Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/147/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu: I. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. 5, XXX XX K., občan SR, právne zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 831 154, právne zastúpenému JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, Mýtna 48, P.O.BOX 205, 810 00 Bratislava, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500,- Eur, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 20Csp/147/2016-54 zo dňa 21.08.2017 takto

rozhodol:

M e n í rozsudok súdu 1.inštancie v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku II., ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a vo výroku III. o trovách konania v spojení s uznesením č.k. 20Csp/147/2016-177 zo dňa 12.07.2018 tak, že žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi ešte sumu 400,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

P r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd 1.inštancie samostatným uznesením.

Vo zvyšku, teda vo výroku I. rozsudok p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v spojení s uznesením č.k. 20Csp/147/2016-177 zo dňa 12.07.2018 vo výroku I. vyslovil, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 100,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. III. Vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

2. Právne odôvodnil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie ustanovením § 1 ods. 1, § 3 ods. 3 a 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ustanovením § 4 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, teda od 01.08.2008 do 30.11.2009.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný sa žalobou v konaní sp. zn. 11C/147/2014 domáhal od žalobcu zaplatenia sumy 8.411,41 Eur s prísl., na základe úverovej zmluvy uzavretej medzi jeho právnym predchodcom - Slovenskou sporiteľňou a.s. a žalovaným dňa 22.10.2008. Žalovaný si uplatnil voči žalobcovi okrem istiny aj nárok na zaplatenie úrokov a poplatkov zo Zmluvy. Žalobca v konaní úspešne namietol skutočnosť, že Zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, a preto úver je bezúročný a bez poplatkov a súd aj na základe toho rozhodol. Súd teda

dospel k záveru, že ak žalovaný požadoval od žalobcu okrem istiny aj úroky a poplatky zo Zmluvy, ktorú súd vyhodnotil ako bezúročnú a bez poplatkov, porušil jeho práva ako spotrebiteľa. Neobstojí námietka žalovaného, že žalovaný nebol účastníkom úverového vzťahu, keďže postúpením pohľadávky prešli na žalovaného nielen všetky práva, ale aj povinnosti zo Zmluvy. Bolo na žalovanom, či si v konaní uplatní okrem istiny aj úroky a poplatky. Keďže žalovaný k tomu pristúpil, preukázateľne porušil právo žalobcu, ako spotrebiteľa, dôsledkom takéhoto porušenia je aj úspešné uplatnenie práva spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie. Nedôvodná je aj námietka žalovaného, že názor súdu v konaní sp. zn. 11C/147/2014 je nesprávny a v rozpore s právnym názorom vyjadreným v rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, keďže súd v tomto konaní nie je oprávnený preskúmať rozsudok 11C/147/2014. Žalovaný mal možnosť využiť riadne, ale aj mimoriadne opravné prostriedky, čo sa nestalo. Rozsudok, okrem výroku o trovách, nadobudol právoplatnosť dňa 18.06.2015.

4. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia tak súd prvej inštancie prihliadol na všetky okolnosti prípadu a teda nielen na časť uplatneného nároku, v ktorej bola žaloba zamietnutá a teda sa vyhovela žalobcovi. Súd prihliadol na intenzitu porušenia práv žalobcu ako spotrebiteľa a taktiež na skutočnosť, že žalobca si neplnil povinnosť, ktorá mu vyplývala z právoplatného rozsudku, čím si musel žalovaný uplatniť svoj nárok cestou exekúcie. Porušenie práv žalobcu ako spotrebiteľa spočívalo v absencii náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch, a to výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Už zákon o spotrebiteľských úveroch sankcionuje dodávateľa, keď je takýto úver bezúročný a bez poplatkov. Navyše súdy rozhodujú rozdielne ohľadne tejto náležitosti, keď časť dospela k záveru, že postačuje ak je v Zmluve uvedená iba súhrnná splátka. Nemožno preto v danom prípade brať do úvahy sankčnú a odradzujúcu funkciu finančného zadosťučinenia, keďže súd nesmie sankcionovať žalovaného ak si uplatniť nárok, ktorý časť súdov považujú za dôvodný. Avšak vzhľadom na stres, ktorý žalobca prežíval v súvislosti s konaním 11C/147/2014, súd považoval za primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100,- Eur tak, aby žalobcovi bola poskytnutá satisfakcia za porušenie jeho spotrebiteľských práv.

5. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie v zmysle ust. § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Žalobca bol v konaní úspešný v časti základu nároku v rozsahu 100 %, pričom výška priznaného nároku závisela výlučne na posúdení súdu. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovi bola zo žalovanej sumy 500,- Eur priznané primerané finančné zadosťučinenie iba vo výške 100,- eur, súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

6. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a to proti druhému výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a proti tretiemu výroku, ktorým rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav veci a vec nesprávne právne posúdil. Aj keď sa žalovaný chcel na úkor žalobcu v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 11C/147/2014 bezdôvodne obohatiť až o sumu 4.490,50 Eur s príslušenstvom, tak si žalobca proti nemu uplatnil primerané finančné zadosťučinenie len vo výške 500,- Eur. Súd prvej inštancie mu aj túto nepomerne nízku sumu znížil na pätinu, keď mu priznal primerané finančné zadosťučinenie len vo výške 100,- Eur. Žalobca poukázal na extrémny nepomer sumy 4.490,50 Eur a sumy 100,- Eur. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je podľa názoru žalobcu logicky rozporné, ak porovnávame odôvodnenie v bode 15. s odôvodnením v bode 16. K námietke žalovaného, ktorou poukazuje na rozsudok SDÚC-42/15 vo vzťahu k základnému konaniu vedenému na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 11C/147/2014, súd prvej inštancie konštatoval, že v tomto konaní nie je oprávnený preskúmavať rozsudok sp.zn. 11C/147/2014, ale z odôvodnenia bodu 16. rozsudku vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie priznal žalobcovi len vo výške 100,- Eur práve preto, že nesmie sankcionovať žalovaného ak si uplatnil nárok, ktorý časť súdov považuje za dôvodný a dokonca dospel k záveru, že preto nemožno brať do úvahy sankčnú a odradzujúcu funkciu finančného zadosťučinenia. Z konštatovania súdu prvej inštancie vyplýva, že nevychádzal z ustanovenia § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z., ale bral do úvahy aj nejaké ďalšie rozsudky v ktorých spotrebitelia pri rovnakej právnej otázke úspech nemali. Takýto postup podľa názoru žalobcu nie je v súlade s § 3 ods. 5 posledná veta zákona o ochrane spotrebiteľa. Súd prvej inštancie svojimi úvahami fakticky vytvoril novú skutkovú podstatu na posúdenie primeraného finančného zadosťučinenia. Súdnym konaním v ktorom spotrebiteľ na súde úspešne uplatní spotrebiteľské právo je v danej veci len súdne konanie

