Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/105/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a Mgr. Patricie Skotnickej v právnej veci žalobkyne: Q. Q., Z. XX, V., zastúpenej Bartošík Šváby s.r.o., Plynárenská 7/A, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská sporiteľňa a.s., Tomášikova 48, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Romanom Kvasnicom, Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, o zaplatenie 2.921,96 eura s prísl., na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 44C/266/2016-89, zo dňa 4.10.2017, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni priznáva proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 2.921,96 eura s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 171,88 eura od 16.7.2015 do zaplatenia, 8,05 % ročne zo sumy 171,88 eura od 16.8.2015 do zaplatenia, 8,05 % ročne zo sumy 171,88 eura od 16.9.2015 do zaplatenia, 8,05 % ročne zo sumy 171,88 eura od 16.10.2015 do zaplatenia, 8,05 % ročne zo sumy 171,88 eura od 16.11.2015 do zaplatenia, 8 % ročne zo sumy 171,88 eura od 16.12.2015 do zaplatenia, 8 % ročne zo sumy 171,88 eura od 16.1.2016 do zaplatenia, 8 % ročne zo sumy 171,88 eura od 16.2.2016 do zaplatenia, 8 % ročne zo sumy 171,88 eura od 16.3.2016 do zaplatenia, 8 % ročne zo sumy 171,88 eura od 16.4.2016 do zaplatenia, 8 % ročne zo sumy 171,88 eura od 16.5.2016 do zaplatenia, 8 % ročne zo sumy 171,88 eura od 16.6.2016 do zaplatenia, 8 % ročne zo sumy 171,88 eura od 16.7.2016 do zaplatenia, 8 % ročne zo sumy 171,88 eura od 16.8.2016 do zaplatenia, 8 % ročne zo sumy 171,88 eura od 16.9.2016 do zaplatenia, 8 % ročne zo sumy 171,88 eura od 16.10.2016 do zaplatenia a 8 % ročne zo sumy 171,88 eura od 16.11.2016 do zaplatenia. Žalobkyni priznal voči žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala zaplatenia 2.921,96 eura s prísl. za obdobie od júla 2015 do novembra 2016 titulom plnenia zo zmluvy o dôchodku zo dňa 12.1.1996. Túto zmluvu, označenú ako zmluva o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a.s., uzavreli v zmysle § 842 Občianskeho zákonníka žalobkyňa ako príjemca a žalovaná ako povinná; predmetom zmluvy bolo doživotné plnenie v prospech žalobkyne z uplatneného a priznaného nároku na plnenie z Podporného dôchodkového fondu podľa Štatútu fondu, a to vo výške 5.178,- Sk mesačne k 15. dňu každého mesiaca až do dožitia žalobkyne.

3. Posúdenie nároku žalobkyne čo do platnosti uvedenej zmluvy už bolo vyriešené predchádzajúcimi rozsudkami, na základe ktorých bolo žalobkyni priznané peňažné plnenie za predchádzajúce obdobie od

1.4.2010 do 30.6.2015. Námietku žalovanej, že jej záväzok voči žalobkyni zanikol z dôvodu nemožnosti plnenia (§ 575 a nasl. Občianskeho zákonníka) vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodnú, keď § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. sa netýka vzťahov upravených predmetnou zmluvou, t.j. interných vecí banky ako zamestnávateľa a jej zamestnanca; predmetné ustanovenie upravuje vzťahy banky navonok, t.j. pri podnikaní banky, čo vyplýva zo začlenenia tohto ustanovenia v časti zákona o bankách nazvanej „Požiadavky na podnikanie banky a pobočky zahraničnej banky“. Plnenie podľa predmetnej zmluvy je výrazom realizácie politiky žalovanej v oblasti starostlivosti o bývalých zamestnancov. Podporný dôchodkový fond žalovanej bol pritom vytvorený na základe kolektívnej zmluvy za rok 1993, ktorou sa žalovaná zaviazala vytvoriť podmienky pre realizáciu doplnkového dôchodkového pripoistenia svojich zamestnancov.

