Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_8Co-63-2019.pdf
PDF · 111.05 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/63/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej PhD. a sudcov JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Jarmily Pogranovej, v právnej veci žalobcu: JUDr. Ladislav Barát, Školská 3, Nitra, správca konkurznej podstaty úpadcu Všeobecná nemocnica s poliklinikou Šahy, n.o., v likvidácii, Hontianska cesta 49, Šahy, IČO: 36 096 814, zastúpený JUDr. Ľudovítom Didim, advokátom, so sídlom Hontianska 4, Šahy, proti žalovanému: MUDr. Q. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXX/X, W., zastúpený JUDr. Alexandrom Kuchárikom, advokátom, so sídlom J. Holého 11, Levice, o zaplatenie 7.509,29 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice, č. k. 14C/256/2010-584 zo dňa 16. júla 2018 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorého nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom (v poradí tretím) súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 7.509,29 eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaného, bývalého zamestnanca. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100% podľa § 255 ods. 1 CSP.
1.2. 1.2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 17 ods. 3, § 42 ods. 1, § 47 ods. 1 písm. a), § 118 ods. 1, 2, § 142 ods. 3, § 222 ods. 1, 2, 3, 6 Zákonníka práce.
1.3. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobca a žalovaný uzavreli dňa 28.01.2008 dohodu o budúcej zmluve, ktorou sa žalobca zaviazal dňom 01.02.2008 prijať žalovaného do pracovného pomeru so základnou mzdou 962,62 Eur (29.000 Sk), osobným ohodnotením 331,94 eur ( 10.000 Sk), príplatkom za vedenie 165,97 eur (5.000 Sk) a príplatkom za služby 82,98 Eur (2.500 Sk) + 165,97 Eur( 5.000 Sk). Následne strany sporu uzavreli pracovnú zmluvu zo dňa 01. 02. 2008. Z pracovnej zmluvy vyplýva, že žalovaný mal nastúpiť do práce dňom 01.02.2008 na pracovné miesto lekár samostatne pracujúci s vyššou špecializáciou, druh práce bol dohodnutý lekár špecialista, miesto výkonu práce Šahy; pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú, bez skúšobnej doby s týždennou pracovnou dobou 40 hod. Mesačná mzda zamestnanca bola dohodnutá vo výške 763,46 Eur (23.000,- Sk). Následne menovacím dekrétom zo 01.02.2008 žalobca vymenoval žalovaného za primára oddelenia Všeobecnej nemocnice s poliklinikou Šahy n. o. a priznal mu príplatky k mzde dohodnutej v pracovnej zmluve - za funkciu primára 199,16 Eur (6.000 Sk), osobné ohodnotenie 497,91 Eur (15.000 Sk) a paušálnu náhradu cestovných výdavkov vlastným motorovým vozidlom vo výške 232,36 Eur (7.000 Sk) mesačne. Pracovný pomer bol ukončený dohodou o rozviazaní pracovného pomeru k 31.07.2008. Zo mzdového listu žalovaného pre rok 2008 vyplýva, že žalobca na účet žalovaného poukázal mzdu za mesiac február v sume 49.191,- Sk/1.632,84 Eur, za mesiac marec v sume 50.682,- Sk/1.679,01 Eur, za mesiac apríl v sume 50.682,- Sk/1.682,33 Eur, za mesiac máj sumu 50.682,- Sk/1.682,33 Eur, za mesiac jún sumu 17.974,- Sk/596,63 Eur a za mesiac júl v sume 7.014,- Sk/232,822 Eur. Pracovná zmluva obsahovala všetky podstatné náležitosti pre jej platné uzavretie v zmysle § 43 ods. 1 Zákonníka práce. Menovací