Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)Rozsudok_25Co-107-2018.pdf
PDF · 118.9 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/107/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Viery Zoľákovej v spore žalobcu: A. M., H..: XX.XX.XXXX, C. V.. X. Z. XXX/ XX, XXX XX K., Š. X. K., právne zastúpený: JUDr. Michal Michalovčík, advokát, so sídlom Makovická 768/20, 089 01 Svidník, IČO: 42230691, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, v konaní o zaplatenie 1.000,- Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. 8Csp/61/2017-50 zo dňa 27.09.2018, jednohlasne takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.
Žalobcovi proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol v I. výroku, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- Eur a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, II. výrokom priznal žalobcovi zo strany žalovaného trovy konania v rozsahu 100 %, pričom o výške trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň v III. výroku rozsudku súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť na súdnom poplatku sumu 60,- Eur a to na účet prevádzkovateľa systému do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. k), ods. 5, § 53a ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník účinného v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“); § 1 ods. 1, § 3 ods. 3, 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 19 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“).
3. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žaloba žalobcu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je dôvodná. Pričom sa v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou zástupcu žalobcu. Vychádzal zo zisteného skutkového stavu, ktorý preukázal na základe spisu Okresného súdu Svidník pod sp. zn. XEr/XXX/XXXX, že oprávnený obchodná spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava IČO: 35 807 598, proti povinnému A. M., H..: XX.XX.XXXX, R. C. V.. X. Z. XXX/XX, K. podal návrh na vykonanie exekúcie zo dňa 10.02.2008 súdnemu exekútori A.. Q. E.. Ako exekučný titul návrhu na vykonanie exekúcie bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 23.10.2007 sp. zn. K. XXXX/XX. Uvedeným návrhom na vykonanie exekúcie sa domáhal vymoženia sumy 778,23 Eur (23.445,- Sk ) s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy 529,77 Eur (15.960,- Sk) od 21.07.2007 do zaplatenia. Pohľadávka, ktorej vymoženia sa žalovaný ako oprávnený voči žalobcovi ako povinnému v exekúcii vedenej na Exekútorskom úrade A.. Q. E., súdneho exekútora, so sídlom T. XX, XXX XX C., K.. T.. G. XXX/
XX, domáhal, mala vyplývať zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 17.01.2007, uzatvorenej medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom, ktorej predmetom bolo poskytnutie peňažných prostriedkov veriteľom dlžníkovi vo výške 14.000,- Sk, pričom dlžník sa zaviazal vrátiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o poplatok vo výške 13.360,- Sk, teda spolu 27.360,- Sk (908,16 Eur), a to v 12 po sebe nasledujúcich mesačných splátkach. Stály rozhodcovský súd rozsudkom rozhodol, že žalovaný A. M. je povinný zaplatiť žalobcovi spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. 23.445,- Sk spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 15.960,- Sk od 21.07.2007 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 6.579,- Sk a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 19.11.2007 a vykonateľnosť dňa 22.11.2007. V exekučnej veci pod sp. zn. XEr/XXX/ XXXX tamojší súd vydal dňa 28.02.2008 poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie A.. Q. E.. V exekučnej veci povinný A.Á.H. M. predložil návrh na zastavenie exekúcie, pričom Okresný súd Svidník uznesením zo dňa 01.08.2013 pod č. k. XEr/XXX/XXXX-XX v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu Prešov zo dňa 19.12.2013, sp. zn. XCoE/XXX/XXXX, rozhodol o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie, pričom uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.05.2014. Z uvedeného exekučného spisu sp. zn. XEr/XXX/XXXX súd prvej inštancie zistil, že súdny exekútor oznámil povinnému prostredníctvom e-mailu (čl. 194 spisu), že exekučná pohľadávka ku dňu 11.06.2012 je vo výške 4.596,22 Eur. Keďže žalovaný preukázateľne porušil právo žalobcu, ako spotrebiteľa, jeho dôsledkom je aj úspešné uplatnenie práva spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia súd prvej inštancie prihliadal na všetky okolnosti veci a to najmä na to, že ide o vyrovnanie ujmy žalobcu tým, že znášal stav právnej neistoty. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie priznal žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie, pričom priznaná výška primeraného finančného zadosťučinenia je podľa úvahy súdu vo výške 1.000,- Eur primeraná, vzhľadom na ujmu, ktorá žalobcovi hrozila.
4. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaný vo svojom podaní doručenom súdu dňa 05.09.2017 vzniesol aj námietku miestnej nepríslušnosti tamojšieho súdu, pričom súd prvej inštancie bol toho názoru, že námietka žalovaného pokiaľ sa týka miestnej nepríslušnosti nie je dôvodná, nakoľko žalobca A. M. pri uzatváraní zmluvy o úvere bol v postavení ako spotrebiteľ s poukazom na ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom mal súd prvej inštancie za to, že je tu daná osobitná miestna príslušnosť podľa § 19 písm. d) C.s.p.. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na to, že podľa § 2 ods. 2 písm. za/ zákona č. 71/1992 Z. z. v znení neskorších predpisov, žalobca je oslobodený od platenia súdneho poplatku a v konaní bol úspešný, je preto neúspešný žalovaný povinný zaplatiť súdny poplatok z návrhu vo výške 60,- Eur (6 % z priznanej sumy z 1.000,- eur) podľa položky 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov.
5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 262 ods. 2 C.s.p., keď vychádzajúc z pomeru úspechu strán v konaní konštatoval, že žalobca mal vo veci plný úspech a preto mu súd prvej inštancie priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
6. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Namietal, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa žalovaného je z rozhodcovského rozsudku jasne zrejmé, že rozhodcovský súd posúdil Zmluvu o úvere ako platný a odplatný právny úkon a na jeho základe priznal žalovanému voči žalobcovi plnenie. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že dňa 28.02.2008 vydal Okresný súd Svidník poverenie na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku (ďalej len „Exekučné konanie“). Žalovaný ďalej poukázal na to, že v tomto prípade (či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie) tunajší súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Dikcia zákona obsiahnutá v ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) stanovuje súdu povinnosť preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Podľa žalovaného rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Súd však v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, a preto následne udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Žalovaný má za to, že v sporovom konaní nebola preukázaná ujma, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku exekučného konania a ani súvislosť tejto údajnej ujmy s konaním žalovaného. Žalovaný má ďalej za to, že uskutočnenie jeho práva (iniciovať exekučné konanie, v záujme realizácie
vykonateľného rozhodnutia) v žiadnom prípade nie je možné klasifikovať ako protiprávny úkon, ktorý je predpokladom pre vznik ujmy na strane žalobcu v dôsledku konania žalovaného. Zdôraznil, že ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa síce priznáva spotrebiteľovi právo domáhať sa primeraného finančného zadosťučinenia, avšak toto ustanovenie je potrebné vykladať reštriktívne. Pri rozhodovaní o tom, či sa prizná primerané finančné zadosťučinenie a v akej výške, je potrebné zohľadniť nielen úspešnosť toho-ktorého účastníka, ale aj iné okolnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny prípad. Primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Priznanie požadovaných finančných prostriedkov prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné už napraviť inak. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušení. Žalovaný má vedomosť a rešpektuje rozhodnutie Okresného súdu Svidník sp. zn. XEr/XXX/XXXX zo dňa 01.08.2013, v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov zo dňa 19.12.2013, sp. zn. XCoE/XXX/XXXX, ktorým bolo rozhodnuté o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie. Žalovaný má za to, že predmetné rozhodnutie má dostatočný sankčný charakter v zmysle individuálnej a generálnej prevencie. Žalovaný považuje vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu prípadne priznanú náhradu finančného zadosťučinenia za neprimerane prísnu a založenú na svojvoľnom a arbitrárnom výklade práva. Opakované sankcionovanie žalovaného by bolo vzhľadom na predchádzajúce konanie neprimerane prísne. Žalobcovi žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevznikla, a preto jeho priznanie by malo za následok spôsobenie hrubej nerovnováhy medzi právami a povinnosťami veriteľa a spotrebiteľa a to bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Primerané finančné zadosťučinenie predstavuje peňažnú protihodnotu nemajetkovej ujmy, no nepredstavuje náhradu za uplatnené finančné plnenie alebo prípadnú náhradu škody. Priznanie žalobcom požadovaných finančných prostriedkov by prichádzalo do úvahy v tých prípadoch, keď porušenie práva už nie je možné napraviť inak. Toto však nepredstavuje daný prípad. Pri posudzovaní žalobcom uplatneného práva mal súd skúmať okolnosti týkajúce sa vzťahu žalobcu a žalovaného, ktorý sa domáha vydania finančného zadosťučinenia napriek tomu, že sám konal v rámci kontraktačného postupu ľahostajne, keď svojim podpisom vyhlásil, že súhlasí s obsahom zmluvy, bol oboznámený so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, nemal k nim žiadne výhrady a zaviazal sa ich dodržať. Svojim podpisom na zmluve vyhlásil, že si zmluvu prečítal, že ju uzatvoril vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni, ani za nápadne nevýhodných podmienok. Za spornú považuje žalovaný aj výšku požadovanej náhrady finančného zadosťučinenia, pričom v zákone nie je bližšie konkretizované, podľa akých kritérií sa má posudzovať, či je priznané finančné zadosťučinenie primerané. Účelom predmetného ustanovenia je často deklarovaná generálna prevencia ponímaná najčastejšie ako prostriedok zamedzenia zneužívania silnejšieho postavenia dodávateľa v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia však nemá a nesmie slúžiť ako prostriedok ospravedlňujúci ľahostajnosť spotrebiteľa, ktorý vstupuje do právneho vzťahu s dodávateľom bez toho, aby sa zaujímal o svoje povinnosti plynúce mu z existujúceho záväzkovo-právneho vzťahu. Dodávateľ spotrebiteľa nijakým spôsobom nenútil vstúpiť d právneho vzťahu a vo väčšine prípadov mu umožní aj so zmluvnými dojednaniami sa oboznámiť. Skutočnosť, že spotrebiteľ neprejavuje absolútne žiaden záujem oboznámiť sa so zmluvnými ustanoveniami a pochopiť ich obsah nemôže byť automaticky dané na ujmu dodávateľa. Inštitút primerané finančného zadosťučinenia nesmie slúžiť na neprimerané obohatenie sa spotrebiteľa. Žalobca považuje finančné zadosťučinenie priznané žalobcovi za poskytujúce ochranu a ospravedlňujúce ľahostajnosť žalobcu. Takto priznané finančné zadosťučinenie nie je možné považovať za žiadnych okolností za primerané a spravodlivé. Určenie konkrétnej výšky je síce vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov, ktoré sú povinné individuálne posúdiť každý jednotlivý prípad s ohľadom na kritériá stanovené v zákone, avšak tieto sú povinné priznanú výšku finančného zadosťučinenia aj riadne odôvodniť s poukazom na nemateriálnu ujmu, ktorá spotrebiteľovi vznikla. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si žalovaný uplatnil nárok na náhradu trov konania.
