Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23Cb/140/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II v konaní pred sudcom Mgr. Radoslavom Prutkayom v právnej veci žalobcu: VODOHOSPODÁRSKA VÝSTAVBA, ŠTÁTNY PODNIK, so sídlom P.O.BOX 45, Karloveská 2, Bratislava, IČO: 00 156 752, zastúpený: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava, IČO: 36 862 711, proti žalovanému: Slovenské elektrárne, a.s., so sídlom Mlynské nivy 47, Bratislava, IČO: 35 829 052, zastúpený: AT Legal s.r.o., so sídlom Grösslingova 45, Bratislave, IČO: 47 231 424, o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 45.018.786,50 Eur s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe žalovaného o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 159.479.711,94 Eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Súd návrh žalovaného na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 23Cb/163/2008 z a m i e t a .

II. Súd žalobu žalobcu z a m i e t a .

III. Súd konanie v časti vzájomnej žaloby, v ktorej žalovaný žiadal zaviazať žalobcu na zaplatenie sumy 17.509.894,70 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 17.509.894,70 Eur od 28.03.2015 do zaplatenia z a s t a v u j e .

IV. Vo zvyšku súd vzájomnú žalobu žalovaného z a m i e t a .

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 22.08.2008 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 45.018.786,50 Eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia

2. Žalobca vo svojej žalobe uviedol, že dňa 10.03.2006 uzavrel žalobca a žalovaný Zmluvu o prevádzke VEG, ktorú považoval za neplatnú pre jej rozpor so Zmluvou o výstavbe a prevádzke sústavy vodných diel uzatvorenej medzi Československou socialistickou republikou a Maďarskou ľudovou republikou, ďalej pre jej rozpor s ustanoveniami vnútroštátneho práva, ako aj pre jej rozpor so zákonom o verejnom obstarávaní. Tieto dôvody podľa žalobcu spôsobujú absolútnu neplatnosť Zmluvy o prevádzke VEG pre jej rozpor s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka. Z dôvodu absolútnej neplatnosti Zmluvy o prevádzke VEG mal žalobca za to, že žalovaný sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil a žalovaný je povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vzniknuté v súvislosti s neplatnosťou tejto zmluvy.

3. Žalobca ďalej uviedol, že turbíny technologickej časti Vodnej elektrárne Gabčíkovo by elektrickú energiu vyrábali aj v prípade, ak by žalovaný nebol prevádzkovateľom jej technologickej časti. Podstatný je totiž spád vody na turbíny, kedy dochádza k premene kinetickej energie vody na elektrickú energiu

a to bez ohľadu na to, kto je prevádzkovateľom energetickej časti Vodnej elektrárne Gabčíkovo. Prínos žalovaného zo Zmluvy o prevádzke VEG spočíva práva v tom, že získal právo takto vyrobenú elektrinu predať. Zmluvou o prevádzke VEG získal žalovaný možnosť technicky kontrolovať proces výroby elektrickej energie a predať vyrobenú elektrickú energiu. Ak by Zmluva o prevádzke VEG nebola uzavretá, elektrina vyrobená v technologickej časti Vodnej elektrárne Gabčíkovo by bola výlučným vlastníctvom žalobcu, ktorý by bol oprávnený elektrickú energiu predať vo svojom mene a na vlastný účet. V dôsledku neplatnej zmluvy o prevádzke VEG sa žalovaný obohatil o elektrickú energiu vyrobenú vo Vodnej elektrárni Gabčíkovo.

4. Vzhľadom na nemožnosť a neúčelnosť vrátenia elektrickej energie vyrobenej vo vodnej elektrárni Gabčíkovo žiadal žalobca od žalovaného vydať jej peňažný ekvivalent. Tento peňažný ekvivalent žalovaný vyjadril sumou 45.018.786,50 Eur. Táto suma predstavuje 35% podiel tržieb žalovaného za vyrobenú elektrickú energiu v roku 2012, ktorý si na základe Zmluvy o prevádzke VEG ponechával.

5. Vo svojich neskorších vyjadreniach žaloba poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 09.03.2015, č.k. 1Cob/84/2014, ktorým Krajský súd v Bratislave zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 24Cb/50/2017 tak, že určil, že Zmluva o prevádzke VEG uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je neplatná. Žalobca aj od tohto rozhodnutia odvodzoval svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Na strane žalovaného podľa žalobcu vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 100% podielu tržieb žalovaného za predaj vyrobenej elektrickej energie a poskytnutých podporných služieb v roku 2012, t.j. 128.625.104,27 Eur, pričom do podania žaloby uhradil žalovaný žalobcovi iba sumu 83.606.317,77 Eur, zodpovedajúcu 65% podielu tržieb žalovaného za predaj vyrobenej elektrickej energie a poskytnutých podporných služieb v roku 2012. Žalobca si tak voči žalovanému uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 45.018.786,50 Eur, ktorý predstavuje 35% podiel tržieb žalovaného za predaj vyrobenej elektrickej energie a poskytnutých podporných služieb, t.j. rozdiel medzi bezdôvodným obohatením, ktoré vzniklo na strane žalovaného a do podania žaloby poskytnutým plnením zo strany žalovaného.

6. Žalovaný so žalobou žalobcu nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe nesúhlasil so žalobcom prezentovanými dôvodmi neplatnosti Zmluvy o prevádzke VEG. Podľa žalovaného by aj v prípade neplatnosti Zmluvy o prevádzke VEG výnos získaný podnikaním žalovaného nebolo možné chápať ako osobitný druh bezdôvodného obohatenia a ani ho považovať za úžitok z bezdôvodného obohatenia. Efektívna prevádzka majetku VEG, ako aj predaj v nej vyrobenej elektriny a podporných služieb je výsledkom schopností, skúseností, technického vybavenia a komparatívnych výhod žalovaného. Výnos závisí od toho, ako efektívne žalovaný prevádzkuje prevádzkový majetok VEG, aké podmienky vie dojednať v zmluvách o dodávke elektriny, ako vie vyregulovať odchýlky a pod. Výnos z predaja elektriny vyrobenej v prevádzkovom majetku VEG nevzniká samotnou existenciou práva prevádzkovať a práva realizovať predaj elektriny vyrobenej v prevádzkovom majetku VEG. Právo prevádzkovať prevádzkový majetok VEG a právo na príjem z realizácie tohto majetku treba najprv vykonať, pričom výnos závisí od toho, či vôbec a ako efektívne sa budú tieto práva vykonávať. Výnos z predaja elektriny vyrobenej v prevádzkovom majetku VEG nie je výnosom získaným na úkor žalobcu, pričom poukázal aj na skutočnosť, že žalobca by nebol predmetný majetok schopný efektívne prevádzkovať.

7. Žalovaný taktiež uviedol, že žalovanému nemohla vzniknúť povinnosť vydať žalobcovi tržby získané predajom elektrickej energie, nakoľko povinnosť vydať úžitky z bezdôvodného obohatenia by mu vznikla iba vtedy, ak by nekonal dobromyseľne. Nakoľko žalovaný bol presvedčený o platnosti Zmluvy o prevádzke VEG konal dobromyseľne a vzhľadom na to, že konal dobromyseľne, nemohla mu vzniknúť povinnosť vydať úžitky z bezdôvodného obohatenia.

8. Žalovaný vo svojich vyjadreniach súčasne poukazoval na skutočnosť, že v prípade vyslovenia neplatnosti Zmluvy o prevádzke VEG vznikne aj žalovanému právo domáhať sa voči žalobcovi vydania bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v plneniach, ktoré žalobca od žalovaného na základe tejto zmluvy prijal. Pre prípad neplatnosti Zmluvy o prevádzke VEG (na čo však podľa žalobca neexistovali dôvody) by prichádzali do úvahy nároky žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný v tomto vyjadrení ďalej uviedol, že si „z opatrnosti uplatňuje voči žalobcovi a vyzýva žalobcu na uhradenie sumy vo výške 159.479.711,94 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% p.a. zo sumy 159.479.711,94 Eur od 28.03.2015 do zaplatenia“.

9. V podaní, ktoré bolo súdu doručené dňa 05.03.2018 žalovaný (okrem iného) uviedol, že neúčinnosť Dohody o majetkovoprávnom usporiadaní VEG má za následok, že ex tunc platí stav, v zmysle ktorého vlastníkom majetku VEG je žalovaný a žalovaný bol ako vlastník majetku VEG oprávnený ponechať si celý výnos, ktorý dosiahol prevádzkou majetku VEG v roku 2012. Dohoda o majetkovoprávnom usporiadaní VEG nenadobudla účinnosť v dôsledku absolútnej neplatnosti Zmluvy o prevádzke VEG určenej rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 1Cob/84/2014-1328 z 09.03.2015. Uzatvorenie zmluvy o prevádzke VEG bolo odkladacou podmienkou účinnosti Dohody o majetkovoprávnom usporiadaní VEG. Podľa žalovaného rovnaké stanoviska zastáva aj žalobca a teda medzi žalobcom a žalovaným nie je sporné, že Dohoda o majetkovoprávnom usporiadaní VEG, ktorá nenadobudla účinnosť, nevyvolala žiadne právne účinky a nevznikli z nej ani žiadne práva a povinnosti. Z týchto skutočností žalovaný odvodil záver o tom, že žalobca nie je ani správcom ani prevádzkovateľom majetku VEG v zmysle Dohody o majetkovoprávnom usporiadaní VEG z dôvodu, že z neúčinnej Dohody o majetkovoprávnom usporiadaní VEG nenadobudol žiadne práva, ani na základe uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 1174/2004 zo dňa 08.12.2004 z dôvodu, že uznesenia vlády Slovenskej republiky nie sú spôsobilé založiť práva a povinnosti. Platí tak stav, ktorý existoval pred uzavretím Dohody o majetkovoprávnom usporiadaní VEG, v zmysle ktorého je vlastníkom majetku VEG žalovaný.

10. Žalovaný ďalej na podporu týchto svojich skutkových tvrdení uviedol, že v zmysle uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 901/1994 zo dňa 30.08.1994 o privatizácii časti podniku SEP sa stal právny predchodca žalovaného (Slovenské elektrárne, a.s., IČO: 31 380 751) vlastníkom privatizovanej časti podniku SEP, ktorej súčasťou bola aj energetická časť Vodnej elektrárne Gabčíkovo v stave, v akom sa nachádzala. Súd podľa žalovaného nemôže preskúmavať privatizáciu z roku 1994 a to z dôvodu, že rozhodnutie vlády Slovenskej republiky č. 901/1994 je súdom nepreskúmateľné. Zároveň poukázal na ustanovenie čl. 2 zákona č. 92/1991 Zb. o prevode majetku štátu na iné osoby, pričom podľa jeho názoru toto ustanovenie nie je možné obísť tak, že žalobu na určenie neplatnosti prevodu majetku štátu podá iný subjekt ako Slovenská republika zastúpená prokurátorom, alebo sa podá iný typ žaloby a súd bude ako predbežnú otázku riešiť otázku platnosti privatizácie. Podľa žalovaného navyše privatizácia roku 1994 v rozpore so zákonom nebola a to z dôvodu, že energetická časť Vodnej elektrárne Čunovo, Vodnej elektrárne Mošoň, Malej vodnej elektrárne S VII a Vodnej elektrárne Gabčíkovo bola pred privatizáciou v roku 1994 majetkom Slovenskej republiky, nakoľko energetická časť Vodného diela Gabčíkovo nebola vybudovaná za podmienok uvedených v Zmluve o výstavbe a prevádzke Sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros z roku 1997, čo bolo predpokladom vzniku spoločného vlastníctva. Podľa žalovaného predmetná zmluva taktiež nie je priamo aplikovateľná vo vzťahu k právnemu predchodcovi žalovaného (Slovenské elektrárne, a.s., IČO: 31 380 751) a ani vo vzťahu k žalovanému.

11. Žalovaný taktiež uviedol, že právny predchodca žalobcu (Slovenské elektrárne, a.s., IČO: 31 380 751) na svoje náklady zabezpečoval ďalšie budovanie energetickej časti Vodnej elektrárne Gabčíkovo. Žalovaný sa preto na základe rozdelenia právneho predchodcu žalobcu (Slovenské elektrárne, a.s., IČO: 31 380 751) stal majiteľom energetickej časti Vodnej elektrárne Gabčíkovo a to v zmysle § 69 ods. 4 Obchodného zákonníka. O rozdelení právneho predchodcu žalobcu bolo rozhodnuté na mimoriadnom valnom zhromaždení dňa 13.12.2001. Žalovaný sa tak stal vlastníkom energetickej časti Vodnej elektrárne Gabčíkovo, v stave v akom sa v tom čase nachádzala.

