Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17Co-39-2018.pdf
PDF · 101.48 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/39/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a členiek senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcu: Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a.s., so sídlom Grösslingova č. 77, Bratislava, IČO: 31 351 026, zastúpeného Advokátskou kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovanému: V. R., trvale bytom H. XXXX/XXA, X., t.č. ÚVV a ÚVTOS A., o zaplatenie 26.054,97 eur s prísl., o odvolaniach žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 18. októbra 2017, č.k. 13Csp/33/2017-116, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, a to v časti splatnosti vyhovujúceho výroku I., v zamietajúcom výroku II. a v závislom výroku III. o trovách konania p o t v r d z u j e .
II. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 26.054,97 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 26.054,97 eur od 29.06.2016 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 26.054,97 eur s riadnym úrokom 6,99 % ročne zo sumy 26.054,97 eur od 29.06.2016 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 26.054,97 eur od 29.06.2016 do zaplatenia a trov konania. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Uviedol, že dňa 08.09.2015 medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola uzatvorená zmluva o stavebnom sporení na cieľovú suma 25.000 eur, následne bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému ako dlžníkovi medziúver vo výške 25.000 eur s fixnou úrokovou sadzbou 6,99 % ročne. Dlžník sa zaviazal do pridelenia cieľovej sumy splácať úroky medziúveru 6,99 % ročne pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 217,50 eur. Napriek písomným upomienkam zo strany veriteľa si dlžník nesplnil svoje povinnosti, následkom čoho sa dostal do omeškania. Na základe porušenia dojednaných zmluvných povinností, a to najmä splácať úver riadne a včas, žalobca listom zo dňa 25.05.2016 vyzval žalovaného, aby od 15.06.2016 uhradil omeškanú sumu 754,56 eur a pokračoval v riadnom mesačnom splácaní splátok. Zároveň ho poučil, že v prípade nerešpektovania tejto výzvy je veriteľ oprávnený žiadať o okamžité splatenie zostatku úveru. Žalovaný omeškané splátky v lehote neuhradil, a preto žalobca listom zo dňa 28.06.2016 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a dňom 28.06.2016 žiadal o okamžité splatenie celého zostatku úveru vo výške 26.054,97 eur. Žalovaný dlh žalobcovi ani na výzvu neuhradil. Súd uviedol, že dlžník napriek výzve, ktorá bola obsahom mimoriadneho zosplatnenia úveru, svoj splatný záväzok nesplnil. Žalovaný svoj dlh vo výške 26.054,97 eur nijako nerozporoval. Po preskúmaní zmluvy o spotrebiteľskom úvere dospel súd k záveru, že predmetná zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Zo žalobcom predložených dôkazov vyplývalo, že žalobcom uplatnená istina v celom rozsahu je dôvodná a jej výšku nerozporoval ani žalovaný. Vzhľadom na uvedené súd žalobe v časti o zaplatenie istiny vo výške 26.054,97 eur vyhovel. Zároveň priznal žalobcovi i ním uplatnený úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy odo dňa 29.06.2016, t.j. odo dňa nasledujúceho po zosplatnení predmetného úveru až do zaplatenia v zmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Čo sa týka zmluvného úroku 6,99 % ročne, ktorý si uplatnil žalobca z nezaplatenej istiny 26.054,97 eur od 29.06.2016 do zaplatenia, súd žalobu v tejto časti zamietol. Uviedol, že je preukázané, že strany sporu si dojednali zmluvný úrok 6,99 % ako fixný úrok medziúveru. Žalobca v zmysle zmluvných dojednaní pristúpil k zosplatneniu celého medziúveru. Vychádzajúc z toho, že ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru, podľa názoru súdu žalobcovi zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia nepatrí. Súd pritom vychádzal z uznesenia ÚS IV. 476/2012 z 18.09.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd SR odobril názor odvolacieho a prvostupňového súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania /R 59/1998, 4Obo 143/1998/. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. Čo sa týka náhrady trov konania, súd konštatoval, že v konaní bol žalobca úspešný takmer v celom rozsahu, resp. bol neúspešný len v nepatrnej časti, preto mu priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobca, a to v zamietajúcom výroku (výrok II.), domáhajúc sa zmeny rozsudku tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť mu úrok vo výške 6,99 % ročne zo sumy 26.054,97 eur od 29.06.2016 do zaplatenia a náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že právny záver prvoinštančného súdu vychádza výlučne z uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 18.09.2012, sp. zn. IV. 476/2012. Argumentácia prvoinštančného súdu sa tak opiera iba o jediné rozhodnutie, ktoré nezohľadňuje konštantnú rozhodovaciu prax súdov SR a ČR. Citáciou viacerých rozhodnutí všeobecných súdov Slovenskej republiky a Českej republiky, odborných článkov a odbornej literatúry dôrazne akcentoval, že v danom prípade nemožno akceptovať údajnú neprípustnosť paralelného úročenia istiny úverovej pohľadávky žalobcu po zosplatnení úveru zákonným úrokom z omeškania vo výške 5% p.a. a súčasne riadnym zmluvným úrokom vo výške 6,99 % p.a. Opačným výkladom dochádza ad absurdum k neodôvodnenému zvýhodneniu žalovaného v neprospech žalobcu, keď namiesto povinnosti zaplatiť žalobcovi aj zmluvne dohodnuté úroky vo výške 6,99 % p.a., popri úrokoch z omeškania (ako zákonom stanovenej sankcie), je žalovaný povinný zaplatiť iba zákonný úrok z omeškania vo výške 5 % p.a. Na základe absurdného záveru súdu prvej inštancie by bolo postavenie dlžníka lepšie v prípade porušenia záväzku (nesplácania úveru), než v prípade riadneho plnenia povinností. Ak totiž dlžník počas celej doby úveru riadne svoj úver spláca, tento sa mu úročí dojednanou sadzbou, v danom prípade 6,99 %. Pokiaľ však úver svojvoľne splácať prestane a banka v dôsledku toho zvyšok úveru zosplatní (strata výhody splátok), vznikne dlžníkovi bez ďalšieho iba povinnosť platiť zákonný úrok z omeškania, v danom prípade 5 %. Predčasným zosplatnením úveru v dôsledku porušenia povinností žalovaného tak paradoxne dochádza k jeho ekonomicky výhodnejšiemu postaveniu, keď namiesto povinnosti zaplatiť žalobcovi aj zmluvne dohodnuté úroky vo výške 6,99 % p.a., popri úrokoch z omeškania (ako zákonom stanovenej sankcie), je žalovaný povinný zaplatiť iba zákonný úrok z omeškania vo výške 5 % p.a. Z uvedeného je názorne zrejmá neakceptovateľnosť právnych záverov súdu prvej inštancie, a to aj pokiaľ ide o ekonomickú podstatu úveru. Je neprijateľné, aby bol dlžník po zjavnom porušení povinnosti ekonomicky a právne zvýhodnený. Ak má mať v dôsledku nesplácania úveru výrazne lepšiu úrokovú sadzbu, potom to: a) radikálne znevýhodňuje všetkých klientov banky, ktorí svoje úvery splácajú riadne; b) finančne motivuje každého úverového klienta, aby čím skôr prestal riadne splácať svoj úver, pretože od momentu jeho následnej predčasnej splatnosti sa mu bude jeho zostatok úročiť už iba zákonnou sadzbou úroku z omeškania (aktuálne 5 % p.a. pri spotrebiteľoch); c) absolútne devastuje úverové podnikanie bánk, pretože banka úverové prostriedky späť vrátené nemá a ich úročenie je iba na základe svojvoľného nesplácania dlžníkom degradované.
3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote aj žalovaný. Uviedol, že sa stotožňuje s povinnosťou vyplatiť žalobcovi dlžnú sumu, tvrdil však, že sľúbené podklady k doloženiu jeho neriešiteľnej situácie nebude schopný doložiť, nakoľko mu boli spolu s ostatným osobným majetkom odcudzené. Nič to však nemení na skutočnosti existencie pohľadávky a jeho momentálnej schopnosti splácať dlžnú sumu. Preto žiadal súd o zhovievavosť a pochopenie jeho situácie. Nakoľko nemá momentálne žiadny príjem, zaviazal sa prvú splátku uhradiť ihneď po prepustení z väzby a zamestnaní sa. Žiadal o vystavenie splátkového kalendáru, ktorý by bol finančné nenáročný vzhľadom k jeho rodinnému rozpočtu, čo by neskôr doložil.
4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti, a to v časti splatnosti výroku I., v zamietajúcom výroku II. a v závislom výroku III. o trovách konania ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.
5. Z obsahu podaného odvolania je zrejmé, že odvolanie žalovaného smeruje len proti prvému výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, a to len proti lehote na plnenie, prípadne o povolení plnenia povinnosti v splátkach. Odvolací súd preto preskúmaval vec len z hľadiska uplatnenej odvolacej námietky žalovaného v časti výroku o splatnosti istiny s príslušenstvom, a preto vo zvyšnej časti napadnutého prvého výroku rozsudku súdu prvej inštancie tento nadobudol právoplatnosť.
