Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_41Co-37-2018.pdf
PDF · 162.78 KB
Case nature
Area
Subarea
41Co/37/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej, členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Miriam Boborovej Sninskej v právnej veci žalobcu Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., so sídlom Bajkalská 30, Bratislava, IČO: 31 335 004, kontaktná adresa: Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., so sídlom Bajkalská 30, P. O. Box 48, Bratislava proti žalovanej 1/ Q. R., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom T. X, P. P. a žalovanému 2/ S.. R. R., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom R. XX, T. B., o zaplatenie 15 756,37 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20Csp/206/2017-72 zo dňa 17.apríla 2018 a dopĺňaciemu rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20Csp/206/2017-114 zo dňa 21.júna 2018 takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20Csp/206/2017-72 zo dňa 17.apríla 2018 v napadnutej prvej a tretej výrokovej vete potvrdzuje.
II. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20Csp/206/2017-72 zo dňa 17.apríla 2018 v napadnutej druhej výrokovej vete mení tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi úrok z úveru 6,69 % p.a. zo sumy 14.940,50 eur od 13.1.2015 do zaplatenia .
III. Dopĺňací rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20Csp/206/2017-114 zo dňa 21.júna 2018 mení tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 5% p.a. úrok z omeškania zo sumy 705,87 eur od 13.1.2015 do zaplatenia.
IV. Žalobca má voči žalovanému 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom č. k. 20Csp/206/2017-72 zo dňa 17.apríla 2018 zaviazal žalovaného 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 15.646,37 eur s úrokom z omeškania 5% p.a. zo sumy 14.940,50 eur od 13.1.2015 do zaplatenia, v časti úroku z úveru 6,69 % p. a. zo sumy zo sumy 14 940,50 Eur od 13. 01. 2015 do zaplatenia žalobu zamietol a rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovaným 1/ a 2/ v plnej výške.
2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa voči žalovaným 1/ a 2/ domáhal zaplatenia žalovanej sumy titulom uzatvorenej Zmluvy o stavebnom sporení a Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 22.5.2013, v súlade s ktorou poskytol žalovaným ako solidárnym dlžníkom mimoriadny medziúver vo výške 15.000,-- eur. Podľa žalobcu žalovaní porušili zmluvne dohodnuté podmienky, dostali sa do omeškania so splácaním splátok úveru. Žalobca žalovaných upomínal na doplatenie omeškaných splátok a listom zo dňa 16.12.2004 ich upozornil, že sú v omeškaní so splátkou po dobu dlhšiu ako tri mesiace vyzval ich na doplatenie omeškaných splátok a informoval, že má právo v prípade ich nedoplatenia požadovať zaplatenie zostatku dlhu pred dohodnutou dobou splatnosti. Žalovaní 1/ a 2/ omeškané splátky nedoplatili a žalobca dňa 12.1.2015 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti bola na konte sporenia nasporená suma 59,50 eur, ktorá bola zaúčtovaná s kontom medziúveru a zaúčtovanie bolo započítané na istinu úveru. Ďalej súd uviedol, že žalovaní 1/ a 2/ nenamietali výšku uplatnenej pohľadávky, žalovaný 2/ vzniesol námietku premlčania, rozporoval zákonný úrok z úveru po zosplatnení a úhradu poplatkov. Súd mal za to, že vznesená námietka premlčania zo strany žalovaného 2/ je nedôvodná a nárok bol uplatnený v zákonom stanovenej trojmesačnej premlčacej dobe v súlade s ust. § 101 Občianskeho zákonníka. Žalobcovi začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie práva na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru dňa 16.7.2014 tri mesiace po omeškaní so splátkou zo strany dlžníkov. Nezaplatená splátka bola splatná dňa 15.4.2014. Žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť zostatku úveru dňa 12.1. 2015 pred uplynutím premlčacej doby a od 13.1.2015 začala žalobcovi plynúť trojročná premlčacia doba na uplatnenie nároku na zaplatenie celého zostatku dlhu splatného v dôsledku vyhlásenia predčasnej splatnosti. Žalobca si nárok na súde uplatnil dňa 15.11.2017, t. j. v zákonnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá uplynie dňa 13.1.2018. Súd potom žalobe vyhovel v časti o zaplatenie istiny so zákonným úrokom z omeškania vo výške 5%,ktorý priznal podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. len zo sumy, ktorá predstavuje istinu, keďže ide o sankciu zo zákona za nesplnenie povinnosti plniť včas a riadne.
3. Súd zamietol žalobu v časti priznania úroku z úveru vo výške 6,69% zo sumy 14.940,50 eur od 13.1.2015 do zaplatenia, keď mal za to, že žalobcovi úrok zo zmluvy neprislúcha z dôvodu, že zosplatnil predmetný úver a zároveň do platby započítal už úroky, poplatky, z ktorých zároveň požaduje ďalšie úroky, čo je neprípustné. Poukázal na ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka platiaceho aj pre obchodné záväzkové vzťahy, a podľa ktorého úroky z omeškania a poplatok z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky, na ktorú má veriteľ právo podľa hlavného záväzkového vzťahu. Právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva, t. j. úroky z úrokov z omeškania alebo iných úrokov veriteľ nemá, pretože ani Občiansky zákonník ani Obchodný zákonník túto možnosť nepriznávajú, nestanovujú majetkové sankcie pre prípad omeškania platením príslušenstva pohľadávky. Zmluvné dojednanie o platení úrokov z úrokov z omeškania je podľa § 39 Občianskeho zákonník neplatné pre rozpor so zákonom s tým, že žalobca sa môže domáhať dohodnutého úroku len z poskytnutého úveru, nie z poplatkov ani z úrokov z omeškania. Súd poukázal na to, že úrok z omeškania a poplatky boli pripočítané k istine a následne z týchto si uplatňuje úroky z úveru, čo nie je prípustné. Podľa názoru súdu žalobcovi úroky z úveru nepatria, keďže došlo k zosplatneniu záväzku a úroky z úveru patria žalobcovi len do zosplatnenia istiny. Súd potom v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania žalobu zamietol.
4. V časti, kde žalobca požadoval úrok z úveru z nesplatenej priznanej istiny žalobu zamietol. K predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo konaním žalobcu ako veriteľa a bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia záväzku svojim jednostranným adresovaným právnym úkonom. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové okamžité vrátenie celej požičanej istiny, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie práva na dispozícii s istinou úveru a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník mená právo vrátiť v režime výhody splátok. Ak nastal tento stav, veriteľ nemá právo inkasovať úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, keď spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom, vynútenia povinností a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktoré by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. Ďalej uviedol, že dohoda o platení úrokov za úver aj po splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných prostriedkov za obdobie do dohodnutej alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný mechanizmus úrokov z omeškania. Dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch z omeškania alebo ďalších sankciách platiť po splatnosti pohľadávky aj úroky za poskytnutie úveru do jeho splatenia spôsobuje značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľa, predstavuje značné zhoršenie jeho postavenia a je nepravdepodobné, že by spotrebiteľ takúto dohodu individuálne vyjednal s dodávateľom, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne. Nie je kogentná úprava o úrokoch popri úrokoch z omeškania. Takáto dohoda je podľa názoru súdu neplatná pre rozpor so zákonom s poukazom na § 39, § 52 ods. 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 6Co/190/2014 a uznesenie IV. ÚS 476/2012).