12. Energetická časť Vodnej elektrárne Gabčíkovo je podľa žalovaného taktiež spôsobilá byť samostatným predmetom právnych vzťahov. Toto svoje tvrdenie žalovaný odôvodňoval tým, že výstavbu energetickej časti Vodnej elektrárne Gabčíkovo zabezpečovali na základe osobitých zmlúv so zhotoviteľmi subjekty pôsobiace v oblasti energetiky, okrem iného Slovenský energetický podnik, štátny podnik, právny predchodca žalovaného a žalovaný. Podľa žalovaného aj právne predpisy považovali technologickú časť zariadenia na výrobu elektriny za samostatný predmet právnych vzťahov, keďže vyžadovali ako podmienku vydania povolenia na výrobu elektriny existenciu právneho vzťahu výrobcu elektriny k technologickej časti zariadenia na výrobu elektriny a podmienkou vydania povolenia na výrobu elektriny (t.j. prevádzkovanie technologického zariadenia na výrobu elektriny), resp. oprávnenia prevádzkovať technologické zariadenia na výrobu elektriny, nie je a ani nebol právny vzťah k stavebnej časti zariadenia na výrobu elektriny. Podľa žalovaného taktiež nie je pravdou, že energetická časť Vodnej elektrárne Gabčíkovo nie je schopná samostatne produkovať elektrinu a podporné služby bez stavebnej časti a bez spádu vody. Toto svoje tvrdenie žalovaný odôvodňoval tým, že k výrobe elektriny a

podporných služieb dochádza len prevádzkou energetickej časti Vodnej elektrárne Gabčíkovo, stavebná časť ani vodohospodárske objekty vodného diela nie sú schopné produkovať žiadnu elektrinu a ani podporné služby.

13. Žalovaný sa zároveň domnieval, že aj v prípade, ak by privatizácia z roku 1994 bola neplatná, nadobudol by na majetok Vodnej elektrárne Gabčíkovo na základe ustanovenie § 446 Obchodného zákonníka, keďže právny predchodca žalovaného v čase svojho vzniku nevedel o tom, že Slovenská republika nie je vlastníkom energetickej časti Vodnej elektrárne Gabčíkovo.

14. Žalovaný v rámci svojej obrany poukázal aj na skutočnosť, že právny predchodca žalovaného a žalovaný by boli do uplynutia zákonom požadovanej doby vydržania v dobrej viere (dobromyseľní), že sa stali vlastníkmi energetickej časti Vodnej elektrárne Gabčíkovo, pretože boli v dobrej viere, že Slovenská republika bola v čase privatizácie v roku 1994 vlastníkom energetickej časti Vodnej elektrárne Gabčíkovo, boli splnené zákonné predpoklady na to, aby sa právny predchodca žalobcu stal vlastníkom časti podniku SEP, ktorý bol predmetom privatizácie v roku 1994 a to vrátane energetickej časti Vodného diela Gabčíkovo a energetická časť bola spôsobilá byť predmetom právnych vzťahov, teda aj vydržania.

15. Neúčinnosť Dohody o majetkovoprávnom usporiadaní VEG má podľa žalovaného za následok, že žalobca nie je správcom a prevádzkovateľom majetku VEG v zmysle Dohody o majetkovoprávnom usporiadaní VEG, nakoľko žalobca do uzatvorenia Dohody o majetkovoprávnom vysporiadaní VEG nemal žiadne práva k majetku Vodnej elektrárne Gabčíkovo. Keďže Dohoda o majetkovoprávnom usporiadaní VEG nenadobudla účinnosť tak platí stav v zmysle, ktorého sa žalobca nestal prevádzkovateľom a správcom majetku Vodnej elektrárne Gabčíkovo a nezískal právo zaradiť majetok Vodnej elektrárne Gabčíkovo do majetku štátu, s ktorým hospodári.

16. Podľa žalovaného nie je možné žalobcu považovať ani za národnú prevádzkovú organizáciu oprávnenú prevádzkovať majetok Vodnej elektrárne Gabčíkovo na základe uznesenia vlády Slovenskej republiky a to z dôvodu, že vláda Slovenskej republiky nemá právomoc rozhodovať o tom, kto bude rozhodovať o tom, kto bude národnou prevádzkovou organizáciou energetickej časti VEG, ani oprávnenie uskutočniť akýkoľvek iný úkon, v zmysle ktorého by tretia osoba nadobudla právo a povinnosť prevádzkovať energetickú časť Vodnej elektrárne Gabčíkovo ako národná prevádzková organizácia. Uznesenie vlády Slovenskej republiky nie je záväzným individuálnym správnym aktom spôsobilým zakladať subjektívne práva a povinnosti fyzických a právnických osôb, nie je ani právnym úkonom v oblasti súkromného práva, pretože vláda Slovenskej republiky nie je spôsobilá vo svojom mene ani v mene Slovenskej republiky prejavovať vôľu v oblasti súkromného práva vo vzťahu k tretím osobám, uznesenie vlády Slovenskej republiky nepredstavuje taký prejav vôle, s ktorým zákon spája vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka a nie je ani inou právnou skutočnosťou, z ktorej vznikajú občianskoprávne vzťahy, pretože žiadny iný zákon nespája s uznesením vlády Slovenskej republiky vznik občianskoprávnych vzťahov. Uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 1174/2004 bolo taktiež vydané v čase, kedy bol žalovaný vlastníkom a prevádzkovateľom majetku VEG, pričom toto uznesenie nie je pre žalovaného právne záväzné. Žalobca teda podľa žalovaného nepreukázal existenciu svojej aktívnej vecnej legitimácie v tomto konaní.

17. Vo vyjadrení, ktoré bolo súdu doručené dňa 05.03.2018 žalovaný uviedol, že mu nesvedčí povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie v sume 45.018.786,50 Eur, nakoľko žalobca žalovanému žiadne takéto peňažné plnenie neposkytol.

18. Na záver tohto vyjadrenia žalovaný uviedol, že práve žalobca je mu povinný vydať plnenia, ktoré od neho prijal na základe Zmluvy o prevádzke VEG a to v celkovej sume 105.457.168,14 Eur a preto žiadal, aby súd rozhodol tak, že zaviaže žalovaného na zaplatenie sumy 159.479.711,94 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 159.479.711,94 Eur.

19. Na uvedených argumentoch žalovaný zotrval aj v priebehu ďalšieho konania. V podaní, ktoré bolo súdu doručené dňa 30.11.2018 žalovaný doplnil, že žalobca nemá právo domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaného, nakoľko domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia by bol oprávnený iba v mene štátu a iba vtedy, ak by bol správcom predmetného majetku.

20. Ďalším písomným podaním, ktoré bolo súdu doručené taktiež 05.03.2018, žalovaný vzniesol návrh na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II, pod sp. zn. 23Cb/163/2008. Predmetom tohto konania je žaloba žalobcu, ktorou sa domáha určenia neplatnosti čl. 6 Dohody o majetkovoprávnom usporiadaní VEG, ako aj určenia, že je správcom a prevádzkovateľom majetku VEG. Tieto otázky majú podľa žalovaného zásadný význam aj pre rozhodnutie súdu v tomto konaní.

21. Žalujúca strana sa na pojednávaní dňa 19.09.2018, ako aj v písomnom podaní, ktoré bolo súdu doručené dňa 22.10.2018, vyjadrila k otázke svojej aktívnej vecnej legitimácie. Žalobca argumentoval tým, že má vecnú legitimáciu domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia v tomto spore. Žalobca súhlasil so skutkovými tvrdeniami žalovanej strany, v zmysle ktorých jedným z dôsledkov absolútnej neplatnosti Zmluvy o prevádzke VEG je aj neúčinnosť Zmluvy o majetkovoprávnom usporiadaní VEG. Nesúhlasil však so skutkovými tvrdeniami žalovaného, v zmysle ktorých preskúmavaniu zákonnosti privatizácie právneho predchodcu žalovaného bráni ustanovenia čl. 2 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu. Podľa žalobcu tento článok je potrebné vykladať spolu s ustanovení § 1 ods. 1 tohto zákona, ktorý vymedzuje okruh ním upravovaných spoločenských vzťahov. Riadnou aplikáciou ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu a pri rešpektovaní princípu právnej istoty, nemožno čl. 2 predmetného zákona uplatňovať aj na iné právne vzťahy ako tie, ktoré uvedený zákon neupravuje. Žalobca, rovnako ako v priebehu celého ďalšieho konania, argumentoval neplatnosťou prevodu vlastníctva majetku Vodnej elektrárne Gabčíkovo v roku 1994 zo štátu na právneho predchodcu žalovaného. Žalobca považoval privatizáciu v roku 1994 za neplatnú pre jej rozpor s Medzinárodnou zmluvou a prevádzke a výstavbe Sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros, pre nerešpektovanie spoluvlastníckeho práva Maďarska k vodnému dielu. Podľa žalobcu Vodnú elektráreň Gabčíkovo nemožno považovať za samostatnú vec, ale ba za súčasť hlavnej veci - vodného diela, ktorá nemôže byť spôsobilým predmetom Občianskoprávnych vzťahov. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 120 Občianskeho zákonníka.

22. Žalobca odmietol aj skutkové tvrdenia žalovaného o vydržaní vlastníckeho práva k majetku Vodnej elektrárne Gabčíkovo a to z dôvodu, že tento majetok nie je spôsobilým predmetom vydržania a u žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu absentuje dobromyseľnosť držby, keďže títo vedeli resp. mohli vedieť o tom, že majetok Vodnej elektrárne Gabčíkovo nie je predmetom výlučného vlastníctva Slovenskej republiky.

23. Žalobca poprel aj skutkové tvrdenia žalovaného, v zmysle ktorých žalobca nie je správcom majetku Vodnej elektrárne Gabčíkovo v zmysle zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku. Podľa žalovaného pri nakladaní so štátnym majetkom vystupuje štátny podnik v právnych vzťahoch vo svojom mene a znáša zodpovednosť, ktorá vyplýva z týchto vzťahov.

24. Žalobca tak od uvedených tvrdení odvodil svoj záver o tom, že mu patrí nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Svoju aktívnu legitimáciu žalobca odvodzoval od uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 619/2001, v ktorom vyslovila súhlas s návrhom, aby správcom a prevádzkovateľom Vodnej elektrárne Gabčíkovo a uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 1174/2004, ktorým vláda schválila poverenie žalobcu prevádzkou energetických objektov Sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros v zmysle Zmluvy o výstavbe a prevádzke Sústavy vodných diela Gabčíkovo

- Nagymaros.

25. K vzájomnej žalobe žalobca uviedol, že nárok ňou uplatnený je právne neopodstatnený. Nárok na zaplatenie sumy 159.479.711,94 Eur má pozostávať z peňažnej náhrady vo výške 54.022.543,80 Eur za obdobie prevádzkovania Majetku Vodnej elektrárne Gabčíkovo od 1.1.2012 do 31.12.2012 vo forme prevádzky, údržby a opravy VEG, ako aj predaja elektriny a podporných služieb vyrobených vo Vodnej elektrárni Gabčíkovo, a peňažného plnenia vo výške 105.457.168, 14 Eur (suma uvedená bez DPH), ktoré za obdobie prevádzkovania Majetku VEG od 1. 1. 2012 do 31. 12. 2012 žalovaný realizoval v prospech žalobcu v zmysle čl. 6 a čl. 10 bodu 10.2 Zmluvy o prevádzke VEG, ako aj v zmysle čl. 1. bodu 1.2 Dodatku č. 1 Zmluvy o prevádzke VEG zo dňa 17. 7. 2006. Žalobca považuje vzájomnú žalobu žalovaného v celom rozsahu za nedôvodnú, nakoľko žalovaný svoje nároky odvodzuje od údajnej existencie vlastníckeho práva žalovaného k majetku Vodnej elektrárne Gabčíkovo. Vlastnícke právo k majetku Vodnej elektrárne Gabčíkovo nemohol žalovaný nikdy platne nadobudnúť. Žalovaný, resp. jeho právny predchodcova, mohli byť len poverenými prevádzkovať Majetok Vodnej

elektrárne Gabčíkovo v súlade s článkom 11 medzinárodnej zmluvy o prevádzke a výstavbe Sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros, ako národné prevádzkové organizácie, a to len v čase, kedy právny predchodca žalovaného, resp. žalovaný, boli v 100%-nom vlastníctve Slovenskej republiky, ako spoločného vlastníka objektov Sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros. Žalovaný, ani jeho právny predchodca nenadobudli a ani nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k Majetku Vodnej elektrárne Gabčíkovo. Majetok Vodnej elektrárne Gabčíkovo bol a v súčasnosti stále je predmetom spoločného vlastníctva Slovenskej republiky a Maďarska, v dôsledku čoho neexistuje dôvod na to, aby si žalovaný nárokoval akékoľvek úhrady vo vzťahu k Majetku Vodnej elektrárne Gabčíkovo od žalobcu.

26. Nárok uplatňovaný v rámci oneskorene podanej vzájomnej žaloby žalovaného považoval žalobca za nedôvodný aj z dôvodu, že sa ním žalobca domáha priznania 100 % tržieb z predaja elektriny a podporných služieb vyrobených v Majetku VEG a súčasne navrátenia všetkých platieb, ktoré hradil na základe neplatnej Zmluvy o prevádzke VEG ako menšinový podiel na nákladoch spojených s prevádzkou Majetku VEG (pravidelná platba na založenie vzťahu k vodohospodárskych (stavebným) objektom vodného diela podľa čl. 10 ods. 10.2 Zmluvy o prevádzke VEG, či suma poistenia podľa čl. 1 ods. 1.2 Dodatku č. 1 k Zmluve o prevádzke VEG).

