Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Co-421-2018.pdf
PDF · 110.27 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/421/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobcu BENCONT COLLECTION, a.s., Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., Bratislava, Martinčekova 13, IČO: 50 361 368, proti žalovanému T. W.E., O. - D. G., o zaplatenie 683,66 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 10Csp/324/2017-144 z 8.6.2018 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
M e n í rozsudok tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1 385,08 €, úroky z istiny 683,66 € vo výške 25,5 % p. a. od 8.6.2017 do zaplatenia a úroky z omeškania z istiny 683,66 € vo výške 5,25 % p. a. od 8.6.2017 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi p r i s u d z u j e náhradu trov konania na súde prvej inštancie a trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej aj súd) rozsudkom rozhodol: Žalobu zamieta. Žalovanému proti žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. 2. V odôvodnení rozsudku, o. i., uviedol, čoho žalobca sa žalobou, doručenou mu 26.10.2017, domáhal proti žalovanému, čo v nej uviedol, vymenoval listiny, ktoré na preukázanie nároku predložil, že oboznámením sa so žalobným návrhom a obsahom listinných dôkazov predložených žalobcom zistil tento skutkový stav, konkrétne, čo zistil zo Zmluvy o úvere (ďalej len zmluva) dostupná pôžička č.4876177311, ktorú právny predchodca žalobcu ako banka a žalovaný ako klient uzatvorili 12.4.2011, zo Sadzobníka poplatkov pre tento úver, z Listu z 26.9.2014, označeného ako Upozornenie - Výzva na splatenie dlžnej časti úveru, z Listu z 13.10.2014, zo Zmluvy o postúpení pohľadávok č.III/2017 z 13.6.2017 a, čo je zrejmé Z výpisu stavu úveru predloženého žalobcom k 7.6.2017 a, že zistený skutkový stav posúdil podľa nasledujúcich ust. právnych predpisov: Citoval znenie § 261 ods.3 písm. d),§ 497 Obch. zák.,§ 52 O. z.,§ 7 ods.1,2,§ 8 ods.1,3,4 zák.č.250/07 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č.372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len Zák. o ochrane spotrebiteľa; poznámka súdu),§ 2 písm. a),b),d),g),h),§ 9 ods.2 a § 11 ods.1 zák.č.129/10 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej Zák. o spotrebiteľských úveroch; poznámka súdu), účinného v čase uzavretia zmluvy. Z vyhotovenia zmluvy z 12.4.2011, z ktorej žalobca uplatňuje svoj nárok, je zrejmé, že predstavuje formulárový typ zmluvy predkladanej veriteľom na podpis spotrebiteľovi. Ide o tzv. typovú zmluvu, teda zmluvu vrátane jej úverových zmluvných podmienok (všeobecných obchodných podmienok), ktoré boli vopred pripravené veriteľom bez účasti druhej strany pre vopred neurčený, široký okruh spotrebiteľov, pričom konkrétny spotrebiteľ nemá právo zásadným spôsobom do nej zasahovať a príp. meniť jej podmienky, nejde teda o podmienky individuálne dojednané. Posudzovaná zmluva o spotrebiteľskom úvere a nárok z nej vyplývajúci sa riadi ust. Zák. o spotrebiteľských úveroch, O. z.,
Obch. zák. a napokon Zák. na ochranu spotrebiteľa. Predmetnou zmluvou právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver 1 000 €, ktorý sa zaviazal splatiť v 70 mesačných splátkach po 28 €. Nakoľko žalovaný porušil zmluvu tým, že poskytnutý riadne nesplácal, žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť k 13.10.2014 v súlade s § 53 ods.9 O. z. Zmluva nemá zák. vyžadované náležitosti podľa § 9 ods.2 písm. j) zák. o spotrebiteľských úveroch uvedením správnej ročnej percentuálnej miery nákladov a celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. V zmluve je síce uvedená celková výška nákladov 898,70 €, ktorá po pripočítaní istiny úveru poskytnutej žalovanému 1 000 €, predstavuje 1 898,70 €, ale tento údaj nie je správny, resp. je zavádzajúci. Podľa § 2 písm. h) zák. o spotrebiteľských úveroch je celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom. Podľa zmluvy spotrebiteľský úver bol poskytnutý vo výške 1 000 €, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť v 70 splátkach po 28 €. Splátka pozostáva z istiny a úrokov (súčasťou splátky ako vyplýva z aktuálneho stavu úveru nie sú pravidelné poplatky, žalobca účtoval len poplatky za 1. upomienku za omeškanie žalovaného). Takto nastavené splácanie úveru preto znamená, že žalovaný je povinný žalobcovi vrátiť spolu 1 960 € (70 splátok x 28 € = 1 960 €). V zmluve však žalobca uvádza len sumu 898,70 € ako celkovú výšku nákladov, hoci tieto predstavujú 960 €, teda suma nákladov uvedená v zmluve a celková čiastka úveru je nepochybne nižšia ako tá, ktorú by žalovaný postupnou úhradou 70 splátok vo výške 28 € mal žalobcovi zaplatiť. Takto poskytnutá informácia o výške finančných prostriedkov, ktoré je spotrebiteľ povinný vrátiť, je mätúca a zavádzajúca. Spotrebiteľ nemá jasnú a zrozumiteľnú informáciu o tak významnej náležitosti zmluvy. Skutočnosť, že žalovaný podľa zmluvy reálne žalobcovi vráti vyššiu úverovú sumu ako tú, ktorú sám žalobca uvádza v zmluve, pričom táto informácia je jednou zo zásadných, či spotrebiteľ úverovú zmluvu uzavrie, resp. urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, možno hodnotiť ako nekalú obchodnú praktiku podľa § 7 ods.2 písm. b) v spojení s § 8 ods.1 Zák. na ochranu spotrebiteľa zo strany žalobcu. Podstatnou a relevantnou okolnosťou však je, že žalobca nesprávne uviedol RPMN [§ 9 ods.2 písm. j) Zák. o spotrebiteľských úveroch], ktorá v skutočnosti predstavuje 29,57 %, teda RPMN uvedená v zmluve ako 28,70 % je v neprospech spotrebiteľa. Nie je zrejmé, z akých predpokladov pre výpočet RPMN vychádzal žalobca, keď v zmluve uviedol nižšiu RPMN (a celkovú čiastku nákladov, ktorá sa premietla aj do celkovej čiastky úveru). Podľa výpočtu ním urobeného z údajov uvedených v zmluve je RPMN uvedená nesprávne a v neprospech spotrebiteľa, pričom tento záver o RPMN jednoznačne a nepochybne potvrdzuje aj vyššia suma úveru, ktorú žalovaný žalobcovi reálne zaplatí, a ktorá nezodpovedá údaju v zmluve, a preto bez ďalšieho je podľa § 11 ods.1 písm. b) zák. o spotrebiteľských úveroch poskytnutý úver bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom na to, že úver je bezúročný a bez poplatkov, žalovaný bol povinný zaplatiť žalobcovi len 1 000 €, teda sumu, ktorá mu bola z jeho strany reálne poskytnutá bez navýšenia o zmluvné úroky a poplatky. Žalovaný na splatenie úveru žalobcovi zaplatil celkovo 1 001,80 €, a preto pokiaľ sa domáha ďalšej úhrady istiny 683,66 € s prísl., je takáto žaloba nedôvodná. Žalovaný totiž mu poskytnutý úver uhradil (poslednou úhradou) ešte 7.3.2014, čím mu nedlží žiadnu istinu úveru ani jej prísl. Z uvedených dôvodov preto žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods.1 v spojení s § 255 ods.1 CSP tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov konania proti žalobcovi nepriznal, pretože mu žiadne trovy v tomto spore nevznikli. 3. I. Žalobca podal včas ODVOLANIE voči rozsudku (ďalej len napadnuté rozhodnutie; poznámka žalobcu) a uviedol: Napadnutým rozhodnutím súd rozhodol, že žalobu zamieta. Podávané odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým sa rozhodlo vo veci samej, dôvodil podľa: - § 365 ods.1 písm. a),b),d)-h) CSP (jeho znenie cituje). II. Reprodukoval doslovne, čo súd v bode 25.