Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6Co-189-2018.pdf
PDF · 163.49 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/189/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobkyne: Z. A., rod. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. X, XXX XX J., zastúpenej JUDr. Antonom Slamkom, advokátom so sídlom P. XXXX/XX, XXX XX V. C., proti žalovaným: 1/ Z. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX V. O. XXX, 2/ C. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX V. O. XXX, o zaplatenie sumy 11.650,33 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných v rade 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 4C/209/2008-245 zo dňa 08.11.2017 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 4C/209/2008-260 zo dňa 23.11.2017, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 4C/209/2008-245 zo dňa 08.11.2017 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 4C/209/2008-260 zo dňa 23.11.2017 v prvej vete výroku p o t v r d z u j e .
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 4C/209/2008-245 zo dňa 08.11.2017 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 4C/209/2008-260 zo dňa 23.11.2017 v tretej vete výroku z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Vo zvyšnej časti (druhá veta výroku) zostáva rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 4C/209/2008-245 zo dňa 08.11.2017 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 4C/209/2008-260 zo dňa 23.11.2017 n e d o t k n u t ý .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 6.264,39 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (veta prvá výroku). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (veta druhá výroku). O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyňa má voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 53,78 %. 2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 22.10.2008 domáhala, aby súd uložil žalovaným vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 190.000,- Sk. Súčasne sa žalobkyňa domáhala, aby súd rozsudkom uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť vypratať nehnuteľnosť - rodinný dom súp.č. XXX, stojaci na par. c-KN č. 4054 o výmere 622 m 2, nachádzajúci sa v obci V. O., zapísaný na LV č. XXXX pre k.ú. V. O. (ďalej a „sporná nehnuteľnosť“). V zmysle aktuálne zápisu na označenom liste vlastníctva je žalobkyňa vlastníčka spornej nehnuteľnosti, ktorú žalovaní už niekoľko rokov neoprávnene užívajú, čím sa bez právneho dôvodu obohacujú na úkor žalobkyne. Žalobkyňa sa preto domáha vydania bezdôvodného obohatenia, od žalovaných predstavujúceho nájomné za užívanie spornej nehnuteľnosti vo výške 5.000,- Sk (165,97 Eur) za jeden mesiac za obdobie od 01.07.2005 do 01.09.2008.
3. K žalobe žalobkyňa pripojila LV č. XXXX pre k.ú. V. O., z ktorého vyplýva, že je výlučnou vlastníčkou spornej nehnuteľnosti, ktorú nadobudla titulom osvedčenia o dedičstve č. D/279/96-31, Dnot. 69/96. 4. Konanie v prejednávanej veci bolo uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 4C/209/2008-46 zo dňa 04.11.2009 prerušené až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 6C/91/2006. 5. Okresný súd Žilina rozsudkom č.k. 6C/91/2006-162 zo dňa 25.01.2011 v právnej veci žalobcov: 1/ B. O., 2/ N. O. proti žalovanej: Z. A., o určenie vlastníckeho práva rozhodol tak, že žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi domu súp.č. XXX, postaveného na parc.č. 4054, nachádzajúceho sa v k.ú. V. O., evidovaného na LV č. XXXX, zamietol. Uvedené rozhodnutie v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/43/2012 zo dňa 17.01.2013 nadobudlo právoplatnosť dňa 02.04.2013. 6. Následne okresný súd na pojednávaniach, vykonal dokazovanie výsluchom sporových strán a listinnými dôkazmi predloženými stranami v priebehu konania. 7. Na pojednávaní konanom dňa 09.07.2014 žalovaní vzniesli proti nároku uplatnenému žalobou (vydanie bezdôvodného obohatenia) námietku premlčania. Zároveň vzniesli i kompenzačnú námietku z titulu vnesených investícií do sporne nehnuteľnosti, na ktorej námietke však následne nezotrvali. Namietali tiež výšku žalobkyňou uplatneného nájomného/bezdôvodného obohatenia. 8. Za účelom špecifikácie výšky bezdôvodného obohatenia žalovaných za neoprávnené užívanie rodinného domu si žalobkyňa objednala vyhotovenie znaleckého posudku. 9. Spolu s podaním doručeným súdu 10.09.2014 (č.l. 116 spisu) predložila súdu výpočet hodnoty nájmu, vyhotovený Ing. Mariánom Pilkom. V označenom podaní súčasne navrhla, aby súd na základe predloženého výpočtu nájmu rozhodol o povinnosti žalovaných zaplatiť žalobkyni z titulu bezdôvodného obohatenia sumu 116,61 Eur mesačne za obdobie od 22.10.2006 až do vypratania nehnuteľnosti žalovanými. 10. Uvedené podanie žalobkyne konajúci súd posúdil podľa obsahu ako späťvzatie žaloby v časti uplatneného nároku na náhradu za užívanie nehnuteľnosti žalovanými a za návrh na pripustenie zmeny žaloby, o ktorých rozhodol uznesením č.k. 4C/209/2008-128 zo dňa 15.10.2014 tak, že konanie v časti uplatneného nároku na zaplatenie sumy 165,97 Eur mesačne od 01.07.2005 do 21.10.2006, ako i v časti uplatneného nároku na zaplatenie sumy 54,36 Eur mesačne od 22.10.2006 do 01.09.2008, zastavil. Zároveň súd pripustil zmenu návrhu na začatie konania (žaloby) v znení, že žalovaní v rade 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť žalobkyni náhradu za neoprávnené užívanie nehnuteľnosti - rodinného domu súp.č. XXX s príslušenstvom vo výške 111,61 Eur mesačne od 22.10.2006 až do jeho vypratania a odovzdania žalobkyni. Zároveň žalovaní v rade 1/ a 2/ sú povinní spornú nehnuteľnosť vypratať a odovzdať žalobkyni. 