Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/2/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu JUDr. Mareka Košča a JUDr. Viery Zoľákovej, v právnej veci žalobcu: I. K., T.. X.X.XXXX, Y.. T. XX/ XX, XXX XX G., právne zastúpeného JUDr. Matúšom Fabianom, advokátom, Nám. sv. Egídia 93, 058 01 Poprad, IČO: 42421161, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 871,65 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 21Csp/140/2016-83 zo dňa 26.9.2018, takto

rozhodol:

Mení rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamieta.

Sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Humenné (ďalej aj súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že :

„Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 871,65 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 21.2.2017 do zaplatenia v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v celom rozsahu, pričom o výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.“

2. V dôvodoch svojho vyššie uvedeného rozhodnutia prvoinštančný súd konštatoval podanie žaloby dňa 22.11.2016, ktorou sa podľa jej obsahu žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia 871,65 eur s príslušenstvom na základe so žalovaným ako veriteľom dňa 8.6.2009 uzavretej zmluvy o úvere č. XXXXXXX, považujúc ju za spotrebiteľskú. Jej predmetom bolo poskytnutie finančných prostriedkov v celkovej výške 2.700,- eur, ktoré bol žalobca ako dlžník povinný vrátiť žalovanému v dvoch mesačných splátkach vo výške 1.715,- eur v rozsahu istiny spolu s poplatkom vo výške 730,- eur. Celkové náklady žalovaného v súvislosti s poskytnutým úverom predstavovali 730,- eur za časové obdobie 2 kalendárnych mesiacov, čo predstavuje RPMN vo výške 596,29 %. Žalobca uhradil žalovanému peňažné prostriedky v celkovej výške 3.250,- eur a zároveň na účet súdneho exekútora peňažné prostriedky vo výške 321,65 eur. Zmluva o úvere obsahuje poplatok vo výške 730,- eur, ktorý mal žalobca ako dlžník uhradiť za časové obdobie od 8.6.2009 do 18.8.2009, čo pri istine 2.700,- eur predstavuje úrok vo výške 596,29 % ročne a okrem neprijateľných podmienok zmluva neobsahuje ani podstatné náležitosti v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a to konkrétne náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. d), g), i), j), k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, čo v zmysle § 4 ods. 3 posledná veta uvedeného zákona zákonodarca sankcionuje tým, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Podľa žalobcu, keďže sa zmluva považuje za bezúročnú a bez poplatkov, resp. cena úveru z dôvodu výšky poplatku je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a zároveň s ohľadom na skutočnosť, že žalobca už žalovanému zaplatil okrem istiny doposiaľ aj sumu 871,65 eur, je žalovaný povinný vydať žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia sumu vo výške 871,65 eur. Žalovaný sa na úkor žalobcu začal bezdôvodne obohacovať až momentom splatenia istiny úveru, a to dňa 21.11.2013, kedy mu bola pripísaná splátka úveru vo výške 500,- eur. Žalobca si taktiež uplatnil zákonné úroky z omeškania.

3. Súd v predmetnej veci už skôr rozhodol rozsudkom zo dňa 27.6.2017 tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 871,65 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 871,65 eur od 21.2.2017 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu proti žalovanému. Žalovaný podal proti tomuto rozsudku odvolanie, okrem výroku, v ktorom súd v časti žalobu zamietol, na základe ktorého Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 14Co/5/2018 zo dňa 19.6.2018 zrušil rozsudok v jeho napadnutej časti a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd najmä uložil súdu prvej inštancie dôsledne skúmať okolnosti relevantné pre posúdenie charakteru uzatvorenej zmluvy a následne v závislosti od toho, či sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu alebo nie, vec právne posúdiť a opätovne rozhodnúť o uplatnenom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.