7. K odvolaniu žalovaného podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu vyjadrenie zo dňa 12.12.2018. Žalobca sa stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie v celom rozsahu a tento považuje za vecne správny. Vzhľadom na žalovaným použitú argumentáciu v odvolaní žalobca poukázal na to, že bol to práve žalovaný, kto koncipoval, uzatváral a v neposlednom rade aj vymáhal plnenia zo zmlúv o úvere, rovnako tak aj zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 17.01.2007, uzatvorenej
medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom, ktorej predmetom bolo poskytnute peňažných prostriedkov veriteľom dlžníkovi vo výške 14.000,- Sk, pričom dlžník mal veriteľovi vrátť túto sumu zvýšenú o poplatok vo výške 13.360,- Sk, teda o poplatok, ktorý predstavuje takmer 96 % z poskytnutej istiny úveru, spolu 27.360,- Sk (908,16 EUR), a to v 12 po sebe nasledujúcich mesačných splátkach, pri ktorých súdy v rámci ustálenej judikatúry jasne a opakovane, až notoricky konštatujú používanie neprijateľných zmluvných podmienok a bezúročnosť a bezpoplatkovosť takýchto úverov. Tiež, bol to práve žalovaný, kto v takýchto zmluvách o úvere vkladal a následne aj využíval neplatné rozhodcovské doložky, prostredníctvom ktorých sa bez súdnej kontroly dostal k exekučnému titulu, rovnako aj k exekučnému titulu voči žalobcovi ako povinnému, pričom žalobca sa voči takýmto nekalým praktikám žalovaného dokázal brániť až v štádiu exekučného konania, kedy právoplatným rozhodnutím súdu bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a ako taká bola aj zastavená. Podľa názoru žalobcu je v tomto konaní nesporné a tiež riadne preukázané, že žalobca ako spotrebiteľ sa voči žalovanému ako dodávateľovi úspešne bránil, hoci až v exekučnom konaní. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľov v platnom znení je ustanovením s tzv. relatívne neurčitou hypotézou. Toto ustanovenie priznáva nárok na primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi, ktorý úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľov v platnom znení alebo osobitnými predpismi, pričom za osobitné predpisy je možné bezpochyby považovať nielen zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ale tiež aj ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, najmä ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, čo je zrejmé napr. z § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to v akomkoľvek štádiu súdneho konania, vrátane úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti v exekučnom konaní. V danom prípade nejde o akúsi „náhradu“ za nesprávne alebo nezákonne vedenú exekúciu alebo exekučné konanie, ale ide o „postih“ toho, kto porušil spotrebiteľské práva a povinnosti, pričom exekučné konanie v predmetnej veci bolo len sprievodným štádiom postupu žalovaného, ignorujúceho a zjavne porušujúceho práva žalobcu ako spotrebiteľa, resp. povinnosti žalovaného ako dodávateľa vyplývajúce z predpisov na úseku ochrany spotrebiteľa. V tomto prípade teda nejde o nápravu následkov neoprávnenej exekúcie, ale o osobitný nárok z titulu úspešného uplatnenia porušenia práv a povinnosti ustanovených predpismi o ochrane spotrebiteľa voči tomu, kto za porušenie týchto práv a povinnosti zodpovedá v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v platnom znení. Právo na primerané finančné zadosťučinenie je dané bez toho, aby porušenie spotrebiteľských práv alebo povinnosti voči spotrebiteľovi spôsobovalo na strane spotrebiteľa akúkoľvek ujmu, nakoľko postačuje samotná spôsobilosť ujmu spôsobiť, teda spôsobilosť porušenia práv alebo povinnosti viesť k ujme. Napriek tomu, že v zmysle už uvedeného, právo na primerané finančné zadosťučinenie je dané už bez toho, aby porušenie spotrebiteľských práv alebo povinnosti voči spotrebiteľovi spôsobovalo na strane spotrebiteľa akúkoľvek ujmu, v danom prípade žalobca poukazoval na bezprostrednú hrozbu majetkovej ujmy až vo výške 4.569,22 Eur, ktorá patrične odôvodňuje aj výšku súdom priznaného finančného zadosťučinenia, pričom bol zdôrazňovaný aj stav žalobcovej právnej neistoty, ktorý trval až do právoplatného rozhodnutia súdu o neprípustnosti exekúcie, čo je ďalším z dôvodov priznania tohto nároku žalobcovi. V tejto súvislosti žalobca poukázal na uznesenie Krajského súdu Prešov zo dňa 04.10.2016, sp. zn. XCo/XX/XXXX. Žalobca má tiež za to, že v zmysle platnej právnej úpravy je namieste tiež záujem na „potrestaní“, resp. odstrašení osoby, porušujúcej právo v postavení dodávateľa, čím by mala byť naplnená sankčná funkcia priznaného finančného zadosťučinenia. Žalobca navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny, a žalobcovi priznať náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
8. Na základe doručenej výzvy odvolacie súdu sa protistrana nevyjadrila k podanému vyjadreniu žalobcu.
9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.