-27. napadnutého rozhodnutia uviedol. V tejto súvislosti chcel poukázať na to, že nemal možnosť sa procesne v konaní brániť, keď súd svojím postupom znemožnil jeho účasť na konaní a bez toho, aby ho oboznámil o výsledku posúdenia prejudiciálnej otázky o možnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy, jeho žalobu o zaplatenie peňažnej sumy zamietol. Súd svojím procesným postupom: Ad.1 Nevyzval ho na vyjadrenie sa k otázke určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti a nepostupoval podľa § 129 CSP. Bol toho názoru, že ak mal za to, že v prejednávanom prípade o zaplatenie je spornou aj otázka neuvedenia náležitostí v zmysle 11 ods.1 zák.č.129/10 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, podľa jeho názoru mal postupovať v zmysle § 129 CSP. Súd môže podávateľa vyzvať aj na odstránenie takej vady podania vo veci samej, ktorá nebráni pokračovaniu v konaní, ak je to účelné pre ďalší priebeh konania. Ad.2 Nevyzval ho ani podľa § 157 CSP. Súd mohol za účelom rýchleho a hospodárneho konania vyzvať ho, aby sa vyjadril k predbežnému právnemu posúdeniu veci o vyhlásení bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy, ktoré viedlo k zamietnutiu žaloby ako celku. Ad.3 Nevytýčil termín predbežného prejednania sporu podľa § 168 CSP. Súd mohol vo veci vytýčiť termín predbežného prejednania sporu podľa § 168 CSP, ktorého účelom je zabrániť i inštitútu tzv. prekvapivých rozsudkov, akým napadnuté rozhodnutie nesporne je.
Ad.4 Nevytýčil termín pojednávania podľa § 177 ods.1 CSP. V neposlednom rade mohol vo veci vytýčiť pojednávanie, čo tiež neučinil. Súd týmto svojím postupom absolútne odňal mu možnosť konať pred súdom a vôbec poznať právne posúdenie veci, s ktorým sa oboznámil až na základe doručeného prekvapivého rozsudku vo veci samej. Mal za to, že takýto postup súdu nie je v súlade so zásadami účelnosti a hospodárnosti konania a nastáva situácia, kedy jedinou možnosťou jeho procesnej obrany je právo podať odvolanie, čím sa de facto prenáša úloha súdu prvej inštancie na súd druhej inštancie, čo nie je žiaduce. Pokiaľ sa týka celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť uvádzal, že celkovú čiastku úveru (celkovú výšku nákladov) tvorí súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom, pričom o tejto skutočnosti bol žalovaný oboznámený v samotnej zmluve v časti 3. Podotýkal, že údaj o výške poskytnutého úveru ako aj celkovej výške nákladov zmluva obsahuje, pričom takýto výklad súdu je, podľa - jeho právneho názoru -, šikanóznym uplatňovaním práva a prílišným formalizmom. V tomto poukázal na Rozsudok SÚDNEHO DVORA (tretia komora) z 9.11.2016, C-42/15, týkajúci sa výkladu čl.1,čl.3 písm. m),čl.10 ods.1,2,čl.22 ods.1 a čl.23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v. EÚ L 133, 2008, s.66), podaný v rámci sporu medzi Home Credit Slovakia, a.s., a Klárou Biróovou vo veci návrhu na zaplatenie zostávajúcich dlžných súm z úveru, ktorý jej táto spoločnosť poskytla a s ktorého splácaním je v omeškaní, a cituje z neho body 46-56. Na základe uvedeného je zrejmé, že samotné číselné neuvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nemožno sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou zmluvy, nakoľko celková čiastka úveru je zo zmluvy jednoznačne identifikovateľná banálnym matematickým súčtom výšky poskytnutého úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, ktoré zmluva obsahuje. Zároveň bol žalovaný na uvedenú skutočnosť upozornený priamo v zmluve pod dojednanými parametrami úveru, čo je zároveň v rozpore s eurokonformným výkladom zák.