4. Ďalej mal súd prvej inštancie za to, že zmluvu o dôchodku nemožno považovať za zmluvu uzatvorenú za nápadne nevýhodných podmienok v tom, že by sa ňou žalovaná zaviazala na hospodársky neodôvodnené plnenie alebo plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, nakoľko v danom prípade išlo o zmluvu, ktorej možnosť uzatvorenia ako jeden zo zmluvných typov vyplýva priamo zo zákona a preto predstavuje legitímny právny prostriedok na to, aby žalovaná ako zamestnávateľ odmenila svojich dlhoročných zamestnancov odchádzajúcich do starobného a invalidného dôchodku za ich kvalitu práce a dlhoročnú vernosť vo forme peňažného plnenia slúžiaceho na podporu zabezpečenia ich životnej úrovne, ktorú dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity. Výška plnenia žalovanej je preto odstupňovaná v závislosti od dĺžky nepretržitého trvania pracovného pomeru. S poukazom na uvedené preto nejde o hospodársky neodôvodnené plnenie, ktoré by zjavne nezodpovedalo poskytovanej protihodnote. V opačnom prípade každé bezodplatné plnenie žalovanej bez súčasného protiplnenia (napr. sponzorské dary) by bolo ako zakázaná činnosť v rozpore so zákonom o bankách. Takýto záver však výkladom ustanovenia § 27 ods. 8 v spojení s § 119 ods. 3 zákona č. 483/2001 Z.z. nemožno vyvodiť. Keďže právna úprava prijatá v uvedenom zákone sa nedotkla zmeny tvorby fondu (článok II, bod 3 štatútu) alebo potreby zmeny štatútu (článok V, bod 2) tak, že by tvorba fondu z použiteľného (čistého) zisku predstavovala takú činnosť banky, v ktorej žalovaná nemôže ďalej pokračovať pre jej rozpor so zákonom, nemožno vyvodiť záver o zániku záväzku žalovanej poskytovať žalobkyni plnenie zo zmluvy o dôchodku v dôsledku nemožnosti plnenia podľa § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

5. Súd prvej inštancie dal do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo 49/2012, zo dňa 29.04.2014, podľa ktorého zmluva o dôchodku má presne vymedzený časový úsek svojej platnosti s presne určeným koncom, avšak neurčitého trvania. Pojmovým znakom zmluvy o dôchodku je práve neurčitosť trvania doby, počas ktorej právo na vyplácanie dôchodku trvá v tom zmysle, že účastníci vzťahu nevedia určiť konkrétnu dĺžku trvania ich záväzku. Cieľom celého systému podporného dôchodkového fondu bol výrazný humánny spôsob sociálnej a ekonomickej stabilizácie zamestnancov. Príspevok sa poskytoval na základe odpracovaných rokov zamestnancov u žalovanej. Uvedený príspevok mal teda motivovať zamestnancov jednak k odchodu do starobného či invalidného dôchodku, pričom poskytovaný dôchodok by mal byť akousi náhradou za zvýšený dôchodok, ktorý by inak dosiahli ako pracujúci dôchodcovia zo systému sociálneho zabezpečenia a jednak tak, ako bolo uvedené v štatúte Podporného dôchodkového fondu v článku I - účelom fondu bola podpora zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti a kvality práce. Žalovaná vstupovala do tohto právneho vzťahu celkom dobrovoľne, bola to práve ona, kto motivoval svojich zamestnancov k odchodu do starobného dôchodku v protihodnote s poskytnutím dôchodku. Žalovaná si musela byť od začiatku vedomá dôsledkov spojených s týmto zmluvným záväzkom (t.j. doba trvania). Nič jej nebránilo, aby si dojednala možnosť ukončenia zmluvy o dôchodku za vopred stanovených podmienok. Situácia, že žalovaná dospela neskôr po uzatvorení týchto zmlúv k záveru o ich finančnej nevýhodnosti, predsa nemôže byť právnym základom pre porušenie zásady „pacta sunt servanda“. Dôsledkom takéhoto stavu by bolo, že každá uzatvorená zmluva o dôchodku, hoci uzatvorená na dobu dožitia oprávnenej osoby, by bola od počiatku ponechaná na ľubovôľu povinnej strany, ktorá by tak sama svojvoľne určovala dĺžku trvania tejto zmluvy bez ohľadu na vôľu svojho zmluvného partnera. Ak by sa takýto výklad pripustil, poprela by sa právna podstata zmluvy o dôchodku ako tzv. odvážnej zmluvy, pri ktorej poskytovateľ dôchodku berie na seba riziko, že bude musieť poskytnúť druhému účastníkovi zmluvy plnenie bez náležitého protiplnenia. Najvyšší súd zastáva názor, že v týchto prípadoch nemožno tento zmluvný typ ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka a výpoveď daná odporcom je preto neplatná.

6. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie považoval nárok žalobkyne za dôvodný, keď zmluva o dôchodku trvá a na jej základe je žalovaná povinná plniť žalobkyni; zaviazal preto žalovanú na zaplatenie 2.921,96 eura za obdobie od júla 2015 do novembra 2016 (t.j. za 17 mesiacov) spolu s príslušenstvom. Keďže podľa zmluvy bola žalovaná povinná vyplácať žalobkyni zmluvou určenú sumu 5.178,- Sk, t.j. 171,88 eura mesačne k 15. dňu každého mesiaca a predchádzajúcimi rozsudkami bola zaviazaná žalovaná zaplatiť žalobkyni mesačné plnenia naposledy do júna 2015, dostala sa počnúc dňom 16.7.2015 do omeškania a preto žalobkyni priznal od tohto dátumu úrok z omeškania.

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal úspešnej žalobkyni náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalovanej.

8. Proti rozsudku podala odvolanie žalovaná a žiadala napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť. Namietla porušenie práva na spravodlivý proces, keď súd prvej inštancie neodôvodnil napadnutý rozsudok spôsobom vyžadujúcim § 220 ods. 2 CSP; nesprávne skutkové zistenia na základe vykonaných dôkazov, keď súd prvej inštancie v rozpore so skutočným stavom, keď neexistuje protiplnenie zo zmluvy o dôchodku pre žalovanú a napriek nezisteniu hospodárskeho odôvodnenia pre plnenie zmluvy o dôchodku, v rozpore s § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. konštatoval nepodložené skutkové zistenie, že zmluva nebola uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok v tom, že by sa ňou žalovaná zaviazala na hospodársky neodôvodnené plnenie alebo plnenie nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote; nesprávne právne posúdenie veci, keď súd prvej inštancie neaplikoval na vec sa vzťahujúcu právnu normu, pričom mal aplikovať § 27 ods. 8, § 116 a § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z.z. a § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

9. Žalovaná uviedla, že úmyslom zákonodarcu nebolo po prijatí § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z.z. dať možnosť obchádzať všeobecný a široký zákonný zákaz činností, ktoré sú v rozpore s uvedeným zákonom. Taký výklad práva, ktorý banke povoľuje plniť zmluvy bez protihodnoty s tým, že ak taká zmluva nie je uzavretá pri bankovej činnosti alebo pri podnikaní banky, tak jej plnenie nie je zakázané, sa vymyká základnému účelu zákona č. 483/2001 Z.z., pretože by dovoľoval voľné nakladanie s majetkom banky mimo bankových činností. Takýto výklad je v rozpore so znením § 1 zákona č. 483/2001 Z.z., ktorý sa neobmedzuje len na podnikateľskú činnosť banky a tiež v rozpore s § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou tohto zákona, ktorý neobsahuje žiadne obmedzenie čo do skúmania subjektov alebo čo do skúmania, či išlo o bankovú činnosť pri podnikaní, ale plošne zakazuje vykonávať činnosti v rozpore s týmto zákonom. Napadnutý rozsudok znamená zásah do ochrany vlastníckeho práva žalovanej, zvýhodňuje žalobkyňu na úrok žalovanej a nerešpektuje základné právo žalovanej na ochranu vlastníctva. Argumentáciou o existencii protiplnenia pre žalovanú zo zmluvy o dôchodku súd prvej inštancie nachádza dôvod pre absolútnu neplatnosť zmluvy o dôchodku, ktorá zo zákona nesmie byť zmluvou s obojstranným plnením; pri závere, že žalovaná mala zo strany žalobkyne protiplnenie zo zmluvy o dôchodku mal súd prvej inštancie túto považovať za neplatný právny úkon a žalobu zamietnuť.

