Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17CoP-65-2018.pdf
PDF · 82.78 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoP/65/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne Mgr. Zuzany Holúbkovej a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej vo veci starostlivosti súdu o mal. S. S., nar. XX.XX.XXXX, v konaní zastúpeného kolíznym opatrovníkom B. práce, sociálnych vecí a rodiny Y., dieťa rodičov: matky S.. S. Mikulíkovej, štátnej občianky SR, lekárky, bytom J. O., K. O. XXX/X, zastúpenej Z.. Z. X., advokátom, so sídlom Y., J. sv. M. XX/XX a otca S. S., štátneho občana SR, plánovača - konzultanta, bytom J. O., Z. H. XXX/XX-XX, zastúpeného AK A. K. legal, s.r.o., so sídlom G., D. XX, o návrhu matky na zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, na odvolanie otca a kolízneho opatrovníka proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 27. septembra 2018, č.k. 31P/111/2017-108, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žiadnemu z účastníkov n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zmenil na návrh matky zverenie maloletého z doterajšej striedavej osobnej starostlivosti (SOS) do výlučnej starostlivosti matky. Rozhodol, že zastupovať maloletého a spravovať jeho majetok budú obaja rodičia, určil otcovi povinnosť platiť výživné po 100 eur mesačne a styk maloletého s otcom neupravil. Rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa vyjadrenia maloletého mu doterajšia SOS nevyhovuje a dbajúc názoru maloletého preto súd prvej inštancie rozhodol o zmene zverenia do výlučnej starostlivosti matky. V tej súvislosti rozhodol o zastupovaní maloletého a výživnom zo strany otca vo výška 100 eur mesačne, ktoré v tejto výške požadovala matka. Pri príjme otca cca 1.185 eur mesačne (1.600 eur brutto) a príjme matky cca 3.000 eur mesačne považoval súd uvedenú výšku výživného za primeranú, pretože otec má v úmysle maloletému prispievať aj nad rámec výživného. Súd preto nepovažoval za dôvodné námietky kolízneho opatrovníka, ktorý vzhľadom na príjem otca požadoval vyššie výživné. Ohľadom styku s otcom považoval súd vo veku maloletého za optimálne stretávanie podľa dohody otca a maloletého, s ktorým spôsobom súhlasila aj matka. Vec právne posúdil podľa ustanovení § 26, § 36 ods. 1, § 43 ods. 1 a § 62 a nasl. Zákona o rodine. O trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP a žiadnemu z účastníkov nárok na ich náhradu nepriznal.
2. Proti rozsudku podal odvolanie otec, ktorý žiadal napadnuté rozhodnutie zmeniť a návrh zamietnuť, pretože pre zmenu zverenia nebola splnená základná podmienka, a to zmena pomerov v zmysle § 26 Zákona o rodine. Pokiaľ za zmenu pomerov považoval súd iba názor dieťaťa, je to neprípustné, pretože zmena pomerov musí byť objektívna a nemôže spočívať iba v subjektívnom názore dieťaťa. Otec poukázal na to, že matka sama v návrhu na rozvod manželstva uviedla, že otec maloletého je dobrým otcom a má so synom vytvorené silné citové väzby. Aj v tomto konaní tvrdí, že otec má s maloletým dobrý vzťah. Napriek tomu sa snaží o radikálnu zmenu. Snaží sa presadiť vlastné záujmy a maloletého k tomu používa. Matka vie, že maloletý je pre otca všetkým a snaží sa mu zobrať právo starať sa o svoje dieťa a zúčastňovať sa rovnakým dielom na jeho výchove. Pokiaľ matka v konaní uvádzala záujmy maloletého, má otec za to, že sú to jej vlastné názory a predstavy a maloletého používa iba ako prostriedok na dosiahnutie vlastného cieľa. V prípade výchovy dieťaťa však nejde podľa otca o to, čo chce niektorý rodič alebo iba dieťa, pretože na jednej strane je tu právo dieťaťa na svojho rodiča a na druhej strane právo i povinnosť rodiča starať sa o svoje dieťa. V prípade rozchodu rodičov musia následky niesť všetci zúčastnení rovným dielom. A to tak výhody ako i nevýhody. Aj maloleté dieťa sa musí naučiť žiť s tým, že patrí obom rodičom a obaja majú právo, ale i povinnosť reálne ho vychovávať. V prípade striedavej osobnej starostlivosti sú s tým automaticky spojené určité nepríjemnosti s dočasnou zmenou prostredia. Ak sú splnené dôvody pre striedavú osobnú starostlivosť a táto je nariadená, je tým daná povinnosť všetkým zúčastneným rešpektovať ju a názory matky, že maloletému sa nechce a podobne sú v tomto prípade bezvýznamné a nespôsobilé na zmenu striedavej osobnej starostlivosti. Otec považuje striedavú osobnú starostlivosť za najvhodnejší inštitút na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa zo strany oboch rodičov. Záverom odvolania otec namietal, že súd nerešpektoval jeho námietky a riadne nezistil skutkový stav, keď sa uspokojil iba s názorom matky a syna bez toho, aby mal zmenu pomerov objektivizovanú dôkazmi. Keďže matka opierala svoj návrh o správu z psychologického vyšetrenia maloletého, navrhoval otec overiť správnosť jeho záverov znaleckému dokazovaniu. Takýto dôkaz súd odmietol, čím odňal otcovi právo predkladať súdu dôkazy a narušil princíp rovnosti strán sporu.
3. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca žiadala napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Súd podľa nej správne prihliadal na názor maloletého a zdôraznila, že až s odstupom času od rozvodu a s tým spojeného nariadenia striedavej osobnej starostlivosti sa maloletý dokáže vyjadriť k jej fungovaniu, pretože až teraz má s touto formou skúsenosť.
4. Odvolanie proti rozsudku podal aj kolízny opatrovník, a to do výroku o výživnom, ktoré považoval za nízke a navrhoval určiť výživné vo výške 220 eur mesačne s tým, že v časti 70 eur mesačne by bolo určené na tvorbu úspor. Pri príjme otca bez ďalšej vyživovacej povinnosti a výdavkoch maloletého, ktoré len na školnom predstavujú 160 eur mesačne, nezodpovedá podľa kolízneho opatrovníka súdom určené výživné pomerom otca a potrebám maloletého.
5. Matka nepovažovala za dôvodné odvolanie kolízneho opatrovníka a žiadala rozsudok v tejto časti potvrdiť. Otec nepovažoval rozhodovanie o výživnom za správne, pretože nebol dôvod ani na zmenu zverenia, ako to uvádzal vo svojom odvolaní.
6. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP v spojení s § 59 a nasl. CMP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť podľa § 387.
7. Podľa § 26 Zákona o rodine, ak sa zmenia pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností.
8. Otec vo svojom odvolaní spochybňuje existenciu zmeny pomerov v prípade, že v existujúcej striedavej osobnej starostlivosti vyjadrí dieťa nespokojnosť s jej realizáciou. Má zato, že v prípade rozchodu rodičov sú rodičia ako aj dieťa rovnako povinní podriadiť sa novej situácii tak, aby boli naplnené práva oboch rodičov i dieťaťa.
9. Odvolací súd nespochybňuje, že rovnako ako rodičia, aj dieťa ma v rámci rodinných vzťahov určité povinnosti. Nesúhlasí však s názorom, že dieťa je povinné strpieť objektívne nevyhovujúce následky rozchodu rodičov preto, aby bolo naplnené právo rodiča. Zodpovednosť za ukončenie spolužitia rodičov majú totiž vždy len rodičia a nikdy nie dieťa. Všetky negatíva rozchodu rodičov znáša dieťa nevinne. Pokiaľ má teda otec zato, že na jeho strane je právo, aby bol maloletý vychovávaný v striedavej osobnej starostlivosti, má pravdu potiaľ, pokiaľ by bola striedavá osobná starostlivosť vyhovujúcim spôsobom života aj pre maloletého. Pokiaľ SOS pre maloletého vyhovujúca nebude, nemožno otcovo právo na výchovu týmto režimom starostlivosti naplniť. Inak by došlo práve k tej situácii, že pre naplnenie práva rodiča majúceho pôvod v rozchode rodičov by muselo dieťa plniť povinnosti, ktoré mu nevyhovujú. Negatívny dopad rozchodu rodičov v uvedenej forme by tak postihoval dieťa, ktoré je bez viny na rozchode rodičov a nepostihoval, resp. zvýhodňoval rodiča, ktorý sa na rozchode spolupodieľal.
Námietka danosti práva otca na SOS a tomu zodpovedajúcej povinnosti maloletého podrobiť sa SOS je preto nedôvodná.