4. Po vrátení mu veci odvolacím súdom a následnom vykonanom dokazovaní, súd prvej inštancie v predmetnom spore konštatoval spotrebiteľský charakter predmetného záväzkového vzťahu sporových strán, aplikujúc tak zákonné ustanovenia na ochranu spotrebiteľa, a to § 52 a nasl. v spojení s § 451 Občianskeho zákonníka, zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1966 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“). V dôvodoch prvoinštančný súd uviedol, že žalobca sa zaviazal splatiť úver dvomi mesačnými splátkami v lehote nepresahujúcej dvanásť mesiacov, pretože tým žalovaný účelovo obchádzal ustanovenia chrániace spotrebiteľov, využitím formálnej dohody podľa ustanovenia § 1 odsek 2 písmeno f) Zákona o spotrebiteľských úveroch, poukážuc v tomto prípade na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 8.12.2011 sp.zn. 16Co/71/2011. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalobca pri uzatváraní zmluvy bol v pozícii fyzickej osoby, ktorá potrebovala finančné prostriedky na osobné účely a nie na výkon povolania alebo podnikania. Zo samotnej zmluvy, teda údajov v nej sa nachádzajúcich, okrem uvedenia identifikačného čísla žalobcu ako živnostníka, nevyplýva, že by úver mal byť poskytnutý na výkon jeho povolania alebo živnosti. Zo strany žalovaného teda nebolo žiadnym spôsobom preukázané tvrdenie, že žalobcovi boli finančné prostriedky poskytnuté na výkon jeho podnikateľskej činnosti. Zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou aj v zmysle Zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka. Aj napriek tomu, že v danej právnej veci bola uzatvorená úverová zmluva, ktorá sa riadi režimom Obchodného zákonníka, v danom prípade sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a v zmysle príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože ju uzatváral žalovaný ako dodávateľ a žalobca ako spotrebiteľ, pričom obsah zmluvy bol daný žalovaným bez možnosti žalobcu privodiť akúkoľvek zmenu, preto je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, úprava ktorých je v Občianskom zákonníku pre spotrebiteľa výhodnejšia. V tomto kontexte poukázal súd prvej inštancie na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5MCdo/20/09.

5. Citujúc ďalej ustanovenie § 39 ods. 1 Občianskeho zákonníka, považoval súd prvej inštancie predmetný poskytnutý spotrebiteľský úver z hľadiska náležitostí zmluvy o úvere v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov. Uviedol, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov, priemernú ročnú percentuálnu mieru nákladov, ročnú úrokovú sadzbu, ani výpočet nákladov. Zároveň výška poplatku za poskytnutie úveru v sume 730,- eur, ktorý v percentuálnom vyjadrení predstavuje pri poskytnutí úveru na obdobie 2 mesiacov výšku 27,03 %, čo je v prepočte 162 % ročne, je v takejto úžernej výške bez ďalšieho dôvodom absolútnej neplatnosti pre rozpor s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka v súlade s judikatúrou.

6. K námietke res iudicata, vznesenej žalovaným v súvislosti s vydaným rozhodcovským rozsudkom vo veci zo dňa 23.3.2010 sp.zn. G., súd prvej inštancie konštatoval neprijateľnosť zmluvnej podmienky v prípade rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bola založená právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie a rozhodnutie veci rozhodcovským rozsudkom, čoho následkom je jej neplatnosť v súlade s ustanovením § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. V tomto prípade doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale už na samom začiatku zmluvného vzťahu. Súd prvej inštancie svoj názor o neprimeranej povahe rozhodcovskej doložky opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 4.6.2009 Pannon GSM Zrt. c/a Erzsébet Sustikné Györfi bod 40. Preto prejednanie a rozhodnutie veci v rozhodcovskom konaní na základe neplatnej rozhodcovskej doložky nemožno považovať za prekážku res iudicata, ktorá by bránila súdu v tomto konaní vec prejednať a rozhodnúť. Súd prvej inštancie tiež v rozsudku konštatoval svoju miestnu príslušnosť na konanie a rozhodovanie predmetného sporu, keďže vyhodnotil predmetný spor ako spotrebiteľský, na konanie o ktorom je v zmysle § 19 ods. písm. d) Civilného sporového poriadku príslušný, preto je námietka miestnej nepríslušnosti, vznesená žalovaným, nedôvodná.

7. V spore vo veci samej napokon súd prvej inštancie uzavrel nárok žalovaného iba na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré z jeho strany boli žalobcovi reálne poskytnuté, a to vo výške 2.700,- eur. Pretože žalobca v prospech žalovaného uhradil celkom sumu 3.571,65 eur, na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu vo výške 871,65 eur, na úhradu ktorého prvoinštačný súd žalovaného v prospech žalobcu zaviazal v znení výroku predmetného rozsudku v spolu s úrokom z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 odsek. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v zákonnej výške 5 % ročne zo sumy 871,65 eur až do jej zaplatenia.