5. Ďalej súd uviedol, že nepriznal žalobcovi poplatky, ktoré vyčíslil v žalobe, z čoho pozostáva dlh vo výške 15,--eur za upomienku 1 zo dňa 30.1.2013, 15,--eur za upomienku zo dňa 28.2.2014, 15,-- eur za upomienku zo dňa 31.5.2014, poplatky za upomienky účtované 31.3.2014 vo výške 15,--eur, dňa 30.6.2014 vo výške 15,--eur, poplatok zo dňa 12.9.2014 vo výške 15,--eur a poplatok z Registra obyvateľov SR 5,--eur spolu vo výške 110,--eur, keď mal za to, že žalobca nemá nárok na poplatok spojený s výzvou alebo upomienkou na zaplatenie dlžnej sumy z dôvodu, že tento je pokrytý v zmluvne dojednanom úroku, t. j. v odplate za poskytnutý úver.
6. O trovách konania rozhodol súd podľa § 262 ods. 1, 255 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnej výške ako úspešnému účastníkov i v konaní, keďže neúspech bol nepatrný. O výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti vo veci samej podľa § 262 ods. 2 CSP.
7. Dňa 21.6.2018 vyhlásil Okresný súd Banská Bystrica dopĺňací rozsudok, ktorým žalobu v časti o priznanie nezaplatených poplatkov vo výške 110,--eur a v časti úroku z omeškania vo výške 5% p.a. zo sumy 815,87 eur od 13.1.2015 do zaplatenia zamietol.
8. V odôvodnení uviedol, že rozsudkom č. k. 20Csp/206/2017-72 zo dňa 17.4.2018 zaviazal žalovaného 1/ a 2/ zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi istinu vo výške 15.646,37 eur s úrokom z omeškania 5% p. a. zo sumy 14.940,50 eur od 13.1.2015 do zaplatenia. V časti úroku z úveru 6,69 % p. a. zo sumy 14.940,50 eur od 13.1.2015 do zaplatenia žalobu zamietol a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Žalobca podal návrh na vydanie dopĺňacieho rozsudku, pretože súd nerozhodol o celom žalobou uplatnenom nároku, nakoľko vo výroku rozsudku absentuje rozhodnutie o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 100,--eur a 5 % p. a. úroku z omeškania zo sumy 815,87 eur od 13.1.2015 do zaplatenia.
9. Súd prvej inštancie uviedol, že z odôvodnenia rozsudku zo 17.4.2018, bodu 21 vyplýva, že súd rozhodoval o celom nároku žalobcu a nepriznal žalobcovi poplatky, ktoré v žalobe vyčíslil za upomienky a poplatok z registra trestov, čo aj v rozhodnutí odôvodnil. Na odôvodnenie s poukazom na bod 24 súd v plnom rozsahu poukazuje.
10. Čo sa týka úroku z omeškania, súd poukázal na odôvodnenie rozsudku v bode 20, kde priznal úrok z omeškania žalobcovi len zo sumy, ktorá predstavuje istinu, t. j. zo sumy 14.940,50 eur, keďže mal za to, že žalobcovi neprislúcha úrok z úroku. Žalobca požadoval úrok z omeškania zo sumy 15.756,37 eur, v ktorej sú zahrnuté nezaplatené úroky za úver a nezaplatené poplatky. Súd mal za to, že úroky z omeškania z dojednaných úrokov, keďže úroky a úroky z omeškania sú podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky Občiansky ani Obchodný zákonník nepripúšťa, na čom nič nemení ani dohoda strán, nakoľko táto je absolútne neplatná pre obchádzanie zákona (§ 39 Občianskeho zákonníka). Súd potom v časti nepriznania úroku z celej sumy žalobu o priznanie úroku z omeškania 5% p.a. zo sumy 815,87 eur od 13.1.2015 do zaplatenia zamietol.
11. Proti rozsudku v časti výroku, ktorým súd žalobu zamietol v časti nároku žalobcu na zaplatenie 6,69 % p. a. zo sumy 14.940,50 eur od 13.1.2015 do zaplatenia a proti dopĺňaciemu rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Podľa názoru žalobcu je nepochybné, že súd prvého stupňa nesprávnym spôsobom vykonal dokazovanie, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu ohľadom sumy, z ktorej si žalobca uplatnil nárok na úroky za úver po splatnosti. Zo žalobného návrhu je zrejmé, že žalobca si žalobou uplatnil nárok na úroky po vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo sumy 14.940,50 eur. V čl. III. žaloby je jednoznačne uvedené, že suma 14.940,50 eur predstavuje iba istinu úveru, ktorá predstavuje výšku poskytnutého úveru zníženú o nasporenú sumu ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti. Zistenie skutkového stavu súdom prvého stupňa, podľa ktorého má žalobca požadovať úroky za úver aj z poplatkov a úrokov z omeškania je teda nesprávne.
12. Ďalej uviedol, že podľa názoru súdu prvého stupňa úrok je cena peňazí v tom zmysle, že žalobca so sumou požičaných peňazí nemôže disponovať a tvoriť z nich zisk. Pri takomto správnom ponímajú charakteru úroku nie je podľa názoru žalobcu možné dospieť k záveru, že po vyhlásení mimoriadnej splatnosti žalobcovi neprináleží právo na zaplatenie úroku. Ak súd prvého stupňa skonštatoval, že úrok je cena peňazí v zmysle obetovanej príležitosti veriteľa disponovať so svojimi finančnými prostriedkami, potom je akékoľvek následné odôvodnenie zamietnutia nároku na úroky za úver po splatnosti v rozpore s vyjadrenou ekonomickou funkciou úroku s tým, že ak by mala byť následná úvaha súdu prvého stupňa správna, poprela by sa podstata úroku ako odplaty za skutočnosť, že žalobca časť svojho majetku prenechal žalovaným, ktorí ho žalobcovi stále nevrátili. Súd prvého stupňa neuviedol žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by žalobcovi zakazovalo požadovať úroky za úver po vyhlásení mimoriadnej splatnosti. Nárok na požadovanie úrokov za poskytnutý úver možno odvodiť aj z analogického výkladu z ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak dlžník vráti peňažné prostriedky skôr, než bolo dohodnuté, je povinný platiť úroky len do momentu vrátenia peňažných prostriedkov. Podľa názoru žalobcu je nepochybné, že povinnosť dlžníka platiť dohodnutý úrok za úver zaniká až úplným vrátením toho, čo dlžník od veriteľa dostal, teda zánik povinnosti platiť dohodnutý úrok je viazaný na okamih skutočného vrátenia finančných prostriedkov veriteľovi. Takýto výklad podľa názoru žalobcu jednoznačne podporuje funkcia úroku ako odplaty za prenechanie finančných prostriedkov veriteľa dlžníkovi. V opačnom prípade by v praxi nastala situácia, že dlžník poruší svoju povinnosť, na základe čoho veriteľ použije svoje zákonné právo požadovať vrátenie poskytnutého úveru pre dohodnutou dobou splatnosti, pričom následkom by bolo zhoršenie pozície veriteľa, nakoľko obranou proti dlžníkom vyvolanému protiprávnemu stavu príde veriteľ o nárok na zaplatenie ceny peňazí, ktoré veriteľovi prenechal. Oprávnenie veriteľa domáhať sa splnenia dlhu pred dohodnutou dobou splatnosti bolo podmienené porušením povinnosti zo strany dlžníkov a navodením protiprávneho stavu ich konaním. Až do momentu skutočného vrátenia finančných prostriedkov by dlžník užíval poskytnuté finančné prostriedky, resp. čo za ne dostal bezodplatne. To by bolo v rozpore s účelom a ekonomickou funkciou úroku ako odplaty za prenechanie finančných prostriedkov. Poukázal na to, že nárok veriteľa na požadovanie úrokov za úver až do skutočného vrátenia istiny úveru je vyjadrený v § 13 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Podľa tohto ustanovenia je po odstúpení od zmluvy spotrebiteľ povinný zaplatiť veriteľovi istinu a úrok z tejto istiny odo dňa, kedy úver začal čerpať až do dňa splatenia istiny. Poukázal na rozhodovaciu prax súdov, v ktorých vyjadrili nárok veriteľa požadovať úrok za úver až do doby skutočného vrátenia poskytnutých finančných prostriedkov, teda aj po požadovaní jeho predčasného splatenia (napr. rozsudky Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11.1.2018 sp. zn. 5Co/237/2017, zo dňa 10.3.2016 sp. zn. 3Co/143/2015, uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.3.2016 sp. zn. 4Cob/5/2016, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 16.12.2015 sp. zn. 41Cob/403/2015-201, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28.1.2016 sp. zn. 43Cob/239/2015).
