Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Csp/92/2017

Potvrdené rozhodnutím 14Co/29/2019
„ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Andreja Radomského, v sporovej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: R. D., O.. XX.X.XXXX, Z. V. L.R. XXX, XXXXX L., o zaplatenie 3.422,42 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 8Csp/92/2017-175 zo dňa 26.4.2019, takto rozhodol: Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, t.j. v časti o splatnosti žalobcovi proti žalovanému priznanej pohľadávky výrokom II. rozsudku. Sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Stará Ľubovňa sudcom Mgr. Vladimírom Gurkom v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951 proti žalovanému: R. D., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom L. č. XXX, XXX XX L. v konaní o zaplatenie 3 422,42 eur s príslušenstvom takto

rozhodol:

I. Súd z a s t a v u j e konanie v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 236,38 eur.

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 3 186,04 eur, úrok z úveru do 14.7.2017 vo výške 167,16 eur, úroky z omeškania do 14.7.2017 vo výške 1,79 eur, úrok vo výške 15,90 % ročne: zo sumy 3 477,42 eur od 15.7.2017 do 17.7.2017, zo sumy 3 467,42 eur od 18.7.2017 do 21.7.2017, zo sumy 3 422,42 eur od 22.7.2017 do 18.8.2017, zo sumy 3 402,42 eur od 19.8.2017 do 13.11.2017, zo sumy 3 380,49 eur od 14.11.2017 do 7.12.2017, zo sumy 3 300,36 eur od 8.12.2017 do 12.1.2018, zo sumy 3 257,24 eur od 13.1.2018 do 13.2.2018, zo sumy 3 241,60 eur od 14.2.2018 do 12.3.2018, zo sumy 3 186,04 eur od 13.3.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne: zo sumy 3 477,42 eur od 15.7.2017 do 17.7.2017, zo sumy 3 467,42 eur od 18.7.2017 do 21.7.2017, zo sumy 3 422,42 eur od 22.7.2017 do 18.8.2017, zo sumy 3 402,42 eur od 19.8.2017 do 13.11.2017, zo sumy 3 380,49 eur od 14.11.2017 do 7.12.2017, zo sumy 3 300,36 eur od 8.12.2017 do 12.1.2018, zo sumy 3 257,24 eur od 13.1.2018 do 13.2.2018, zo sumy 3 241,60 eur od 14.2.2018 do 12.3.2018, zo sumy 3 186,04 eur od 13.3.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne z nezaplatených úrokov vo výške 167,16 eur od 15.7.2017 do zaplatenia, a to všetko v splátkach vo výške 100 eur mesačne so splatnosťou splátky k 27. dňu v mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že omeškaním so zaplatením čo i len jednej splátky sa stáva splatný celý dlh.

III. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a .

IV. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu istinu vo výške 3 422,42 eur, úrok do predčasnej splatnosti úveru vo výške 167,16 eur, úrok z omeškania do predčasnej splatnosti úveru vo výške 1,79 eur, úrok vo výške 15,90 % ročne zo sumy 3 538,04 eur od 15.7.2017 do 14.7.2017, zo sumy 3 477,42 eur od 15.7.2017 do 17.7.2017, zo sumy 3 467,42 eur od 18.7.2017 do 21.7.2017 a zo sumy 3 422,42 eur od 22.7.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 3 538,04 eur od 15.7.2017 do 14.7.2017, zo sumy 3 477,42 eur od 15.7.2017 do 17.7.2017, zo sumy 3 467,42 eur od 18.7.2017 do 21.7.2017, zo sumy 3 422,42 eur od 22.7.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne z nezaplatených úrokov vo výške 167,16 eur od 15.7.2017 do zaplatenia a trovy konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 11.11.2013 uzavrel so žalovaným úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXXXXXXXX (ďalej len „zmluva“), na základe ktorej poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 4 300 eur. Podľa bodu 1.1 zmluvy sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy aj Všeobecné obchodné podmienky banky - Prima banka Slovensko, a.s. (ďalej aj „VOP“), teda niektoré náležitosti, ktoré zmluva v zmysle právnych predpisov musí obsahovať, sú v samotnom texte zmluvy a ďalšie náležitosti sú v uvedených obchodných podmienkach. Po vyjadrení sa k náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. l) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch s poukazom na niektoré rozhodnutia slovenských súdov a stanovisko NBS ďalej žalobca uviedol, že bonita žalovaného bola overená v súlade s § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný mal úver splácať v mesačných anuitných splátkach a celý úver aj s príslušenstvom bol povinný splatiť do 13.11.2023. Po vyčerpaní poskytnutého úveru porušil žalovaný svoje povinnosti - prestal uhrádzať splátky riadne a včas, preto žalobca na základe výzvy na predčasné splatenie úveru rozhodol o predčasnej splatnosti poskytnutého úveru dňa 14.7.2017 v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka, a to po zaslaní upozornenia na omeškanie a možnosť predčasného zosplatnenia Druhou upomienkou/Opakovaným upozornením zo dňa 11.5.2017. Pohľadávka žalobcu ku dňu predčasného zosplatneniu, t.j. k 14.7.2017, pozostáva z istiny vo výške 3 538,04 eur, z úrokov vo výške 167,16 eur, z úrokov z omeškania vo výške 1,79 eur a z nezaplatených poplatkov za poistenie vo výške 0 eur. Poplatky za upomienky vo výške 60 eur si žalobca neuplatnil. Žalovaný po zosplatnení úveru do dňa podania žaloby uhradil spolu sumu 115,62 eur, o ktorú bol znížený dlh žalovaného. Na záver ešte žalobca vyjadril svoj názor, že žalovaný je povinný zaplatiť úrok z úveru až do reálneho zaplatenia úveru, a to jednak s poukazom na komentár od IURA EDITION k Obchodnému zákonníku, ako aj na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/12/2017 zo dňa 31.1.2017. K vzťahu zmluvných úrokov a úrokov z omeškania a ich uplatniteľnosti popri sebe citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo 212/2014 zo dňa 21.8.2014.

3. Na preukázane svojich tvrdení pripojil k žalobe zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 11.11.2013, Všeobecné obchodné podmienky Prima banka Slovensko, a.s. účinné od 1.11.2013 a od 1.8.2017, časť Sadzobníka poplatkov účinného od 1.8.2017, výzvu na predčasné splatenie úveru zo dňa 14.7.2017 adresované žalovanému, opakované upozornenie zo dňa 11.5.2017 adresované žalovanému, prehľady splácania žalovaného do predčasného zosplatnenia a po predčasnom zosplatnení a tabuľkový prehľad výpočtu zostatku istiny, zmluvných úrokov a úrokov z omeškania.

4. Na výzvu súdu na predloženie dokladov o doručovaní výziev žalobcu predložil žalobca súdu vyjadrenie, v ktorom uviedol, že dokladom o doručení druhej upomienky nedisponuje, pretože táto bola zasielaná externou spoločnosťou obyčajnou poštou. V tomto smere poukázal na čl. 19.8 VOP, podľa ktorého sa písomnosť považuje za doručenú tretím dňom po jej odoslaní prostredníctvom poštového podniku. Zároveň predložil doklad o doručení výzvy z 14.7.2017 a amortizačnú tabuľku.

5. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril, aj keď mu táto bola doručená spolu s prílohami a poučeniami o jeho procesných právach a bol vyzvaný na vyjadrenie sa k žalobe a na uvedenie rozhodujúcich skutočností a predloženie dôkazov. Súd preto nariadil vo veci pojednávanie. Žalobca svoju neúčasť ospravedlnil a súhlasil s prejednaním veci aj v jeho neprítomnosti.

6. Žalovaný na pojednávaní dňa 18.5.2018 potvrdil, že si požičal peniaze od žalobcu, úver riadne splácal, kým bol zamestnaný. Dňa 18.9.2017 však v práci odpadol, potom bol práceneschopný a nebol schopný splácať splátky v dohodnutej výške. V súčasnosti poberá polovičný invalidný dôchodok vo výške 234 eur. Snažil sa preto úver splácať v splátkach aspoň po 50 eur. Popísal tiež spôsob, akým komunikoval so žalobcom prostredníctvom jeho pobočky v Starej Ľubovni, ako aj telefonicky prostredníctvom centrály v Žiline s tým, že v pobočke ho odkázali na centrálu a v centrále ho odkázali na pobočku. Ďalej uviedol, že upozornenie od žalobcu zo dňa 11.5.2017, ktoré žalobca pripojil k žalobe, mu bolo doručené, podobne ako aj výzva, ktorou žalobca žiadal celý zvyšok úveru naraz. Po predložení výpisov z účtu na preukázanie jeho tvrdení o úhradách dlhu a otázke, či má od žalobcu viac úverov žalovaný uviedol, že od žalobcu má iba jeden úver. Ako dôkaz na pojednávaní žalovaný predložil výpis z účtu od 30.12.2017 do 29.3.2018 a dve potvrdenia o vklade v hotovosti, po pojednávaní následne ešte predložil výpisy z účtu od 1.4.2017 do 29.12.2017, žiadosť o skončenie pracovného pomeru zo dňa 10.11.2017, tabuľku s prepočtom úrokov z omeškania v rovnakom znení, ako pripojil žalobca k žalobe a rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 9.11.2017.

7. Súd vyzval žalobcu na vyjadrenie k tvrdeniam žalovaného na pojednávaní a k predloženým listinným dôkazom. Žalobca vo vyjadrení uviedol, že žalovaný po podaní žaloby uhradil na úverový účet XXXXXXXXXXX sumu spolu vo výške 236,38 eur, o ktorú bola znížená istina, ktorej dlh tak predstavuje sumu 3 186,04 eur. Predložil informáciu o klientskom účte, v ktorom je prehľad, akú sumu z úhrad žalovaného od 18.8.2017 do 12.3.2019 započítal na dlh uplatnený v tomto konaní. Okrem toho žalovaný uhradil aj sumu 20 eur dňa 18.8.2017, ktorá bola realizovaná priamo vkladom na úverový účet, preto táto nie je uvedená vo výpise. Ďalej uviedol, že so žalovaným uzavrel ešte dve ďalšie úverové zmluvy, a to č. XXXXXX dňa 15.11.2012 na sumu 2 000 eur a č. XXXXXX dňa 29.5.2014 na sumu 4 900 eur (pohľadávka z tohto úveru je už uplatnená na súde). Žalobca sa ďalej vyjadril k možnosti splácania dlhu v splátkach po 60 eur mesačne, ako to navrhol žalovaný, s čím nesúhlasil. So splátkami dlhu súhlasil iba v prípade uhradenia dlhu v priebehu 12 mesiacov. Pri splátke 60 eur je splácanie pre žalobcu ekonomicky neúnosné a v konečnom dôsledku poškodzuje samotného žalovaného, keď musí zaplatiť vyššiu sumu na úrokoch a úrokoch z omeškania. Po citácii z rozsudkom Krajských súdov v Trnave (sp. zn. 24Co/322/2016 zo dňa 1.3.2017) v Žiline (sp. zn. 7Co/33/2017 zo dňa 22.2.2017 a 11Co/91/2017 zo dňa 16.5.2017) uviedol, že žalobca má nepochybne právo, aby jeho pohľadávka bola zaplatená v primeranej lehote a je potrebné rešpektovať zásadu spravodlivosti uvedenú v čl. 2 ods. 1 C.s.p. Takisto sa nestotožnil s predbežným právnym názorom súdu, že úrok z úveru prislúcha iba do zosplatnenia úveru poukazujúc na § 502 ods. 1 a § 503 ods. 2 Obchodného zákonníka a citujúc komentár IURA EDITION ohľadne povinnosti platiť úroky z úveru až do vrátenia úveru. Uvedené potvrdzuje aj § 16 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého ak spotrebiteľ splatí úver pred dohodnutou lehotou splatnosti, je povinný platiť úroky len do času splatenia úveru alebo jeho časti. Názor, že úrok z úveru neprislúcha po zosplatnení teda nemá oporu v právnych predpisoch. Na podporu svojho názoru citoval z viacerých rozhodnutí slovenských krajských súdov (Krajský súd v Žiline - sp. zn. 11Co/12/2017 zo dňa 31.1.2017, Krajský súd v Banskej Bystrici - sp. zn. 43Co/23/2017 zo dňa 29.11.2017, Krajský súd v Nitre - sp. zn. 8Co/193/2017 zo dňa 7.12.2017, 7Co/366/2017 zo dňa 30.11.2017), ktoré priznali veriteľovi právo aj na úrok z úveru po zosplatnení úveru vychádzajúc z toho, že dlžník má povinnosť platiť úroky z úveru až do splatenia úveru, a na tomto nič nemení ani vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru, v dôsledku čoho sa mení iba dátum splatnosti úveru a využitie toho práva veriteľa nemôže veriteľovi priniesť zhoršenie jeho práv. Na podporu toho názoru odkázal aj na 6 rozhodnutí senátu 5Co Krajského súdu v Košiciach. K možnosti uplatňovania úrokov z úveru popri úrokoch z omeškania citoval z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/138/2017 zo dňa 27.3.2018 a z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo 212/2014 zo dňa 21.8.2014. Poukázal aj na návrh zákona z roku 2013, ktorým sa mal zmeniť Občiansky zákonník v tom smere, že úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565. Rozhodujúce je, že takáto právna úprava nebola prijatá a zákon č. 106/2014, ani žiadna iná zákonná novelizácia takéto ani obdobné ustanovenie, odopierajúce veriteľovi nárok na zmluvné úroky, neobsahuje. Uvedené potvrdzuje, že zákonodarca nikdy nárok veriteľa na zmluvne dohodnutý úrok po zosplatnení dlhu neobmedzil, čo potvrdzuje jeho dôvodnosť. Zároveň žalobca vzal žalobu čiastočne späť v časti o zaplatenie sumy 236,38 eur a žiadal žalobcu zaviazať na zaplatenie istiny vo výške 3 186,04 eur a kapitalizovaného príslušenstva a ďalšieho príslušenstva zohľadňujúceho jednotlivé úhrady žalovaného. Ku svojmu vyjadreniu pripojil tabuľkový prehľad splácania po predčasnom zosplatnení úveru, potvrdenie o vklade v hotovosti sumy 20 eur, úverové zmluvy uzavreté medzi stranami sporu č. 015657 zo dňa 15.11.2012 a 130597 zo dňa 29.5.2014, niektoré rozhodnutia krajských súdov, na ktoré odkazoval vo vyjadrení, návrh novely Občianskeho zákonníka z roku 2013 a prijatý zákon č. 106/2014, ktorým sa menil Občiansky zákonník na základe predloženého návrhu zákona.

8. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadril, aj keď mu riadne doručené a bol vyzvaný na vyjadrenie sa k nemu. Súd preto vo veci nariadil pojednávanie na deň 15.2.2019.

9. Dňa 28.1.2019 bolo súdu doručené podanie žalobcu, ktorým ospravedlnil neúčasť na pojednávaní z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti a tiež z dôvodu hospodárnosti. Zároveň oznámil, že okrem úhrad, ktoré už započítal na úhradu dlhu uplatneného v tomto konaní, už žalovaný nevykonal žiadnu inú úhradu, teda dlžná istina predstavuje sumu 3 186,04 eur.

10. Dňa 11.2.2019 bolo súdu doručené vyjadrenie žalovaného, ktorým jednak ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní s tým, že súhlasí s prejednaním veci aj v jeho neprítomnosti a jednak sa obsiahlo vyjadril k veci samej a k vyjadreniu žalobcu. Namietol absenciu náležitosti zmluvy o úvere, a to rozpis splátky úveru na istinu, úrok a poplatky s poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/247/2018 zo dňa 29.10.2018, v ktorom uvedený senát nesúhlasil s rozhodovacou líniou Najvyššieho súdu SR a s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C 42-15 rozoberajúc možnosti priameho a nepriameho účinku smernice. Takisto vyslovil názor, že z tohto rozhodnutia SD EÚ sa zdá, že tento súd mal výhrady len k amortizačnej tabuľke ako povinnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úveru vo vzťahu k istine. Poukázal na historický vývoj tohto ustanovenia v zákonoch o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. a následne č. 129/2010 Z.z., aký význam má toto ustanovenie pre spotrebiteľa, teda čo z neho môže zistiť. V súvislosti s uvedeným rozhodnutím SD EÚ citoval aj z príspevku JUDr. Janošíkovej, PhD. ohľadne možnosti eurokonformného výkladu vnútroštátnej normy, čím by však musel sudca dospieť k výkladu contra legem. K otázke rozpisu splátky na istinu, úroky a príp. poplatky žalovaný citoval aj z rozhodnutia NS SR sp. zn. 7Sžo/61/2015 a z väčšinového stanoviska občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove, ktorý sa priklonil k tomu, že do 1.5.018 (kedy došlo k novelizácii uvedeného ustanovenia) je potrebné požadovať rozpis splátky jednoltivo na istinu, úroky a prípadne poplatky. V tejto súvislosti poukázal aj na skutočnosť, že Krajský súd v Prešove sa vo viacerých rozhodnutiach odklonil od rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.2.2018 s tým, že nepriamy účinok smernice nemožno použiť contra legem. Takisto poukázal na štyri rozhodnutia senátu 6Co na Krajskom súde v Žiline a ďalšie dve rozhodnutia senátov 5Co a 7Co toho súdu. Ďalej namietol, že v zmluve o úvere absentujú predpoklady pre výpočet RPMN a citoval z dvoch rozhodnutí Krajského súdu v Prešove. Zmluvu o úvere je preto potrebné považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Ďalej namietol, že Všeobecné obchodné podmienky nemôžu predstavovať súčasť zmluvy, pretože žalobca nepreukázal, že žalovaný bol s obsahom týchto podmienok oboznámený. Citoval pritom z rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/231/2017 zo dňa 8.11.217 ohľadne úpravy poplatkov v obchodných podmienkach a z rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/56/2014 zo dňa 2.7.2015 ohľadne toho, že časť zmluvy podľa Občianskeho zákonníka nemôže byť určená iba púhym odkazom na VOP a že tieto sa nemôžu stať súčasťou zmluvy bez ich podpísania zmluvnými stranami. Ďalej žalovaný namietol splnenie podmienok na zosplatnenie úveru v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, a to z dôvodu nepreukázania doručenia výzvy pred predčasným zosplatnením úveru, ako aj výzvy na predčasné splatenie úveru. Takéto zosplatnenie je potom neplatné. Takisto žalovaný vyslovil názor, že žalobca má nárok na úrok z úveru iba do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, na podporu čoho citoval z rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/311/2017. Na záver žalovaný uviedol, že vzhľadom na prebiehajúci súdny spor úver nespláca a počká na rozhodnutie súdu. Navrhol preto súdu spravodlivo vec posúdiť a v prípade, ak ho zaviaže na úhradu dlžnej sumy, navrhol povoliť mu splácanie dlhu v splátkach vo výške 100 eur splatných 27. dňu v mesiaci.

11. Pojednávanie nariadené na deň 15.2.2019, na ktoré sa napokon žalovaný dostavil a súhlasil s čiastočným späťvzatím žaloby, bolo odročené na 27.3.2019 s tým, že vzhľadom na nové námietky vznesené žalovaným krátko pred pojednávaním bude potrebné vyjadrenie žalovaného zaslať žalobcovi, aby v záujme zachovania práva na spravodlivý súdny proces mal možnosť sa k nemu vyjadriť.