dekrét, ktorým bol žalovaný menovaný za primára a zároveň mu ním boli priznané príplatky k mzde súd vyhodnotil s prihliadnutím aj na právny názor odvolacieho súdu ako neplatný pre jeho neurčitosť v označení oddelenia, na ktorom mal žalovaný vykonávať funkciu primára. Z vykonaného dokazovania mal ďalej preukázané, že žalovaný prejavil vôľu pracovať u žalobcu len vo funkcii primára, keďže u svojho predchádzajúceho zamestnávateľa pracoval na takejto pracovnej pozícii a prešiel pracovať k žalobcovi so žiadosťou o zachovanie rovnakých mzdových náležitostí. Z uvedených dôvodov sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že žalovaný mal vykonávať prácu lekár - špecialista - internista, pretože úmysel strán sporu smeroval k zaradeniu žalovaného na pracovnú pozíciu primára, čo potvrdili aj svedkovia A. H. a MUDr. R. E., ktorí boli prítomní pri rokovaniach s bývalým riaditeľom žalobcu Ing. G. a žalovaným pred uzavretím pracovnej zmluvy, kedy Ing. G. prisľúbil žalovanému, že bude vymenovaný za primára oddelenia. Výpovede takýchto svedkov neboli zároveň spochybnené žiadnou zo strán sporu, a preto ich súd považoval za vierohodné. Tvrdenie svedka Ing. G. potvrdil, že so žalovaným sa pred uzavretím zmluvy viackrát stretli a chcel ho vymenovať za primára oddelenia LDCH resp. ODCH, ktoré chcel zriadiť nebolo v konaní preukázané a jeho výpoveď súd hodnotil ako účelovú s prihliadnutím na výpovede svedkov E. J., E.. R. E. a A. H., ktorí uvádzali, že žalovaný mal vykonávať funkciu primára interného oddelenia, pričom pôvodný primár MUDr. R. mal byť odvolaný. Žalovaný, nakoľko nebolo voľné žiadne miesto primára so súhlasom bývalého riaditeľa a štatutárneho orgánu sa nasledujúci deň na pracovisko nedostavil, pretože čakal na vyriešenie vzniknutej situácie ohľadne uvoľnenia miesta primára na internom oddelení, prípadne na inom oddelení, ktoré zodpovedalo jeho špecializácii. Súd mal za to, že neplatnosť menovacieho dekrétu tak jednoznačne spôsobil žalobca, konaním riaditeľa Ing. G., ktorý mal oprávnenie menovať a odvolávať primárov oddelení, tým, že v menovacom dekréte neuviedol oddelenie, na ktorom mal žalovaný vykonávať funkciu primára. Žalovaný sa žiadnym spôsobom nepodieľal na neplatnosti takéhoto právneho úkonu. Žalovaný z dôvodu, že E.. R. nebol odvolaný z funkcie primára nemohol vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa a z tohto dôvodu mu tak s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 3 Zákonníka práce vzniklo právo na náhradu mzdy v sume priemerného zárobku. Mesačná mzda žalovaného bola v zmysle dohody v pracovnej zmluve 763,46 Eur (23.000,- Sk) a bola žalovanému vyplatená v mesiacoch február až jún 2008; v júl 2008 bola žalovanému po dohode so žalobcom vyplatená iba minimálna mzda. Celkovo žalobca vyplatil žalovanému tarifnú mzdu v sume 4.086,17 Eur brutto. Z uvedených dôvodov súd uzavrel, že žalobcovi nevznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu vyplatenej tarifnej mzdy, pretože žalovanému vzniklo z titulu prekážok na strane zamestnávateľa právo na náhradu mzdy. Okrem toho žalobca žiadnym dôkazom nepreukázal, že vyplatená tarifná mzda žalovanému presahuje jeho nárok na náhradu mzdy z titulu prekážky na strane zamestnávateľa, a preto nárok žalobcu v tejto časti zamietol.
