Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_11Co-19-2019.pdf
PDF · 123.98 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/19/2019
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča, v právnej veci žalobcu: R Collectors s.r.o., Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 50 094 297, právne zastúpeného: Advokátskou kanceláriou RELEVANS s.r.o., Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 47 232 471, proti žalovanému: Ľ. T., R. H. G., L. XX/XXX, o zaplatenie 4.877,55 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. XXCsp/XXX/XXXX-XX zo dňa 20. februára 2018, takto
rozhodol:
Zrušuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietavej časti a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.497,57 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 1.10.2017 do zaplatenia formou pravidelných mesačných splátok po 30,- eur mesačne, splatných vždy do konca mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku, pod stratou výhody splátok, prípadne neuhradenia jedinej splátky. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania.
2. Rozsudok odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal vydania rozhodnutia, ktorým bude žalovaný zaviazaný povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 4.877,55 eur a ďalej úrok vo výške 2.544,10 eur, úroky z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 48.877,55 eur od 1.10.2017 do zaplatenia a úrok vo výške 23,90 % ročne z istiny 4.877,55 eur od 1.10.2017 do zaplatenia. Súčasne sa žalobca domáhal náhrady trov konania. Podaný návrh žalobca odôvodnil tým, že dňa 12.3.2014 strany sporu uzavreli úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX, v zmysle ktorej boli žalovanému poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 4.900,- eur a poskytnutý úver s úrokom sa žalovaný zaviazal splácať pravidelnými mesačnými splátkami po 114,- eur, pričom mal splatiť celkovo 120 mesačných splátok. Žalovaný po vyčerpaní úveru porušil svoje zmluvné povinnosti a bol prípisom zo dňa 5.1.2015 vyzvaný na predčasné splatenie poskytnutého úveru do dátumu uvedeného na výzve. Pohľadávka voči žalovanému ku dňu predčasného zosplatnenia predstavovala sumu 5.211,84 eur a pozostávala z istiny vo výške 4.877,55,- eur, úrokov vo výške 329,69 eur, poplatkov za upomienky vo výške 4,60 eur. Ako došlo k navýšeniu nároku žalobcu na žalovanú sumu 7.421,65 eur žalobca neuviedol a nevysvetlil. Žalovaný sa k podanému návrhu písomne nevyjadril, na pojednávaní deklaroval ochotu úhrady zvyšku neuhradenej istiny a požiadal o umožnenie plnenia dlhu v splátkach. Poprel nárok žalobcu na uplatnené príslušenstvo. Z úverovej zmluvy zo dňa 12.3.2014 č. XXXXXXXXXX (č.l. 3) súd zistil, že uvedenou zmluvou žalobca žalovanému poskytol úver v sume 4.900,- eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať formou pravidelných 120 mesačných splátok vždy k 15-temu dňu v mesiaci vo výške 114,- eur mesačne. Úroková sadzba bola žalobcom stanovená na 23,90% ročne, RPMN na 26,70% a priemerná RPMN na trhu činila 18,87%. Celková suma záväzku žalovanej mala podľa zmluvy činiť 12.621,39 eur. Ako bola uvedená sumy vypočítaná, pokiaľ 120 splátok po 114,- eur činí celkovo sumu 13.680,- eur v zmluve uvedené nie je. Označenie žalovaného a údaje o výške úveru, splátkach a RPMN sú uvedené väčším písmom ako zvyšok zmluvných podmienok,
ktoré sú usporiadané v husto písanom texte zle čitateľným malým písmom. Z upozornenia - výzvy na splatenie časti úveru (č.l. 17) zo dňa 18.12.2014 súd zistil, že k 18.12.2014 pohľadávka žalobcu voči žalovanému činila 329,45 eur, a to z titulu nesplatených splátok vo výške 328,35 eur a poplatkov vo výške 1,10 eur. Sankčný úrok bol vyčíslený na 0,05 eur za každý deň omeškania. Žalovaný bola upozornený na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. S ohľadom na vykonané dokazovanie a citovanú právnu úpravu mal súd za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola riadne uzavretá úverová zmluva, žalovanému boli poskytnuté finančné prostriedky, ktoré v dohodnutej dobe a objeme nevrátil. Vzhľadom na túto skutočnosť súd návrhu v časti o zaplatenie istiny 2.497,57 eur vyhovel a zohľadnil pritom uhradené splátky vo výške 2.402,43 eur, ktoré žalobca nezapočítal na istinu a cielene tak navýšil výšku dlhu žalovaného. Súd má za to, že pokiaľ žalovaný plnil peňažný záväzok