27. Žalovaným uplatnený údajný vzájomný nárok je podľa žalobcu zjavne nelogický, pretože žalovaný na jednej strane žiada preplatenie všetkých nákladov, ktoré mal znášať v súvislosti s prevádzkou vodného diela, na strane druhej požaduje vydanie všetkých platieb, ktoré mohlo vodné dielo generovať len vďaka nákladom na technologickú a stavebnú časť vodných elektrární (na ktorých sa spoločne podieľali v čase od roku 2006 do roku 2015 žalobca i žalovaný). Žalovaný teda žiada, aby mu súd priznal tak všetky tržby, ako aj ekvivalent za všetky náklady spojené s prevádzkou vodného diela, bez ktorých by elektrina a podporné služby, ktorých predajom generoval tržby z prevádzky Vodnej elektrárne Gabčíkovo, nikdy nevznikli. Vzájomnou žalobou uplatnený nárok je nelogickým z dôvodu, že žalovaný na strane jednej tvrdí, že žalobca nemá vzťah k Majetku Vodnej elektrárne Gabčíkovo, nemá preto nárok na spravovanie výnosov z prevádzky majetku VEG (t.j. ekvivalentov za predaj vyrobenej elektriny a podporných služieb), na strane druhej tvrdí, že žalobca má znášať náklady spojené s prevádzkou majetku Vodnej elektrárne Gabčíkovo (ku ktorému podľa tvrdenia žalovaného nemá žalobca žiaden vzťah).

28. Žalobca zároveň v podaní zo dňa 27.02.2019 namietol premlčanie nároku uplatňovaného vzájomnou žalobou. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku a Civilného sporového poriadku pojednávajúce o žalobe a vzájomnej žalobe. Ďalej uviedol, že žalovaný si v priebehu konania neuplatňoval voči žalobcovi vzájomným návrhom nároky, ktoré neskôr uplatnil vo svojom vyjadrení zo dňa 5.3.2018. Vo vyjadrení zo dňa 27. 3. 2015 si žalovaný „z opatrnosti uplatňuje voči Žalobcovi a vyzýva Žalobcu na uhradenie sumy vo výške 159 479 711,94 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% p.a. zo sumy 159 479 711,94 Eur od 28. marca 2015 do zaplatenia." (str. 40 vyjadrenia zo dňa 27.03.2015). Žalovaný sa vo vyjadrení zo dňa 27.03.2015 nedomáhal priznania nároku, ktorý požadoval uhradiť od žalobcu. V samotnom vyjadrení zo sa 27.03.2015 sa len domáhal len zamietnutia žaloby a prerušenia konania o žalobe. Výzvu žalovaného adresovanú žalobcovi vo vyjadrení žalovaného zo dňa 27.03.2015 považovať za vzájomný návrh, s ktorým by Občiansky súdny poriadok spájal právne účinky v zmysle ust. § 97 v spojení s ust. § 79 Občianskeho súdneho poriadku.

29. Na uvedenej argumentácii žalobca zotrval aj v priebehu ďalšieho konania.

30. Písomným podaním, ktoré bolo súdu doručené dňa 19.10.2018 žalovaný vzal svoju vzájomnú žalobu späť v časti istiny v sume 17.509.894,70 Eur, spolu s prislúchajúcim príslušenstvom, t.j. spolu s nárokom na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 17.509.894,70 Eur. Uvedená časť predstavuje daň z pridanej hodnoty z plnení fakturovaných žalovanému žalobcom podľa čl. 6 a čl. 10 bod 10.2 Zmluvy o prevádzke VEG.

31. Podľa § 144 C.s.p. žalobca môže vziať žalobu späť.

32. Podľa § 145 ods. 1 C.s.p. ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.

33. Podľa § 145 ods. 2 C.s.p. ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

34. Podľa § 146 ods. 1 C.s.p. súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

35. Súd s poukazom na čiastočné späťvzatie vzájomnej žaloby žalovaným ako aj vzhľadom na súhlas žalujúcej strany s týmto čiastočným späťvzatím, konanie o vzájomnej žalobe v späťvzatej časti zastavil.

36. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov a zistil nasledovný skutkový stav:

37. Z oznámenia v zmysle bodu 6.14 a Prílohy č. 1 Zmluvy o prevádzke VEG uzavretej 10. marca 2006 súd zistil, že podľa tržby žalovaného za predaj elektriny predstavovali sumu 1.438.968.957 Eur. Skutočná hodnota celkových tržieb žalovaného za predaj konsolidovaných služieb predstavovala sumu 2.451.872,- Eur.

38. Z rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 1Cob/84/2014-1328 súd zistil, že v tomto v konaní vedenom v právnej veci žalobcu: Úrad pre verejné obstarávanie vedenom proti žalovaným: I. Slovenské elektrárne, a.s. a II. VODOHOSPODÁRSKA VÝSTAVBA, ŠTÁTNY PODNIK o určenie neplatnosti Zmluvy o prevádzke VEG rozhodoval o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 24Cb/50/2007-1021 zo dňa 19.11.2013. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č.k. 24Cb/50/2007-1021 zo dňa 19.11.2013 zmenil tak, že určil, že Zmluva o prevádzke VEG uzatvorená medzi VODOHOSPODÁRSKOU VÝSTAVBOU, š.p., P. O. BOX. 45, Karloveská 2, Bratislava, 842 04, IČO: 00156752 a Slovenskými elektrárňami, a.s., Mlynské Nivy 47, 821 09 Bratislava, IČO: 35829052 dňa 10.03.2006, v znení Dodatku č. 1 zo dňa 17.07.2006 je neplatná.

39. Z listu žalovaného zo dňa 02.04.2015 súd zistil, že žalovaný si týmto listom uplatnil voči Fondu národného majetku Slovenskej republiky nárok na odškodnenie v sume 587.000.000,- Eur podľa čl. 3.2 Zmluvy o odškodnení a sumu 1.217.000,- Eur podľa čl. 4.1 Zmluvy o odškodnení.

40. Z výzvy na vydanie bezdôvodného obohatenia za roky 2006-2015 súd zistil, že žalobca touto výzvou vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 493.418.019,50 Eur. Uvedená suma predstavoval nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia pozostávajúceho z 35% podielu žalovaného na výnos z predaja elektrickej energie a podporných služieb vyrobených vo Vodnej elektrárni Gabčíkovo v rokoch 2006-2015.

41. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/40/2015 zo dňa 29.06.2016 súd zistil, že týmto rozsudkom bolo zamietnuté dovolanie žalovaného voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č.k. 1Cob/84/2014-1328 zo dňa 09.03.2015.

42. Z výpisov z listov vlastníctva súd zistil, že žalobca je v katastri nehnuteľností evidovaný ako nehnuteľností patriacich do súboru majetku označovaného stranami sporu ako majetok VEG. Z týchto listov vlastníctva zároveň vyplýva, že žalobca bol ako vlastník tohto majetku zapísaný do katastra nehnuteľností v roku 2006, pričom ako právny dôvod nadobudnutia vlastníctva sa uvádza Dohoda o usporiadaní majetkovo-právnych vzťahov VEG.

43. Podľa § 1 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku účelom tohto zákona je upraviť postavenie a právne pomery štátneho podniku (ďalej len „podnik“).

44. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku podnik je výrobcom tovaru (výrobky, práce a služby), ktorý svoju podnikateľskú činnosť prevádzkuje samostatne na základe hospodárenia na vlastný účet; pritom na seba berie primerané hospodárske riziko.

45. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku podnik je právnickou osobou; vystupuje v právnych vzťahoch vo svojom mene a nesie zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov.

46. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení účinnom od 01.11.2013 podnik spravuje veci a majetkové práva zverené mu pri jeho založení, ako aj veci a majetkové práva nadobudnuté v priebehu podnikania. Veci a majetkové práva, ktoré podnik spravuje, sú majetkom štátu.

47. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení účinnom od 01.11.2013 podnik koná v mene vlastníka majetku, ktorý spravuje podľa odseku 1, v konaní pred súdom a orgánmi verejnej správy; obdobne je oprávnený konať v mene štátu vo veciach, ak vlastnícke právo štátu je sporné.

48. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení účinnom do 30.10.2013 podnik hospodári s vecami a majetkovými právami zverenými mu pri jeho založení, a ďalej s vecami a majetkovými právami nadobudnutými v priebehu jeho podnikania. Veci, s ktorými podnik hospodári, sú v štátnom vlastníctve.

49. Podľa 6 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení účinnom do 30.10.2013 podnik má právo majetok, s ktorým hospodári, držať, užívať ho a nakladať s ním v súlade s právnymi predpismi; podnik nemôže týmto majetkom zabezpečovať záväzky tretích osôb. Majetok sa môže podniku odňať iba v prípadoch a za podmienok ustanovených zákonom.

50. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu na účely tohto zákona majetkom štátu sú veci vo vlastníctve Slovenskej republiky vrátane finančných prostriedkov, ako aj pohľadávky a iné majetkové práva Slovenskej republiky.

51. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu Slovenská republika ako právnická osoba vlastní majetok a nakladá s ním prostredníctvom správcov majetku štátu v súlade s týmto zákonom. Správca podľa § 1 ods. 1 písm. a) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1993/278/20190201>, b) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1993/278/20190201> a d) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1993/278/20190201> môže nadobúdať majetok len do vlastníctva štátu. Správca majetku štátu vykonáva právne úkony pri správe majetku štátu v mene štátu. Správca koná v mene štátu pred súdmi a inými orgánmi vo veciach, ktoré sa týkajú majetku štátu, ktorý spravuje, alebo sporného majetku, ktorého správcom by mal byť podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

52. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu správa majetku štátu je súhrn oprávnení a povinností správcu k tej časti majetku štátu, ktorý mu štát zveril do správy.

53. Podľa § 3a ods. 1 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu vláda Slovenskej republiky (ďalej len "vláda") môže na návrh Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo financií") odňať správu nehnuteľného majetku štátu správcovi, ak sa preukáže, že a) nehnuteľný majetok štátu je pre správcu prebytočným majetkom štátu a správca s ním nenakladá v osobitnom ponukovom konaní alebo v elektronickej aukcii, b) zmena správcu alebo iný účel využívania je vo verejnom záujme.

54. Podľa § 3a ods. 2 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu podnet na odňatie správy nehnuteľného majetku štátu sa predkladá ministerstvu financií. Podnet na odňatie správy nehnuteľného majetku štátu obsahuje opis skutkového stavu, uvedenie dôvodov odňatia správy majetku štátu a návrh na určenie nového správcu. Podnet na odňatie správy majetku štátu je oprávnený podať zriaďovateľ, a) v ktorého prospech by tento majetok štátu mohol účelne slúžiť na plnenie úloh v rámci predmetu jeho činnosti alebo v súvislosti s ním alebo b) do ktorého pôsobnosti patrí správca, ktorému by tento majetok štátu mohol účelne slúžiť na plnenie úloh v rámci predmetu jeho činnosti alebo v súvislosti s ním.

55. Podľa 3a ods. 4 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu rozhodnutie vlády o odňatí správy nehnuteľného majetku štátu obsahuje najmä označenie nehnuteľného majetku štátu, ktorého správa sa odníma, označenie doterajšieho správcu odnímaného nehnuteľného majetku štátu, označenie nového správcu a dôvody odňatia správy majetku štátu.

56. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu spor o tom, ktorý správca je oprávnený alebo povinný majetok štátu spravovať, je sporom o správu majetku štátu.

57. Podľa § 7 ods. 3 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu podľa tohto zákona sa postupuje aj pri rozhodovaní sporov, v ktorých jedným z účastníkov sporu je štátny podnik.

58. Podľa § 7 ods. 6 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu o spore rozhoduje zriaďovateľ účastníkov sporu; ak jedným z účastníkov sporu je štátny podnik, o spore rozhoduje zriaďovateľ a zakladateľ účastníkov sporu. Ak účastníci sporu nemajú spoločného zriaďovateľa, rozhodujú ich zriaďovatelia alebo zriaďovateľ a zakladateľ po dohode. Na vydanie rozhodnutia o spore je príslušný ten zriaďovateľ alebo zakladateľ, v ktorého pôsobnosti je majetok štátu, o ktorého správu sa vedie spor.

59. Podľa § 7 ods. 7 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu ak nedôjde k dohode medzi zriaďovateľmi alebo medzi zriaďovateľom a zakladateľom podľa odseku 6, rozhoduje o spore vláda Slovenskej republiky na návrh ministerstva financií. Návrh na rozhodnutie sporu predkladá vláde Slovenskej republiky ministerstvo financií na základe žiadosti niektorého zo zriaďovateľov, zakladateľa účastníka sporu alebo niektorého účastníka sporu, ak je ním ústredný orgán štátnej správy, spolu s dokladmi podľa odseku 5.

60. Podľa § 7 ods. 8 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu na rozhodnutie sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní; toto rozhodnutie nie je preskúmateľné správnym súdom.

61. Podľa § 7 ods. 9 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu rozhodnutie o spore musí obsahovať najmä označenie predmetu sporu, určenie správcu majetku štátu alebo veľkosti jeho podielu alebo povinnosti prednostne previesť podiel a odôvodnenie rozhodnutia.

62. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu prevod správy majetku štátu sa uskutočňuje zmluvou o prevode správy. Zmluva o prevode správy musí mať písomnú formu a musí obsahovať určenie predmetu prevodu, účel jeho využitia, deň prevodu, a ak je prevod odplatný, dohodnutú odplatu a ďalšie náležitosti určené osobitným predpisom.

63. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu na platnosť zmluvy o prevode správy nehnuteľného majetku štátu uzavretej medzi správcom podľa § 1 ods. 1 písm. a) a b) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1993/278/20190201> a správcom podľa § 1 ods. 1 písm. c) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1993/278/20190201> alebo správcom podľa osobitného predpisu sa vyžaduje súhlas ministerstva financií.

