Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5CoPr/1/2019

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu F. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. utca 6, XXXX P., Q. republika, právne zastúpený JUDr. Ondrej Tóth, advokát so sídlom Dunajské nábrežie 14, 945 05 Komárno, IČO: 36 103 462, proti žalovanému Transportliška, s.r.o. so sídlom Školská 267, 059 91 Veľký Slavkov, IČO: 35 939 583, právne zastúpený JUDr. Dušan Remeta, advokát so sídlom Masarykova 2, 080 01 Prešov, IČO: 42 039 720, o náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 17Cpr/20/2012-367 zo dňa 31.augusta 2018, takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu 1.inštancie v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku II., ktorým súd stranám sporu náhradu trov konania nepriznal.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu v časti o nároku žalobcu na náhradu mzdy za čas od 20.03.2012 do 30.04.2012 zamietol. II. Stranám sporu náhradu trov konania nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil súd prvej inštancie ustanovením § 5 ods. 1, § 62 ods. 1, 2, § 79 ods. 1, 2, § 129 ods. 1, § 134 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9, 10 a 11, § 142 ods. 3 a § 252g ods. 1 Zákonníka práce účinného k 26.07.2011.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že po rozhodnutí odvolacieho súdu predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu mzdy za čas od 20.03.2012 do 30.04.2012.

4. Doplnením dokazovania výsluchom právneho zástupcu žalobcu, právneho zástupcu žalovaného, rešpektujúc právny názor odvolacieho súdu v súlade s citovanou právnou úpravou súd dospel k záveru, že žaloba v tejto časti uplatneného nároku nie je dôvodná.

5. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu na náhradu mzdy za čas od 20.03.2012 do 30.04.2012 nie je dôvodný. Podstatným bola skutočnosť, či výzvu na nástup do práce z 01.03.2012 doručenú žalobcovi dňa 19.03.2012 možno považovať za výzvu na nástup do práce, teda či ide o určenie času, kedy žalovaný ako zamestnávateľ umožnil žalobcovi pokračovať v práce podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce účinného k 26.07.2011. Z obsahu výzvy z 01.03.2012 (č.l. 27 spisu) podľa názoru súdu vyplynulo, že ide o výzvu žalovaného ako zamestnávateľa na nástup zamestnanca žalobcu do práce po doručení výzvy. Výzva bola preukázateľne doručená žalobcovi 19.03.2012. Doručením výzvy na nástup do práce je ohraničené časové obdobie, za ktoré v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru patrí žalobcovi nárok na náhradu mzdy.

6. Po tom, čo žalovaný umožnil žalobcovi pracovať, čo bolo preukázateľne po dátume 19.03.2012, žalobcovi nepatrí nárok na náhradu mzdy. Pokiaľ žalobca namietal, že vo výzve bol žalobca vyzvaný, aby sa dostavil na adresu Q.. Z. ako právneho zástupcu zamestnávateľa, uvedené nespôsobuje neurčitosť výzvy a z tohto dôvodu jej neplatnosť. Nie je podstatné na aké miesto určené zamestnávateľom zamestnanec sa má dostaviť, keď je konkretizované, že si má plniť pracovné povinnosti. Žalobca nepreukázal ani iný dôvod neplatnosti jednostranného právneho úkonu výzvy na nástup do práce. Za daných okolností súd uzavrel, že doručenie výzvy žalovaného z 01.03.2012 žalobcovi dňa 19.03.2012 predstavuje deň, kedy žalovaný umožnil žalobcovi pokračovať v práci, a teda odo dňa nasledujúceho už žalobcovi náhrada mzdy nepatrí.

7. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku (ďalej CSP) z dôvodov hodných osobitného zreteľa stranám sporu náhradu trov konania nepriznal. Strany sporu mali pomerný úspech v konaní, v zásade žalovaný mal v konaní prevažný úspech. Vzhľadom na okolnosti prípadu, keď žalovaný dal žalobcovi neplatnú výpoveď, doručoval mu listiny týkajúce sa pracovného pomeru v slovenskom jazyku, keď až v priebehu konania žalobca mal k dispozícii listinné dôkazy potrebné na vyčíslenie nároku na náhradu mzdy. Uvedené skutočnosti súd prvej inštancie považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré žalovanému v prevažnej miere úspešnému účastníkov konania náhradu trov konania nepriznal. V zmysle predmetného ustanovenia zákona súd rozhodol aj o trovách štátu, ktoré vznikli v súvislosti s pribraním tlmočníka žalobcovi.

8. Proti tomuto rozsudku a to iba čo do výroku o trovách konania včas podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že prisúdi žalovanému náhradu trov celého konania - prvoinštančného konania i odvolacích konaní v rozsahu 100%. Právne odôvodnil odvolanie ustanovením § 365 ods. 1 písm. d/ a h/ CSP. Konštatoval, že rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 12CoPr1/2017-341 zo dňa 26.04.2018, ktorým bol okrem iného zrušený predchádzajúci rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 23.11.2016 aj vo výroku III. o nepriznaní náhrady trov konania žiadnej strane odvolací súd ku tejto otázke uviedol, že sa súd prvej inštancie bude zaoberať otázkou trov konania prípadne aplikáciou ustanovenia § 257 CSP a odvolacími námietkami žalovaného vo vzťahu k aplikácií uvedeného ustanovenia. Podľa názoru žalovaného sa súd prvej inštancie neriadil náležite právnym názorom odvolacieho súdu v tejto otázke. Námietky žalovaného vôbec nevyhodnotil ani sa s nimi nijako v rozsudku nevyporiadal čo zakladá jeho nepreskúmateľnosť a v podstate skopíroval svoje odôvodnenie z predchádzajúceho rozsudku zo dňa 23.11.2016 bod 52, ktoré bolo po drobnej úprave na účinné ustanovenia nového procesného predpisu v tomto rozsudku prevzaté ešte z prvého rozsudku zo dňa 14.10.2014. Súd prvej inštancie teda pravdepodobne vôbec neskúmal otázku náhrady trov konania čiže ani v rozsahu potrebnom pre spravodlivé rozhodnutie vo veci. Žalovaný uviedol znenia ustanovenia § 255 a § 257 CSP a zároveň konštatoval, že zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť ku zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 257 CSP preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane sporu. Vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Rozhodnutie konajúceho súdu o nepriznaní náhrady trov konania úspešnému žalovanému s poukazom na ustanovenie § 257 CSP neobstojí. Súd prvej inštancie za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval len okolnosti prípadu nie osobné pomery strán sporu a to neplatne žalovaným danú výpoveď žalobcovi, doručovanie listín žalobcovi len v slovenskom jazyku a možnosť žalobcu vyčísliť nárok až po predložení listinných dôkazov počas súdneho konania. Konajúci súd sa napriek pokynu odvolacieho súdu vôbec nezaoberal ani nijako nevysporiadal s argumentáciou žalovaného ku tejto otázke. Nie je preto zrejmé či ju zohľadnil a považoval za bezdôvodnú hoci to neuviedol alebo sa ňou ani nezapodieval. V každom prípade je jeho odôvodnenie v tejto časti znovu nepreskúmateľné. Žalovaný má stále za to, že na strane žalobcu neexistujú žiadne a už vôbec nie významné výnimočné okolnosti odôvodňujúce aplikáciu ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Neplatnosť výpovede bola skúmaná v inom samostatnom konaní kde bola žalobcovi priznaná náhrada jeho trov konania. Predmetom tohto súdneho konania preto nebolo posudzovanie tejto otázky a potom by táto okolnosť nemala byť pri rozhodovaní o náhrade trov konania vôbec zohľadňovaná, lebo s predmetom konania už nesúvisela. Súd v tomto inom konaní nijako nezohľadnil na prospech žalovanej, že konateľ a spoločník sú cudzí štátny občania, ktorí doplatili na prísnu právnu úpravu nášho zákonníka práce. Žalobca spôsobil

