý žalobca ako poškodený, ktorému bolo predmetné uznesenie doručené dňa 09.02.2004 a tento následne dňa 16.02.2004 podal i návrh ako poškodený na pribratie znalca do konania na stanovenie výšky vzniknutej škody. Do konania boli pribratí ako znalci pracovníci KEU PZ Bratislava z odboru kriminalistika, na posúdenie príčiny vzniku požiaru a kde sa nachádzalo jeho ohnisko a to uznesením zo dňa 04.02.2004 a rovnako tak i znalec z odboru stavebníctva Ing. D. S. na stanovenie výšky spôsobenej škody požiarom na rodinnom dome uznesením zo dňa 24.03.2004. Vo veci bol vypočutý ako poškodený dňa 25.03.2004 i W. N., ako spoluvlastník rodinného domu a ako svedkovia dňa 25.05.2004 W. O. a D. B.. Dňa 03.02.2004 bola vykonaná i ohliadka miesta činu, vypracovaná fotodokumentácia z miesta činu kriminalistickým technikom, bol zabezpečený odborný posudok o požiari cestou Okresného riaditeľstva hasičského a záchranného zboru v Komárne, v ktorom bolo konštatované, že príčinu vzniku požiaru bolo úmyselné zapálenie, čo potvrdil i záver znaleckého posudku zo dňa 10.02.2004 vyhotovený Kriminalistickým expertíznym ústavom PZ, podľa ktorého ohnisko požiaru bolo určené do priestoru drevenej prístavby (šopa - garáž) v zadnej časti rodinného domu č. XX na H. ulici, pričom z kriminalisticko-technického hľadiska prípad nesie znaky úmyselného konania fyzickej osoby. Znaleckým posudkom zo dňa 15.04.2004 č. 23/2004 vyhotoveným Ing. D. S., znalcom z odboru stavebníctva, bola stanovená výška škody spôsobená požiarom na rodinnom dome žalobcu v sume 175.000,- Sk a na drobnej stavbe šopy, na oplotení a na vzdušnej elektrickej prípojke v sume 10.000,- Sk. Pripojený výpis LV č. XXXX kat. úz. C. dokladuje, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom v 2/12-nách parc. č. 1406/5, 1406/6, 1406/9 a rodinného domu postavenom na parc. č. 1406/5. Podľa úradného záznamu zo dňa 20.05.2004 v predmetnej trestnej veci boli vyťažované i ďalšie osoby, ktoré sa v minulosti dopustili trestnej činnosti, pričom neboli zistené žiadne poznatky, ktoré by nasvedčovali tomu, že skutok spáchala niektorá konkrétna osoba. Následne uznesením zo dňa 26.05.2004 bolo trestné stíhanie podľa § 173 ods. 1 písm. f/ Trestného poriadku prerušené, lebo sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej osobe. Uznesenie bolo doručované žalobcovi na adresu jeho trvalého bydliska dňa 04.06.2004 bolo uložené na pošte, kde si ho žalobca v odbernej lehote neprevzal a zásielku prevzal až následne dňa 22.05.2006. V nadväznosti na písomné podanie žalobcu zo dňa 20.10.2007, adresované ministrovi vnútra, bolo Krajským riaditeľstvom PZ v Nitre, úrad justičnej a kriminálnej polície vydané opatrenie zo dňa 28.12.2007 č.p.: KRP-372-1/JKP-Tč-2007, ktorým vyšetrovanie v predmetnej veci sa neodníma odboru skráteného vyšetrovania UJKP OR PZ v Komárne a táto súčasť sa určuje ako príslušná i naďalej na jej ďalšie vyšetrovanie. Na základe podnetu žalobcu zo dňa 07.12.2007 bol okrem iného Okresnou prokurátorkou v Komárne preskúmaný i vyšetrovací spis v predmetnej trestnej veci, ktorá vo svojej odpovedi zo dňa 07.01.2008 konštatovala, že uznesenie, ktorým bolo trestné stíhanie prerušené dňa 07.06.2004 vzala ako zákonné a dôvodné na vedomie, pretože sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce začať trestné stíhanie voči určitej osobe, pričom predmetné uznesenie bolo vydané orgánom na to oprávneným, keďže v zmysle organizačných úprav polície je možné poveriť na vykonanie skráteného vyšetrovania aj príslušníka Hurbanovskej polície a v prípade, že operatívnou činnosťou, ktorá naďalej prebieha, sa zistí páchateľ trestného činu, orgán činný v trestnom konaní z úradnej povinnosti vydá uznesenie o pokračovaní v konaní.