čiastočnou úhradou, mal žalobca jeho úhradu započítať na istinu, nakoľko žalovaný pri jeho plnení neurčil inak a nemal ňou celkovo uhradenú sumu použiť na úhradu dohodnutých úrokov. S ohľadom na skutočnosť, že žalovaný v tejto časti nárok žalobcu nepoprel a prejavil ochotu istinu a zákonné príslušenstvo uhradiť, súd ho zaviazal na úhradu istiny vo výške 2.497,57 eur vrátane zákonného príslušenstva vo forme úroku z omeškania. S ohľadom na žiadosť žalovaného o možnosť plnenia v splátkach súd žalovanému umožnil plnenie vo forme pravidelných mesačných splátok v primeranej výške. Čo sa týka zvyšku nároku, nakoľko z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca pri uplatnení nároku nesprávne započítal splátky na príslušenstvo. Žalobca sa dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve. Keďže tento stav netrvá, je zrejmé, že došlo k zmene záväzku, ktorá bola privodená omeškaním spotrebiteľa a súčasne predčasným zosplatnením úveru zo strany veriteľa. Zmena záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení s využitím práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je však potrebné rovnako uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo konaním veriteľa, a teda, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia záväzku svojím jednostranným adresovaným právnym úkonom. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej istiny. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. V protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z. z. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a nar. vl. alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka. Uzavretá zmluva obsahuje pochybenia zapríčinené žalobcom (použité menšie písmo pri definícii zmluvných podmienok), ktorých existenciu žalovaný za žiadnych okolností ovplyvniť nemohol. Napriek tomu sa žalobca domáha plnení, na ktoré mu zosplatnením úveru nárok zanikol. S ohľadom na uvedené súd nepriznal žalobcovi požadované zmluvné úroky vypočítané po zosplatnení úveru ani uplatnený nárok z titulu nezapočítaných splátok istiny a v tejto časti žalobu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a v vzhľadom na pomer úspechu strán sporu súd žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal.
3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP a 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ako aj podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca nemá nárok na zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia úveru. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. XXCdp/XXXX/XXXX, z ktorého vyplýva, že odstúpením od zmluvy o úvere podľa § 506 Obchodného zákonníka nezanikajú všetky práva a povinnosti strán z tejto zmluvy. Zanikajú len tie práva, ktoré mal dlžník podľa zmluvy voči veriteľovi a im zodpovedajúce povinnosti veriteľa. Povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky odstupom od zmluvy nezaniká a veriteľovi teda z toho dôvodu nemôže vzniknúť podľa ust. § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka nová pohľadávka. Odstúpením sa menia výlučne len podmienky, za ktorých dlžník je povinný uvedenú povinnosť splniť; dlžník naďalej nie je povinný splniť dlh v lehotách a za podmienok ustanovených v zmluve ale na požiadanie veriteľa a v plnom rozsahu. Podľa jeho názoru zosplatnenie úveru spôsobuje len jedinú zmenu záväzku, a to v lehote konečnej splatnosti a straty práva platiť v splátkach. Žiaden zákon neupravuje, že zosplatnenie úveru spôsobuje zmenu všetkých zmluvných podmienok. Práve z toho dôvodu a logickosti výklad Najvyššieho súdu Českej republiky sa žalobca opiera aj o judikatúru tohto súdu. Alternatíva plnenia dlhu v splátkach je výhodou, ktorá je dlžníkovi poskytnutá na úkor veriteľa, keďže možno predpokladať, že záujmom veriteľa je uspokojenie celej pohľadávky čo v najkratšom možnom čase. Vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru je možné označiť rôznymi synonymami, pričom v právnej praxi sa často používa pojem „strata výhody splátok“. Vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru veriteľom je prejavom vôle veriteľa smerujúcim k zániku povinnosti dlžníka platiť dlh v splátkach a vzniku novej povinnosti zaplatiť svoj v jednorázovo ustanovenom termíne. Z tohto prejavu vôle žiadnym spôsobom nevyplýva, že veriteľ mení záväzok dlžníka v ostatných jeho právach a povinnostiach. Je účelovo