značné nezrovnalosti ohľadom PHM a ohrozil žalovaného na ekonomických záujmoch keď žalovaný pre nezodpovedné konanie žalobcu a jeho slabú prácu prišiel o svojho zákazníka. Keďže slovenské právne predpisy neukladajú zamestnávateľovi povinnosť vypracovávať listiny ohľadne pracovného pomeru v inom než v štátnom jazyku, ktorým je na území Slovenskej republiky slovenský jazyk podľa § 1 ods. 1, 2 v spojení s § 8 ods. 2 zákona č. 270/1995 Z.z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky nie je žalovanému zrejmé, aký vplyv má táto okolnosť na rozhodovanie o náhrade trov konania alebo v čom má predstavovať relevantný dôvod hodný osobitného zreteľa pre ich nepriznanie. Žalovaný v súlade s tým doručoval žalobcovi všetky dokumenty v slovenskom jazyku. Žalobca sa nikdy žiadnych prekladov týchto dokumentov do iného jazyka nedomáhal. Žalobca namietal neplatnosť výpovede od začiatku pracovnú zmluvu mal k dispozícií ešte skôr a žalobu v tomto konaní podal dňa 25.09.2012. Žalobca mal teda informáciu o výške dohodnutej mzdy ako minimálnom mzdovom nároku, ktorý bol podkladom pre výpočet pravdepodobného zárobku ako základu pre určenie výšky nároku na náhradu mzdy už zo samotnej pracovnej zmluvy. Rovnako samotný právny zástupca žalobcu v listine z 17.10.2011 označenom ako predžalobná výzva niekoľkokrát uvádza, že žalobca poberal u žalovaného minimálnu mzdu. Preto neznalosť právneho postupu pri výpočte PMZ a určenie rozhodujúcich údajov nemôže byť na ťarchu žalovaného. Za uplynulý čas mal žalobca rovnako dostatok času a priestoru, aby si vyžiadal od žalovaného alebo jeho účtovníčky mzdové listy ako listiny potrebné na výpočet a špecifikácie jeho nároku na náhradu mzdy, ktorý sa odvíja od priemerného zárobku a to aj pred podaním samotnej žaloby. Takáto pasivita žalobcu mu nemôže byť ešte na prospech pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikáciou ustanovenia § 257 CSP. Zároveň je potrebné poukázať na to, že žalobcu si pôvodne uplatňoval aj premlčaný nárok 3.126,34 eur ako náhradu mzdy za september 2008, marec a apríl 2009 a náhradu mzdy si nesprávne vypočítal aj z vyplatených cestovných náhrad kde až v tejto súvislosti po akceptovaní argumentácie žalovaného vzal žalobu čiastočne späť a minimálne v tomto rozsahu vznikol žalovanému nárok na náhradu trov konania.

9. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Konštatoval, že súd prvej inštancie o nepriznaní náhrady trov konania stranám sporu vo výroku II. aplikáciou ustanovenia § 257 CSP rozhodol správne a spravodlivo. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie sa náležite riadil právnym názorom odvolacieho súdu súvisiaceho s otázkou trov konania a v rozsahu potrebnom pre spravodlivé rozhodnutie dôsledne skúmal otázku náhrady trov konania v danej veci. Súd prvej inštancie podrobne odôvodnil svoje rozhodnutie o trovách konania v bode 49 rozsudku, pričom poukázal na jednotlivé dôvody hodné osobitného zreteľa na základe ktorých stranám sporu náhradu trov konania nepriznal. Žalobca má za to, že s daným konaním o náhrade mzdy priamo súvisí skutočnosť, že žalovaný dal žalobcovi neplatnú výpoveď. Vzhľadom na uvedené žalobca sa výnimočne stotožňuje s odôvodnením žalovaného uvedeným v jeho odvolaní strana 2 ods. 5 veta posledná teda, že do úvahy treba brať tiež také okolnosti ktoré viedli ku súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj strán sporu v konaní. Ak by teda žalovaný nedal žalobcovi neplatnú výpoveď, žalobca by nebol nútený so svojim nárokom obrátiť sa na príslušný súd. V okolnosti dôvodu o doručovaní listín žalobcovi len v slovenskom jazyku žalovaný sa kŕčovito odvoláva na slovenské právne predpisy neukladajúce zamestnávateľovi povinnosť vypracovávať listiny ohľadne pracovného pomeru v inom než v štátnom jazyku, ktorým je na území Slovenskej republiky slovenský jazyk. Je verejne známe, že v rámci štandardného európskeho postupu v prípadoch osobitného zreteľa (zamestnanci so zahraničnou štátnou príslušnosťou, zamestnávatelia so štatutárnymi zástupcami zo zahraničia a podobne) sú rôzne úradné listiny a doklady (pracovné zmluvy a iné obdobné písomnosti) vyhotovené dvojjazyčne napríklad v kombinácií jazykov slovenského

- nemeckého, slovenského - anglického a podobne. Žalobca poukázal tiež na tendenčné a zavádzajúce odôvodnenie žalovaného v odvolaní strana 3 ods. 2 keď žalovaný tvrdí, že v súlade s tým doručoval žalobcovi všetky dokumenty v slovenskom jazyku a žalobca sa nikdy žiadnych prekladov týchto dokumentov do iného jazyka nedomáhal. Žalobca tvrdí, že žalovaný ako zamestnávateľ mu v priebehu trvania pracovného pomeru žiadne dokumenty respektíve písomnosti nedoručoval a ani nedoručil. Jedinou písomnosťou výlučne v slovenskom jazyku, ktorá bola adresovaná prostredníctvom poštového doručovania na adresu trvalého pobytu žalobcu bola výzva zo dňa 01.03.2012 na nástup do práce žalobcovi doručená dňa 19.03.2012. Z uvedeného dôvodu žalobca do momentu doručenia tejto spornej výzvy nemal dôvod domáhať sa prekladov písomností do iného jazyka. Neštandardným praktikám žalovaného ako zamestnávateľa nasvedčuje okrem iných aj okolnosť, že žalobca nebol ani jediný raz v sídle respektíve prevádzke žalovaného ako zamestnávateľa. Teda všetky pracovné výkony žalobcu ako zamestnanca v rozpore s obsahom uzavretej pracovnej zmluvy boli realizované mimo územia Slovenskej republiky. Je povšimnutiahodné, že v súvislosti s cudzou štátnou príslušnosťou konateľa a spoločníka žalovaného právny zástupca žalovaného pristupuje k téme zohľadnenia ich cudzej štátnej príslušnosti