8. Napokon súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v prospech v konaní úspešného žalobcu v plnom rozsahu s tým, že o výške trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

9. Proti uvedenému rozsudku v celom rozsahu v zákonnej lehote podal písomným podaním zo dňa 31.10.2018 odvolanie žalovaný, ktorý žiadal zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal, že v konaní došlo k vade uvedenej podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, keď súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; ďalej podľa písm. d) cit. ustanovenia zákona, keďže konanie má inú vadu , ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; k vade uvedenej v písm. f) CSP, a to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napokon k vade uvedenej v písm. h) tohto ustanovenia CSP, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

10. Okrem už v konaní uvedených skutočností žalovaný zdôraznil, že žalobca neuhradil v súlade s dojednaným splátkovým kalendárom ani jedinú splátku, v dôsledku čoho sa dlh zo zmluvy stal splatným dňa 2.11.2009. Žalovaný uplatnil svoje nároky zo zmluvy v zmysle rozhodcovskej doložky v zmysle všeobecných podmienok poskytnutia úveru pred rozhodcovským súdom a na podklade rozhodcovského rozsudku sa začalo dňa 11.5.2010 exekučné konanie, ktoré bolo uznesením Okresného súdu Humenné sp.zn. 12Er/502/20110-78 zastavené len v časti zmenkového úroku 0,25 % denne. Žalobca uhradil istinu poskytnutého úveru až v exekučnom konaní dňa 21.3.2012, t. j. viac ako 3 roky v omeškaní s úhradou dlžnej sumy. V základnom konaní neuplatnil žiadne prostriedky procesnej obrany a procesného útoku, nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, námietky proti exekúcii a ani návrh na zastavenie exekúcie. Ďalej žalobca k spotrebiteľskému charakteru právneho vzťahu sporových strán namietal, že sa dodatočne nemožno dovolávať inej kvalifikácie právnej povahy zmluvy, keďže jej uzavretie v uvedenej forme podľa Obchodného zákonníka sám svojim konaním žalobca vyvolal a inicioval. Princíp contra proferentem, upravený v ustanovení § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka je nevhodné podľa odvolateľa aplikovať na daný prípad. Právnu ochranu spotrebiteľa nie je možné bezvýnimočne aplikovať na všetky prípady, kde spolukonherentom je fyzická osoba. Uvedeným spôsobom by došlo k absolútnemu vylúčeniu aplikácie § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, t. j. zmluvy o úvere. Ďalej odvolateľ uviedol, že ako poskytovateľ úveru dodržal úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi, či všeobecnej zásady dobrej viery, uplatňovanej v jeho oblasti činnosti. Žalobca nemá právne postavenie spotrebiteľa, pretože nenapĺňa definíciu spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, podporne poukážuc na judikatúru vnútroštátnych súdov.

11. Odvolateľ ďalej dôvodil tým, že v rozhodnutí súdu úplne absentuje odôvodnenie, resp. vysporiadanie sa so vznesenou námietkou premlčania. Žalovaný zdôrazňuje, že vo svojich vyjadreniach opakovane vzniesol námietku premlčania. Súd prvej inštancie bol povinný prihliadnuť na námietku premlčania, dôvodne vznesenú, v dôsledku ktorej nemohol žalobcovi priznať premlčané právo. V predmetnom prípade došlo k podaniu žaloby až dňa 22.11.2016, t.j. všetky splátky nad rámec istiny poskytnutého úveru, uhradené od r. 2010 až do 22.11.2014, sú premlčané v subjektívnej dvojročnej premlčacej lehote, s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/67/2011 a Krajského súdu v Banskej Bystrici.