13. Žalobca uviedol, že mu nie je zrejmé, akú dohodu mal súd prvého stupňa na mysli, keď uviedol, že dohoda o platení úrokov za úver po splatnosti spôsobuje, že takáto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných prostriedkov za obdobie dohodnutej alebo vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný mechanizmus úrokov z omeškania, keď nárok žalobcu na požadovanie úrokov za úver po splatnosti vyplýva z objektívneho práva a žalobca sa na žiadnu dohodu so žalovaným neodvoláva. Zároveň je nesprávny názor súdu, že platenie úrokov za úver po splatnosti zneisťuje sankčný mechanizmus úrokov z omeškania. Úrok z omeškania predstavuje sankciu za porušenie povinnosti, veriteľ je oprávnený ho požadovať pri plnení, na ktoré má nárok, teda úrok z omeškania nie je náhradou za nárok veriteľa. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 17.4.2018 vo výroku o zamietnutí žaloby zmenil tak, že žalovaných 1/ a 2/ zaviaže spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 6,69% p.a. úrok za úver zo sumy 14.940,50 eur od 13.1.2015 do zaplatenia.
14. Žalovaný 2/ podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie proti 1. a III. výrokovej vete rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 17.4.2018 podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že súd sa v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal s námietkou premlčania, ktorú vzniesol. Ani v prepise jeho vyjadrenia k žalobe nie je uvedené, že vzniesol námietku premlčania podľa § 103 druhej vety Občianskeho zákonníka. Z výpisu z účtu medziúveru predloženého žalobcom vyplýva, že žalovaní vykonali poslednú úhradu v prospech žalobcu dňa 15.4.2014, a to na splátku splatnú dňa 15.3.2014 a následne ďalšiu splátku už neuhradili. Žalobca úver predčasne zosplatnil dňa 12.1.2015. Poukázal na ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého mohol žalobca úver predčasne zosplatniť najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, a keď súčasne žalovaných upozornil v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Žalobca žalovaných upozornil listom zo dňa 16.12.2014, ktorý žalovaná 1/ neprevzala a žalovanému 2/ bol doručený v decembri 2016. Žalobca mohol úver zosplatniť len pre nezaplatenie splátky, s ktorou boli žalovaní viac ako tri mesiace v omeškaní. Keďže tak urobil dňa 12.1.2015, mohlo ísť o omeškanú splátku splatnú dňa 15.4.2014, 15.5.2014, 15.6.2014, 15.7.2014, 15.8.2014, ale najneskôr dňa 15.9.2014. Pre nezaplatenie neskôr splatných splátok žalobca úver zosplatniť nemohol, pretože od splatnosti splátky do predčasného zosplatnenia úveru neuplynuli tri mesiace. Pokiaľ by žalobca zosplatnil úver pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 15.9.2014, tak by v zmysle § 103 druhej vety v spojení s § 101 Občianskeho zákonníka trojročná premlčacia doba začala plynúť dňa 16.9.2014, uplynula by dňa 18.9.2017. Žalobca doručil žalobu súdu dňa 15.11.2017, teda po uplynutí premlčacej doby.
15. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20Co/176/2014 zo dňa 26.5.2015, v ktorom súd vyslovil názor, že ak podľa § 103 Občianskeho zákonníka bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565) začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.
16. Namietol aj tretí výrok rozsudku o nároku na náhradu trov konania, ktorý je v rozpore s § 255 ods. 1, 2 CSP. Keďže žalobca nebol úspešný v celom rozsahu, nemožno mu priznať nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd v takom prípade musí náhradu trov konania pomerne rozdeliť, prípadne vysloviť, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamieta a priznáva žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, alebo aby rozsudok zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci.
17. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2/ voči rozsudku zo dňa 17.4.2018 uviedol, že podané odvolanie pokladá za nedôvodné a rozsudok v časti napadnutej žalovaným 2/ za správny. Skutočnosť, že žalovaný 2/ vzniesol námietku premlčania, ktorú súd považoval za nedôvodnú a vysporiadal sa s ňou v rozpore s predstavou žalovaného 2/ nie je možné označiť za procesné pochybenie súdu a nevysporiadania sa s námietkou ako uvádza žalovaný 2/. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil námietku premlčania žalovaného 2/ za nedôvodnú. Rozsudok Krajského súdu v Prešove, na ktorý poukazuje žalovaný 2/, je na daný právny stav neaplikovateľný, nakoľko bol vydaný v spore, kde sa rozhodovalo o inom skutkovom stave. Ako vyplýva z prvého odseku odôvodnenia, bol vydaný v konaní, kde nebolo preukázané, že došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Takýto skutkový stav je diametrálne odlišný od skutkového stavu konania 20Csp/206/2017, kde skutočnosť, že žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru preukázaná bola. Argumentácia žalovaného 2/ ohľadom začiatku plynutia premlčacej doby by bola správna v prípade, ak by žalobca nevyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru vznikajú nové práva, ktoré rovnako podliehajú premlčaniu.
18. Čas požadovania zaplatenia celého zostatku je daný na vôľu veriteľa. Veriteľ sa sám môže rozhodnúť, či toto právo využije alebo nie, pričom ak mieni právo využiť, môže tak urobiť najskôr po troch mesiacoch od omeškania so zaplatením splátky. Požadovanie zaplatenia zostatku dlhu pred dohodnutou dobou splatnosti je právom veriteľa, a teda ako také sa rovnako premlčuje v trojročnej dobe. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 17.4.2018 v časti napadnutej odvolaním žalovaného 2/ potvrdil.