Okresného súdu Prešov sp.zn. 11C/147/2014 a tam žalobca spotrebiteľské práva úspešne uplatnil vo finančnom vyjadrení vo výške 4.490,- Eur. Naviac nie je jasné čo konkrétne mal súd prvej inštancie na mysli keď v odôvodnení 16 napadnutého rozsudku konštatuje, že žalovaný si uplatnil nárok, ktorý časť súdov považuje za dôvodný. Ale z kontextu odôvodnenia rozsudku vyplýva, že hovorí o rozsudku SDEÚC-42/15. Žalobca má k dispozícií judikatúru ktorá tvrdenie súd prvej inštancie nepotvrdzuje. Poukázal na rozsudky Krajského súdu v Prešove sp.zn. 18Co/98/2016 zo dňa 17.05.2017, sp.zn. 19Co/142/2016 zo dňa 08.12.2016 a sp.zn. 21Co/104/2016 zo dňa 30.03.2017. Na podporu odvolania poukázal aj na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 3Co/53/2016 zo dňa 04.10.2016. Bez ohľadu na rozhodnutie v merite veci je mylný aj názor súdu prvej inštancie ktorým sa riadil pri rozhodovaní o náhrade trov konania ak priznal nárok vo výške podľa vlastnej úvahy teda z tohto pohľadu vo výške 100 % z vlastnej úvahy, ale fakticky náhradu trov konania žalobcovi vo výroku nepriznal. V takýchto prípadoch nejde o pomer prevažujúcej miery úspechu strán podľa hodnoty sporu obsiahnutej v žalobe, ale je možné aplikovať § 264 ods. 1 CSP. Zároveň žalobca poukázal na publikáciu Števček, M., Ficova, S., Baricova, J., Mesiarkinova, S., Bajánkova, J., Tomášovi M., a kol. Civilný sporový poriadok, komentár. Praha:CH.Beck, 2016 927S, z ktorého citoval, že žalobcu je nevyhnutné považovať za plne procesne úspešného, ak mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu by závisela výlučne od úvahy súdu (alebo od znaleckého posudku). Žalobcovi teda bude priznaná náhrada trov konania z prisúdenej sumy, avšak v plnej výške. Tento výklad vychádza z interpretácie pojmu úspech vo veci podľa ustanovenia § 255 CSP, keďže ten sa skúma čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku. Preto navrhol rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v napadnutej časti.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie aj žalovaný. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a priznal žalovanému nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu 100 %. Svoje odvolanie odôvodnil právne ustanovením § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, pričom napadol výrok č. I., ktorým bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi 100,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a súvisiaci výrok III. o trovách konania. Namietal, že napadnutý výrok rozsudku I. o uložení povinnosti je nepreskúmateľný a rozhodnutie nie je správne. Nárok žalobcu vo výške 500,- Eur nemá žiadnu oporu v zákone. Spotrebiteľ má nárok na uplatnenie primeraného finančného zadosťučinenia len v prípade ak sám úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonmi č. 250/2007 Z.z. Žiadne práva žalobcu ktoré mu priznáva zákon č. 250/2007 Z.z. v spore vedenom pred súdom prvej inštancie v konaní sp.zn. 11C/147/2014 porušené neboli. Z výpovede žalobcu bez preukázania ním tvrdených skutočností len stroho vyplýva, že žalobca prežíval stres počas sporu v ktorom si voči nemu uplatňoval žalovaný nárok na zaplatenie peňažnej pohľadávky. Formálny nedostatok úverovej zmluvy pre ktorý súd prvej inštancie v konaní sp.zn. 11C/147/2014 v časti žalobu zamietol nepredstavuje porušenie práv spotrebiteľa v zmysle zákona č. 250/2007 Z.z., ale v zmysle v tom čase platného a účinného zákona č. 258/2001 Z.z. predstavuje prísnu sankciu pre veriteľa v podobe straty nároku na zmluvne dojednané úroky z úveru. Naviac úverová zmluva bola uzavretá medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného. Žalovaný nebol účastníkom úverového vzťahu. Preto sa konania ktoré vykazuje znaky nekalosti, agresívnej obchodnej praktiky, klamania spotrebiteľa ani žiadneho iného konania žalovaný nedopustil. Takéhoto konania sa nedopustil ani právny predchodca žalovaného. Preto žalobcovi nevznikol nárok podľa zákona č. 250/2007 Z.z. na primerané finančné zadosťučinenie. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 14Co/91/2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k. 16C/264/2011-98. Žalovaný napáda aj rozhodnutie súdu prvej inštancie čo do trov konania. Žalobca žiadal o zaplatenie 500,- Eur. Žalobe bolo vyhovené čo do 100,- Eur. Žalobca je pánom sporu a on určil predmet konania do jeho zaplatenia 400,- Eur bol žalobca neúspešný. Preto v spore musí niesť zodpovednosť za výsledok sporu. Preto má žalovaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 60 %.

8. Odvolanie žalobcu bolo doručené žalovanému a odvolanie žalovaného bolo doručené žalobcovi. Zo strany žalobcu ani žalovaného vyjadrenia zaslané neboli.

9. Odvolací súd na základe podaných odvolaní preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním ktoré mu predchádzali v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúcich CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 385 CSP a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej ..stránke Krajského súdu v Prešove dňa 17.04.2019 a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a odvolanie žalobcu dôvodné je.

10. Uznesením č.k. 5Co/173/2017-174 zo dňa 14.12.2017 odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie na postup podľa § 224 CSP z dôvodu, že nie je zrejmé čo má žalovaný plniť keď vo výroku, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 100,- Eur do právoplatnosti rozsudku nie je konkrétne vymedzený predmet konania čo má za následok nevykonateľnosť rozhodnutia. Preto je potrebné túto nesprávnosť odstrániť a to vydaním opravného uznesenia.

11. Súd prvej inštancie uznesením č.k.20Csp/147/2016-177 zo dňa 12.07.2018 opravil prvý výrok rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 21.08.2017 č.k. 20Csp/147/2016-54 tak, že tento má znieť: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 100,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku“. Konštatoval, že v rozsudku došlo k chybe v písaní a to v prvom výroku, kde bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť 100, teda nebol konkrétne vymedzený predmet plnenia.

12. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobou podanou na Okresnom súde Prešov dňa 02.11.2016 si uplatnil žalobca voči žalovanému právo na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500,- Eur. Žalobu odôvodnil tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 11C/147/2014 bol ako žalovaný v postavení spotrebiteľa. V konaní bol v prevažnej miere úspešný. Žalovaný sa domáhal od žalobcu zaplatenia sumy 8.411,41 Eur s prísl., na základe úverovej zmluvy uzavretej medzi jeho právnym predchodcom - Slovenskou sporiteľňou a.s. a žalovaným dňa 22.10.2008 (ďalej aj ako „Zmluva“). Žalobca vo vyjadrení zo dňa 27.06.2014 (č.l. 44 - 46) namietal neprijateľné zmluvné podmienky v Zmluve a skutočnosť, že Zmluva neobsahuje náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 258/2001 Z.z. v platnom znení a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

13. Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 20.5.2015, č.k. 11C/147/2014 - 119 konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 445,- Eur s príslušenstvom zastavil, zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 3.475,89 Eur spolu s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. V rozhodnutí konštatoval, že v úverovej zmluve je uvedená len súhrnná splátka istiny, úrokov a poplatkov, pričom súdy už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovili názor, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere nepostačuje, ak je uvedená len suma predstavujúca súčet splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov. Absencia tejto povinnej náležitosti zmluvy spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.