64. Podľa § 9 ods. 3 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu správcovia môžu zmluvou o zámene správy majetku štátu vzájomne vymeniť majetok štátu vo svojej správe. Ustanovenia odsekov 1 a 2 sa použijú aj na zmluvu o zámene správy majetku štátu.

65. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu v znení účinnom do 15.12.2005 z dôvodu nesplnenia povinnosti uvedenej v odseku 3, v záujme umiestnenia štátnych orgánov alebo v inom verejnom záujme môže Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“) z vlastného alebo iného podnetu po predchádzajúcom prerokovaní so zriaďovateľom správcu rozhodnúť o odňatí správy nehnuteľného majetku štátu a súčasne určiť nového správcu. 66. Podľa § 3 ods. 6 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu v znení účinnom do 15.12.2005 na rozhodovanie o prebytočnosti majetku štátu, o dočasnej prebytočnosti majetku štátu a o odňatí správy nehnuteľného majetku štátu a určení jeho správcu sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní; tieto rozhodnutia nie sú preskúmateľné súdom.

67. Podľa § 3 ods. 7 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu v znení účinnom do 15.12.2005 rozhodnutie o odňatí správy nehnuteľného majetku štátu a určení jeho správcu musí obsahovať najmä presné označenie nehnuteľného majetku štátu, ktorého správa sa odníma, doterajšieho správcu odnímaného nehnuteľného majetku štátu, určenie nového správcu a dôvody odňatia správy.

68. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

69. Podľa § 118 ods. 1 Občianskeho zákonníka predmetom občianskoprávnych vzťahov sú veci, živé zvieratá, a pokiaľ to ich povaha pripúšťa, práva alebo iné majetkové hodnoty.

70. Podľa § 119 ods. 1 Občianskeho zákonníka veci sú hnuteľné alebo nehnuteľné.

71. Podľa § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec znehodnotila.

72. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

73. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

74. Podľa § 454 Občianskeho zákonníka bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.

75. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

76. Podľa § 457 Občianskeho zákonníka ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

77. Podľa Čl. II ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby ak pri prevode alebo prechode majetku vo vlastníctve štátu na iné osoby, ktorý sa uskutočnil podľa osobitných predpisov, boli porušené ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov, je štát oprávnený podať návrh na určenie neplatnosti prevodu alebo prechodu vlastníctva. Pri podaní návrhu a v konaní pred súdom zastupuje štát prokurátor.

78. Podľa čl. II ods. 2 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby návrh na začatie konania možno podať do troch rokov od prevodu alebo prechodu vlastníctva.

79. Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.

80. Podľa § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom.

81. Podľa § 387 ods. 2 Obchodného zákonníka premlčaniu podliehajú všetky práva zo záväzkových vzťahov s výnimkou práva vypovedať zmluvu uzavretú na dobu neurčitú.

82. Podľa § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.

83. Podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

84. Podľa § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka pri práve na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy začína premlčacia doba plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo.

85. Podľa § 397 Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.

86. Podľa § 402 Obchodného zákonníka premlčacia doba prestáva plynúť, keď veriteľ za účelom uspokojenia alebo určenia svojho práva urobí akýkoľvek právny úkon, ktorý sa považuje podľa predpisu upravujúceho súdne konanie za jeho začatie alebo za uplatnenie práva v už začatom konaní.

87. Medzi stranami nebolo sporné, že dňa 10.03.2006 bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená zmluva o prevádzke VEG. Predmetom tejto zmluvy bola úprava vzájomných vzťahov, práv a povinností

zmluvných strán v súvislosti s efektívnou a bezpečnou prevádzkou Vodnej elektrárne Gabčíkovo a v súvislosti s predajom služieb a produktov. V zmysle tejto zmluvy mal žalovaný získať právo prevádzkovať, opravovať a udržiavať prevádzkyschopnosť prevádzkového majetku Vodnej elektrárne Gabčíkovo. Žalovaný mal na základe tejto zmluvy právo vyrábať vo Vodnej elektrárni Gabčíkovo elektrickú energiu a realizovať predaj elektriny a podporných služieb, vrátane regulačnej elektriny produkovanej Vodnou elektrárňou Gabčíkovo. Podľa čl. 6 a čl. 10 tejto zmluvy bol žalovaný povinný uhrádzať žalobcovi 65% podiel na výnosoch z predaja elektrickej energie a podporných služieb.

88. V konaní nebolo sporné ani to, že v roku 2012 sa tak žalobca, ako aj žalovaný riadili Zmluvou o prevádzke VEG. Žalovaný teda prevádzkoval vodnú elektráreň, v nej vyrobenú elektrinu a podporné služby speňažoval a žalobcovi uhrádzal platby tak, ako bolo uvedené v zmluve. Nespornou je teda aj skutočnosť, že žalovaný uhradil žalobcovi na základe Zmluvy o prevádzke VEG za rok 2012 platby v celkovej výške 159.479.711,94 Eur s DPH (141.969.817,24 Eur bez DPH) a časť výnosov, ktoré si žalovaný ponechal predstavuje sumu 45.018.786,50 Eur.

89. Nespornou je aj skutočnosť, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 09.03.2015, č.k. 1Cob/84/204, bol zmenený rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 24Cb/50/2017 tak, že určil, že Zmluva o prevádzke VEG uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je neplatná. Po právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia žalovaný neplatnosť Zmluvy o prevádzke VEG už v tomto konaní už nerozporoval.

90. Dôvodom, pre ktorý došlo k určeniu neplatnosti Zmluvy o prevádzke VEG, ako to vyplýva z uvedeného rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave bol rozpor tejto zmluvy s ustanoveniami vtedy platného a účinného zákona č. 25/2006 o verejnom obstarávaní. Z tohto dôvodu je zmluva podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná.

91. Neplatnosť právneho úkonu uvedená v ustanovení § 39 Občianskeho zákonníka má povahu absolútnej neplatnosti. Vo všeobecnej rovine možno povedať, že neplatný je právny úkon, ktorý nemá niektorú z náležitostí, ktoré zákon pod sankciou neplatnosti právneho úkonu vyžaduje. Pritom Občiansky zákonník pojem „absolútna neplatnosť“ nepoužíva. Používa len termín „neplatnosť“, preto platí, že pokiaľ je nejaká vada právneho úkonu sankcionovaná neplatnosťou (a nejde pritom o niektorý z prípadov relatívnej neplatnosti), ide o absolútne neplatný právny úkon. Nakoľko právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím bola určená neplatnosť Zmluvy o prevádzke VEG, je potrebné na túto zmluvu hľadieť tak, ako by nebola nikdy uzatvorená. Aj plnenia, na základe poskytnuté na základe takejto neplatnej zmluvy sú plneniami bez právneho dôvodu. V súlade s ustanovením § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa takéto plnenie zároveň považuje za bezdôvodné obohatenie.

92. Práve od týchto skutočností odvodzoval aj žalobca svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. K bezdôvodnému obohateniu malo na strane žalovaného dôjsť práve tým, že tento bez právneho dôvodu prevádzkoval Vodnú elektráreň Gabčíkovo, získaval peňažné prostriedky za predaj elektrickej energie a podporných služieb v nej vyrobených, pričom 35% z týchto tržieb si ponechal. Práve 35% podiel tržieb z predaja elektrickej energie a podporných služieb podľa žalobcu predstavoval jeho bezdôvodné obohatenie.

93. Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. 94. Právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti (podľa zákonom definovaného pojmu bezdôvodného obohatenia). 95. Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne však len za splnenia určitých (zákonných) predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby ( obohateného ), protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu (postihnutého) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Napokon, že nejde o prípad, kedy Občiansky zákonník napriek majetkovému prospech bezdôvodné obohatenie výslovne vylučuje. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané. Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie

bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 124/2002). 96. Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je objektívneho charakteru a predpokladom jeho vzniku nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie, podstatné je iba to, že stav obohatenia vznikol (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Odo 882/2006 z 24. júna 2008). 97. Pre záver o dôvodnosti, resp. nedôvodnosti nároku uplatňovaného žalobcom voči žalovanému titulom bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu (ako jednej z foriem bezdôvodného obohatenia upravenej v § 454 Občianskeho zákonníka) bolo treba, aby žalobca preukázal, že medzi ním a žalovaným právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol t. j. aby preukázal, že žalovaný (v akej konkrétnej výške) bezdôvodné obohatenie získal, že mu (v akej konkrétnej výške) vznikla majetková ujma ako aj príčinnú súvislosť medzi získaním bezdôvodného obohatenia a vznikom majetkovej ujmy. V neposlednom rade je potrebné, aby žalobca preukázal, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil práve na jeho úkor, teda preukázanie jeho aktívnej legitimácie domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia. 98. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu

- žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán sporu nenamieta. 99. Pri skúmaní existencie aktívnej vecnej legitimácie súd nemohol opomenúť právnu formu žalobcu, ktorý je štátnym podnikom a jeho postavenie vo vzťahu k majetku, ktorý spravuje (resp. o ktorom tvrdí, že je jeho správcom). Právo domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia spôsobeného prijatím úžitkov z neoprávnene držanej veci patrí jednoznačne vlastníkovi veci. Žalobca napriek tomu, že nie je vlastníkom ani Vodného diela Gabčíkovo a ani Vodnej elektrárne Gabčíkovo a ani sám nikdy netvrdil, že by mu toto vlastnícke právo patrilo, uplatňoval si voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo vlastnom mene a na vlastný účet. Svoju aktívnu legitimáciu odvodzoval od existencie ním tvrdeného vlastníckeho práva štátu (resp. spoluvlastníckeho práva Slovenskej republiky a Maďarska k majetku VEG) a jeho postavenia ako správcu a prevádzkovateľa tohto majetku. 100. Tieto skutkové tvrdenia spochybňoval žalovaný, ktorý od neplatnosti Zmluvy o prevádzke VEG odvodzoval aj neúčinnosť Zmluvy o majetkovo-právnom usporiadaní VEG, keďže uzatvorenie Zmluvy o prevádzke VEG bolo jednou z odkladacích podmienok, na ktorých splnenie sa účinnosť Zmluvy o majetkovo-právnom usporiadaní VEG viazala. Práve na základe Zmluvy o majetkovo-právnom usporiadaní VEG malo dôjsť k prevodu majetku Vodnej elektrárne Gabčíkovo zo žalovaného do majetku, s ktorým hospodári žalobca a žalobca sa mal stať správcom a prevádzkovateľom tohto majetku. Žalovaný sa preto domnieval, že v dôsledku toho, že Zmluva o majetkovo-právnom usporiadaní VEG nikdy nenadobudla účinnosť, je to práve on, kto je vlastníkom tohto majetku. 101. Postavenie žalobcu vo vzťahu k ním spravovanému majetku upravuje ustanovenie § 6 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku. Toto ustanovenie sa od účinnosti vyhláseného znenia citovaného zákona, t.j. od 01.05.1990 menilo. Jeho znenie bolo zmenené najmä novelou uskutočnenou zákonom č. 306/2013 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť dňa 01.11.2013. Touto novelou došlo k odstráneniu pôvodnej terminológie označujúcej vzťah štátneho podniku k veciam, ktoré mu boli zverené pri jeho založení ako aj k veciam získaným výkonom jeho podnikateľskej činnosti, ako právo hospodárenia a začal používať termín správa majetku. Od 01.11.2013 tak má štátny podnik postavenie správcu majetku a to tak k majetku, ktorý mu bol zverený (pri jeho založení alebo neskôr), ako aj k majetku, ktorý nadobudnutým výkonom jeho vlastnej podnikateľskej činnosti. V súčasnosti v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku všetky veci a majetkové práva, ktoré štátny podnik (žalobcu nevynímajúc) spravuje sú majetkom štátu v správe štátneho podniku, pričom takýto režim správy majetku sa vzťahuje aj na veci, majetkové práva a iné majetkové hodnoty, ku ktorým pred 01.11.2013 štátny podnik nadobudol právo hospodárenia. 102. Podľa Občianskeho zákonníka predmetom občianskoprávnych vzťahov sú veci a ak to ich povaha pripúšťa, práva a iné majetkové hodnoty. Predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť tiež byty alebo nebytové priestory. Súčasný Občiansky zákonník neobsahuje explicitnú definíciu pojmu vec. Túto definíciu obsahoval Občiansky zákonník z roku 1950, ktorý veci definoval ako ovládateľné hmotné predmety slúžiace ľudskej potrebe. Aj v zmysle tradičného výkladu pojmu vec sa pod vecou rozumejú hmotné veci a prírodné sily za predpokladu, že sú ovládateľné a že slúžia potrebe ľudí. Aj keď to Občiansky zákonník výslovne neuvádza za veci je potrebné považovať aj peniaze. Tento záver vyplýva napr. z ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka, v ktorom sa výslovne uvádza, že „veriteľ prenecháva dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze (hotovosť). Peniaze štátneho podniku na účtoch v