1.4. Pokiaľ ide o otázku, či sa žalovaný bezdôvodne obohatil výplatou príplatkov k mzde menovacím dekrétom (za funkciu primára, osobné ohodnotenie a paušálna náhrada cestovných výdavkov vlastným motorovým vozidlom) súd konštatoval, že tieto finančné prostriedky podľa žalobcu boli žalovanému vyplatené v sume 3.784,10 Eur, ale podľa mzdového listu boli v sume 3.717,72 Eur; v mesiaci február až máj 2008 bolo osobné ohodnotenie vo výške 1.991, 64 Eur ( 60.000 Sk ), príplatky za riadenie, za funkciu primára 796,65 Eur ( 24.000 Sk) a náhradu cestovných výdavkov 929,43 Eur (28.000 Sk). Podľa názoru súdu žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok uvedených v § 221 Zákonníka práce pre vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože žalovaný nevedel, že menovací dekrét, ktorým mu boli priznané príplatky, resp. aj paušálna náhrada cestovných nákladov je neplatný, pričom takúto neplatnosť jednoznačne spôsobil žalobca, ktorý aj s poukazom na zmluvu o budúcej zmluve sa zaviazal, že žalovanému okrem základného platu budú vyplácané aj príplatky, aby mu zostala zachovaná mzda vo výške dosahovanej u predchádzajúceho zamestnávateľa Nemocnice Zlaté Moravce. Žalovaný u predchádzajúceho zamestnávateľa poberal od 01. 01. 2018 tarifnú mzdu vo výške 23.680 Sk/786,03 Eur, osobný príplatok vo výške 20.020 Sk/664,54 Eur , príplatok za vedenie vo výške 5.950 Sk/197,50 Eur a zvláštny príplatok 350 Sk/11,62 Eur. Žalovaný v rámci zmluvných dojednaní sledoval zachovanie mzdy v rozsahu ako ju mal u predchádzajúceho zamestnávateľa, pričom žalobca prostredníctvom Ing. G., aby splnil dojednania v zmluve o budúcej zmluve mu priznal okrem základnej mzdy aj sporné príplatky. Riaditeľ žalobcu sám určoval výšku mzdy, resp. odmeny zamestnancom ako štatutárny orgán žalobcu, čo potvrdil aj svedok A. H.. Žalobca mal v konaní povinnosť preukázať vedomosť zamestnanca o bezdôvodnom obohatení v zmysle § 222 Zákonníka práce s poukazom aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 Cdo 10/2008: „Vedomosť zamestnanca o tom, že plnenie mu nepatrí alebo mu bolo poskytnuté omylom sa neprezumuje; zamestnávateľ, ktorý sa domáha vrátenia plnenia musí preukázať, že zamestnanec vedel alebo z okolností musel predpokladať, že mu vyplatená suma nepatrí.“. Žalobca ale nepreukázal vedomosť žalovaného, že mu predmetné plnenie nepatrí alebo mu bolo poskytnuté omylom, pretože príplatky mu boli vyplácané na základe menovacieho dekrétu, ktorého platnosť v čase ich vyplácania nebola spochybnená, teda žalovaný nevedel, že je neplatný. Príplatky a paušálna náhrada cestovných nákladov boli viazané na výkon funkcie primára, ktorú žalovaný z dôvodu prekážok na strane zamestnávateľa nevykonával avšak v čase vyplácania takýchto príplatkov resp. paušálnej náhrady nemal vedomosť o neplatnosti menovacieho dekrétu a zároveň sa riadil pokynmi zamestnávateľa, ktorý ho poslal domov a konzultoval s ním len určité záležitosti. Svedok A. H. uviedol, že riaditeľ Ing. G. sľúbil žalovanému, že odvolá primára MUDr. R. a jeho vymenuje do funkcie primára. Zo žiadneho dôkazu tak nemožno vydedukovať vedomosť žalovaného o tom, že mu boli príplatky vyplácané nesprávne, resp. omylom, pretože mu bolo prisľúbené vyriešenie vzniknutej situácie zo strany žalobcu. Okrem toho bývalý riaditeľ Ing. G. bol oprávnený určovať výšku ako aj príplatky k mzde /osobné ohodnotenie, odmeny/, pričom rôzne príplatky poberali aj iný zamestnanci žalobcu, čo vyplýva z ich mzdových listov / MUDr. O. I., MUDr. H. M., MUDr. E. W., ktorí v roku 2008 poberali okrem základného tarifného platu aj osobné