č.129/10 Z. z., ktorý je svojím obsahom úplnou transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS do slovenského právneho poriadku [porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len NS SR) z 22.2.2018, 3Cdo 146/2017). Pokiaľ sa týka predpokladov pre výpočet RPMN, s uvedeným výkladom súdu nemožno súhlasiť. Dával súdu do pozornosti skutočnosť, že všetky údaje, ktoré boli potrebné pre výpočet RPMN podľa platnej legislatívy, boli v zmluve obsiahnuté. V tomto sa javí odôvodnenie súdu za nepreskúmateľné, nakoľko súd len stroho uvádza, že údaje v zmluve chýbajú, avšak bez bližšej špecifikácie, o aké údaje sa má jednať. V tejto súvislosti dával súdu do pozornosti skutočnosť, že zmluva obsahuje jednak výšku úveru, úrokovú sadzbu, dátum prvej splátky ako aj dátum konečnej splatnosti, ako aj počet mesačných splátok. Z uvedeného preto nie je zrejmé, ktoré údaje, podľa názoru súdu, neboli uvedené. Rovnako tak nesúhlasil s tvrdením súdu týkajúcim sa skutočnosti, že v zmluve je uvedený nesprávny údaj o celkovej výške nákladov a výška RPMN je vypočítaná nesprávne. S uvedeným tvrdením súdu sa však v žiadnom prípade nemôže stotožniť. Nie je vôbec jasné, na základe akých skutočností súd tvrdí, že údaj o celkovej výške nákladov a RPMN je nesprávny. Súdu zaslal listinu s výpočtom RPMN, ktorý je vypočítaný podľa vzorca uvedeného v prílohe zák. o spotrebiteľských úveroch. Vzorec výpočtu RPMN mu, resp. jeho právnemu predchodcovi, do kalkulačky implementoval externý dodávateľ, ktorý garantuje správnosť výpočtu RPMN. V predmetnom výpočte je vidieť, že 68. splátka úveru bola len vo výške 22,07 € a 69. a 70. splátka už mala byť vo výške 0 €. Súd si jednoduchým vynásobením určil celkovú výšku nákladov tak, že vynásobil počet mesačných splátok uvedených na úverovej zmluve x výška mesačnej splátky. Uvedený prepočet však nie je v žiadnom prípade správny. Súd však neprepočítaval celkovú výšku nákladov na základe rozpisu splátok, resp. kalkulačky na výpočet RPMN, ktorý bol mu zaslaný, pričom ak by tak bol býval spravil, tak by mu vyšla presná suma, nakoľko posledná splátka je v nižšej sume, ako bola mesačná splátka úveru. Pred poslednou celou splátkou zasiela (banka) žalovanému (dlžníkovi) informáciu o výške poslednej splátky, čiže ak posledná splátka 22,07 €, resp. 0 €, tak (banka) zašle pred jej splatnosťou žalovanému (dlžníkovi) list, ktorým mu oznámi túto poníženú splátku a zároveň mu oznámi, že sa jedná o poslednú splátku. Uvedené je práve z dôvodu, že bankový systém je nastavený na dobu splácania v rokoch, pričom samotný žalovaný si v žiadosti (o. i.) má možnosť zvoliť výšku úveru ako aj dobu splácania úveru v rokoch a z dôvodu, že výška mesačnej splátku (bez poistenia) je zaokrúhľovaná na celé €. Na základe uvedeného je zrejmé, že celkové náklady na úver boli 1 898,07 € (67 x 28 + 22,07 = 1 898,07 - 1 000 = 898,07 €), nie 1 960 €, ako si to nesprávne ustálil súd. Taktiež nesúhlasil s tvrdením súdu, že jeho pohľadávka zanikla splnením. V tomto poukazoval na skutočnosť, že (aj v prípade akceptácie tvrdenia súdu, že uzatvorená zmluva sa má považovať za bezúročnú a bez poplatkov) má vždy nárok na zaplatenie úrokov z omeškania, pričom však súd sa s uvedenou skutočnosťou nijako nevysporiadal, a to napriek skutočnosti, že si nárok na zaplatenie úroku z omeškania z poskytnutej istiny, v konaní uplatňoval. Na základe uvedeného súd mu odňal jeho nárok