viazaný výlučne na termín splatenia a spôsobu splatenia úveru. Akýkoľvek iný výkladný než ten, že veriteľ zmenil záväzok, čo do termínu splatnosti nie je však čo do ostatných podmienok úveru, je nesprávny. Súdu prezentovaná koncepcia je totiž priamo absurdná a veriteľa stavia do obzvlášť nevýhodného postavenia v porovnaní s dlžníkom. Nielenže veriteľ nemá k dispozícii vlastné finančné prostriedky z úveru, nakoľko ich dlžník zatiaľ nezaplatil, ale ani za toto obmedzenie nemôže poberať dohodnutý zákonný úrok. Poukázal na ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, ktorým sa zmluva o úvere riadi, a podľa ktorého veriteľ má nárok na úroky z úveru až do času riadnej úhrady poskytnutého úveru. Súd pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy tú skutočnosť, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru sa týka len istiny úveru. Zmluvný úrok nebol kapitalizovaný do celej dlžnej sumy, súd tak de facto napriek uzatvorenej platnej zmluvy o úvere rozhodol o zániku zmluvnej podmienky v rozpore s platnou právnou úpravou, čím žalobcu bezdôvodne ukrátil o časť zmluvnej odmeny za poskytnutie úveru. Zmluvný úrok je totiž odplatou za poskytnutie finančných prostriedkov a tvorí tak ekonomickú podstatu poskytovania finančných prostriedkov ako podnikateľskej činnosti veriteľa. Sankčný úrok nie je a nemôže byť kompenzáciou tejto ceny finančných prostriedkov. Ďalej namietal, že spôsob započítania platieb na poplatky, úroky a istiny vychádza z obchodnoprávneho charakteru zmluvy o úvere. Nemožno hovoriť o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, nakoľko pri splnení všetkých zmluvných podmienok spotrebiteľa nijak nezvýhodňuje. Už pri uzatváraní zmluvy o úvere totiž tento presne vie, aká bude celková výška nákladov, ak sa bude pridržiavať ustanovení zmluvy. Zmluva o spotrebiteľskom úvere je absolútnym obchodom a z toho vyplýva aj aplikácia ustanovenia Obchodného zákonníka na jej znenie. Započítanie platieb neupravuje zákon o spotrebiteľských úveroch, preto aplikáciou ustanovenia Obchodného práva žalovaný nemá pochybnosti. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. XXCo/XXX/XXXX, zo dňa 26.7.2016, ďalej sp. zn. XCo/XXX/XXXX a na ust. § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého pri plnení peňažného záväzku sa započíta plnenie najprv na úroky a potom na istinu, ak dlžník neurčí inak. Žalovaný pri žiadnej zo svojich platieb neurčil, že sa má započítať výlučne na istinu. Zmluvná podmienka, ktorá je v súlade s platnou právnou úpravou je platná, preto nie je dôvod, aby konajúci súd postupoval inak a započítal úhrady žalovaného na istinu a v dôsledku uvedeného zamietol časť nároku žalobcu. Navrhol, aby odvolací súd prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na nové prejednanie, alebo aby odvolací súd prvostupňové rozhodnutie zmenil tak, že žalobcovi v plnom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaného na náhradu aj trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
4. Po podaní odvolania došlo k postúpeniu pohľadávky zo žalobcu - spoločnosť Poštová banka, a.s. na postupníka spoločnosť R Collectors s.r.o. na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 6.8.2018. Žalobca požiadal súd, aby podľa § 80 ods. 1 Civilného sporového poriadku umožnil, aby do konania namiesto žalobcu vstúpila spoločnosť R Collectors s.r.o..
5. Krajský súd v Prešove uznesením č. k. XXCo/XX/XXXX-XXX zo dňa 29. novembra 2018 pripustil, aby do konania namiesto doterajšieho žalobcu Poštová banka, a.s., IČO: 31 340 890 vstúpila spoločnosť R Collectors s.r.o., sídlo Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 50 094 297. Zároveň vrátil vec súdu prvej inštancie na odstránenie prekážok odvolacieho konania.
6. Okresný súd Poprad opraveným uznesením č. k. XXCsp/XXX/XXXX-XXX zo dňa 23.1.2019 opravil I. výrok rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. XXCsp/XXX/XXXX-XX zo dňa 20.2.2018 tak, že tento má správny znieť „žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.497,57 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 1.10.2017 do zaplatenia, formou pravidelných mesačných splátok po 30,- eur mesačne, splatných vždy do konca mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku, pod stratou výhody splátok v prípade neuhradenia jedinej splátky.“
7. Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.