bankách sú tiež súčasťou majetku, avšak tieto bezhotovostné peniaze je potrebné považovať skôr za pohľadávku majiteľa účtu. Pod pojmom majetkové právo sa zase rozumie právo týkajúce sa majetku, ktorý štátny podnik spravuje a to vrátane práv, ktoré štátnemu podniku vyplývajú z postavenia majiteľa účtu k peňažným prostriedkom nachádzajúcim sa na účte. 103. Z hľadiska ustálenej definície sa teda pod pojmom majetok obvykle rozumie súhrn majetkových hodnôt (vecí, pohľadávok, iných práv a hodnôt oceniteľných peniazmi), ktoré patria určitému subjektu, avšak v prípade štátnych podnikov majetok, ktorý štátny podnik spravuje, patrí štátu. 104. Zákon č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku odkazuje v § 6 ods. 1 v poznámke pod čiarou ohľadne vecí a majetkových práv zverených mu pri jeho založení, ako aj práv nadobudnutých v priebehu podnikania na ustanovenie § 6 Obchodného zákonníka, ktoré definuje pojem obchodný majetok. Obchodný majetok je v ňom vymedzený ako súhrn majetkových hodnôt (vecí, pohľadávok a iných práv a peniazmi oceniteľných hodnôt), ktoré patria podnikateľovi a slúžia alebo sú určené na jeho podnikanie. V tomto prípade je zákon č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku vo vzťahu k Obchodnému zákonníku v postavení osobitného predpisu a predpisu všeobecného Pokiaľ obchodný majetok štátnemu podniku nepatrí, štátny podnik ho len spravuje, obchodný majetok je fakticky vo vlastníctve štátu, avšak v rámci podnikateľskej činnosti ide o obchodný majetok podnikateľa - štátneho podniku. 105. Je potrebné oddeliť vlastníctvo k veciam a majetkovým právam od štátneho podniku. Podľa zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku sú veci a majetkové práva, ktoré mu boli zverené pri jeho založení, ako aj práva nadobudnuté v priebehu podnikania majetkom štátu, t.j. Slovenskej republiky (§ 6 ods. 1). Logickým aj gramatickým výkladom predmetného zákona nemožno dospieť k inému záveru ako k tomu, že štátny podnik nemôže vlastniť žiaden majetok a to vrátane majetok, ktorý získal napríklad darovaním, dedením. 106. Slovenská republika ako právnická osoba vlastní majetok a nakladá s ním prostredníctvom správcov majetku štátu, za ktoré sa v zmysle zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku považujú aj štátne podniky. V súlade s týmto zákonom štátny podnik nemôže nadobúdať do svojho vlastníctva žiaden majetok a ani iné majetkové hodnoty a to bez ohľadu na spôsob ich vzniku. Štátnemu podniku tak nikdy nemôže patriť ani majetková hodnota spočívajúca v práve na vydanie bezdôvodného obohatenia, ak k tomuto obohateniu došlo užívaním majetku štátu.

107. Štát má v právnych vzťahoch dvojaké postavenie, ktoré je možné odlíšiť iba podľa typu právneho vzťahu, do ktorého štát v danom prípade vstupuje. Ak štát vystupuje ako nositeľ mocenských oprávnení, pri realizácii ktorých autoritatívne rozhoduje, je v takejto situácii subjektom verejného práva. Ak ale vstupuje do právnych vzťahov ako osoba v rovnom postavení s inými účastníkmi týchto vzťahov, stáva sa účastníkom súkromnoprávnych, resp. občianskoprávnych vzťahov. V týchto prípadoch má podľa § 21 Občianskeho zákonníka pozíciu právnickej osoby. Štát ako právna konštrukcia, podobne ako ostatné právnické osoby, nie je spôsobilý tvoriť sám osebe svoju vlastnú vôľu. Úkony štátu ako účastníka občianskoprávnych vzťahov preto musia robiť k tomu povolané iné osoby. V prípade štátu sú to v zmysle zákona č. 111/1990 Zb. aj štátne podniky, ktoré sú povolané realizovať práva a povinnosti vyplývajúce z občianskoprávnych vzťahov pre štát v tých prípadoch, kedy tieto práva a povinnosti súvisia s výkonom ich podnikateľskej činnosti alebo majetkom, ktorý spravujú. 108. Právo užívať majetok štátu (týka sa aj majetku, ktorý bol štátnemu podniku zverený pri založení, ako aj vecí a majetkových práv nadobudnutých v priebehu podnikania je potrebné odvíjať aj od starej rímskej zásady cui usus relictus est, uti potest, frui non potest (Ulp. D. 8, 8, 2 pr.) - ten komu bolo zanechané (dostal) právo užívania veci, môže veci užívať, ale nemôže z nej brať plody. (K. Rebro, Právnické výrazy a výroky, Bratislava, Obzor, 1986, s. 76). Podľa Občianskeho zákonníka je síce právom vlastníka predmet vlastníctva užívať, ale aj požívať jeho úžitky a plody, štátnemu podniku právo požívať úžitky a plody zvereného majetku neprináleží (s nimi len hospodári na vlastný účet) a toto právo v konečnom dôsledku patrí Slovenskej republike ako vlastníkovi majetku. Štátny podnik majetok štátu len spravuje a v súlade s ustanovením § 1 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku samostatne prevádzkuje podnikateľskú činnosť na základe hospodárenia na vlastný účet. 109. Pokiaľ sa mal žalovaný obohatiť tým, že si ponechal časť výnosov z Vodnej elektrárne Gabčíkovo, ktorú žalovaný považuje za majetok štátu, bezdôvodné obohatenie dosiahol práve úkor štátu, jediným subjektom aktívne legitimovaným domáhať sa vydania tohto bezdôvodného obohatenia je práve Slovenská republika. 110. Zákonom č. 306/2013 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku bolo do zákona o štátnom podniku vložené ustanovenie § 6 ods. 2, podľa ktorého štátny podnik koná v mene vlastníka majetku, ktorý spravuje podľa § 6 ods. 1, v konaniach pred súdom a orgánmi verejnej správy, obdobne a orgánmi verejnej správy, pričom obdobne je oprávnený konať aj v mene štátu aj

v konaniach, kde je vlastnícke právo štátu sporné. Aj z tohto ustanovenia zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku jednoznačne vyplýva, že žalobcovi nepatrí právo domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia voči žalovanému vo vlastnom mene a na vlastný účet. Toto právo, samozrejme v prípade preukázania všetkých podmienok pre vznik bezdôvodného, by patrilo štátu, pričom štát by v takomto konaní konal prostredníctvom správcu majetku. Žalobca by teda (za predpokladu, že by preukázal, že majetok VEG je majetkom štátu, ktorého je správcom) mohol mať v tomto konaní postavenie zástupcu štátu ako žalobcu a avšak nie postavenie žalobcu ako strany sporu. 111. Bez povšimnutia nemožno ponechať ani skutočnosť, že predmetná právna úprava explicitne upravujúca spôsob akým má štát ako správca majetku štátu v súdnych konaniach vystupovať bola platná už v čase podania žaloby žalobcom. Napriek uvedenému žalujúca strana na túto úpravu vôbec nereflektovala. 112. Žalobca, resp. jeho právny zástupca, v tomto konaní produkoval množstvo rozsiahlych a značne sa opakujúcich podaní, avšak zdôvodnením existencie svojej aktívnej vecnej legitimácie v kontexte ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. sa takmer vôbec nezaoberal. Žalobca v tejto súvislosti poukázal prakticky iba na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/33/2013, z 09.04.2013, podľa ktorého „Právo hospodárenia s majetkom štátu spočíva v práve subjektu, ktorému prislúcha právo hospodárenia vykonávať za štát ako priameho vlastníka majetku jeho vlastnícke práva, za určitých štátom (vlastníkom) vopred určených podmienok. Uvedené právo v sebe zahŕňa uplatňovanie a hájenie tohto práva v konaní pred súdmi. Štátny podnik je teda samostatnou právnickou osobou oddelenou od štátu“. Vo svojej argumentácii však žalobca celkom opomenul práve zmeny vnesené do postavenia štátnych podnikov zákonom č. 306/2013 Z.z. Súdne rozhodnutie, na ktoré žalobca poukázal je vo vzťahu k existencii jeho aktívnej legitimácie absolútne neaplikovateľné, nakoľko vychádza z právnej úpravy, ktorá už v súčasnosti nie je účinná a nie je možné ju aplikovať. Krajský súd v Žiline taktiež v predmetnom rozhodnutí rozoberal pojem právo hospodárenia s majetkom štátu, ktorý už súčasná právna úprava obsiahnutá v zákona č. 111/1990 Zb. nepozná. 113. Nakoľko zákon č. 306/2013 Z.z. neobsahuje vo vzťahu k novému zneniu § 6 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku žiadne prechodné ustanovenia, je potrebné aplikovať ho aj na uplatňovanie alebo bránenie práv štátnymi podnikmi aj vo vzťahu k majetku, ku ktorým vykonávali právo hospodárenia pred 01.11.2013. Rovnako tak sa aj vzťah štátneho podniku k majetku, ktorý mu bol zverený alebo ktorý bol nadobudnutý pred účinnosťou zákona č. 306/2013 Z.z. zmenil z práva hospodárenia na správu majetku to spolu so všetkými obsahovými dôsledkami. V prípade stretu starej a novej právnej úpravy platí všeobecne nepravá retroaktivita, teda od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy vzniknuté podľa zrušenej alebo zmenenej právnej úpravy riadia právnou normou novou (pokiaľ v prechodných ustanoveniach nie je uvedené inak). Aj z tohto dôvodu súd pri skúmaní existencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vychádzal aj z ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku, ktoré možnosť existencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto konaní jednoznačne vylučuje. 114. Je tak zrejmé, že žalobca nebol oprávnený domáhať sa nárokov ním uplatnených v tomto konaní a to bez ohľadu na to, či vlastníkom majetku Vodnej elektrárne Gabčíkovo je štát alebo žalovaný a dokonca aj bez ohľadu na to, či by žalobcu v prípade, ak by bol vlastníkom tohto majetku štát, bolo možné považovať za jeho správcu a prevádzkovateľa. Uvedené tak jednoznačne odôvodňuje nielen záver o neopodstatnenosti žaloby žalobcu, ale aj rozhodnutie o zamietnutí návrhu žalovaného na prerušenie tohto konania do právoplatného skončenia konaní vedeného na Okresnom súde Bratislava II, pod sp. zn. 23Cb/163/2008. V tomto konaní sa práve riešila otázka, či žalobca je alebo nie je správcom majetku Vodnej elektrárne Gabčíkovo, vzhľadom k uvedenému je však evidentné, že táto skutočnosť nemohla mať vplyv na rozhodnutie súdu vo veci uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Aj keby bolo právoplatným súdnym rozhodnutím konštatované, že žalobca je správcom majetku Vodnej elektrárne Gabčíkovo, nemohla by táto skutočnosť privodiť iné pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie v tejto veci, keďže ani ako správca tohto majetku štátu by nebol oprávnený domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia vzniknutého jeho užívaním vo vlastnom mene a na vlastný účet. 115. Okrem už uvedeného nie je možné nechať bez povšimnutia skutočnosť, že z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by žalobcovi prislúchalo postavenie správcu majetku k časti Vodného diela Gabčíkovo označovanej ako majetok VEG. 116. Súd sám nie je oprávnený určovať príslušného správcu majetku štátu rozhodnutím konštitutívnej povahy rozhodovať spory medzi jednotlivými správcami majetku štátu. Na to, aby súd mohol dospieť k záveru, že žalobca je správcom majetku VEG, musel by žalobca preukázať, že majetok VEG mu bol zverený pri jeho založení, tento získal v priebehu výkonu svojej podnikateľskej činnosti, správa tohto majetku štátu mu bola prevedená postupom podľa § 9 alebo bolo o tom, že žalobca je správcom

predmetného majetku rozhodnuté kompetentným orgánom postupom podľa § 7 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu.

117. Je nesporné, že žalobca sa správcom majetku Vodnej elektrárne Gabčíkovo pri svojom založení nestal a tento nenadobudol ani v priebehu výkonu svoje podnikateľskej činnosti. Po založení pôvodných Slovenských elektrární, a.s., v roku 1994, prevzal faktickú držbu vodnej elektrárne najprv právny predchodca žalovaného a neskôr žalovaný. Žalobca ani žiadny zo žalovaných neprodukovali skutkové tvrdenia ani dôkazy ohľadom toho, kto zabezpečoval výstavbu jednotlivých súčastí Vodnej elektrárne Gabčíkovo, ktoré boli dokončované po roku 1994. Nemožno tak dovodiť, že by tieto súčasti mali byť v správe žalobcu.

118. Napriek tomu, že Dohoda o usporiadaní majetkovo-právnych vzťahov VEG nikdy nenadobudla účinnosť súd považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že v jej obsahu sa konštatuje, že majetok VEG bol odo dňa založenia právneho predchodcu žalovaného, prevádzkovaný právnym predchodcom žalovaného, resp. žalovaným. Následne žalobca na základe tejto neúčinnej dohody zaradil majetok VEG do majetku štátu, s ktorým hospodári, pričom žalovaný v 1. rade aj naďalej majetok VEG fakticky prevádzkoval. Práve Dohoda o usporiadaní majetkovo-právnych vzťahov VEG bola titulom, od ktorého žalobca odvodzoval aj skutočnosť, že je správcom predmetného majetku. Tak, ako to vyplýva aj zo skutkových tvrdení žalujúcej strany na základe tejto dohody bol žalobca ako vlastník zapísaný v katastri nehnuteľností.