19. Žalobca podal odvolanie aj voči dopĺňaciemu rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 21.6.2018 s tým, že nesúhlasí s právnym posúdením nároku na úroky z omeškania z nezaplatených úrokov za úver tak, ako to odôvodnil súd prvého stupňa z dôvodu, že zaplatenie úrokov za poskytnutie úveru je zákonným záväzkom dlžníka. Medzi zmluvnými stranami nie je možné uzatvoriť úverovú zmluvu na základe ktorej dlžník nebude povinný úroky platiť. V zmysle ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu. Úrok z omeškania potom predstavuje sankciu za porušenie povinnosti, veriteľ je oprávnený požadovať ho popri plnení, na ktoré má nárok. Veriteľ je oprávnený požadovať úroky z omeškania z celej časti záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní. Z ust.§ 497 Obchodného zákonníka teda vyplýva, že dlžník je povinný platiť aj úroky. Ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru teda nezaplatené úroky predstavuje zákonom stanovené plnenie zo zmluvy, ktoré má veriteľ právo požadovať, a teda v zmysle Občianskeho zákonníka má právo z tohto plnenia požadovať aj úroky z omeškania. Oprávnenie domáhať sa úrokov z omeškania z nezaplatených úrokov za úver je vyjadrené aj v rozhodnutiach súdov SR, napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove z 27.3.2008 sp. zn. 4Cob/62/2007, uznesenie NS SR sp. zn. 4Obo/143/98. Rozsudkom súd prvého stupňa priznal žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov za úver do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru vo výške 705,87 eur, teda je nepochybné, že žalovaní úroky za úver v uvedenej výške nezaplatili a sú s plnením tohto svojho záväzku v omeškaní, z čoho vyplýva, že napádaný rozsudok je v časti zamietnutia nároku na úroky z omeškania z nezaplatených úrokov za úver nesprávny. Z uvedeného dôvodu žalobca navrhol, aby odvolací súd výrok dopĺňacieho rozsudku zo dňa 21.6.2018 zmenil tak, že žalovaných 1/ a 2/ zaviaže spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 5% p.a. úrok z omeškania zo sumy 705,87 eur od 13.1.2015 do zaplatenia.
20. Vyjadrenia žalovaného 2/ k odvolaniam žalobcu podané neboli.
21. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací podľa § 34 CSP prejednal odvolania v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, nenariadil pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (ust. § 385 ods. 1 CSP) a rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 17.4.2018 v napadnutej prvej a tretej výrokovej vete podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil, v napadnutej druhej výrokovej vete podľa ust. § 388 CSP zmenil a žalovaných 1/ a 2/ zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi úrok z úveru 6,69 % p. a. zo sumy 14.940,50 eur od 13.1.2015 do zaplatenia. Dopĺňací rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 21.6.2018 zmenil tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 5% p.a. úrok z omeškania zo sumy 705,87 eur od 13.1.2015 do zaplatenia.
22. Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalobca uzavrel so žalovanými 1/ a 2/ Zmluvu o stavebnom sporení a zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 22.5.2013, ktorou poskytol žalovaným ako solidárnym dlžníkom mimoriadny medziúver vo výške 15.000,--eur. Listom zo dňa 16.12.2014 žalobca upozornil žalovaných na omeškanie so splátkou po dobu dlhšiu ako tri mesiace, vyzval ich na doplatenie omeškaných splátok a informoval, že v prípade nedoplatenia má žalobca právo požadovať zaplatenie zostatku z dlhu pred dohodnutou dobou splatnosti. Keď žalovaní omeškané splátky nedoplatili, vyhlásil dňa 12.1.2015 mimoriadnu splatnosť úveru.
23. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
24. Podľa § 565 OZ, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
25. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
26. Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonník (ďalej len ObZ) zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
27. Podľa § 502 ods. 1 veta prvá ObZ , od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona.
28. Podľa § 506 ObZ, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi.
29. Účastníci zmluvy si v čl. IX. bod 9.3 zmluvy dohodli, že v prípade omeškania dlžníka s viac ako dvoma splátkami alebo jednou splátkou po dobu dlhšiu ako tri mesiace, resp. z iných dôvodov uvedených v čl. X. tejto zmluvy je veriteľ oprávnený požadovať zaplatenie celého zostatku dlhu pred dohodnutou dobou splatnosti.
30. Podľa čl. X. bod 10.1 veriteľ má právo od tejto zmluvy odstúpiť a požadovať okamžité splatenie úveru, predovšetkým v prípade: ak je dlžník v omeškaní s viac ako dvomi splátkami alebo jednou splátkou dlhšie ako tri mesiace alebo v omeškaní s dvomi pravidelnými mesačným vkladmi na zmluvu o stavebnom sporení po dobu dlhšiu ako dva mesiace.
31. Žalobca v odvolaní zotrval na stanovisku, že nárok veriteľa na zaplatenie úrokov z poskytnutého úveru trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov do ich úplného zaplatenia a nie iba do zosplatnenia úveru. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí naopak vyslovil záver, že veriteľovi patria úroky iba do splatnosti dlhu a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania. Uviedol, že v opačnom prípade by došlo ku kumulácii negatívneho postihu dlžníka ako spotrebiteľa vo vzťahu, ku ktorému by sa požadovalo jednak zaplatenie úrokov z úveru aj úrokov z omeškania.
32. Posúdenie nároku veriteľa na zaplatenie úrokov z istiny poskytnutej dlžníkovi na základe zmluvy o úvere závisí od charakteru právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom. V prejednávanom prípade okresný súd správne zistil, že žalovaní mali pri uzatváraní právneho úkonu postavenie spotrebiteľa a že Zmluva o úvere, ktorú uzavreli so žalobcom, spĺňa kritériá vymedzenia zmluvy spotrebiteľskej.
33. Ustanovenia Občianskeho zákonníka je možné použiť iba za predpokladu, že daný právny vzťah výslovne upravujú, alebo aspoň pripúšťajú analógiu, teda aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sú najbližšie obsahom a účelom k danému právnemu vzťahu podľa § 853 OZ. Využitie analogických ustanovení Občianskeho zákonníka je podľa § 853 OZ prípustné iba vtedy, keď daný občianskoprávny vzťah nie je upravený nielen Občianskym zákonníkom, ale ani iným zákonom. V prípade, kedy iný platný zákon konkrétny právny vzťah upravuje, nie sú splnené podmienky na aplikáciu analogických ustanovení Občianskeho zákonníka a daný právny vzťah sa posudzuje podľa toho platného zákona, ktorý ho upravuje. V opačnom prípade by Občiansky zákonník ako zákon všeobecný nadobudol absolútnu prednosť pred zákonmi špeciálnymi aj v tých prípadoch, kedy na rozdiel od špeciálnych zákonov určitú právnu oblasť vôbec neupravuje.