8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinný od 1.7.2016 - ďalej len „CSP“) prejednal podané odvolanie podľa zásad daných aplikáciou ust. § 378 a nasl. CSP. Odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania, vychádzal pri tom z aplikácie ust. § 385 ods. 1 CSP, pričom mal za to, že nariadenie pojednávania v predmetnej veci si nevyžadovala potreba zopakovania, či doplnenia dokazovania ani dôležitý verejný záujem. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 385 ods. 1, § 383 CSP). Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu i na webovej stránke súdu podľa ust. § 219 ods. 3 a § 378 ods. 1 CSP.
9. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v súlade s ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné. Predmetom preskúmania nemôže byť I. výrok napadnutého rozsudku, pretože v tejto časti bol žalobca úspešný a teda tento výrok žalobca nemá právo napadať. Odvolanie je dôvodné voči II. výroku napadnutého rozsudku, teda v jeho zamietavej časti. Pokiaľ ide o uplatnený nárok veriteľa, zmluvný úrok za úver od poskytnutia peňažných prostriedkov až do ich reálneho vrátenia (nie len do momentu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti) tento vyplýva priamo z Obchodného zákonníka (OBZ) a nevylučuje ho ani žiadne ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, či ustanovenie iného právneho predpisu prijatého na ochranu spotrebiteľa. Nie je teda pravdou, že by bol uplatnený nárok v rozpore s právnymi predpismi. Aplikácia Obchodného zákonníka na právny vzťah založený zmluvou o úvere vyplýva priamo zo zákona, z konkrétneho ust. § 1 OBZ a § 261 ods.6 písm. d/ OBZ (v rozsahu v akom neodporujú úprave obsiahnutej v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Citované ust. priznali veriteľovi právo požadovať nie len vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov, ale zároveň aj právo na úroky z úverov, úveru za stav nedostatku absencie požičanej sumy istiny. Veriteľ totiž až do reálneho vrátenia poskytnutých finančných prostriedkov nemá skutočnú možnosť disponovať týmito prostriedkami a stráca zisk. Úroky za úver sú vlastne plnením zo strany žalovaných ako cena obetovanej príležitosti žalobcu nakladať s poskytnutými peňažnými prostriedkami a dosiahnuť zisk. Možnosť disponovať peňažnými prostriedkami žalobca nemá až do momentu ich vrátenia, nie len do momentu splatnosti úveru. Splatnosťou úveru nezaniká povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky. Menia sa len podmienky, za ktorých je dlžník povinný uvedenú povinnosť splniť. Povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky za úver nie je novou povinnosťou, ktorú by dlžník predtým nemal. Zmena podmienok potom spočíva okrem iného v tom, že sa celá pohľadávka stáva splatnou na žiadosť veriteľa bez ohľadu na dohodnutú lehotu vrátenia. Názor, podľa ktorého má platiť dlžník úroky za úver až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov sa stotožňuje i odborná literatúra. Názor, podľa ktorého veriteľovi prináleží úrok za úver za skutočnú dobu užívania poskytnutých peňažných prostriedkov, teda do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi vyslovil napr. i Krajský súd v Banskej Bystrici v uznesení zo dňa 16.12.2015 č. k. XXCob/XXX/XXXX-XXX. Nároky na úroky za úver až do reálneho vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov (hoci v prípade odstúpenia od zmluvy o úvere) vyplýva aj z uznesení Krajského súdu v Prešove konkrétne z uznesenia zo dňa 15.1.2014 č. k. XXCo/XXX/XXXX-XX a z uznesenia zo dňa 25.6.2016 č. k. XXCo/XXX/XXXX-XX. Úrok za úver až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov predpokladá aj § 27 ods. 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov podľa ktorého „Banka a pobočka zahraničnej banky nesmú zohľadňovať za nápadne nevýhodných podmienok pre nich, najmä také zmluvy, ktoré ich zaväzujú na hospodársky neodôvodnené plnenie alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, alebo ktorými sú zjavne nedostatočne zabezpečené ich pohľadávky“. Uvedené ustanovenie priamo vyžaduje