11. Z hodnoty výpočtu nájomného zo dňa 25.08.2014 vyhotoveného Ing. Mariánom Pilkom (č.l. 120), súd zistil, že všeobecná hodnota nájmu stavby rodinného domu súp. č. XXX s príslušenstvom v obci V. O. predstavuje 1.339,31 Eur ročne. Všeobecná hodnota časovo obmedzeného nájmu na 30 rokov bola Ing. Mariánom Pilkom stanovená v sume 1.428,87 Eur/rok. 12. Podaním doručeným súdu dňa 20.07.2015 (č.l. 186 spisu) právna zástupkyňa žalovaných súdu oznámila, že po dohode strán sporu žalovaní spornú nehnuteľnosť za účasti žalobkyne dňa 04.07.2015 vypratali. Zároveň uviedla, že sporové strany sa dohodli na stanovení výšky náhrady za užívanie nehnuteľnosti s tým, že právny zástupca žalobkyne dá vypracovať orientačný výpočet nájmu. Strany sú teraz v mimosúdnom riešení sporu. 13. Právny zástupca žalobkyne podaním zo dňa 25.08.2015, doručeným súdu 27.08.2015 (č.l. 191 spisu) súdu oznámil, že medzi stranami nedošlo k uzatvoreniu mimosúdnej dohody a zároveň uviedol, žalobkyňa netrvá na vykonaní znaleckého dokazovania za účelom určenia výšky bezdôvodného obohatenia. Týmto podaním vzala žalobkyňa žalobu v časti o vypratanie a odovzdanie spornej nehnuteľnosti späť a navrhla pripustiť zmenu žaloby, na základe ktorej sa žalobkyňa voči žalovaným v rade 1/ a 2/ domáha zaplatenia náhrady za neoprávnené užívanie nehnuteľnosti v celkovej výške 11.650,33 Eur. Žalovaná istina pozostáva z nasledovných súm:
- ročnej náhrady vo výške 1.339,31 Eur za obdobie od 22.10.2006 do 22.10.2007,
- ročnej náhrady vo výške 1.339,31 Eur za obdobie od 23.10.2007 do 22.10.2008,
- ročnej náhrady vo výške 1.339,31 Eur za obdobie od 23.10.2008 do 22.10.2009,
- ročnej náhrady vo výške 1.339,31 Eur za obdobie od 23.10.2009 do 22.10.2010,
- ročnej náhrady vo výške 1.339,31 Eur za obdobie od 23.10.2010 do 22.10.2011,
- ročnej náhrady vo výške 1.339,31 Eur za obdobie od 23.10.2011 do 22.10.2012,
- ročnej náhrady vo výške 1.339,31 Eur za obdobie od 23.10.2012 do 22.12.2013,
- ročnej náhrady vo výške 1.339,31 Eur za obdobie od 23.10.2013 do 22.10.2014 a
- pomernej náhrady vo výške 935,85 Eur za obdobie od 23.10.2014 do 04.07.2015.
14. O tomto procesnom návrhu rozhodol Okresný súd Žilina uznesením č.k. 4C/209/2008-201 zo dňa 10.05.2016 tak, že konanie v časti uplatneného nároku o vypratanie a odovzdanie nehnuteľnosti rodinného domu súp.č. XXX zastavil a súčasne pripustil zmenu žaloby, na základe ktorej sa žalobkyňa voči žalovaným v rade 1/ a 2/ domáhala zaplatenia náhrady za neoprávnené užívanie nehnuteľnosti v celkovej výške 11.650,33 Eur.
15. Právna zástupkyňa žalovaných v podaním doručenom súdu 18.01.2017 (č.l. 217 spisu) opätovne vzniesla námietku premlčania proti nároku uplatnenému žalobou (bezdôvodné obohatenie). Ďalej uviedla, že žalovaní považujú sumu nájmu deklarovanú žalobkyňou za neprimeranú a nereálnu. Žalobkyňa pri stanovení výšky nájmu vo výške 111,61 Eur mesačne totiž vychádzala z výpočtu hodnoty nájmu vyhotoveného Ing. Mariánom Pilkom, ktorý podľa názoru žalovaných nie je relevantný. 16. Na pojednávaní konanom dňa 13.10.2017 žalobkyňa v celom rozsahu zotrvala na žalobe v zmysle súdom pripustenej zmeny. Vychádzala z výšky nájmu stanovenej v odbornom posudku znalca Ing. Mariána Pilku. Námietky žalovaných voči takto stanovenej výške nájomného žalobkyňa označila za účelové a neobjektívne. 17. Žalovaní navrhli žalobu zamietnuť. Zotrvali na námietke voči výške nájmu stanovenej znalcom. Zároveň uviedli, že žalobkyňa na dome nikdy nevykonávala žiadnu údržbu, ani opravy. Práve naopak všetky opravy realizovali na vlastné náklady žalovaní. Pre prípad úspechu žalobkyne v spore, navrhli o trovách konania rozhodnúť tak, že žalobkyni ich náhrada z dôvodov hodných osobitného zreteľa nebude priznaná (§ 257 CSP). Podľa názoru žalovaných takýmito dôvodmi osobitného zreteľa sú v danom prípade najmä ich zlá finančná situácia a tiež okolnosti sporu, keďže napriek ústnej dohode boli žalovaní nakoniec z domu vyhodení a žalobkyňa ešte požaduje od nich nájomné, ktoré nie sú schopní zo svojho príjmu uhradiť. 18. Následne súd prvej inštancie citoval ust. § 123, § 124, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 458, § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že na základe zisteného skutkového stavu zaviazal žalovaných na zaplatenie sumy 6.264,39 Eur v prospech žalobkyne a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. 19. Z výpisu z LV č. XXXX pre k.ú. V. O. mal súd preukázané, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou spornej nehnuteľnosti - rodinného domu súp.č. XXX, stojaceho na pozemku parc. č. 4054 v obci V. O.. Medzi stranami nebola nikdy uzatvorená zmluva o nájme spornej nehnuteľnosti. Túto žalovaní užívali bez právneho dôvodu až do dňa 04.07.2017, kedy nehnuteľnosť odovzdali žalobkyni. Uvedená skutočnosť nebola medzi stranami sporná. Žalovaní sa v neprospech žalobkyne bezdôvodne obohatili užívaním jej patriacej nehnuteľnosti, za ktoré žalobkyni neplatili žiadnu náhradu. 20. Plnenie bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia založené na tom, že právny dôvod od samého začiatku neexistoval, ale aj ak dodatočne odpadol. O obohatení možno hovoriť vtedy, ak dosiahol takýmto plnením majetkovú hodnotu ten, komu bolo plnené, takže v jeho majetku došlo buď ku zvýšeniu aktív alebo ku zníženiu pasív, prípadne sa jeho majetkový stav nezmenšil, hoci by sa tak za bežných okolností stalo. Vzhľadom na to, že inštitút bezdôvodného obohatenia smeruje k odčerpaniu prostriedkov od osoby, ktorá ich získala niektorou zo skutkových podstát uvedených v ust. § 451 až 454 Občianskeho zákonníka, odvodzuje sa výška plnenia za užívanie cudzej veci plnením bez právneho dôvodu od výšky súm vynakladaných obvykle v danom mieste a čase užívania obdobnej veci, spravidla formou nájmu a ktorú by nájomca za obvyklých okolností bol povinný platiť podľa platnej nájomnej zmluvy. Obohatenie nájomcu spočíva v tom, že užíval cudziu vec a keďže nájomca nie je schopný spotrebované plnenie v podobe výkonu práva nájmu vrátiť, je preto povinný vrátiť bezdôvodné obohatenie v peňažnej forme. Pokiaľ jej výška nie je predpisom stanovená, určí ju súd podľa svojej úvahy opierajúc sa o finančné ocenenie prospechu, ktorý účastníkovi užívaním veci vznikol, alebo na základe znaleckého posudku.