34. Z uvedeného vyplýva, že Občiansky zákonník sa v prípade právnych vzťahov, ktorých účastníkom je spotrebiteľ použije prednostne vo všetkých ustanoveniach, ktoré Občiansky zákonník upravuje, ako napr. dĺžka premlčacej doby, výška úrokov z omeškania a podobne. V prípade vymedzenia náležitostí konkrétneho zmluvného typu, ktorý Občiansky zákonník naopak neupravuje, ale je upravený v Obchodnom zákonníku, bude platiť zákonné vymedzenie zmluvného typu v Obchodnom zákonníku. Preto všeobecná definícia zmluvy o úvere, obsiahnutá v ust. § 497 ObZ je platná a účinná aj pre vymedzenie zmluvy o úvere, uzavretej spotrebiteľom. Ustanovenie § 52 ods. 1 OZ tak zvýraznilo ochranu spotrebiteľa ako slabšieho účastníka právneho vzťahu v tom smere, že ak niektorú náležitosť jeho právneho vzťahu upravuje pre spotrebiteľa priaznivejšie ako Obchodný zákonník, tak spotrebiteľovi sa poskytne táto priaznivejšia ochrana. Občiansky zákonník však citovaným ustanovením nepoprel možnosť, aby spotrebitelia uzatvárali zmluvu o úvere.
35. Zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom v zmysle ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka, ktorý kogentným spôsobom vymedzuje, ktoré záväzkové vzťahy podliehajú právnej úprave obsiahnutej v tretej časti Obchodného zákonníka, kde sa uplatní právna úprava Obchodného zákonníka ako lex specialis vo vzťahu k všeobecnej úprave v Občianskom zákonníku. Ide o obligatórne uplatnenie Obchodného zákonníka. V týchto prípadoch nemožno aplikáciu Obchodného zákonníka vylúčiť dohodou strán. Bez ohľadu na povahu jeho účastníkov sa takýto právny vzťah riadi vždy Obchodným zákonníkom. Tým nie je dotknutá subsidiárna aplikácia Občianskeho zákonníka v otázkach, ktoré Obchodný zákonník neupravuje na základe výslovného zmocnenia obsiahnutého v ustanovení § 1 ods. 2, podľa ktorého sa právne vzťahy uvedené v odseku 1 spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon. Ako bolo vyššie uvedené, v tých prípadoch, kedy Občiansky zákonník určitý vzťah upravuje, je v spotrebiteľskom vzťahu prednostná aplikácia Občianskeho zákonníka aj vtedy, ak by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
36. Z obsahu § 497 ObZ vyplýva, že zmluva o úvere je zmluvou konsenzuálnou a pre jej vznik stačí dohoda aspoň o uvedených náležitostiach, pričom sa nevyžaduje ani to, aby k poskytnutiu peňažných prostriedkov skutočne došlo. Tým sa vlastne zmluva o úvere líši od zmluvy o pôžičke podľa § 657 OZ. Ďalšou odlišnosťou je to, že predmetom prenechania pri zmluve o úvere môžu byť len peňažné prostriedky, zatiaľ čo pri zmluve o pôžičke je možné prenechať akékoľvek veci určené podľa druhu. Zmluva o úvere musí vždy obsahovať záväzok zaplatiť za poskytnuté peňažné prostriedky úroky, pričom zmluva o pôžičke takéto dojednanie neobsahuje. Je tak vylúčené, aby sa zmluvné strany v zmluve o úvere dohodli na bezúročnom poskytnutí peňažných prostriedkov, inak by zmluva mala len charakter zmluvy inominátnej podľa § 269 ods. 2 ObZ.
37. Zo zákonného vymedzenia zmluvy o úvere nevyplýva povinnosť dlžníka dohodnutý úver skutočne čerpať, preto z tohto hľadiska zmluva o úvere predstavuje záväzok veriteľa mať zmluvou dohodnuté peňažné prostriedky k dispozícii pre dlžníka po dohodnutú dobu, prípadne až do požiadania dlžníka, ak nedôjde k zániku záväzku veriteľa skôr, napr. dohodou alebo výpoveďou poskytnutia úveru podľa § 500 ObZ. Výška úveru je spravidla dohodnutá v zmluve vo forme určitého limitu, do ktorého môže dlžník úver čerpať. Okrem podstatných častí obsahuje zmluva o úvere aj výšku úrokov, lehotu na vrátenie úveru a ďalšie náležitosti, pričom väčšinu náležitostí pri úveroch poskytovaných bankami obsahujú úverové podmienky, na ktoré zmluva o úvere odkazuje.
38. Zmluva o úvere je súčasne zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 OZ, kedy na jednej strane stojí banka ako osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení Zmluvy o úvere koná v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a na strane druhej žalovaný ako spotrebiteľ, teda fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení Zmluvy o úvere nekoná v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti alebo v rámci samostatného výkonu svojho povolania. Z obsahu Zmluvy o úvere uzavretej medzi stranami sporu dňa 22.5.2013 vyplýva, že bola uzavretá podľa Obchodného zákonníka a je zmluvou platnou.
39. V § 499 ObZ je dohodnutá odplata za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky, ak je poskytovanie úveru predmetom podnikania veriteľa - žalobcu, s čím nesporne súvisí aj § 502 ObZ, v ktorom sú upravené práve úroky za poskytnutie úveru.
40. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že pojem odplaty za dojednanie záväzku poskytnúť úver je treba odlišovať od úrokov z úveru upravených v § 502 ObZ. Odplata za dojednanie záväzku prichádza však do úvahy len vtedy, ak veriteľom je osoba, u ktorej je poskytovanie úveru predmetom jej podnikania. Podmienkou vzniku práva na zaplatenie odplaty je, že bola vrátane jej výšky medzi veriteľom a dlžníkom dohodnutá, pričom nezáleží na tom, či k čerpaniu dohodnutého úveru dlžníkom skutočne došlo. Odplata predstavuje odmenu veriteľovi za to, že po dobu medzi dojednaním zmluvy o úvere a skutočným čerpaním úveru musel pre dlžníka rezervovať peňažné prostriedky, prípadne ich mať zabezpečené. Pokiaľ by teda v zmluve o úvere, ktorú ako veriteľ uzatvorila iná osoba než tá, predmetom podnikania ktorej je poskytovanie úveru, bola odplata za dojednanie záväzku dohodnutá, bolo by nutné takéto dojednanie považovať za neplatné. Kogentnosť tohto ustanovenia je možné považovať za záväznosť sledujúcu len ochranu dlžníka, preto aj neplatnosť by bola stanovená len na jeho ochranu.
41. Dohoda o úrokoch z úveru podľa § 502 ObZ je podmienená tým, že veriteľ na základe zmluvy o úvere peňažné prostriedky dlžníkovi skutočne poskytol, inak by na ich úhradu nemal nárok. Mal by však nárok práve na zaplatenie odplaty s poukazom na § 499 ObZ. Zmluva o úvere uzatvorená podľa § 497 ObZ nemôže byť dohodnutá ako bezúročná, keďže záväzok zaplatiť úroky patrí k pojmovým znakom zmluvy o úvere a je jej podstatnou časťou s poukazom na § 269 ods.1 ObZ. Pokiaľ preto veriteľ a dlžník výšku úrokov z úveru v zmluve nedohodnú, je dlžník povinný platiť úroky vo výške stanovenej Obchodným zákonníkom. Táto nie je fixná, ale je závislá na tom, aké úroky obvykle požadujú banky v mieste sídla dlžníka a v čase uzatvorenia zmluvy o úvere.