12. Žalovaný poukázal následne na skutočnosť, že v exekučnom konaní bola v prospech žalovaného čiastočne vymožená pohľadávka priznaná rozhodcovským rozsudkom. Citujúc ustanovenie § 230 CSP a poukazujúc na judikatúru vnútroštátnych súdov, odvolateľ uviedol, že jeho argumentáciu, týkajúcu sa res iudicata, podporuje aj komunitárne a medzinárodné právo. Žalobca uhrádzal žalovanému splátky nad rámec istiny, čím konkludentne prejavil svoju vôľu byť viazaný odplatnou zmluvou a rozhodcovským rozsudkom. Uvedené konanie nemôže byť na ujmu žalovaného veriteľa, ktorý plnenie prijal. Pohľadávka žalovaného, ktorú si uplatnil v rozhodcovskom a následne exekučnom konaní, sa stala splatnou dňa 2.11.2009. Týmto dňom začala plynúť dvojročná subjektívna lehota, v rámci ktorej žalovaný mohol uplatniť svoj nárok pred príslušným súdom. Vzhľadom na týmto napadnutým rozsudkom konštatovanú neplatnosť rozhodcovskej doložky a nulitnosť rozhodcovského rozsudku si teda žalovaný neuplatnil svoj zmluvný nárok pred príslušným súdom, v dôsledku čoho došlo k premlčaniu zmluvného nároku žalovaného dňa 2.11.2011, t.j. dva roky od splatnosti dlhu. Žalobca napriek uvedenému žalovanému dlh plnil, čo vyplýva aj z vyjadrení žalobcu a aj po podaní žaloby. Je teda nesporné, že žalobca plnil žalovanému premlčaný dlh. Podľa odvolateľa možno teda konštatovať, že prijatím premlčaného dlhu nedošlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného, a to s ohľadom na ustanovenie § 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca dobrovoľne plnil to, čo dlhoval, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že exekučné konanie, v ktorom mal postavenie povinného bolo zastavené.

13. Pre prípad, ak by súd napriek uvedeným skutočnostiam považoval nárok žalobcu za dôvodný a nevyhovel by vyššie uvedeným námietkam, žalovaný uviedol, že nie každé plnenie nad rámec istiny je možné považovať za plnenie bez právneho dôvodu. Žalobca v súlade s dojednaným splátkovým kalendárom neuhradil ani jedinú splátku, ignoroval výzvy a upomienky na úhradu dlhu, v dôsledku čoho sa dlh stal splatným dňa 2.11.2009. K úhrade istiny došlo až dňa 21.3.2012, t. j. viac ako tri roky po splatnosti dlhu. Žalobca bol v omeškaní s úhradou istiny, vzhľadom na čo žalovanému patrí okrem istiny poskytnutého úveru nárok na zákonný úrok z omeškania, ktorý nie je možné považovať za odplatné plnenie alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov. Za odplatné plnenie alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise zmluvy alebo ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov nie je možné považovať ani dojednanú zmluvnú pokutu, ktorá je zabezpečovacím prostriedkom podľa čl. 5 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru v sume 312,- eur.

14. Napokon, odvolateľ považuje napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, čím došlo v konaní pred súdom prvej inštancie k takej vade konania, na ktorú odvolací súd v zmysle ustanovenia § 380 ods. 2 CSP prihliada z úradnej povinnosti. Z napadnutého rozsudku, ako už bolo namietané, nie je zrejmé, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s námietkou premlčania vznesenou žalovaným.

15. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril. Rovnako sa nevyjadril k výzve odvolacieho súdu zo dňa 3.4.2019, ktorou bol v odvolacom konaní žiadaný, aby v nadväznosti na žalovaným uplatnenú námietku premlčania a na skutočné termíny žalobcom realizovaných plnení tak, ako sú špecifikované žalovaným v jeho odvolaní proti predchádzajúcemu rozsudku súdu prvej inštancie a ako vyplývajú z výpisov z bankového účtu (č.l. 14 a 15 spisu), oznámil písomne stanovisko k námietke premlčania aj podľa záverov Najvyššieho súdu SR obsiahnutých v uznesení sp.zn. 1Cdo/238/2017 z 18. októbra 2018 (k možnej aplikácii objektívnej premlčacej doby).

16. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Po prieskume napadnutého rozhodnutia a po nariadení odvolacieho pojednávania na prejednanie veci postupom podľa § 384 ods.1 a § 385 ods.1 CSP, dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu žalovaného je potrebné vyhovieť.

17. Na základe princípu neúplnej apelácie s cieľom rešpektovania procesných práv strán sporu, odvolací súd zopakoval dokazovanie v potrebnom rozsahu na nariadenom odvolacom pojednávaní, na ktoré riadne predvolal strany sporu. Tieto sa nariadeného odvolacieho pojednávania nezúčastnili a odvolací súd prejednal vec v ich neprítomnosti, zopakoval dokazovanie oboznámením listinných dôkazov, ktoré sú obsahom spisu a v rámci doplnenia dokazovania oboznámil uznesenie Krajského súdu v Prešove č.k. 4CoE/90/2012-73 zo dňa 26.10.2012, na ktoré bolo poukázané aj v predchádzajúcom odvolacom konaní a tiež uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/238/2017 z 18.10.2018, čo umožnilo odvolaciemu súdu uzavrieť skutkový stav, týkajúci sa nároku a výšky žalovaného bezdôvodného obohatenia.