12. Žalobca podaním doručením súdu dňa 22.2.2019 ospravedlnil neúčasť na pojednávaní z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti a tiež z dôvodu hospodárnosti a podaním doručeným súdu dňa 25.2.2019 sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného. K náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. poukázal na už ustálenú prax Najvyššieho súdu SR, ktorý v rozhodnutiach týkajúcich sa žalobcu sp. zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018, 4Cdo/211/2017 zo dňa 23.4.2018, 3Cdo/56/2018 zo dňa 17.4.2018, 4Cdo/65/2018 zo dňa 26.9.2018, 5Cdo/132/2018 z 29.10.2018, 2Cdo/235/2017 zo dňa 21.12.2018, 3Cdo/45/2018 zo dňa 22.11.2018, ako aj v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/187/2017 zo dňa 23.4.2018, ktoré sa týkalo iného veriteľa, vyslovil názor, že uvedené ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch nevyžaduje číselné vyjadrenie toho, aká je vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. K predpokladom na výpočet RPMN uviedol, že všetky tieto predpoklady v zmluve o úvere uvedené sú, a to výška úveru, dátum prvej a poslednej splátky, termín splatnosti splátok, úroková sadzba, anuitná splátka, poplatok za poskytnutie úveru a dátum zmluvy. Ďalej poukázal na vzorec výpočtu RPMN upravený v prílohe č. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. s rozpisom premenných, ktoré sa majú do vzorca uviesť s tým, že zákon nepožadoval ani v súčasnosti nepožaduje uvádzať v zmluve konkrétny matematický vzorec na výpočet RPMN a nepožadoval ani špeciálne predpoklady na výpočet RPMN v zmluve označovať. Zákon stanovuje, že tieto predpoklady je potrebné v zmluve uviesť, čo žalobca splnil. Žalobca podotkol, že zmyslom zákona nie je bezúčelný formalizmus alebo vynucovanie náležitostí zmluvy bez akéhokoľvek konkrétneho účelu. Účelom je dosiahnuť zrozumiteľnosť zmluvy pre spotrebiteľa. V tomto smere poukázal na rozhodnutia Krajských súdov v Prešove sp. zn. 14Co/26/2017 zo dňa 27.3.2018 a v Nitre sp. zn. 6Co/237/2017 zo dňa 26.9.2018, ktoré sa nestotožnili s názormi súdov prvej inštancie o absencii predpokladov na výpočet RPMN. Vzhľadom na uvedené nie je dôvod považovať úver za bezúročný a bez poplatkov. K všeobecným obchodným podmienkam ako súčasti zmluvy uviedol, že tieto sú podľa jeho názoru súčasťou zmluvy jednak vzhľadom na text zmluvy, ktorú žalovaný podpísal, ako aj vzhľadom na rozhodnutie SD EU sp. zn C 42-15, podľa ktorého zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jeden dokument a v neposlednom rade aj vzhľadom na § 273 Obchodného zákonníka v spojení s povahou úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu. V tomto smere citoval z dvoch rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/190/2018 zo dňa 15.11.2018 a 5Co/241/2018 zo dňa 11.11.2018. K splneniu podmienok na predčasné zosplatnenia úveru žalobca uviedol, že k tomuto sa už vyjadril, pričom doplnil, že výzvy aj upomienky pred zosplatnením úveru sú generované formou automatického spracovania dát prostriedkami výpočtovej techniky, pričom ako dôkaz odoslania žalobca predložil prehľad aktivít z interného systému, z ktorého je zrejmé odoslanie upozornenia. Žalobca tiež predložil generovaný výpis z komunikácie so žalovaným z daného systému, z ktorého je zrejmá snaha žalobcu o kontaktovanie žalovaného a jeho upozorňovanie na potrebu úhrady omeškaných splátok. K nároku na úrok z úveru po zosplatnení úveru odkázal na svoje predošlé vyjadrenie, pričom doplnil svoju argumentáciu o najnovšie rozhodnutia krajských súdov, z ktorých citoval podstatné časti týkajúce sa tejto problematiky. Ide o rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11Co/36/2018 zo dňa 13.9.2018, sp. zn. 14Co/22/2018 zo dňa 29.1.2019, odlišné stanovisko predsedníčky senátu Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/38/2018 zo dňa 18.102018, ďalej rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/346/2017 zo dňa 28.9.2018, sp. zn. 1Co/324/2017 zo dňa 28.8.2018, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 12Co/4/2018 zo dňa 11.12.2018 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 16Co/240/2018 zo dňa 27.11.2018. K možnosti splátok dlžnej sumy trval na tom, že s touto možnosťou súhlasí pri splatení dlhu do 12 mesiacov od právoplatnosti rozsudku. K svojmu vyjadreniu pripojil doklady z interného systému, na ktoré vo vyjadrení odkazoval. Toto vyjadrenie bolo zaslané žalovanému na vedomie.

13. Žalovaný na pojednávaní dňa 27.3.2019 uviedol, že nemá z čoho splácať dlh, z invalidného dôchodku nemá ani na elektrinu.

14. Súd sa oboznámil so skutkovými tvrdeniami strán sporu a na základe vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu v priebehu konania, ako sú vyššie uvedené (v bodoch 3, 4, 6, 7 a 12 tohto odôvodnenia), zistil tento skutkový stav:

15. Žalobca dňa 11.11.2013 uzavrel so žalovaným úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 4 300 eur, ktoré sa žalovaný zaviazal splácať v 120 mesačných splátkach vo výške 72,38 eur. Úroková sadzba bola dohodnutá fixne vo výške 15,90 % ročne, termín prvej splátky bol dohodnutý na 11.12.2013 a poslednej splátky na 13.11.2023 s tým, že ostatné splátky boli splatné k 11. dňu v mesiaci, ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) bola uvedená vo výške 19,01 %, priemerná RPMN vo výške 18,84 %, celková čiastka, ktorú má žalovaný zaplatiť vo výške 8 900,60 eur. Poistenie nebolo dohodnuté. Žalovaný splácal úver riadne do konca júla 2016, od augusta 2016 do 16. marca 2017 uhrádzal splátky v rôznych výškach a následne uhradil poslednú splátku vo výške 25,07 eur dňa 16.6.2017. Vzhľadom na omeškanie žalovaného s úhradou splátok žalobca vyhotovil dňa 11.5.2017 opakované upozornenie, ktorým vyzval žalovaného na úhradu omeškaných splátok na úvere vo výške 87,67 eur najneskôr do 16.5.2017 a zároveň ho poučil o možnosti uplatniť svoje právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka a žiadať o zaplatenie celého dlhu naraz. Táto upomienka podľa vyjadrenia žalovaného mu bola doručená, pričom podľa interného systému žalobcu v daný deň, ako aj 22.5.2017 bola žalovanému odoslaná aj SMS správa, resp. email. Keďže žalovaný nevykonal úhradu dlžných splátok, žalobca dňa 14.7.2017 vyhotovil výzvu na predčasné splatenie úveru, ktorou oznámil žalovanému, že rozhodol o predčasnej splatnosti celého úveru a vyzval žalovaného na zaplatenie dlhu vo výške 3 766,99 eur s príslušenstvom najneskôr do 24.7.2017. Túto výzvu prevzal žalovaný dňa 20.7.2017. Žalovaný v deň zosplatnenia úveru uhradil dňa 14.7.2017 sumu 60,62 eur a po zosplatnení úveru z úhrad žalovaného žalobcovi boli na úhradu dlhu uplatneného v tomto konaní započítané nasledovné platby - dňa 17.7.2017 suma 10,00 eur, dňa 21.7.2017 suma 45,00 eur, dňa 18.8.2017 suma 20 eur, dňa 13.11.2017 suma 21,93 eur, dňa 7.12.2017 suma 70,13 eur, dňa 8.12.2017 suma 10 eur, dňa 12.1.2018 suma 33,12 eur, dňa 15.1.2018 suma 10 eur, dňa 13.2.2018 suma 5,64 eur, dňa 14.2.2018 suma 10 eur, dňa 12.3.2018 suma 55,56 eur. Všetky tieto platby boli započítané na istinu. Okrem zmluvy o úvere, pohľadávka z ktorej je predmetom tohto konania, uzavrel žalovaný so žalobcom ešte dve ďalšie zmluvy o úvere, a to dňa 15.11.2012 a 29.5.2014, na dlh z ktorých boli započítané zvyšné úhrady žalovaného, ktoré uhrádzal na svoj účet.