119. Vzťah štátneho podniku k majetku, ktorý spravuje (predtým k majetku s ktorým hospodári), vymedzuje § 6 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku. Aj keď sa znenie tohto zákonného ustanovenia menilo, aj v čase nadobudnutia účinnosti tohto zákona, tak aj v súčasnosti platí, že štátny podnik spravuje veci a majetkové práva zverené mu pri jeho založení, ako aj veci a majetkové práva nadobudnuté v priebehu podnikania, pričom veci a majetkové práva, ktoré podnik spravuje sú majetkom štátu. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na ustanovenie § 2 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, podľa ktorého majetkom podniku (podľa § 1 citovaného zákona ide aj o štátne podniky) je súhrn vecí a finančných prostriedkov, ku ktorým má podnik právo hospodárenia alebo ktoré sú v jeho vlastníctve, ako aj súhrn práv, iných majetkových hodnôt a záväzkov podniku. Predmetné ustanovenie síce uvažuje aj o možnosti podniku vlastniť veci a finančné prostriedky, avšak zákon o štátnom podniku takúto možnosť nepripúšťa.

120. Zákon č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku upravuje postavenie štátneho podniku ako správcu majetku, neupravuje však nakladanie s majetkom štátu v správe štátneho podniku mimo obvyklého hospodárenia. Nakladanie s majetkom v správe štátneho podniku mimo obvyklého hospodárenia nie je bežnou hospodársko-podnikateľskou aktivitou štátneho podniku, teda ide o úkon, ktorý nespadá do predmetu podnikania štátneho podniku vymedzeného v zakladacej listine, zapísaného v obchodnom registri a nespadá ani pod definíciu štátneho podniku ako výrobcu tovaru v zmysle § 2 ods. 1 citovaného zákona. Takéto nakladanie je výnimočnou aktivitou, ktorá sa vymyká zo štandardu jeho podnikateľskej činnosti. V súlade s ustanovením § 1 ods. 1 a § 1 ods. 2 písm. b) zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu sa takéto nakladanie s majetkom štátu v správe štátneho podniku riadi práve ustanoveniami uvedeného zákona.

121. Žalobca by sa mohol stať správcom majetku, ktorý mal pôvodne vo svojej správe Slovenský energetický podnik, š.p. vtedy, ak by s týmto štátnym podnikom uzatvoril zmluvu v zmysle § 9 zákona č. 278/1993 Z.z. Takéto skutkové tvrdenie však súdu žalobca neposkytol. Záver o tom, že by k prevode správy majetku štátu zo Slovenského energetického podniku, š.p. na žalobcu došlo zmluvou prevode správy nevyplýva ani zo skutkového stavu zisteného dokazovaním.

122. K zmene správy majetku štátu nemusí dôjsť iba na základe dispozitívneho jeho správcu, ale aj odňatím tejto správy pôvodnému správcovi a následným pridelením majetku do správy novému správcovi. Pokiaľ je správcom majetku štátu štátny podnik, môže mu byť majetok zo správy v súlade s § 6 ods. 3 zákona č. 111/1990 Zb. odňatý iba v prípade, ak to dovoľuje zákon alebo medzinárodná zmluva. Zákonom, ktorý spôsob odňatia správy majetku a jeho pridelenie do správy novému správcovi upravuje je zákon č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu. V súčasnosti platí, že vecne príslušnou na odňatie správy je Vláda Slovenskej republiky a to na základe návrhu Ministerstva financií Slovenskej republiky. Rozhodnutie o odňatí správy nehnuteľného majetku, pričom majetok VEG je bezpochyby potrebné

považovať za majetok nehnuteľný, musí obsahovať najmä označenie nehnuteľného majetku, ktoré správa sa odníma, označenie doterajšieho správcu, označenie nového správcu a dôvody odňatia správy majetku štátu. Takáto úprava možnosti odňatia správy však bola do zákona č. 278/1993 Z.z. včlenená až nadobudnutím účinnosti zákona č. 324/2014 Z.z., teda od 01.12.2014. Pred uvedeným dátumom platilo, že o odňatí správy majetku štátu rozhodovalo ministerstvo financií a to po predchádzajúcom prerokovaní so zriaďovateľom. Rozhodnutie o odňatí správy nehnuteľného majetku štátu a určení jeho správcu vydávané ministerstvom financií taktiež muselo obsahovať najmä presné označenie nehnuteľného majetku štátu, ktorého správa sa odníma, doterajšieho správcu odnímaného nehnuteľného majetku štátu, určenie nového správcu a dôvody odňatia správy.

123. Pred 01.12.2014 tak v žiadnom prípade nemohlo dôjsť k situácii, kedy by bola správa majetku štátu jednému subjektu odňatá a bol by určený nový správca uznesením vlády Slovenskej republiky, nakoľko takouto kompetenciou vláda Slovenskej republiky nedisponovala. Ak by aj vláda Slovenskej republiky svojim uznesením skutočne určila žalobcu ako správcu predmetného majetku štátu, takéto rozhodnutie by bolo v rozpore tak s ustanoveniami zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu, ako aj v rozpore s ustanovením čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Vláda Slovenskej republiky nie je oprávnená rozširovať svoju pôsobnosť nad rámec zákona a obmedzovať pôsobnosť iných štátnych orgánov alebo prevziať ich kompetencie, nakoľko takýto postup by nebol v súlade s princípom právneho štátu. Tu je potrené poukázať na skutočnosť, že ani z jedného z uznesení vlády Slovenskej republiky, ktoré boli ako listinné dôkazy v tomto konaní predložené nevyplýva, že by správa majetku VEG bola akýmkoľvek právne relevantným spôsobom žalobcovi pridelená. Naopak aj z týchto uznesení vlády Slovenskej republiky, ako aj z ostatných listinných dôkazov vyplýva, že titulom, na základe ktorého sa mal žalobca stať správcom a prevádzkovateľom majetku VEG mala byť práve Dohoda o usporiadaní majetkovo- právnych vzťahov VEG, ktorá (vzhľadom na svoju neúčinnosť) takýto následok vyvolať nemohla.

124. Aj zo skutočnosti, že vláda Slovenskej republiky nebola spôsobilá určiť žalobcu za správcu a prevádzkovateľa majetku VEG jednoznačne vyplýva, že dokazovanie navrhované žalobcom je nadbytočné, nakoľko jeho cieľom malo byť práve preukázanie skutočnosti, že vládou takéto rozhodnutie prijaté, teda preukázanie skutočnosti, ktorá nemohla mať vplyv na rozhodnutie súdu v tomto spore. Rozhodnutie o odňatí správy pôvodnému správcovi a ustanovenie žalobcu ako nového správcu majetku VEG nemohlo byť ani z rovnakých dôvodov ani súčasťou uznesenia č. 1174/2004, ktorým bol schválený návrh konečnej podoby zmluvných dokumentov súvisiacich s privatizáciou žalovaného. Žalujúca strana v rámci svojej argumentácie poukázala aj na uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 171/2007, avšak týmto uznesením tak, ako to vyplýva z prednesu právneho zástupcu žalobcu, bola schválená iba analýza postupu pri privatizácii žalovaného.

125. Žalobca sa správcom majetku VEG nemohol stať ani na základe uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 180 z 15. apríla 2015. I keď toto uznesenie bolo vydané v čase, kedy vláda Slovenskej republiky bola oprávnená rozhodovať o odňatí správy štátneho majetku a jeho pridelení do správy novému správcovi, takéto rozhodnutie súčasťou uvedeného uznesenia vlády Slovenskej republiky nebolo. Týmto uznesením bola iba schválená informácia o privatizácii Slovenských elektrární a postupe pri vypovedaní Zmluvy o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo a poverenie predsedu vlády predložiť informáciu Národnej rade Slovenskej republiky a poverenie predsedovi vlády Slovenskej republiky alternatívne ministrovi životného prostredia odôvodniť túto informáciu v Národnej rade Slovenskej republiky.

126. Žalobca sám v podstate nevedel odôvodniť akým spôsobom a kedy mu mala byť správa majetku VEG zverená, napriek tomu navrhoval vykonať dokazovanie oboznámením sa s obsahom uznesení vlády č. 1174/2004, 171/207, ako aj výsluchom J. F., B. R., J. K. a E. H. a to pre bližšie vysvetlenie situácie v súvislosti s privatizáciou Slovenských elektrární a tzv. vyčlenením majetku VEG z účtovníctva spoločnosti Slovenské elektrárne. Súd nepovažoval vykonanie takéhoto dokazovanie za danej situácie za potrebné a hospodárne. S poukazom na už podrobne opísané spôsoby, akými sa môže stať štátny podnik správcom majetku štátu je zrejmé, že ani jeden zo žalobcom navrhnutých dôkazov nie je schopný preukázať, že žalobca sa stal správcom majetku VEG. Aj z tohto dôvodu súd žalobcove návrhy na vykonanie dokazovania zamietol. 127. Žalovaný v rámci jedného zo svojich troch podaní doručených súdu dňa 05.03.2018, ktoré označil ako vyjadrenie č. 2 uplatnil vzájomnou žalobou voči žalobcovi nárok na zaplatenie sumy 159.479.711,94 Eur. Žalovaný tak, ako to vyplýva z jeho podaní sa svojou vzájomnou žalobou domáhal vrátenia

peňažných a nepeňažných plnení poskytnutých žalobcovi v období od 01.01.2012 do 31.12.2012 a to konkrétne zo sumy 54.022.543,80 Eur, ktorá podľa žalovaného predstavuje jeho náklady za prevádzku, údržbu a oprav Vodnej elektrárne Gabčíkovo, ako aj náklady na predaj elektriny a podporné služby, ktoré žalovaný uskutočňoval na svoje náklady. Ďalej malo ísť o sumu 99.084.462,72 Eur, ktorú žalovaný vyplatil žalobcovi podľa čl. 6 zmluvy o prevádzke VEG. Táto suma predstavovala 65% podiel na výnosoch z majetku VEG, ako aj zo sumy 5.974.905,42 Eur, ktorá predstavovala platbu podľa čl. 10 bod 10.2 Zmluvy o prevádzke VEG. Žalovaný vzal časť svojej vzájomnej žaloby späť písomným podaním, ktoré bolo súdu doručené dňa 19.10.2018. Predmetom tohto čiastočného späťvzatia bola suma zodpovedajúca dani z pridanej hodnoty prirátanej k platbám podľa čl. 6 a čl. 10 zmluvy o prevádzke VEG. Po tomto čiastočnom späťvzatí sa žalovaný vzájomnou žalobou domáhal zaplatenia istiny 141.969.817,49 Eur s príslušenstvom. 128. Žalobca v rámci svojej obrany proti nárokom uplatneným vzájomnou žalobou vzniesol námietku premlčania týchto nárokov. 129. Účelom právnej úpravy inštitútu premlčania je, aby oprávnený subjekt (veriteľ) pod hrozbou sankcie premlčania uplatnil (vykonal) svoje právo v stanovenej premlčacej dobe - teda včas. Účinné vznesenie námietky premlčania práva znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže premlčané právo priznať, keďže vznesením námietky premlčania zaniká nárok na autoritatívnu vynútiteľnosť uplatneného práva. Tento inštitút poskytuje východisko, ako predísť, resp. riešiť situácie, kedy až po dlhej dobe dochádza k uplatneniu majetkového práva zo strany veriteľa a tak sa vnáša do záväzkových právnych vzťahov účastníkov právna neistota, resp. hrozba, že dlžník môže byť vystavený bez zreteľa na čas (bez obmedzenia doby) úspešnej žalobe zo strany veriteľa. V inštitúte premlčania sa premieta pravidlo vigilantibus iura scripta sunt (že zákony sú písané pre bdelých, teda pre tých, ktorí o svoje práva dbajú; alebo inak povedané, že právo patrí bdelým). 130. Nemožnosť priznať oprávnenému subjektu premlčané právo nastane vtedy, keď uplynie právnym predpisom vymedzený čas (premlčacia doba), nevykonáva sa právo oprávneným subjektom v priebehu takto vymedzenej doby, povinný subjekt v rámci súdneho konania o uplatnenom práve účinne vznesie námietku premlčania. 131. Podľa ust. § 489 Občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1964/40/> záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone. Odborná literatúra, ako aj ustálená rozhodovacia prax súdov chápe bezdôvodné obohatenie ako záväzkovo-právny vzťah, ktorého obsahom je povinnosť toho, kto sa obohatil, vydať to, o čo sa obohatil a tej povinnosti korešpondujúce právo toho, na úkor koho k obohateniu došlo, požadovať vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia. Nakoľko žalobca aj žalovaný sú podnikateľmi v zmysle ust. § 2 ods. 2 písm. a) Obchodného zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/>, ich vzájomné vzťahy vyplývajúce z povinnosti vydať, resp. z práva žiadať o vydanie bezdôvodného obohatenia, ku ktorému došlo plnením na základe neplatnej Zmluvy o prevádzke majetku VEG je nevyhnutné podradiť pod kogentné ust. § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1991/513/>. 132. Žalobca a žalovaný uzatvorili neplatnú Zmluvu o prevádzke VEG v súvislosti s výkonom ich podnikateľskej činnosti. Aj jednotlivé činnosti vykonávané na základe tejto zmluvy, rovnako ako plnenia, ktoré boli na základe nej poskytované taktiež bezprostredne súviseli s ich podnikaním. Pokiaľ teda malo na strane žalobcu dôjsť prijatím plnení na základe neplatnej Zmluvy o prevádzke VEG k bezdôvodnému obohateniu, vzťah takto vzniknutý je vzťahom obchodnoprávnym. Vzťahy, stavy a situácie, ktoré vznikajú medzi podnikateľskými subjektmi, ktorými sú podnikatelia v zmysle ust. § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/>, sa prioritne riešia podľa Obchodného zákonníka ako hmotného práva. Subsidiárne, ak ich nemožno riešiť podľa Obchodného zákonníka, použijú sa ustanovenia Občianskeho zákonníka v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/> Aj z titulu rešpektovania tohto princípu subsidiarity Občianskeho zákonníka ako hmotného práva vo vzťahu k Obchodnému zákonníku, čo je základný princíp vyjadrený v ust. § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/>, je nevyhnutné vzťahy medzi podnikateľmi riešiť podľa Obchodného zákonníka. Z ust. § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/> nevyplýva požiadavka, že vzťah medzi podnikateľskými subjektmi sa musí týkať ich vzájomnej podnikateľskej činnosti, keďže sa žiada len, že sa týka ich podnikateľskej činnosti. 133. Na dĺžku a plynutie premlčacej doby pri bezdôvodnom obohatení tak bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka ako hmotného práva, ktorý má komplexnú úpravu premlčania,

