Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_5Co-124-2019.pdf
PDF · 101.69 KB
Case nature
Subarea
5Co/124/2019
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu v spore žalobcu P. L., H.. XX.X.XXXX, R. C. K. XXX, zast. WEBBER LEGAL, s.r.o., so sídlom Na rozhliadke 2, Bratislava, IČO: 50 680 552, proti žalovanému Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpenému Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o., so sídlom Bočná 10, Košice, IČO: 36 863 017, o zaplatenie sumy 4.991,80 € s prísl. a o nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava sp.zn. 1Csp/221/2018-236 z 21.1.2019
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku I a III.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozhodol tak, že nariadil neodkladné opatrenie (ďalej len NO) v tomto znení: Žalovaný je povinný zdržať sa vykonávania inkasa peňažných prostriedkov z bežného účtu žalobcu vedeného v banke Slovenská sporiteľňa, a.s., číslo účtu IBAN: K. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX na uspokojenie svojich pohľadávok zo Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX uzavretej dňa 26.10.2010 medzi žalobcom a žalovaným, a to až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Žalovaný je povinný zdržať sa požadovania akýchkoľvek platieb od žalobcu na uspokojenie svojich pohľadávok zo Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX uzavretej dňa 26.10.2010 medzi žalobcom a žalovaným, a to až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. (výrok I.) O nároku na náhradu trov neodkladného opatrenia súd rozhodne v konečnom rozhodnutí vo veci samej (výrok II.). Žalovaný je povinný zaplatiť súdny poplatok za návrh na nariadenie neodkladného opatrenia vo výške 33 € na účet Slovenskej pošty, a.s. do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia (výrok III.).
2. Vychádzal z toho, že žalobca sa žalobou postúpenou súdu prvej inštancie z upomínacieho konania dňa 9.10.2018 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 4.991,80 € spolu s príslušenstvom, a to titulom bezdôvodného obohatenia. Žalobu odôvodnil tým, že medzi žalobcom a žalovaným došlo dňa 26.10.2010 k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere označenej ako Zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru v prospech žalobcu. Žalobca poukázal na to, že zmluva je v hrubom rozpore so zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a zákonom č. 40/1964 Zb. Občianskym zákonníkom. Podľa názoru žalobcu v zmluve je neplatná dohoda o odplate (úroky, poplatky) a v prípade, že dohoda o odplate je platná, úver poskytnutý prostredníctvom zmluvy sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalobcovi bola zo strany žalovaného poskytnutá istina vo výške 10.550 €. Do dnešného dňa žalobca vykonal v súvislosti so spotrebiteľským úverom úhrady v celkovej výške 15.382,77 € a hradil aj náklady na doplnkové služby, a to poistné, a to k dnešnému dňu spolu vo výške 540,37 €.
„V rámci konania o vydanie predbežného (neodkladného) opatrenia je rozsah „dokazovania“ (osvedčovanie) podstatne zúžený v dôsledku: účelu a podstaty predbežného opatrenia, lehoty na rozhodnutie o návrhu, toho, že súd koná spravidla bez pojednávania a zásadne bez vypočutia účastníkov. Osvedčovanie na rozdiel od dokazovania znamená, že súd prostredníctvom označených dôkazov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodovanie o návrhu na predbežné opatrenie. Nemusí prihliadať na všetky formality, ako pri riadnom procesnom dokazovaní. Výsledkom takéhoto postupu je to, že osvedčované skutočnosti sa súdu, so zreteľom na všetky okolnosti prípadu, javia pravdepodobné.“ (uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo 104/2010, 2Cdo 105/2010). Súd pri nariadení neodkladného opatrenia posudzoval otázku potreby bezodkladnej úpravy pomerov medzi sporovými stranami s ohľadom na skutkové tvrdenia žalobcu. Podľa súdu žalobca osvedčil existenciu právneho vzťahu medzi sporovými stranami a potrebu neodkladnej úpravy pomerov medzi stranami, keďže listinnými dôkazmi - zmluvou o splátkovom úvere, predžalobnou výzvou a výpismi z účtu žalobcu bolo osvedčené, že ku dňu podania návrhu žalovaný naďalej pokračuje v strhávaní splátok úveru z účtu žalobcu. Aby nedochádzalo k vzniku možného bezdôvodného obohatenia v prospech žalovaného na úkor žalobcu, súd považuje za potrebné tomuto zamedziť nariadením NO a žalovanému uložiť povinnosť zdržať sa vykonávania inkasa peňažných prostriedkov z bežného účtu žalobcu. Z vecného hľadiska je možné dosiahnuť dočasnú a bezodkladnú úpravu pomerov uložením tejto povinnosti žalovanému. Ďalšie vykonávanie inkasa splátok by mohlo spôsobiť na strane žalobcu ujmu v prípade, ak by bol v konaní vo veci samej úspešný. Naproti tomu na strane žalovaného takáto ujma nevzniká, pretože ak bude v konaní úspešný, bude môcť pokračovať v inkasovaní splátok úveru a prípadne domáhať sa svojej pohľadávky podaním žaloby na príslušný všeobecný súd. Z hľadiska proporcionality tak môže žalovaný takéto obmedzenie zniesť. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia je dôvodný, a preto takémuto návrhu vyhovel. O nároku na náhradu trov neodkladného opatrenia bude v zmysle § 262 ods. 1 CSP rozhodnuté v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 4 ods. 2 písm. u) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, od poplatku je oslobodený spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu. O povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok vo výške 33 € z podaného návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia súd rozhodol podľa položky 1c/ Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. v spojení s ust. § 2 ods. 2 a § 4 ods. 2 písm. u) citovaného zákona, pretože žalobca ako spotrebiteľ je v konaní od súdnych poplatkov oslobodený.
3. V podanom odvolaní žalovaný uviedol, že súd nám nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby sme uskutočňovali nám patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku]; že rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd [§ 365 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku]; že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku]; že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku]. Vo vzťahu k uloženej povinnosti „zdržať sa vykonávania inkasa“ namietame predovšetkým absenciu nevyhnutnej korelácie medzi nariadeným neodkladným opatrením a predmetom sporu (konania vo veci samej). Stabilná rozhodovacia prax súdov uznáva, že i keď Civilný sporový poriadok upustil od pôvodnej koncepcie Občianskeho súdneho poriadku bezpodmienečnej väzby neodkladného opatrenia na konanie vo veci samej, naďalej platí, že procesné zabezpečenie musí mať vždy nevyhnutne vzťah ku konkrétnemu hmotnoprávnemu nároku (napr. uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/373/2018 zo dňa 21.11.2018). Uvedené platí ešte viac, ak ide o neodkladné opatrenie nariadené počas konania, keď musí existovať priama súvislosť medzi procesným nárokom žalobcu a neodkladnou ochranou, ktorá má slúžiť na jeho zabezpečenie. V konkrétnom prípade návrhu žalobcu však takáto súvislosť absentuje. Bez ohľadu na to, ktoré z alternatívne formulovaných tvrdení prezentovaných v žalobe sa vezme ako rozhodujúce, je žalobný návrh vystavaný na domnienke žalobcu, že naša banka nemá voči nemu v právnom vzťahu založenom zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 26.10.2010 právo na zaplatenie úrokov a poplatkov a na tomto základe sa domáha vydania plnenia z údajného bezdôvodného obohatenia. Žaloba teda smeruje výlučne k preskúmaniu platieb, ktoré žalobca už uskutočnil, a to aj po zmene pripustenej uznesením č. k. 1Csp/221/2018-243 zo dňa 21.01.2019. Súd - viazaný žalobným návrhom (§ 216 ods. 1 Civilného sporového poriadku) - sa bude v konaní vo veci samej zapodievať výlučne minulými plneniami žalobcu a zisťovať, či boli po práve alebo postrádajú právny dôvod a majú byť vrátené titulom bezdôvodného obohatenia. Aj keby ktorýkoľvek žalobný argument hypoteticky obstál - čo rozhodne popierame - súd nebude autoritatívne určovať bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru (žiaden taký žalobný návrh totiž nebol uplatnený). Príslušná otázka síce môže byť významná ako prejudiciálna, nebude však premietnutá do meritórneho rozhodnutia, keďže jej nezodpovedá žiaden žalobný návrh, a teda akékoľvek rozhodnutie o nej nebude ani vybavené atribútom záväznosti (podľa § 228 ods. 1 Civilného sporového poriadku je záväzný len výrok rozhodnutia, naopak, odôvodnenie záväzné nie je). Nariadené neodkladné opatrenie však nijako neslúži na zabezpečenie procesných nárokov uplatnených žalobou (nárokov z tvrdeného bezdôvodného obohatenia na základe MINULÝCH plnení žalobcu). Naopak, žalobca ním cieli na riešenie svojej BUDÚCEJ situácie (svojich budúcich plnení, o ktorých sa domnieva, že ich naša banka nie je oprávnená inkasovať). S takýmto údajným nárokom žalobcu - že naša banka nemá a ani v budúcnosti nebude mať nárok na žiadne plnenia mimo istiny úverového záväzku - však nekorešponduje žiaden žalobný návrh. V skutočnosti tak vôbec nejde o neodkladné opatrenie, ktorým by sa zabezpečoval účel prebiehajúceho konania, čo ho diskvalifikuje z hľadiska obligatórnych kritérií neodkladnej ochrany. Ak žalobca zamýšľal dosiahnuť nariadenie neodkladného opatrenia na zabezpečenie iných procesných nárokov, než o akých sa vedie spor pod sp. zn. 1Csp/221/2018, mal tak urobiť návrhom podaným mimo prebiehajúceho konania, o ktorom by však musel rozhodovať zákonný sudca určený na základe úplne iných pravidiel, než v prípade napadnutého rozhodnutia. Keďže ho však výslovne označil ako súvisiaci so sporom sp. zn. 1Csp/221/2018, nie je možné túto väzbu ignorovať a návrh žalobcu posudzovať odtrhnuto od rozhodujúcich okolností sporu, vrátane starostlivého zhodnotenia, čoho sa vlastne žalobca domáha vo veci samej a ako môže neodkladné opatrenie slúžiť na zabezpečenie účelu ním vymedzeného meritórneho predmetu sporu. Vo vzťahu k uloženej povinnosti „zdržať sa požadovania akýchkoľvek platieb od žalobcu" namietane absenciu akéhokoľvek tvrdenia právne relevantnej skutočnosti, ktorá by odôvodňovala príslušný návrh. Je pre nás vrcholne zarážajúce, že súdu prvej inštancie vonkoncom neprekážalo, že žalobca neprodukoval vôbec žiadne tvrdenie, a už vôbec nie osvedčenie, čohokoľvek, z čoho by bolo možné vyvodiť opodstatnenosť tejto časti jeho návrhu. Nešpecifikoval ani len to, aké „požiadavky" našej banky mali byť vznesené, ani o nich nepredložil vonkoncom žiadne dôkazné prostriedky (prílohami návrhu boli len výpisy z jeho bežného účtu). Takisto neuviedol, v čom má spočívať protiprávnosť alebo akákoľvek iná neobhájiteľnosť našich „požiadaviek“ (nie z hľadiska obsahu, ale ich samotného uskutočnenia). Je snáď neprijateľné, ak veriteľ vyzýva dlžníka na splnenie jeho záväzku? Odmietame, aby sa už aj úplne štandardný postup zmluvnej strany, vždy navyše vnímaný ako žiaduca predžalobná prax, spochybňoval ako nekalý; v takomto prípade už nejde o ochranu spotrebiteľa, ale o obyčajnú spotrebiteľskú šikanu. Osobitne tu aj akcentujeme, že viacero všeobecne záväzných právnych predpisov explicitne očakáva a vyžaduje od banky, resp. od veriteľa v spotrebiteľskom právnom vzťahu, upozornenie v podobe výzvy dlžníkovi, že sa nachádza v omeškaní so splnením zmluvnej povinností (napr. § 92 ods. 3 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Neupierame žalobcovi právo myslieť si čokoľvek - aj úplný nezmysel - o obsahu úverového právneho vzťahu a rovnako nevyvodzujeme voči nemu vonkoncom žiadne dôsledky, že nás jeho právny zástupca zahltil množstvom korešpondencie, v ktorej prezentuje výsostne účelovú a dogmatickú argumentačnú líniu o údajných nárokoch žalobcu. Prečo by sme však nemali byť rovnocenne oprávnení požadovať od dlžníka splnenie jeho záväzku v takom rozsahu, v akom sme presvedčení, že nám prináleží na základe normatívnej právnej úpravy a obsahu zmluvných dokumentov? Dovoľujeme si upozorniť žalobcu - či skôr jeho právneho zástupcu - že žiadna jeho právna domnienka nemá verejnomocenské atribúty a len to, že nám ju komunikoval, nezakladá našu povinnosť správať sa podľa nej. Rovnako ako dlžník máme právo dožadovať sa splnenia povinností z právneho vzťahu, a to nielen súdnou, ale aj predsúdnou alebo mimosúdnou cestou, obzvlášť ak má naša „požiadavka“ podobu prostej listovej alebo elektronickej komunikácie. Žalobca takisto opomína, že záväzné mantinely mimosúdneho uplatňovania nárokov zo spotrebiteľských zmlúv sú striktne regulované ustanovením § 9a ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov: „Predávajúci ani osoba, ktorá v mene veriteľa alebo vo vlastnom mene vymáha pohľadávky vyplývajúce zo spotrebiteľskej zmluvy, nesmie spotrebiteľa v súvislosti s uplatňovaním alebo vymáhaním pohľadávok osobne navštevovať v jeho domácnosti alebo na pracovisku. Na tento účel je rovnako zakázané akýmkoľvek spôsobom kontaktovať alebo obťažovať spotrebiteľa počas sviatkov, dní pracovného pokoja alebo počas pracovných dní v čase po osemnástej hodine“. Vo svojom návrhu však neuviedol žiadnu skutočnosť, ktorá by nasvedčovala porušeniu citovaných zákonných obmedzení.