ohodnotenie/. Žalovaný sa tak na neplatnosti takéto právneho úkonu žiadnym spôsobom nepodieľal, pretože išlo o právny úkon, ktorý urobil žalobca, pričom ten nezabezpečil, aby žalovaný mohol vykonávať prácu na ktorej sa dohodli. Obdobný právny názor zaujal aj Najvyšší súd ČR vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 21Cdo 891/2010 resp. 21Cdo 3249/2010. Zároveň vzhľadom na zistený skutkový stav veci by bolo aj v rozpore s dobrými mravmi podľa článku 2 Zákonníka práce v spojení s § 3 Občianskeho zákonníka a § 17 ods. 3 Zákonníka práce, aby súd vyhovel žalobe žalobcu, pretože ten požiadal žalovaného, aby prišiel k nemu pracovať od iného zamestnávateľa, prisľúbil mu zachovať mzdové nároky a následne porušil dohodnuté zmluvné podmienky tým, že mu neumožnil vykonávať dohodnutú prácu, pričom neplatným právnym úkonom ho vymenoval do neexistujúcej pracovnej pozície a to za primára oddelenia a žalovaný sa na neplatnosti právneho úkonu žiadnym spôsobom nepodieľal, pričom neplatnosť právneho úkonu nemôže byť na ujmu zamestnanca, ak ju sám nespôsobil.
2. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca ktorý navrhol rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie eventuálne rozsudok zmeniť, žalobe vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania. Namietal nevykonanie navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, nesprávne skutkové zistenia, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, nesprávne právne posúdenie, inú vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci, zmätočnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov.
2.2. Nesúhlasil so záverom súdu, že žalovaný sa na neplatnosti právneho úkonu žiadnym spôsobom nepodieľal, pričom neplatnosť právneho úkonu nemôže byť na ujmu zamestnanca, ak ju sám nespôsobil.
2.3. Mal za to, že žaloba o zaplatenie sumy 7.509,29 € s prísl. je v časti sumy 3 784,10 € (súdom spresnenej na sumu 3 717,72 €), predstavujúcej vyplatené príplatky dôvodná aj s poukazom na závery odvolacieho súdu uvedené v rozhodnutí č.k. 8Co/459/2014-300. Súd vychádzal z názoru o nespornosti o tom, že žalobca a žalovaný uzavreli pracovnú zmluvu dňa 1.2.2008, v ktorej bolo dohodnuté pracovné miesto lekár samostatne pracujúci s vyššou špecializáciou, druh práce lekár špecialista, miesto výkonu práce Šahy a dátum nástupu do práce 1.2.2008. Mal za to, že nie je možné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že na internom oddelení nebol poddimenzovaný stav lekárov a funkcia lekár špecialista nebola začlenená v rámci organizačnej štruktúry nemocnice.
2.4. Vyslovil, že nie je vylúčené, aby lekár špecialita, akým bol žalovaný s dvomi atestáciami a navyše odborník na ekonomiku, mohol vykonávať radového lekára slúžiaceho na internom oddelení. Uzatvoreniu pracovnej zmluvy so žalovaným predchádzalo uzatvorenie dohody o budúcej zmluve dňa 28.1.2008. Po uzatvorení pracovnej zmluvy dňa 1.2.2008 toho istého dňa bol žalovaný žalobcom „vymenovaný“ do funkcie primára bez toho, aby uviedol o aké oddelenie ide. Zo strany Ing. E. G., vtedajšieho riaditeľa nemocnice, išlo o predstieraný právny akt menovania žalovaného do funkcie, ktorým bol skutočnosti zastretý úkon - platový dekrét.
2.5. Žalovaný pri preberaní menovacieho dekrétu dňa 1.2.2008 musel predpokladať vzhľadom na jeho vysokú odbornú kvalifikáciu a vzdelanie, že ide o absolútne neplatný právny úkon, keď vymenovanie do funkcie ako samostatnej právnej formy založenia pracovného pomeru musí obsahovať základné charakteristiky výkonu práce, t.j. druh práce, miesto výkonu práce a začiatok výkonu práce.
