Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_5Co-437-2018.pdf
PDF · 102 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/437/2018
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka v spore žalobcu X.. X. V., S.. X.X.XXXX, X., X. XXXX/XXX, proti žalovanému EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35724803, právne zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36613843, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 14C/132/2014-182 z 2.júla 2018 Okresného súdu Michalovce
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o trovách konania.
Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej aj súd) rozsudkom rozhodol, že I. žalobu v celom rozsahu zamieta a II. priznáva žalovanému náhradu trov konania od žalobcu vo výške 100 %.
2. V odôvodnení rozhodnutia o. i. uviedol, čoho sa žalobca v návrhu doručenom súdu 22.7.2014 domáhal a ako ju skutkovo odôvodnil, ako sa k žalobe vyjadril žalovaný. Ďalej, čo zistil z rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Bratislava, sp.zn. SR 00962/14 z 26.5.2014, že rozsudkom z 8.7.2016, sp. zn. 14C/132/2014-103 žalobu zamietol, priznal žalovanému náhradu trov konania vo výške 100 %, že proti tomuto rozsudku žalobca podal 22.7.2016 odvolanie a uznesením Krajského súdu v Košiciach z 10.10.2017, sp.zn. 5Co/517/2016-135 bol rozsudok zrušený a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súd doplneným dokazovaním aj v zmysle uznesenia Krajského súdu v Košiciach z pripojeného spisu Slovenskej rozhodcovskej a.s. Stáleho rozhodcovského súdu č. SR 00962/14 zistil, že návrh na začatie konania došiel Stálemu rozhodcovskému súdu 9.4.2014, kde súčasťou spisu je žiadosť o vydanie pôžičkovej karty z 27.6.2005, návrh na uzatvorenie úverovej zmluvy o poskytnutie revolvingového úveru, výpisy z úverového účtu, dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach z 15.5.2013, Rozhodcovská zmluva z 15.5.2013, dotazník z 15.5.2013, príloha k Zmluve o postúpení pohľadávok, pokus o zmier, výzva na žalobnú odpoveď, fotokópia doručenky, rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu z 26.5.2014, doručenka o prevzatí rozsudku vo fotokópii. Z uvedeného spisu bolo zistené, že žalobca podpísal dotazník k dohode o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach a Rozhodcovskej zmluve, kde mal možnosť vybrať si, či súhlasí alebo nesúhlasí a pri všetkých otázkach označil žalobca krížikom súhlasím. Z doručenky bolo zistené, že Rozhodcovský rozsudok bol žalobcovi doručený 21.6.2014 a tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 21.7.2014 a vykonateľnosť 24.7.2014. Z pripojeného exekučného spisu 12Er/369/2014 bolo zistené, že súd uznesením z 19.5.2015 č.k. 12Er/369/2014-31 námietkam proti exekúcii vyhovel, avšak Krajský súd v Košiciach uznesením z 30.11.2016, sp.zn.16CoE/384/2015-57 zrušil uznesenie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po vykonanom doplnenom dokazovaní bolo preukázané, že v rozhodcovskom konaní bol 26.5.2014 vydaný rozhodcovský rozsudok Stálym rozhodcovským súdom Bratislava, sp.zn. SR 00962/14, ktorým bolo rozhodnuté o povinnosti žalobcu zaplatiť žalovanému sumu 797,81 € s prísl., z titulu neuhradenia pohľadávky. Uvedené rozhodnutie žalobca žiadal zrušiť, avšak