18. Prvotne, vzhľadom na už i v predchádzajúcom konaní uplatnené odvolacie námietky žalovaného, týkajúce sa nespotrebiteľského charakteru predmetnej úverovej zmluvy, uzavretej podľa Obchodného zákonníka, sa v konečnom rozhodnutí odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o spotrebiteľskom charaktere úverového vzťahu sporových strán. Súd prvej inštancie správne zistil, že žalobca mal pri uzatváraní právneho úkonu postavenie spotrebiteľa a že zmluva o úvere, ktorú uzavrel so žalovaným, spĺňa kritériá vymedzenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľský úver je vymedzený v § 2a cit. zákona ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme, poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Zmluva o spotrebiteľskom úvere tak môže zahŕňať nielen zmluvu o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, ale výslovne na základe uvedeného ustanovenia môže byť spotrebiteľským úverom aj zmluva o úvere, ktorá je upravená v slovenskom právnom poriadku výlučne v Obchodnom zákonníku. Právne vzťahy, ktoré sú upravené výlučne v Obchodnom zákonníku je možné posudzovať iba podľa Obchodného zákonníka. Tento záver nie je v rozpore s ustanovením § 52 ods. 1 veta tretia Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Ustanovenia Občianskeho zákonníka je možné použiť iba za predpokladu, že daný právny vzťah výslovne upravujú, alebo aspoň pripúšťajú analógiu, teda aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sú najbližšie obsahom a účelom k danému právnemu vzťahu podľa § 853 Občianskeho zákonníka. Využitie analogických ustanovení Občianskeho zákonníka je podľa § 853 prípustné iba vtedy, keď daný občianskoprávny vzťah nie je upravený nielen Občianskym zákonníkom, ale ani iným zákonom. V prípade, kedy iný platný zákon konkrétny právny vzťah upravuje, nie sú splnené podmienky na aplikáciu analogických ustanovení Občianskeho zákonníka a daný právny vzťah sa posudzuje podľa toho platného zákona, ktorý ho upravuje. V opačnom prípade by Občiansky zákonník ako zákon všeobecný nadobudol absolútnu prednosť pred zákonmi špeciálnymi aj v tých prípadoch, kedy na rozdiel od špeciálnych zákonov určitú právnu oblasť vôbec neupravuje. Z uvedeného vyplýva, že Občiansky zákonník sa v prípade právnych vzťahov, ktorých účastníkom je spotrebiteľ použije prednostne vo všetkých ustanoveniach, ktoré Občiansky zákonník upravuje, ako napr. dĺžka premlčacej doby, výška úrokov z omeškania a podobne. V prípade vymedzenia náležitostí konkrétneho zmluvného typu, ktorý Občiansky zákonník naopak neupravuje, ale je upravený v Obchodnom zákonníku, bude platiť zákonné vymedzenie zmluvného typu v Obchodnom zákonníku. Preto všeobecná definícia zmluvy o úvere, obsiahnutá v ustanovení § 497 Obchodného zákonníka je platná a účinná aj pre vymedzenie zmluvy o úvere, uzavretej spotrebiteľom. Zároveň prípustnosť uzavretia zmluvy o úvere, ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere výslovne pripustil Zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý zmluvu o úvere vymenoval ako jednu z foriem spotrebiteľského úveru.

19. Zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom v zmysle ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka, ktorý kogentným spôsobom vymedzuje, ktoré záväzkové vzťahy podliehajú právnej úprave obsiahnutej v tretej časti Obchodného zákonníka, kde sa uplatní právna úprava Obchodného zákonníka ako lex specialis vo vzťahu k všeobecnej úprave v Občianskom zákonníku. Ide o obligatórne uplatnenie Obchodného zákonníka. V týchto prípadoch nemožno aplikáciu Obchodného zákonníka vylúčiť dohodou strán. Bez ohľadu na povahu jeho účastníkov sa takýto právny vzťah riadi vždy Obchodným zákonníkom. Tým nie je dotknutá subsidiárna aplikácia Občianskeho zákonníka v otázkach, ktoré Obchodný zákonník neupravuje na základe výslovného zmocnenia obsiahnutého v ustanovení § 1 ods. 2, podľa ktorého sa právne vzťahy uvedené v odseku 1 spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon. Ako bolo vyššie uvedené, v tých prípadoch, kedy Občiansky zákonník určitý vzťah upravuje, je v spotrebiteľskom vzťahu prednostná aplikácia Občianskeho zákonníka aj vtedy, ak by sa inak mali použiť normy Obchodného práva. Z obsahu § 497 Obchodného zákonníka vyplýva, že zmluva o úvere je zmluvou konsenzuálnou a pre jej vznik stačí dohoda aspoň o uvedených náležitostiach, pričom sa nevyžaduje ani to, aby k poskytnutiu peňažných prostriedkov skutočne došlo. Tým sa vlastne zmluva o úvere líši od zmluvy o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka.