2.6. Poukázal aj na svedeckú výpoveď žalovaného v trestnej veci vedenej proti Ing. E. G., kde uviedol, že dňa 1.2.2008 uzavrel pracovnú zmluvu, na základe ktorej mal vykonávať funkciu primára oddelenia, ktoré v čase uzatvorenia zmluvy nebolo ešte zriadené a ktoré sa malo v krátkom čase zriadiť. Zrejme išlo o oddelenie dlhodobo chorých. Mal za to, že žalovaný si túto neplatnosť právneho úkonu sčasti spôsobil sám, keď prijal funkciu primára neexistujúceho oddelenia dlhodobo chorých nemocnice, o ktorého neexistencii musel mať vedomosť.
3. Uviedol, že žalovaný v čase od 1.2.2008 do 31.7.2008 súbežne vykonával prácu lekára v Psychiatrickej nemocnici Hronovce s dohodnutým pracovným úväzkom 80 hod mesačne, pracovnou dobou od 7.00 hod. do 15.30 hod. a mzdou cca 497,90 € (15 000 Sk) mesačne, preto nesúhlasil s konštatovaním súdu, že nebola preukázané, že by takáto skutočnosť bránila žalovanému vykonávať jeho dohodnutú prácu u žalobcu. Žalovaný tým, že nechodil do práce a neoprávnene poberal mzdu a príplatky konal v rozpore s dobrými mravmi, keď mohol svoje odborné znalosti, vedomosti a praktické skúsenosti využiť v prospech pacientov odkázaných na lekársku starostlivosť.
4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že žalobca opakuje všeobecné frázy a v odvolaní neuviedol nič nové, odvolanie je zmätočné a odvolacie dôvody žiadnym spôsobom nekonkretizoval.
4.2. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“, § 2 ods. 1 CMP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385ods. 1 CSP a contrario) a dospel k právnemu záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
5. Vzhľadom na to, že vec bola predložená krajskému súdu na rozhodnutie za účinnosti nového procesného kódexu (zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok), odvolací súd bol povinný pri svojom postupe aplikovať novú právnu úpravu (§ 470 osl 1 CSP) s tým, že účinky procesných úkonov strán sporu i súdu prvej inštancie ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP). Zároveň v odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd prispôsobil terminológiu novej právnej úprave, ktorá reguluje civilné sporové konanie.
6. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobca domáhal vydania predmetu bezdôvodného obohatenia v sume 7.509,29 eura s príslušenstvom, ktoré mal žalovaný získať plnením bez právneho dôvodu v pracovnom pomere, ktorý uzatvorili dňa 01. 02. 2008 a ukončili 31. 07. 2008. Žalobca dôvodil tým, že žalovaný v uvedenom období nevykonával prácu, preto vyplatením mzdy, príplatkov za funkciu primára, osobného ohodnotenia a náhrad cestovných výdavkov sa bezdôvodne obohatil.