10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
11. Rozsudok je odôvodnený riadne, v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p.. Súd prvej inštancie náležite vysvetlil, z akých dôvodov žalobe čiastočne vyhovel. Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie je aj v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a aj v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
12. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver, svoje rozhodnutie odôvodnil riadne a v rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými argumentmi. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:
13. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, na ktoré v odvolaní žalovaný poukazuje, zakladá zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže jeho vydanie musí byť výsledkom náležitého preskúmania jednak exekučného titulu, jednak žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie, a to z hľadiska ich súladu so zákonom, teda zákonmi všeobecne, a to práve za účelom ochrany práv na exekúcii zúčastnených osôb zo strany nezávislého a nestranného súdu. Opätovné preskúmanie prípustnosti exekúcie, proti čomu odvolateľ namieta, pritom umožňuje nielen § 44 ods. 2, ale tiež § 57 ods. 1 písm. g/ v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Dokonca už aj samotný Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že exekučný súd je oprávnený rozhodovať o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky, z čoho vyplýva že v priebehu celého exekučného konania exekučný súd ex offo skúma, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania (nález Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 425/2011 z 29.09.2011). Exekučný súd správne zastavil exekúciu a na splnenie podmienok exekúcie je treba prihliadať v každom okamihu exekúcie (porov. napr. rozsudok z 27. januára 2007 vydaný pod sp. zn. 3Cdo/164/1996 publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“). V tomto smere sú titeto odvolacie námietky neopodstatnené. Na potvrdenie správnosti tohto záveru dáva odvolací súd do pozornosti právne názory vyslovené Ústavným súdom Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 499/2010 a II. ÚS 498/2010.
14. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobcu opierajúci sa o ustanovenie § 3 ods. 5 zákona číslo 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenia Zákona o ochrane spotrebiteľa upravujú práva spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak sa na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností, ustanovených zákonom číslo 250/2007 Z. z., alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéto porušenia práv alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Odvolací súd osobitne zdôrazňuje, že je pritom bez právneho významu, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy.
15. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax, spájajú inštitút náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne
reparačnú funkciu. Pre porovnanie, sankčná funkcia náhrady škody je taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi, a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradiť žalovaného alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku sankčnej náhrady škody, teda funkciu preventívnu.
16. Ak práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne účinky pred diskrimináciou, potom v zmysle judikatúry ESD a antidiskriminačných smerníc, musia byť sankcie za diskriminačné správanie „účinné, primerané a odradzujúce“.
17. Ako to už odvolací súd uviedol, z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobca ako spotrebiteľ, má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľskej zmluve, a tiež má právo domáhať sa, aby sa dodávateľ zdržal protiprávneho konania, odstránil protiprávny stav a za podmienky, že si na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinností stanovené zákonom číslo 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, má právo aj na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom, zodpovedá.
18. Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie tento je naplnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľa uplatní porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy, ak tak urobí v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku.
19. Nie je možné súhlasiť so žalovaným, že v konaní nebolo preukázané splnenie všetkých zákonných podmienok v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.. K podmienke ohľadom úspešného uplatnenia porušenia práva, alebo povinnosti, správne súd prvej inštancie poukázal na konanie v exekučnej veci sp. zn. XEr/. Okresného súdu Svidník, v ktorej sa žalobca v postavení povinného a spotrebiteľ úspešne bránil a domohol sa vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie, z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky uzatvorenej medzi ním a žalovaným. Žalobca si teda v inom súdnom konaní úspešne uplatnil porušenie svojho práva v dôsledku neplatného dojednania rozhodcovskej doložky. Žalobca má preto právo v dôsledku porušenia jeho práv ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa, ako aj osobitnými predpismi zo strany žalovaného, na primerané finančné zadosťučinenie. Základ nároku na primerané finančné zadosťučinenie je tak nepochybne daný.
20. Nie je dôležité či spotrebiteľ v konaní vystupuje ako žalobca alebo žalovaný, resp. oprávnený či povinný, je dôležité, či úspešne uplatní porušenie svojich spotrebiteľských práv, teda pokiaľ sa spotrebiteľ v konaní úspešne bráni tým, že dodávateľ porušil jeho spotrebiteľské práva, tak potom možno konštatovať, že spotrebiteľ úspešne uplatnil svoje spotrebiteľské práva.