obsiahnutú v ust. § 387 a nasl. ustanovenia Obchodného zákonníka. <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/1991/513/> Nepochybne premlčanie ako prostriedok zoslabenia uplatniteľného práva je komplexne riešené v Obchodnom zákonníku, preto na námietku premlčania vznesenú žalobcom bolo nevyhnutné aplikovať štvorročnú premlčaciu dobu v zmysle ust. § 397 Obchodného zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/>, podľa ktorého, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky. (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo V 5/2008 uverejnené v ZSP ako č. 61/2010, rozhodnutie Ústavného súdu SR pod sp. zn. IV. ÚS 214/2004 <http://merit.slv.cz/IV.US214/2004>). 134. Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 09.03.2015, č.k. 1Cob/84/2014, ktorým Krajský súd v Bratislave zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 24Cb/50/2017 tak, že určil, že Zmluva o prevádzke VEG uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je neplatná, je rozhodnutím deklaratórnym, ktoré nemá vplyv na začiatok plynutia premlčacej doby. Nárok na vydanie plnení poskytnutých žalovaným žalobcovi v roku 01.01.2012 do 31.12.2012 sa tak premlčal najneskôr dňom 31.12.2016. S ohľadom na skutočnosť, že žalovaný si svoje nároky uplatnil až v roku 2018, súd žalobcom uplatnenú námietku premlčania považoval za dôvodnú a v súlade s ustanovením § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka vzájomnú žalobu žalovaného zamietol. 135. Súd neakceptoval argumentáciu žalovanej strany, v zmysle ktorej došlo k uplatneniu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia už v roku 2015 a to konkrétne v podaní z 27.03.2015. 136. V zmysle § 402 Obchodného zákonníka k prerušeniu plynutia premlčacej doby dochádza vtedy, ak veriteľ za účelom uspokojenia svojej pohľadávky vykoná taký úkon, ktorý je možné považovať za úkon, ktorým sa začína súdne konanie alebo za úkon považovaný za uplatnenie nároku v už začatom súdnom konaní. Pokiaľ by teda malo byť uvedené vyjadrenie žalovaného považované za vzájomnú žalobu muselo by byť z hľadiska svojho obsahu vzájomným návrhom (vzájomnou žalobou) v zmysle § 42 ods. 3 a § 97 vtedy platného a účinného Občianskeho súdneho poriadku. 137. Ako však vyplýva z vyjadrenia žalovaného z 27.03.2015 žalovaný sa domáhal iba zamietnutia žaloby žalobcu a prerušenia konania o tejto žalobe, nedomáhal sa však toho, aby bol žalobca autoritatívnym súdnym rozhodnutím zaviazaný na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovanému. Aj z obsahu podania žalovaného zo dňa 27.03.2015 vyplýva, že žalovaný ešte aj v tomto čase vo svojej obrane proti nárokom uplatneným žalobcom argumentoval platnosťou Zmluvy o prevádzke VEG. Predmetné podanie neobsahovalo návrh na vydanie súdneho rozhodnutia, ktorým by bol žalobca zaviazaný na zaplatenie sumy 159.479.711,94 Eur, ale iba výzvu adresovanú žalobcovi (nie súdu), aby mu túto sumu uhradil. 138. Výzvu žalovaného žalobcovi (aj keď bola súčasťou vyjadrenia žalovaného v súdnom konaní) nemožno považovať za vzájomný návrh v zmysle § 97 Občianskeho súdneho poriadku a tak ani v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku nemá vplyv na samotné plynutie premlčacej lehoty. 139. Súd sa nemohol stotožniť ani s ďalšou argumentáciou žalovaného, podľa ktorej námietka premlčania žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku. 140. Dobré mravy možno charakterizovať ako pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku. Zásady poctivého obchodného styku sú výrazom konkretizácie všeobecnejších morálnych zásad či noriem vyjadrených v pojme dobré mravy. Tvoria ucelený súbor zásad správania, ktorých dodržiavanie v obchodnom styku tento styk kvalifikuje ako poctivý. 141. Uplatnenie námietky premlčania v civilnom sporovom konaní nemožno v kontexte spomenutých definícií považovať za konanie či už v rozpore s dobrými mravmi alebo v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku. Ako už súd uviedol účelom právnej úpravy premlčania je, aby oprávnený subjekt (veriteľ) pod hrozbou sankcie premlčania uplatnil (vykonal) svoje právo včas. Zákon viaže účinky premlčania na vznesenie námietky premlčania, neurčuje však žiadnu prekluzívnu lehotu na jej uplatnenie. Skutočnosť, že žalobca neuplatnil námietku premlčania ihneď po uplatnení nárokov žalovaného, nemá na účinky tejto námietky žiadny vplyv a samotné uplatnenie námietky premlčania nemožno bez ďalšieho považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi alebo so zásadami poctivého obchodného styku a to bez ohľadu na to, v akej fáze súdneho konania bola táto námietka uplatnená. 142. Výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku by bolo možné považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi iba vtedy, ak by bolo len prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu, jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo by o výraz zneužitia tohto subjektívneho práva

(označované rovnako ako šikana) na úkor druhého účastníka, a teda o výkon v rozpore s dobrými mravmi. 143. O konanie vykazujúce znaky priameho úmyslu poškodiť druhého účastníka by však nebolo možné uvažovať z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatneného nároku vyvodzovaný, ale len z konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odoprenie práva uplatniť námietku premlčania. Žalovaná strana neuviedla také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o takých celkom výnimočných okolnostiach, za ktorých by bolo možné uplatnenie námietky premlčania považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi alebo so zásadami poctivého obchodného styku. 144. Na základe uvedených skutočností, ako aj citovaných zákonných ustanovení tak súd dospel k záveru o dôvodnosti námietky premlčania vznesenej žalobcom a preto vzájomnú žalobu žalovaného zamietol. Pre úplnosť však považuje za potrebné bližšie sa vyjadriť k nárokom uplatneným vzájomnou žalobou žalovaného. 145. Pre úplnosť preto súd považuje za potrebné uviesť, že tak, ako to vyplýva zo skutkových tvrdení žalovanej strany, žalovaný si vzájomnou žalobou uplatnil voči žalobcovi nárok na vrátenie v podstate akýchkoľvek plnení, ktoré mu mal poskytnúť na základe neplatnej Zmluvy o prevádzke VEG. Žalovaný sa tak v rámci vydania bezdôvodného obohatenia domáhal aj zaplatenia nákladov vynaložených na prevádzku a údržbu tzv. majetku VEG, o ktorom ale zároveň tvrdil, že je jeho majetkom. Práve skutkovými tvrdeniami o existencii svojho vlastníckeho práva k majetku VEG žalovaný zdôvodňoval svoju aktívnu legitimáciu domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia voči žalobcovi. Pokiaľ by však žalovaný skutočne bol vlastníkom majetku VEG, vynaložením nákladov na údržbu tohto majetku by nemohlo dôjsť k zmenšeniu majetku žalovaného a ani k bezdôvodnému obohateniu sa žalobcu. Ak vlastník vynaloží akékoľvek náklady na svoj vlastný majetok a nemôže sa od iného subjektu žalobou domáhať refundácie týchto nákladov titulom bezdôvodného obohatenia, nakoľko nedochádza k naplneniu znakov ani jednej zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia. Súd sa preto stotožnil s argumentáciou žalujúcej strany, ktorý správne poukázal na to, že žalovaný napriek tomu, že na jednej strane tvrdí, že žalobca nie je vlastníkom majetku VEG a k tomuto nemá žiaden právny vzťah, na strane druhej žiada, aby sa žalobca na nákladoch vynaložených v súvislosti s prevádzkou a údržbou tohto majetku podieľal. 146. V ostatnej časti vzájomnej žaloby, ktorou sa žalovaný domáhal vrátenia platieb vo výške 65% výnosov z predaja elektrickej energie a podporných služieb vyrobených vo Vodnej elektrárni Gabčíkovo súd opäť pre úplnosť považuje za potrebné poukázať na právnu formu žalobcu, ktorá vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovaného odôvodňuje záver o neexistencii tento krát pasívnej vecnej legitimácie žalobcu. 147. Súd už pri odôvodňovaní výroku a zamietnutí žaloby žalobcu poukázal na potrebu skúmania existencie vecnej legitimácie subjektov sporu. Rovnako súd už v odôvodnení tohto rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že v súlade so zákonom č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku štátny podnik nemôže nadobúdať do svojho vlastníctva žiaden majetok a ani iné majetkové hodnoty a to bez ohľadu na spôsob ich vzniku. Právo štátneho podniku držať majetok štátu (t.j. majetku, ktorý bol štátnemu podniku zverený pri jeho založení, ako aj vecí a majetkových práv nadobudnutých v priebehu podnikania) je zákonným právom štátneho podniku. Z Občianskeho zákonníka (§ 129 ods. 1) vyplýva, že držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo, kto vykonáva právo pre seba. Štátny podnik sa ani nemôže domnievať, že veci, s ktorými nakladá sú jeho vlastné (je dané zákonné vlastníctvo štátu). Právo držby nepatrí štátnemu podniku ani z dôvodu, že práva z vecí vykonáva pre seba. Štátny podnik sa nemôže ani domnievať, že veci a práva, s ktorými nakladá, sú jeho vlastné (je dané zákonné vlastníctvo štátu). Právo držby nepatrí štátnemu podniku ani z dôvodu, že práva z vecí vykonáva pre seba. Totiž všetky veci (majetok) sú mu zverené do správy a to za účelom vykonávania podnikateľskej činnosti (§ 2 ods. 1 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku), teda práva z vecí vykonáva de facto v konečnom dôsledku pre štát. Je potrebné rozlišovať medzi držbou a detenciou. Detencia na rozdiel od držby je faktické ovládanie veci bez úmyslu nakladať s ňou ako vlastnou. Spoločným znakom, ktorý detenciu spája s držbou, je teda corpus possesionis, pričom detentor nenakladá s vecou ako vlastnou. Štátny podnik tak má vo vzťahu k majetku, ktorého správu vykonáva, pozíciu oprávneného detentora. Štátny podnik, ako správca nikdy nemôže veci alebo majetkové práva nadobudnúť do svojho vlastníctva, pretože veci a majetkové práva, ktoré spravuje sú majetkom štátu (§ 6 ods. 1 zákona č. 111/1990 Zb.). 148. Pokiaľ teda žalovaný tvrdil, že majetok Vodnej elektrárne Gabčíkovo nie je vo vlastníctve štátu a od tejto skutočnosti odvodzoval aj svoj nárok na vrátenie platieb poskytnutých žalobcovi, ktorý poskytol žalobcovi ako štátnemu podniku, mal sa tohto nároku domáhať v súlade s ustanovením § 6 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátom podniku voči štátu a nie priamo voči žalobcovi.

149. Naostatok je potrebné uviesť aj to, že z vykonaného dokazovania vlastnícke právo žalobcu k majetku Vodnej elektrárne Gabčíkovo nevyplýva. 150. Žalovaný odvodzoval existenciu svojho vlastníckeho práva k majetku Vodnej elektrárne Gabčíkovo od skutočnosti, že technologická časť objektov Vodnej elektrárne Gabčíkovo bola vyňatá z majetku Slovenského elektrizačného podniku, š.p. a následne došlo k jeho vloženiu do majetku spoločnosti Slovenské elektrárne, a.s., so sídlom Hraničná 12, 827 36 Bratislava, IČO: 31 380 751, t.j. do majetku pôvodných Slovenských elektrární, a.s., ktoré sú právnym predchodcom žalovaného. Neplatnosť Zmluvy o prevádzke majetku VEG, na ktorú bola viazaná aj účinnosť Dohody o usporiadaní majetkovo-právnych vzťahov VEG, nedošlo k prevodu vlastníckych práv zo žalovaného na štát. Podľa žalobcu takýto postup odporoval Zmluve o prevádzke a výstavbe Sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros, v zmysle ktorej malo byť Vodné dielo Gabčíkovo predmetom spoločného vlastníctva Slovenskej republiky a Maďarska.