súd jeho návrh zamietol. Súd považoval za preukázané, že žaloba bola podaná nedôvodne, medzi žalobcom a žalovaným došlo 15.5.2013 k uzavretiu dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, ako aj k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy. Súdom bolo zistené, že tieto listiny boli uzavreté a podpísané samostatne, rozhodcovská zmluva spĺňa všetky zákonom stanovené podmienky, z ktorej bolo zistené, že navrhovateľ mal pri uzatváraní rozhodcovskej zmluvy možnosť výberu medzi Stálym rozhodcovským súdom a príslušným súdom v SR, v zmysle bodu 3/ Rozhodcovskej zmluvy, pričom sám žalobca sa rozhodol na riešenie sporu pred Stálym rozhodcovským súdom, a preto podľa názoru súdu nebola splnená podmienka stanovená v § 40 ods. 1 písm. c/ na zrušenie Rozhodcovského rozsudku a žalobca žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal naplnenie tohto zákonného dôvodu a ničím to nepodložil. Z rozhodcovského spisu súd zistil, že žalobca aj v rozhodcovskom konaní bol vyzvaný na vyjadrenie sa k návrhu, avšak bol pasívny a vyjadrenie nepodal. Rozhodcovský rozsudok bol žalobcovi doručený 21.6.2014, čo bolo zistené z fotokópie doručenky, nachádzajúcej sa v rozhodcovskom spise a rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť 21.7.2014, pričom súd poukázal aj na tú skutočnosť, že žalobca nevyužil možnosť opravného prostriedku proti tomuto rozsudku. Súd sa priklonil k názoru žalovaného, že nebola dodržaná 30-dňová lehota, stanovená zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého bol žalobca povinný podať žalobu v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia. Žalobca podal žalobu na súd 22.7.2014, teda deň po uplynutí 30-dňovej prekluzívnej lehoty, a preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a keďže žalobca (správne žalovaný- pozn. odvol. súdu) mal plný úspech vo veci, tak mu priznal náhradu trov konania voči neúspešnému žalovanému (správne žalobcovi- pozn. odvol. súdu) v plnom rozsahu. Po právoplatnosti tohto rozsudku o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
3. Rozsudok vo výroku II. napadol včas podaným odvolaním žalobca, v ktorom uviedol, že k výroku I., v ktorom súd prvej inštancie v celom rozsahu žalobu zamietol, zaujal stanovisko v odvolaní z 22.7.2016. Zmluvu č. XXXXXXX z 2.8.2005 považuje za spotrebiteľskú, ktorá je v rozpore s § 4 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, že účinnosť zmluvy je viazaná na splnenie odkladacích podmienok, ktorými sú vydanie Potvrdzujúceho listu a doručenie PIN kódu klientovi. Potvrdzujúci list je súčasťou zmluvy, ktorý mu nebol doručený, ani priložený, z čoho mu vyplýva, že klient neuzavrel s pôvodným veriteľom písomnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere tak, ako je uvedené v § 4 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Ďalej uviedol, že zmluva z 2.8.2005 je v rozpore s § 4 ods. 2 g), h), i), j) a k) zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko neobsahuje všetky náležitosti vyžadované týmto zákonom a neuvedenie zákonom predpísaných náležitostí má vplyv na to, že táto zmluva obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, preto je neplatná v zmysle § 53 ods. 3 OZ, v dôsledku čoho sa považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Poznamenal, že na poslednom pojednávaní 2.7.2018 bola už takmer po štyroch rokoch vznesená od žalovaného námietka voči žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku, z dôvodu prekročenia 30 dňovej lehoty o jeden deň. Mal za to, že súd sa už nezaoberal v plnej miere uznesením Krajského súdu v Košiciach z 10.10.2017 a žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku z 22.7.2014 v celom rozsahu zamietol na základe nedodržanej 30 dňovej lehoty. V závere uviedol, že ak by žalovaný podal námietku hneď po obdržaní žaloby, mohli sa obojstranne vyhnúť ďalším pojednávaniam, ako aj stresovým situáciám. Taktiež vzniesol námietku voči úrokom z omeškania od 15.3.2014 do zaplatenia, nakoľko tieto vznikli a vznikajú nielen jeho vinou, ale aj vinou žalovaného. V závere uviedol, že žalovaný vzniesol takmer po 4 rokoch námietku voči žalobe, čím by po včasnom uplatnení námietky a následnom zamietnutí žaloby mohol mať úver už dávno splatený.