7. Súd prvej inštancie vo veci rozsudkom č. k. 14C/256/2010-272 dňa 22. 04. 2014 žalobu zamietol keď dospel k záveru, že medzi stranami sporu vznikol pracovný pomer na základe pracovnej a konkludentnej manažérskej zmluvy. Odvolací súd uznesením č. k. 8Co/459/2014-300 zo dňa 20. 11. 2014 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho záveru o vzniku pracovného pomeru na základe pracovnej a manažérskej zmluvy a nedostatočne zisteného skutkového stavu; vyslovil právny názor o platnosti pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 01.02.2008. Súd prvej inštancie po doplnení dokazovania v poradí druhým rozsudkom č.k. 14C/256/2010-380 zo dňa 13.06.2016 žalobu opätovne zamietol po prijatí záveru, že žalobca nepreukázal vznik bezdôvodného obohatenia najmä, že žalovaný ako zamestnanec vedel, alebo musel z okolností predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené. Zároveň vyslovil, že menovací dekrét je ako právny úkon neplatný a uviedol iba, že pracovná zmluva bola uzatvorená až po menovacom dekréte, pričom konanie riaditeľa nie je možné pripísať na ujmu žalovanému keďže vedel, že odvolanie primára je v kompetencii riaditeľa, a preto sa správne riadil jeho pokynmi. Ďalej konštatoval, že nedošlo k zmene pracovnej zmluvy a vznikla prekážka na strane žalobcu, preto má žalovaný nárok na náhradu priemernej mzdy. Odvolací súd uznesením č. k 8Co/656/2016, 8Co/657/2016-426 zo dňa 30. marca 2017 rozsudok súdu vo veci samej zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že menovací dekrét je neplatný pre nedostatok náležitostí - absenciu oddelenia, na ktoré mal byť žalovaný menovaný za primára a tiež so záverom, že žalovaný nevykonával prácu lekára podľa pracovnej zmluvy z dôvodov prekážok na strane zamestnávateľa. Za nedostatok rozsudku považoval závery, že pracovná zmluva bola uzatvorená až po udelení menovacieho dekrétu, o výške náhrady priemernej mzdy a nejasné a predčasné závery o vedomosti žalovaného, či mzdové nároky mohol považovať za nesprávne alebo omylom vyplatené (§222 ods. 6 ZP). Následne súd prvej inštancie rozsudkom, ktorý je predmetom prieskumu odvolacieho súdu, žalobu zamietol.
8. Odvolací súd preskúmal všetky námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá kritériám riadneho odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP. Súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Prijaté závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil.
8.2. K odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvedené konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05,IV. ÚS 112/05).
9. Žalobca v odolaní namietal nevykonanie navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, nesprávne skutkové zistenia, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, nesprávne právne posúdenie, inú vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci, zmätočnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Žalobca uvedené odvolacie dôvody nekonkretizoval, neuviedol také skutočnosti, ktoré by bolo možné subsumovať pod jednotlivé ním vymenované odvolacie dôvody, preto odvolací súd nemal možnosť posúdiť nedostatky rozsudku iba podľa všeobecne vymenovaných odvolacích dôvodov.
10. Žalobca v odvolaní namietal záver súdu prvej inštancie, že žalovaný sa na neplatnosti právneho úkonu žiadnym spôsobom nepodieľal; mal za to, že pri preberaní menovacieho dekrétu musel predpokladať, vzhľadom na jeho vysokú odbornú kvalifikáciu a vzdelanie, že ide o absolútne neplatný právny úkon - keď vymenovanie do funkcie musí obsahovať základné charakteristiky výkonu práce, t.j. druh práce, miesto výkonu práce a začiatok výkonu práce a teda si neplatnosť právneho úkonu sčasti spôsobil sám tým, že prijal funkciu primára neexistujúceho oddelenia dlhodobo chorých nemocnice, o ktorého neexistencii musel mať vedomosť.
11. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že namietané odvolacie dôvody žalobcu naplnené nie sú. V súvislosti so žalobcom podaným opravným prostriedkom odvolací súd upozorňuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 380 ods. 1 CSP), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie preskúmaval len v rozsahu odvolacích dôvodov žalobcu a keďže ani v odvolacom konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci, odvolací súd si osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na tieto v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Na doplnenie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a reagujúc na odvolacie dôvody odvolací súd dodáva nasledovné:
12. V posudzovanej veci z hľadiska právneho posúdenia je podstatné, že žalobca so žalovaným uzatvorili dňa 01. 02. 2008 platnú pracovnú zmluvu, podľa ktorej mal žalovaný vykonávať prácu samostatne pracujúceho lekára s vyššou špecializáciou. Mesačná mzda bola dohodnutá sumou 763,46 Eur (23.000,- Sk). Pracovnú zmluvu uzatvoril štatutárny zástupca žalovaného, ktorý v rovnaký deň menovacím dekrétom menoval žalovaného aj do funkcie primára oddelenia Všeobecnej nemocnice s poliklinikou Šahy n. o. a priznal mu príplatky k mzde dohodnutej v pracovnej zmluve a to za funkciu primára 199,16 Eur (6.000 Sk), osobné ohodnotenie 497,91 Eur (15.000 Sk) a paušálnu náhradu cestovných výdavkov vlastným motorovým vozidlom vo výške 232,36 Eur (7.000 Sk) mesačne. Nebolo sporné, že žalovaný nevykonával prácu, pretože funkcia primára oddelenia nebola v nemocnici voľná, preto v zmysle pokynov nadriadeného - riaditeľa nemocnice sa na pracovisku nezdržoval. Z hľadiska právneho posúdenia veci už súd prvej inštancie predchádzajúcim rozsudkom správne ustálil, že žalovaný nemohol vykonávať prácu pre prekážky na strane zamestnávateľa, preto mu patrí v zmysle pracovnej zmluvy nárok na náhradu mzdy v sume priemerného zárobku. Jeho mzda podľa pracovnej zmluvy bola 763,46 eur brutto a bola žalovanému vyplatená v mesiacoch 2 - 6/2008 a v 7/2008 v sume 268,87 eur.