20. Vychádzajúc z týchto zistení odvolací súd v zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že zhora popísaný postup policajného orgánu nemožno vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup, keďže jeho konanie v predmetnej trestnej veci nebolo v rozpore s procesnými pravidlami stanovenými v tom čase platným a účinným Trestným poriadkom (zák. č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom v znení účinnom do 31.07.2004) a ani sa nepriečilo účelu k dosiahnutiu ktorého postup orgánu činného v trestnom konaní smeruje. V súvislosti so žalobcom tvrdenými porušeniami postupu vyšetrovacieho orgánu, z ktorých vyvodzuje jeho nesprávny úradný postup v danej trestnej veci, odvolací súd poukazuje na ust. § 161 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého vyšetrovanie vykonáva vyšetrovateľ policajného zboru, skrátené vyšetrovanie vykonáva policajný orgán, pričom vyšetrovanie sa vykonáva o trestných činoch, o ktorých sa nevykonáva skrátené vyšetrovanie (ods. 2). Podľa § 168 ods. 1 Trestného poriadku skrátené vyšetrovanie sa vykonáva o trestných činoch, pre ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje 3 roky. Pri skrátenom vyšetrovaní postupuje policajný orgán podľa ustanovení tohto zákona o vyšetrovaní (§ 169 veta prvá Trestného poriadku), ktoré vymedzoval § 164 Trestného poriadku a v zmysle ktorého medzi iným vyšetrovateľ vykonáva vyšetrovanie a policajný orgán skrátené vyšetrovanie spravidla osobne (ods. 1) a všetky rozhodnutia o postupe pri vyšetrovaní a o vykonávaní vyšetrovacích úkonov robia samostatne okrem prípadov, v ktorých je podľa tohto zákona potrebný súhlas prokurátora (§ 4). V danom prípade bolo trestné stíhanie začaté pre trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Trestného zákona, pre ktorý zákon ustanovoval trest odňatia slobody, ktorého hranica neprevyšovala 3 roky, z ktorého dôvodu bolo vedené skrátené vyšetrovanie, ktoré viedol príslušný policajný orgán. Pokiaľ aj vyšetrovanie bolo začaté vyšetrovateľom a následne v ňom pokračoval policajný orgán, tento postup sa nepriečil právnej úprave, pričom predstavy poškodeného o tom, ktorý z vyšetrovacích orgánov je kompetentnejší vykonávať vyšetrovanie v trestnej veci sú v tomto smere bez právneho významu. Aj ďalšie skutočnosti, ktoré žalobca namietal sú irelevantné vo vzťahu k začatému trestnému stíhaniu, pretože úkony vykonávané orgánom činným v trestnom konaní smerovali len k zisteniu páchateľa a výšky spôsobenej škody. V prípade zistenia páchateľa a vznesenia mu obvinenia totiž opätovne budú musieť byť vypočutí ako poškodení tak i svedkovia, ktorí boli vypočutí po začatí trestného stíhania. Naviac, pred začatím trestného stíhania bol uskutočnený policajným orgánom výsluch žalobcu ako poškodeného, ako to dokladuje originál zápisnice zo dňa 03.02.2004 obsiahnutý vo vyšetrovacom spise, kde je žalobca správne označený menom a priezviskom v celom jej obsahu. Pokiaľ v opise tejto zápisnice a to len v jej závere, je uvedený nesprávne žalobca ako „Ing. S. N.“ , ide o zjavnú nesprávnosť pri opise zápisnice. Nedôvodný je i poukaz žalobcu, že v priebehu vyšetrovania nebola vypočutá jeho manželka, keď je to práve vyšetrovací orgán, v kompetencii ktorého je rozhodovať o postupe pri vyšetrovaní a posudzovať, ktoré vyšetrovacie úkony vykoná za účelom objasnenia všetkých skutočností dôležitých na posúdenie prípadu.