21. Pre úplnosť odvolací súd opätovne dodáva, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie, nie je závislý od okamihu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy. Pri posudzovaní predmetného nároku je potrebné podrobiť prieskumu a vyhodnotiť, či v danom zmluvnom vzťahu existovala už len hrozba vzniku ujmy. Pre priznanie daného nároku pritom nie je relevantné, či ku vzniku ujmy aj reálne došlo, alebo nie. Na to, aby všeobecný súd priznal spotrebiteľovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie, teda úplne postačuje len samotná existencia hrozby vzniku ujmy počas účinnosti zákona číslo 250/2007 Z. z..
22. Odvolací súd s poukazom už na vyššie uvádzané konštatuje, že za daného stavu, s ohľadom na závažné porušenie práv žalobcu zo strany žalovaného, ktorej ochrany sa žalobca úspešne domáhal, je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné. Nemožno sa preto stotožniť s názorom odvolateľa, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo preukázané, že došlo k porušeniu práv ustanovených za účelom ochrany žalobcu ako spotrebiteľa. Je potrebné si na tomto mieste uvedomiť, že bol to práve žalovaný, ktorý koncipoval obsah formulárovej zmluvy o úvere s neplatnou rozhodcovskou doložkou
23. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia náležitým spôsobom vysvetlil svoj záver o splnení podmienok pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.
24. Čo sa týka námietky, že súd nekonkretizoval dôvody, podľa ktorých sumu finančného zadosťučinenia určil, k tej treba uviesť, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu charakterizoval na základe konkrétnych okolností prípadu, že priznaná výška primeraného finančného zadosťučinenia je primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobcu a súčasne zodpovedá svojmu účelu, ktorým je poskytnutie satisfakcie spotrebiteľovi a odradenie dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Bez stanovenia kritérií výšky finančného zadosťučinenia a naplnenia účelu - poskytnúť žalobcovi ako spotrebiteľovi satisfakciu, odvolaciemu súdu sa nejaví súdom stanovená výška primeraného finančného zadosťučinenia ako neprimeraná.
25. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi a jednak to treba chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojim úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, sa už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Žalobcovi jednoznačne vznikla ujma v nemajetkovej sfére, keďže konanie žalovaného bolo spôsobilé privodiť mu ujmu vo sfére jeho osobného, rodinného a spoločenského života. Žalobca bol dlhodobo nedôvodne vystavený psychickému vypätiu a stavu právnej neistoty, a to až do doby právoplatného skončenia exekučného konania na základe vyhlásenia exekúcie za neprípustnú, pričom je bez akýchkoľvek pochybností, že tento stav vyvolal žalovaný, ktorý sa snažil dojednaním neplatnej rozhodcovskej doložky odňať právo žalobcovi na súdnu ochranu pred nezávislým a nestranným súdom.
26. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu. Pri jej určovaní sa zohľadňujú rôzne kritériá, a to intenzita, časové trvanie závadného konania, satisfakčná a sankčná funkcia a pod.. Za primerané v prejednávanej veci odvolací súd považoval finančné zadosťučinenie vo výške, priznanej súdom prvej inštancie. Pri posudzovaní primeranosti odvolací súd zohľadnil predovšetkým výšku bezdôvodného obohatenia, ktoré sa snažil získať žalovaný, pričom rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky, konanie, obdobné konaniu žalovaného, vyhodnotila ako úmyselné, s cieľom získať majetkový prospech na úkor spotrebiteľa. Takto priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobcovi a satisfakciou za stav, ktorý musel v dôsledku konania žalovaného trpieť, rovnako tak sankciou, postihujúcou žalovaného, ktorý protiprávne konal.
27. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania, ktorý odvolací súd považuje za vecne správny a zákonný, a vo vzťahu ku ktorému neboli zo strany odvolateľa podané žiadne námietky.
28. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd považoval odvolanie žalovaného za nedôvodné a postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že v odvolacom konaní bol žalobca sporovou stranou, ktorá mala v odvolacom konaní úspech v celom rozsahu, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 % a zároveň žalovaný v odvolacom konaní úspech nemal. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením.
30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p. v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).