10. Záverom odvolania žalovaná zhrnula, že § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z.z. zakazuje banke pokračovať v určitých druhoch plnení, ktoré sú v rozpore s týmto zákonom. Ustanovenie § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. sa použije na zistenie druhov plnení, ktoré sú v rozpore so zákonom o bankách, t.j. tých plnení, za ktoré banka nedostáva protihodnotu, ako je to úplne zrejmé aj z predmetnej zmluvy o dôchodku. Súd prvej inštancie sa takto podľa žalovanej vôbec nevysporiadal so zákonným zákazom podľa § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou (v spojení s § 27 ods. 8 a § 116) zákona č. 483/2001 Z.z. V rozpore so zákonom je pritom taká činnosť banky, keď banka má poskytovať plnenie hospodársky neodôvodnené alebo plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, t.j. predovšetkým bez protihodnoty. Takého plnenia sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala. Pri aplikovaní uvedených ustanovení záväzok na plnenie zo zmluvy o dôchodku voči žalobkyni zanikol, ak by predtým existoval, pretože plnenie zo zmluvy o dôchodku sa stalo nemožné v zmysle § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

11. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť. Nestotožnila sa s tvrdením žalovanej o nesprávnej aplikácii zákona č. 483/2001 Z.z., keď poukázala na to, že zmluva o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a.s., uzatvorená medzi ňou a žalovanou dňa 12.1.1996, nespadá pod podnikateľskú činnosť banky. Z § 1 zákona č. 483/2001 Z.z. vyplýva, že tento zákon nereguluje všetky vzťahy súvisiace so vznikom, riadením, podnikaním a zánikom bánk, ale len niektoré, a to s cieľom bezpečného fungovania bankového systému. Z § 27 ods. 12, 6. časť zákona č. 483/2001 Z.z. vyplýva, že zákonodarca nemal v úmysle zakázať bankám