16. Súd po zhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná.

17. Podľa § 497 Obchodného zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy (ďalej aj „ObZ“), sa zmluvou o úvere zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

18. Podľa § 503 ods. 1 prvá veta ObZ účinného v čase uzavretia zmluvy, záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky.

19. Podľa § 503 ods. 2 ObZ účinného v čase uzavretia zmluvy, ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky.

20. Podľa § 503 ods. 3 ObZ účinného v čase uzavretia zmluvy, dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov.

21. Podľa § 1 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase podpísania zmluvy, spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

22. Podľa § 2 písm. a), b) a d) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase podpísania zmluvy, na účely tohto zákona sa rozumie a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, b) veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. d) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

23. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase podpísania zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

24. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ“), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

25. Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

26. Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

27. Podľa § 53 ods. 9 OZ, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

28. Podľa § 565 OZ, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

29. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.

30. Podľa § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

31. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. účinného od 1.2.2013, výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

32. Vzhľadom na čiastočné späťvzatia žaloby zo strany žalobcu v priebehu konania po čiastočných úhradách dlhu od žalovaného súd konanie zastavil v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 236,38 eur v súlade s § 144 a 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

33. Súd po preskúmaní okolností uzavretia úverovej zmluvy, jej náležitostí a povahy zmluvných strán (žalobca vystupoval pri uzatvorení zmluvy v rámci svojej podnikateľskej činnosti, kým žalovaný vystupoval ako fyzická osoba uspokojujúca svoje potreby, teda ako spotrebiteľ) dospel k záveru, že žalobca uzavrel so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Táto skutočnosť ani nebola medzi stranami sporná. Za tohto stavu potom jednotlivé práva a povinnosti zmluvných strán nemôžu byť v rozpore s úpravou § 52 a nasl. OZ a keďže svojou povahou ide o spotrebiteľský úver, takáto zmluva musí mať aj náležitosti zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

34. Hlavnými námietkami žalovaného bola absencia povinných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere (pokiaľ ide o rozpis splátok úveru na istinu, úrok a poplatky a neuvedenie všetkých predpokladov na výpočet RPMN), čo má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, nemožnosť považovať všeobecné obchodné podmienky za súčasť zmluvy, nesplnenie podmienok na zosplatnenie úveru, v dôsledku čoho by tento právny úkon žalobcu bolo potrebné považovať za neplatný a spochybnenie nároku žalobcu na úrok z úveru po zosplatnení úveru.

35. Súd po preskúmaní zmluvy a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že táto obsahovala všetky podstatné náležitosti vyžadované citovaným zákonom o spotrebiteľských úveroch účinným v čase podpisu zmluvy. K problematike výkladu § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase podpísania zmluvy sa súd prvej inštancie prikláňa k výkladu, ktorý aktuálne zastávajú už 4 senáty Najvyššieho súdu SR v rozhodnutiach, ktoré sú uvedené v bode 12 toho odôvodnenia. Súd prvej inštancie je tiež toho názoru, že rozpis splátky na konkrétne položky, ktoré obsahuje, nie je potrebný pre splnenie podmienky uvedenej v cit. § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. a že pri tomto ustanovení je možný eurokonformný výklad. Súd má vedomosť, že rozhodovacia prax súdov v SR je v tejto otázke rozdielna (čo vyplýva aj z vyššie uvedených vyjadrení strán sporu a ich odkazov na rôzne rozhodnutia slovenských súdov), keď jedna časť rozhodnutí vyžaduje rozpis každej splátky osobitne na istinu, úroky a poplatky, kým druhá časť rozhodnutí takýto rozpis nevyžadovala; to sa prejavilo napr. akceptovaním žalôb a vydaním platobného rozkazu alebo rozhodnutia vo veci bez zaoberania sa týmto rozpisom. Súd sa v tejto otázke prikláňa k eurokonformnému výkladu uvedeného ustanovenia, vychádzajúc jednak z výkladu dotknutého ustanovenia Smernice EP a Rady 2008/48 vyjadreného v rozsudku SD EÚ C 42-15 (ktorý je síce výkladom práva EÚ, nie slovenského práva, ale práve toto ustanovenie môže byť vodítkom pri jeho výklade), ako aj zo skutočnosti, že každá splátka úveru, za ktorého poskytnutie je vyžadovaný úrok a pri ktorom sa úroky alebo poplatky nesplácajú v rôznych termínoch splatnosti alebo v inom počte splátok ako splátky istiny, zahŕňa v sebe časť istiny a úroku a prípadne poplatku. Takýto výklad súd nepovažuje za výklad „contra legem“, pretože ak splátka úveru obsahuje v sebe časť istiny, časť úroku a prípadne časť poplatku, je splnená zákonná požiadavka na náležitosti, ktoré má splátka obsahovať. Takýto výklad podľa názoru súdu prvej inštancie neodporuje ani princípu právnej istoty, a to jednak z dôvodu, že v tejto otázke evidentne nie je ustálená súdna prax (túto sa pokúša ustáliť NS SR súčasnými rozhodnutiami), ale tiež z dôvodu, že v podstate zhodné ustanovenie ohľadne uvedenia sumy, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov bolo obsiahnuté už v zákone č. 258/2001 Z.z. od začiatku jeho účinnosti, pričom počas účinnosti tohto zákona, ako aj niekoľko rokov za účinnosti zákona č. 129/2010 Z.z. súdy akceptovali, že v zmluve o úvere postačuje uviesť výšku celkovej splátky bez jej rozpisu na jednotlivé položky. Až výklad niektorých súdov za posledných pár rokov zmenil zaužívaný výklad tohto ustanovenia. Výklad, ku ktorému sa priklonil konajúci súd (a aj 4 vyššie uvedené senáty NS SR) je teda návratom k výkladu, ktoré súdy aplikovali dlhé roky. Navyše zákonodarca upravil túto náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere s účinnosťou od 1.5.2018, čím chcel odstrániť rozdielnosti vo výklade tejto náležitosti a de facto dosiahol návrat k výkladu tohto ustanovenia, keď bolo súdmi akceptované, že postačuje uviesť výšku splátky bez jej rozpisu na jednotlivé položky, ktoré zahŕňa. Súd preto uzavrel, že uvedená náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere je splnená aj uvedením celkovej výšky splátok. Spotrebiteľ pritom má právo kedykoľvek, teda aj hneď pri uzavretí zmluvy, požiadať veriteľa o poskytnutie amortizačnej tabuľky, z ktorej je zrejmé, aká časť splátky sa započítava na istinu, aká na úroky a aká na prípadné poplatky. Aj toto oprávnenie spotrebiteľa nasvedčuje uvedenému výkladu a tomu, že zákonodarca síce uviedol do zákona formuláciu rozpisu splátky ako je to uvedené v cit. § 9 ods. písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. účinnom v čase uzavretia zmluvy, ale v skutočnosti mal mysli to, že splátka má pozostávať z časti istiny, úroku a poplatku a stačí, ak je vyjadrená jednou celkovou sumou. V opačnom prípade by oprávnenie spotrebiteľa žiadať amortizačnú tabuľku nemalo žiaden význam, keďže by ju mal uvedenú priamo v zmluve.