Nie je to však len záležitosť procesnej pasivity žalobcu. Ani odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neponúka vonkoncom žiadne vysvetlenie, prečo bolo predmetnému návrhu žalobcu vyhovené. Celé odôvodnenie je venované výroku o povinnosti nevykonávať inkaso a k výroku o zákaze „požadovania platieb“ nie je uvedené vôbec nič. Už len táto okolnosť sama osebe činí príslušnú časť napadnutého rozhodnutia nepreskúmateľnou a arbitrárnou až na úrovni svojvôle. Subsidiárne namietame aj úplnú materiálnu nevykonateľnosť príslušného výroku. Vonkoncom nie je konkretizované, čo všetko má zákaz „požiadaviek platieb“ zahŕňať. Použité slovo „požadovanie“ vykazuje mimoriadne vysokú mieru abstrakcie a v praktickom živote mu môže zodpovedať mnoho rôznych konaní. Z rozhodnutia si nemáme ako vytvoriť nevyhnutnú predstavu, akého konania sa vlastne máme vyvarovať, aby sme neriskovali negatívne dôsledky spojené s porušením neodkladného opatrenia. Na ilustráciu neprijateľnosti takéhoto generického enunciátu poukazujeme napr. na ustanovenie § 137 Civilného sporového poriadku, ktoré v rámci regulácie typického obsahu žaloby (žalobných návrhov) spája slovo „požadovať“ so samotným podaním žaloby; inými slovami, súdom uložený zákaz „požadovania akýchkoľvek platieb" by pokojne mohol znamenať zákaz pre našu banku podať žalobu voči dlžníkovi o splnenie povinnosti z úverového právneho vzťahu, čo by, samozrejme, bolo v príkrom rozpore s ústavným imperatívom neodňateľnosti základných práv a slobôd (čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), v tomto konkrétnom ohľade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. So zreteľom na právnu úpravu prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany popierame všetky skutkové a iné tvrdenia žalobcu. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti navrhujeme, aby odvolací súd zmenil uznesenie Okresného súdu Rožňava č. k. 1Csp/221/2018-236 zo dňa 21.01.2019 v napadnutom rozsahu tak, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietne v celom rozsahu.
4. Odvolací súd postupom podľa § 385 CSP (bez nariadenia odvolacieho pojednávania) preskúmal napadnuté uznesenie vo výrokoch I., III. a zistil, že uznesenie o nariadení NO je vecne správne, a preto ho potvrdil podľa § 387 ods.1, 2 CSP, pričom súhlasí aj s dôvodmi uvedenými v uznesení.
5. K odvolacím dôvodom žalovaného je treba doplniť, že namietanie nedostatku dôvodov rozhodnutia nie je pochybením súdu, pretože odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa aplikačnej ustálenej praxe Ústavného súdu SR má podať jasne a zrozumiteľne odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III.ÚS/209/04, III.ÚS/78/07, I.ÚS/117/05). Všeobecný súd, teda aj okresný súd preto, ak nedáva vždy odpovede na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre príslušné rozhodnutie podstatný význam, z hľadiska NO treba dostatočne objasniť právny základ rozhodnutia a nemožno zachádzať do všetkých detailov, uvádzaných stranami sporu. Z tohto aspektu je plne potom realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (porovnaj aj právo súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy).