uzatváranie akýchkoľvek zmlúv, a teda aj zmlúv s vlastnými zamestnancami, ktorých predmetom je realizácia sociálnej politiky, ale len tých zmlúv, ktoré výslovne súvisia s podnikateľskou činnosťou banky. Nárok žalobkyne nie je nárokom, ktorý vznikol v rámci vykonávania podnikateľskej činnosti žalovanej, či vo vzťahu žalovanej ku klientom, ale v rámci vzájomného vzťahu medzi žalovanou a bývalou zamestnankyňou. S uvedeným názorom sa stotožnil aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. III. ÚS 103/2014. Žalobkyňa poukázala na to, že účelom § 27 zákona č. 483/2001 Z.z. bolo reagovať na požiadavky Európskej únie transponovať smernicu CRD IV (smernica 2013/36/EU) o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a o obozretnejšom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými podnikmi a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 575/2013 z 26.6.2013 o prudenciálnych požiadavkách na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti, v dôsledku ktorých sa novelizoval zákon o bankách a zvýšili sa požiadavky na udržovanie kapitálových rezerv. Cieľom ustanovenia bol teda prísnejší dohľad nad úverovými inštitúciami, ktoré poskytovali úvery bez primeraného kapitálového krytia. Poskytovanie plnenia na základe zmluvy o dôchodku nespadá pod činnosť banke zakázanú v zmysle § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z.z., s poukazom na § 27 ods. 12 tohto zákona. Tvrdenie žalovanej, že zmluva o dôchodku zanikla z dôvodu dodatočnej nemožnosti plnenia je nepravdivé a nemá v zákone č. 483/2001 Z.z. oporu. Poskytovanie plnenia z Podporného dôchodkového fondu nespadá pod podnikateľskú činnosť banky a preto ako také nie je v zmysle § 27 ods. 12 zákona č. 483/2001 Z.z. zakázané. Žalobkyňa ďalej vo svojom vyjadrení zotrvala na svojom argumente, že zmluva o dôchodku nie je zmluvou uzatvorenou za nápadne nevýhodných podmienok v zmysle § 27 ods. 12 zákona č. 483/2001 Z.z. Nesúhlasila s tvrdením žalovanej, že zo zmluvy o dôchodku nedošlo k poskytnutiu žiadneho protiplnenia zo strany žalobkyne voči žalovanej, keďže táto zmluva bola uzatvorená až po skončení pracovného pomeru. Žalobkyňa zmluvný typ zmluvy o dôchodku označila za zmluvu asynalagmatickú, ktorá môže byť uzavretá aj na doživotne určenú dobu neurčitého trvania a nemôže byť považovaná za zmluvu uzatváranú za nápadne nevýhodných podmienok pre jednu zo zmluvných strán. Pokiaľ by tomu tak bolo, nebola by zákonodarcom v tejto podobe ako zmluvný typ upravená v Občianskom zákonníku. Žalobkyňa bola dlhé roky zamestnancom žalovanej a svojou každodennou prácou sa nemalou mierou zaslúžila o súčasné postavenie žalovanej na bankovom trhu. Preto protihodnota žalovanej bola zo strany žalobkyne poskytnutá počas skoro celého aktívneho pracovného života žalobkyne. Napriek tomu, že zmluva o dôchodku so žalobkyňou bola uzatvorená až po skončení pracovného pomeru, protihodnota plnenia žalovanej bola poskytnutá zo strany žalobkyne ešte za trvania pracovného pomeru, keď žalobkyňa poskytovala protiplnenie žalovanej viac ako dva roky po tom, ako bol Podporný dôchodkový fond vytvorený. Ak by aj bola zmluva o dôchodku uzatvorená za nápadne nevýhodných podmienok pre žalovanú, platnosť tejto zmluvy nezaniká a nezaniká ani povinnosť žalovanej z takejto zmluvy poskytovať plnenie. V zmysle § 116 zákona č. 483/2001 Z.z. sa nároky, ktoré vznikli do účinnosti tohto zákona, spravujú podľa vtedajších právnych predpisov. Právnym predpisom upravujúcim oprávnenie žalovanej zriadiť Podporný dôchodkový fond bolo nariadenie vlády ČSFR č. 577/1990 Zb. o finančnom hospodárení štátnych podnikov. Fond sa vytvoril v roku 1993, použitie prostriedkov fondu vytvoreného zo zisku žalovanej, s ktorým môže žalovaná po splnení si zákonných povinností voľne disponovať, na účel určený žalovanou podľa vlastného uváženia, je podľa názoru žalobkyne výsledkom realizácie ústavného práva žalovanej na podnikanie a súčasťou ústavou garantovaného vlastníckeho práva. Zákon č. 483/2001 Z.z. nelimituje oprávnenie bánk použiť, po splnení si zákonných povinností, svoj zisk podľa vlastného uváženia. Tak ako môže žalovaná svoj disponibilný zisk rozdeliť v podobe dividend a tantiém svojim akcionárom a členom predstavenstva, resp. dozornej rady, môže rozhodnúť aj o použití tohto disponibilného zisku na doplnenie fondu, z ktorého je vyplácané plnenie zo zmlúv o dôchodku, vrátane predmetnej zmluvy o dôchodku. Žalobkyňa považovala argumentáciu žalovanej za účelovú obranu s cieľom vyhnúť sa plneniu jeho povinností vyplývajúcich z predmetnej zmluvy. K otázke nároku na plnenie zo zmluvy o dôchodku sa v minulosti už vyjadrili tak súdy prvej a druhej inštancie, ako aj najvyššie justičné orgány Slovenskej republiky.

12. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil v zmysle § 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.

13. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p.).

14. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, zhodne ako v rozsudku sp. zn. 3Co/231/2014, zo dňa 31.7.2014 (v právnej veci totožných strán sporu), v súvislosti s námietkou neaplikovania ustanovení § 27 ods. 8, § 116 a § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z.z. a následne § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uvádza, že zo zaradenia § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. v šiestej časti zákona upravujúcej „požiadavky na podnikanie banky“ vyplýva, že sa vzťahuje na „bankovú činnosť“ (§ 2 ods. 5 zákona č. 483/2001 Z.z.), prípadne na iné činnosti, ktoré smie banka vykonávať pre iného v súvislosti s jej prevádzkou (§ 2 ods. 10 zákona č. 483/2001 Z.z.). Pokračovanie v takejto činnosti (t.j. nie v poskytovaní plnenia z predmetnej zmluvy), ktorá by bola v rozpore s § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., sa stalo nadobudnutím účinnosti tohto zákona nemožným (§ 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z.z.). V predmetnej veci vystupovala žalovaná ako zamestnávateľ vo vzťahu ku svojmu dlhoročnému zamestnancovi odchádzajúceho do dôchodku a obsahovou náplňou zmluvného vzťahu bolo poskytnutie sociálnej výhody z Podporného dôchodkového fondu slúžiaceho na podporu zabezpečenia životnej úrovne, ktorú zamestnanci dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti, kvality ich práce a na podporu stabilizácie zamestnancov; zo strany žalovanej išlo o zabezpečenie sociálnej starostlivosti o zamestnanca odchádzajúceho do dôchodku, spadajúcu pod agendu personálneho a sociálneho úseku divízie ľudských zdrojov. Predmetnú zmluvu teda žalovaná neuzatvárala ako podnikateľ pri výkone svojej podnikateľskej činnosti a nešlo ani o vzťah banky s klientom.

15. Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č.k. IV. ÚS 457/2013-11, zo dňa 24.7.2013 skonštatoval, že „považuje za potrebné poukázať aj na názor krajského súdu, podľa ktorého obrana sťažovateľky neobstojí, aj keby sa zákon č. 483/2001 Z.z. na prejednávanú vec vzťahoval. Plnenie žalovanej na základe Zmlúv o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s. nemožno považovať za hospodársky neodôvodnené plnenie alebo za plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote. Toto plnenie totiž je výrazom realizácie politiky žalovanej v oblasti starostlivosti o bývalých zamestnancov. V kolektívnej zmluve na rok 1993 (č. 11 bod 14) sa žalovaná zaviazala vytvoriť podmienky pre realizáciu doplnkového dôchodkového pripoistenia svojich zamestnancov a na základe tohto ustanovenia kolektívnej zmluvy bol následne vytvorený Podporný dôchodkový fond. Za tohto stavu nemožno urobiť záver o tom, že predmetné zmluvy boli uzatvorené za nápadne nevýhodných podmienok pre žalovanú (§ 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.). Preto plnenie z podporného dôchodkového fondu nie je činnosťou, ktorá by bola v rozpore so zákonom č. 483/2001 Z.z. (§ 119 ods. 3 prvá veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z.z.). V dôsledku toho ani nemožno uvažovať o nemožnosti plnenia z predmetnej zmluvy v zmysle § 575 Občianskeho zákonníka, ako to tvrdila žalovaná“.