36. K otázke uvedenia predpokladov na výpočet RPMN sa súd stotožňuje s argumentáciou žalobcu, že zákon o spotrebiteľských úveroch nevyžaduje špeciálne označovanie týchto predpokladov, vyžaduje iba ich uvedenie. Uvedený zákon tiež nevyžaduje, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere bol uvedený vzorec na výpočet RPMN. Tento je uvedený v prílohe zákona o spotrebiteľských úverov, a tým pádom je dostupný všetkým. Z tohto vzorca vyplývajú predpoklady (údaje) potrebné na výpočet RPMN. Ak tieto sú v zmluve uvedené, splnil veriteľ požiadavku zákona. V danom prípade všetky potrebné údaje v zmluve uvedené boli, teda žalobca splnil aj túto náležitosť vyžadovanú zákonom o spotrebiteľských úveroch. Súd preto spotrebiteľský úver v danom prípade nepovažoval za bezúročný a bez poplatkov pre neuvedenie vyššie uvedených náležitostí zmluvy o úvere.

37. K otázke všeobecných obchodných podmienok ako súčasti zmluvy je potrebné uviesť, že z argumentácie žalovaného nie je zrejmé, čo touto námietkou chcel žalovaný dosiahnuť, keďže bližšie ju nezdôvodnil. Súd zastáva názor, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jeden dokument (porovnaj aj názor SD EU v rozhodnutí C 42-15), ale všetky dokumenty, ktoré obsahujú podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere (teda náležitosti, ktorých absencia spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru), ak majú byť výsledkom zmluvného konsenzu dvoch strán, musia byť podpísané zmluvnými stranami. V danom prípade všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere obsahovala zmluva o spotrebiteľskom úvere, teda ak by aj VOP nemali byť súčasťou zmluvy, nič to nemení na povinnosti žalovaného zaplatiť minimálne zvyšok istiny a prípadne príslušenstvo, ktoré je v súlade s právnymi predpismi.

38. Žalovaný v poslednom vyjadrení namietal tiež nesplnenie podmienok na zosplatnenie úveru z dôvodu nepreukázania doručenia výzvy pred zosplatnením a výzvy oznamujúcej zosplatnenie úveru. Samotný žalovaný na prvom pojednávaní, po nahliadnutí do žalobcom predloženej výzvy zo dňa 11.5.2017 uviedol, že mu táto bola doručená, teda že mu bola doručená výzva pred zosplatnením úveru, ktorá obsahovala náležitosti vyžadované § 53 ods. 9 OZ. Zmenu argumentácie žalovaného preto súd považoval za účelovú a neprihliadal na ňu (osoba, ktorá žalovanému vyjadrenie pripravila, evidentne použila všeobecnú argumentáciu bez hlbšej znalosti veci a predchádzajúcich vyjadrení žalovaného - pozn. súdu). Výzva, ktorou žalobca oznámil žalovanému zosplatnenie úveru, bola žalovanému riadne doručená, o čom predložil žalobca doklad. Za týchto okolností mal súd preukázané splnenie podmienok na platné zosplatnenie úveru.

39. Poslednou námietkou žalovaného bolo, že žalobca nemá nárok na zaplatenie úrokov z úveru po zosplatnení úveru. Z úradnej činnosti súdu, ako aj z predložených argumentácií strán sporu a odkazov na rozhodnutia slovenských súdov je konajúcemu súdu známe, že ani v tejto otázke neexistuje ustálená rozhodovacia činnosť slovenských súdov a názory v tejto otázke sa rozchádzajú, a to tak pokiaľ ide o otázku, či veriteľovi prislúcha nárok na úroky z úveru aj po zosplatnení úveru, ako aj s tým súvisiacu otázku, či veriteľ môže uplatňovať úroky z úveru spolu s úrokmi z omeškania. Prvá rozhodovacia línia vychádza z toho, že úroky z úveru prislúchajú len do zosplatnenia úveru s tým, že pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. Veriteľ v takom prípade svojím právnym úkonom navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Ak teda nastane stav, kedy dlžník už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov dlžníkom. Ak je dlžník v omeškaní s vrátením zosplatnenej časti úveru, vzniká protiprávny stav, s ktorým sa spája už právo veriteľa požadovať sankcie za omeškanie a nie úroky z úveru, ako tomu bolo za stavu lege artis. Táto rozhodovacia línia vzišla z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR R 59/98 (sp. zn. 4Obo 143/98) a bližšie bola rozvinutá napr. rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/190/2014 zo dňa 30. júna 2015.

40. Druhá rozhodovacia línia (prezentovaná napr. rozhodnutiami, na ktoré odkazoval žalobca vo svojich vyjadreniach a ktoré sú uvedené v bodoch 7 a 12 tohto odôvodnenia) vychádza z toho, že zosplatnením úveru sa mení len splatnosť úveru, teda podmienky, za akých je dlžník povinný dlh uhradiť, nie však povinnosť dlžníka uhradiť veriteľovi aj úroky po zosplatnení úveru, keďže zosplatnenie úveru je právom veriteľa, ktoré ho chráni pred neplnením si povinností zo strany dlžníka a využitím tohto práva sa veriteľ nemôže dostať do horšieho postavenia, ako bol pred uplatnením tohto práva a naopak dlžník sa nemôže dostať do lepšieho postavenia napriek tomu, že porušil svoje povinnosti, ktoré viedli veriteľa k uplatneniu práva na zosplatnenie úveru. Úroky z úveru podľa tejto rozhodovacej línie prislúchajú až do reálneho vrátenia požičaných peňažných prostriedkov (resp. do doby podľa dohody zmluvných strán). Táto rozhodovacia línia pritom striktne rozlišuje medzi úrokmi z úveru a úrokmi z omeškania s tým záverom, že úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka a tieto dva nároky môže veriteľ uplatňovať popri sebe, keďže úrok z omeškania je sankciou za omeškanie dlžníka, ktorá nastupuje priamo zo zákona.