6. V danej veci bola medzi žalobcom a žalovaným dňa 08.09.2015 uzatvorená zmluva o stavebnom sporení na cieľovú sumu 25.000 eur, následne bola medzi stranami sporu uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému medziúver vo výške 25.000 eur s fixnou úrokovou sadzbou 6,99 % ročne. Dlžník sa zaviazal do pridelenia cieľovej sumy splácať úroky medziúveru 6,99 % ročne pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 217,50 eur. Dňom 28.06.2016 žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a žiadal o okamžité splatenie celého zostatku úveru vo výške 26.054,97 eur. Súd po preskúmaní samotnej úverovej zmluvy dospel k záveru, že spĺňa všetky podstatné náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, žalovaný svoj dlh nijako nerozporoval, a preto súd prvej inštancie priznal žalobcovi istinu vo výške 26.054,97 eur spolu s ním uplatneným úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy odo dňa 29.06.2016 až do zaplatenia. Nepriznal však žalobcovi zmluvný úrok 6,99 % ročne po zosplatnení úveru. Pokiaľ ide o otázku nároku veriteľa na úrok z poskytnutého úveru za čas po jeho zosplatnení, odvolací súd, opierajúc sa o už konštantnú judikatúru vyšších súdov - NS SR sp. zn. 4 Obo/143/98, od ktorej nebol dôvod sa odkloniť, sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že úroky z úveru prináležia veriteľovi len za čas do splatnosti dlhu a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť úroky z omeškania.
7. Odvolací súd poukazuje v prvom rade na skutočnosť, že zosplatnenie ako jednostranný právny úkon veriteľa zásadne mení pôvodne dohodnutý úverový vzťah. Je potrebné zohľadniť skutočnosť, že zmluvné úroky a úroky z omeškania sú síce obe príslušenstvom pohľadávky, avšak majú odlišné funkcie a je potrebné ich odlišovať. Zmluvné úroky sú odmenou (cenou) za užívanie istiny a úroky z omeškania predstavujú zákonom stanovenú sankciu za omeškanie s platením istiny a na rozdiel od zmluvných úrokov ich môže veriteľ požadovať, aj keď neboli dojednané. V prípade predčasného a mimoriadneho zosplatnenia úveru na základe jednostranného úkonu veriteľa (na základe slobodnej voľby veriteľa) dôjde k zmene pôvodne dohodnutého úverového vzťahu. V dôsledku takéhoto jednostranného úkonu veriteľa vznikne mu nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru, t.j. veriteľ má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru a obmedzenie možnosti produkovať zisk.
8. Je pravdou, že záver o neexistencii nároku na (nové) zmluvné úroky po zosplatnení úveru nevyplýva priamo z právnej vety rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo/143/98, na ktoré poukázal súd prvej inštancie, to však neznamená, že súd nemôže podporne poukázať aj na časť odôvodnenia rozhodnutia iného súdu (hoci všeobecne právne nezáväznú), pokiaľ sám dostatočne vyargumentuje tam prezentovaný právny názor. V citovanom rozhodnutí obchodný senát NS SR jasne uviedol (hoci v inštrukcii pre súd prvej inštancie), že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu, s ktorým názorom sa odvolací súd stotožňuje.
9. Navyše, odvolací súd je toho názoru, že aj prípadná dohoda stanovujúca, že spotrebiteľ má popri úrokoch z omeškania po splatnosti pohľadávky platiť aj úroky za poskytnutie úveru aj po zosplatnení úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu na škodu spotrebiteľa, predstavuje zhoršenie jeho postavenia oproti zákonnému pravidlu, ktoré chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným navýšením dlhu oproti výške úveru. Nakoľko niet kogentnej úpravy o úrokoch z omeškania (zákon reguluje úroky za úver bez časovej úpravy), je takáto dohoda o úrokoch nielen v neprospech spotrebiteľa, ale vyvoláva aj hrubá nerovnováhu v neprospech slabšej zmluvnej strany, je preto neprijateľná.
10. Následne sa odvolací súd zaoberal odvolaním žalovaného, ktorý žiadal súd o vystavenie splátkového kalendára, nakoľko sa nachádza v neriešiteľnej situácii a nemá momentálne žiaden príjem. Odvolací súd nepovažoval odvolanie žalovaného za opodstatnené.
11. Ustanovenie § 232 ods. 3 CSP upravuje lehotu, v ktorej je potrebné splniť povinnosť uloženú v rozsudku. Základná zákonná lehota je tri dni a začína plynúť od právoplatnosti rozsudku. Zákonná úprava tejto lehoty však pripúšťa výnimku, keď v odôvodnených prípadoch môže súd určiť dlhšiu lehotu, čo zahŕňa aj možnosť určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí súd, pričom súd súčasne môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia (§ 232 ods. 4 CSP).
12. Je zrejmé, že povolenie splátok povinnému subjektu (žalovanému) je vždy zásahom do práva oprávneného subjektu (žalobcu) na dosiahnutie priznaného plnenia, avšak tento zásah je vyvážený právom povinného na zachovanie dôstojných životných podmienok. Ustanovenie § 232 ods. 3 CSP umožňuje súdu aj v základnom (nachádzacom) konaní určiť dlhšiu než trojdňovú lehotu na plnenie, teda aj určiť mesačné splátky, pričom na účely tohto určenia je nevyhnutné posúdiť majetkové pomery žalovaného. Napokon aj pre žalobcu je prijateľnejšie dosiahnuť dobrovoľné plnenie, hoci postupne, než byť odkázaný na neistý výsledok exekučného konania v prípade neschopnosti povinného zaplatiť priznané plnenie naraz.
13. Pri určovaní výšky splátok je potrebné prihliadnuť na príjmy a výdavky, resp. majetkové pomery povinného, na výšku priznaného plnenia, ale aj na hľadisko ochrany oprávneného, teda, či zdržaním v plnení súdom ustanovenej povinnosti nebudú nad primeranú mieru dotknuté záujmy oprávneného.
14. Z obsahu súdneho spisu nevyplýva, že v konaní bola zistená výška príjmu žalovaného, ani jeho výdavky a ani iné pomery (majetkové, sociálne a pod.), ktoré by boli rozhodné pre posúdenie jeho možnosti splatiť peňažné plnenie. V spore zistený skutkový stav tak nijako neodôvodňuje, aby bolo žalovanému povolené splácať žalobcovi priznané peňažné plnenie v splátkach. Žalovaný mal možnosť sa zúčastniť nariadeného pojednávania a aktívne v konaní vystupovať, kde mal možnosť svoje pomery neodôvodňujúce mu zaplatiť žalobcom požadovaný nárok ozrejmiť, pričom z vlastnej vôle tak neučinil, čo ide na jeho ťarchu. Rovnako tak žalovaný ani v podanom odvolaní neozrejmil a nepreukázal súdu zvláštne okolnosti na jeho strane (tvrdil len, že nie je zamestnaný a nachádza sa v neriešiteľnej situácii, čo však nepreukázal), ktoré by odôvodňovali určiť dlhšiu než zákonnú lehotu na plnenie. V súlade s ust. § 232 ods. 3 veta prvá CSP je preto lehota na plnenie tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Nič však nebráni žalovanému obrátiť sa na žalobcu so žiadosťou o splátkový kalendár, nakoľko „vystavenie“ splátkového kalendára, ako o to žiadal žalovaný, nie je v právomoci súdu.
15. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, a to v časti splatnosti vo výroku I., v zamietajúcom výroku II. a v súvisiacom výroku III. o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP. V odvolacom konaní nemala úspech žiadna zo strán sporu, preto odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 2:1.