4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu po citácii článku 47 Ústavy SR, § 251, § 255, § 89 a § 92 ods. 2 CSP uviedol, že začatie konania inicioval žalobca svojím podaním, voči ktorému žalovaný vykonal v priebehu konania len úkony nevyhnutne potrebné pre dosiahnutie úspechu vo veci. Úkony právnej služby vykonané zástupcom žalovaného teda predstavujú náklady vynaložené výlučne za účelom bránenia práva v konaní, ktoré neinicioval. Má za to, že žalobca pri rozhodovaní o iniciovaní sporu si musí byť vedomý rizika, ktoré je spojené so žalobou a mal možnosť prehodnotiť riziká, ktoré súvisia so súdnym konaním, a teda aj pravdepodobnosť prípadného úspechu, ako aj následky prípadného neúspechu vo veci. Zastáva názor, že úspech vo veci dosiahol aj svojou procesnou obranou v konaní, a preto principiálne nevidí dôvod na nepriznanie náhrady trov konania. Trovy právneho zastúpenia, ako boli vyčíslené počas konania, sú nepochybne účelne vynaložené trovy konania a sú nevyhnutne potrebné na dosiahnutie úspechu v tejto veci. Prijatím názoru žalobcu by došlo k porušeniu zásady rovného prístupu strán sporu k spravodlivosti a článku 47 Ústavy SR, preto s poukazom na to, za akých okolností bol nárok uplatnený, aký bol postoj strán sporu k veci a akou mierou zavinenia prispeli k navýšeniu trov
konania, nesúhlasí s nepriznaním trov konania. S rozhodnutím súdu prvej inštancie sa stotožňuje v plnom rozsahu a zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie je vo výroku vecne správne a preto navrhuje, aby ho odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
5. Žalobca v odvolacej replike, vo vzťahu k výroku I., ktorým súd žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku zamietol z dôvodu nedodržania 30 dňovej lehoty uviedol, že ho rešpektuje a že podal námietku voči upovedomeniu o začatí exekúcie v zákonnej lehote. Upozornil na postup Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave, ktorý v tom čase vydával súkromný exekučný titul- rozhodcovský rozsudok- podľa návrhu veriteľa. Podľa jeho tvrdení súd vôbec neskúmal zmluvu č. 2657671 z 2.8.2005 podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov. Uviedol, že v obchodných podmienkach je uvedená v bode XI. rozhodcovská doložka, ktorá je neplatná, lebo je v nej vopred ustanovený rozhodcovský súd, ktorý bude v prípade sporu predmetnú vec riešiť a na základe toho sa ocitol v znevýhodnenom postavení. Ďalej, že Žiadosť/Zmluva neobsahuje všetky náležitosti podľa zákona č. 258/2001 Z. z., nebol k nej pripojený, ani mu doručený Potvrdzujúci list, Cenník, z čoho vyplýva, že klient s pôvodným veriteľom neuzavreli písomnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere tak, ako je uvedené v § 4 ods. 1 o spotrebiteľských úveroch, nakoľko písomná forma bola uvedená len v žiadosti, pričom účinnosť zmluvy bola viazaná na splnenie odkladacej podmienky, ktorou bolo vydanie Potvrdzujúceho listu. Ďalej uviedol, že Žiadosť/Zmluva je v rozpore s § 4 ods. 2 písm. a), g), h) a i) zákona o spotrebiteľských úveroch, neuvádza konečnú splatnosť, úrokovú sadzbu, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ročnú percentuálnu mieru nákladov. Neuvedenie zákonom predpísaných náležitostí sa považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku, a ako takú neplatnú v zmysle § 53 ods. 5 OZ, a takýto úver je potom bezúročný a bez poplatkov. Stály rozhodcovský súd ani nezisťoval, či predmetný úver nie je premlčaný, keď 5.12.2008 bola pôvodným veriteľom vyhlásená okamžitá splatnosť celého dlžného zostatku. Nekontroloval ani Výpis z pôžičkovej karty Žolík. Na základe uvedených skutočností vyplýva, že Stály rozhodcovský súd ignoroval všeobecné záväzné predpisy na ochranu spotrebiteľa, keď nepodrobil podrobnému prieskumu Žiadosť/Zmluvu z 2.8.2005, a preto podľa § 40 ods. 1 písm. j) zákona o rozhodcovskom konaní, musí byť takýto rozhodcovský rozsudok zrušený. Dňa 