protihodnotu plnení poskytovaných bankami a nelimituje ju splatnosťou úveru. Napokon sú tu ďalšie ustanovenia, ktoré v prípade tvrdenia, podľa ktorého veriteľovi zaniká nárok na úrok za úver po splatnosti úveru, zhoršujú postavenie dlžníkov „platičov“ (nakoľko títo sú povinný platiť úroky za úver až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov (§ 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., § 503 ods. 3 OBZ). Bolo by nelogické a v rozpore s dobrými mravmi požadovať od dlžníka, ktorý neplní svoje zmluvné a zákonné povinnosti menej ako od toho, ktorý splní v súlade so zmluvou o úvere resp. so zákonom, hoci v oboch prípadoch ide od nevrátené peňažné prostriedky. Úroky za úver predstavujú odmenu za užívanie istiny, nie sú súčasťou sankčného mechanizmu, a preto nezávisia od úrokov z omeškania, možno ich požadovať aj po splatnosti úveru. Úroky z omeškania reflektujú porušenie povinnosti zo strany žalovaných a vlastne diferenciu dlžníkov „neplatičov“ od dlžníkov, ktorý si plnia svoje povinnosti riadne a včas, žalobca preto nevidí nie len zákonný ale ani logický dôvod, prečo by v dôsledku platenia práva veriteľom podľa § 565 OZ mal zaniknúť jeho nárok na úroky za úver a následne bol oprávnený požadovať od dlžníka „neplatiča“ menej ako pred splatnosťou úveru. Obmedzenie podľa § 3a Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. sa týka sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov, nie úrokov za úver ako odplaty za poskytnuté peňažné prostriedky, u ktorých absentuje sankčná povaha. Úroky za úver v žiadnom prípade nepredstavujú plnenie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažným prostriedkov a teda má za to, že uvedené ustanovenie takisto nevylučuje nárok na úroky za úver popri úroku z omeškania. Nárok na úroky za úver hoci aj popri úroku z omeškania tak nevylučuje žiadne ustanovenie v platných právnych predpisov.
10. Niet názorových rozdielov v praxi odvolacích senátov tunajšieho súdu, ba ani v praxi iných odvolacích súdov SR na to, že aj na zmluvy o spotrebiteľských úveroch sa v zásade aplikujú ust. § 497 a nasl. Obch. zák. (s výnimkou takých zmluvných podmienok, aké má na mysli aplikácia ust. § 54 ods. 1 Obč. zák.). Toto zodpovedá aj názorom z odbornej literatúry, v ktorej rezonuje názor, že pri aplikácii Obchodného zákonníka na záväzkové vzťahy, ktorých predmet záväzkov je určený Obchodným zákonníkom, v dôsledku kogentného ustanovenia (aj ust. § 261 ods. 6 písm. d) absolútne obchody) sa práva a povinnosti spravujú Obchodným zákonníkom. Pokiaľ ide o súvislosť s účasťou spotrebiteľa v týchto vzťahoch ako je to napr. aj v spotrebiteľských úveroch, na takéto úvery sa aplikuje zák.č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (predtým zák. č. 258/2001 Z.z.), avšak režim Obchodného zákonníka v otázkach, ktoré Obchodný zákonník rieši (§ 1 ods. 2 Obch. zák.), sa má aplikovať aj u spotrebiteľského úveru (s vyššie uvedenou výnimkou danou aplikáciou ust. § 54 ods. 1 Obč.zák.). Normatívne usporiadanie postupuje totiž od zákona o spotrebiteľských úveroch ako lex specialis k Obchodnému zákonníku ako lex generalis až po Občianský zákonník ako základ súkromnoprávnej úpravy v otázkach, ktoré Obchodný zákonník nerieši. (viď napr. PATAKYOVA, M. akol..Obchodný zákonník, Komentáre, 4. vydanie, Bratislava: C.H.Beck, 2013, s.1043 alebo Ovečková,O.: Vplyv novely Občianskeho zákonníka na aplikovateľnosť Obchodného zákonníka, Právny obzor, 98, 2015, č.4, s.397-416).
11. Z ust. § 497 a ust. § 502 ods. 1 Obch. zák. vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá ako bezúročná. Záväzok zaplatiť úroky patrí k pojmovým znakom zmluvy o úvere, je jeho podstatnou náležitosťou (§ 269 ods. 1 Obch. zák.). Aj z ust. § 1 ods. 3 písm. i) zák. č. 129/2010 Z.z. vyplýva, že spotrebiteľským úverom nie je úver bez úroku a bez ďalších poplatkov. Podobne ust. § 4 ods. 2 písm. h) bývalého zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako podstatnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere označilo ročnú úrokovú sadzbu a ďalšie ustanovenie písm. i) tohto ustanovenia zdôraznilo aj výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
12. Úroky zo zmluvy o úvere predstavujú odplatu za peňažné prostriedky, ktoré boli dlžníkovi na požiadanie poskytnuté podľa zmluvy o úvere. V zmysle ust. § 121 ods. 3 Obč. zák. úroky i úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky. Úroky sú v zásade splatné v dohodnutej dobe, inak spolu so záväzkom vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky (§ 503 ods. 1 Obch. zák.).
13. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom „zosplatnenia úveru“ v predmetnej veci bolo porušovanie povinnosti dlžníkom, ktorý neplnil včas dohodnuté splátky úveru. V podstate podľa obsahu „zosplatnenie úveru“ je spôsobom zániku zmluvy o úvere odstúpením od zmluvy o úvere. Nie je totiž rozhodujúce ako sa právny úkon označil, prípadne na ktoré ustanovenia toho-ktorého zákona sa odvoláva, ale rozhodujúci je obsah daného právneho úkonu, t.j. práva a povinnosti z neho pre účastníkov plynúce. Prejav vôle treba vykladať podľa interpretačných pravidiel určených v ustanovení § 35 ods. 2 Obč. zák. a § 266 Obch. zák.. Podporujú to aj názory z právnej praxe ( napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Č. XXOdo XXX/XXXX z 5.11.2002, či XXCdo XXXX/XXXX z 15.2.2012).
14. Účinky odstúpenia od zmluvy sú pre obchodnoprávne vzťahy upravené v ustanovení § 351 Obch. zák.. Tieto sa však ani na odstúpenie od úverovej zmluvy pre meškanie dlžníka s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšie než 3 mesiace neaplikujú, pretože pre takýto stav je v zákone, konkrétne v ustanovení § 506 Obch. zák. upravený iný právny režim. Podľa tohto ustanovenia, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu než 3 mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú čiastku s úrokmi. Zmyslom tohto ustanovenia tak, ako to plynie z jeho znenia a z kontextu, ako je v Obchodnom zákonníku uvedené, je poskytnúť veriteľovi právny prostriedok proti dlžníkovi, ktorý neplní záväzok vrátiť veriteľovi poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky v dohodnutých splátkach a je v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu než 3 mesiace. Vzhľadom k tomu, že za tejto situácie možno dôvodne predpokladať, že ani v budúcnosti dlžník nebude riadne plniť, môže veriteľ od zmluvy o úvere odstúpiť, a tým spôsobiť, že zaniknú jeho povinnosti, ktoré má podľa zmluvy voči dlžníkovi. Je to v podstate právny inštitút, ktorý je určený na ochranu práv veriteľa. Vo vzťahu k dlžníkovi sa v § 506 Obch. zák. uvádza oprávnenie veriteľa spolu s odstúpením od zmluvy o úvere „požadovať, aby vrátil dlžnú sumu s úrokmi“. Toto ustanovenie týmto spôsobom upravuje účinky odstúpenia od zmluvy o úvere, a to odlišným spôsobom, než je to uvedené už vo vyššie označených všeobecných ustanoveniach § 351 Obch. zák., či v ust. § 48 ods. 2 Obč. zák.. Ustanovenie § 506 Obch. zák. v tomto zmysle vo vzťahu k ustanoveniu § 351 Obch. zák. predstavuje špeciálnu právnu úpravu. Takýmto odstúpením sa menia len podmienky, za ktorých je dlžník povinný svoju povinnosť splniť. Dlžník už ďalej nie je povinný splniť dlh v lehotách a za podmienok dohodnutých v zmluve, ale na požiadanie veriteľa v plnom rozsahu (celú dlžnú čiastku s úrokmi). Povinnosť vrátiť veriteľovi dlžnú čiastku s úrokmi aj po odstúpení od zmluvy o úvere nepredstavuje sekundárny záväzok, ale záväzok pôvodný, ktorý sa odstúpením od zmluvy „modifikoval“ vo svojej splatnosti. Povinnosť dlžníka pri aplikácii ust. § 506 zaplatiť úroky a dlžnú sumu nezaniká. Podobné závery prijal napr. Najvyšší súd ČR vo svojich rozhodnutiach XXCdo/XXX/ XXXX, XXCdo/XXXX/XXXX, XXCdo/XXXX/XXXX, Č. XXOdo/XXX/XXXX.
