Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_15Cpr-5-2016.pdf
PDF · 101.31 KB
Case nature
Area
Subarea
15Cpr/5/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Martin pred sudkyňou JUDr. Miriam Štillovou v spore žalobkyne: J. Z. Ž., G.. X.X.XXXX, E. K. Z. XXX, XXX XX Z., zastúpená JUDr. Vladimírom Kašubom, PhD., advokátom so sídlom Holubyho 51, 036 01 Martin proti žalovanej U. Z., A.V. Z. Č.. XXX, XXX XX Z., T.: XX XXX XXX o náhrade mzdy takto
rozhodol:
I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 17.730 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalobkyňa má právo na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanej v celom rozsahu. O výške trov konania bude súd rozhodovať samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu 24.6.2016 domáhala určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou danou žalovanou, ako zamestnávateľovi žalobkyni ako zamestnankyni podaním zo dňa 4.2.2016 doručeným dňa 1.3.2016. Zároveň sa domáhala aj druhým výrokom, aby súd zaviazal žalovanú povinnosťou zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume 611,37 € za mesiac brutto, a to od 1.6.2016 až do právoplatnosti rozsudku, a to do troch dní od jeho právoplatnosti. Zároveň si uplatnila aj náhradu trov konania.
2. Súd medzitýmnym rozsudkom č. k. 15Cpr/5/2016-231 určil v prvom výroku, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou dané žalovanou ako zamestnávateľom žalobkyni ako zamestnankyni podaním zo dňa 4.2.2016 doručeným jej dňa 1.3.2016, je neplatné. Ďalej súd v druhom výroku rozhodol, že nemožno od žalovanej ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ako zamestnanca naďalej zamestnávala. Zároveň súd v treťom výroku rozhodol, že o výške náhrady mzdy a o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku v konečnom rozsudku.
3. Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. 11CoTr/1/2018-297 zo dňa 29.10.2018 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancií v prvom aj v druhom výroku. Čo sa týkalo tretieho výroku rozsudku súdu prvej inštancii, tento zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dôvodom zrušenia bola vecná nesprávnosť predmetného výroku, nakoľko súd prvej inštancie mal rozhodnúť tak, že o náhrade mzdy a o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti predmetného rozsudku, nakoľko tento výrok je viazaný na právoplatné rozhodnutie o neplatnosti skončenia pracovného pomeru.
4. Podaním doručeným súdu dňa 23.1.2019 ( č. l. 315 súdneho spisu ) žalobkyňa uviedla, že právoplatnosťou prvého a druhého výroku rozsudku Okresného súdu Martin, č. k. 15Cpr/5/2016-231 zo dňa 16.10.2017, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 4.12.2018 skončil pracovný pomer uzavretý medzi žalobkyňou a žalovanou. Žalovaná nevyplácala žalobkyni mzdu od 1.6.2016, hoci jej táto ešte pred
týmto dátumom oznámila, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní. Od tohto dátumu si žalobkyňa uplatňuje nárok na náhradu mzdy, a to až do 30.11.2018, t. j. za dobu 30-tich mesiacov. Opierajúc sa o odôvodnenie rozsudku je teda celková suma náhrady mzdy vo výške 30x 591 €, t.j. 17 730 € ( ide len o číselne vyjadrenie už uplatneného nároku ). Žalobkyňa navrhuje, aby súd zaviazal žalovanú k zaplateniu náhrady mzdy v tejto výške, a to do troch dní od právoplatnosti takéhoto výroku. Žalobkyňa navrhuje, aby súd neakceptoval žiadosť žalovanej o zníženie tejto náhrady ( v zmysle ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce ), a to z dôvodu, že táto žiadosť je odôvodnená iba špekuláciou. Žalobkyňa je invalidnou dôchodkyňou so sťaženým prístupom k pracovným pozíciám. Žalovaná však neváhala označiť túto skutočnosť ( bez akýchkoľvek dôkazov ), že by malo ísť o vypočítavé spoliehanie sa na § 79 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce. Žalovaná nesie výrazný podiel na tom, aké pracovné prostredie vytvorila na pracovisku. Navyše žalovaná opomína aj tú skutočnosť, že žalobkyňa mala v súvislosti s výkonom práce v Slovenskej národnej knižnici ďalšie náklady, ako cestovné, ktoré dovtedy nemusela vynakladať a zároveň dosahovala nižší príjem.