14. Žalobca pri svojom výsluchu uviedol, že pracuje ako šofér, pričom šoféruje aj po nociach a vždy myslel na to ako zohnať peniaze na splatenie úverov. Snažil sa kontaktovať druhú stranu a dohodnúť sa s nimi na splácaní. Oni s tým nesúhlasili. Z toho všetkého mal stres. Dlžnú sumu uhradil až v rámci exekúcie. Sumu 500,- Eur považuje za primeranú vzhľadom na stres, ktorý mu bol spôsobený. Nakoniec uviedol, že v tom čase mal dva veľké úvery zo Sporiteľne, štyri malé úvery od Consumer Finance Holding. Spolu mal požičaných okolo 30.000,- Eur.

15. Podľa ust § 1 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, tento zákon upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej len „združenie“) a označovanie výrobkov cenami.

16. Podľa ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

17. Podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

18. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval alebo zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

19. Zákon o ochrane spotrebiteľa v znení čl. VIII zákona č. 102/2014 Z. z. vymedzuje pojem spotrebiteľa ako fyzickú osobu, ktorá vystupuje vo vzťahu s podnikateľom pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy. Spotrebiteľom je každá fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci: - svojej podnikateľskej činnosti - svojho zamestnania alebo - svojho povolania. Zákon neustanovuje pozitívnu definíciu, kto je spotrebiteľ, ale vymedzuje spotrebiteľa cez negatívne vymedzenie určením okruhu osôb, ktoré nie sú spotrebiteľmi. Na rozdiel od spotrebiteľa predávajúcim nie je iba fyzická osoba, ale môže ním byť aj právnická osoba. Zákon vymedzuje predávajúceho pozitívnou definíciou, z ktorej možno vyvodiť, že predávajúcim je protistrana voči spotrebiteľovi. Podľa zákona predávajúcim je každá osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti alebo povolania. Predávajúcim podľa zákona je aj ďalšia skupina osôb, ktoré konajú v mene alebo na účet predávajúceho. Na rozdiel od spotrebiteľa, pri dimenzovaní ktorého je významná požiadavka zamestnania, pre vymedzenie predávajúceho nie je vznesená požiadavka zamestnania.

20. Predmetom tohto konania je nárok žalobcu vyplývajúci z ust. § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Toto ustanovenie upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti stanovenej zák. č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Bez právneho významu je, že ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy.

21. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax spájajú inštitút náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne reparačnú funkciu. Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady škody je taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradil žalovaného alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti.

Spotrebiteľskú zmluvu v slovenskom právnom poriadku upravujú dva základné právne predpisy, a to Občiansky zákonník vo svojom ust. § 52 a nasl. a tiež zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupkoch (pred účinnosťou tohto zákona pred 01. 07. 2007 upravoval problematiku o ochrane spotrebiteľa zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení noviel). Spotrebiteľská zmluva je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (§ 52 ods. 1 OZ). Z uvedeného vyplýva, že každá zmluva, ktorú uzatvorí dodávateľ a spotrebiteľ bez ohľadu na jej formu sa automaticky považuje za spotrebiteľskú zmluvu.

22. Ako už bolo konštatované vyššie, žalobca bol v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 11C/147/2014 žalovaným v postavení spotrebiteľa. V konaní bol ako spotrebiteľ v prevažnej miere úspešný. Aj keď si žalovaný voči nemu uplatnil ako žalobca zaplatenie sumy 8.411,41 Eur s príslušenstvom bol úspešný iba v časti 3.475,89 Eur. Konanie v časti 445,- Eur súd zastavil a vo zvyšku, čo do sumy 4.490,52 Eur bol úspešný terajší žalobca, pretože súd žalobu zamietol. Súd konštatoval v konaní vedenom pod sp. zn. 11C/147/2014, že v úverovej zmluve je uvedená len súhrnná splátka istiny, úrokov a poplatkov, pričom súdy už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovili názor, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere nepostačuje ak je uvedená len suma predstavujúca súčet splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov. Absencia tejto povinnej náležitosti zmluvy spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Súd prvej inštancie v bode 16. konštatuje, že pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia

tak prihliadol na všetky okolností prípadu, a teda nie len na časť uplatneného nároku, v ktorej bola žaloba zamietnutá, a teda sa vyhovelo žalobcovi. Mal prihliadnuť na intenzitu porušenia práv žalobcu ak spotrebiteľa a tiež na skutočnosť, že žalobca si neplnil povinnosť, ktorá mu vyplývala z právoplatného rozsudku, čím si musel žalovaný uplatniť svoj nárok cestou exekúcie. Zároveň uviedol, že nemožno v danom prípade brať do úvahy sankčnú a odrádzajúcu funkciu finančného zadosťučinenia, keďže súd nesmie sankcionovať žalovaného, ak si uplatnil nárok, ktorý časť súdov považuje za nedôvodný. Z toho vyvodil, že vzhľadom na stres, ktorý žalobca prežíval v súvislosti s konaním, sp. zn. 11C/147/2014, považoval primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100,- Eur za primerané, aby žalobcovi bola poskytnutá satisfakcia za porušenie jeho spotrebiteľských práv.

23. S týmto názorom súdu prvej inštancie súhlasí odvolací súd len čiastočne. Žalobcovi skutočne patrí finančné zadosťučinenie a že mu naňho vznikol nárok v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Žalobca bol v konaní, sp. zn. 11C/147/2014, úspešnou stranou v spore, pričom nezáleží na tom, na ktorej strane sporu vystupoval. Konanie žalovaného bolo spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu. Odvolací súd prihliadol pri výške určenie primeraného zadosťučinenia na základe svojej vlastnej úvahy i vzhľadom na odvolacie námietky žalobcu ku všetkým skutkovým okolnostiam daného prípadu. Žalovaný sa domáhal sumy 8.411,41 Eur a bol úspešný iba čo do sumy 3.475,89 Eur. V konaní o zaplatení istiny 445,- Eur bolo zastavené a vo zvyšku bola žaloba zamietnutá, teda žalovaný ako žalobca bol úspešný iba na 50 %. Zároveň súd v konaní sp.zn. 11C/147/2014 konštatoval pochybenie žalovaného ako žalobcu, lebo v úverovej zmluve je uvedená len súhrnná splátka istiny, úrokov a poplatkov, pričom súdy už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovili názor, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere nepostačuje ak je uvedená len suma predstavujúca súčet splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov. Uvedené spôsobilo ujmu žalobcovi, preto je jeho nárok na poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500,- Eur podľa úvahy odvolacieho súdu dôvodný. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že nemožno v danom prípade brať do úvahy sankčnú odrádzajúcu funkciu finančného zadosťučinenia, keď súd nesmie sankcionovať žalovaného ak si uplatnil nárok, ktorý časť súdov považuje za dôvodný, za vysoko rozporný. Rozsudok vo veci, sp. zn. 11C/147/2014, zo dňa 20.05.2015 je právoplatný a preto nemožno špekulovať o otázke, či takéto nároky časť súdov považuje alebo nepovažuje za dôvodné. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že žalovaný sa zvyšku svojho nároku musel domáhať exekučne. K odvolacej námietke žalovaného, že nebol účastníkom úverového vzťahu odvolací súd uvádza, že sám žalovaný ako žalobca bol stranou v spore sp.zn. 11C/147/2014, kde si uplatňoval aj nároky, u ktorých súd zistil porušenie spotrebiteľského práva terajšieho žalobcu. Preto je žalovaný aj podľa názoru odvolacieho súdu vo veci pasívne legitimovaný. Táto odvolacia námietka preto nie je dôvodná.

24. Preto odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku II., ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a vo výroku III. o trovách konania v spojení s uznesením č. k. 20Csp/147/2016 - 177 zo dňa 12.07.2018 tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi ešte sumu 400,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku podľa ust. § 388 CSP, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.

25. Vo zvyšku, teda vo výroku I. rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 CSP potvrdil z dôvodu ako konštatoval vyššie, že žalobca má nárok na celú uplatnenú sumu finančného zadosťučinenia vo výške 500,- Eur.

26. Odvolací súd zmenil rozsudok i čo do trov konania a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania. Zároveň priznal žalobcovi i trovy odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému v plnom rozsahu aplikujúc ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v konaní plne úspešný, preto má právo voči neúspešnému žalovanému na náhradu trov konania tak prvoinštančného i odvolacieho v plnom rozsahu. Zároveň odvolací súd vyslovil, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.