15. Obchodný zákonník i Občiansky zákonník rešpektujú autonómiu vôle strán pri úprave následkov odstúpenia od zmluvy. Ak to v zmluve nie je upravené inak, dôsledkom odstúpenia veriteľa od zmluvy pri aplikácii ust. § 506 Obch. zák. je aj oprávnenie veriteľa požadovať vrátenie dlžnej sumy aj s úrokmi. Požiadavka vrátiť poskytnuté prostriedky (dlžnú sumu), aj povinnosť platiť úrok z nevrátenej čiastky úveru aj po odstúpení od zmluvy je preto opodstatnená, v opačnom prípade by sa veriteľ využijúc oprávnenie dané mu zákonom, ktoré je dôsledkom porušenia povinností dlžníka dostal do horšieho postavenia ako mal pred porušením povinností dlžníkom. Najvyšší súd ČR napr. vo svojich vyššie označených rozhodnutiach XXCdo/XXXX/XX, Č. XXCdo/XXX/XXXX konštatoval práve, že zmyslom a účelom ustanovenia § 506 Obch. zák. je poskytnúť veriteľovi právny inštrument proti dlžníkovi, ktorý neplní záväzok vrátiť veriteľovi poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky v dohodnutých splátkach a je v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu než 3 mesiace. Veriteľ môže od zmluvy o úvere odstúpiť a tým spôsobiť, že zaniknú jeho povinnosti, ktoré má podľa zmluvy voči dlžníkovi. Ide o právny inštitút, ktorý je určený na ochranu práv veriteľa a jeho využitím sa preto veriteľ nemôže ocitnúť v horšom právnom postavení, než v akom bol pred odstúpením od zmluvy. Takáto názorová línia vyplýva aj z právnej teórie. Len ako príklad možno uviesť názor prof. Oľgy Ovečkovej a kolektívu v komentári k Obchodnému zákonníku z vydavateľstva IURA EDITION, ročník 2005, 2. Diel na s. 336 alebo v Beckovom komentári k Obchodnému zákonníku ročník 1998 na s. 834, z ktorého jednoznačne vyplýva, že úrok z úveru je vlastne cena (odplata) za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov, a preto má dlžník zásadne platiť tento úrok za skutočnú dobu užívania, t.j. do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi. Podobne závery vyplynuli i z dôvodov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR XObo/XXX/XXXX (uverejneného v ZSP 8/2007), podľa ktorých odstúpením od zmluvy o úvere nezaniká povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky, menia sa len podmienky, za ktorých je dlžník povinný uvedenú povinnosť splniť.
16. Z týchto stanovísk vychádzali odvolacie senáty obchodnoprávneho kolégia tunajšieho súdu vo svojich rozhodnutiach, napr. XXCo/XX/XXXX-XX zo 4.11.2014, XXCo/XXX/XXXX-XX z 25.6.2015, XCob/XX/XXXX-XXX z 25.10.2011, XCo/X/XXXX-XXX z 5.5.2015. Neodlišujú sa tieto závery ani od záverov rozhodnutí iných odvolacích súdov na Slovensku (napr. Krajský súd v Banskej Bystrici XXCo/ XXX/XXXX, XXCo/XX/XXXX, XXCo/XX/XXXX, L. E. H. L. XCo/XXX/XXXX, XCo/XXX/XXXX, XCo/XXX/ XXXX, XCo/XX/XXXX, Krajský súd v Nitre XCo/XXX/XXXX alebo i ďalšie).
17. Tak, ako je už uvedené vyššie, úrok je v podstate odplatou (cenou) za poskytnutie finančných prostriedkov. Aktuálna vnútroštátna úprava o spotrebiteľských úveroch v ust. § 13 ods. 3 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch rieši otázku plnenia úrokov z úveru pri odstúpení od zmluvy samotným spotrebiteľom za tam upravených podmienok. Podľa uvedeného ustanovenia (jeho vety prvej) ak spotrebiteľ uplatní právo podľa odseku 1, je povinný zaplatiť veriteľovi istinu a úrok z tejto istiny odo dňa, keď sa spotrebiteľský úver začal čerpať, až do dňa splatenia istiny, a to bezodkladne a najneskôr do 30 kalendárnych dní po odoslaní oznámenia o odstúpení od zmluvy veriteľovi.
18. Aj Zákon o spotrebiteľských úveroch teda v tomto ustanovení výslovne upravuje povinnosť zaplatiť úrok (ako odplatu za poskytnutie finančných prostriedok) až do dňa splatenia istiny v prípade, že k odstúpeniu zmluvy došlo úkonom spotrebiteľa.