5. Podaním doručeným súdu 18.2.2019 ( č. l. 323) sa žalovaná vyjadrovala k návrhu na náhradu mzdy a k náhrade trov konania, kde uviedla, že žiada, aby súd akceptoval jej žiadosť zo dňa 13.9.2017 o zníženie, prípadne nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov v súlade s ustanovením § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Žalovaná si je vedomá, že po uplynutí 12-tich mesiacov nepriznanie náhrady mzdy na žiadosť zamestnávateľa prichádza do úvahy iba výnimočne, ak by výkon práva podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce bol v rozpore s dobrými mravmi, t.j. zásadou vyjadrenou v článku II. základných zásad Zákonníka práce. Za právne významné skutočnosti a okolnosti, pre ktoré by priznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov bol v rozpore s dobrými mravmi žalovaná považuje najmä, že žalobkyňa sa dobrovoľne ( i keď to nebola jej povinnosť ) zapojila do práce v mieste, ktoré je možné považovať za rovnocenné miesto dohodnutému pre výkon práce a vykonáva takú prácu, ktorá zodpovedá druhu práce dohodnuté v pracovnej zmluve alebo práci, ktorá je k dohodnutému druhu práce rovnocenná a za vykonanú prácu dosahuje mzdu porovnateľnú so mzdou, ktorú dosahoval u žalovanej. Ďalej žalovaná je rozpočtový subjekt, náplň práce žalobkyne vykonáva iná zamestnankyňa. Nebolo by v súlade s dobrými mravmi, ani v možnostiach obce platiť za rovnakú činnosť mzdu zamestnankyni a zároveň náhradu mzdy žalobkyni a súd mal preukázané v rámci vykonaného dokazovania, ako aj z prednesov strán sporu, že vzťah medzi žalobkyňou ako zamestnankyňou a žalovanou ako jej zamestnávateľom je tak vážne, že narušený a prelínajú sa medzi nimi aj osobné pocity, ako aj osobné vzťahy, čo nie je prípustné na pracovisku, čo vyústilo do druhého výroku medzitýmneho rozsudku, že nemožno od žalovanej ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ako zamestnanca naďalej zamestnávala a ďalej z prednesov svedkov O.. Š.E., Š. Q. Y. je preukázané, že žalobkyňa poškodila dobré meno žalovanej a ďalej čo sa týka samotného konania žalobkyne, ktorá sa mala 23.12.2015 správať hrubo, urážlivo a nevhodne k p. M. Š. a následne sa mala nevhodne k nej chovať aj na prerokovaní jej sťažnosti dňa 14.1.2016. Ako aj vo vzťahu k starostke bolo preukázané výpoveďou M. Š., jej druha B. Š. výpoveďou žalovanej. Aj žalobkyňa vo výpovedi uvádzala, že ju mala k nevhodnému správaniu vyprovokovať p. Š.. Samotná žalobkyňa potvrdila, že sa nevhodne správala a podľa názoru súdu prvej inštancie bolo možné toto konanie žalobkyne kvalifikovať ako porušenie pracovnej disciplíny, ale nebolo preukázané, že by došlo k uvedeným konaniam žalobkyne k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, pre ktoré je možné okamžite skončiť pracovný pomer vo vzťahu k prvým trom výpovedným dôvodom. Ďalej žalovaná má za to, že žalobkyňa konala na ujmu žalovanej a preukázane poškodila dobré meno žalovanej, a tak už pre žalovanú nepredstavovala prínos očakávaných v čase vzniku jej pracovného pomeru. Žalovaná má za to, že žalobkyňa podľa pracovnej zmluvy vystupovala ako zamestnankyňa miestnej samosprávy a zamestnanec obecného úradu za akýchkoľvek okolností je povinný zachovať minimálne zásady slušného správania sa. Vzhľadom k pracovnému zaradeniu žalobkyne jej správanie musí byť výlučne slušné voči stránkam a starostke ako jej nadriadenej. Nesmie za žiadnu cenu znižovať svoju ani dôstojnosť a poškodenia dobrého mena svojho zamestnávateľa žalovanej. Z vyššie uvedených dôvodov požiadavka žalobkyne priznať jej náhradu mzdy za obdobie 30-tich mesiacov je účelová a špekulatívna, čo je v rozpore s dobrými mravmi. Podľa názoru žalovanej, ak súd prizná žalobkyni náhradu mzdy za 12 mesiacov, bude to pre žalobkyňu primeraná náhrada mzdy a dostatočná satisfakcia a pre žalovanú to bude dostatočná sankcia. Žalovaná teda žiada, aby súd žalobkyni nepriznal náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce.
