Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/258/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Turzu, členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Ladislava Mejstríka, v právnej veci žalobcov: 1/ F. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. XXX, 2/ U. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. XX, obaja zastúpení JUDr. Miroslavom Sládekom, advokátom so sídlom A., C. O. XX/XX, proti žalovaným: 1/ W. W., rod. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. X, 2/ B. N., rod. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. XX, 3/ Y. I., rod. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. XXX, 4/ E. W., rod. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. O., A. X. XXXX/X, 5/ B. W., rod. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. X, 6/ O. C., rod. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. X, všetci zastúpení JUDr. Jánom Vajdom, advokátom so sídlom A., M. A. XXX, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, č.k. 8C/63/2012-363 zo dňa 22. 06. 2018, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu zamietol a žalovanej 1/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, p o t v r d z u j e .

Rozsudok vo výroku, ktorým žalovaným 2/ až 6/ nárok na náhradu trov konania nepriznal, m e n í tak, že im p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaným 1/ až 6/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov, ktorou sa domáhali určenia, že rodinný dom súp. č. XX postavený na CKN parcele č. 348/1 k.ú. Q. zapísaný na LV č. XXXX na žalovanú 1/ patrí do dedičstva po Y. W., ktorý zomrel XX. XX. XXXX. Na základe vykonaného dokazovania mal preukázané a medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že v katastri nehnuteľností je ako vlastníčka predmetnej nehnuteľnosti zapísaná žalovaná 1/, ktorá ho nadobudla darom od svojej matky M. W. darovacou zmluvou z 13. 01. 2005 odvkladovanou 23. 03. 2005 pod č. V 200/2005, ktorá bola v katastri zapísaná na podklade listu obce Q. z 11. 01. 2003, ktorým oznamovala katastrálnemu úradu, že stavba rodinného domu súp. č. XX bola ukončená v roku 1959 a bolo mu pridelené súp. č. XX, pričom menovaná bola aj staviteľkou uvedeného rodinného domu a jeho vlastníkom. Z rozhodnutia Štátneho notárstva v Dolnom Kubíne D 243/87 z 27. 03. 1987 po neb. Y. W. mal preukázané, že tento zomrel bez zanechania závetu a zostala po ňom manželka M. W., rod. U. a deti W. W., zomr. P. I., rod. W., ktorej právnym nástupcom je žalobca 1/, B. N., rod. W., Y. I., rod. W., E. W. a U. W., t. j. žalobca 2/ ako zákonní dedičia v prvej skupine. Ďalej mal za to, že pokiaľ sa žalobcovia domáhali určenia, že predmetný rodinný dom patrí do dedičstva po ich právnom predchodcovi, zaťažovalo ich dôkazné bremeno o tom, že tento bol v čase svojej smrti jeho vlastníkom. Vyslovenie takéhoto záveru je však podmienené tým, že ho musel nadobudnúť na základe určitého právneho titulu, s ktorým právny poriadok v danom okamihu spájal vznik vlastníckeho práva, keďže podľa v súčasnosti platného ustanovenia § 132 ods. 1 OZ možno vlastníctvo veci nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností stanovených zákonom, čo sú spôsoby nadobudnutia vlastníckeho práva už od doby Uhorského obyčajového práva. Z výpovedí strán a nepriamo i svedka F. Q. pritom možno vyvodiť záver o tom, že sporný dom bol postavený v presne nezistenom čase začiatkom 20. storočia, keď žalované 2/ až 4/ výslovne uviedli, že dom mal získať ich otec Y. W., nar. XX. XX. XXXX ešte od svojho otca, ktorým bol U. W. a ktorý podľa výpovede svedka (tiež) U. W. sporný dom postavil so svojou prvou manželkou P., pričom žalobcovia za staviteľa domu označili iba U. W.. Vzhľadom na uvedené zostalo sporné, kto vlastne bol staviteľom predmetného rodinného domu a teda aj jeho vlastníkom, keďže zo žiadneho ďalšieho dôkazu priamo nevyplýva v tom čase aktuálny vlastnícky vzťah k nemu. Dokazovaním ďalej bolo preukázané, že U. W. bol ženatý dvakrát, keď s prvou manželkou P., rod. O. mal syna Q. W., ktorého manželkou bola P. T. a títo boli bezdetní a v spornom dome aj dožili. S druhou manželkou P., rod. Q. mal 4 deti - E., U., P. a Y., ktorý bol právnym predchodcom strán v konaní a manželom M. W., rod. U.. Zo sporného domu postupne odišli všetky deti U. W. z druhého manželstva okrem Y., ktorý potom odišiel bývať do svojho novopostaveného domu súp. č. X, kam potom odišla bývať aj jeho manželka M. W. spolu so žalovanou 1/ a jej deťmi a sporný dom zostal neobývaný. Následne podľa tvrdenia žalobcu 1/ sporný dom tento so súhlasom žalobcu 2/ zrekonštruoval a zriadil v ňom prevádzku baru, pričom dom za súčinnosti žalovanej 1/ dostal súpisné číslo a na tomto podklade bola do katastra nehnuteľností zapísaná ako jeho vlastníčka M. W., ktorá následne dom darovala žalovanej 1/. S prihliadnutím na zásadné a zhodné výpovede žalovaných a žalobcu 1/ by bolo možné za nespornú skutočnosť považovať to, že vlastníkom sporného domu bol v minulosti právny predchodca strán Y. W.. Na druhej strane však nielen žalované, ale aj samotní žalobcovia nevedeli uviesť, z akého dôvodu ho považovali za vlastníka, čo vo vzájomnom súvise s ostatnými vykonanými dôkazmi mu bránilo osvojiť si túto skutočnosť ako nespornú