10. Čo sa týka absencie zmeny pomerov vyžadovanej ust. § 26 Zákona o rodine, pre zmenu rozhodnutia alebo dohody o výkone rodičovských práv a povinností, ani tento nedostatok rozhodnutia súdu prvej inštancie zistený nebol a odvolací súd konštatujem, že zmena pomerov spočíva práve v znalosti názoru maloletého, ktorá znalosť tu pri predchádzajúcom rozhodnutí nebola a prakticky ani byť nemohla. Pokiaľ totiž rodičia uzavreli dohodu o SOS pri rozvode manželstva, určili tak maloletému režim jeho ďalšej výchovy, dovtedy maloletému neznámy. Relevantne sa tak k nemu mohol maloletý vyjadriť až s odstupom určitého času, kedy sa s týmto režimom oboznámil. Preto má tento názor maloletého dieťaťa zásadný význam napĺňajúci charakteristiku zmeny pomerov. Inak by bolo možné prijať absurdný záver, že akokoľvek významný názor dieťaťa nemôže byť sám o sebe dôvodom pre zmenu rozhodnutia o výkone rodičovských práv a povinností. Takýto záver by poprel všeobecne prijímaný zásadný význam názoru dieťaťa.
11. Napokon má odvolací súd zato, že dôvody nespokojnosti maloletého so striedavou osobnou starostlivosťou nie sú zanedbateľné. Objektívne je potrebné uznať, že neustále striedanie životného priestoru môže byť vyčerpávajúce, vytvárajúce nepohodu a narúšajúce poriadok chodu vecí. Tento negatívny atribút striedavej osobnej starostlivosti je tejto forme vlastný. Možno ho eliminovať pokiaľ sú rodičia ochotní a schopní realizovať SOS tak, že nie oni, ale dieťa má stabilnú domácnosť a nie dieťa, ale rodičia v pravidelných intervaloch domácnosť menia. Nerobili by v podstate iné, ako sa žiada v prípade SOS od dieťaťa a predsa už len predstava takéhoto striedania domácnosti rodičom je znepokojivá. Preto, pokiaľ dieťa relevantne namieta SOS ako nevyhovujúcu formu pre nutnosť sústavne sa opakujúcej zmeny prostredia, je tejto námietke potrebné priznať plnú vážnosť a v záujme dieťaťa jej vyhovieť a režimom striedavej osobnej starostlivosti dieťaťu ďalej nevytvárať nestabilné výchovné prostredie.
12. Vzhľadom na uvedené považuje odvolací súd za dostatočný dôvod pre upustenie od SOS nespokojnosť maloletého s týmto spôsobom starostlivosti. Súd prvej inštancie preto nepochybil, pokiaľ nevykonal ďalšie dôkazy a vo veci správne rozhodol, keď doterajšiu SOS zmenil na výlučnú starostlivosť jedného z rodičov. Pri plnohodnotnom a intenzívnom vzťahu maloletého k otcovi a pri všestrannej podpore stretnutí otca s maloletým nenachádza odvolací súd dôvod, pre ktorý by bol otec zásadným spôsobom ukrátený o prítomnosť maloletého. I keď môže otec s maloletým realizovať menší časový rozsah spoločných chvíľ, budú ich stretnutia prebiehať vo vzájomne vyhovujúcom čase, a teda vo väčšej pohode, ako by tomu bolo v prípade pretrvávajúcej nespokojnosti maloletého so SOS.
13. Čo sa týka odvolania kolízneho opatrovníka do výroku o výživnom, je potrebné súhlasiť, že matkou požadované a súdom určené výživné je na spodnej hranici rozsahu prichádzajúceho do úvahy. Vo veci je však podstatné, že dôvodom určenia výživného tu nebola neochota otca podieľať sa na výžive maloletého, alebo dokonca neplnenie si vyživovacej povinnosti v dostatočnom rozsahu. Potreba tohto rozhodnutia vyplynula výlučne zo zmeny zverenia. Za situácie, kedy je na strane rodiča povinného platiť výživné zrejmé, že mieni dieťa materiálne zabezpečovať podľa svojich možností a schopností, a s dieťaťom sa intenzívne stýka, nie je dôvod určovať sumu výživného plateného k rukám druhého rodiča v plnom rozsahu vyživovacej povinnosti. Je potrebné zohľadniť, že nemalou mierou sa otec môže na plnení vyživovacej povinnosti podieľať v rámci stretnutí s maloletým, resp. aj sám vytvárať maloletému úspory, keďže je rovnako ako matka oprávnený spravovať majetok maloletého. Pokiaľ matka považovala za dostatočnú sumu 100 eur mesačne platenú k jej rukám, a súčasne je zrejmé, že otec mieni riadne plniť svoju vyživovaciu povinnosť k maloletému, je potrebné uprednostniť autonómiu rozhodnutia rodičov, ako so svojimi prostriedkami určenými na výživu pre maloletého naložia, pred autoritatívnym rozhodnutím súdu o spôsobe plnenia vyživovacej povinnosti. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd nepovažoval za dôvodné ani odvolanie kolízneho opatrovníka a napadnuté rozhodnutie potvrdil v celom rozsahu, teda aj v časti o výživnom.
14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 52 CMP.
15. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).