6. Na uvedené reagovala aj žalobkyňa, a to v podaní doručenom súdu dňa 1.3.2019 ( č. l. 331), kde uviedla, že nebolo pre ňu ľahké sa zamestnať. Stretla sa s vyjadrením, že nemôžu akceptovať hrubé porušenie pracovnej disciplíny. Každý sa pýtal prečo už nepracuje na úrade. Pôsobila ako
nedôveryhodná, porušujúca pracovnú disciplínu, alkoholička, zlodejka a pod. Bolo to jej právo slobodne sa rozhodnúť, zamestnať sa a zároveň bola to pre ňu aj nutnosť na prežitie, keďže v dôsledku nezákonného ukončenia pracovného pomeru prišla o zdroj príjmu. Neobstojí argument, že žalovaná je rozpočtový subjekt. Zároveň žalobkyňa poukázala na to, že žalovaná strana bola zastúpená starostkou, ktorá má dlhoročnú prax v odvetví pozemkového, trestného, pracovného práva s tým, že mohla vedieť, že jej konanie, pre ktoré jej dáva výpoveď nenapĺňa zákonné dôvody podľa Zákonníka práce a podľa názoru súdu postup žalovanej ako zamestnávateľa v rámci vybavovania sťažnosti a podnetov nebol profesionálny. V rámci spísania zápisnice z prerokovania sťažností M. Š. a jej doručenia súd konštatuje, že starostka žalovanej komunikovala s M. Š. aj po prerokovaní oznámenia, čo rozhodne nebolo v súlade s riadnym a spravodlivým postupom žalovanej ako zamestnávateľa pri vybavovaní sťažnosti na zamestnanca. Správanie žalovanej pri vybavovaní tohto oznámenia muselo vzbudiť u žalobkyne pocit, že žalovaná nemá záujem riešiť vec spravodlivo, že je na strane sťažovateľky, bez ochoty riadne vypočuť aj žalobkyňu, čo určite bolo spúšťačom nevhodného správania sa žalobkyne. Ako súd zistil a konštatoval, postup žalovanej nebol profesionálny a nebol v súlade s riadnym a spravodlivým postupom, čo by sa dalo kvalifikovať aj ako protizákonný. Zároveň žalobkyňa uviedla, že nesúhlasí s tvrdením, že by poškodila dobré meno žalovanej. Svojim konaním vždy obhajovala úrad. Stála na strane zákonného a spravodlivého riešenia situácie. Poškodenie svojho dobrého mena pociťuje najmä tým, že na základe druhého výroku rozsudku, ktorým jej nebolo umožnené vrátiť sa na pôvodné pracovisko, vo verejnosti môže oprávnenie vznikať pochybnosť o tom, že na výpoveď, ktorá jej bola daná, boli zákonné dôvody aj napriek tomu, že súd uznal výpoveď za neplatnú. Dôvod, pre ktorý žalovaná neplatne skončila so žalobkyňou pracovný pomer a prebiehajúci súdny spor boli u potencionálnych zamestnávateľov na trhu práce spôsobilé vyvolať o žalobkyni dojem ako o nedôveryhodnej osobe, porušujúcej pracovnú disciplínu s následkom sťaženia možnosti jej ďalšieho zamestnania. Zároveň poukázala na to, že nie je si vedomá hrubého, urážlivého a nevhodného správania sa voči M. Š.. Jej ospravedlnenie M. Š.E., ktoré bolo súdom uznané ako priznanie nevhodného správania, nebolo správne pochopené. Jej ospravedlnenie smerovalo iba za jej administratívne pochybenie.
7. Súd vo veci vykonal pojednávanie dňa 20.3.2019, ktoré odročil za účelom vyhlásenia rozsudku. Vypočul si strany sporu a dospel k týmto skutkovým zisteniam a právnemu posúdeniu veci:
8. Keďže súd medzitýmnym rozsudkom rozhodol, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou, ktoré dala žalovaná žalobkyni je neplatné, a že nie je možné od žalovanej ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ako zamestnanca naďalej zamestnávala. a uvedený medzitýmny rozsudok nadobudol právoplatnosť, čo sa týkalo prvého a druhého výroku v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline dňa 4.12.2018, je potrebné konštatovať, že ku skončeniu pracovného pomeru žalobkyni u žalovanej došlo právoplatnosťou medzitýmneho rozsudku, a to dňom 4.12.2018. Keďže predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, súd sa v ďalšom zaoberal nárokom žalobkyne na náhradu mzdy a nárokom na trovy konania.