42. Na zaplatenie úrokov z úveru dohodnutých podľa § 502 ObZ má právo každý veriteľ, ktorý uzavrel písomne zmluvu o úvere a na základe ktorej úver skutočne dlžníkovi na jeho žiadosť poskytol, a to až do splatnosti úveru. Úroky z úveru sú totiž obsahom, a teda súčasťou záväzku dlžníka, a teda aj spotrebiteľa, na ktorom sa s veriteľom dobrovoľne dohodol. Záväzok dlžníka v zmluve platiť zmluvne dohodnuté úroky z úveru spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Keďže bola zmluva o úvere dohodnutá na dobu dlhšiu ako jeden rok, sú úroky z úveru v takom prípade, keď dlžník splácal dlh v splátkach, splatné spolu s každou splátkou. Celková suma úrokov musí byť dlžníkom zaplatená najneskôr so zaplatením zvyšnej časti istiny úveru.
43. Úrok z úveru je v podstate cena za používanie poskytnutých peňažných prostriedkov, preto má podľa názoru odvolacieho súdu dlžník zásadne povinnosť platiť tento úrok za skutočnú dobu ich používania, t.j. až do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi, pokiaľ si strany zmluvy o úvere nedohodli niečo iné. Tým sa zmluva o úvere líši od zmluvy o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, keďže povinnosť platiť úroky je v prípade poskytnutia pôžičky závislá na dohode zmluvných strán nielen čo do výšky úrokov, ale aj čo do doby a spôsobu ich platenia. Pokiaľ si zmluvné strany úroky nedojednajú vôbec, takáto pôžička je bezúročná a dlžník má povinnosť vrátiť iba požičanú istinu. Ak si strany v zmluve o pôžičke dohodnú povinnosť zaplatiť úroky spolu s istinou ku dohodnutému dňu splatnosti, dlžník platí úroky iba do doby splatnosti. Na to, aby dlžník bol povinný platiť úroky zo zmluvy o pôžičke nielen do splatnosti, ale v prípade nevrátenia pôžičky včas aj po jej splatnosti, museli by si zmluvné strany takúto povinnosť výslovne dojednať, zo zákona veriteľovi nárok na úroky po dobe splatnosti pôžičky nevzniká.
44. Vzhľadom k dispozitívnej povahe úpravy zmluvy o úvere nie je vylúčené, aby doba, po ktorú je dlžník povinný platiť úrok, bola upravená dohodou strán odchýlne od výkladu § 503 ObZ. V zmluve je najmä možné dohodnúť, že dlžník je povinný platiť úrok z úveru od poskytnutia úveru do dohodnutej doby splatnosti, pričom takáto dohoda, aby sa dlžník zaviazal zaplatiť z poskytnutých peňažných prostriedkov úroky, nie je v rozpore s § 497 ObZ.
45. V zmluve o úvere dohodli strany úrok z úveru prvý rok vo výške 3,69 % p.a. a druhý až piaty rok 6,69 % p.a. Záväzok dlžníka platiť úroky splatné spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky je tak v súlade s § 503 ods. 1 ObZ, pričom tak, ako to vyplýva z § 503 ods.3 ObZ, je dlžník povinný zaplatiť úroky za dobu od poskytnutia až do vrátenia peňažných prostriedkov, keďže sa na takúto povinnosť veriteľovi zmluvne zaviazal a tento jeho záväzok trvá aj po odstúpení veriteľa od zmluvy (čl. IX. bod 9.4, 9.5 zmluvy).
46. Pokiaľ žalobca vyzval žalovaných na predčasné splatenie celého úveru, vrátane zmluvných úrokov a úrokov z omeškania, ide zároveň o jednostranný právny úkon odstúpenia žalobcu od zmluvy o úvere pre omeškanie žalovaných s vrátením po sebe idúcich troch splátok podľa § 506 ObZ, čo síce postup žalobcu podľa § 565 OZ, na ktorom sa žalobca so žalovaným v zmluve dohodol nevylučuje, avšak na súdom uvádzanú povinnosť žalovaného platiť zmluvné úroky z úveru len do zosplatnenia úveru nemá podstatnejší vplyv.
47. Dôsledkom odstúpenia od zmluvy je oprávnenie veriteľa požadovať vrátenie dlžnej sumy aj s úrokmi. Požiadavka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky (dlžnú sumu) vyplýva zo zmluvy o úvere. Aj povinnosť splatiť úrok z nevrátenej časti úveru vyplýva zo zmluvy o úvere a trvá, resp. pokračuje aj po účinnosti odstúpenia veriteľa od zmluvy. Vzhľadom na to, že podmienkou odstúpenia od zmluvy je omeškanie dlžníka, treba sa zaoberať aj úrokmi z omeškania. Ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť úroky z omeškania. Pochybnosti týkajúce sa platenia úrokov z omeškania vznikajú v prípade, keď veriteľ od úverovej zmluvy odstúpil. Vyskytli sa názory, že úroky z omeškania (sankčné úroky) dojednané v zmluve nemožno akceptovať, lebo toto dojednanie zaniklo účinnosťou odstúpenia od zmluvy. Problém spočíva v tom, či aj v prípade úrokov z omeškania dohodnutých v úverovej zmluve po odstúpení veriteľa od zmluvy a ak omeškanie dlžníka trvá, možno kontinuálne pokračovať v platení zmluvne dojednaných úrokov z omeškania alebo toto oprávnenie, resp. povinnosť zanikla v dôsledku odstúpenia od zmluvy. Ustanovenie § 506 po odstúpení od zmluvy požaduje vrátenie nielen dlžnej sumy, ale aj úrokov ako ceny poskytnutých peňazí. Do úvahy prichádza aj omeškanie dlžníka, ktoré je predpokladom možnosti veriteľa odstúpiť od zmluvy. Dlžník sa dostal do omeškania pred odstúpením od zmluvy a v omeškaní pokračuje v nadväznosti na pohľadávku (vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky), ktorá aj po účinnosti výpovede vyplýva z úverovej zmluvy. Preto je opodstatnené, aby po odstúpení od zmluvy o úvere podľa § 506 dlžník naďalej platil tak úroky z úveru, ako aj úroky z omeškania, ktoré sú buď zmluvne dojednané alebo zákonné. V opačnom prípade by sa veriteľ využijúc oprávnenie dané mu zákonom (odstúpiť od zmluvy), ktoré je dôsledkom porušenia povinnosti dlžníka, dostal do horšieho postavenia ako mal pred porušením povinnosti dlžníkom. To by bola situácia neprijateľná.
48. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/98, z ktorého právnej vety, ktorá znie „Zmluvou o úvere sa dlžník zaväzuje vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky. Úroky sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka, preto dôsledkom omeškania s ich platením je zo zákona vyplývajúca povinnosť platiť úroky z omeškania“ vyplýva, čo korešponduje aj s obsahom odôvodnenia cit. rozhodnutia, že podľa odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu okresný súd zamietol žalobu veriteľa voči dlžníkovi z úveru a ručiteľovi len v tej časti, predmetom ktorej boli úroky z omeškania za omeškanie s platením dohodnutých úrokov s odôvodnením, že zo zmluvy nevyplýva, že by sa účastníci dohodli, že úroky sa stanú samostatným záväzkom, ktorý by sa samostatne úročil. Najvyšší súd SR dospel k záveru, že odvolanie žalobcu vo veci samej je čiastočne dôvodné, a to vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/. V odôvodnení uviedol, „ ...žalovaný je podľa zmluvy povinný platiť z poskytnutých prostriedkov úroky. Úroky sú splatné mesačne. Úroky sú peňažným plnením a dôsledkom omeškania s ich platením je povinnosť platiť úroky z omeškania. Je to zákonný dôsledok vyplývajúci z ustanovenia § 369 ods. 1 bez toho, že by to museli účastníci právneho vzťahu dohodnúť. Úroky z omeškania patria za celú dobu, po ktorú je dlžník s platením úrokov v omeškaní. Platí to však len pre omeškanie s platením úrokov z poskytnutých prostriedkov nie o úrokoch z omeškania. Keďže povinnosť platiť úroky z omeškania je už dôsledkom omeškania, za omeškanie s ich platením už ďalšie úroky z omeškania nepatria.“ I keď Najvyšší súd SR v odôvodnení uviedol, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok) a že od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 zák. č. 513/1991 Zb. OBZ), logickým výkladom textu judikátu je možné dospieť k názoru, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vlastne vyslovil tak, že veriteľ má nárok na úroky z peňažných prostriedkov až do ich vrátenia. Záväzná je veta judikátu a celkový kontext odôvodnenia, nie veta vytrhnutá z kontextu.
49. Odvolací súd je toho názoru, že uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je možné aplikovať na prejednávanú vec s takým výkladom, že pokiaľ žalobca ako veriteľ odstúpil od zmluvy o úvere tým, že vyhlásil jej predčasnú splatnosť, pretože dlžník nesplácal úver riadne a včas, a teda od zmluvy odstúpil, má právo na účtovanie úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania označovaných ako tzv. sankčné úroky v zákonnej alebo v dohodnutej výške s poukazom na § 369 ObZ až do splatenia celej poskytnutej sumy, vrátane úrokov z úveru, pretože tieto sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka. Dôsledkom omeškania s ich platením je zo zákona vyplývajúca povinnosť platiť aj z nich úroky z omeškania. S poukazom na obsah rozhodnutia nie je preto možné dospieť k názoru, že Najvyšší súd SR jednoznačne vyslovil, že veriteľ má nárok na úroky z peňažných prostriedkov iba do splatnosti dlhu, keďže o takomto nároku nerozhodoval ani okresný súd a ani Najvyšší súd SR. Navyše rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vychádzalo z právneho stavu v čase, keď výška úrokov z omeškania nebola zákonom limitovaná. V súčasnosti je však toto rozhodnutie, vzhľadom na zmenu právneho stavu, v tejto časti nepoužiteľné. Odstúpením od zmluvy o úvere veriteľom totiž povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a ani jeho záväzok zaplatiť dohodnuté úroky z úveru, keďže sa len menia podmienky, za ktorých je dlžník povinný túto povinnosť splniť, nezaniká. Táto povinnosť nezaniká ani vtedy, ak od zmluvy o spotrebiteľskom úvere odstúpi sám spotrebiteľ.
50. Aj z poznámky uvedenej k rozhodnutiu sp. zn. 4Obo/143/1998 vyplýva, že „Osoba prijímajúca úver (dlžník) zo zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka preberá jednak povinnosť poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a od doby poskytnutia peňažných prostriedkov do dňa ich vrátenia aj povinnosť platiť úroky. Výška úrokovej sadzby je spravidla dohodnutá priamo v zmluve, ak nie, ich výška sa určí podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka (vo výške obvyklých úrokov požadovaných za bankové úvery v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy). Úroky v tomto prípade nie sú sankciou za porušenie povinnosti, ale stávajú sa súčasťou peňažného záväzku dlžníka. Preto aj omeškanie s ich platením zákon sankcionuje povinnosťou platiť z nezaplatenej splatnej sumy úroky z omeškania. Ide pritom o odlišnú situáciu, než akú riešil judikát R 70/1994, podľa ktorého za omeškanie s platením úrokov z omeškania už dlžníkovi nevzniká ďalšia povinnosť platiť úroky z omeškania.
51. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pri posudzovaní primeranosti výšky úrokového zaťaženia nie je možné postupovať tak, že by sa obidve sadzby úrokov mohli spočítať a že by úroky z omeškania mali nahradiť od splatnosti pohľadávky úroky, ktoré si strany písomne zmluvne dohodli.
52. Na základe uvedeného je odvolací súd toho názoru, že vyhlásenie úveru za predčasne splatný v zmysle § 565 Obč. zák. a čl. IX. bod 9.3 a čl. X. bod 10.1 zmluvy má jediný dôsledok, a to že deň splatnosti je zároveň dňom, ku ktorému žalobca od úverovej zmluvy odstúpil. Odstúpenie od úverovej zmluvy a jeho účinky a dôsledky sú upravené priamo v Obchodnom zákonníku, preto je potrebné na ich posúdenie aplikovať § 506 a § 351 ObZ a priznať žalobcovi nárok na zaplatenie zmluvných úrokov z nezaplatenej istiny úveru až do úplného zaplatenia úveru.
53. Doručením výzvy žalobcu žalovanému, ktorý mešká s úhradou splátok na vrátenie celej časti dlhu, a to ako úveru, tak aj príslušenstva bez ohľadu na to, či žalobca svoj písomný úkon nazve výzva na splatenie dlhu alebo oznámenie o zosplatnení je úkonom, ktorým sa zmluvný vzťah k určenému dátumu končí a má za následok vždy len zánik zmluvy jej odstúpením z dôvodu omeškania žalovaného ako dlžníka so splácaním úveru. Ten, kto poskytuje úver, môže v určitých zákonom predvídaných prípadoch požadovať predčasné splatenie úveru alebo jeho časti. Dochádza tak k tzv. zosplatneniu úveru. V prípade, že je splácanie úveru dohodnuté v splátkach a žalovaný niektorú splátku nezaplatí, má úverujúci právo na vyrovnanie celej pohľadávky. Jedná sa o stratu výhody splátok, ktorá je určitou sankciou za nesplnenie povinnosti úverovaného, na základe čoho sa stane splatným celý dlh. Strata výhody splátok však nenastáva automaticky, strany si ju musia dohodnúť v zmluve.
54. Či už oznámenie žalobcu, že sa celý úver stal splatný alebo odstúpenie od zmluvy nevylučujú, aby bol dlžník pri omeškaní s vrátením úveru povinný platiť ako úroky z úveru, ktoré predstavujú cenu - odplatu za prenechanie peňažných prostriedkov na ich používanie (nie odplatu podľa § 499 ObZ za dohodnutie záväzku poskytnúť úver), tak aj úroky z omeškania, ktoré sú sankciou za porušenie povinností, t. j. za nezaplatenie dlhu riadne a včas. Zatiaľ čo povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi zmluvné úroky vzniká zo záväzku v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva bez ďalšieho zo zákona ako dôsledok omeškania so splnením dlhu. Aj keď dlžník nie je v omeškaní s plnením dlhu, môže veriteľ požadovať zmluvné úroky a úroky z omeškania pri omeškaní dlžníka aj pri pôžičke. Dohodnuté úroky a úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky aj v prípade spotrebiteľského vzťahu, a to podľa § 121 ods. 3 OZ. Majú však iný právny dôvod a veriteľ ich môže požadovať popri sebe. (porovnaj rozsudky NS ČR z 25. 9. 2003, sp. zn. 33 Odo 518/2003, z 27. 6. 2007, sp. zn. 33 Odo 657/2005, a z 24. 7. 2014, sp. zn. 33 Cdo 1401/2014). Komentár. 2. vydanie Praha:C. H. Beck, 2009, Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník II. § 460 až 880, str. 1551 a 1856.