20. Pri posudzovaní charakteru právneho vzťahu, ktorý je potrebné predbežne skúmať, treba mať na zreteli jednak subjekty, ktoré vstupujú do tohto vzťahu a tiež účel, smerovanie vôle subjektov k založeniu a pretrvávaniu právneho vzťahu (I. ÚS 214/2012-12 zo dňa 9. mája 2012). V zmluve o úvere je žalobca označený ako fyzická osoba, uvedením rodné čísla ako identifikátora a tiež ako podnikajúca fyzická osoba s uvedením identifikačného čísla - IČO podnikateľského subjektu. Námietku žalovaného, že v danom prípade nejde o spotrebiteľskú zmluvu, odvolací súd vyhodnotil ako účelovú, v snahe vylúčiť aplikáciu ustanovení spotrebiteľského práva v danom prípade. Skutočný charakter úverového vzťahu nebol žalovaným preukázaný pred súdom prvoinštančným a ani v odvolacom konaní a iný ako spotrebiteľský nevyplýva ani zo zistení súdu. S poukazom na interpretačné ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka je namieste pri pochybnostiach o obsahu zmluvy výklad priaznivejší pre spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie uzavrel, že predmetná zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 ods. 1. Občianskeho zákonníka.

21. Odvolací súd ako vecne správnu však vyhodnotil odvolaciu námietku žalovaného, týkajúcu sa premlčania žalobcom uplatneného nároku, s ktorou sa súd prvej inštancie nezaoberal vôbec, i keď bola vznesená už v súvislosti s predchádzajúcim rozhodnutím v konaní.

22. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

23. Podľa § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

24. Občiansky zákonník v ustanovení § 107 upravuje premlčaciu dobu pre vydanie bezdôvodného obohatenia, rozlišujúc medzi subjektívnou (§ 107 ods. 1) a objektívnou premlčacou dobou (§ 107 ods. 2) s odlišnou úpravou začiatku ich plynutia. Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná vedomosť oprávneného (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/143/2004, sp. zn. 1Cdo/67/2011,R 25/1986). V prípade plnenia bez právneho dôvodu je začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby viazaný na moment, kedy sa oprávnený dozvedel, že právny dôvod na plnenie nebol od začiatku daný. Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je rozhodujúci okamih, keď k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne došlo.

25. Odvolací súd na základe vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie a zopakovaného a doplneného dokazovania na nariadenom odvolacom pojednávaní, modifikoval skutkový záver, ktorý privodil vo veci súd prvej inštancie na základe akceptácie žalovaným uplatnenej námietky premlčania a s poukazom na závery dovolacieho súdu vo vyššie uvedenom rozhodnutí sp.zn. 1Cdo/238/2017 zo dňa 18. októbra 2018, keď dospel k záveru, že v prípade v žalobe uplatnených plnení, ktoré boli zrealizované žalobcom v prospech žalovaného, v celkovej sume správnym prepočtom 3.400,- eur, ako to vyplýva z prehľadu o úhradách, založených v spise na čl.14 - 15 v období od 5.11.2010 do 30.11.2012 (odvolanie č.l. 47 spisu), vo vzťahu k týmto plneniam došlo k uplynutiu objektívnej 3-ročnej premlčacej doby, keď žaloba v danom prípade bola podaná 2.11.2016. V danom prípade by bola zachovaná len premlčacia doba za predpokladu, že zo strany žalovaného išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie sa. V zmysle uvedeného rozhodnutia dovolacieho súdu žalobca, ktorý uplatňuje nárok z titulu vydania bezdôvodného obohatenia a chce, aby bola aplikovaná 10-ročná premlčacia doba, je povinný preukázať úmyselné zavinenie žalovaného na získaní bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcu. Takýto úmysel žalovaného nebol v predmetnom konaní preukázaný, preto v časti žalobcom uplatneného takéhoto nároku v rozsahu 500,- eur je potrebné žalobu bez ďalšieho v súvislosti s uplatnenou námietkou premlčania zamietnuť.