9. Žalobkyňa si uplatnila už v pôvodnom žalobnom návrhu náhradu mzdy, ktorú spresnila a vyčíslila za obdobie od 1.6.2016 do 30.11.2018, to je za dobu 30 mesiacov a uplatnila si náhradu mzdy vo výške 17 730 €, čo je vlastne 30x 591 € vzhľadom na dobu skončenia pracovného pomeru u žalovanej.
10. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa pracovala ako zamestnanec pri výkone práce vo verejnom záujme a práve odmeňovanie týchto zamestnancov upravuje zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme.
11. Súd z oznámenia o výške a zložení funkčného platu zo dňa 1.12.2015 ( č. l. 9 súdneho spisu ) zistil, že žalobkyni bol priznaný s účinnosťou od 1.1.2016 funkčný plat mesačne vo výške 591 €. Zároveň súd mal zo skutkových tvrdení preukázané, že žalobkyňa od 15.4.2004 je poberateľkou čiastočného invalidného dôchodku. Súd ďalej zistil z pracovnej zmluvy ( č. l. 333 súdneho spisu ), že žalobkyňa uzavrela so Slovenskou národnou knižnicou pracovnú zmluvu, teda pracovný pomer bol uzavretý od 15.8.2017 a bol uzavretý na dobu určitú do 31.7.2018. S tým, že tento bol dohodou o zmene pracovnej zmluvy uzavretý na dobu určitú do 31.7.2019 ( č. l. 335 súdneho spisu ). Zároveň z potvrdenia o výške príjmu zamestnanca od Slovenskej národnej knižnici zistil, že čistú priemernú mesačnú mzdu poberala žalobkyňa za obdobie 8/2017 až 7/2018 vo výške 413,24 € a čistá priemerná mesačná mzda za obdobie 8/2018 až 11/2018 bola 499,34 €.
12. Podľa § 29 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme: ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnávateľa a zamestnancov podľa § 1 ods. 1 obsahujú ustanovenia o priemernom zárobku alebo o priemernej mzde, je ňou funkčný plat podľa § 4 ods. 4 až 6, plat pri výkone inej práce, alebo funkčný plat podľa § 30 ods. 3 priznanie zamestnancovi v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie.
13. Podľa § 79 ods. 1,2 Zákonníka práce platného ku dňu doručenia výpovede, t.j. 1.3.2016, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď, alebo ak s nim neplatne skončil pracovný pomer okamžite, alebo v skúšobnej dobe, ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával jeho pracovný pomer sa nekončí. S výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy presahuje 12 mesiacov môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.
14. Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobkyňa bola zamestnancom žalovanej na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 24.5.2012 v spojení s Dodatkom č. 1 zo dňa 27.1.2014. Pracovný pomer bol ukončený právoplatnosťou medzitýmneho rozsudku vydaného v rámci tohto konania, t. j. dňom 4.12.2018. Čo sa týka nároku na náhradu mzdy tento si žalobkyňa uplatnila za obdobie od 1.6.2016 do 30.11.2018 reflektujúc skončenie pracovného pomeru právoplatnosťou medzitýmneho rozsudku súdu vydaného v tomto konaní, a to vo výške 591 € za 30 mesiacov v spojení s podaním doručeným 9.5.2016 žalovanej, ktorým žalobkyňa oznámila žalovanej, že považuje výpoveď pre závažné porušenie pracovnej disciplíny za neplatnú, nesúhlasí s dôvodmi výpovede a trvá na tom, aby ju naďalej zamestnávali a prideľovali prácu podľa pracovnej zmluvy. V súlade s ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce bolo teda preukázané, že žalobkyňa oznámila žalovanej, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnávala a z tohto dôvodu sa jej pracovný pomer nekončí, keďže súd rozhodol v prvom výroku rozsudku o tom, že výpoveď je neplatná, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od žalovanej ako zamestnávateľa požadovať, aby žalobkyňu ako zamestnanca naďalej zamestnávala.