navyše, ešte ak žalobca 2/ viackrát uviedol, že vlastníkom domu je on. Táto pochybnosť sa v konaní potvrdila, pretože z vykonaných dôkazov nevyplynul žiaden právny titul, na základe ktorého by sa Y. W. mal stať v minulosti vlastníkom domu po svojich rodičoch U. a P. W., keď títo okrem neho mali ďalšie tri deti a navyše U. W. mal ešte aj ďalšieho syna Q.. Tu strany vychádzali iba zo samotného faktu, že Y. W. ako jeden z potomkov zostal v dome bývať, čím sa nevyhnutne musel stať aj jeho vlastníkom. Samotná skutočnosť, že Y. W. zostal v dome bývať, neznamená, že tým aj platne nadobudol vlastnícke právo k domu. V konaní v tomto smere nebol preukázaný žiaden právny titul v zmysle už hore citovaných ustanovení, s ktorým by bol spojený vznik vlastníckeho práva u menovaného. Súdu nebola predložená žiadna darovacia zmluva, predmetom ktorej by bolo darovanie sporného domu Y. W. jeho rodičmi (či jedným z nich), ani dedičské rozhodnutie po nich, podľa ktorého by sa tento stal poberateľom sporného rodinného domu. Zo žalobcami predloženej kúpnej zmluvy z 05. 10. 1939 tiež nevyplýva, že by došlo k prevodu sporného domu na Y. W. jeho rodičmi (či jedným z nich), pretože táto zmluva uzavretá medzi U. W. ako predávajúcim a Y. W. ako kupujúcim sa týkala prevodu spoluvlastníckeho podielu 1/4 k nehnuteľnostiam v PK protokole č. XX k.ú. Q., v ktorom síce pod r. č. 7 bol vedený pod parc. č. 473 dom popisné č. XX s dvorom a roľou, avšak z identifikácie parciel z 12. 07. 2013 vyplynulo, že z PK parcely č. 473 z PK protokolu č. XX boli vytvorené CKN parcely č. 328/1, 2 a 3 a č. 330/1 a 2, pričom na parcele č. 328/2 sa nachádza práve neskôr Y. W. postavený nový rodinný dom súp. č. X a sporný dom súp. č. XX je na parcele, ktorá je súčasťou pôvodnej PK parcely č. 242 z protokolu č. XXX k.ú. Q.. Preto pokiaľ nebol v konaní preukázaný žiaden právny titul, na základe ktorého by sa mal Y. W. stať vlastníkom sporného domu, súd považoval za zbytočné vykonávať dokazovanie dedičskými spismi po jeho súrodencoch, ako to navrhoval zástupca žalovanej a vypočutím svedka U. U., ktorého výsluch navrhli žalobcovia. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanej 1/ priznal nárok na ich náhradu vo výške 100 % vzhľadom na úspech v spore. Žalovaným 2/ až 6/ nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. Proti uvedenému rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP a žiadali ho zmeniť tak, že žalobe bude v celom rozsahu vyhovené. Súhlasili so záverom súdu, že by bolo možné za nespornú skutočnosť považovať to, že vlastníkom sporného domu bol v minulosti právny predchodca strán Y. W.. Uvedená skutočnosť bola preukázaná nielen výpoveďami žalovaných a žalobcu 1/, ale aj z výpovedí svedkov D. a U. O.. Nesúhlasili so záverom súdu, že nielen žalovaná, ale ani žalobcovia nevedeli uviesť, z akého dôvodu považovali Y. W. za vlastníka domu, čo mu v súvise s ostatnými vykonanými dôkazmi bránilo osvojiť si túto skutočnosť ako nespornú. Z výpovede B. N. vyplýva, že „môj otec (Y. W.) mal ten dom od svojho otca, ten mal ešte dvoch synov, tak tým dom postavil a ten nechal otcovi", ďalej z výpovede W. W. „dom nadobudol od svojho otca, ale sa nikdy nič nezapisovalo", pričom podobne vypovedala aj žalovaná Y. I.. Zo svedkov, ktorí potvrdili, že dom „patril" Y. W. vypovedal aj svedok U. O.. Aj keď ani jeden zo svedkov nevedel uviesť správny právny titul, podľa ktorého dom mal „patriť" Y. W., možno to odôvodniť nedostatkom ich právneho vedomia. Z vyhodnotenia ich výpovedí však jednoznačne vyplýva záver, že právny predchodca uvedený dom Y. W. prenechal na základe darovania, o čom sa však nezachoval žiadny listinný dôkaz. Nesprávne je preto zistenie súdu, že strany vychádzali iba zo samotného faktu, že Y. W. ako jeden z potomkov zostal v dome bývať, čím sa nevyhnutne musel stať aj jeho vlastníkom, a preto je nesprávny jeho záver, že v konaní nebol preukázaný žiadny právny titul, s ktorým by bol spojený vznik vlastníckeho práva u Y. W., ani že súdu nebola predložená žiadna darovacia zmluva, predmetom ktorej by bolo darovanie domu Y. W.. Ust. § 134 ods. 1, 2 OZ upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom, a to v dôsledku kvalifikovanej držby veci vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. Funkcia vydržania umožňuje nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti". Z výpovede svedka D. O., nar. v roku XXXX vyplýva, že keď mal 7 rokov sporný dom už užíval Y. W., teda ho užíval ako svoj vlastný, najskôr už od roku 1952 až do svojej smrti. Aj keď nie je písomná zmluva o právnom titule darovania sporného domu, vzhľadom na uvedené dôkazy možno jednoznačne vyvodiť nesporný záver, že k darovaniu sporného domu medzi Y. W. a jeho otcom U. W. došlo najskôr od roku 1952, odkedy ho Y. W. užíval ako svoj. Podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1990 Zb. (§ 115 - § 116) vlastníctvo nehnuteľnej veci mohol nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene a nepretržite po dobu 10 rokov, pričom za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, a to po celú vydržaciu dobu. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že Y. W. ako oprávnený držiteľ sa stal vlastníkom domu najneskôr v roku 1962 a po jeho smrti preto patrí do dedičstva po ňom.