21. I keď žalobcom tvrdenú nečinnosť orgánov polície po prerušení trestného stíhania by bolo možné považovať za postup priečiaci sa zákonu, na druhej strane ale nemožno prehliadať, že tento postup môže mať za následok vznik zodpovednosti žalovaného len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku občana, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) touto nečinnosťou. V tomto smere je významné, že plnenie, ktorého sa žalobca v danej veci domáha titulom náhrady škody nepredstavuje jeho majetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu polície, pretože majetok žalobcu sa nezmenšil nesprávnym postupom orgánu polície, ale tento dôsledok nastal v dôsledku úmyselného založenia požiaru šopy v zadnej časti rodinného domu, odkiaľ sa následne požiar rozšíril na strechu rodinného domu, ktorý je v podielovom spoluvlastníctve žalobcu, čím nesporne došlo na strane žalobcu k vzniku škody. Majetok žalobcu sa teda nezmenšil v dôsledku namietaného nesprávneho postupu policajných orgánov, a teda v konaní nebolo v konkrétnostiach preukázané, že vznik škody na majetku žalobcu bol zapríčinený namietaným nesprávnym úradným postupom. Medzi namietaným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody neexistuje bezprostredná vecná súvislosť, pretože škodlivý následok v podobe zmenšenia jeho majetku nastal už pred začatím trestného stíhania. Žalobca tak v konaní nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom orgánov polície a zničením jeho majetku. Keďže podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je daná táto zodpovednosť, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené, lebo smeruje proti rozsudku prvoinštančného súdu, ktorý spočíva na správnom právnom závere, že v danej veci nie sú splnené podmienky pre zodpovednosť žalovaného v zmysle zák. č. 58/1969 Zb.

22. Za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku odvolateľa, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené. V prejednávanej veci ide o tzv. sporové konanie, v ktorom sa uplatňuje prejednávacia zásada a jej podstata spočíva v tom, že procesná povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré majú význam pre rozhodnutie vo veci samej, ako aj procesná povinnosť navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdení, je záležitosťou strán sporu. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobca sa aktívne zúčastnil pojednávaní pred súdom prvej inštancie, na ktorých bol i riadne vypočutý a mal i reálnu možnosť uplatniť všetky jeho práva a právom chránené záujmy. Pokiaľ boli jeho návrhy na doplnenie dokazovania zamietnuté, odvolací súd zdôrazňuje, že posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov v rámci dokazovania budú vykonané je vždy vecou súdu (§ 185 CSP) a nie strán sporu, pričom súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Neúplné zistenie skutkového stavu je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že súd nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde.

23. Súdu prvej inštancie nemožno ani vytýkať, že by jeho postupom došlo k odňatiu možnosti žalobcu riadne konať pred súdom, keď dodržal zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho sporového konania, ktorú zaručuje nielen Ústava SR (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1). poskytol možnosť stranám sporu zúčastniť sa pojednávania a vyjadriť sa k dôkazom, čím nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti a princípu rovností zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. V súvislosti s tvrdenou rozdielnosťou protokolácie s prednesmi strán sporu odvolací súd poukazuje na ust. § 99 ods. 1 CSP, podľa ktorého v zápisnici spísanej o procesných úkonoch sa uvedie podstatný obsah prednesov. Naviac, v danej veci, ako to vyplýva z obsahu zápisníc o pojednávaní, prvoinštančný súd umožnil právnej zástupkyni žalobcu, ako aj samotnému žalobcovi diktovať svoje prednesy priamo do zápisnice. Pravdivosť tvrdenia žalobcu, že došlo k zásadnej rozdielnosti odôvodnenia rozsudku vyhláseného na pojednávaní dňa 14.11.2017 oproti jeho písomnému vyhotoveniu nebolo možné preveriť, pretože zvukový záznam z pojednávania sa nezachoval z dôvodu administratívno-technického pochybenia podľa úradného záznamu na č.l. 258 spisu. K námietke, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu pri ktorej súd zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, avšak nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V prejednávanej veci súd prvej inštancie zo skutkových zistení vyvodil správne právne závery a na zistený skutkový stav aj aplikoval správnu právnu normu (príslušné ustanovenia zák. č. 58/1969 Zb.), ktorú aj správne interpretoval, preto ani tento odvolací dôvod neobstojí.

24. Rozsudok súdu prvej inštancie nie je ani svojvoľný a nepreskúmateľný, ako to tvrdí žalobca, keďže nepreskúmateľným by bolo napadnuté rozhodnutie, ak by nemalo náležitosti vyplývajúce z ust. § 220 ods. 2 CSP. V zmysle tohto ustanovenia bol súd v odôvodnení rozsudku povinný uviesť čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, a aké prostriedky procesnej obrany použil, bol povinný stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Všetky tieto vlastnosti však napadnuté rozhodnutie spĺňa, pričom aj svoj právny záver súd prvej inštancie vysvetlil a v odôvodnení rozsudku podal primeraný výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozsudku, ktorým žalobu zamietol.

25. Záverom považuje odvolací súd za potrebné poukázať tiež na rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 27.10.2004 sp. zn. IV. ÚS 340/2004 podľa ktorého: „Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali, alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré predkladá účastník“.

26. Pretože obsah odvolania žalobcu nebol spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska žalobcom tvrdených odvolacích dôvodov, odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v intenciách § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a s ohľadom na plný úspech žalovaného v odvolacom konaní mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).