s maximálnou citlivosťou s poukazom na údajnú prísnu právnu úpravu slovenského zákonníka práce. Klamlivé tvrdenie žalovaného o spôsobení značnej nezrovnalosti ohľadom PHM a ohrozenia žalovaného na ekonomických záujmoch samotným žalobcom sú nekorektné až scestné. Tieto ničím nepodložené zavádzajúce tvrdenia jasne vypovedajú o neštandardných a nekorektných praktikách žalovaného ako zamestnávateľa voči svojim zamestnancom teda aj voči žalobcovi. Nad akékoľvek pochybnosti je preukázateľné, že až v priebehu konania mal žalobca k dispozícií listinné dôkazy potrebné na vyčíslenie nároku na náhradu mzdy. Žalobca zotrváva na svojom jednoznačnom stanovisku, že pre presný výpočet a následné uplatnenie nároku žalobcu na náhradu mzdy boli nevyhnutne potrebné mzdové listy za roky 2008, 2009, 2010 a 2011 a taktiež evidencia žalobcu ktoré doklady právny zástupca žalovaného doručil elektronicky právnemu zástupcovi žalobcu až dňa 20.09.2013. V tejto súvislosti je nutné poukázať na dôležitú okolnosť, že žalobca ako zamestnanec v priebehu trvania pracovného pomeru od žalovaného ako zamestnávateľa ani jediný raz neobdŕžal mzdový list napriek okolnosti, že tieto doklady mal mať doručené s mesačnou pravidelnosťou. Mzdovú agendu žalovaného spracovávala firma H.. I. Z.. Podľa výpovede svedkyne pre žalovaného spracúvajú mzdy, dosadzujú cestovné náhrady zamestnancovi, počty odvodov a stanovujú sumy na výplatu pozostávajúce z čistej mzdy a cestovných náhrad. Podľa výpovede svedkyne v konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp.zn. 12Cpr/20/2012 mesačné výplatné pásky a mzdové listy boli zasielané výlučne pánovi E. konateľovi a majiteľovi žalovaného ako zamestnávateľovi žalobcu. Konajúci súd v danej veci v priebehu konania žalovaného viackrát písomne vyzval na predloženie mzdových listov žalobcu, avšak žalovaný tieto výzvy súdu dlhodobo ignoroval a napriek opakovaným výzvam súdom požadované listiny nedoručil. V danom konaní bol to práve terajší a v poradí tretí právny zástupca žalovaného, ktorý zabezpečil od svojho klienta mzdové listy a ďalšie s vecou súvisiace doklady ktoré dňa 20.09.2013 doručil právnemu zástupcovi žalobcu. S poukazom na uvedené zmätočné odôvodnenie žalovaného v danej súvislosti a javí ako protirečivé ktoré nesie známky účelovej obrany. Ak teda do dňa 20.09.2013 žalovaný striktne odmietol akúkoľvek komunikáciu so žalobcom vo veci sprístupnenia mzdových listov a ďalších listín nevyhnutne potrených pre výpočet pravdepodobné zárobku ako základu pre určenie výšky nároku na náhradu mzdy tak je jednoznačne nutné vylúčiť akúkoľvek zmienku o pasivite žalobcu v tomto smere. Žalobca zároveň poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.01.2010 sp.zn. 2MCdo/17/2009 z ktorého citoval. Vzhľadom na uvedené dôvody hodné osobitného zreteľa ako aj na dôvody uvedené v písomných vyjadreniach žalobcu zo dňa 17.03.2017 a 22.05.2017 žalobca navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.

10. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného zaslal odvolaciu repliku žalovaný. Citoval ustanovenie § 256 ods. 1 i § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016. Poukázal na skutočnosť, že žalobca si pôvodne uplatňoval aj premlčaný nárok vo výške 3.126,34 eur ako náhradu mzdy za september 2008, marec a apríl 2009 a náhradu mzdy si nesprávne vypočítal aj z vyplatených cestovných náhrad kde až v tejto súvislosti po akceptovaní argumentácie žalovaného vzal žalobu čiastočne späť v súhrnnom rozsahu 11.038,91 eur kde konajúci súd prvým rozsudkom v tejto časti konanie zastavil. Keďže dôvodom zastavenia konania nebolo správanie žalovaného teda splnenie časti žalovaného nároku z procesného hľadiska sa počíta zavinenie žalobcu. Vo vzťahu k tejto otázke s ktorou sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal potom dôvody pre použitie ustanovenia § 257 absolútne neobstoja. Žalobca bol dokonca neúspešný aj v časti zostávajúceho uplatneného nároku vo výške 3.605,28 eur s príslušenstvom keď mu bola právoplatne judikovaná len suma vo výške 2.198,53 eur s príslušenstvom vo vzťahu k čomu možno uplatňovať pri náhrade trov konania zásadu pomeru úspechu vo veci podľa ustanovenia § 255 CSP. Neplatná výpoveď a konanie o neplatnosť výpovede nijako nesúvisí s týmto konaním v časti rozhodnutia o trovách konania a už vôbec nenapĺňa podmienku výnimočnosti. Doručovanie listín zamestnancovi zo strany zamestnávateľa týkajúcich sa pracovného pomeru je v súlade so zákonom a žalovanému nie je zrejmé aký vplyv má táto okolnosť na rozhodovanie o náhrade trov konania. Žalobca vedel z uzavretej zmluvy, že jeho dohodnutá mzda je vo výške minimálne jedného mzdového nároku 1,2 násobok minimálnej mzdy. Potrebný základný údaj bol dostupný aj verejne na internete. Neznalosť právneho postupu pri výpočte PMZ a určenie ďalších rozhodujúcich údajov nemôže byť na ťarchu žalovaného. Žalobca a jeho právny zástupca mali dostatok času a priestoru na to, aby si vyžiadali od žalovaného alebo jeho účtovníčky mzdové listy ešte pred podaním samotnej žaloby. Preto žalovaný navrhol, aby odvolací súd jeho odvolaniu tak ako ho podal vyhovel.

11. K replike žalovaného sa vyjadril žalobca. Žalobca zotrval na svojom vnútornom presvedčení, že súd prvej inštancie v napadnutej časti aplikáciou ustanovenia § 257 CSP rozhodol správne a spravodlivo. V podstate zopakoval argumentáciu uvedenú v svojom vyjadrení k odvolaniu s tým, že znova poukázal na skutočnosť, že jedinou písomnosťou výlučne v slovenskom jazyku adresovanou žalobcovi bola výzva zo dňa 01.03.2012 na nástup do práce respektíve do advokátskej kancelárie, táto bola žalobcovi doručená dňa 19.03.2012. Z uvedeného dôvodu žalobca do momentu doručenia predmetnej spornej výzvy výlučne v slovenskom jazyku nemal dôvod domáhať sa prekladu písomností do iného jazyka. Práve táto sporná výzva žalovaného respektíve jeho vtedajšieho právneho zástupcu zo dňa 01.03.2012 dôvodne spochybnila relevantnosť výzvy a samotnej vzájomnej komunikácie prebiehajúcej medzi žalovaným a žalobcom. K otázke výpočtu mzdových nárokov žalobcu bolo tiež podané vysvetlenie vo vyjadrení zo dňa 12.11.2018 s tým, že žalobca v postavení zamestnanca v priebehu trvania pracovného pomeru nemal prístup k svojim mzdovým listom respektíve k mesačným výplatným páskam. Účtovná kancelária H.. I. Z. poverená žalovaným doručovala mzdové listy výlučne konateľovi žalovaného ako zamestnávateľovi a žalobca ako zamestnanec mal žalovaným ako zamestnávateľom odopretú akúkoľvek možnosť disponovať alebo nahliadnuť do týchto mzdových listín. Žalobca aj pri vyvinutí maximálnej snahy nedokázal od žalovaného respektíve jeho účtovníčky zabezpečiť pre potreby súdneho konania žiadne mzdové doklady. S danou vecou súvisiace mzdové listiny boli zo strany žalovaného doručené žalobcovi po opakovaných písomných výzvach až dňa 20.09.2013 čo bolo preukázané aj príslušnými listinnými dôkazmi. Preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

12. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti t.j. vo výroku II., ktorým súd prvej inštancie stranám sporu náhradu trov konania nepriznal v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúcich CSP bez neriadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 CSP a contrario a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

13. Vo veci súd prvej inštancie čo do nepriznania stranám sporu náhradu trov konania a aplikácie ustanovenia § 257 CSP v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil podľa názoru odvolacieho súdu správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie čo do výroku II. na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

14. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal vôbec aplikáciou ustanovenia § 255 ods. 2 CSP, keďže zo strany žalovaného išlo o čiastočný úspech vo veci zároveň aplikáciou ustanovenia § 256 CSP keď z dôvodu späťvzatia žaloby žalobca procesne zavinil trovy konania ktoré by inak neboli vznikli. Odvolací súd s uvedeným názorom žalovaného nesúhlasí. V bode 49 odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie konštatuje, že strany sporu mali pomerný úspech v konaní a v zásade žalovaný mal v konaní prevažný úspech. Až následne odôvodňuje aplikáciu ustanovenia § 257 CSP z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Konštatuje, že žalovaný dal žalobcovi neplatnú výpoveď, doručoval mu listiny týkajúce sa pracovného pomeru v slovenskom jazyku. Až v priebehu konania žalobca mal k dispozícií listinné dôkazy potrebné na vyčíslenie nároku na náhradu mzdy. Uvedené skutočnosti považoval súd prvej inštancie za dôvody hodné osobitného zreteľa pre ktoré žalovanému v prevažnej miere úspešnej strane sporu náhradu trov konania nepriznal.

15. Podľa ust. § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

16. Účelom ust. § 257 je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolúčneho práva. Je výrazom skutočnosti, že tam kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Súd prvej inštancie vychádzal pri dôvodoch hodných osobitného zreteľa tak z okolností danej veci ako aj okolností u strán sporu. I odvolací súd považuje doručovanie písomností výlučne v slovenskom jazyku týkajúcich sa pracovného pomeru žalobcovi a mzdových listov vôbec za dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalovaný včas nepredložil listiny potrebné na výpočet náhrady mzdy žalobcovi a stalo sa tak až dňa 23.08.2013 keď právny zástupca žalovaného doručil súdu vyjadrenie vo veci ktorého prílohu tvorili mzdové listy žalobcu za roky 2008, 2009, 2010 a 2011 a potrebná špecifikácia mzdy žalobcu za február 2011 a výpis z účtu žalovaného o úhrade mzdy

za február 2011, knihu jázd vykonaných žalobcom za dobu trvania pracovného pomeru do 26.07.2011 a ďalšie listiny predložil elektronicky i právnemu zástupcovi žalobcu až tretí právny zástupca žalovaného. Úvaha súdu prvej inštancie preto zodpovedá pravidlám formálnej logiky a rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov podľa ust. § 257 CSP žalovanému sa nejaví ako neprimeraná tvrdosť vo vzťahu k nemu. Zároveň podľa názoru odvolacieho súdu neodporuje ani dobrým mravom ako sa snaží v svojom odvolaní naznačiť žalovaný. Jeho argumentácia, že žalobca si mohol od jeho účtovníčky vyžiadať mzdové listy i vzhľadom na to, že žalobca v slovenskom jazyku nekomunikuje a mzdové listy mu zasielané v priebehu trvania pracovného pomeru neboli nie je správna. Uvedené potvrdila aj účtovníčka žalovaného, že tieto boli posielané iba konateľovi zamestnávateľa žalobcu, uvedené preto nemôže byť vyložené v prospech žalovaného, práve naopak. A už vôbec nie tvrdenie žalovaného, že žalobca si sám mal vypočítať koľko tvorí 1,2 násobok minimálnej mzdy v Slovenskej republike keď žalobca ani na území Slovenskej republiky nebýval a ani žalovaný so žalobcom nekomunikoval. Zároveň odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že ide o spor s ochranou slabšej strany teda o individuálny pracovnoprávny spor. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že sa jedná o náhradu mzdy.

17. Súd prvej inštancie vo veci správne rozhodol. Preto odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti t.j. vo výroku II., ktorým súd stranám sporu náhradu trov konania nepriznal v zmysle ustanovenia § 387 CSP ako vecne správny.

18. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 257 CSP keď vo vzťahu k žalobcovi použil súd prvej inštancie i odvolací súd ustanovenia § 257 CSP bude spravodlivé v odvolacom konaní aj keď žalovaný nebol úspešný, nepriznať stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania i vzhľadom na okolnosť, že ide o moderačné právo súdu. Preto odvolací súd vyslovil, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

ti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.