21. Pri výpočte výšky bezdôvodného obohatenia okresný súd z vychádzal listinného dôkazu predloženého žalobkyňou, a to výpočtu všeobecnej hodnoty nájmu stavby rodinného domu súp. č. XXX s príslušenstvom v obci V. O., vyhotoveného Ing. Mariánom Pilkom dňa 25.08.2014, ktorá bola znalcom určená sumou 1.339,31 Eur ročne, keď všeobecná hodnota časovo obmedzeného nájmu na 30 rokov bola znalcom stanovená v sume vyššej - 1.428,87 Eur/rok. Žalobkyňa si uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia na základe výpočtu znalca všeobecnej hodnoty nájmu vo výške 1.339,31 Eur ročne, a to v celkovej výške 11.650,33 Eur za obdobie od 22.10.2006 do 04.07.2015. Obdobie užívania nehnuteľnosti žalovanými, za ktoré si žalobkyňa uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, nebolo medzi stranami sporné. Spornou zostala výška uplatnenej náhrady za užívanie domu č.súp. XXX žalovanými, ktorí popierali správnosť výpočtu znalca Ing. Mariána Pilku v predloženom výpočte nájmu zo dňa 25.08.2014. Žalovaní však v priebehu konania neprodukovali žiadne relevantné tvrdenia, ktorými by spochybnili správnosť výpočtu nájomného znalcom Ing. Mariánom Pilkom, a ani nepredložili súdu žiaden iný dôkaz preukazujúci, že výpočet nájomného uvedeným znalcom je nesprávny. Zároveň žalovaní ani nekonkretizovali, aká výška nájomného by podľa ich názoru zodpovedala všeobecnej hodnote nájmu, teda nájmu za porovnateľné nehnuteľnosti v danom mieste a čase. Na túto spornú skutočnosť žalovaní v prvoinštančnom konaní žiadny nepredložili dôkaz, a ani vykonanie takého dôkazu nenavrhli. Za základ pre svoje rozhodnutie o výške bezdôvodného obohatenia okresný súd použil jediný dôkazný prostriedok predložený v konaní na túto spornú skutočnosť, a to výpočet nájmu znalcom Ing. Mariánom Pilkom zo dňa 25.08.2014. 22. Vzhľadom na uplatnenie hmotnoprávnej námietky premlčania súd zároveň skúmal jej dôvodnosť. 23. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa môže premlčať, ako všetky majetkové práva, s výnimkou vlastníckeho práva. Pri bezdôvodnom obohatení plynie subjektívna a objektívna premlčacia doba, pričom subjektívna dvojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa oprávnená osoba dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jej úkor obohatil. Táto plynie v rámci trojročnej objektívnej premlčacej doby, ktorá uplynie za tri roky odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo. 24. Žalobkyňa sa pôvodne žalobou podanou dňa 22.10.2008 voči žalovaným domáhala vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01.07.2005 do 01.09.2008. Následne žalobu v časti uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01.07.2005 do 21.10.2006 podaním doručeným súdu dňa 10.09.2014 zobrala späť, ktorým podaním zároveň rozšírila žalobný nárok na vydanie bezdôvodného obdobia aj za obdobie od 02.09.2008 do vypratania nehnuteľnosti. 25. Keďže žalobou si žalobkyňa uplatnila nárok na bezdôvodné obohatenie len za obdobie do dňa 01.09.2008 a až návrhom doručeným súdu dňa 10.09.2014 si uplatnila voči žalovaným nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia aj za iné obdobie nasledujúce po 01.09.2008, teda od 02.09.2008 do dňa vypratania nehnuteľnosti (04.07.2015), je zrejmé, že je právo na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie predchádzajúce dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, t.j. predo dňom 10.09.2012, sa premlčalo. Z uvedeného vyplýva, že právo žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčalo za obdobie od 02.09.2008 do 09.09.2012. 26. Vzhľadom na konštatované premlčanie práva za uvedené obdobie žalobkyni patrí bezdôvodného obohatenie len za obdobie od 22.10.2006 do 01.09.2008 a za obdobie 10.09.2012 do 04.07.2015, v ktorý deň bola nehnuteľnosť žalovanými odovzdaná žalobkyni. 27. Suma bezdôvodného obohatenia sume vo výške 6.264,39 Eur, ktorú súd priznal žalobkyni voči žalovaným pozostáva z náhrady/nájomného za užívanie spornej nehnuteľnosti, a to za obdobie od 22.10.2006 do 22.10.2007 v sume 1.339,31 Eur; za obdobie od 22.10.2007 do 01.09.2008
- alikvotná časť v sume 1.152,80 Eur; za obdobie od 10.09.2012 do 22.10.2012 patrí žalobkyni suma 157,81 Eur - alikvotná časť bezdôvodného obohatenia za 43 dní (43 dní x 3,67 Eur), za obdobie od 23.10.2012 do 22.10.2012 v sume 1.339,31 Eur, za obdobie od 23.10.2012 do 22.10.2013 v sume 1.339,31 Eur, za obdobie od 23.10.2013 do 22.10.2014 v sume 1.339,31 Eur a za obdobie od 23.10.2014 do 04.07.2015 alikvotná časť v sume 935,85 Eur (255 dní x 3,67 Eur). Za obdobie od 02.09.2008 do 09.09.2012 sa totiž právo na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobkyni premlčalo. 28. Žalobkyňa bola preto úspešná v časti uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 6.264,39 Eur a neúspešná bola čo do uplatneného nároku vo výške 5.385,94 Eur, v ktorej časti súd jej žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol. 29. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 a 2 CSP a priznal žalobkyni voči žalovaným v rade 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 53,78 % podľa pomeru úspechu strán vo veci. O výške náhrady trov konania súd rozhodne podľa ust. § 262 ods. 1 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 30. Zároveň konajúci súd uviedol, že nerozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa ust. § 257 CSP v súlade s návrhom žalovaných, ktorí navrhovali žalobkyni pre prípad úspechu v spore nepriznať jej nárok náhradu trov konania, keďže dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalovaných nie sú dané. Pokiaľ žalovaní na odôvodnenie tejto požiadavky poukázali na svoju zlú finančnú situáciu, na preukázanie tohto svojho tvrdenia súdu nepredložili žiadne dôkazy. Ani tvrdenia žalovaných, že napriek ústnej dohode so žalobkyňou boli nakoniec z domu vyhodení a že žalobkyňa požaduje od nich nájomné, ktoré oni nie sú schopní zo svojho príjmu uhradiť, v konaní neboli preukázané. Žalovaní mali dostatok času na uzavretie dohody so žalobkyňou. Pojednávania v tejto veci boli odročované na základe žiadosti žalovaných z dôvodu prebiehajúcich mimosúdnych jednaní strán sporu, a to najprv ohľadom vypratania nehnuteľnosti a následne ohľadne uzatvorenia dohody o náhrade za užívanie nehnuteľnosti. Žalovaní užívali spornú nehnuteľnosť po celý čas bez právneho titulu a k jej vydaniu žalobkyni z ich strany došlo až dňa 04.07.2015. Žalovaní tiež na svoju obranu uvádzali, že všetky opravy na dome uhrádzali oni z vlastných peňazí a že žalobkyňa nikdy na dome nevykonávala žiadnu údržbu, ani opravy. Za situácie, keď žalovaní niekoľko rokov bez právneho dôvodu užívali rodinný dom patriaci žalobkyni, bolo nepochybne ich povinnosťou zabezpečovať i jeho nevyhnutnú údržbu. Zároveň žalovaní neboli oprávnení požadovať od žalobkyne, ktorej bránili v užívaní jej vlastnej nehnuteľnosti, aby im zabezpečovala jej údržbu. Pri rozhodovaní o trovách konania súd prvej inštancie prihliadol aj na tento postoj žalovaných v rámci prebiehajúceho konania. Vzhľadom na to, že v súdenej veci neboli preukázané žiadne sociálne aspekty, tvrdené žalovanými, odôvodňujúce nepriznanie náhrady trov konania žalobkyni, o náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 CSP s prihliadnutím na zásadu úspešnosti jednotlivých strán v konaní.
31. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaní v rade 1/ a 2/, ktorí sa domáhali, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 32. Namietali správnosť záveru okresného súdu o tom, že žalovaní sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatili. Podľa ich názoru okresný súd nesprávne vyhodnotil zistený skutkový stav, keďže nezohľadnil všetky objektívne okolnosti sporu a neprihliadol všetky skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo. Sporný dom súpisné č. XXX v k. ú. V. O. užívali dlhodobo žalovaní spoločne so svojimi deťmi v domnení, že sa jedná o dom po manželových rodičoch. Predmetnú nehnuteľnosť nadobudla žalobkyňa až v rámci dedičského konania. Žalobkyňa mala tiež vedomosť o tom, že jej právny predchodca umožnil žalovaným po celú dobu predmetnú nehnuteľnosť dlhodobo a dobromyseľne užívať. Sporná domová nehnuteľnosť bola vo veľmi zlom stave. Jedná sa totiž o starý drevený dom spojený so šopou. Ak by ho žalovaní neudržiavali, dom by bol v čase, keď sa žalobkyňa stala jeho vlastníčkou, v dezolátnom stave. Žalovaní obývali predmetný dom s vedomím, že dom patrí žalovanému v rade 1/, v ktorom on býval po celý život. Konajúci súd vo svojom rozhodnutí poukázal na príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce bezdôvodné obohatenie, no opomenul už pri svojom rozhodnutí aplikovať ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. S prihliadnutím na individuálne okolnosti prejednávanej veci a všetky tvrdenia strán sporu i skutočnosti, ktoré boli v konaní preukázané, bolo teda nevyhnutné zo strany konajúceho súdu posúdiť, či priznanie nároku žalobkyni v danom prípade neodporuje dobrým mravom. Táto základná zásada súkromného práva totiž predstavuje kritérium obmedzujúce subjektívne právo žalobkyne požadovať náhradu za užívanie spornej nehnuteľnosti. Odvolatelia opätovne akcentovali, že žalobkyňa od momentu ako nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX pre k.ú. V. O. mala vedomosť, že žalovaní v rade 1/ a 2/ nemajú možnosť zabezpečiť si pre seba a ich deti akúkoľvek formu náhradného bývania. Práve z tohto dôvodu ich žalobkyňa nechala v dome bývať. Následne, keď žalobkyňa zistila, že môže od žalovaných získať majetkový prospech, podala žalobu v tejto veci na súd. V nej sa domáhala voči žalovaným vydania bezdôvodného obohatenia. S prihliadnutím na vyššie uvedenú argumentáciu je teda podľa názoru odvolateľov potrebné, aby súd proporcionálne posúdil dve subjektívne práva, a to na jednej strane vlastnícke právo žalobkyne a na strane druhej právo na ochranu obydlia žalovaných, no najmä ich maloletých detí. Následne, ak aj žalobkyňa žiada náhradu za užívanie rodinného domu, túto je potrebné posúdiť s prihliadnutím na všetky okolnosti prejednávanej veci. Pri posudzovaní samotného nároku žalobkyne by mal súd zohľadniť jeho primeranosť i negatívny dopad na práva žalovaných a ich detí. Aj keď žalobkyňa má vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti, jej vlastníctvo a práva s tým spojené nemôžu byť realizované na úkor zásahu do základných ľudských práv žalovaných. Dom, ktorý žalobkyňa nadobudla, nemohli žalovaní opustiť. Nemali totiž žiadne iné náhradné bývanie. Spolu s deťmi by tak skončili bez domova. Navyše suma, ktorú si žalobkyňa uplatnila voči žalovaným za užívanie predmetnej nehnuteľnosti, je taká, že žalovaní ju nemajú možnosť jej uhradiť. Žalobkyňa mala vedomosť o tom, že žalovaní sú bez akýchkoľvek finančných prostriedkov, čo preukazuje i fakt, že dom, ktorého užívanie je predmetom sporu, bol skutočne len