6. Okrem iného je zrejmé, že podľa ustálenej súdnej praxe judikatúra odôvodňuje pri žalobách z pôžičiek pri ochrane spotrebiteľov NO tak, aby bola aj podaná žaloba vo veci samej a keďže súd prvej inštancie rozhodol o návrhu na nariadenie NO aj bez výsluchov strán sporu, bez nariadenia pojednávania, pre NO je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie (§ 329 ods. 1, 2 CSP).
7. Napokon poistkou pri nariadení NO a jedinou poistkou je tu ustanovenie § 340 CSP, ktorým je v súlade s článkom 2 CSP (princíp právnej istoty) dávané do úvahy aj uplatnenie práva nahradiť škodu navrhovateľovi NO alebo inú ujmu tomu, komu neodkladným opatrením vznikla (NO môže zaniknúť alebo bolo zrušené z jedného dôvodu, než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo alebo preto, že právo strany sporu žalobcu bolo uspokojené). Táto generálna poistka pri nariaďovaní NO je zákonnou zodpovednosťou sui generis, lebo vyplýva z procesného predpisu a opodstatnene vo svojej podstate vytvára zodpovednostný vzťah na základe súdneho rozhodnutia ako individuálneho aktu aplikácie práva. Pri NO ide o špecifický procesný postup pri nariadení NO, ktorý do značnej miery zvýhodňoval žalobcu, avšak zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že ďalšie vykonávanie inkasa splátok by mohlo spôsobiť na strane žalobcu ujmu v prípade, ak by bol v konaní vo veci samej úspešný. Naproti tomu na strane žalovaného takáto ujma nevzniká ani nevznikne, pretože, ak bude v konaní úspešný, potom môže pokračovať v inkasovaní splátok úveru a prípadne domáhať sa svojej pohľadávky podaním žaloby na príslušný všeobecný súd (proporcionalita v zásade môže byť dodržaná u oboch strán sporu). Správne preto dospel k záveru súd prvej inštancie, že návrh žalobcu na nariadenie NO je dôvodný, a preto takémuto návrhu zákonne vyhovel, zákonné je aj rozhodnutie o povinnosti zaplatiť za návrh na NO 33 € (o.i. dôkazné bremeno návrhu NO ťažilo žalobcu, porovnaj uznesenie NS SR 2Cdo/105/10).
8. Výrok II. uznesenia nebol napadnutý odvolaním, a preto nebol preskúmaný odvolacím súdom a nadobudol právoplatnosť.
9. Dôvody uvedené v odvolaní sú neopodstatnené a zavádzajúce, pri nariadení NO netreba spomínať záväzné mantinely mimosúdneho uplatňovania nárokov zo spotrebiteľských zmlúv a pre tento účel je rovnako zakázané akýmkoľvek spôsobom kontaktovať alebo obťažovať spotrebiteľa počas dní pracovného pokoja, sviatkov a pod.. Ani námietka žalovaného, že ide o protiprávnosť výroku uznesenia nie je podstatná, pretože v konaní o nariadenie NO nie je možné preskúmavať, či žalovaný postupoval štandardne vo vzťahu k spotrebiteľovi - žalobcovi alebo nie a nie je zrejmé z doteraz zisteného skutkového stavu, či sa zaujímal vôbec o bonitu spotrebiteľa žalovaný, čo je nevyhnutné, keďže formálne možno vykazuje zmluva zákonné znaky, avšak poskytovatelia úverov zásadne sú pasívni pri zisťovaní bonity spotrebiteľov a pritom nejde podľa názoru odvolacieho súdu o žiadny zvlášť prísny, či neprimeraný požiadavok, pretože skúmanie bonity spotrebiteľa či je reálne splácania dlhu je predovšetkým celkom základná zásada, ktorou sú vyjadrené zákonné ustanovenia CSP o ochrane spotrebiteľa a ako všeobecný princíp je možné túto zásadu vziať do úvahy bez ohľadu na to, či v nejakom zákone výslovne je zakotvená, alebo nie je. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalovaný sa absolútne nezaoberal úveru-schopnosťou žalobcu a ak sa zaoberal tak nedostatočne a už judikatúra Súdneho dvora na túto úveru-schopnosť spotrebiteľa poukazuje (aj napr. rozsudok ESD C-449/13 z 18.12.2014; o vyložení článku 8 smernice 2008/48 ES bodu 26).
10. Odvolací súd v súlade s § 396 CSP o trovách odvolacieho konania nerozhodoval a o týchto rozhodne súd prvej inštancie v konaní o veci samej.
11. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.