16. Zmluva o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu je teda z právneho hľadiska zmluvou o dôchodku podľa § 842 až § 844 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu na doživotne, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého dôchodku. Ide o zmluvu aspoň medzi dvoma osobami, t.j. medzi osobou, ktorá sa zaväzuje vyplácať dôchodok, a osobou, ktorej sa dôchodok bude vyplácať. Právo na vyplácanie dôchodku je síce časovo určené, ale nie je obmedzené určitým vopred a konkrétne vymedzeným časom trvania, preto môže ísť o právo na poskytovanie dôchodku doživotne, alebo na inak obmedzený čas neurčitého trvania (obmedzenie na určitý čas, napríklad na 10 rokov, tu neprichádza do úvahy). Určitý dôvod alebo motív na uzavretie zmluvy o dôchodku Občiansky zákonník nevyžaduje. Odvolací súd vychádza z toho, že trvanie zmluvy o dôchodku je ohraničené právnou skutočnosťou. V prípade doživotne určenej doby je touto rozhodujúcou právnou skutočnosťou smrť fyzickej osoby. Skutočnosť, že takto určená doba má neurčité trvanie, je logická, keďže nie je možné v čase uzatvorenia zmluvy dopredu vedieť, kedy poberateľ dôchodku zomrie. Zákonodarca v ustanoveniach o zmluvách dôchodku nepracuje so slovom smrť, ale uvádza, že zmluva o dôchodku sa môže uzavrieť na doživotne, alebo inak určenú dobu neurčitého trvania. Vymedzenie doby trvania zmluvného vzťahu k udalosti, o ktorej je isté, že v budúcnosti nastane (ako v prípade smrti), nie je však možné považovať za neurčité a nezakladá zmluvný vzťah na dobu neurčitú, je z neho zrejmé, že je určený začiatok trvania tohto zmluvného vzťahu ako aj jeho koniec (ohraničený smrťou), a zrejmé nie je len to, kedy k nemu dôjde. Zo žiadneho pozitívneho práva totiž nemožno vyvodiť, že by dojednanie právneho pomeru na dobu určitú muselo byť vymedzené konkrétne uvedeným dátumom, alebo dokonca presnejším časovým určením. Je vecou účastníkov zmluvy ako vyjadria svoju súhlasnú vôľu obmedziť výkon práv a povinnosti z dojednanej zmluvy na dobu určitú. Zmluva o dôchodku uzatvorená na doživotne určenú dobu, ako aj určenú dobu neurčitého trvania, je vždy zmluvou na dobu určitú. Vymedzením povinnosti plniť doživotne

zmluvné strany prejavili vôľu byť takouto zmluvou viazané a to až do smrti osoby oprávnenej na prijatie plnenia z tejto zmluvy (smrť fyzickej osoby z právneho aspektu je objektívne zistiteľná buď na základe úmrtného listu, v ktorom je určený deň úmrtia, alebo súdnym rozhodnutím o vyhlásení za mŕtveho, v rozhodnutí ktorom je uvedený deň, ktorý platí za deň smrti nezvestného, prípadne deň, ktorý nezvestný neprežil). Uvedenému právnemu záveru, že zmluvu o dôchodku je možné dohodnúť buď doživotne, teda do okamihu smrti, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania špecifikovaného určitým časovým úsekom nasvedčuje aj charakter a účel predmetnej zmluvy, ktorou žalovaná sledovala zabezpečenie sociálnej starostlivosti o zamestnanca odchádzajúceho do dôchodku, s úmyslom poskytnutia výhody z Podporného dôchodkového fondu slúžiaceho na subvenciu životnej úrovne, ktorá je oproti príjmu dosahovanému počas produktívneho veku zamestnanca výrazne znížená a teda nepredpokladá sa možnosť jednostrannej výpovede. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva nebola uzavretá na dobu neurčitú, žalovaná ju nemohla vypovedať podľa § 582 Občianskeho zákonníka.

17. Pokiaľ žalovaná namietla nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku s tým, že jej súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovanie jej patriacim procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, tak odvolací súd uvádza, že z hľadiska zákonom vyžadovaných náležitostí na riadne odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie (§ 220 ods. 2 CSP) možno konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa tieto zákonom vyžadované náležitosti. Z jeho obsahu je zrejmé, čoho sa žalobkyňa predmetnou žalobou domáhala, aké skutočnosti tvrdila, aké dôkazy na preukázanie svojich tvrdení označila, aké prostriedky procesného útoku použila, ako sa vo veci vyjadrila žalovaná a aké prostriedky procesnej obrany použila. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil, ako aj všetky podstatné dôvody, pre ktoré rozhodol tak, ako rozhodol. Odvolací súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami.

18. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobkyni, ktorá mala vo veci úspech, priznal proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).