veľmi provizórnym miestom na život, v ktorom by bežný človek nežil. Tieto skutočnosti uvádzali žalovaní opakovane i v priebehu prvoinštančného konania. Pokiaľ ide o výšku nájomného/ bezdôvodného obohatenia, odvolatelia nesúhlasili s odôvodnením súdu prvej inštancie prezentovanom v bode 28. napadnutého rozhodnutia. V danej súvislosti zdôraznili, že prostredníctvom ich vtedajšej právnej zástupkyne opakovane namietali nesprávnosť jeho výpočtu. Znalec sám uviedol, že pri svojom výpočte vychádzal z metodiky a nájomné rátal bez zohľadnenia individualít spornej nehnuteľnosti. Na pojednávaní a tiež v písomnom vyjadrení žalovaní namietali, že znalec do svojho výpočtu zahrnul aj náklady na údržbu, sumu na poistenie nehnuteľnosti a ďalšie iné všeobecné platby, ktoré ale žalobkyňa nikdy neuhrádzala. Tieto však výšku nájomného zvýšili až na sumu 1.339,31 Eur ročne. Už pri logickom posúdení predmetného výpočtu je jednoznačné, že tento nemohol byť objektívny vzhľadom na namietané položky a tiež s ohľadom na stav a vek nehnuteľnosti. Výška nájomného, ktorú súd priznal žalobkyni v napadnutom rozhodnutí, teda nie je správna a nezodpovedá skutkovému stavu zistenému súdom. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalovaní v konaní nepredložili žiadne dôkazy, ktoré by spochybnili správnosť výpočtu nájomného. Podľa názoru odvolateľov bolo predovšetkým povinnosťou žalobkyne preukázať, že ňou uvádzané tvrdenia sú pravdivé, (najmä pokiaľ ide o platby zahrnuté v sume nájmu, t. j. opravy a údržby domu, poistenia, platenia dane a pod.). Žalobkyňa však nepredložila súdu doklady, ktoré by vynaloženie týchto nákladov potvrdzovali. Túto procesnú situáciu mal preto okresný súd vyhodnotiť ako nepreukázanú skutočnosť. Ďalej žalovaní uviedli, že hoci dom opravovali, nemohli súdu predložiť znalecký posudok, či stanovisko znalca, nakoľko nemajú žiadne finančné prostriedky, ktorými by ich vyhotovenie zaplatili. K výške nájomného odvolatelia tiež uviedli, že súd žalobkyni priznal nájomné za užívanie nehnuteľnosti za obdobie rokov 2006 až 2015 podľa výpočtu v bode 34. rozsudku. Vôbec pritom nezohľadnil, že obdobie cca 10 rokov je značne dlhá doba, počas ktorej sa nehnuteľnosť znehodnotí. To platí obzvlášť, ak sa jedná o chátrajúcu drevenicu. Táto skutočnosť sa preto musí odraziť aj na výške nájomného. Okrem toho žalovaní vyslovili svoj nesúhlas aj s výrokom o trovách konania. Podľa ich názoru v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre ich nepriznanie žalobkyni (§ 257 CSP). Tieto odvolatelia vidia najmä v sociálnych a ekonomických okolnostiach na ich strane, a tiež okolnostiach prejednávanej veci. Podľa ich názoru aj za situácie, ak by súd správne posúdil výšku nájomného, úspech žalobkyne nemohol predstavovať výšku 53,78 %, a preto jej nárok na ich náhradu v predmetnej výške neprináleží.
33. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdiť. 34. Uviedla, že tvrdenia žalovaných uvádzané v ich opravnom prostriedku neprinášajú žiadne nové skutočnosti vo veci. Žalovaní len opakovane uvádzajú skutočnosti, ktoré boli predmetom právoplatne skončeného súdneho konania (vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 6C/91/2006 - poznámka odvolacieho súdu). Tvrdenia žalovaných, že v spornom dome bývali s vedomím, že im patrí, sa preto nezakladajú na pravde. Žalovaní nikdy nepreukázali titul dobromyseľnosti, či už k vlastníctvu alebo užívaniu predmetnej nehnuteľnosti. Neobstojí ani tvrdenie odvolateľov o tom, že konaním prvoinštančného súdu došlo k zásahu do ich práv a oprávnených záujmov. Zároveň konanie žalobkyne v prejednávanej veci i súdu prvej inštancie nemožno považovať za rozporné s dobrými mravmi. Všetky okolnosti prejednávanej veci nasvedčujú tomu, že ak niekto v danom prípade konal v rozpore s dobrými mravmi, tak to boli práve žalovaní. Vo vzťahu k súdenej veci sú bezvýznamné a nepravdivé aj tvrdenia odvolateľov o tom, že žalobkyňa vedela, že sa nemajú kde vysťahovať. Žalovaní mali totiž možnosť bývať v inej nehnuteľnosti v mieste svojho bydliska. Z dôvodu vidiny bezplatného užívania nehnuteľnosti patriacej žalobkyni však odmietali vysťahovať sa do tejto inej nehnuteľnosti. Námietka odvolateľov, že boli bez akýchkoľvek finančných prostriedkov, sa tiež nezakladá na pravde. Ostatné tvrdenia žalovaných uvedené v ich opravnom prostriedku označila žalobkyňa za subjektívne, ničím nepodložené a nedôvodné.
35. Žalovaní, ktorým bolo uvedené vyjadrenie žalobkyne doručené, odvolaciu repliku vo veci nepodali.
36. Ďalšie podania strán sporu v rámci odvolacieho konania neboli súdu predložené.
37. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v prvej vete výroku podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil a v tretej vete výroku o trovách konania toto rozhodnutie podľa (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP a § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
38. Vo vzťahu k potvrdzujúcej časti odvolací súd uvádza, že preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie o vydaní bezdôvodného obohatenia žalovanými, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 236 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
39. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalovaných formulovanú v ich opravnom prostriedku. Krajský súd zároveň poukazuje na zodpovednosť žalovaných za obsahové vymedzenie ich odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).
40. Žalovaní vo svojom opravnom prostriedku vo vzťahu ku skutkovými tvrdeniam len zopakovali svoju argumentáciu prezentovanú v prvoinštančnom konaní. Vyplýva z nej, že sa nestotožnila so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, tak ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.
41. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1 CSP), a nie strán sporu. Odvolacie námietky žalovaných k spôsobu vyhodnotenia dokazovania okresným súdom z uvedených dôvodov krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo o povinnosti žalovaných vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie rozhodol spôsobom uvedeným v jeho výrokovej časti a ku svojim záverom dospel v kontexte všetkých ostatných vykonaných dôkazov.
42. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v potvrdzujúcej časti odvolací súd uvádza:
43. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobkyňa si uplatnila voči žalovaným v rade 1/, 2/ nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na základe toho, že žalovaní 1/ a 2/ dlhodobo užívali rodinný dom súpisné č. XXX stojaci na pozemku CKN parc. č. 4054 v k.ú. V. O. zapísaný na LV č. XXXX pre k.ú. V. O.. Medzi žalobkyňou a žalovanými nikdy nebola uzatvorená zmluva o nájme uvedeného rodinného domu. Žalovaní uvedenú nehnuteľnosť teda užívali dlhodobo bez právneho dôvodu až do dňa 04.07.2017, kedy nehnuteľnosť odovzdali žalobkyni. V danej súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že o plnenie bez právneho dôvodu pôjde aj vtedy, ak oprávnená osoba (napr. vlastník veci) sama nie je aktívne činná, ale napriek tomu na jej úkor získa bezdôvodné obohatenie iná osoba. Je tomu i vtedy, ak takáto iná osoba získava bezdôvodné obohatenie tým, že napr. užíva cudziu nehnuteľnosť bez právneho dôvodu, čo je i prípad súdenej veci. Na jej strane dochádza totiž k majetkovému prospechu bez toho, aby na užívanie vynaložila finančné prostriedky. Argumentácia odvolateľov o tom, že predmetnú nehnuteľnosť užívajú dlhodobo spoločne s deťmi v domnení, že sa jedná o dom po rodičoch žalovaného v rade 1/ je preto bez akejkoľvek právnej relevancie k prejednávanej veci a to aj s prihliadnutím na právoplatne skončené súdne konanie vedené na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 6C/91/2006, v ktorom súd žalobu žalobcov 1/ Z. O. a 2/ C. O. proti žalovanej Z. A., ktorej predmetom bolo určenie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti zamietol. Žalovaní si teda prisvojili úžitkovú hodnotu veci, ktorá im nepatrila. Neobstojí ani argumentácia žalovaných o tom, že nárok žalobkyne mal v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka konajúci súd vyhodnotiť ako rozporný s dobrými mravmi. Je potrebné zdôrazniť, že úvaha súdu o tom, či je možné výkon práva odoprieť pre jeho rozpor s dobrými mravmi, sa vždy odvíja od posúdenia jedinečných skutkových okolností prípadu. Žalobkyňa si žalobou v prejednávanej veci uplatňuje voči žalovaným nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie, v ktorom bez akéhokoľvek právneho dôvodu žalovaní i so svojimi deťmi užívali dom, ktorý je jej vlastníctvom. Medzi elementárnu slušnosť patrí i vzájomné rešpektovanie vlastníckych práv, a nie naopak, tak ako to učinili žalovaní, ktorí si dlhé roky bez akéhokoľvek právneho titulu prisvojovali úžitkovú hodnotu nehnuteľnosti patriacej žalobkyni. Žalobkyňa ako vlastník bola konaním žalovaných vylúčená z užívania veci, ktorej je vlastníčkou. Je prirodzené, že ak niekto užíva cudziu nehnuteľnosť, musí mať na to určitý právny titul (nájomnú zmluvu a pod.). V prejednávanej veci bolo preukázané, že žalovaní nikdy žiadny takýto titul na užívanie domu patriacemu žalobkyni nemali. Je nutné zdôrazniť, že aktuálne nárok uplatnený žalobou po jej zmene a čiastočnom späťvzatí, (o ktorých konajúci súd právoplatne procesne prípustným spôsobom rozhodol), už nebol nárokom na vypratanie nehnuteľnosti, ale jednalo sa len o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Argumentácia žalovaných o ochrane ich obydlia, a najmä ich maloletých detí je preto bez akéhokoľvek právneho významu k prejednávanej veci. Je zrejmé, že žalovaní v období od 22.10.2006 do 04.07.2015 užívali nehnuteľnosť patriacu žalobkyni bez právneho dôvodu, v dôsledku čoho došlo na ich stane k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobkyni. Jeho výšku žalobkyňa preukázala sumou 11.650,33 Eur. S prihliadnutím na dôvodne vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaných prvoinštančný súd správne konštatoval premlčanie práva žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 02.09.2008 do 09.09.2012, v ktorej časti žalobu zamietol. Okresným súdom priznaná suma bezdôvodného obohatenia vo výške 6.264,39 Eur je teda nárok z bezdôvodného obohatenia za obdobie užívania spornej nehnuteľnosti žalovanými od 22.10.2006 do 01.09.2008 a za obdobie od 10.09.2012 do 04.07.2015, kedy žalovaní nehnuteľnosť odovzdali žalobkyni. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v bode 32. až 35., s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.
44. Námietka žalovaných o nesprávnosti výpočtu výške nájomného (bezdôvodného obohatenia) súdom prvej inštancie tiež neobstojí. V danej súvislosti odvolatelia poukazovali na svoje vyjadrenia na pojednávaní a písomné vyjadrenie, v ktorom namietali, že znalec do svojho výpočtu nájomného zahrnul aj sumu na údržbu a poistenie nehnuteľnosti a tiež ďalšie iné všeobecné platby, ktoré žalobkyňa nikdy neuhrádzala. Tieto položky však výšku nájomného zvýšili na sumu 1.339,31 Eur ročne. Navyše výška takto stanoveného nájomného nezohľadňuje stav a vek spornej nehnuteľnosti, v ktorej žalovaní bývali.
45. Vzhľadom na obsah týchto odvolacích námietok krajský súd upriamuje pozornosť na základné procesné povinnosti strán sporu v civilnom sporovom konaní.
46. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.
47. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.
48. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie nemožno v zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ustanovenie § 366 CSP). V civilnom procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa novými skutočnosťami, ktoré v prvoinštančnom konaní neboli produkované.
49. Pre odvolanie podľa Civilného sporového poriadku je typický systém neúplnej apelácie, ktorý vylučuje možnosť efektívneho uplatnenia nových skutočností a dôkazov v odvolacom konaní. Výnimkou pre odvolateľa je použitie nových prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany v odvolaní, a to za splnenia taxatívne vymedzených podmienok v zmysle § 366 CSP. Z ust. § 366 CSP totiž vyplýva, že prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v
konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Zároveň prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť za splnenia podmienok podľa § 366 najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu (§ 373 ods. 4 CSP).
50. Zároveň platí, že skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné (§ 151 ods. 1 CSP).
51. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné (§ 151 ods. 2 CSP).
52. Z uvedených hľadísk vychádzal i súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní.
53. Z obsahu spisového materiálu v prejednávanej veci vyplýva, že žalovaní vo svojom podaní zo dňa 18.01.2017 len uviedli, že „sumu nájmu deklarovanú navrhovateľkou považujú za neprimeranú a nereálnu.“ Pokiaľ navrhovateľka pri stanovení sumy nájmu vo výške 116,61 Eur mesačne vychádzala z výpočtu hodnoty nájmu predloženého Ing. Mariánom Pilkom, žalovaní namietali, že podľa ich názoru uvedený výpočet nie je relevantný. V danej súvislosti len namietali metodiku výpočtu, ktorú znalec použil pri výpočte hodnoty nájmu za spornú nehnuteľnosť. Tak ako bolo konštatované v napadnutom rozhodnutí, svedok Ing. M. O. vypočítal hodnotu nájmu na základe znaleckého posudku vyhotoveného Ing. Zdenkom Muškom č. 40/2005, ktorý je súčasťou spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 6C/91/2006, v ktorom bol popísaný stav a uvedená i všeobecná hodnota spornej nehnuteľnosti. Z týchto Ing. Pilko vychádzal, keď pre účely výpočtu nájomného z označeného znaleckého posudku prevzal východiskovú hodnotu a všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti. Žalovaní však namietali len metodiku výpočtu, ktorú znalec použil pri stanovení výšky ich bezdôvodného obohatenia (mesačného nájomného pre účely stanovenia jeho konečnej výšky) uvedenú v odbornej publikácii venujúcej sa danej problematike. Vychádzal teda z tam uvedených ukazovateľov a hodnôt jednotlivých položiek, ktoré pri svojom výpočte následne zohľadnil. V danej súvislosti nebolo preto povinnosťou žalobkyne preukázať náklady na opravy a údržbu domu, poistenie, či platenie dane za spornú nehnuteľnosť, keďže tieto neboli predmetom konania. Na druhej strane žalovaní svoje tvrdenie o tom, že nájomné za obdobné nehnuteľnosti sa v danej lokalite pohybuje mesačne okolo 42,00 Eur mesačne, ničím nepodložili. Je teda nepochybné, že žalovaní svoje skutkové tvrdenia o inej výške nájomného za spornú nehnuteľnosť v súdenej veci nepreukázali. Naopak bola to práve žalobkyňa, ktorá predložila súdu dôkaz (výpočet Ing. Mariána Pilku), z ktorého súd prvej inštancie pri určení výšky bezdôvodného obohatenia žalovaných vychádzal. Tvrdenie žalovaných o tom, že sporný dom opravovali a udržiavali, zostalo len v rovine ničím nepodložených tvrdení. Je však nutné zdôrazniť, že v prípade investícií vynaložených na nehnuteľnosť žalovanými bez súhlasu vlastníka (žalobkyne) je potrebné rozlišovať medzi nákladmi na potrebnú opravu alebo údržbu a inými investíciami, než na nevyhnutné opravy a údržbu, ktoré zhodnocujú nehnuteľnosť. Dôsledkom uvedených investícií nemusí byť potom zvýšenie ceny nehnuteľnosti, pretože obvykle ide o zabezpečenie nevyhnutnej údržby a nutných opráv, dosiahne sa spravidla to, že sa vec neznehodnotí nad rámec bežného opotrebenia. Napokon argumentácia žalovaných o tom, že pri rozhodovaní o výške nájomného za obdobie cca 10 rokov súd neprihliadol na okolnosť, že počas tejto doby sa nehnuteľnosť znehodnotí, (obzvlášť ak ide o chátrajúcu drevenicu), je v priamom rozpore s ich tvrdením, že do údržby a opravy nehnuteľnosti investovali značné finančné prostriedky a túto udržiavali v riadnom stave. Žalovaní tiež opomínajú notoricky známu skutočnosť, že výšku hodnoty prenájmu nehnuteľnosti v tom-ktorom období primárne určuje ponuka a dopyt na trhu s nehnuteľnosťami a trhová hodnota nehnuteľností je len jedným z viacerých kritérií určujúcich výšku nájmu.
54. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov, odvolací súd vyhodnotil odvolanie žalovaných ako nedôvodné. Zároveň krajský súd nezistil ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), a preto rozsudok okresného súdu v prvej vete výroku ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
55. Odvolací súd však vyhodnotil rozhodnutie okresného súdu v jeho tretej vete výroku o trovách konania ako nepreskúmateľné, čo jednoznačne naplnilo podmienky pre zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie v predmetnej časti (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP a § 391 ods. 1 CSP) z nasledovných dôvodov:
56. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) O.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 57. Právo na spravodlivý proces je v Ústave Slovenskej republiky garantované v jej siedmom oddiele druhej hlave (čl. 46 až čl. 50) a je primárnym ústavným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov verejnej moci Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie jeho ochrany, a tým aj ústavnoprávnym východiskom zákonných úprav jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Priestor pre ňu vytvára čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Aplikačným ústavnoprávnym limitom je čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (napr. I. ÚS 56/01, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03). Základné právo na súdnu ochranu garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup k súdu a právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, t. j. právo na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 233/04, IV. ÚS 95/07). Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôrazňuje, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno interpretovať ako právo na to, aby bol účastník konania (procesná strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno automaticky považovať za porušenie základného práva. Podľa judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 345/09) základné právo na súdnu ochranu je základným právom na spravodlivý proces, ktoré tvorí jeden z významných princípov právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy). Právo na spravodlivý proces je subjektívne verejné právo každého účastníka právom upraveného konania voči štátu (jeho orgánom), ktorého podstata spočíva v tom, že štát je povinný zabezpečiť každému právo na spravodlivý výsledok konania. 58. Obsah základného práva na spravodlivý proces je pomerne zložito štruktúrovaný a ako to potvrdzuje aj judikatúra ústavného súdu, patrí do neho viacero samostatných subjektívnych práv a princípov, ktoré sú buď konkrétne (verejnosť konania, konanie bez zbytočných prieťahov, právo na nezávislý a nestranný súd), alebo v zásade abstraktné (riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, predvídateľnosť rozhodnutia, zákaz svojvoľného postupu súdu a ďalšie). Ako už bolo uvedené, základné právo na spravodlivý proces je najvýznamnejším interpretačným hľadiskom pre všetky procesné poriadky ustanovené zákonom. Z toho vyplýva ústavná povinnosť každého všeobecného súdu vykladať a používať procesné normy, ktoré sú obsahom procesných poriadkov ustanovených zákonom v súlade s princípmi a s obsahom základného práva na spravodlivý proces. Okrem toho je táto interpretácia a aplikácia povinná rešpektovať princíp materiálneho právneho štátu, a teda materiálne chápanie spravodlivosti tak, ako to je vyjadrené v čl. 1 ods. 1 ústavy.
59. Z ust. § 220 CSP vyplýva, že v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 60. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). 61. Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
62. Treba zdôrazniť, že odôvodnenie rozhodnutia má odrážať obsah vykonaného dokazovania, súd je povinný ho riadne vyhodnotiť a následne vyvodiť z neho príslušné právne závery. Ak súd prijme skutkové a právne závery, ktorých vysvetlenie v odôvodnení rozhodnutia nedáva jasný obraz o všetkých podstatných otázkach, potom jeho rozhodnutie trpí vadou, ktorá musí viesť nevyhnutne k zrušeniu rozsudku.
63. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že okresný súd pri svojom rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania neprihliadol na fakt, že žalobkyňa sa svojou žalobou zo dňa 22.10.2008 pôvodne domáhala 1/ vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01.07.2005 do 01.09.2008 v sume 195.000,- Sk. a 2/ vypratania predmetnej nehnuteľnosti - rodinného domu súpisné č. XXX v k.ú. V. O.. Následne podaním zo dňa 10.09.2014 žalobkyňa upravila žalobu a súčasťou tohto podania bolo aj čiastočné späťvzatie žaloby, o ktorom Okresný súd Žilina rozhodol uznesením č.k. 4C/209/2008-128 zo dňa 15.10.2014. Ďalším podaním zo dňa 25.08.2015 doručeným súdu dňa 27.08.2015 zobrala žalobkyňa žalobu späť v časti týkajúcej sa uplatneného nároku o vypratanie a odovzdanie spornej nehnuteľnosti a zároveň zmenila žalobu, ktorou sa ďalej domáhala voči žalovaným 1/ a 2/ zaplatenia sumy 11.650,33 Eur. O týchto procesných úkonoch rozhodol Okresný súd Žilina uznesením č.k. 4C/209/2008-201 zo dňa 10.05.2016.
64. Ak teda následne okresný súd pri rozhodovaní o trovách konania v súlade s ust. § 262 ods. 1 CSP nevyhodnotil celý nárok uplatnený žalobou a následne vo vzťahu k nemu nevyčíslil pomer úspechu a neúspechu jednotlivých strán sporu, (i s prihliadnutím aj na procesné zavinenie na zastavení konania v častiach uvedených vyššie), ktoré by podložil svojimi úvahami a riadnymi výpočtami (nielen výsledným číslom), jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné. Z obsahu napadnutého rozhodnutia v spojení s jeho opravným uznesením vôbec nie je zrejmé ako dospel k výpočtu tzv. čistého úspechu žalobkyne v spore. Za daných okolností odvolací súd rozsudok okresného súdu v predmetnej časti zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
65. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že sa nestotožnil s argumentáciou odvolateľov o tom, že v danom prípade boli dané pre rozhodnutie súdu o trovách konania dôvody hodné osobitného zreteľa zakladajúce aplikáciu ust. § 257 CSP. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na argumentáciu súdu prvej inštancie uvedenú v bode 37. odôvodnenia jeho rozhodnutia, s ktorými sa stotožňuje, keďže vychádza z ustálenej rozhodovacej praxe, ktorú ďalej uvádza:
66. Účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom v medziach stanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Zákon vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán sporu, prihliada na postoj subjektov v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa.
67. Ako už bolo uvedené vyššie, Civilný sporový poriadok vo svojom ust. § 257 upravuje možnosť súdu výnimočne nepriznať náhradu trov konania strane, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Východiskom pre ich hodnotenie je pomerne bohatá judikatúra súdov k ust. § 150 ods. 1 O.s.p., ktorého účel a podmienky sú v podstate totožné s aktuálne účinným ustanovením § 257 CSP. Vyplýva z nej, že pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať tak na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán sporu, teda nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá. Do úvahy však treba zobrať tiež do okolností, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu
nároku a prihliadnuť i na postoj strán v konaní. (z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo 5/2011 zo dňa 18.01.2012).
68. V ďalšom konaní okresný súd prihliadne na pôvodne žalobkyňou uplatnený nárok a následne prihliadne na jej procesné úkony (čiastočné späťvzatia žaloby), ktoré vyhodnotí a prihliadne na procesné zavinenie jednotlivých strán sporu na zastavení konania v tej-ktorej časti a s prihliadnutím na obidva nároky uplatnené žalobou následne vyhodnotí pomer úspechu a neúspechu jednotlivých procesných strán v spore a v zmysle ust. § 255 ods. 2 CSP v nadväznosti na to rozhodne o nároku tej-ktorej strany sporu na náhradu trov konania. Svoje závery konajúci súd zahrnie aj do odôvodnenia svojho rozhodnutia, tak ako mu to ukladá ust. § 220 ods. 2 a 3 CSP, resp. (aktuálne) ust. § 236 CSP s použitím § 234 ods. 2 CSP.
69. V novom rozhodnutí o trovách konania súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
70. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním (veta druhá výroku) zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.
71. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).