26. Odvolaciemu súdu sú z jeho činnosti známe i rozhodnutia súdov prvej inštancie i odvolacích súdov SR, ktoré k posudzovania objektívnej premlčacej doby v spotrebiteľských úverových vzťahov pristúpili v minulosti aj inak, než to je v v označenom rozhodnutí 1Cdo/238/2017 z 18.10.2018.

27. Podľa čl. 2 ods1, 2 CSP ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

28. V uvedenej súvislosti poukazuje odvolací súd na definíciu pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ uvedenú v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/6/2017 zo 6. marca 2017, kde sa uvádza: „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. Do tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj jednotlivo v doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali“.

29. Odvolací súd za takéhoto stavu nemal dôvod, aby sa v predmetnej veci odklonil od záverov uvedeného rozhodnutia dovolacieho súdu. Toto treba zdôrazniť o to viac, že na výzvu odvolacieho súdu na vyjadrenie sa k týmto záverom žalobca ani nereagoval.

30. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnenú časť nároku v sume 321,65 eur, ktorá bola plnená na účet súdneho exekútora v riadnom exekučnom konaní na základe vydaného poverenia na vykonanie exekúcie, ako to vyplýva z prehľadu transakcií v spise na č.l. 16, išlo v danom prípade o plnenie, ktoré za žiadnych okolností nemôže byť posudzované ako plnenie bez právneho dôvodu. Úhrady boli realizované žalobcom na účet súdneho exekútora v prospech oprávneného žalovaného exekúciou v rámci exekučného konania, ktorého priebeh vyplýva z exekučného spisu, vedeného Okresným súdom Humenné pod sp.zn. 12Er/502/2010, čo strany v konaní nespochybňovali. Exekučná vec bola tiež predmetom odvolacieho konania, vedeného Krajským súdom v Prešove pod sp.zn. 4CoE 90/2012. Za takéhoto stavu nemôže byť toto plnenie realizované na účet exekútora posúdené ako plnenie bez právneho dôvodu a žalobu v tejto časti vydania bezdôvodného obohatenia je potrebné aj z tohto dôvodu zamietnuť. Vyššie cit. ust. § 451 ods. 2 OZ upravuje, že bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný, okrem iného, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Súdna prax už judikovala, že o takýto prípad bezdôvodného obohatenia ide aj v prípade zaplatenej náhrady trov konania podľa právoplatného súdneho rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené (viď napr. R 14/91). Uvedené trovy súdneho exekútora boli zaplatené súdnemu exekútorovi podľa úkonov súdu a súdneho exekútora v exekučnej veci vedenej na OS Humenné pod sp.zn. 12Er/502/2010. Žiadna zo sporových strán ani len netvrdí, že by rozhodnutia z exekučného konania zakladajúce nárok na náhradu trov súdneho exekútora boli neskôr zrušené.

31. Odvolací súd preto na základe vyššie uvedeného, keďže neboli splnené podmienky na potvrdenie a ani na zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, postupom podľa § 388 v spojení s § 390 Civilného sporového poriadku, zmenil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a žalobu v rozsahu uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 871,65 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy od 21.2.2017 do zaplatenia zamietol. (V ostatnej časti nároku žalobcu bola žaloba právoplatne zamietnutá predchádzajúcim rozsudkom súdu prvej inštancie č.k. 21Csp/140/2016-40 zo dňa 27.6.2017.)

32. Odvolací súd v súvislosti so zmenou rozhodnutia v odvolacom konaní, rozhodol o trovách konania podľa § 255 v spojení s § 396 ods. 1, 2 CSP s tým, že v podanom odvolaní úspešný žalovaný, ktorý navrhoval zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, si neuplatnil nárok náhradu trov konania a súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania rešpektuje návrhy sporových strán. Keďže si žalovaný neuplatnil nárok na náhradu trov konania, odvolací súd náhradu trov konania sporovým stranám nepriznal.

33. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, § 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).