151. Podľa ustanovenia čl. 2 ods. 2 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby súd nemôže preskúmavať platnosť privatizácie časti majetku Slovenského energetického podniku, š.p. po uplynutí tam uvedenej lehoty. Tu súd považuje za potrebné poukázať na ustanovenie § 583 Občianskeho zákonníka upravujúceho podmienky preklúzie práv. Podľa tohto ustanovenia dochádza k zániku práv uplynutím lehoty na ich uplatnenie iba vtedy, ak zákon uplynutie lehoty s takýmto následkom spája.

152. Pod preklúziou teda rozumieme neuplatnenie práva v stanovenej dobe, v dôsledku čoho zaniká subjektívne právo vyplývajúce z občianskoprávneho vzťahu. Uplynutie prekluzívnej doby má bezprostredný vplyv na samotnú existenciu subjektívneho práva a tým aj na občianskoprávny vzťah. Ak sa právo neuplatní v stanovenej dobe, zaniká a nezostáva ani naturálna obligácia. To znamená, že dlžník nemôže po uplynutí prekluzívnej doby dlh už dobrovoľne splniť. Pokiaľ by tak urobil, plnil by neexistujúci dlh a vznikla by z toho povinnosť vrátiť neoprávnene získaný majetkový prospech. Vo svojich dôsledkoch je teda preklúzia omnoho prísnejšia než premlčanie, pretože tu dlžník nemá možnosť (ako u premlčania) námietkou odvrátiť zákonné následky preklúzie, okrem toho nemá ani možnosť dobrovoľne splniť povinnosť po uplynutí prekluzívnej lehoty (Plank et al, 1983a, s. 201).

153. Nakoľko čl. 2 ods. 2 zákona č. 91/1992 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby uvedenú formuláciu neobsahuje, nemôže byť s neuplatnením práva v ním stanovenej lehote spájaný následok jeho preklúzie v zmysle § 583 Občianskeho zákonníka. Okrem uvedeného ustanovenie čl. 2 ods. 2 nie je možné vykladať inak, ako tak, že toto sa vzťahuje iba na právo štátu domáhať sa určenia neplatnosti prevodu alebo prechodu práva a aj to iba z dôvodov porušenia tých zákonných ustanovení, ktoré upravujú (resp. upravovali) proces privatizácie, resp. z dôvodu prevodu majetku štátu na iné osoby. Extenzívny výklad, citovaného zákonného by znamenal, že žiadna iná osoba okrem štátu by nemala právo domáhať sa určenia neplatnosti akéhokoľvek prevodu majetku štátu, t.j. aj neplatnosti takej privatizácie, pri ktorej by štát na iné osoby prevádzal aj majetok, ktorý napr. vôbec nevlastní a zároveň by nebolo možné napadnúť ani takú privatizáciu majetku, pri ktorej by bolo prevádzané vlastníctvo takých častí vecí, ktoré nie sú spôsobilé byť samostatným predmetom právnych vzťahov. Z uvedeného dôvodu súd nemohol uvedenú obranu žalovaného v 1. rade akceptovať. 154. Žalobca namietal neplatnosť privatizácie časti majetku štátu, ktorého správcom bol pôvodne Slovenské energetického podniku a to z dôvodu, že štát nebol oprávnený previesť akúkoľvek časť majetku Vodnej elektrárne Gabčíkovo bez súhlasu Maďarska ako podielového spoluvlastníka Vodného diela Gabčíkovo. 155. Zmyslom Zmluvy uzatvorenej medzi Československou socialistickou republikou a Maďarskou ľudovou republikou o výstavbe a prevádzke Sústavy vodných diel Gabčíkovo- Nagymaros zverejnenej v Zbierke zákonov vyhláškou ministra zahraničných vecí pod č. 109/1978 Zb. bola úprava práv a povinností oboch štátov pri budovaní a následnej výstavbe sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros. Zmluva upravovala aj vlastnícke vzťahy k vybudovanej sústave vodných diel po ich dokončení. V zmysle čl. 1 zmluvy Sústava vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros, mala pozostávať z Vodného diela Gabčíkovo a z Vodného diela Nagymaros, ktoré však mali spolu tvoriť jednotnú, nerozdeliteľnú prevádzkovú sústavu objektov. Vodné dielo Gabčíkovo malo pozostávať z objektu zdrže Hrušov-Dunakiliti na československom a maďarskom území, hate Dunakiliti a pomocnej plavebnej komory derivačného kanálu (prívodného a odpadového kanálu) na rkm 1842-1811 na československom území, stupňa na derivačnom kanáli na československom území pozostávajúceho z vodnej elektrárne s inštalovaným výkonom 720 MW, dvoch plavebných komôr a príslušenstva, upraveného starého koryta Dunaja na rkm 1842-1811 na spoločnom československo-maďarskom úseku, prehĺbeného a

regulovaného koryta Dunaja na rkm 1811-1791 na spoločnom československo-maďarskom úseku. Ako je známe Vodné dielo Nagymaros vybudované nebolo. Vodné dielo Gabčíkovo síce vybudované bolo, ale v pozmenenej podobe a toto sa nachádza výlučne na území Slovenskej republiky. Časti, ktoré boli vybudované na území Maďarska boli buď odstránené alebo nie sú využívané a naopak vodné dielo Gabčíkovo pozostáva aj z častí, ktoré pôvodná zmluva vôbec nepredpokladala (stupeň Čunovo). Vodné dielo Gabčíkovo tak, ako bolo skutočne vybudované a sprevádzkované, nie je totožné s Vodným dielom Gabčíkovo tak, ako bolo predpokladané a vymedzené medzinárodnou zmluvou. To znamená, že aj keď zmluva je naďalej platná (čo potvrdil aj Medzinárodný súdny dvor v rozsudku z 25.09.1997) a zmluvné strany sú povinné sa ňou riadiť, faktická situácia je taká, že jej ciele naplnené neboli a nedošlo k výstavbe vodných diel, ktoré predpokladala. Pokiaľ Vodné dielo Gabčíkovo nebolo vybudované a v rozsahu a spôsobom predpokladaným zmluvou, nebolo postavené ako spoločná investícia, nemožno naň vzťahovať ani ustanovenia zmluvy o spoločnom vlastníctve. 156. Túto skutočnosť potvrdil aj Medzinárodný súdny dvor v Haagu, ktorý vo výroku svojho rozsudku uviedol, že Maďarsko a Slovensko musia rokovať v dobrej viere, berúc do úvahy dnešnú situáciu a musia prijať všetky nevyhnutné opatrenia na dosiahnutie cieľov Zmluvy zo 16. septembra 1977, v súlade s takými modalitami, na akých sa dohodnú, pričom pokiaľ sa strany nedohodnú inak, musí sa stanoviť spoločný prevádzkový režim podľa Zmluvy zo 16. septembra 1977. 157. V odôvodnení svojho rozhodnutia Medzinárodný súdny dvor ďalej uviedol, že „objekty v Čunove by sa mali stať spoločne prevádzkovaným dielom v zmysle článku 10, odsek 1, vzhľadom na ich rozhodujúcu úlohu pri prevádzke toho, čo zostalo zo Sústavy, a pre vodohospodársky režim. Priehrada v Čunove prevzala úlohu, ktorá bola pôvodne určená objektom v Dunakiliti, a preto by mala mať aj podobný status. Medzinárodný súdny dvor tiež dospel k záveru, že Variant C, ktorého spôsob prevádzky je podľa súdu nezlučiteľný so zmluvou, by sa mal uviesť do súladu s ňou. Zapojením Maďarska do jeho prevádzky, riadenia, a poberania úžitkov, na základe rovnosti, sa Variant C pretransformuje z faktického stavu na zmluvný režim“. „Usporiadanie Variantu C jeho premenou na súčasť jednotnej a nerozdeliteľnej prevádzkovej sústavy objektov sa ukazuje byť nevyhnutné tiež preto, aby sa znovu zabezpečila účinnosť článku 9 Zmluvy, ktorý ustanovuje, že zmluvné strany sa v rovnakom pomere podieľajú na úžitkoch a výhodách zo Sústavy vodných diel“. Aj Medzinárodný súdny dvor tak dospel k záveru, že Vodné dielo Gabčíkovo vybudované v tzv. variante „C“ nepodlieha právnemu režimu zmluvy z roku 1977 a tento stav je možné dosiahnuť iba dohodou zmluvných strán, t.j. Slovenskej republiky a Maďarska, ku ktorej však nikdy nedošlo. Absencia súhlasu Maďarska nie je dôvodom neplatnosti úkonov týkajúcich sa vodného diela. Nakoľko sa Maďarsko na jeho výstavbe v konečnom dôsledku nepodieľalo, toto sa ani čiastočne nenachádza na jeho území a na zmenách pôvodnej zmluvy, ktoré by umožňovali prevádzkovať dielo pôvodne predpokladaným spôsobom sa so Slovenskou republikou nedohodlo, nemôže byť Maďarsko považované za jeho spoluvlastníka. 158. Napriek uvedenému sa pôvodné Slovenské elektrárne, a.s. ako právny predchodca žalovaného nikdy vlastníkom technologickej časti Vodnej elektrárne Gabčíkovo nestali, nakoľko technologická časť Vodnej elektrárne Gabčíkovo ako súčasť Vodného diela Gabčíkovo nie je spôsobilým predmetom vlastníckych vzťahov, keďže ide iba o súčasť hlavnej veci, ktorou je práve Vodné dielo Gabčíkovo. 159. Súčasťou veci podľa § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka je všetko, čo k nej podľa povahy náleží a nemôže byť oddelené bez toho, aby sa tým vec ako celok znehodnotila (znehodnotením veci treba rozumieť stav, keď hlavná vec v porovnaní so stavom pred oddelením jej súčasti, slúži síce pôvodnému účelu, ale menej kvalitne alebo mu už nemôže slúžiť vôbec). Súčasť veci nie je samostatnou vecou v právnom zmysle; zdieľa právny režim veci, ku ktorej patrí. Ak patrí k pozemku, musí byť na ňom umiestnená. Súčasť veci preto nemôže byť spôsobilým predmetom občianskoprávnych vzťahov, pokiaľ zákonom nie je stanovené inak.

160. Vodná elektráreň Gabčíkovo funguje, rovnako ako každá iná vodná elektráreň, na princípe premeny mechanickej energie vody na elektrickú energiu. Energiu z vody sa vo vodnej elektrárni získava premenou jej prúdenia (t.j. pohybovej alebo kinetickej energie), tlaku (potenciálnej alebo tlakovej energie) alebo oboch týchto energií súčasne najprv na mechanickú prácu a potom na elektrickú energiu. Túto premenu zabezpečuje sústava stavebných a strojných zariadení. Bez toho, aby vodným dielom došlo k vzdutiu hladiny vody, vytvoreniu dostatočného spádu a privedeniu vody k samotným turbínam vodnej elektrárne, vodná elektráreň nie je schopná plniť svoj účel. Uvedená skutočnosť vyplýva zo základnej logiky, ide o skutočnosť všeobecne známu a jej overenie nevyžaduje vykonanie obhliadky vodnej elektrárne. Oddelením technologickej časti Vodnej elektrárne Gabčíkovo od Vodného diela Gabčíkovo by došlo k značnému znehodnoteniu tohto vodného diela, keďže by prišlo o jednu zo svojich základných

funkcií, ktorou je práve výroba elektrickej energie. Samotná technologická časť vodnej elektrárne nie je bez vodného diela schopná svoju funkciu (vyrábať elektrickú energiu) plniť vôbec.

161. Obdobne aj Krajský súd v Bratislave v odôvodnení rozsudku č.k. 1Cob/84/2004-1328 zo dňa 09.03.2015 dospel k záveru, že „predpokladom výroby elektrickej energie je prevádzkovanie vodného diela ako celku, teda tak prevádzkovanie technologickej časti VEG ako aj existencia a prevádzkovanie jeho stavebnej časti a koordinácia s vodohospodárskymi objektmi, teda elektrická energia nie je produktom prevádzkovania výlučne technologickej časti“. To znamená, že vodná elektráreň Gabčíkovo nie je schopná a spôsobilá byť samostatným predmetom vlastníckeho práva, vlastnícke právo k nej nemohlo byť prevedené na osobu odlišnú od vlastníka vodného diela, teda na osobu odlišnú od štátu a to ani v procese privatizácie a takto vymedzená časť vodného diela nemohla byť ani vložená do majetku pôvodných Slovenských elektrární, a.s. Nakoľko Vodná elektráreň Gabčíkovo nie je spôsobilá byť predmetom vlastníckeho práva, nie je ani spôsobilým predmetom vydržania tohto práva. To znamená, že žalovaný sa nemohol stať vlastníkom tejto časti vodného diela ani jej vydržaním. Zo všetkých týchto skutočností je zrejmé, že vlastníkom technologickej časti Vodnej elektrárne Gabčíkovo, rovnako ako vlastníkom celého vodného diela Gabčíkovo je Slovenská republika, ktorá jeho vlastníctvo nadobudla už jeho výstavbou. 162. Na základe uvedených skutočností preto súd vzájomnú žalobu žalovaného v 3. rade zamietol. 163. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 255 ods. 2 C.s.p. podľa ktorého, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Nakoľko mali žalovaný v časti konania o žalobe žalobcu plný úspech, súd mu priznal náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu. Súd taktiež priznal právo na náhradu trov konania žalobcovi voči žalovanému, ktorý bol so svojou vzájomnou žalobou neúspešný.

164. O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením v súlade s § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č. 233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).