zaplatenie úrokov o omeškania. Na základe uvedeného je zrejmé, že celková výška nákladov a RPMN bola vypočítaná správne, a preto súd nesprávne rozhodol, keď zmluvu z uvedeného dôvodu posúdil ako bezúročnú a bez poplatkov. III. Podľa jeho právneho názoru je predmetné rozhodnutie vo svojom odôvodnení nepreskúmateľné. Základom odôvodnenia súdneho rozhodnutia sú tie tvrdenia, ktorými súd podopiera svoj záver. Požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu sú požiadavky na argumentáciu v odôvodnení, pričom ide o také pravidlá argumentácie, ktoré musia byť dodržané v každom súdnom rozhodnutí. Má za to, že nedostatočným odôvodnením súdneho rozhodnutia porušil súd jeho práva vychádzajúce z čl.46 ods.1 Ústavy SR. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a súčasne ich uvedenie má byť zrozumiteľné, súd je teda povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického. jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické „hladiská“ (Mazák, J.: Základy občianskeho procesného práva, Iura Edition, Bratislava 2002, s.299). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl.46 ods.1 Ústavy SR je právo účastníka konania na také rozhodnutie, ktorého dôvody sú zjavné a zreteľné, a to najmä z dôvodu, že odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny (II.ÚS 117/07). Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené a presvedčivé. Takýto postup vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovania spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu. Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny (III.ÚS 311/01, III.ÚS 107/07, IV.ÚS 14/07, III.ÚS 311/07, I.ÚS 265/05, I.ÚS 33/2012, III.ÚS 199/09). Citoval z odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu Českej republiky (ďalej len ÚS ČR) IV.ÚS 1551/08, Nálezu ÚS SR: I.ÚS 114/08, II.ÚS 85/06 a II.ÚS 380/2013 a tiež, čo uviedol NS SR vo svojom rozhodnutí 4Cdo/25/2007. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných práv jednotlivca, ktoré mu zaručuje Ústava SR. Ide najmä o právo jednotlivca na prístup k nezávislému a nestrannému súdu, a to za takých podmienok, aby zo strany súdu nedochádzalo k bezdôvodnému znevýhodňovaniu jednej zo strán konania, teda na nediskriminačný prístup k súdu, a to tak, aby bola zachovaná rovnosť strán. Mal za to, že v konaní na súde došlo k porušeniu práva strany konania na spravodlivý súdny proces. Zdôrazňoval, že garancia spravodlivého súdneho procesu musí byť naplnená v každom konaní. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov SR (IV.ÚS 252/04). Ak súd, alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl.46 ods.1 Ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zák., porušuje ústavou zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Právo na súdnu a inú právnu ochranu poskytuje ústava každému právu, ktoré je v právnom poriadku SR upravené a ktorého sa zák. ustanoveným postupom možno domáhať na súdnom alebo inom orgáne SR. Poskytnutie práva na súdnu alebo inú právnu ochranu nie je možné obmedziť iba na základné práva a slobody tak, ako sú uvedené v druhej hlave ústavy (I.ÚS 96/94). IV. Je nevyhnutné uviesť, že ako vyplýva z judikatúry, napr. rozhodnutie NS ČR ochrana spotrebiteľa má svoje limity, pričom ochranu spotrebiteľa nemožno ponímať ako obranu proti ľahkovážnosti a nezodpovednosti (NS ČR: 23Cdo/1201/2009; citoval z jeho odôvodnenia. Ochrana spotrebiteľa je síce dôležitým faktorom v spoločnosti, avšak nemožno mu poskytovať takú ochranu, ktorá by viedla k jeho jednostrannému zvýhodňovaniu, spotrebiteľ by bol v takýchto prípadoch zbavený akejkoľvek zodpovednosti pred uzatvorením zmluvnej povinnosti dôkladne navzájom zvážiť výhody a nevýhody a podľa toho rozumne konať. Neexistuje ani vecne odôvodniteľný dôvod oslobodiť spotrebiteľa od povinností, ktoré mu ukladá zmluva s rovnocenným partnerom, ak sa k splneniu tejto povinnosti zaviazal dobrovoľne a s vedomím ich rozsahu. V nadväznosti na uvedené mal za to, že v tomto prípade ide, pod zámienkou narovnávania prirodzených nerovností medzi účastníkmi občianskoprávnych