55. Keďže v prejednávanej veci titulom, na základe ktorého si žalobca uplatňoval svoje právo je spotrebiteľská zmluva, ktorá je regulovaná osobitnou úpravou a zmluvné podmienky dojednané v zmluve o úvere uzatvorenej podľa § 497 až 507 ObZ sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa, je treba pri absencii inak prejavenej vôle v zmluve o úvere vychádzať z toho, že veriteľ má popri dojednaných zmluvných úrokoch ako úrokov z úveru nárok v prípade, že s vrátením úverových prostriedkov vrátane úrokov z úveru mešká, na zaplatenie úrokov z omeškania, pokiaľ bola ich výška zmluvne dohodnutá v dohodnutej výške, inak vo výške stanovenej zákonom.
56. Rozhodovacia prax a aj právna literatúra je jednotná v tom, že úroky dohodnuté pri poskytnutí úveru predstavujú odmenu za používanie požičanej istiny. Pokiaľ sú dohodnuté úroky odmenou za používanie istiny, úroky z omeškania predstavujú zákonnú sankciu za omeškania s platením istiny a na rozdiel od dohodnutého úroku ich môže veriteľ požadovať, aj keby neboli zmluvne dohodnuté tak, ako vyplýva z ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
57. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej druhej výrokovej vete, ktorou zamietol žalobu žalobcu na zaplatenie úrokov z úveru vo výške 6,69 % p. a. zo sumy 14.940,50 eur, aj po vyhlásení predčasnej splatnosti celého úveru, t. j. za obdobie od 13.1.2015 do zaplatenia nie je správne, preto ho odvolací súd podľa ust. § 388 CSP zmenil tak, že žalobcovi priznal právo na zmluvný úrok z úveru v uvedenej výške a žalovaných zaviazal na jeho úhradu tak, ako je uvedené druhej výrokovej vete tohto rozhodnutia.
58. Pokiaľ ide o ďalšiu časť odvolaním napadnutého rozhodnutia, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, keď sa v celom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvej inštancie vysloveným v ods. 19 napadnutého rozhodnutia ohľadne posúdenia námietky premlčania vznesenej žalovaným 2/.
59. V preskúmanej veci nebolo sporné, že žalovaní 1/ a 2/ prestali úver splácať, nezaplatená splátka bola splatná dňa 15.4.2014. Veriteľ dôvodne tento úver ponechával v prospech spotrebiteľov nedotknutý, bez zosplatnenia. Až v čase, kedy zjavne dlžníci prestali úver uhrádzať, pristúpil k jeho zosplatneniu, a to dňom 12.1.2015, od kedy začína plynúť premlčacia doba vo vzťahu k povinnosti úveru splatiť, a to v trojročnej premlčacej lehote podľa § 101 Občianskeho zákonníka.
60. V prejednávanej veci sa žalovaný 2/ domáhal aplikácie Občianskeho zákonníka s tým, že po prvýkrát bolo možné vykonať právo, a teda počítať premlčaciu dobu momentom prvého omeškania, keď tvrdil, že poslednú úhradu v prospech žalobcu vykonali dňa 15.4.2014, a to na splátku splatnú 15.3.2014, splátku splatnú dňa 15.4.2014 ani ďalšiu splátku už neuhradili. Mal za to, že v zmysle § 103 druhej vety Občianskeho zákonníka v spojení s § 101 Občianskeho zákonníka trojročná premlčacia doba začala plynúť dňa 16.4.2014 a uplynula dňa 17.4.2017, teda žalobca podal žalobu po uplynutí premlčacej doby.
61. Podľa názoru odvolacieho súdu takáto úvaha opomína skutočnosť, že veriteľ nemá povinnosť, ale právo pristúpiť k zosplatneniu úveru. K takémuto kroku aj v súvislosti s ochranou spotrebiteľa musí pristupovať uvážene a citlivo tak, aby práve zosplatnením úveru nespôsobil, že spotrebiteľ bude povinný úver splatiť naraz, čo je pre neho zjavne horšia alternatíva, ako možno napriek určitým nedostatkom v splácaní úveru tento ponechať nezmenený až do času, kedy platobná disciplínu dlžníka nevykazuje také riziko, ktoré pre veriteľa znamená naplnenie práva dôvodne úver zosplatniť. V preskúmavanej veci veriteľ dlh zosplatnil 12.1.2015, od kedy začína plynúť aj premlčacia doba vo vzťahu k povinnosti úver splatiť. Keďže veriteľ podal žalobu na súd dňa 15.11.2017, učinil tak v lehote spadajúcej do trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka, takže nemohlo dôjsť k porušeniu práva spotrebiteľa. Z uvedeného je zjavné, že svoj nárok si žalobca na súde uplatnil včas.
62. Pokiaľ žalovaný 2/ poukazoval na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20Co/176/2014 odvolací súd uvádza, že v tom konaní nedošlo k zosplatneniu úveru tak, ako v prípade, ktorý je predmetom tohto súdneho konania, a preto uvedené rozhodnutie nemožno na daný prípad aplikovať.
63. Čo sa týka tretej výrokovej vety žalobca bol v konaní neúspešný len nepatrne tak, ako to uviedol súd prvej inštancie, preto má nárok na náhradu trov konania voči žalovaným 1/ a 2/ v plnej výške podľa § 261 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.
64. Z uvedeného dôvodu potom odvolací súd rozsudok napadnutý odvolaním zo strany žalovaného 2/ v prvej a tretej výrokovej vete ako podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
65. Čo sa týka odvolania podaného žalobcom voči dopĺňaciemu rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, odvolací súd tento vzhľadom na odvolacie dôvody, ktorými je viazaný, keďže žalobca v odvolaní nespochybnil nesprávnosť vydaného rozhodnutia v časti zamietnutia poplatkov vo výške 110,--eur zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 5% p.a. úrok z omeškania zo sumy 705,87 eur od 13.1.2015 do zaplatenia, ktorá suma predstavuje len nesplatené úroky za úver do 12.1.2015 ( nie sú v nej zahrnuté poplatky vo výške 110,--eur), na čo má žalobca nárok z dôvodov, ktoré uviedol odvolací súd okrem iného už v odsekoch 47, 53, 54 tohto rozhodnutia. Vo zvyšnej zamietajúcej časti zostal dopĺňací rozsudok nedotknutý.
66. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, 262 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní neúspešný len nepatrne (v časti o priznanie poplatkov vo výške 110,--eur), priznal voči žalovanému 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP.
67. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).