3. Proti uvedenému rozsudku v časti, v ktorej im nebol priznaný nárok na náhradu trov konania, podali odvolanie aj žalovaní 2/ až 6/ z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP a žiadali, aby im bol priznaný v rozsahu 100 %. Poukázali na to, že v tejto časti nie je rozsudok súdu prvej inštancie preskúmateľný, pretože nie je odôvodnený v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Poukázali na to, že nárok na náhradu trov konania si uplatnili riadne a včas, keď súd o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu podľa pomeru úspechu strany vo veci v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP).

4. Žalovaní vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov žiadali rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Mali za to, že žalobcovia v rámci dostatočne dlhého konania mali okrem povinnosti tvrdenia aj dôkaznú povinnosť, t. j. navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktorú však neuniesli. Žalobcovia neuviedli, v čom boli naplnené odvolacie dôvody. Y. W. sa mal stať vlastníkom v čase, kedy platilo Uhorské obyčajové právo, ktoré malo inú úpravu vydržania ako Stredný občiansky zákonník platný od 01. 01. 1951. Právne konštrukcie žalobcov v podanom odvolaní sú v rozpore s Uhorským obyčajovým právom o vydržaní. Ide o tzv. ľudový výklad práva, ktorý nemôže byť súdom akceptovaný. Všetky skutkové tvrdenia žalobcov sú nepravdivé a nepodložené dôkazmi, pričom výpovede D. a U. O. sú nepravdivé a ovplyvnené ich priateľskými vzťahmi so žalobcom 1/, keď sú navyše v rozpore s ostatnými vykonanými dôkazmi. Žiadna zo žalovaných neuviedla skutočnosti, ktoré by preukazovali odôvodnenosť žaloby žalobcov. Okruh účastníkov konania na strane žalovaného bol stanovený nesprávne, pretože ako žalovaní v konaní mali vystupovať všetci právni nástupcovia po právnom predchodcovi Y. W., t. j. po nebohom U. W..