15. Čo sa týka obdobia 12-tich mesiacov, žalovaná súhlasila s uplatnenou náhradou mzdy za toto obdobie. Súd nevychádzal pri rozhodovaní o náhrade mzdy z čistého priemerného zárobku, ale poukazujúc na ustanovenie § 29 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z. z., ktorý vychádza z priemerného zárobku, ktorým je funkčný plat, ako aj na judikatúru, v zmysle ktorej pre účely výpočtu náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru sa vychádza z priemerného hrubého zárobku. Z ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce vyplýva, že náhradu mzdy nepresahujúcu 12 mesiacov musí súd pri neplatnom skončení pracovného pomeru priznať vždy.
16. Žalovaná vo svojej prvotnej žiadosti o zníženie náhrady mzdy ( č. l. 223 súdneho spisu ) žiadala nepriznať náhradu mzdy žalobkyni za čas presahujúci 12 mesiacov, z viacerých dôvodov. Uviedla, že žalobkyňa je od 15.4.2004 poberateľkou čiastočného invalidného dôchodku. Podľa názoru súdu uvedené nie je dôvodom, pre ktoré by mal súd pristúpiť k nepriznaniu náhrady mzdy žalobkyni za čas presahujúci 12 mesiacov, žalobkyňa bola poberateľkou aj v čase, keď pracovala pre žalovanú, a predmetný nárok na čiastočný invalidný dôchodok je závislý od zdravotného stavu jeho poberateľky.
17. Ďalším dôvodom, ktorý uviedla žalovaná, je skutočnosť, že žalobkyňa od 15.8.2017 je zamestnaná v Slovenskej národnej knižnici v Martine, kde mala vykonávať zhruba rovnakú prácu, a miesto výkonu práce bolo rovnocenné miestu výkonu práce, ktorú vykonávala u žalovanej. Čo sa týka tohto dôvodu súd v tomto smere poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 6Cdo/157/2010, ktorý uviedol, že podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce toto ustanovenie je treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať, ale len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru by bol v rozpore s dobrými mravmi. Takýto výklad chráni hodnotu slobody a zároveň rešpektuje najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu, a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, že ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikované takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia, a aby sa vyplatilo konať protiprávne. Taktiež z judikátu - rozhodnutia NS SR 4Cdo/204/2009 vyplýva, že pokiaľ by sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do práce u iného zamestnávateľa za podmienok nezodpovedajúcim tým, za ktorých by vykonával prácu u zamestnávateľa v prípade, že by mu prideľoval prácu v súlade s pracovnou zmluvou, nebolo by z hľadiska daného účelu možné po zamestnancovi spravodlivo požadovať, aby sa po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru do takejto práce vôbec zapojil, a ak tak i napriek tomu učinil, nemôže to viesť k záveru, že má byť požadovaná náhrada mzdy znížená alebo dokonca nepriznaná. K tomuto dôvodu pre zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, súd uvádza, že sa stotožňuje s tvrdením žalobkyne, že pre ňu bola nutnosť zamestnať sa, ale zároveň bol to pre ňu veľký problém sa zamestnať, vzhľadom na jej vek, vzhľadom na nezamestnanosť a vzhľadom na tú skutočnosť, z akých dôvodov sa prezentovalo jej skončenie pracovného pomeru u žalovanej. S tým, že bolo preukázané, že nebolo pre žalobkyňu ľahké zamestnať aj z dôvodu, že sa stretla s vyjadrením, že nie je možné akceptovať hrubé porušenie pracovnej disciplíny u predchádzajúceho zamestnania a atď.. Je pravdou, že si žalobkyňa našla prácu u iného zamestnávateľa od 15.8.2017, kde pracuje doteraz, ale tu je treba uviesť, že mzda u tohto zamestnávateľa bola nižšia ako u žalovanej a zároveň sa jej zvýšili aj náklady v súvislosti s predmetným pracovným pomerom, nakoľko keď pracovala u žalovanej nemusela dochádzať, bolo to v mieste jej trvalého pobytu a v prípade súčasného pracovného pomeru musí pravidelne dochádzať za prácou do Martina. To znamená, že v rámci konania je potrebné konštatovať, že žalobkyňa sa snažila vykryť si stratu na zárobku, hľadala iné zamestnanie aj so sťaženými podmienkami, pretože potrebovala príjem. V konaní bola preukázaná korektná snaha žalobkyne aspoň čiastočne nahradiť si svoj príjem iným zamestnaním, hoci zhoršenými mzdovými podmienkami, ako aj podmienkami týkajúcimi sa miesta výkonu práce. Zároveň súd musí skonštatovať, že dôvod pre ktorý žalovaná neplatne skončila so žalobkyňou pracovný pomer ( porušenie pracovnej disciplíny ) a prebiehajúci súdny spor boli u potencionálnych zamestnávateľov na trhu práce spôsobilé vyvolať u žalobkyni dojem ako o nedôveryhodnej osobe porušujúcej pracovnú disciplínu s následkom sťaženej možnosti jej ďalšieho zamestnania. Čiže uvedené nie je možné hodnotiť ako okolnosti a skutočnosti, ktoré by boli v rozpore s dobrými mravmi, tak ako to uvádza žalovaná, a nemôže to viesť k záveru , že má byť požadovaná mzda znížená.