vzťahov, prostredníctvom zák. alebo dokonca prostredníctvom judikatúry ESD dochádza k narušeniu princípu rovnosti strán konania, a ; legitimita takýchto legislatívnych „úsluh“ (úvodzovky žalobca) slabším zmluvným stranám sa odvodzuje od predpokladu, že sú na trhu znevýhodnení silnejším ekonomickým postavením ich spolu kontrahenta, t.j. dodávateľa. Súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy, aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. „Žalobca“ uzavrel zmluvu dobrovoľne, bez pripomienok a nátlaku. V tejto súvislosti poukázal aj na odlišné stanovisko sudcu a zároveň podpredsedu ÚS SR, JUDr. Milana Ľalíka (citoval z neho). V. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a cit. zákonné ust. žiadal rozsudok v napadnutom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie alternatívne žiadal žalobe vyhovieť v celom rozsahu a žalovaného zaviazať na náhradu trov konania vrátane trov právneho zast., všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 4. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 CSP a zistil, že neboli
splnené podmienky na potvrdenie rozsudku, ani na jeho zrušenie, lebo rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods.1 písm. h) CSP], preto rozsudok, podľa § 388 CSP, zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1 385,08 €, úroky z istiny 683,66 € vo výške 25,5 % p. a. od 8.6.2017 do zaplatenia a úroky z omeškania z istiny 683,66 € vo výške 5,25 % p. a. od 8.6.2017 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 5. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci [§ 365 ods.2 písm. h) CSP] je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 6. Na základe skutočností uvedených v odvolaní bol urobený záver, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody sú dané. 7. Súd, pokiaľ zamietol žalobu, z podradenia skutkového stavu pod právnu normu nevyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu, čo je zrejmé zo skutočností uvedených v odvolaní, ktoré odvolací súd považuje v celom rozsahu za opodstatnené a najmä zo súdnych rozhodnutí, na ktoré žalobca v odvolaní poukazuje. 8. S právnymi názormi a závermi v uvedených rozhodnutiach vyslovenými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a - vzhľadom na ich výstižnosť, úplnosť a presvedčivosť - nepovažuje za potrebné, ani účelné k nim čokoľvek dodávať. 9. Súd neprihliadol na Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 9.11.2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a. s. proti Kláre Bíroovej, v ktorom je podaný výklad čl.10 ods.1,ods.2 písm. h) a i) a čl.22 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, a z ktorého bolo potrebné vychádzať aj pri aplikácii právnych predpisov, podľa ktorých vec tiež posúdil. 10. Pokiaľ ide o povinnosť súdu vychádzať pri rozhodovaní o nárokoch zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere z eurokonformného výkladu príslušných ust. vnútroštátnych právnych predpisov podaného v uvedenom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie, odvolací súd odkazuje v celom rozsahu na vyčerpávajúce odôvodnenie uznesenia NS SR 3Cdo 146/2017 z 22.2.2018. 11. Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 12. Podľa ods.2 cit. ust. ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. 13. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 14. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 15. Podľa ods.2 cit. ust. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 16. Žalobca mal v konaní plný úspech, preto mu bola priznaná náhrada jeho trov v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie. 17. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.