5. Žalobcovia sa k vyjadreniu žalovaných ani k ich odvolaniu nevyjadrili.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podaných odvolaniach (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 CSP odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v časti, v ktorej žalovaným 2/ až 6/ nárok na náhradu trov konania nepriznal, zmenil podľa ust. § 388 CSP tak, že títo majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

7. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotením toho, čo uviedli strany v rámci odvolacieho konania, konštatuje, že súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a vykonal potrebné dokazovanie a následne dospel k právnym skutkovým a právnym záverom. V tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP), keďže ani odvolatelia vo svojom odvolaní neuviedli žiadne skutočnosti, s ktorými by sa prvoinštančný súd nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť zistený skutkový stav a prijaté právne závery. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.

8. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím námietkam žalobcov krajský súd dopĺňa, že podmienky vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam určil Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. účinný od 01. 01. 1951 do 31. 03. 1964 v ustanoveniach § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ust. § 145, podľa ktorých vlastnícke právo k nehnuteľnej veci mohol nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene počas vydržacej doby 10 rokov, pričom oprávneným držiteľom bol ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, t. j. dobromyseľnosť sa musela vzťahovať aj na okolnosti, za ktorých mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu), ktorý mohol mať za následok vznik práva. Na základe vykonaných výsluchov a listinných dôkazov sa však žalobcom, na ktorých je dôkazné bremeno, právny dôvod, na základe ktorého sa mal Y. W. stať vlastníkom predmetného domu, nepodarilo preukázať.

9. Samotný žalobca 1/ tituly nadobudnutia u svojho starého otca Y. W. menil (darovanie od rodičov U. W. a jeho manželky P., dedenie, keďže v ňom zostal bývať, kúpa od U. W.), pričom vlastníctvo Y. W. nebolo preukázané ani výpoveďami žalovaných, keďže žalované 1/ až 4/ tvrdili, že dom mal od svojho otca U. W. a dal ho svojej manželke M., t. j. ich matke z dôvodu, že s ňou žil a mali deti, čo automaticky znamenalo, že dom jej daroval (žalovaná 3/, 4/), resp. povedal, že dom bude ich matky za to, že sa oňho, jeho brata Q., jeho ženu P. a deti starala (žalovaná 2/, 4/), resp. otec s mamou sa dohodli, že dom bude jej (žalovaná 1/, 4/), pričom žalovaná 5/ tvrdila, že dedo Y. W. povedal, že to je dom babky M. W., ktorá ho doopatrovala a ktorá ho darovala jej matke (žalovanej 1/), ktorá ju aj deda, jeho brata Q. s manželkou P. doopatrovala, keď žalovaná 6/ nevedela, komu dom patrí. Žalovaná 5/, 6/ - vnučky dediace po M. W. na základe závetu, pritom po zmene žaloby, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že dom patrí do dedičstva po nej v 1/7-ine a Y. W. v 6/7-inách neboli ani pasívne vecne legitimované, keďže následne sa žalobcovia domáhali určenia, že patrí len do dedičstva po Y., ktorý závet nezanechal, a preto do okruhu dedičov po ňom nepatrili.

10. Aj žalobcami označený svedok D. O. len z rozprávania rodičov vedel, že dom postavil U. W. a len predpokladal, že dom užíval Y. W., lebo bol najmladší a dom mu prenechali. Titul nadobudnutia nevyplynul ani z výpovede ďalšieho žalobcami označeného svedka U. O., ktorý vedel od svojho otca a ujčinej (P. W.), že dom patril Y., nakoľko jeho otec U. postavil rodinné domy ostatným synom a najmladší ostal v rodičovskom dome.

11. Samotný žalobca 2/ pritom tvrdil, že dom len asi Y. W., ktorý bol jeho otec, daroval jeho otec U. W., ktorý ho postavil, keďže kedysi to bolo tak, že keď najmladší syn (Y.) zostal v rodinnom dome, tak patril jemu, lebo jeho otec ostatným synom postavil iné domy a dcéru vyplatil. Navyše, za vlastníka rodinného domu, z ním uvádzaných dôvodov, považoval seba samého.

12. Vychádzajúc aj z uvedených skutočností, vysporiadajúc sa s podstatnými námietkami žalobcov v odvolaní, súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, keďže tento správne nemal preukázaný titul nadobudnutia domu Y. W. od jeho právneho predchodcu, resp. predchodcov, a to vrátane nároku žalovanej 1/ na náhradu trov konania v rozsahu 100 % vzhľadom na jej plný úspech vo veci podľa § 255 ods. 1 CSP, pričom vzhľadom na plný úspech vo veci aj u žalovaných 2/ až 6/ rozsudok prvej inštancie v časti, ktorou im nárok na náhradu trov konania nepriznal, zmenil tak, že im ho priznal taktiež v rozsahu 100 %.

13. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 CSP a žalovaným ho vzhľadom na plný úspech v rámci odvolacieho konania priznal v rozsahu 100 %.

14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .