Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/122/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: W. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F. B. XX, t.č. XXX XX F. B. XX, zastúpeného JUDr. Jánom Vajdom, advokátom, so sídlom B. O. č. XXX, XXX XX O., proti žalovanému: L. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F. B. XX, zastúpenému opatrovníčkou R. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F. B. č. XX, obaja zastúpení JUDr. Ľubomírom Kubošom, advokátom, so sídlom V. XX, XXX XX Z., o zaplatenie sumy 3.150,00 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 2C/78/2013-192 zo dňa 16. januára 2017, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 2C/78/2013-192 zo dňa 16. januára 2017 vo výroku I. p o t v r d z u j e .

M e n í rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 2C/78/2013-192 zo dňa 16. januára 2017 vo výroku II. tak, že žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd pri aplikácii § 451 ods. 1 a 2 v spojení s § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), zamietol žalobu, v ktorej sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 3.150,00 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 01.01.2012 do zaplatenia, v celom rozsahu zamietol (výrok I.). O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovaný má nárok na ich náhradu v celom rozsahu (výrok II.). 2. Svoj nárok uplatnený žalobou na súde dňa 04.11.2013 žalobca odôvodnil tým, že žalovaný je vlastníkom rodinného domu súp. č. XX v obci F. B. zapísaného na LV č. XXXX pre kat. úz. F. B., do ktorého v priebehu jesene a zimy roku 2011 investoval výlučne z vlastných finančných prostriedkov celkom sumu 3.150,00 Eur. Uvedenú sumu žalobca použil na zakúpenie vecí a vykonanie stavebných prác, konkrétne: 4 ks plastových okien s izolačnými trojsklami v hodnote 1.200,00 Eur, 2 ks radiátorov a medené rozvody na kúrenie v hodnote 400,00 Eur, obojživelný bojler zn. Tatramat v hodnote 350,00 Eur, stavebný materiál a murárske práce v obývacej izbe a v spálni v hodnote 300,00 Eur, palivové drevo na zimu spolu s dopravou v hodnote 700,00 Eur, opravu kúpeľne a WC v hodnote 100,00 Eur, opravu 5 ks vnútorných dverí v hodnote 100,00 Eur (ďalej aj ako „investície do rodinného domu žalovaného a kúpa dreva“). Žalobca uviedol, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil na jeho úkor o uvedenú sumu, keďže mu do dnešného dňa napriek opakovaným výzvam dobrovoľne žalovanú istinu nezaplatil. Žalobca bol preto nútený uplatniť si svoj nárok voči žalovanému v tomto súdnom konaní.

3. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka bez toho, aby v žalobe špecifikoval čo i len jeden zákonný dôvod, na základe ktorého sa mal žalovaný bezdôvodne obohatiť. Súd v konaní vyhodnotil vykonané dôkazy ohľadom základnej udalosti, od ktorej žalobca odvíjal samotné podanie žaloby, a to rekonštrukcie, resp. opravy rodinného domu žalovaného a kúpy palivového dreva, keď náklady na tieto práce mal znášať žalobca zo svojho. Žalobca a ním navrhnutí svedkovia (I. N. - matka žalobcu, K. N. a Z. N. - bratia žalobcu, U. X. - švagor žalobcu) tvrdili, že rekonštrukcia, resp. oprava rodinného domu žalovaného sa realizovala v mesiaci november 2011. Naproti tomu žalovaná strana a ňou navrhnutí svedkovia (R. U. - manželka žalovaného, V. N., rod. U.

- bývalá manželka žalobcu) tvrdili, že toto všetko sa realizovalo už v mesiaci november 2010, pričom na podporu svojich tvrdení predložili do spisu aj listinné dôkazy. V týchto súvislostiach konajúci súd vyhodnotil výpovede žalobcu a ním navrhnutých svedkov Z. N., K. N., I. N. a U. X. ako naučené výpovede, ktoré mali podporiť žalobcu v jeho tvrdení. Na druhej strane listinné dôkazy predložené žalovaným, ktoré sa týkali kúpy materiálu potrebného na rekonštrukciu, resp. opravu domu, a to dokladu o zaplatení 4 ks okien zo dňa 20.10.2010, dodacieho listu č. 109 zo dňa 20.10.2010, záručného listu č. 109 zo dňa 20.10.2010, pokladničného dokladu zo dňa 23.10.2010 a zo dňa 20.10.2010, faktúry č. 2010420621 zo dňa 16.11.2010, nákresu rozmerov 4 ks plastových okien, dodacieho výkupného listu č. 037714 zo dňa 05.04.2011 a pokladničného dokladu zo dňa 05.04.2011 prvoinštančný súd vyhodnotil ako hodnoverné, ktoré boli podporené i výpoveďou svedkov V. N. a R. U.. Z ich obsahu vyplynulo, že rekonštrukčné práce boli realizované v novembri 2010 a dodávka palivového dreva v apríli 2011. Na základe uvedeného žalovaným vznesenú námietku premlčania nároku uplatneného žalobou, (z dôvodu márneho uplynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby), konajúci súd vyhodnotil dôvodnú, a preto žalobu žalobcu zamietol. Uviedol, že premlčacia doba začala plynúť v momente (údajného) vynaloženia investícií žalobcom, a to v mesiaci október 2010 pri kúpe 4 ks plastových okien, pri kúpe 2 ks radiátorov a medených rozvodov a pri vynaložených výdavkoch na stavebný materiál a stavebné práce v rodinnom dome, v mesiaci november 2010 pri kúpe obojživelného bojleru Tatramat, v mesiaci apríl 2011 pri kúpe palivového dreva na zimu. Na začiatku plynutia tejto premlčacej doby mal žalobca vedomosť o tom, že vynakladá svoje finančné prostriedky do majetku žalovaného, a tiež o výške vynaložených finančných prostriedkov. Subjektívna premlčacia doba uplynula v mesiacoch október 2012 vo veci kúpy okien, radiátorov, medených rozvodov a vynaloženia výdavkov na stavebný materiál a murárskych prác, v novembri 2012 vo veci kúpy bojleru Tatramat a v apríli 2013 kúpu palivového dreva na zimu. Zároveň premlčacia doba na úpravu kúpeľne a WC a opravu vnútorných dverí v rodinnom dome žalovaného musela uplynúť najneskôr v mesiaci október 2012, keďže tieto práce boli realizované pred svadbou. 4. O trovách konania okresný rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP s použití a § 262 ods. 1 CSP a žalovanému ako úspešnej strane priznal nárok na ich náhradu v celom rozsahu. O výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Pre prípad úspechu si uplatnil voči žalovanému nárok náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 6. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b/, c/ CSP a namietal, že nesprávnym procesným postupom okresného súdu došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Z obsahu zápisníc o pojednávaniach konaných vo veci za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku je zrejmé, že zákonný sudca si nesplnil povinnosť poskytnúť účastníkom konania poučenie podľa § 118 ods. 2 O.s.p. Takýto postup neprispel k predvídateľnosti postupu a rozhodnutia súdu. Zároveň odvolateľ namietal, že ani zo zvukového záznamu z pojednávaní konaných v dňoch 14.11.2016 a 16.01.2017 nevyplýva, že by zákonný sudca poskytol účastníkom konania poučenie podľa § 181 ods. 2 CSP, napriek tomu, že je to jeho povinnosť. Pokiaľ by žalobca poznal právny názor sudcu, mohol navrhnúť dôkazy na preukázanie jeho nesprávnosti, najmä vo vzťahu k údajnému premlčaní žalovanej pohľadávky. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR pojednávajúcu o práve na spravodlivý súdny proces. V danej súvislosti uviedol, že každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na spravodlivý súdny proces, nezávisle od toho, či smeruje v neprospech účastníka konania alebo iného subjektu. Aj v prípade, že všeobecný súd koná v rozpore s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní, môže dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Súčasne namietal, že súd vo veci rozhodol predčasne bez dostatočného zistenia skutkového stavu veci, pretože nevykonal všetky dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu veci. Nevykonal obhliadku na mieste samom, nevyžiadal si od predajcov

stavebných materiálov správy o cenách plastových okien s trojsklami, o cenách medených rozvodov, o cene obojživelného bojlera zn. Tatramat a nevyzval žalovaného na predloženie fotodokumentácie plastových okien s trojsklami, medených rozvodov a obojživelníka bojlera zn. Tatramat, ktoré sú zabudované v rodinnom dome. Odvolateľ tiež uviedol, že o týchto návrhoch na vykonanie dokazovania rozhodol súd na pojednávaní konanom dňa 16.01.2017 neurčitým výrokom (nie je zrejmé, o akých konkrétnych dôkazoch súd rozhodol). Namietal tiež nepresnosť terminológie tvrdiac, že namiesto „súd upúšťa od vykonania dôkazu“, mal uviesť „súd zamieta návrh na vykonanie dôkazu“. Jednotlivo sa súd navrhnutými dôkazmi nezaoberal a v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom neodôvodnil, prečo návrhy na vykonanie dokazovania zamietol, hoci podľa názoru žalobcu ich vykonanie bolo potrebné na zistenie skutkového stavu veci. Tvrdenie súdu, že takto bolo rozhodnuté „z dôvodu, že pre rozhodnutie vo veci, resp. smerujú k naťahovaniu predmetu sporu“, nemá oporu v súdnom spise. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca urgoval súd, aby vo veci konal a vinou žalovaného a súdu dochádzalo k prieťahom v konaní. Súd má právo rozhodnúť o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, ale nemôže návrhy strán sporu na vykonanie dokazovania prehliadať, zároveň je povinný presvedčivo odôvodniť, prečo nevykonal navrhnuté dôkazy. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd vôbec neuviedol, prečo vyššie uvedené dôkazy nevykonal, hoci ich vykonanie bolo potrebné pre zistenie skutkového stavu veci. V dôsledku nevykonania týchto dôkazov súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom, čo je zároveň dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku odvolacím súdom. Ďalej odvolateľ namietal, že konajúci súd sa nezaoberal zvukovými nahrávkami z pojednávaní a ani obsahom spisov v konaniach vedených na Okresnom súde Námestovo sp.zn. 6P/38/2012 a sp. zn. 6P/76/2015, hoci mu v tom nič nebránilo. Žalobca namietal porušenie jeho práva na spravodlivý proces aj pre nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku. V danej súvislosti poukázal na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR. Podľa jeho názoru rozsudok okresného súdu je popisný a arbitrárny. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom pravdivosti predložených listinných dôkazných prostriedkov, a to najmä s prihliadnutím na ich súkromnoprávnu povahu. V zmysle citovanej judikatúry je súd povinný skúmať pravosť a správnosť listiny. I napriek tomu, že žalobca v konaní namietal pravosť, úplnosť a hodnovernosť všetkých listinných dokladov predložených žalovaným, súd sa touto námietkou vôbec nezaoberal a tieto listiny pokladal za pravdivé a hodnoverné. Neexistuje žiadny hodnoverný dôvod, pre ktorý by žalovaný, nepredložil tieto listinné doklady už na začiatku konania, ak by mal k dispozícii pravé listinné dôkazy. Listinné dôkazy predložené žalovaným až na pojednávaní konanom dňa 14.11.2016 žalobca považuje za falošné a pozmenené. Právny názor súdu, že nárok žalobcu je premlčaný, je nesprávny a nemá oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania. Odvolateľ mal za to, že žalovaný konal účelovo. Najskôr od žalobcu vylákal finančné prostriedky a potom sa svojej povinnosti vrátiť finančné prostriedky snažil zbaviť vznesením námietky premlčania. Súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nezaoberal námietkou žalobcu, že námietka premlčania vznesená žalovaným je v rozpore s dobrými mravmi s poukazom na článok 2 ods. 2, 3 CSP, citovanú judikatúru týkajúcu sa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (uznesenie NS SR sp.zn. 5Cdo/265/2009 zo dňa 17.02.2011), ktorá je pre všeobecné súdy záväzná. Súd prvej inštancie teda rozhodol v rozpore s platnou súdnou judikatúrou a žiadnym relevantným spôsobom to neodôvodnil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné zistiť, prečo neprichádza do úvahy trojročná alebo desaťročná objektívna premlčacia doba podľa § 102 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené odvolateľ namietal nesprávnosť obidvoch výrokov napadnutého rozsudku.

7. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žiadal odvolanie žalobcu odmietnuť v zmysle § 386 písm. a/ CSP ako podané oneskorene; alternatívne navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a súčasne priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 8. Uviedol, že rozsudok okresného súdu je vecne správny. Zároveň žalovaný nesúhlasil s odvolaním žalobcu a s dôvodmi v ňom uvedenými. Keďže odvolanie žalobcu bolo súdu prvej inštancie doručené až 08.03.2017, žalovaný ho považoval za podané oneskorene. Súčasne zdôraznil, že žalobca neodôvodnil svoje odvolanie žiadnym dôvodom taxatívne vymenovaných v § 365 ods. 1 CSP. V odvolaní žalobca uvádzal len nepravdivé a zavádzajúce tvrdenia, (okrem iných), aj tvrdenie, že vinou žalovaného a súdu prvej inštancie dochádzalo k prieťahom v konaní. Spochybnil tiež pravosť, úplnosť a hodnovernosť všetkých listinných dôkazov predložených žalovaným, tvrdiac, že žalovaný účelovým konaním vylákal od žalobcu finančné prostriedky a následne sa tejto povinnosti chcel zbaviť vznesením námietky premlčania, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené zavádzajúce a nepravdivé tvrdenia odvolateľa sú podľa názoru žalovaného jednoznačne a preukázateľne v rozpore s riadne zisteným a

preukázaným skutkovým stavom. Z dôkazov vykonaných počas konania pred súdom prvej inštancie možno vyvodiť jednoznačný správny záver, že žalobca nepreukázal vloženie akýchkoľvek jeho investícií do rodinného domu žalovaného. Ďalej z vykonaných dôkazov možno tiež vyvodiť jednoznačný záver, že na strane žalovaného nedošlo k vzniku bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcu. V prípade, ak by aj žalobca preukázal jeho tvrdenie o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, jeho nárok na vydanie predmetného bezdôvodného obohatenia je už premlčaný. Žalobca v žalobe, a ani počas konania prvoinštančného súdu nešpecifikoval niektorý z dôvodov na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré sú taxatívne vymenované v ust. § 451 ods. 2 alebo § 454 Občianskeho zákonníka. Zároveň žalobca riadne nepoprel pravosť listinných dôkazov, ktoré žalovaný predložil súdu prvej inštancie. Žalovaný akcentoval, že práve vinou žalobcu dochádzalo k prieťahom v tomto konaní, keďže práve žalobcom navrhnutí svedkovia sa opakovane nedostavovali na pojednávania.

9. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu bolo zaslané právnemu zástupcovi žalobcu (doručenka na č.l. 215 súdneho spisu). Žiadosti právneho zástupcu žalobcu o predĺženie lehoty na podanie odvolacej repliky súd nevyhovel, ktorú skutočnosť mu súd oznámil (č.l. 220 súdneho spisu). Napokon táto žalobcom nebola ani doposiaľ odvolaciemu súdu doručená.

10. Iné podania v rámci odvolacieho konania súdu prvej inštancie ani odvolaciemu súdu neboli doručené.

11. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP vo veci samej (výrok I.), ako vecne správny potvrdil a vo výroku II. o trovách prvoinštančného konania podľa § 388 CSP zmenil spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia.

12. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci pre rozhodnutie o žalobe žalobcu, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 až § 222 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). Takýto postup je v súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (pozri napr. III.ÚS 78/05, II.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08, IV.ÚS 350/09).

13. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalovaného formulovanú v jeho opravnom prostriedku. Krajský súd zároveň poukazuje na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie ich odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

14. Žalobca vo svojom opravnom prostriedku vo vzťahu ku skutkovými tvrdeniam len zopakoval svoju argumentáciu prezentovanú v prvoinštančnom konaní. Vyplýva z nej, že sa nestotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, tak ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

15. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1 CSP), a nie strán sporu. Okresný súd vykonal dokazovanie v prejednávanej veci náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu s ohľadom na procesný stav veci a spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti

sporového konania, umožnil stranám sporu realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj meritum veci.

16. K základným právam účastníka konania/strany sporu obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislostiach s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, judikatúry Ústavného súdu SR, nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti), (pozri uznesenie NS SR z 12.mája 2011, sp. zn. 8Sžo/122/2010).

17. Z obsahu spisového materiálu v prejednávanej veci vyplýva, že súd prvej inštancie po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zároveň zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 220 až § 222 CSP, aj správne a presvedčivo odôvodnil. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (teraz strany sporu - poznámka odvolacieho súdu), ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 115/2003). Námietka žalobcu o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia je preto nedôvodná.

18. Aj keď zo zápisníc o pojednávaní, resp. zo zvukových nahrávok z pojednávaní nevyplýva splnenie procesnej povinnosti súdu podľa § 181 ods. 2 CSP, (predtým § 118 ods. 2 OSP), z ich obsahu zároveň nevyplýva ani výhrada zástupcu žalobcu, ktorý bol na týchto pojednávaniach prítomný voči jej nesplneniu. Z ustálenej judikatúry súdov však vyplýva, že prípadné porušenie označeného procesného ustanovenia nie je porušením práva strany na spravodlivý proces, pretože definitívne stanovisko k procesnému postupu, vykonaniu dôkazov a ich vyhodnoteniu súd prvej inštancie poskytuje v meritórnom rozhodnutí. Prípadné nedostatky v procesnom postupe prvoinštančného súdu tak môžu byť predmetom odvolania ako riadneho opravného prostriedku, ktorý žalobca v predmetnej veci aj využil (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo17/2017 zo dňa 22.02.1917).

19. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že súd je subjektom, ktorý určuje čo sa bude dokazovať, ako bude dokazovanie prebiehať, ktoré skutočnosti bude považovať za preukázané a ktoré dôkazy vykoná. Súd nemusí vykonať všetky dôkazy navrhnuté stranou sporu. Výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať je výlučne na súde (§ 185 ods. 1 CSP). Súd je povinný súčasne dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený stranou, ak tento poznatok nebude preukazovať iným dôkazom. O vykonaní alebo nevykonaní navrhnutého dôkazu súd rozhoduje priebežne počas konania, pričom svoje rozhodnutie o nevykonaní dôkazu je povinný uviesť v odôvodnení meritórneho rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP).

20. Z obsahu spisu v súdenej veci, konkrétne zo zápisnice z pojednávania zo dňa 16.01.2017 mal odvolací súd preukázané, že potom ako súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom svedkov navrhnutých stranami a oboznámil sa s dokladmi o zakúpení vecí, materiálu na opravu rodinného domu špecifikovaných v žalobe i dokladov o kúpe dreva, strany sporu prostredníctvom svojich zástupcov podali návrhy na vykonanie dokazovania, na ktoré konajúci súd reagoval uznesením (č.l. 183 súdneho spisu, zápisnica str. 6), ktorým „...upúšťa od vykonania uvedených dôkazov...“, a to z dôvodu, že pre rozhodnutie vo veci nie sú potrebné, resp. tieto smerujú k naťahovaniu sporu, pričom stranám sporu, najmä žalobcovi nič nebránilo produkovať dôkazy, ktoré navrhuje vykonať až v tomto štádiu konania. Dôkazy navrhované žalovaným - obhliadku, považoval súd za nadbytočnú. Z formulácie výroku súd, ktorý mohol byť terminologicky presnejší („...súd upúšťa od vykonania uvedených dôkazov...“), je zrejmé, že okresný súd vzhľadom na procesné štádium konania (po vypočutí svedkov navrhnutých stranami sporu a oboznámení sa s predloženými originálmi dokladov o zakúpení vecí a materiálu žalovaným a ním vznesenej námietky premlčania) už nemal v úmysle vykonávať ďalšie dokazovanie, dôkazmi, ktoré

strany sporu v tomto štádiu konania, t.j. na pojednávaní daň 16.01.2017 navrhli. Okrem iných sa jednalo aj o tie dôkazy, ktoré žalobca uvádzal vo svojom opravnom prostriedku ako dôkazy, ktoré súd prvej inštancie nevykonal, a ani o nich procesne nerozhodol. Žalobca teda namietal, že konajúci súd nevykonal obhliadku na mieste samom, nezabezpečil od predajcov stavebných materiálov správy o cenách zakúpených vecí a materiálov, nevyzval žalovaného na predloženie fotodokumentácie zakúpených vecí, neoboznámil sa so zvukovými nahrávkami z pojednávaní a obsahom spisov v konaniach vedených na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 6P/38/2012 a sp. zn. 6P/76/2015. Práve z tohto dôvodu odvolateľ tiež namietal, že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu spisového materiálu však vyplýva, že, návrh žalovaného na vykonanie obhliadky nehnuteľnosti okresný súd vyhodnotil ako nadbytočný. Vo všeobecnosti, k návrhom procesných strán na doplnenie dokazovania uviedol, že tieto by predlžovali konanie a stranám nič nebránilo predložiť ich súdu skôr.

21. Z obsahu uznesenia súdu prvej inštancie o tom, že „upúšťa od vykonania uvedených dôkazov“ i jeho odôvodnenia je však nepochybné, že všetky ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania strán sporu okresný súd zamietol. Napriek tomu, že uvedený postup a dôvody nevykonania dôkazov súd prvej inštancie neuviedol v písomnom vyhotovení svojho rozhodnutia, nejedná sa o také procesné pochybenie, ktoré by malo za následok jeho zrušenie, a to najmä za situácie, keď okresný súd o týchto návrhoch rozhodol a rozhodnutie v priebehu konania odôvodnil. V danej súvislosti odvolací súd opätovne poukazuje na ust. § 185 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva, že súd rozhodne, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná a dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy v zmysle § 191 ods. 1 CSP. Zároveň krajský súd vo svojom rozhodnutí doplnil tieto chýbajúce dôvody napadnutého rozhodnutia.

22. Listinné dôkazy predložené na pojednávaní žalovaným, ktorými preukazoval zakúpenie materiálu na opravu nehnuteľnosti a tiež kúpu ostatných v žalobe špecifikovaných vecí a palivového dreva, označená strana sporu predložila v origináloch, ktoré boli poskytnuté aj k nahliadnutiu i žalobcovi. Žalovaný teda nemal možnosť iným spôsobom preukázať ich pravosť. Pokiaľ žalobca spochybňoval pravosť, či vierohodnosť listinných dôkazov predložených protistranou, mal o týchto svojich tvrdeniach predložiť dôkaz. Ak žalobca spochybnil tieto listinné dôkazy len tým, že neboli súdu predložené na prvom pojednávaní, táto skutočnosť sama o sebe nie je argumentom spôsobilým spochybniť ich pravosť. Z ust. § 151 ods. 1 CSP totiž vyplýva, že skutkové tvrdenie je nesporné, ak ho protistrana v konaní nepoprela vôbec (ak sa k tvrdenej skutočnosti nevyjadrila), alebo ak ho síce poprela, avšak neúčinne. Popretie skutkových tvrdení protistrany musí byť pritom výslovné. Žalovaný však svoje skutkové tvrdenia o tom, že predložené listiny sú falošné a pozmenené, v priebehu prvoinštančného konania ničím nepreukázal. Odvolateľ ďalej namietal, že podpis na označených dokladoch nepatrí žalobcovi, no ani o tomto svojom tvrdení súdu nepredložil žiaden dôkaz. Samotná skutočnosť, že predložené doklady neobsahujú podpis žalobcu, automaticky neznamená, že sa jedná o falošný doklad, a to najmä s poukazom na ich charakter (faktúra, dodací list, resp. záručný list). Podpis žalobcu sa preto nachádzal len na dodacom liste č. 109 zo dňa 20.10.2010, ktorým ako kupujúci potvrdil prevzatie tovaru od dodávateľa. Nakoľko žalobca predložené doklady nespochybnil účinným spôsobom, ale len formálne a nepredložil súdu žiadny dôkaz o pravdivosti ním prezentovaných tvrdení, súd prvej inštancie postupoval správne, keď originály listinných dôkazov o kúpe tovaru predložené žalovaným vyhodnotil v spojení s ďalšími vykonanými dôkazmi, najmä s výpoveďami svedkýň R. U. a V. N., rod. U., a na takto zistenom skutkovom základe ustálil základnú spornú otázku, kedy došlo k realizácii jednotlivých investícií do rodinného domu žalovaného a kúpe palivového dreva tak, ako je uvedené v odseku 3. odôvodnenia tohto rozhodnutia. Žalobca tvrdil, že žalovaný bezdôvodne obohatil na jeho úkor. Toto bezdôvodné obohatenie pozostávalo z investícií do rodinného domu žalovaného a kúpy palivového dreva v celkovej sume 3.150,00 Eur. Zároveň súd prvej inštancie správne vyhodnotil i žalovaným vznesenú námietku premlčania, keď pri aplikácii ust. § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka dospel k záveru o premlčaní nároku uplatneného žalobou z dôvodu márneho uplynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby žalobcu na jeho uplatnenie na súde a preto správne rozhodol o zamietnutí žaloby. V danom prípade okresný súd správne určil začiatok plynutia i skončenie subjektívnej premlčacej doby, ktorý mal tiež základ vo vykonanom dokazovaní. Odvolací súd na preto poukazuje na túto časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorou sa v celom rozsahu stotožňuje.

23. Na tomto základe možno konštatovať, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie zákonným spôsobom a odvolacie námietky žalovaného k spôsobu vykonania a vyhodnotenia dokazovania okresným súdom z uvedených dôvodov krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné.

24. Zároveň je potrebné uviesť, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je majetkovým právom, a preto sa premlčuje . Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pre premlčanie práva z bezdôvodného obohatenia je stanovená kombinovaná premlčacia doba, t.j. objektívna a subjektívna premlčacia doba. Tieto dve premlčacie doby začínajú, plynú a končia nezávislé na sebe. Ak sa povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt.

25. Pri postupnom pokračujúcom získavaní majetkových hodnôt treba z hľadiska premlčania za samostatné nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia považovať nároky, ktoré vznikli zo samostatných oddeliteľných prípadov bezdôvodného obohatenia, aj keď ide o rovnaké subjekty a rovnaké skutkové podstaty zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Na uplatnenie každého takéhoto nároku začína plynúť premlčacia doba osobitne. Ak však nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia tvorí jeden celok, premlčacie doby začínajú plynúť až po skončení bezdôvodného obohacovania sa.

26. Subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr než objektívna premlčacia doba. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa totiž oprávnený nemôže dozvedieť skôr, než bezdôvodné obohatenie vôbec vzniklo. Preto ani subjektívna doba nemôže začať plynúť skôr, než vznikne právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa týka. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa oprávnený dozvie vtedy, keď pozná skutkové okolnosti, z ktorých možno usudzovať na získanie bezdôvodného obohatenia na jeho úkor, a to aspoň v takej výške (objektívne vyčíslenej v peniazoch), že právo na jeho vydanie možno dôvodne uplatniť na súde. Aj v tomto prípade rozhoduje skutočná, a nie predpokladaná znalosť okolností uvedených v ustanovení § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

27. K bezdôvodnému obohateniu získanému plnením bez právneho dôvodu, ak právny dôvod neexistoval od začiatku, dochádza okamihom poskytnutia plnenia. Týmto okamihom je tiež určený začiatok objektívnej premlčacej doby. Subjektívna premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa postihnutý dozvedel, že plnil bez právneho dôvodu, a komu plnil.

28. Zároveň je nutné dodať, že v prejednávanom prípade sa jedná o otázku právnu, a nie otázku vyhodnotenia skutkových okolností na strane žalobcu, na základe ktorých by sa oprávnený (žalobca) dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia a o osobe, ktorá ho na jej úkor získala, t.j. relevantných skutočností nevyhnutných k iniciovaniu súdneho konania. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. (pozri napr. uznesenie NS SR 5Sžo/44/2011 zo dňa 31.10.2011.)

29. Za popísaného skutkového stavu by bolo akékoľvek ďalšie dokazovanie v prejednávanej veci nadbytočné. Ak totiž žalobcovi márne uplynula dvojročná subjektívna lehota na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalobcovi a žalovaný v konaní účinne vzniesol proti jej nároku uplatnenému žalobou námietku premlčania, skutočnosť, či v danej veci uplynula trojročná alebo desaťročná objektívna premlčacia lehota, je právne irelevantná. Nebolo preto povinnosťou okresného súdu zaoberať sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia otázkou (ne)uplynutia objektívnej premlčacej doby.

30. Žalobca ďalej vo svojom opravnom prostriedku namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho argumentáciou o tom, že námietka premlčania vznesená žalovaným v tomto spore je v rozpore s dobrými mravmi. K tomuto odvolací súd uvádza, že pokiaľ sa okresný súd s niektorými podstatnými vyjadreniami strán sporu prednesenými v konaní na súde prvej inštancie

nevysporiadal v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia, tieto nedostatky môže napraviť odvolací súd (§ 387 ods. 3 CSP), najmä v prípade ak sa stotožní so závermi súdu prvej inštancie.

31. V danej súvislosti odvolací súd dopĺňa dôvody napadnutého rozhodnutia a poukazuje funkciu (účel) inštitútu premlčania. Premlčanie má motivovať osoby, aby sa včas domáhali svojich práv. Zmyslom úpravy inštitútu premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je teda nútiť oprávnený subjekt (veriteľa) pod určitou sankciou k tomu, aby vykonal svoje práva včas, t.j. v primeraných (premlčacích) dobách na súde, a tak, aby reprezentoval stav neistoty neurčitú dobu a neúnosne nemohol odďaľovať požiadavku splnenia od povinného subjektu (dlžníka). Právna úprava premlčania tým sleduje cieľ čeliť vzniku a existencii dlhotrvajúcich práv a povinností často sprevádzaných aj ich určitou neistotou, nejasnosťou a pochybnosťou. Ak možnosť premlčania nároku má plniť donucovaciu funkciu voči veriteľovi, potom zároveň prispieva k tomu, aby dlžník nebol po časovo neobmedzenú dobu vystavený zo strany veriteľa hrozbe podania úspešnej žaloby.“ (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 23.02.2006, sp. zn. 33Odo 1174/2005)

32. Účelom premlčania je jednak stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu subjektívnych občianskych práv (pohľadávok), jednak čeliť tomu, aby dlžníci neboli, pokiaľ ide o ich povinnosti, vystavení po časovo neurčitú dobu donucujúcemu zákroku (tzv. vynútiteľnosti) zo strany súdov. Tým inštitút premlčania v súlade s požiadavkou právnej istoty bráni existencii dlhotrvajúcich občianskych subjektívnych práv a nim zodpovedajúcich povinností, ktoré sú, najmä pokiaľ ide o ich dokazovanie po uplynutí dlhšej doby, vždy späté s určitou spornosťou. Možno teda povedať, že povinnému subjektu je poskytnutá námietkou premlčania účinná možnosť jeho ochrany pred uvedenými negatívnymi dopadmi dlhotrvajúcich občianskych subjektívnych práv. Je na úvahe povinného subjektu, či námietku premlčania uplatní, alebo nie. Súčasne treba pripomenúť, že Občiansky zákonník zdôrazňuje aj vlastné pričinenie subjektov, pokiaľ ide o ochranu ich práv, a požaduje, aby predovšetkým oni samé sledovali svoje subjektívne práva a robili také kroky, aby nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.“ (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky z 11.05.2000, sp. zn. III. ÚS 158/99).

33. K problematike vzťahu premlčania a výkonu práv v rozpore s dobrými mravmi vyjadrila názor tak právna veda ako i judikatúra súdov, na ktorú odvolací súd poukazuje: „Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania tým zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom na príslušnom orgáne svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať. Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napríklad výšky zostatku pôžičky, bezdôvodného obohatenia, škody a pod. Dôvodne vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.“ (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 01.05.2005, sp. zn. 1 Cdo 148/2004 (publikovaný v ZSP 30/2005).

34. Opačný záver vyplýva z konštatovania Ústavného súdu Slovenskej republiky: „Podľa názoru ústavného súdu vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby.“ (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.04.2011 sp. zn. II. ÚS 176/2011). Ústavný súd tiež

konštatoval: „Uplatnenie námietky premlčania je vo všeobecnosti potrebné považovať za výkon práva v súlade s dobrými mravmi. Ak účastník konania, voči ktorému sa táto námietka uplatnila, chce vylúčiť účinky tejto námietky pre rozpor s dobrými mravmi, mal by v zásade tento rozpor v konaní uplatniť a tento rozpor aj náležite preukázať.“ (pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.09.2013 sp. zn. IV. ÚS 542/2013).

35. Možno teda zhrnúť, že z ustálenej rozhodovacej činnosti súdov vyplýva, že rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi je potrebné vykladať prísne reštriktívne. Uplatnenie námietky premlčania, by mohlo byť celkom výnimočne výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi, ak by táto námietka bola iba prostriedkom umožňujúcim značne poškodiť účastníka právneho vzťahu (napr. niekoľkonásobným prísľubom dlžníka, že svoj dlh urovná, čo sa do uplynutia premlčacej doby nestalo). O konaní vykazujúcom znaky priameho úmyslu poškodiť druhého účastníka by bolo možné uvažovať len z konkrétnych okolností prípadu, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odmietnutie práva uplatniť námietku premlčania (z rozhodnutia najvyššieho súdu Českej republiky z 31.10.2007, sp. zn. 33 Odo 561/2006). V prejednávanej veci žalobca namietal rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi v rámci jeho záverečného zhodnotenia vykonaných dôkazov a právneho posúdenia veci. Z dokazovania vykonaného okresným súdom nevyplýva záver, že by žalovaný mal úmyselne vylákať finančné prostriedky od žalobcu. Jedná sa len o subjektívne vyhodnotenie dokazovania žalobcom. Individuálne okolnosti súdenej veci vôbec nenasvedčujú záveru, že by v prejednávanej veci bol priestor pre záver súdu o tom, že námietka premlčania vznesená žalovaným je v rozpore s dobrými mravmi.

36. Odvolací súd preto nepovažoval za potrebné zaoberať sa v konaní ďalšími odvolacími námietkami žalovaného uvedenými v jeho opravnom prostriedku.

37. Na základe uvedenej argumentácie odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok dáva odpoveď na všetky relevantné skutkové a právne otázky, ktoré boli základom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP, preto ho nie je možné považovať za arbitrárny. Napadnuté rozhodnutie dáva jasnú odpoveď z ktorých dôkazov vychádzal, ako tieto dôkazy vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku pokiaľ ide o uvedenie dôkazov, ktoré súd prvej inštancie nevykonal doplnil odvolací súd vo svojom rozhodnutí, nakoľko z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie sa touto otázkou zaoberal, no jej výsledok opomenul uviesť v odôvodnení meritórneho rozhodnutia. Ani v tejto rovine preto nebolo porušené právo žalobcu na spravodlivý proces. Nakoľko odvolací súd zároveň nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej (výrok I. ) ako vecne správny potvrdil.

38. Odvolací súd však v súlade s ust. § 388 CSP zmenil odvolaním napadnutý a od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania (výrok II.), ktorý síce plne zodpovedá procesnému úspechu strán v konaní a v ňom uvedeným zákonným ustanoveniam, no nie je z neho zrejmé, kto má proti komu nárok na náhradu trov konania.

39. V danej súvislosti odvolací súd poznamenáva, že nepovažuje za správnu takú interpretáciu ustanovenia § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorej má aplikácii tohto ustanovenia zodpovedať výrok rozhodnutia o trovách konania vyslovujúci, že strana sporu má nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie o trovách konania priznávajúce ich náhradu musí byť totiž vykonateľné (§ 232 ods. 1 CSP). Podľa výslovného znenia ustanovenia § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, rozhoduje súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník, už len o výške náhrady trov konania a v prípade zastúpenia advokátom aj o prijímateľovi tejto náhrady. To znamená, že súd prvej inštancie v rozhodnutí podľa § 262 ods. 2 CSP nemôže rozhodnúť o uložení povinnosti jednej sporovej strane zaplatiť náhradu trov konania druhej sporovej strane. Ak by napriek tomu tak rozhodol, prekročil by zákonné zmocnenie vyplývajúce z § 262 ods. 2 CSP, čím by zároveň nerešpektoval čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a porušil by tak princíp legality ako jeden zo základných princípov právneho štátu. Neprípustnosť takého postupu nevyhnutne znamená, že o tom, kto a komu má povinnosť zaplatiť náhradu trov konania (ak prichádza do úvahy priznanie ich náhrady), musí rozhodnúť súd rozhodujúci o nároku na náhradu

trov v zmysle § 262 ods. 1 CSP. Tomu musí zodpovedať aj formulácia výroku o trovách konania, t. j. musí v ňom byť uvedené, kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania, s tým, že následne bude o výške tejto náhrady rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP), čo je nutné uviesť aspoň v odôvodnení súdneho rozhodnutia. Len takouto formuláciou výroku o náhrade trov konania bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti. Obdobný názor prezentoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 6 Cdo 222/2016 zo dňa 23.03.2017. Odvolací súd je však na rozdiel od dovolacieho súdu toho názoru, že informácia o ďalšom procesnom postupe súdu, t.j., že následne bude o výške náhrady trov konania rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP) je postačujúca v odôvodnení súdneho rozhodnutia a táto nemusí byť súčasťou jeho výrokovej časti.

40. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP. Žalobca ako odvolateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, preto má žalovaný voči nemu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

41. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).