41. Súd prvej inštancie sa po preskúmaní jednotlivých argumentácií prikláňa k rozhodovacej línii, ktorá uznáva nárok veriteľa na úroky z úveru aj po zosplatnení úveru (a ktorej hlavné argumenty sa nachádzajú vo vyjadreniach žalobcu zo dňa 7.6.2018 a 21.2.2019, v danom prípade v spise na čl. 77-79 a 160-163). Obe rozhodovacie línie sa zhodujú v tom, že úrok z úveru predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Tento zisk mu nahrádza práve úrok z úveru. Úrok z úveru je pojmovým znakom zmluvy o úvere, čo vyplýva jednak zo všeobecnej úpravy zmluvy o úvere v § 497 ObZ, ako aj zo zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý predpokladá vo viacerých ustanoveniach, že na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere je spotrebiteľ povinný uhradiť aj úrok, pričom úver bez úroku sa nepovažuje za spotrebiteľský úver. Samotný spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí byť oboznámený jednak s úrokovou sadzbou, ako aj s celkovými nákladmi (ak nie, ide o úver bezúročný a bez poplatkov), teda už pri podpise zmluvy mu je zo zmluvy zrejmé, že sa zaväzuje vrátiť úver spolu s úrokom. Obchodný zákonník, ani ďalšie zákony upravujúce niektoré druhy úverov, či postavenie spotrebiteľov, nemá priamu úpravu, z ktorej by vyplývalo, do ktorého okamihu veriteľovi patria úroky z úveru dohodnuté v zmluve. Vychádzajúc zo skutočnosti, že úrok z úveru je cena za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov, dlžník má v zásade povinnosť platiť úrok za celú dobu užívania peňažných prostriedkov, teda až do doby ich skutočného vrátenia veriteľovi (samozrejme, ak si zmluvné strany nedohodnú povinnosť platiť úroky z úveru iným spôsobom, čo si v danom prípade inak nedohodli, naopak v zmluve je dohodnuté, že dlžník zaplatí úrok až do splatenia úveru). Tomuto názoru nasvedčuje aj § 13 ods. 3 zák č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, resp. § 503 ods. 3 ObZ a § 16 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z., v zmysle ktorých je dlžník (spotrebiteľ) povinný platiť úroky z úveru iba do dňa vrátenia peňažných prostriedkov (či už pri odstúpení od zmluvy o spotrebiteľskom úveru, alebo pri predčasnom splatení úveru zo strany dlžníka, resp. spotrebiteľa). Logike veci teda svedčí, že nie je možné prijať záver, že predčasné zosplatnenie úveru veriteľom by malo mať iné dôsledky v jeho práve na dohodnuté úroky z úveru ako v prípade, ak možnosť odstúpiť od zmluvy, resp. predčasne splatiť úver využije dlžník. Navyše je potrebné uviesť, že ak zosplatnenie úveru je právom veriteľa, ktoré ho má chrániť pred neplnením si povinností zo strany dlžníka, nemôže sa veriteľ využitím tohto práva dostať do horšieho postavenia, ako bol pred uplatnením tohto práva a naopak dlžník, ktorý porušil svoje povinnosti, čo viedlo veriteľa k uplatneniu práva na zosplatnenie úveru, sa nemôže dostať do lepšieho postavenia, ako bol pred zosplatnením úveru. Na uvedenej argumentácii nič nemení ani skutočnosť, že dlžníkom je spotrebiteľ, pretože aj spotrebiteľ vstupujúci do zmluvného vzťahu má aj určité povinnosti a v prípade ich porušenia aj on musí znášať právne následky, ktoré sú samozrejme v súlade so zákonom.

42. K možnosti veriteľa požadovať úroky z úveru popri zaplatení úroku z omeškania je potrebné uviesť, že aj keď oba tieto nároky sú príslušenstvom pohľadávky, žiaden právny predpis nebráni ich uplatňovaniu popri sebe, keďže ide o odlišné nároky vznikajúce z odlišného právneho dôvodu. Kým úrok z úveru je cenou za poskytnutie úveru a vzniká na základe dohody dvoch strán, úrok z omeškania je sankciou za omeškania, teda porušenie práv jednej strany a nastupuje priamo zo zákona. Povinnosť platiť úroky z úveru aj po zosplatnení nepredstavuje sekundárny záväzok, ale pôvodný záväzok, ktorý sa „modifikoval“ vo svojej splatnosti. Ide teda o záväzok, o ktorom dlžník vie o momentu uzavretia zmluvy, že ho bude musieť zaplatiť. Uplatnením úroku z úveru a úroku z omeškania popri sebe nevzniká dvojité zaťaženie dlžníka, keďže úrok je povinný uhradiť aj dlžník, ktorý úver riadne a včas spláca, a to do doby splatenia úveru. Opačný výklad, teda že dlžník, ktorého úver pre porušenie jeho povinností bol veriteľom zosplatnený, nie je povinný už ďalej platiť úroky z úveru, možno považovať za výklad v rozpore minimálne s dobrými mravmi a aj ideou spravodlivosti, keďže by jednak zvýhodňoval nepoctivých dlžníkov a jednak by viedol k navádzaniu dlžníkov na porušovanie svojich povinností, čo by pre nich mohlo byť výhodnejšie. Práve sankcia v podobe úroku z omeškania (príp. iná sankcia dohodnutá zmluvnými stranami uplatnená popri povinnosti platiť úroky, na ktorej, ako už bolo uvedené vyššie, sa nič nemení ani po zosplatnení úveru) vyjadruje rozdiel medzi dlžníkom plniacim si svoje povinnosti riadne a dlžníkom, ktorý svoje povinnosti porušuje a je logickým vyústením porušovania povinností. Skutočnosť, že spotrebiteľ porušujúci svoje povinnosti je povinný uhradiť po zosplatnení tak úroky z úveru, ako aj úroky z omeškania, nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v prospech veriteľa, keďže veriteľ do doby reálneho vrátenia peňažných prostriedkov tieto stále nemá k dispozícii a nemôže ich užívať, teda je odôvodnený jeho nárok inkasovať za tento čas aj úroky z úveru. Uplatňovanie aj úroku z omeškania ako zákonnej sankcie nemôže byť považované za neprimerané zaťažovanie dlžníka, ktorý porušil svoje povinnosti.

43. K problematike rozhodnutia NS SR zverejneného pod R 59/98 (sp. zn. 4Obo 143/98), od ktorého právnej vety začali súdy odvodzovať nárok na úroky z úveru iba do zosplatnenia úveru konajúci súd uvádza, že je potrebné zohľadniť aj skutkový stav, ktorý bol podkladom pre vydanie tohto rozhodnutia. S poukazom na obsah tohto rozhodnutia NS SR nie je možné dospieť k záveru, že NS SR sa jednoznačne vyjadril, že veriteľ má nárok na úroky z peňažných prostriedkov iba do splatnosti dlhu, keďže o takomto nároku nerozhodoval v danej veci ani okresný súd, ani NS SR (bližšie ku skutkovým okolnostiam súd odkazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43Co/23/2017 zo dňa 29.11.2017, z ktorého citoval žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 7.6.2018 na 7. strane, v spise na čl. 78). K argumentácii Krajského súdu v Prešove v rozhodnutí sp. zn. 6Co/190/2014 zo dňa 30. júna 2015 poukazuje konajúci súd na bod 18. odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/138/2017 (pripojené k vyjadreniu žalobcu zo dňa 7.6.2018, v spise na čl. 134).