15.3.2013 uzavrel žalobca so žalovaným „Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku“, v zmysle ktorej žalobca uznal čo do dôvodu a výšky záväzok voči veriteľovi EOS KSI Slovensko, s.r.o. zo zmluvy č. XXXXXXX uzatvorenej s pôvodným veriteľom. Dlžná suma pozostávala z istiny vo výške 719,47 €, z ostatného príslušenstva 4,87 €, z úroku z omeškania 14,25 % ročne zo sumy 989,47 € za dobu od 5.12.2008 do dňa splatnosti poslednej splátky a nákladov na inkasné konanie vo výške 333,47 €. Zároveň v tejto dohode žalobca ako dlžník vyhlásil, že má vedomosť o premlčaní dlhu a o jeho následkoch. V konaní namietal premlčanie nároku, avšak súd k tomu nezaujal stanovisko. Má za to, že v danom prípade ide o formulárovú dohodu, ktorej obsah nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť, a údaje do vopred pripraveného formulára vpisoval žalovaný. Preto vyhlásenie žalobcu (dlžníka) o uznaní premlčaného záväzku by malo byť považované za neplatné, ak chcel uzavrieť dohodu o splátkach. Úmyslom žalovaného bolo pod zámienkou ponuky splátok dosiahnuť jednak uznanie záväzku vo väčšom rozsahu, než na aký vznikol podľa zmluvy a zákonnej úpravy veriteľovi nárok. Postup žalovaného pri uzatváraní dohody o uzavretí splátkového kalendára o uznaní záväzku sa preto považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 OZ, ako aj v zmysle § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Obsahom vyššie uvedenej dohody je viacero právnych úkonov: uznanie záväzku ako jednostranný právny úkon, dohoda o splátkach a rozhodcovská zmluva ako dvojstranné právne úkony, ktoré považuje za nezrozumiteľné. Uviedol, že mu neboli poskytnuté žiadne poučenia o význame premlčania a dôsledkoch uznania dlhu a bol mu poskytnutý len dotazník, na ktorý mohol odpovedať len súhlasím alebo nesúhlasím, a ak chcel uzavrieť dohodu o splátkach, podpísal aj tento dokument. Rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc konať a rozhodnúť o žalobe na splnenie povinnosti vrátiť úver aj s príslušenstvom z predmetnej rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi 15.3.2013. Jedná sa o tzv. formulárovú zmluvu s textom vopred pripraveným s tým, že žalobca mohol zmluvu odmietnuť len ako celok alebo sa podrobiť všetkým podmienkam poskytnutia úveru, teda aj rozhodcovskému konaniu. Tvrdil, že táto rozhodcovská zmluva bola uzavretá v jeho neprospech, pretože deleguje všetky právomoci len na rozhodcovský súd v Bratislave. Rozhodcovská zmluva síce dáva na výber v prípade sporu medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, ale na druhej strane konštatuje, že v prípade, ak pred podaním žaloby na všeobecnom súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd, tak je založená právomoc rozhodcovského súdu. Z toho je zrejmé, že žalovaný už od začiatku sledoval pri koncipovaní rozhodcovskej zmluvy cieľ, že v prípade vzniku sporu z uzavretej zmluvy o úvere sa budú riešiť spory na rozhodcovskom súde vopred určenom. Preto považuje za nutné považovať takúto rozhodcovskú zmluvu za absolútne neplatnú, pretože odporuje dobrým mravom (§ 39 OZ). V závere uviedol, že k II. výroku,
ktorým súd priznal žalovanému náhradu trov konania vo výške 100 %, podal odvolanie, ku ktorému sa ešte vyjadril, že netvrdil, či boli alebo neboli účelne vynaložené trovy konania, že je to zaväzujúce tvrdenie, pretože len konštatoval tú skutočnosť, že žalovaný takmer po 4 rokoch podal námietku voči nedodržaniu 30 dňovej lehoty (o deň neskôr, nepočítal 5.7.2014 štátny sviatok). Ak by žalovaný s touto námietkou prišiel okamžite, vyhli by sa ďalším pojednávaniam, ako aj prieťahom v konaní, nakoľko súd mohol takto žalobu podanú 22.7.2014 hneď zamietnuť a predišlo by sa tým navyšovaniu úrokov z omeškania, ako aj exekučnému konaniu. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd nepriznal trovy konania žalovanému tak, ako je uvedené vo výroku II. napadnutého rozsudku.