19. Z uvedených dôvodov, ak zmluvne dohodnuté podmienky neupravujú inak, niet právneho dôvodu, aby pri aplikácii ust. § 506 Obch. zák. neboli veriteľovi priznané úroky z úveru aj za čas po „zosplatnení úveru“, teda po využití oprávnenia veriteľa odstúpiť od zmluvy pre porušenie povinností dlžníka. Využitím právneho inštitútu, ktorý je určený na ochranu práv veriteľa ako vyplýva z ust. § 506 Obch. zák. sa nemôže veriteľ ocitnúť v horšom právnom postavení, než v akom bol pred odstúpením od zmluvy.
20. Senát odvolacieho súdu aj v tejto veci dáva do pozornosti, že v zmysle ust. § 53 ods.1 Obč. zák neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. (napr. rozsudok Krajského súdu Prešov z 21. novembra 2012, sp. zn. XXCo/XXX/XXXX). Systém ochrany spotrebiteľov zavedený Smernicou 93/13/EHS (transponovanou do národného právneho poriadku) vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, V.-XXX/XX až V.-XXX/XX, Zb. s. I-4941, z 26. októbra 2006, Mostaza Claro, V.-XXX/XX, Zb. s. I-10421, ako aj zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones, V.-XX/XX, Zb. s. I-9579). Vzhľadom na také znevýhodnené postavenie jednej zo zmluvných strán článok 6 ods. 1 Smernice 93/13 zaväzuje členské štáty stanoviť, aby nekalé podmienky „podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa". Ako vyplýva z judikatúry ESD, ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (pozri rozsudky Mostaza Claro, Asturcom Telecomunicaciones, z 9. novembra 2010, VB Pénzügyi Lízing, V.-XXX/XX, a z 15. marca 2012, Pereničová a Perenič, V.-XXX/XX). S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce Smernica 93/13 dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil, že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (vyššie uvedené rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, Mostaza Claro, Asturcom Telecomunicaciones, , ako aj VB Pénzügyi Lízing). S prihliadnutím na tieto zásady Súdny dvor niekoľkokrát rozhodol, že vnútroštátny súd má ex offo posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky patriacu do pôsobnosti smernice 93/13 a tým odstrániť nerovnováhu medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom (tiež vyššie uvedené rozsudky ESD). Nepriznanie úrokov po realizácii oprávnenia veriteľa na „zosplatnenie úveru“ z dôvodov porušovania povinnosti dĺžníkom podľa názoru konajúceho odvolacieho senátu v predmetnej veci nie je odstránením nerovnováhy medzi spotrebiteľom a dodávateľom (poskytovateľom úveru), ale dostáva poskytovateľa úveru do horšieho postavenia, aké mal pred využitím oprávnenia na „zosplatnenie úveru“. Naopak porušenie povinnosti dlžníka z úverovej zmluvy (vedúce k realizácii oprávnenia veriteľa od zmluvy odstúpiť) ho dostáva do výhodnejšieho postavenia (nemusí ďalej veriteľovi plniť úroky), a tak akceptácia záveru prijatého súdom prvej inštancie (s odkazom na názor v rozhodnutí KS v Prešove XCo/ XXX/XXXX) by v konečnom dôsledku bola „nesprávnym návodom“ pre dlžníkov zlepšiť si „porušovaním povinnosti“ svoje postavenie v úverovom vzťahu. Išlo by tak o situáciu zjavne neakceptovateľnú.
21. Z vyššie uvedených dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, v ktorej zamietol žalobu žalobcu nebolo správne. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva ani v čom presne spočíva zamietavá časť, teda ktorej časti žalobného návrhu a z akého dôvodu sa týka. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je nejasné, nezrozumiteľné a nedostatočné, pretože z neho nevyplýva úvaha súdu prvej inštancie ako k takémuto záveru dospel.
22. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie nesprávne právne postupoval a vec nesprávne právne posúdil, ak nepostupoval v súlade s vyššie uvedeným, čo zakladá dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 389 písm. c/ CSP a vrátenie veci tomuto súdu na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 CSP.
23. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie riadiť sa právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v tomto rozhodnutí, posúdiť vec podľa citovaných rozhodnutí, a vo veci opätovne rozhodnúť a rozhodnutie riadne odôvodniť.
24. Prvoinštančný súd, ktorá je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 191 ods. 2 CSP) v novom rozhodnutí o veci rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ preto ho musel odvolací súd podľa § 388 CSP zmeniť. Pre prehľadnosť zmenil celý výrok, tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.
26. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).