44. Vychádzajúc z týchto východísk súd následne pristúpil k posúdeniu dôvodnosti nároku žalobcu. Žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 4 300 eur. Po odpočítaní súm započítaných na istinu (na ktorú sa pred zosplatnením započítavala časť zo splátok a po zosplatnení všetky úhrady žalovaného žalobca započítal na istinu) v celkovej výške 1 113,96 eur ostáva dlžná istina vo výške 3 186,04 eur. Túto je žalovaný povinný vrátiť. Zároveň je povinný uhradiť žalobcovi aj úrok z úveru, a to jednak do času zosplatnenia úveru, ktorý bol vyčíslený na 167,16 eur (vo výške 15,90% ročne z dlžnej sumy zohľadňujúcej úhrady žalovaného, ako to vyplýva z tabuľkového prehľadu pripojeného k žalobe), ako aj po zosplatnení vo výške dohodnutej v zmluve, t.j. 15,90 % ročne, a to po zohľadnení jednotlivých úhrad, ktoré boli započítané na istinu tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku. V tejto časti preto súd žalobe vyhovel. Žalobca okrem toho žiadal aj úrok z úveru zo sumy 3 838,04 eur od 15.7.2017 do 14.7.2017, teda v tejto časti žalobca žiadal úrok z úveru do minulosti, nie do budúcnosti, čo nie je možné, pretože ide o nevykonateľný ani nevypočítateľný nárok. Súd je viazaný žalobným petitom v tom smere, že nemôže priznať žalobcovi viac, ako si uplatnil, teda nemohol tento nárok modifikovať bez návrhu žalobcu. Za deň 14.7.2017 (podľa žaloby od 15.7.2015 do 14.7.2015), za ktorý si žalobca chcel zrejme úrok z úveru uplatniť, preto súd úrok z úveru žalobcovi nepriznal a v tejto časti žalobu zamietol.

45. Žalovaný neuhradil žalobcovi dlh, ktorý bol povinný vrátiť, preto sa dostal do omeškania so splnením svojho dlhu. Keďže ide o peňažný dlh, žalobcovi vznikol nárok požadovať aj úrok z omeškania v sadzbe určenej podľa § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. účinným od 1.2.2013, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, t.j. o 5 percentuálnych bodov vyššej ako bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k 14.7.2017 bola 0,00 %, teda žalobca má právo požadovať úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne. Žalobca si uplatnil úrok z omeškania v zákonnej výške, preto mu ho súd ako priznal tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku, teda jednak z istiny zohľadňujúc jednotlivé úhrady žalovaného po zosplatnení úveru, jednak z úroku z dlžného úroku z úveru, ako aj úrok z omeškania do zosplatnenia, ktorý bol vyčíslený na 1,79 eur (ako to vyplýva z tabuľkového prehľadu pripojeného k žalobe). V časti týkajúcej sa úroku z omeškania zo sumy 3 838,04 eur od 15.7.2017 do 14.7.2017 súd žalobu zamietol, pretože uplatnenie úroku z omeškania za deň spätne (t.j. nie do budúcna) je nevykonateľné a nevypočítateľné a ako už bolo uvedené pri úroku z úveru, v tomto smere je súd viazaný petitom žaloby a nemôže ho modifikovať bez návrhu žalobcu.

46. Súd vzhľadom na osobné pomery žalovaného povolil splácanie dlžnej sumy v splátkach. Súd pritom vychádzal z § 232 ods. 3 a 4 C.s.p., ktorý umožňuje súdu určiť aj dlhšiu lehotu na plnenie, príp. povoliť splácať dlh aj v splátkach. Žalovaný poberá invalidný dôchodok vo výške 234,10 eur, z ktorého uhrádza spolu s príjmom manželky všetky náklady spojené či už s bývaním, stravou alebo so zabezpečením iných potrieb. Aj keď žalobca neuvádzal svoje výdavky, z bežného života, ako aj z úradnej činnosti súdu je známe, že len výdavky súvisiace s bývaním (nájom, energie a pod.) sa pohybujú v prípade nižších výdavkov minimálne na úrovni 100 eur, pričom vo väčšine prípadoch sa pohybujú aspoň vo výške 150 eur a vyššie. Z vykonaného dokazovania pritom vyplýva minimálne vo vzťahu k žalobcovi záväzok splácať ďalšie dva úvery, splátka u ktorých bola dohodnutá vo výške 29,92 eur, resp. 76,02 eur. Už len tieto výdavky sa minimálne blížia k príjmu žalovaného, ak ho aj neprevyšujú. Splatenie dlžnej sumy podľa návrhu žalobcu v priebehu 12 mesiacov by znamenalo splátku okolo 265 eur mesačne (na splatenie len istiny), čo je suma presahujúca príjem žalovaného, čo je pre žalovaného nesplniteľný záväzok. Žalovaný vo svojom vyjadrení navrhol splátku 100 eur. Súd preto povolil splácať dlžnú sumu v splátke navrhnutej žalovaným, ktorá by mohla byť v schopnostiam žalovaného. Súd pri určení splátky v tejto výške prihliadol jednak na skutočnosť, že žalovaný už raz porušil svoju povinnosť riadne a včas splácať úver, teda je možné požadovať od neho, aby podmienky splácanie boli prísnejšie, ako v zmluve o úvere a jednak na to, aby minimálne istina bola uhradená v lehote na jednej strane splniteľnej pre dlžníka, ale na druhej strane nie neprimeranej dlhej a zaťažujúcej veriteľa (pri splátke 100 eur by zostávajúca istina bola uhradená do 3 rokov už aj s časťou priznaných úrokov z úveru a prípadne časťou úrokov z omeškania). Súd vychádzal aj z toho, že žalobca je bankou, ktorá splatením dlhu žalovaného v splátkach nebude nejako významne obmedzená vo svojej činnosti, keďže disponuje nepochybne peňažnými zdrojmi, z ktorých okrem iného poskytuje úvery a iné produkty. Aj keď teda výška povolenej splátky spôsobí splatenie dlžnej sumy v dlhšom časovom rozpätí, ako to navrhoval žalobca, súd vzhľadom na už uvedené pomery oboch strán konania povolil žalovanému splácať dlh v uvedených splátkach. Súd pritom prihliadol aj na skutočnosť, že dobrovoľné splnenie dlhu (aj keď rozdelené na splátky) je pre žalobcu výhodnejšie, ako neuhradenie dlhu a jeho následné vymáhanie prostredníctvom exekúcie (ktorá vzhľadom na príjem žalovaného by zrejme trvala porovnateľne dlho, ako splatenie istiny pri riadnom splácaní v splátkach), pričom žalobca za dobu dlhšieho splnenia dlhu bude kompenzovaný úrokmi z omeškania. Zároveň súd splácanie dlhu podmienil jeho riadnym a včasným splácaním, teda ak žalovaný neuhradí čo len jednu splátku riadne a včas, môže žalobca požadovať zaplatenie celého zvyšku dlžnej sumy.

47. O nároku na náhradu trov súd rozhodol v súlade s § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. V časti, v ktorej bolo konanie zastavené, vzal žalobca žalobu späť pre správanie žalovaného, teda v tejto časti má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania, keďže zastavenie konania procesne zavinil žalovaný. V časti zostávajúcej istiny, kapitalizovaných úrokov a úrokov z omeškania bol žalobca úspešný, teda bol v konaní úspešný takmer v celom rozsahu, neúspešný bol len v časti úroku z úveru a úroku z omeškania za 1 deň, preto mu súd priznal plnú náhradu trov konania voči žalovanému. O výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva do 15 dní od doručenia tohto rozsudku na súde, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z.