6. Žalovaný v odvolacej duplike vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu, že súd mohol vo veci meritórne rozhodnúť skôr, čím by zabránil neúmernému navyšovaniu trov konania, ktoré boli priznané žalovanému, uviedol, že súd prvej inštancie sa v konaní riadne vysporiadal s predloženými dôkazmi a dospel k správnemu právnemu posúdeniu veci, keď žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku zamietol z dôvodu, že bola podaná po zákonom stanovenej lehote a žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 100 %. Ohľadne priznaného nároku na náhradu trov konania sa v plnom rozsahu pridržiava argumentácie, ako vyplýva z jeho vyjadrenia z 10.10.2018. Zastáva názor, že žalobca vo svojom vyjadrení neuviedol skutočnosti, ktoré by odôvodňovali opodstatnenosť podaného odvolania, resp. by spochybnili priznaný nárok žalovaného na náhradu trov konania.
7. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok vo výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho výrokom v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie.
8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, v rozsahu žalobcom uplatnených odvolacích námietok v podanom odvolaní, ktorými predmetom odvolacieho prieskumu učinil výlučne výrok II. napadnutého rozsudku o trovách konania (nakoľko v odvolaní uviedol, že sa stotožňuje s výrokom I. rozsudku, ktorým súd žalobu zamietol) dospel k záveru, že súd prvej inštancie aplikoval relevantné ustanovenie § 255 ods. 1 CSP a správnym spôsobom posúdil otázku nároku na náhradu trov konania, pokiaľ v súlade so zásadou úspechu v spore (žaloba žalobcu bola v celom rozsahu zamietnutá) priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
9. Z odvolania žalobcu vyplynul odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci [§365 ods.1 písm. h)] je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
10. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu.
11. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva zákon náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy). Aj tieto výnimky sa musia uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne, napr. takou výnimkou
je nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 CSP (rozhodnutie II. ÚS 31/2004 Ústavného súdu Slovenskej republiky).
12. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa ustanovenia § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
13. Z cit. ustanovení Civilného sporového poriadku o náhrade trov konania vyplýva, že v sporových konaniach sa v súvislosti s náhradou trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu. Úspech vo veci, ktorá je predmetom sporu, je okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov konania. Zásada úspechu sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli (trovy, ktoré sú preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené) v spore v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
14. Odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa zásady úspechu v konaní správne aj napriek tomu, že v samotnom odôvodnení vo vzťahu k napadnutému výroku je síce pomer úspechu a neúspechu strán sporu vymedzený v ich nesprávnom procesnom postavení, avšak v konečnom dôsledku je jeho výrok vecne správny. Pretože žalovaný mal v konaní plný úspech, súd rozhodol vecne správne, keď na rozhodovanie o trovách konania aplikoval zásadu úspechu vyplývajúcu z § 255 ods. 1 CSP, v dôsledku čoho správne priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť, že by pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by preňho privodili priaznivé rozhodnutie o náhrade trov konania. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o náhrade trov konania.
15. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, nakoľko súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania správne prihliadol na pomer úspechu a neúspechu strán sporu.
16. Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
17. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
18. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
19. Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
20. Žalovaný mal v odvolacom konaní proti neúspešnému žalobcovi plný úspech, preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
21. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.