18. Ďalej žalovaná uviedla, že je rozpočtový subjekt a náplň práce žalobkyne vykonáva iná zamestnankyňa a nebolo by v súlade s dobrými mravmi, ani v možnostiach obce - žalovanej platiť za rovnakú činnosť mzdu zamestnankyni a zároveň aj náhradu mzdy žalobkyni. Podľa názoru súdu uvedené nie je dôvodom, ktorý by mohol mať nejaký vplyv na zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy. Žalovaná ako zamestnávateľ si musí byť vedomá aj dôsledkov v prípade, že koná protiprávne, a to znamená, že keď súd rozhodne, že neplatne skončila pracovný pomer a musí byť zodpovedná za následky - resp. nároky, ktoré z uvedeného pre poškodenú zamestnankyňu - žalobkyňu vyplývajú.
19. Ďalším dôvodom, ktorý žalovaná uvádzala, je že malo byť preukázané, že žalobkyňa poškodila dobré meno žalovanej. Podľa názoru súdu tieto skutočnosti preukázané v konaní neboli. Čo sa týkalo výsluchov svedkov, títo boli vypočutí práve v súvislosti s výpoveďou, ktorú mala dať žalovaná žalobkyni a neboli zamerané na otázku preukázania poškodenia dobrého mena žalovanej. Toto v rámci konania ani skúmané nebolo a preukázané taktiež nebolo. Ani ďalšia argumentácia žalovanej, že bolo možné podľa názoru súdu prvej inštancie konanie žalobkyne kvalifikovať ako porušenie pracovnej disciplíny neobstojí. Tu treba skonštatovať, že okresný súd jednoznačne skonštatoval, že nedošlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny a výpoveď, ktorá bola daná nie je platná. Rovnako neboli ani preukázané tvrdenia žalovanej, že žalobkyňa konala na ujmu žalovanej, poškodila dobré meno žalovanej a pre žalovanú nepredstavovala prínos očakávaný v čase vzniku jej pracovného pomeru. Čo sa týka argumentácie žalovanej, že súd rozhodol o tom, že nie je možné ďalej spravodlivo požadovať od žalovanej, aby zamestnávala žalobkyňu, súd tak rozhodol z dôvodu, že mal za to, že došlo k vážnemu narušeniu dôvery medzi žalobkyňou a žalovanou, t.j., medzi zamestnancom a zamestnávateľom, a v prípade zotrvania žalobkyne u žalovanej ako zamestnávateľa, by bolo otázkou času, kedy by došlo k ďalším pracovným konfliktom.
20. Súd mal za to, že žalobkyňa si oprávnene uplatnila náhradu mzdy za požadované obdobie, a dôvody uvedené žalovanou na nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov nepovažoval za dôvodné, preukázané. Výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru nie je v rozpore s dobrými mravmi, súd preto uplatnenému nároku žalobkyne na náhradu mzdy v celom rozsahu vyhovel.
21. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd postupoval podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, kedy vychádzal z pomeru úspechu a neúspechu strán sporu vo veci. Žalobkyňou pôvodne uplatnený nárok sa týkal určenia neplatnosti výpovede, ako aj nároku na náhradu mzdy. Jej úspech súd považuje za plný, nakoľko jej nárokom bolo vyhovené v celom rozsahu. Rozhodnutie súdu o skončení pracovného pomeru z dôvodu, že nie je možné spravodlivo požadovať od žalovanej, aby naďalej zamestnávala žalobkyňu, bolo na úvahe súdu a preto uvedené nemožno považovať ako neúspech žalobkyne. Súd preto priznal žalobkyni právo na náhradu trov konania ( prvoinštančného a odvolacieho) vo vzťahu k žalovanej v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania bude súd rozhodovať po právoplatnosti tohto rozsudku.