Odlišné stanovisko sudcu Ivana Kubínyiho k rozhodnutiu o nároku veriteľa na úrok z úveru za obdobie po jeho splatnosti (výrok II. napadnutého rozhodnutia):
1. Presvedčivosť argumentácie žalobcu uvedenej v odvolaní ma primäla prehodnotiť otázku danosti práva veriteľa z úverovej zmluvy (§ 497 a nasl. Obch. zák.) na úrok z úveru za obdobie po jeho splatnosti. V doterajšej rozhodovacej praxi som zastával názor, že právna úprava úveru nepriznáva veriteľovi právo na úrok z úveru za obdobie po jeho splatnosti (riadnej, či predčasnej). Súčasne som mal zato, že okrem úroku z omeškania nie je s dlžníkovou dispozíciou s nevrátenou istinou úveru spojený žiaden ďalší nárok veriteľa. Východiskom môjho názoru bolo rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (NS SR) sp. zn. 4 Obo 143/98. Toto rozhodnutie som považoval a naďalej považujem za ustálenú rozhodovaciu prax, ako bola vymedzená v rozhodnutí NS SR 3Cdo 6/2017. 2. Všeobecne prijímaným východiskom je, že zákonná právna úprava úveru § 497 a nasl. Obchodného zákonníka neobsahuje výslovné určenie, dokedy veriteľovi patria úroky z úveru. Mám zato, že táto otázka je primárne vecou dohody účastníkov zmluvy a takáto dohoda môže založiť právo veriteľa na úroky z úveru aj za obdobie omeškania so splácaním úveru. To v zásade aj v spotrebiteľskom vzťahu. 3. Pokiaľ niet dohody, podľa ktorej by veriteľovi patril úrok z úveru aj za čas omeškania s jeho splácaním, samotná zákonná úprava zmluvy o úvere (§ 497 a nasl. Obch. zák.) toto právo podľa môjho názoru nezakladá. Pokiaľ totiž účastníci úverovej zmluvy nedohodnú inak, určuje splatnosť úroku ust. § 503 ods. 1 a 2 Obch. zák. tak, že úrok je splatný spolu so záväzkom vrátiť poskytnuté prostriedky. Pretože splatnosť záväzku nemôže predchádzať jeho vzniku, nemôže po splatnosti úroku právo naň ďalej vznikať. Z toho vyplýva, že zákon (Obchodný zákonník) právo na úrok z úveru po splatnosti úveru nezakladá. 4. Pri závere o neexistencii zákonného práva na úrok z úveru za čas omeškania s jeho vrátením však nie je namieste odkazovať na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012. V tomto rozhodnutí bolo výslovne uvedené, že Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Otázku správnosti záveru všeobecných súdov o neexistencii zákonného nároku na úrok z omeškaného úveru preto Ústavný súd v uvedenom rozhodnutí neposudzoval. V rozhodnutí sa zaoberal náležitosťami odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska práva na spravodlivý proces. 5. Záver o neexistencii zákonného nároku na úrok z omeškaného úveru však vyžaduje poskytnúť odpoveď na zásadnú námietku žalobcu, spočívajúcu v tom, že uvedený výklad spája s omeškaním dlžníka, teda s porušením práva, výhodnejšie postavenie dlžníka, ako mal pred porušením povinnosti splácať úver včas. Toto zvýhodnenie spočíva v nižšej sadzbe úroku z omeškania oproti sadzbe úroku z úveru. Takýto dôsledok porušenia práva je skutočne v rozpore so základnými právnymi princípmi a nemôže obstáť ani v spotrebiteľskom zmluvnom vzťahu. 6. Ani v prípade neexistencie zákonného nároku na úrok z omeškaného úveru však nebude postavenie omeškajúceho sa dlžníka výhodnejšie, ako postavenie dlžníka, ktorý riadne plní. Splatnosťou úveru zanikne právo dlžníka disponovať poskytnutou istinou. Odpadne právny dôvod tejto dispozície. Dôsledkom odpadnutia právneho dôvodu dispozície istinou úveru bude vznik bezdôvodného obohatenia na strane dlžníka, ktorý drží poskytnuté peňažné prostriedky neoprávnene (§ 451 ods. 2 OZ). Výška takéhoto bezdôvodného obohatenia bude zodpovedať cene nevrátenej istiny, teda v zásade úroku, ktorý by dlžník za tieto peniaze platil, pokiaľ by si ich formou úveru požičal. Pre úplnosť je potrebné doplniť, že takto vzniknuté bezdôvodné obohatenie nie je kryté úrokom z omeškania, pretože ten kryje len náhradu škody (§ 519 OZ). Právo veriteľa na úrok z omeškania z dlžnej istiny úveru bude existovať popri práve veriteľa na vydanie uvedeného bezdôvodného obohatenia. 7. Pokiaľ v posudzovanom prípade vychádzal súd zo záveru, že zákonný nárok na úrok z omeškaného úveru nie je daný, bolo potrebné uplatnený nárok na peňažné plnenie spojené s dlžníkovou držbou peňazí po splatnosti úveru právne posúdiť ako bezdôvodné obohatenie. O takomto nároku bolo potrebné a možné rozhodnúť aj bez zmeny žaloby, pretože sa jedná len o zmenu právneho posúdenia (NS ČR 25 Cdo 1934/2001). 8. Na základe uvedeného nesúhlasím s prijatým väčšinovým rozhodnutím. V posudzovanom prípade súd vec neúplne právne posúdil, keď uplatnený nárok na peňažné plnenie spojené s dlžníkovou držbou peňazí po splatnosti úveru právne neposúdil v konečnom dôsledku ako bezdôvodné obohatenie. V Trenčíne dňa 25. apríla 2019 Mgr. Ivan Kubínyi predseda senátu
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).