13. Pokiaľ ide o menovací dekrét, ten nespĺňa náležitosti platného právneho úkonu pre absenciu oddelenia, na ktorom mal žalovaný funkciu primára vykonávať. Právne posúdenie platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu v pracovno-právnych vzťahoch podlieha právnej úprave ust. § 17 ods.3 Zák. práce, podľa ktorého neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancom na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Vychádza sa z predpokladanej dobrej vôle na strane zamestnanca. Ak si neplatnosť právneho úkonu zamestnanec spôsobí sám (napr. falšovaním dokladov, zatajovaním potrebných skutočností a pod.), len takýto právny úkon je neplatný a môže byť aj na ujmu zamestnanca. Zákon v cit. ustanovení podmieňuje neplatnosť právneho úkonu výlučne len konaním zamestnanca, teda nie prípadne aj spolu s konaním zamestnávateľa, ako uvádza žalobca v odvolaní.
14. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že menovací dekrét, ako jednostranný právny akt, bol výsledkom rozhodnutia riaditeľa nemocnice a žalovaný žiadnym spôsobom nezapríčinil, že k 01. 02.2008 miesto primára, na ktoré bol menovaný, u žalovaného nebolo voľné. Správne súd prvej inštancie konštatoval, že nie žalovaný spôsobil neplatnosť dekrétu a rozhodnutie o vymenovaní do uvedenej funkcie bolo v kompetencii riaditeľa. Za to, že menoval žalovaného na neexistujúcu funkciu a priznal mu aj finančné nároky môže niesť prípadne zodpovednosť za škodu, ktorú žalobcovi svojim konaním spôsobil, ale jeho konanie s následkom neplatnosti právneho úkonu nie je možné pričítať na ťarchu žalovaného. Aj podľa názoru odvolacieho súdu neplatnosť menovacieho dekrétu zapríčinil výlučne žalobca, preto dôsledky neplatného právneho úkonu - vyplatenie peňažných plnení podľa menovacieho dekrétu nemôžu byť na ujmu žalovaného.
15. Odvolací dôvod žalobcu spočívajúci v názore, že žalovaný musel vedieť, že dekrét je pre absenciu podstatnej náležitosti neplatný je právne irelevantný, keď ako bolo uvedené vyššie, by dôsledky neplatnosti právneho úkonu mali pre žalovaného dopad len ak by neplatnosť spôsobil výlučne sám.
16. Na záver odvolací súd dodáva, že jedným z dôsledkov neplatnosti právneho úkonu je možný vznik škody alebo vznik bezdôvodného obohatenia získaného z neplatného právneho úkonu na strane niektorého z účastníkov. Ak zamestnanec prijal od zamestnávateľa plnenie na základe neplatného právneho úkonu, ide o bezdôvodného obohatenie podľa ust § 222 ZP, ktoré je zamestnanec povinný vydať len vtedy, ak neplatnosť právneho úkonu spôsobil sám, čo v danej veci nebolo preukázané (rozhodnutie Najvyššie súdu ČR sp. zn. 21Cdo/898/2016 z 20. apríla 2017).
17. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
18. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP v plnom rozsahu, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP) .
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).